N a j v y š š í   s ú d  

1 Tdo 48/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 9. novembra 2011 v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov

JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obvinenému

I. Š., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o dovolaní obvineného

I. Š. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 8. marca 2011, sp. zn.

5 To 241/2010, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného I. Š. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Revúca zo dňa 23. júna 2010, sp. zn. 2 T 182/2009,

bol obvinený I. Š. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/

Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že:

dňa 4. júla 2008 o 07.28 h viedol ako vodič, keď mal v krvi 0,48 promile alkoholu,

osobné motorové vozidlo zn. O., evidenčného čísla R., po štátnej ceste č. II/532, v obci L.,

v smere na J., rýchlosťou nie menej ako 91 km/h, pričom pri prejazde pravotočivej zákruty na

mokrej vozovke v kilometri 30,71 neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam

a poveternostným podmienkam, s vozidlom dostal šmyk, prešiel do protismeru, kde narazil do

elektrického betónového stĺpa pred rodinným domom č.81, od ktorého sa odrazil a prevrátil

na ľavý bok, pričom prísediaci na zadnom sedadle J. H., ktorý nebol pripútaný, utrpel

pomliaždenie, až potrhanie mozgu s vnútrolebečným krvácaním, pri otvorení trieštivých

zlomeninách kostí lebečnej klenby a spodiny, ktorým na mieste podľahol, prísediaci vedľa vodiča M. B. utrpel pomliaždeninu hlavy s podozrením na ľahký otras mozgu bez

neurologickej topiky s dobou liečenia podľa znaleckého posudku v trvaní 1 až 7 dní, pričom

pre majiteľa vozidla M. B. vznikla škoda vo výške 4 443,00 eur pre V., a.s. K., poškodením

betónového stĺpu elektrického vedenia škoda vo výške 1 414,09 eur, pre obec L. poškodením

kovového stĺpu miestneho rozhlasu škoda vo výške 818,76 eur a pre T. K., bytom L. č. X.,

poškodením brány rodinného domu škoda vo výške 185,59 eur, pričom obvinený svojim

konaním porušil dôležitú povinnosť uloženú mu Zákonom č. 315/1966 Zb. o premávke na

pozemných komunikáciách v platnom znení, podľa § 4 ods. 3 písm. b/, § 15 ods. 1 a § 7

ods. 1 citovaného zákona.

Okresný súd uložil obvinenému I. Š. podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38

ods. 3, § 36 písm. j/, l/ Tr. zák. a neprihliadnutia na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/

Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 48

ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd zaradil obvineného pre výkon odňatia slobody do výkonu trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.zák. súd uložil aj trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní 3 (troch) rokov.

Okresný súd zároveň vyslovil, že podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku

je obžalovaný povinný nahradiť poškodeným:

- V. H., trvale bytom R., ul. J. škodu vo výške 625,84 eur,

- Poškodenej strane U., IČO: X., škodu vo výške 58,03 eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodené strany

- V.,

- M. B., trvale bytom R. s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne

konanie.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku okresný súd poškodenú stranu V. H., trvale

bytom R.J. so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie. Krajský súd

v Banskej Bystrici na podklade odvolania podaného obvineným I. Š. preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a zistil, že

odvolanie obvineného nie je dôvodné. Preto odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por.

uznesením zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený I. Š. prostredníctvom obhajcu

dovolanie, uplatniac dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/, i/ Tr. por., teda

s odôvodnením, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V odôvodnení dovolania obvinený predovšetkým vyjadril názor, že rozhodnutím súdu

prvého stupňa nebola dodržaná obžalovacia zásada, pretože výrok napadnutého rozsudku ide

nad rámec podanej obžaloby, keď ho súdy uznali vinným aj pre porušenie dôležitej povinnosti

podľa § 4 ods. 3 písm. b/ Zák. č. 315/1996 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách

v platnom znení. Keďže ide o prísnejšiu právnu kvalifikáciu, mal byť na túto skutočnosť

upozornený. Zároveň obvinený namieta vykonanie dôkazu – vyšetrenia alkoholu v krvi s tým,

že tento nebol získaný zákonným spôsobom v súlade s ustanovením § 119 ods.2 Tr. por. a teda ho nebolo možné v konaní použiť ako dôkaz. Obvinený má za to, že jeho konanie malo

byť správne právne kvalifikované ako prečin usmrtenia, avšak len pre ods.1 §-u 149 Tr. zák.,

nakoľko znalec z odboru dopravy nedáva jednoznačný záver o neprispôsobení rýchlosti jazdy

vlastnostiam vozidla, nákladu, poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré

možno predvídať. V závere dovolania obvinený vytýka obom súdom uloženie represívneho

trestu. Má za to, že hrozba trestom počas skúšobnej doby by nesporne lepšie splnila účel

trestu z hľadiska generálnej ako i individuálnej prevencie.  

Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v spojení s rozsudkom Okresného súdu Revúca

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Okresný prokurátor navrhol dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.

Poukázal na to,   že okresný súd vychádzal v rámci svojej rozhodovacej činnosti z dôkazov,

ktoré boli získané zákonným spôsobom. Tvrdenie obvineného I. Š., že mu bola krv odobratá

protizákonne, považuje za účelové. Obvinený dal písomný súhlas na odobratie krvi, ktorú skutočnosť potvrdzuje jeho vlastnoručný podpis na tlačive označenom ako súhlas

na odobratie krvi, čo potvrdzujú aj vypočutí svedkovia K. H. a Mgr. S. T. ako i príslušníci

polície, vrchná sestra v nemocnici M. Ž. a ošetrujúci lekár MUDr. J. T.. Nestotožňuje sa

s tvrdením obvineného v dovolaní, že v čase, keď mu bola odobratá krv, nebolo začaté trestné

stíhanie. Trestné stíhanie bolo začaté vykonaním neodkladného a neopakovateľného úkonu,

ktorým bola obhliadka miesta činu. Na základe toho považuje odobratie krvi obvinenému za

dôkaz získaný zákonným spôsobom. K obžalovacej zásade prokurátor uviedol, že táto bola

v predmetnom konaní dodržaná, nakoľko k súdnemu konaniu ako aj rozhodnutiu o vine

a treste došlo na podklade obžaloby podanej prokurátorom, pričom vo výrokovej časti

obžaloby je výslovne uvedené, že obvinený ako vodič vozidla v čase dopravnej nehody mal

v krvi 0,48 promile alkoholu. Pokiaľ ide o vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru

dopravy, obvinený mal výhrady voči nemu vzniesť na hlavnom pojednávaní. Obvinený tak

neučinil, pričom dobrovoľne urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 3 Tr.por. a teda obvinený

týmto vyjadril súhlas aj so závermi znaleckého posudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie podané obvineným I. Š. nie je dôvodné.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či má podané

dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou

osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým

rozhodnutím uznesenie   Krajského súdu Banská Bystrica ako súdu odvolacieho.

Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným

prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/

Tr. por. a § 373 Tr. por. Dovolanie bolo podané na Okresnom súde Revúca, t.j. v mieste

uvedenom v ustanovení § 370 Tr. por.

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané,

tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu

alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené

v § 371 ods. 1 písm. g/, i/ Tr. por. teda, že súd založil rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Obvinený I. Š. primárne namietal,   že nebola dodržaná obžalovacia zásada

a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom

(§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.) tým, že tak súd   prvého ako i druhého stupňa použili

ako dôkaz – vyšetrenie alkoholu v krvi. Nezákonnosť tohto dôkazu vidí obvinený v tom,

že on osobne nedal súhlas na odobratie krvi, navyše, krv mu bola odobratá v čase, keď nebolo

začaté trestné stíhanie.

Najvyšší súd v tejto súvislosti len pripomína, že podľa § 199 ods. 1 veta druhá a nasl.:

Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia. Ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne

policajt trestné stíhanie vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo

neodkladného úkonu. Po ich vykonaní vyhotoví ihneď uznesenie o začatí trestného stíhania,

v ktorom uvedie, ktorým z týchto úkonov už bolo začaté trestné stíhanie. Je potrebné dodať,

že zákon jednoznačne ustálil, že uznesenie o začatí trestného   stíhania má v prípadoch

uvedených v odseku 1 druhá veta povahu deklaratórneho aktu, ktorým sa osvedčuje stav

vytvorený už predtým, ako sa vykonal zaisťovací úkon, neodkladný úkon alebo

neopakovateľný úkon. Z tohto dôvodu treba, aby sa ako deň začatia trestného stíhania uviedol

deň vykonania úkonu (deň, mesiac, rok).

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, obvinený I. Š. bol bezprostredne po

dopravnej nehode privezený Záchrannou službou J. na chirurgiu   jednotky intenzívnej

starostlivosti s poruchou vedomia. Následne mu boli odobraté všetky odbery vrátane krvnej

skupiny, aj odberov na alkohol, ktoré, ako upresnil   ošetrujúci lekár

MUDr. J. T., sa pri dopravných nehodách, odoberajú štandartne. Obvinený bol následne na to

prevezený na urgentné CT mozgu, hrudníka a brucha.

Najvyšší súd len dodáva, že otázka súhlasu alebo nesúhlasu obvineného s odberom

krvi, je vzhľadom na skutočnosť, že obvinený trpel kvantitatívnou poruchou vedomia,

bezpredmetná. Obvinený po tom, ako mal v bezvedomí zakliesnenú hlavu v automobile,

z ktorého bol vyprostený a naložený do sanitky, bol prijatý   s otvoreným poranením hlavy

do nemocnice. Za takéhoto vážneho poranenia hlavy, je len samozrejmé, že lekár musí

nariadiť odobratie krvi, a to bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o dopravnú nehodu a to vzhľadom na prípadný ďalší potrebný lekársky zásah.   V danom prípade navyše išlo

o dopravnú nehodu a ako uviedol svedok MUDr. J. T. – ošetrujúci lekár, pri autonehodách

alebo zavineniach druhou osobou, sa krv na zistenie alkoholu, odoberá automaticky, bez

ohľadu na to, či o to požiada polícia a bez ohľadu na súhlas, resp. nesúhlas pacienta, pokiaľ

je v takom stave, ako obvinený bol. Vzhľadom na hore uvedené, svedok osobne podpisoval

príkaz na odobratie krvi obvinenému.

V danom prípade je potrebné ustáliť, že zo strany orgánov prípravného konania išlo

aj v úkone odobratia krvi o tzv. neodkladný úkon, t.j. úkon, ktorý vzhľadom k nebezpečnosti

jeho zmarenia, zničenia alebo straty, nezniesol z hľadiska trestného konania odklad do doby,

než bude začaté trestné stíhanie.

Najvyšší súd len dodáva, že v danom prípade rozhodne nemožno hovoriť o tom,

že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, po preštudovaní spisového materiálu, dospel k nasledovným záverom: súd prvého i druhého stupňa správne vychádzali z objektívnych

dôkazov a to znaleckého   dokazovania znalca z odboru cestnej dopravy, znalca z odboru

zdravotníctva a farmácie, záverov posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu

Policajného zboru S., ktoré dôkazy ovšem neboli jediné, ktoré vyvrátili obranu obvineného.

Záverom znaleckého dokazovania totiž korešpondujú výpovede svedkov ako i listinné

dôkazy. I keď Ing. P. O. - znalec v odbore doprava cestná a odvetvie technický stav cestných

vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel, ustálil, že obvinený ako

vodič motorového vozidla sa v   kritickom   mieste – oblúku vozovky pohyboval rýchlosťou

približne 91 km /h, teda medznú rýchlosť pre prejazd   oblúkom neprekročil, avšak mal

možnosť zabrániť nehode inou technikou jazdy. V závere znalec ustálil, že obvinený ako

vodič neprispôsobil v nehodovom úseku rýchlosť jazdy svojím schopnostiam a pri rýchlosti

na hranici, ktorou mohol prejsť nehodový úsek bez kolízie, z fyzikálneho hľadiska nezvládol

riadenie vozidla.

Je potrebné v tejto súvislosti podporiť písomné vyjadrenie okresného prokurátora

k dovolaniu obvineného, kde tento uvádza, že pokiaľ mal obvinený výhrady voči znaleckému

posudku, mal tieto uviesť na hlavnom pojednávaní. Obvinený tak neučinil, pričom dobrovoľne urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 3 Tr. por. a teda obvinený týmto vyjadril

svoj súhlas aj so závermi znaleckého posudku.

Najvyšší súd len dodáva, že takto ustálené závery znalca sú premietnuté i do skutkovej

vety obžaloby a následne rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil i odvolací súd.

V danom prípade nemožno preto hovoriť ani o pochybení súdov, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom alebo že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obžalovacia zásada bola dodržaná, nakoľko súdy

rozhodovali o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Hoci súd nie je viazaný

právnym posúdením skutku v obžalobe, právna kvalifikácia skutku (pre prečin usmrtenia

podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.) nebola oproti obžalobe zmenená, keď obvinený

bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. však nemožno vyvodzovať

len zo skutočnosti, že vykonané dôkazy súd nevyhodnotil podľa predstáv obvineného.

Je výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná a tieto následne vyhodnotí podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní,

alebo niektorá zo strán.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie zákonným spôsobom

a svoje závery o vine a treste odôvodnil v súlade so zákonom. Oba súdy nižšej inštancie

stručne uviedli, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

opreli a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia oboch rozhodnutí je zrejmé, ako sa súdy vyrovnali s obhajobou a akými

právnymi úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané skutočnosti podľa príslušných

ustanovení zákona v otázke viny a trestu.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti.|

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená

v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový

stav veci a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov

činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd

možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah

dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami

v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán

v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci

vykonané.

Z   uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení,

že skutok mal byť právne kvalifikovaný podľa miernejšieho zákonného ustanovenia, teda

bez porušenia dôležitej povinnosti vodiča, je preto treba považovať z hľadiska naplnenia

niektorého dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. za irelevantnú.

V daných súvislostiach najvyšší súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov

činných v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.

Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci

prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania

postupovali v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali

relevantné dôkazy nezákonným spôsobom. Napokon, obvineným napádaný skutkový stav

veci tak, ako ho zistili a ustálili súdy nižšej inštancie, namietaná právna kvalifikácia, druh

a výmera trestu, sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/

Tr. por. Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov

prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací

(§ 377 Tr. por.). je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť,

že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť

zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu

právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.).

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých

rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané

dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní

sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu

podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti   podania dovolania musia byť obmedzené,

aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia

opravná inštancia.

Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil

krajský súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce

zistenie, podľa ktorého obvinený I. Š. spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku

prvostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú

spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov prečinu usmrtenia podľa § 149

ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne

napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu

skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pripúšťa možnosť podať dovolanie

len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité

nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Ani dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody

dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382

písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného I. Š. na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 9. novembra 2011

JUDr. Pavol   T o m a n, v.r.

  predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Gabriela Šimonová

Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová