ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného doc. Ing. RNDr. C. G., PhD., pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom 17. apríla 2024 v Bratislave, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022, takto
rozhodol:
Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022
bol porušený zákon
v ustanoveniach § 34 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a § 237 ods. 4 písm. a) Trestného zákona,
v prospech obvineného doc. Ing. RNDr. C. G., PhD.
Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022.
Z r u š u j e aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku p r i k a z u j e Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4T/30/2017, zo 17. marca 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022 bol obvinený doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom uvedenom v rozsudku súdu prvého stupňa.
Obvinenému doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. bol za to uložený podľa § 237 ods. 4 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8, § 39 ods. 1 Trestného zákona, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. l, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obvinenému výkon trestu podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd obvinenému ustanovil skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť) rokov Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. j) Trestného zákona súd uložil obvinenému povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona sud obvinenému uložil peňažný trest vo výške 5.000,- (päťtisíc) Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona súd obvinenému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 76 ods. l, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd obvinenému uložil ochranný dohľad vo výmere 3 (tri) roky.
Proti označenému rozsudku krajského súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku v neprospech obvineného, pretože bol porušený zákon v prospech obvineného, a to konkrétne v ustanoveniach § 34 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a § 237 ods. 4 Trestného zákona.
Prokurátor v dovolaní uviedol: „Predovšetkým je potrebné konštatovať, že neprimeraná a obvineným nezavinená dĺžka trestného konania v trvaní 11 rokov je skutočne porušením práva obvineného na spravodlivý proces, garantovaného Ústavou Slovenskej republiky i Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, a môže byť považovaná za okolnosť, odôvodňujúcu použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. V tomto smere sa možno s právnym názorom konajúcich s súdov bezvýhradne stotožniť. Moderačné oprávnenie súdu týkajúce sa mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, však nie je ponechané na voľnej úvahe súdu, ale má svoje zákonné limity, vyjadrené v ustanovení § 39 ods. 3 Trestného zákona. V predmetnej trestnej veci sa na ukladanie trestu obvinenému za inkriminovaný trestný čin vzťahuje limit vyplývajúci z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, v zmysle ktorého za trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 10 rokov, nie je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody kratší ako 5 rokov. Súdy prvého i druhého stupňa sa však pri ukladaní trestu uvedeným zákonným obmedzením, vyplývajúcim z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku neriadili a obvinenému uložili trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov - teda trest mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu. S napadnutými rozhodnutiami súdov o uložení trestu obvinenému Doc. Ing. RNDr. C. G., PhD., sa nestotožňujem. Poukazujem pritom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, osobitne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2011 pod č. R 10, podľa ktorého „Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom, s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Trestného zákona" (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To 14/2015, z 3. marca 2016).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatujem, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5 To 93/2022, z 27. septembra 2022, ktorým bol obvinenému v rozpore s ustanoveniami § 237 ods. 4, § 39 ods. 3 Trestného zákona uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, došlo k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i), písm. h) Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky: 1/ podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022 bol porušený zákon v ustanoveniach § 34 ods. 2, § 39 ods. 3 písm. c), § 237 ods. 4 Trestného zákona, v prospech obvineného Doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. 2/ podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022 vo výroku o treste a zároveň zrušil aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 4T/30/2017-4854, zo 17. marca 2022 vo výroku o treste, a 3/ podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súd Banská Bystrica, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol".
K dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadril obvinený nasledovne: „Mám zato, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici je zákonné, správne, spravodlivé a logicky odôvodnené, vydané v súlade so zásadami pre ukladanie trestov. Mám za to, že súdy (prvého stupňa ako aj odvolací súd) postupovali pri rozhodovaní o druhu a výške trestu v súlade so zásadami ukladania trestov upravenými v § 34 Trestného poriadku. Podmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený, je podľa môjho názoru správny, zákonný a spravodlivý, a to nielen s poukazom na okolnosti prípadu a pomery páchateľa, ale aj rovnalo s poukazom na ostatné ďalšie sankcie, ktoré mi boli súdom okrem podmienečného trestu uložené. Uložený trest zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1 až 4 Trestného zákona za situácie, keď boli splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona v spojení s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej v texte „Dohovor"). Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Mám zato, že súdy pri svojom rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmery sa dôsledne riadili zákonnými zásadami pre ukladanie trestov a prihliadli v mojej trestnej veci aj na spôsob spáchania činu, jeho následky, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, moju osobu, pomery ako aj možnosť nápravy.
Je nesporné, že skutky sa stali v roku 2007 a 2009, trestné stíhanie bolo začaté uznesením vydaným KR PZ v Banskej Bystrici, odbor justičnej a kriminálnej polície PZ, Banská Bystrica pod ČVS: KRP-80/OEK- BB-2009, z 10. augusta 2009, pričom obžaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica 13. apríla 2017 (po viac ako 8 rokoch). Následné konanie pred súdmi prvého stupňa a odvolacím súdom trvalo viac ako 5 rokov. Je nesporné, že konanie v mojej trestnej veci trvalo neprimerane dlho už vo fáze prípravného konania, za ktoré zodpovedá prokurátor. Svojim konaním som žiadnym spôsobom nezapríčinil predlžovanie trestného konania, zúčastňoval som sa vyšetrovacích úkonov ako aj súdnych pojednávaní buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu, žiadny úkon nebol zrušený či odložený pre moju neprítomnosť. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad pri ukladaní trestu, a to na skutočnosť, že uložený trest má postihovať výlučne páchateľa trestného činu a nie ďalšie osoby. V tomto konkrétnom prípade je nesporné, že akýmkoľvek iným druhom trestu, resp.uložením nepodmienečného trestu by boli postihnuté i ďalšie osoby, ktoré sa na trestnej činnosti žiadnym spôsobom nepodieľali, neparticipovali na ňom a ani preukázateľne nemali z neho žiadne výhody. Ide o moju rodinu, ktorá okrem skutočnosti, že určitým výrazným spôsobom bola postihnutá neprimeranou dĺžkou trestného konania, ale bola by zásadným spôsobom postihnutá aj prípadným uložením nepodmienečného trestu, ktorý sa vo vyššie uvedených súvislostiach javí ako neprimerane prísny, neúčinný ale i neúčelný. Dovolím si poukázať na to, že počas celého obdobia (od spáchania skutkov až po vyhlásenie konečného rozhodnutia Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 27. septembra 2022 uplynula doba viac ako 16 rokov) som viedol a vediem riadny a usporiadaný život, nedopustil som sa žiadneho protiprávneho konania, som stále zamestnaný a mám pravidelný príjem. Bezúhonný a usporiadaný život som viedol aj pred spáchaním skutkov a rovnako tak aj v súčasnosti. Súdy tiež v rámci svojho rozhodovania o primeranosti trestu sa dôsledne riadili a zohľadnili zásadu tzv. sudcovskej individualizácie trestu, ktorá prakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste. Podľa môjho názoru je potrebné rozlišovať medzi okolnosťami na strane páchateľa, na ktoré sa viaže v prípade zistenia týchto okolností aplikácia ustanovenia § 39 Trestného zákona a okolnosti na strane OČTK, resp. súdu, najmä prieťahy nezavinené obvineným a prejednanie jeho trestnej veci v neprimeranej lehote, pri splnení ktorých sa aplikuje článok 6 Dohovoru. Nič nebráni kumulatívnej aplikácii týchto dvoch inštitútov za predpokladu, že takéto okolnosti nastali na strane OČTK, resp. súdu ako aj obvineného tak, ako to bolo aj v mojom prípade. Záverom si dovoľujem poukázať, že podmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený, je podľa nášho názoru správny, zákonný a spravodlivý, jednak s poukazom na okolnosti prípadu a pomery páchateľa podľa § 39 Trestného zákona za súčasného použitia článku 6 Dohovoru a rovnako aj s poukazom na ostatné ďalšie sankcie, ktoré mi boli súdom popri podmienečnom treste uložené, pričom riadne a včas plním, dodržiavam všetky uložené povinnosti, pravidelne sa dostavujem k probačnému a mediačnému úradníkovi Okresného súdu Zvolen, a to v dohodnutých pravidelných časových intervaloch, absolvoval som 10 sedení kognitívno-behaviorálnej psychoterapie (5 sedení osobne, 5 online), uložený peňažný trest vo výške 5.000,-EUR som zaplatil 8. decembra 2022. Samotný podmienečný trest je pre mňa veľkou výstrahou a ponaučením, uvedomil som si následky svojho konania, vážim si dobrodenie súdu, vediem riadny, usporiadaný a bezúhonný život, od spáchania skutkov (rok 2007, 2009) počas obdobia 16 rokov som sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, som stále zamestnaný, v súčasnosti pracujem na Akademii HUSPOL (Osvobození 699, 686 04 Kunovice, Česká republika) vo funkcii prorektora pre pedagogickú činnosť, mám zabezpečený pravidelný príjem, preto na moju nápravu a ochranu spoločnosti nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody nie je vôbec nevyhnutný". V doplnení vyjadrenia vysvetlil, že sa vnútorne cíti byť nevinný, vykonal rozbor dôkazov a navrhol dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (370 ods. 3 Trestného poriadku),obsahuje náležité odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru o dôvodnosti dovolania podaného generálnym prokurátorom.
K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Uložením trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa rozumie uloženie „počítateľného" trestu (trest odňatia slobody, trest domáceho väzenia, trest povinnej práce, peňažný trestu, zákaz činnosti, zákaz pobytu, trest zákazu účasti na verejných podujatiach a trest vyhostenia) pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby ako aj uloženie takéhoto trestu nad maximálne povolenú výmeru.
Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin, ide aj o prípad, ak obvinenému bol napriek zákazu - § 49 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.
Podľa § 39 Trestného zákona (1) Ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. (2) Súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa a) za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu má súd za to, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, b) ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného činu, ktorý v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny iný pripravoval, alebo sa o jeho spáchanie pokúsil tým, že oznámil jeho činnosť orgánom činným v trestnom konaní a poskytol im informácie, ktoré by inak nezískali, a tak im pomohol zabrániť alebo zmierniť následky trestného činu, zistiť alebo usvedčiť páchateľov alebo zabezpečiť dôkazy o trestnom čine v prospech usvedčenia zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, c) ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie, d) v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, alebo e) ktorý sa zvlášť významnou mierou podieľal na objasnení trestného činu korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti tohto zákona, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297 alebo obzvlášť závažného zločinu spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, alebo na zistení alebo usvedčení jeho páchateľa tým, že poskytol v trestnom konaní dôkazy o takom čine, ak vzhľadom na povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu má súd za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania;znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, o ktorom poskytol dôkazy v trestnom konaní. (3) Pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť a) trest odňatia slobody kratší ako dvadsať rokov, ak je páchateľ odsúdený za trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 3, genocídia podľa § 418 ods. 3, teroristického útoku podľa § 419 ods. 2, neľudskosti podľa § 425 ods. 2 alebo vojnového bezprávia podľa § 433 ods. 2, b) trest odňatia slobody kratší ako osem rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň pätnásť rokov, c) trest odňatia slobody kratší ako päť rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň desať rokov, d) trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov, e) trest odňatia slobody kratší ako šesť mesiacov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody menej ako päť rokov, a f) trest zákazu činnosti, trest zákazu pobytu a trest vyhostenia na dobu kratšiu ako šesť mesiacov. (4) V konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
Podľa § 237 ods. 4 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu.
Krajský súd rozhodol v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami Trestného zákona. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Obžalovanému uložil trest odňatia pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to nie len s poukazom na § 39 ods. 1 Trestného zákona, ale najmä na čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Na margo uloženého trestu krajský súd považuje za potrebné zhrnúť, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dáva členským štátom na výber, či zvolia preventívne prostriedky nápravy alebo kompenzačné prostriedky nápravy porušenia uvedeného práva. V prejednávanej veci je nesporne preukázané, že skutky obžalovaný spáchal v roku 2007 a 2009, obvinenie bolo obžalovanému vznesené v roku 2011, pričom obžaloba bola na okresný súd podaná v roku 2017. Európsky súd pre ľudské práva považuje za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu vo výmere 6 rokov. V prípade obžalovaného tak bolo právoplatne rozhodnuté o vine k záveru, že ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody v akejkoľvek výmere po 13 rokoch od spáchania skutku by bolo v rozpore so zásadami pre ukladanie trestu, v rozpore so samotným účelom trestu, pričom trest by bol v takom prípade len obyčajnou odplatou za spáchanie žalovaných skutkov. Vzhľadom na to, že Slovenská republika vo svojom právnom poriadku nedisponuje preventívnymi prostriedkami nápravy porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, musel aj krajsky súd pristúpiť ku kompenzačnej forme porušenia uvedeného práva, a to vo forme mimoriadneho zníženia trestu tak, ako je to uvedené vyššie"
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, keď uložil trest v rozpore so zákonom, je na také zásadné rozhodnutie nedostatočné, pričom súd nevysvetlil prečo by uloženie trestu v súlade so zákonom - podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, bolo v rozpore so zásadami na uloženie trestu (s ktorými?) a ani to, prečo by uloženie trestu v súlade so zákonom bolo v rozpore s účelom trestu (v čom je v rozpore?). Jediná zaujímavá myšlienka, ktorú krajský súd vyslovil je zmienka o odplate trestu za trestný čin, pričom ale túto myšlienku nerozviedol napríklad s poukazom na samotnú filozofiu trestania.
Najvyšší súd poznamenáva, že pre ukladanie trestov, či už ide o výber konkrétneho druhu trestu - § 32 Trestného zákona, alebo o určovanie ich výmery platia prísne zákonné pravidlá. Čo sa týka určenia druhu trestu, tak sú tieto pravidlá uvedené v § 34 ods. 7 Trestného zákona a v treťom diely druhej hlavy Trestného zákona - ukladanie a výkon jednotlivých trestov - § 46 až § 65. Pokiaľ ide o určenie výmery trestu odňatia slobody, tak toto sa odvíja od trestnej sadby ustanovenej v skutkovej podstatekonkrétneho trestného činu, ktorá môže byť modifikovaná len zákonom (nie emóciami sudcu a ani Dohovorom) napr. podľa § 36, § 37, § 38, § 39, § 42 ods. 2, § 47 Trestného zákona,....
Dodržiavanie zákonných pravidiel má svoje opodstatnenie nielen z dôvodu predvídateľnosti práva ale aj z dôvodu právnej istoty platnej pre každý subjekt trestného konania. Ani nesprávny odkaz na čl. 6 Dohovoru vo výroku o treste nemôže odôvodniť rozhodovanie súdu o treste v rozpore so znením Trestného zákona, o to viac keď čl. 6 Dohovoru - právo na spravodlivý proces, sa týka procesného postupu súdu a orgánov činných v trestnom konaní a nie hmotnoprávnych otázok. Okrem toho Dohovor a ani žiadna iná medzinárodná zmluva neprikazuje ich signatárom jednotné trestné sankcie, s výnimkou jednotného zákazu trestu smrti, zákazu neľudského či ponižujúceho trestu a zákazu nútenej alebo povinnej práce - čl. 2, čl. 3, čl. 4 Dohovoru. Trestná politika štátu, a to aj pokiaľ ide o určovanie výmery trestov za spáchané trestné činy je v autonómnej dispozícií zákonodarného zboru toho ktorého štátu (signatára Dohovoru), ktorá samozrejme musí spĺňať všetky štandardy nielen Dohovoru, ale aj iných medzinárodných predpisov týkajúcich sa ľudských práv.
V predmetnej veci boli splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody obvinenému z dôvodu okolností prípadu - časové hľadisko (najvyšší súd si osvojil takéto závery súdov nižších stupňov, a preto na ne odkazuje), v dôsledku čoho bolo možné mimoriadne mu znížiť trest odňatia slobody podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, to znamená, že súdy mohli obvinenému uložiť trest odňatia slobody vo výmere najmenej päť rokov. Uloženie trestu odňatia slobody pod hranicu piatich rokov nebolo v žiadnom prípade prípustné, a to ani s odkazom na Dohovor.
Preto úvahy krajského súdu (ale aj okresného súdu) neuložiť trest v súlade so znením Trestného zákona, to znamená minimálne vo výmere päť rokov - § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, nie sú podľa názoru najvyššieho súdu správne.
Ak by platil, podľa názoru najvyššieho súdu, nesprávny výklad a nesprávna aplikácia práva prezentovaná okresným i krajským súdom v predmetnej veci, mohlo by sa stať, že s odkazom na Dohovor, Chartu, alebo na základné zásady ukladania trestov (napr. primeranosť, proporcionalita, personálnosť atď.) a s dovetkom, že trest by bol len odplatou za trestný čin by súdy
- neuložili postupom podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona (zásada trikrát a dosť) trest odňatia slobody na doživotie, lebo „síce uloženie trestu odňatia slobody na doživotie by bolo zákonné, ale neprimerané a nespravodlivé",
- alebo by súdy ukladali napr. trest povinnej práce v rozpore s ustanovením § 34 ods. 6, druhá veta Trestného zákona s vysvetlením, že „síce súd musí uložiť trest odňatia slobody, čo by bolo zákonné, ale zároveň nespravodlivé", resp.
- v rozpore s § 49 ods. 2 Trestného zákona by ukladali „podmienku na podmienku", „lebo nepodmienečný trest by bol len odplatou za trestný čin", alebo
- za trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (sadzba 25 rokov až doživotie) by uložili trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pretože „trest len v takejto výmere, podľa ich názoru, je primeraný, proporcionálny, personálny a spravodlivý a lepšie zodpovedá zásadám pre ukladanie trestu ako trest odňatia slobody na doživotie a zároveň takýto trest nie je len odplatou za trestný čin".
Uvedené platí aj naopak, pretože premotivovaný a horlivý sudca by si mohol povedať, že trest odňatia slobody za trestný čin napr. vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona vo výmere dva roky až šesť rokov je pre páchateľa mierny, a preto mu uloží trest odňatia slobody vo výmere pätnásť rokov, „nakoľko iba takýto trest dostatočne vystihuje strádanie obete".
Takýto právny voluntarizmus nemožno pripustiť, a preto najvyšší súd poznamenáva, že bremeno zdanlivej nespravodlivosti prísnosti trestných sadzieb neleží na pleciach súdu, ale na pleciach zákonodarcu, ktorý aj o znení § 34 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a § 237 ods. 4 písm. a) Trestného zákona nepochybne rozhodol po zrelej úvahe. Súdna moc nezodpovedá za znenie zákona, ale zákon aplikuje. Treba si uvedomiť, že platí Dura lex, sed lex - tvrdý zákon, alezákon - je tak napísaný, treba ho rešpektovať a dodržiavať.
Pokiaľ zákonodarná moc určí v Trestnom zákone rozsah trestnej sadzby, v rámci ktorej sa môže súd pri ukladaní trestu „pohybovať", súdna moc nemôže (odvolávajúc sa na akúkoľvek výkladovú metódu) zmeniť jasné a presné znenie zákona, resp. odmietnuť jeho inak povinnú aplikáciu s odôvodnením, že jeho použitie by bolo síce zákonné, ale príliš prísne a nespravodlivé. Súdna moc totižto nenesie zodpovednosť za znenie zákona, ani za jeho prísnosť, ale zákon aplikuje a vykladá. V prípadoch nejasností či možností rôznych výkladov, musia súdy zákon vykladať ústavne konformným spôsobom, nie však zjavne v rozpore s jasným a zrozumiteľným znením toho ktorého zákonného ustanovenia.
Súd nemôže svoje dobrodenie a láskavosť odôvodňovať rozhodnutím porušujúcim zákon, s odôvodnením, že trest uložený v súlade so znením Trestného zákona by bol pre obvineného prísny. Ak krajský súd považuje ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, resp. ustanovenie § 237 ods. 4 Trestného zákona za rozporné s Ústavou Slovenskej republiky, môže iniciovať konanie pred ústavným súdom.
Krajský súd uložil obvinenému doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. trest odňatia slobody pod - mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, v dôsledku čoho je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Z dôvodu špeciality dovolacích dôvodov nemohol byť naplnený aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona.
S ohľadom na uvedené, vyhovel najvyšší súd dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.