1Tdo/47/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obvinenému J. W. a spol., pre zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. d/ Tr. zák. o dovolaní obvineného J. W. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 3 To 116/2012, zo dňa 24. januára 2013 rozhodol

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. W. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Napadnutým uznesením krajský súd podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obvineného J. W. podaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. októbra 2012, sp. zn. 4 T 97/2012, ktorým bol obvinený (spolu s O. J. a O. J.) uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. d/ Tr. zák.

Za to mu bol uložený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. trest odňatia slobody na desať rokov so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia (podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obvinený J. W. spolu s O. J. spoločne a nerozdielne zaviazaní k povinnosti na náhradu škody poškodenej D. J. vo výške 42 eur.

Obvinený J. W. podal proti uzneseniu krajského súdu, prostredníctvom obhajcu dovolanie, a to podaním zo dňa 5. júla 2013 (doručené Okresnému súdu Nitra dňa 8. júla 2013) a následne doplňujúcim podaním zo dňa 21. augusta 2013 (doručeného okresnému súdu dňa 22. augusta 2013) uplatniac dovolacie dôvody v prvom podaní podľa § 371 ods. l písm. c/, písm. i/ Tr. por., teda s odôvodnením, že napadnutému rozhodnutiu predchádzalo konanie, v ktorom bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a v doplňujúcom podaní uplatniac aj dovolacie dôvody podľa § 371 písm. g/ a písm. j/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na dôkazoch,ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, ako aj z dôvodu, že bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Obvinený v odôvodnení dovolania predovšetkým vyjadril názor, že k porušeniu zákona došlo v prípravnom konaní nesprávnym postupom vyšetrovateľa pri previerke výpovede O. J., ktorý bol v čase vykonania tohto úkonu v procesnom postavení podozrivej osoby, avšak úkon bol vykonaný, ako so svedkom a teda neboli mu poskytnuté práva, ktoré mu ako podozrivému prináležali, najmä právo na obhajobu. I keď súd tento úkon polície ako dôkaz nehodnotil, avšak “.... nasledujúce úkony, ktoré boli políciou vykonané s O. J., ako s obvineným, v princípe opakujú a legalizujú tento nezákonný postup policajtov....“.

V nasledujúcej časti odôvodnenia dovolania obvinený poukázal na obsah výpovedí O. J., J. W., O. J., poškodenej D. J., svedkov K. W. a K. W. zvaného K., S. J., ako aj obsah zápisnice o ohliadke miesta činu, pričom vyjadril názor, že orgány činné v trestnom konaní, a ani prvostupňový súd, nepostupovali v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., pretože na hlavnom pojednávaní neboli vykonané všetky potrebné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci. Orgány činné v trestnom konaní a ani súd sa vôbec nezaoberali obhajobou obvinených a uspokojili sa iba s doznaním obvineného O. J., ktoré ale neskôr odvolal. Nebol akceptovaný návrh na vyšetrenie duševného stavu tohto obvineného.

V ďalšej časti dovolania obvinený dôvodil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by bol v inkriminovanom čase v dome poškodenej. Výsluch svedka O. J. a následná previerka jeho výpovede zo dňa 20. februára 2012, kedy sa priznal k spáchaniu trestného činu, boli vykonané protiprávne, a v trestnom konaní je takýto dôkaz nepoužiteľný, pričom takto získaný dôkaz prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť i na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu.

V doplňujúcom podaní obvinený uviedol, že k porušeniu jeho práva na obhajobu došlo tým, že mu „nebola umožnená konfrontácia s informátormi“, resp. títo informátori neboli vypočutí, pričom „.....zástupca prokuratúry až dňa 26. októbra 2012 použil tzv. utajenú informáciu, z ktorej vyplýva, že sa mal dopustiť žalovaného skutku....“. V spisovom materiáli, sp. zn. 4 T 97/2013 (správne je zrejme 2012) sa nachádza utajená informácia, „...ktorá v konečnom dôsledku definuje, ako jeden z rozhodujúcich dôkazov...“a ako taký by mal byť zadovážený takým spôsobom, ktorý nedá ani najmenšiu príčinu uvažovať o jeho nezákonnosti. Výpovede O. J. sú nedôveryhodné a rovnako aj výpoveď poškodenej je rozporná a protirečivá.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. obvinený videl v časovej postupnosti jednotlivých úkonov orgánov činných v trestnom konaní. Uviedol citáciu niektorých ustanovení Trestného poriadku, Trestného zákona Ústavy Slovenskej republiky, nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IIIÚS34/07-72 zo dňa 26. júna 2007 so záverom, že okresný i krajský súd založili jeho vinu na zmätočných, rozporuplných a pochybných výpovediach. Súdy porušili zásadu „in dubio pro reo“, pretože ho spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por. neoslobodili.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. oprel obvinený o tvrdenie, že na strane 13 napadnutého rozsudku okresného súdu je uvedené, že súd rozhodol aj o ochrannom opatrení, avšak vo výrokovej časti tento výrok absentuje.

Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre, i rozsudok Okresného súdu Nitra, zrušil a vec vrátil tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu obvineného dňa 30. júla 2013 doručil svoje vyjadrenie spoluodsúdený O. J., v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu pripája k dôvodom dovolania. K písomnému podaniu je pripojený text podpísaný menom a priezviskom O. J. a ktorého obsah je nasledovný: „Vážený súd, volám sa O. J., chcem sa priznať k tomu, že na O. J. a na J. W. som klamal, lebo ma k tomu donútili tí policajti aj tá vyšetrovateľka, keď sme mali ohliadku, tak mi policajti ukazovali, ako mám čo ukazovať, že ma budúbiť, aj viem ukazovať na tých policajtov, kto sú to W. N. a Bc. J.. Nikto ma k tomu nenútil“.

Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného J. W. uviedol, že s námietkou dovolateľa, že bolo v prípravnom konaní porušené jeho právo na obhajobu, nesúhlasí. S jeho námietkami sa dostatočným spôsobom vysporiadali súdy prvého i druhého stupňa. Poukázal na to, že obvinený O. J. J. W. jednoznačne opakovane usvedčil vo výpovedi obvineného za prítomnosti obhajcov všetkých troch obvinených dňa 4. mája 2012. Skutok uvedený v napadnutom rozsudku bol správne právne kvalifikovaný. Preto prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného J. W. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Najvyšší súd, ako súd dovolací (§377 Tr. por.), predovšetkým skúmal, či má podané dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou osobou, a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Nitre, ako odvolacieho súdu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie obvineného J. W., podané proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol uznaný vinným a bol mu uložený trest. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným, prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 373 Tr. por. K podaniu dovolaní došlo na Okresnom súde Nitra, t.j. v mieste podľa § 370 Tr. por.

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané, tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda na to, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, ďalej na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, dôvody uvedené v § 371 ods. l písm. i/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. teda, že bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Obvinený v rámci svojich dovolacích námietok spochybňuje najmä zákonný priebeh prípravného konania, porušenie jeho práv na obhajobu a porušenie zákona pri získaní niektorých dôkazov a domáha sa preto zrušenia uznesenia Krajského súdu v Nitre, ktorým bolo jeho odvolanie podľa § 319 Tr. por. zamietnuté.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. c/ Tr. por. je, že v konaní, ktoré odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo, bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii uvedeného dovolacieho dôvodu, dovolací súd teda preskúmal, či v predmetnom prípade boli zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného.

Opierajúc sa o tento dovolací dôvod obvinený J.. W. namietal jednak spôsob vykonania previerky výpovede spoluobvineného O. J. a jednak, že dokazovanie nebolo vykonané v potrebnom rozsahu, keď neboli vypočutí „informátori“ a nebola mu umožnená ani konfrontácia s nimi. Podstatu porušenia práva na obhajobu vidí zrejme v konaní prokurátora, keď tento dňa 26. októbra 2012 použil utajenú informáciu o tom, že sa mal dopustiť zločinu lúpeže.

Dovolateľ teda v prvej časti námietky odvodzuje porušenie vlastného práva na obhajobu od porušenia práva na obhajobu spoluobvineného O. J..

Z obsahu relevantných častí trestného spisu vyplýva, že trestné stíhanie „vo veci“ bolo začaté uznesením vyšetrovateľa polície zo dňa 15. februára 2012, ČVS: ORP-203/OVK-NR-2012 a následne dňa 20. februára 2012 bolo obvinenému vznesené obvinenie (uznesením pod rovnakým ČVS). Dňa 20. februára2012 o 13.15 hod. bol J. W. vypočutý ako svedok, o 15.35 hod. bol obvinený zadržaný, po 18.20 hod mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia a následne bol v procesnom postavení obvineného o svojich právach poučený a prvý krát v predmetnej veci vypočutý.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra zo dňa 23. februára 2012, sp. zn. 3 Tp 20/2012, bol obvinený vzatý do väzby, ktorá sa začala dňom 20. februára 2012.

Dňa 2. mája 2012 bol obvinený opätovne vypočutý aj za prítomnosti svojho obhajcu.

Obvinený O. J. (t.č. odsúdený) bol dňa 20. februára o 12.15 hod. vypočutý v procesnom postavení svedka, toho istého dňa o 13.35 hod., bola s ním vykonaná previerka jeho výpovede na mieste činu, následne o 15.35 hod. bol zadržaný, o 17.30 hod. mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia a bol v procesnom postavení obvineného vypočutý.

Dňa 21. februára 2012 o 11.00 hod. bola vykonaná konfrontácia medzi obvinenými O. J. a J. W..

Dňa 4. mája 2012 bol opätovne vypočutý aj za prítomnosti ustanoveného obhajcu.

Z uvedeného prehľadu postupnosti jednotlivých úkonov prípravného konania je zrejmé, že previerka výpovede O. J. na mieste činu bola vykonaná ešte pred tým, než mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.

Podľa § 158 ods. 1 Tr. por. previerka výpovede na mieste činu sa vykoná, ak je to potrebné na doplnenie alebo overenie údajov dôležitých pre trestné konanie, ktoré sa vzťahujú k tomuto miestu. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia na postup pri previerke výpovede na mieste činu sa primerane použijú ustanovenia o vyšetrovacom pokuse.

Pri previerke výpovede svedka ide všeobecne o overenie pravdovravnosti svedka, resp. aj o zistenie jeho postoja ku konkrétnym skutočnostiam.

V posudzovanom prípade po začatí trestného stíhania, ale pred vznesením obvinenia, sa malo overiť, či O. J. klamal alebo hovoril pravdu o okolnostiach lúpežného prepadnutia poškodenej D. J..

Podľa § 121 ods. 1 Tr. por. výsluch obvineného vykonáva orgán činný v trestnom konaní alebo súd tak, aby zistil podstatné skutočnosti dôležité pre trestné konanie. K výpovedi ani k priznaniu nesmie byť obvinený nijakým nezákonným spôsobom donucovaný a pri výsluchu treba rešpektovať jeho osobnosť. Pravdivosť priznania obvineného orgány činné v trestnom konaní overia inými dôkazmi. O tom, akú formu má mať výsluch obvineného a ako pri ňom má vyšetrovateľ, resp. iný orgán činný v trestnom konaní, v tom - ktorom štádiu trestného konania postupovať, presne upravuje § 122 až 126 Tr. por.

V trestnom konaní možno, ako dôkaz použiť len tie poznatky, ktorý obvinený poskytol v súlade s ustanovením § 121 a nasl. Tr. por., čo v prípade previerky výpovede obvineného O. J. v procesnom postavení svedka splnené nie je, pretože neboli, okrem už uvedeného, dodržané zákonné pravidlá pre výsluch obvineného (pretože úkon bol vykonaný pred vznesením obvinenia). Z tohto pohľadu sa dovolací súd stotožnil s dovolacou námietkou obvineného J. W., že nebolo možné v posudzovanom trestnom konaní použiť previerku výpovede obvineného O. J. v procesnom postavení svedka pred vznesením obvinenia, ako dôkaz, pretože jej podstatou a účelom bolo overenie pravdivosti výpovede O. J., ako svedka, a navyše táto výpoveď nebola v súlade s pravidlami pre výsluch obvineného predpokladanými ustanovením § 121 a nasl. Tr. por. Tým nebol realizovaný zákonný spôsob získania tohto dôkazu v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por., keďže neboli splnené ani formálne a ani materiálne podmienky na vykonanie tohto dôkazu.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje právnu argumentáciu obvineného za správnu, keď dôvodil, že previerka výpovede O. J., ako svedka, je dôkazom v ďalšom konanínepoužiteľným. Nezákonnosť postupu obstarávania dôkazov neumožňuje, aby boli použité v trestnom konaní, a to z dôvodu, že takýto postup by umožňoval svojvôľu a nezákonnosť.

Na druhej strane, ale nie je možné akceptovať argumentáciu dovolateľa, že všetky ďalšie dôkazy, a predovšetkým priznávajúca výpoveď O. J., bola získaná nezákonne, a preto ju nemožno hodnotiť ako relevantný dôkaz. V tejto súvislosti treba totiž zdôrazniť esenciálnu skutočnosť a to, že zápisnica o previerke výpovede O. J. zo dňa 20. februára 2012 v ďalšom konaní, a najmä v konaní pred súdom použitá ako dôkaz vôbec, nebola a ako okresný súd, tak ani krajský súd, vo svojich rozhodnutiach sa týmto „dôkazom“ žiadnym spôsobom nezaoberali, ako dôkaz ho ani nehodnotili a teda v konečnom dôsledku na tento úkon pri svojich rozhodnutiach neprihliadali. Naopak prvostupňový súd svoje rozhodnutie o vine obvineného J. W. (ako aj spoluobvineného O. J.) oprel o celý rad iných plne relevantných a zákonných dôkazov.

Argumentáciu dovolateľa založenú na teórii tzv. „ovocia (plodov) otráveného stromu“ nie je možné v danom prípade akceptovať. Doktrína vylučovacích noriem by sa mohla vzťahovať len na niektoré úkony vážnym spôsobom zasahujúcich do práv a slobôd občana, a to predovšetkým na zatknutie (zadržanie), domovú prehliadku a zabavenie vecí vykonaných bez súdneho príkazu. Teória rieši prípady, keď dôkaz, ktorého nezákonnosť je namietaná, má až druhoradý alebo odvodený charakter vo vzťahu k pôvodnému nezákonnému zatknutiu, prehliadke, alebo zabaveniu vecí (prípadne identifikačnému postupu alebo aj výsluchu získaného nezákonným donútením). V priebehu trestného konania nevyšli najavo žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať priznávajúcu (a zároveň usvedčujúcu výpoveď voči spolupáchateľom) za dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia. Navyše všetky ďalšie vo veci vykonané dôkazy alebo prinajmenšom ich podstatnú časť nie je možné považovať za dôkazy priamo odvodené vo vzťahu k namietanému úkonu - previerke výpovede O. J. na mieste činu. Treba tiež zdôrazniť, že úplné vylúčenie všetkých dôkazov, ako „otráveného ovocia“, by bolo neprimerané s prihliadnutím k jasnému konfliktu záujmov lebo nemožnosť usvedčenia a odsúdenia skutočného páchateľa spôsobené vylúčením týchto dôkazov sa prieči záujmom spoločnosti a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej núdze.

Na základe uvedených zistení najvyšší súd uzatvára, že nemožno konštatovať žiadne porušenie práva obvineného J. W. na obhajobu v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdmi, ktoré by odôvodňovalo naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poznamenáva, že ak Trestný poriadok stanovuje podmienky vykonávania dôkazov, je treba tieto chápať v ich materiálnom pojatí. To znamená, že súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k naplneniu účelu obhajoby a tým aj k zabezpečeniu základných práv obvineného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto časti dovolacej argumentácie obvineného konštatuje, že postup vyšetrovateľa bol v súlade s požiadavkou zákona na rešpektovanie práva obvineného na obhajobu. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že zachovanie práv obvineného sa v konkrétnej veci musí vždy posudzovať v kontexte s priebehom celého trestného konania a nie len selektívne vo vzťahu k niektorým úkonom.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený (a rovnako aj spoluobvinený O. J.) mal dostatok času a možností, aby sa mohol opakovane vyjadriť ku všetkým vo veci vykonaným dôkazom a rovnako aj predniesť svoje návrhy. Preto dovolacie námietky obvineného J. W. v tomto smere sú irelevantné.

Obvinený opierajúc svoje dovolanie aj o dôvod uvedený § 371 ods.1 písm. g/ Tr. por. namietal, že v priebehu trestného konania nebolo vykonané dokazovanie v náležitom rozsahu, najmä, že súdy opreli svoje rozhodnutie len o usvedčujúcu výpoveď spoluobvineného O. J. a že nevykonali ďalšie dokazovanie výsluchom ďalších svedkov - „informátorov“ a nevykonali ani konfrontácie s týmto svedkami. Obvinený je toho názoru, že v posudzovanom prípade bolo vykonané dokazovanie iba jednostranne na základe nedôveryhodných výpovedí obvineného O. J. a poškodenej D. J..

Pokiaľ ide o nevykonanie niektorých ním, resp. obhajcom, navrhovaných dôkazov v priebehu trestného konania, konkrétne, že nebol vykonaný výsluch ďalších svedkov (bližšie nestotožnených informátorov) treba uviesť nasledovné:

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meriotórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných v trestnom konaní, znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd nevykonal niektorý z ďalších navrhovaných dôkazov, je preto treba považovať z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. za irelevantnú.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd teda nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravnéhoprostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného J. W. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. d/ Tr. zák., zo spáchania ktorého zločinu bol obvinený uznaný vinným.

Obvinený vo svojom dovolaní menovite uviedol aj dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por., teda z dôvodu, že bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, poukazujúc na stranu 13 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Nitra,...“kde je uvedené, že súd rozhodol aj o ochrannom opatrení...“, ktoré vo výrokovej časti obsiahnuté ale nie je.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní Okresného súdu Nitra zo dňa 26. októbra 2012 je zrejmé, že žiadne ochranné opatrenie obvinenému J. W. uložené nebolo a ani prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní takýto návrh neprezentoval. Z uvedeného je nepochybne zrejmé, že slová na strane 13 odseku druhého odôvodnenia rozsudku okresného súdu „...o ochrannom opatrení....“ sa do textu dostali zjavne na základe pisárskej chyby a nie na základe rozhodnutia súdu o uložení ochranného opatrenia.

Odhliadnuc od ustanovenia § 371 ods. 7 Tr. por. podľa ktorého dovolanie proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná jen o formálnu pisársku chybu, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. je v danom prípade irelevantný.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného J. W., nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.