UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 20. decembra 2023 v Bratislave v trestnej veci obvineného W. W. pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky podanom proti rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7T/4/2009, zo 16. mája 2022 takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky odmieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7T/4/2009, zo 16. mája 2022 bol obvinený W. W. uznaný za vinného zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že
v presne nezistenom čase v dobe od roku 2005 do mesiaca február 2008 v Z.Ň. v priestoroch na poschodí rodinného domu č. XX viackrát vykonal súlož s maloletou B. K., nar. v roku XXXX, napriek tomu, že vedel, že nedosiahla pätnásty rok svojho veku.
Za to okresný súd obvinenému W. uložil podľa § 201 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona a za použitia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky s tým, že podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obvinenému výkon trestu odňatia slobody odložil, a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky. Postupom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd odkázal poškodenú B. N. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Proti rozsudku okresného súdu podala na základe podnetu poškodenej dovolanie ministerka spravodlivosti, argumentujúc naplnením dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestnéhoporiadku.
V dovolaní uviedla: „Toto trestné konanie... je ukážkou toho, ako by súdne konanie v prípadoch trestných činov sexuálneho charakteru spáchaných na obzvlášť zraniteľných obetiach - deťoch, rozhodne nemalo prebiehať. Je nemysliteľné, aby krajský súd vec trikrát vrátil okresnému súdu, ten vydal úplne protichodné rozsudky s nepochopiteľným odôvodnením a po treťom vrátení sa vec na okresnom súde vliekla dlhých 9 rokov a vystriedala 4 sudcov. Celé súdne konanie trvalo neuveriteľných 13 rokov, čo je nemysliteľné v prípadoch sexuálnych trestných činov a zvlášť, ak sú spáchané na deťoch.... Pri úvahách o možnosti využitia mimoriadneho zníženia trestu z dôvodu neprimeraných prieťahov v konaní, resp. dĺžky konania súd musí zohľadniť všetky relevantné okolnosti prípadu. Je nutné, aby sa súd osobitne venoval postoju obvineného k trestnému stíhaniu, obťažnosti veci a procesnému postupu súdu, ale aj charakteru trestnej činnosti a jej dopadu na poškodenú obeť. Aplikovanie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu... nemôže byť využívané paušálne vždy, keď trestné konanie trvá neprimerane dlhý čas. Keďže ide o mimoriadne zníženie trestu, pre tento postup musia byť zistené okolnosti, predovšetkým také, ktoré môžu ovplyvniť povahu, charakter a iné objektívne okolnosti spáchaného trestné činu. Tieto musia byť také intenzívne a závažné, aby ich bolo možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu. Také mimoriadne okolnosti či pomery však okresný súd v konaní nezistil. V konaní neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti, ani z vykonaných dôkazov žiadne takéto dôkazy nevyplývajú, ktoré by odôvodňovali postup súdu, ktorým mimoriadne znížil trest ukladaný obžalovanému. V tomto prípade neexistovali okolnosti, ktoré by závažnosť trestného činu výrazne znižovali, ale práve naopak, po preštudovaní trestného spisu musím skonštatovať, že existovali okolnosti, ktoré vyvolávajú pochybnosť o správnosti právnej kvalifikácie a nebezpečnosť trestného činu výrazne zvyšovali. Poškodená pri niektorých výpovediach hovorila aj o násilí, o tom, že sa obvineného bála a bil ju, keď mu nebola po vôli, alebo keď išla niekam preč, hoci sa dohodli, že za ňou on dôjde, a o prvej súloži vypovedala konzistentne, že sa bránila, že ho odtláčala, aj kopala, nemožno teda hovoriť o dobrovoľnej súloži, ale časť trestnej činnosti mala byť kvalifikovaná ako znásilnenie podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. V tomto prípade platí samozrejme obžalovacia zásada, ktorou je súd viazaný, avšak s ohľadom na túto skutočnosť sa nedá hovoriť o mimoriadnych okolnostiach prípadu, ktoré by znižovali jeho závažnosť.... Zneužívanie detí je niečo absolútne neprijateľné, proti čomu sa musí štát jednoznačne a rázne postaviť prostredníctvom trestnej represie svojich trestných orgánov. Prokuratúra a súdy vysielajú svojim postupom a rozhodnutiami signál, ktorý je vnímaný verejnosťou ako aj obeťami obdobných trestných činov a možnými budúcimi páchateľmi. Takýto postup súdov, aký prebiehal na Okresnom súde Trnava, môže iné obete odradiť od toho, aby trestnú činnosť nahlasovali a iných páchateľov posilniť v páchaní sexuálneho zneužívania a násilia, v domnienke, že ak aj niekedy príde potrestanie, bude mimoriadne mierne.. existencia prieťahov v konaní sa nemôže interpretovať striktne v prospech obžalovaného, ale do úvahy sa musí brať aj postavenie poškodenej, voči ktorej mimoriadne zníženie nemôže byť nespravodlivé. Účel trestu nie je zabezpečený trestom uloženým pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Trest má aj preventívny účel voči iným členom spoločnosti. V konaní došlo aj k ďalšiemu porušeniu Trestného zákona, a to pri aplikácii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Okresný súd nemohol zákonným postupom dôjsť k záveru, že v konaní je daná poľahčujúca okolnosť spočívajúca v priznaní sa páchateľa trestného činu a toho, že svoj čin úprimne oľutoval. Obžalovaný urobil vyhlásenie o tom, že nepopiera spáchanie skutku. Urobil tak až na poslednom hlavnom pojednávaní, čo jeho obhajkyňa odôvodnila tým, že je pre neho zaťažujúce sa zúčastňovať hlavných pojednávaní a dochádzať. Nikde v celom trestnom spise a ani v zápisnici z tohto pojednávanie nie je uvedené, čo i len formálne stanovisko obvineného, že by svoje skutky ľutoval a už vôbec nemožno čakať ospravedlnenie poškodenej. Aby súd mohol priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu hodnotiť v jeho prospech, musí svedčiť o jeho snahe po náprave a nesmie byť urobené len formálne, pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Presne takéto bolo priznanie obžalovaného, urobené výlučne za účelom skončenia trestného konania, ktoré bolo pre neho zaťažujúce. Zákon vyžaduje, aby bolo priznanie úprimné a súd musí dôrazne zvažovať, či tak urobené bolo, ani len formálne uznať túto okolnosť, založenú výlučne na jednom vyhlásení, ktoré priamo ani nebolo priznaním sa, ale len nepopretím skutku....
Týmto postupom súdu bol porušený zákon v ustanovení § 39 ods. 1, § 36 písm. l) Trestného zákona v prospech obvineného a naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku". Ministerka spravodlivosti navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že rozsudkom vysloví, že:
- podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku bol rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7T/4/2009, zo 16. mája 2022 vo výroku o treste porušený zákon v ustanovení § 39 ods. 1 Trestného zákona, a to v prospech obvineného W. W.,
- podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7T/4/2009, zo 16. mája 2022, vo výroku o treste zrušil a zrušil tiež všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením, stratili podklad,
- podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Trnava, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.
K dovolaniu ministerky spravodlivosti sa vyjadrila prokurátorka v podstate tak, že „Použitie dovolaním namietaných ustanovení § 39 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. l) Trestného zákona považujem za dôvodné, v súlade so zákonom. Dôvodom mimoriadneho zníženia trestu za použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona bola dĺžka súdneho konania v trvaní trinásť rokov, keďže vzhľadom na okolnosti prípadu by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.... V súlade s § 172 ods. 2 Trestného poriadku predmetný rozsudok neobsahuje odôvodnenie, ale keďže priebeh hlavného pojednávania bol zaznamenaný využitím technického zariadenie určeného na zaznamenávanie zvuku, úvahy súdu, uvedené vyššie, vedúce k aplikácii § 39 ods. 1 Trestného zákona sú známe a nespochybniteľné. V tomto smere sa s postupom súdu stotožňujem. Dĺžku súdneho konania v trvaní trinásť rokov nepostačuje vyhodnotiť ako neprimeranú. Trinásť rokov trvajúce súdne konanie je prejavom neakceptovateľného porušenia § 2 ods. 7 Trestného poriadku, podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento neustanovuje inak.... Za dôležitú považujem skutočnosť, že obžalovaný svojim postupom k takýmto prieťahom počas celého konania žiadnym spôsobom neprispel. Upriamujem pozornosť na samotnú poškodenú, pamätajúc a zohľadňujúc jej traumu. Táto svojimi výpoveďami, ktoré boli v predmetnej trestnej veci jediným priamym dôkazom oslabovala dôkaznú situáciu počas celého trestného konania v podstatnom rozsahu. Jej výpovede neniesli znaky konzistentnosti.... Naviac na základe jej výpovedí sa v celom rozsahu nepodarilo preukázať ani naplnenie kvalifikačného znaku predmetného zločinu podľa ods. 2 písm. a) § 201 Trestného zákona - spáchanie zločinu závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas). Časové údaje uvedené poškodenou, kedy došlo k jednotlivým útokom odsúdeného boli v prevažujúcej miere dokazovaním stotožnené s jeho denným pracovnými zmenami, ktoré odpracoval v Nemeckej republike v mäsokombináte. V tomto smere obhajoba obvineného W. W. nebola vyvrátená.... V tomto kontexte možno uvažovať o otázke, či práve kvalifikácia v rozsudku napadnutom dovolaním je správa, či nedošlo k jej nadkvalifikovaniu. Na dôvažok uvádzam, uvedomujúc si citlivosť veci, že k prieťahom v súdnom konaní došlo i z dôvodu opakovaného ospravedlňovania poškodenej.... Uloženie vyššieho, resp. nepodmienečného trestu odňatia slobody by nezodpovedalo základným atribútom ukladania trestov v zmysle § 34 Trestného zákona. Spĺňalo by len represívny, nie prevýchovný účel. Samotné trinásťročné prejednávanie veci na súde malo na obvineného a jeho resocializáciu výrazný vplyv. Taktiež v kontexte s dobou uplynutou od spáchania predmetného skutku považujem právoplatné odsúdenie, ktoré je zároveň aj prejavom morálneho odsúdenia, za dostatočné zadosťučinenie pre samotnú poškodenú. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by neviedlo k reparácii porušených chránených záujmov poškodenej.... Vyhlásenie obvineného na hlavnom pojednávaní 16. mája 2022, že nepopiera spáchanie predmetného skutku, nepovažujem z jeho strany za formálny úkon. Možno ho síce chápať aj ako prejav istej rezignácie, čo vyplývalo aj z vyjadrenia obhajkyne, avšak s ohľadom na dĺžku trestného konania je tento postoj pochopiteľný. Pre úplnosť dodávam, že priznanie poľahčujúcej okolnosti obvinenému podľa § 36 písm. l) Trestného zákona nemalo z pohľadu ukladaného trestu zásadný význam. I bez jej priznania by prichádzalo do úvahy uloženie trestu za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, teda tak ako súdrozhodol v napadnutom rozsudku. Nie je vylúčené, že v prípade, ak by obvinený nerezignoval v dôsledku neprimeranej dĺžky konania a neurobil vyhlásenie, súd by opakovane rozhodol v prospech obvineného aplikujúc,in dubio pro reo´, nakoľko sa nepodarilo prvostupňovému súdu odstrániť rozpory vo výpovedi poškodenej v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o argument dovolateľa, že časť trestnej činnosti odsúdeného mala byť kvalifikovaná ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, v tomto smere uvádzam, že vyjadrenia poškodenej konkretizované v odôvodnení dovolania boli dovolateľom vytrhnuté z kontextu. Počas prípravného konania, rovnako tak počas konania na súde nevyšli najavo žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by predmetný skutok naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty iného ako žalovaného trestného činu". Prokurátorka v závere skonštatovala, že rozhodnutie napadnuté dovolaním bolo vydané v súlade so zákonom, na podklade riadne zisteného skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. K dovolaniu sa vyjadril aj obvinený: „... v prvom rade je prekvapivé, že poškodená podala podnet na podanie dovolania, nakoľko o trestné konanie nejavila dlhodobo žiaden záujem, hlavného pojednávania sa ostatne (na odročovanom hlavnom pojednávaní) nezúčastňovala a napokon ani hlavného pojednávania 16. mája 2022, na ktorom bolo meritórne rozhodnuté, sa nezúčastnila. Súčasne je o to prekvapivejší postoj poškodenej (podanie podnetu na podanie dovolania), ktorá na hlavnom pojednávaní 15. novembra 2016 uviedla po tom, ako bola zo strany súdu vyzvaná, aby sa vyjadrila ku skutku (strana 8 zápisnice):,pokiaľ ide o výpoveď na tomto súde, už som vypovedala viackrát, zničilo mi to život, je to v spise a pokiaľ som neodpovedala na nejakú otázku, tak ju odpoviem, mne už na tomto nezáleží a je mi to jedno, ako to dopadne, chcem mať len svoj pokoj´.... Poškodená teda súdu uviedla, že jej nezáleží na tom, ako konanie dopadne, ergo bola indiferentná k tomu, či bude obvinený odsúdený a ak áno, k akému trestu. Z dovolania vyplýva, že časť trestnej činnosti mala byť kvalifikovaná ako znásilnenie.... V zmysle znaleckého posudku PhDr. Zuzany Bielikovej je možné považovať výpoveď poškodenej P. K. iba za čiastočne vierohodnú, i keď je možné predpokladať, že skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie (k sexuálnemu zneužitiu prišlo, nakoľko poškodená P. K. nebola v čase do nadobudnutia veku 15 rokov, virgo intacta´ - teda pannou) sa stal, avšak postoj poškodenej bol pozitívny alebo čiastočne indiferentný (teda nie záporný), z čoho je nutné jednoznačne vylúčiť akékoľvek prejavy násilia, resp. donucovania k súloži či už bol páchateľom ktokoľvek.... Na hlavnom pojednávaní zároveň znalkyňa uviedla, že postoj poškodenej bol ľahostajný, stykom sa nebránila, k posttraumatickej poruche dochádza 3 - 6 mesiacov po odhalení, k čomu v danom prípade neprišlo, poškodenú popísala ako sebavedomú, arogantnú, s výbuchmi agresivity. Z uvedených záverov znalca sú vyvrátené akékoľvek domnienky o znásilnení, a teda dovolanie je v tomto smere nekvalifikované, nevychádzajúce z obsahu spisu, a preto nedôvodné.... Poškodená odlišne vypovedala ohľadne počtu súloží, spôsobu, akým mal byť skutok spáchaný, v akých intervaloch a pod. Len príkladmo na hlavnom pojednávaní 22. marca 2018 nevedela poškodená uviesť, koľkokrát malo dôjsť k súloži a ani v akých intervaloch. Dodávame, že súčasťou trestného spisu je aj správa z pobytu poškodenej v Diagnostickom centre Y. Y. z 31. júla 2009, z ktorej vyplýva, že poškodená bola počas pobytu v tomto zariadení veľmi neústupčivá, mala manipulatívne účelové správanie, chcela neustále získavať výhody oproti ostatným, v čom ju podporovali rodičia a tiež sa dožadovali rôznych výhod. Poškodená bola sebavedomá, zameraná na uspokojovanie svojich potrieb. Mala tendenciu manipulovať so svojim okolím, svoj cieľ sa snaží dosiahnuť najmä cez ľútosť a sebaľútosť, čo sa jej zrejme v živote osvedčilo.... Tieto skutočnosti sme v konaní namietali, avšak obvinený už skutočne po 14 rokoch neistoty, napätia a nemožnosti žiť svoj život v pokoji, pristúpil k vyhláseniu podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, aby bola vec ukončená. Trest obvinený dostal. Právoplatne. Trest nemôže byť ukladaný ako pomsta podľa priania poškodenej strany, ktorú napokon pred súdom zastupuje prokurátor, ktorý sa s uloženým trestom stotožnil, ba ho sám navrhol (!). Aj obvinený bol stranou trestného konania, stranou, ktorá nespôsobovala prieťahy a ani obštrukcie, stranou, ktorá je sama poškodená tým, že konanie (trestné stíhanie bolo proti nemu vedené) trvalo do právoplatného rozhodnutia 14 rokov, že 14 rokov nevedel, či bude významnú časť svojho života tráviť vo výkone trestu odňatia slobody alebo nie. Nie zavinením odsúdeného trvalo trestné konanie 14 rokov. Je potrebné dodať, že ani zavinením poškodenej, ale nemôže byť na úkor obvineného, ak štát/súd konal s prieťahmi, že sa vo veci menili sudcovia, že trikrát bola vec vrátená súdu prvéhostupňa odvolacím súdom za súčasného zrušenia rozsudku atď. Aj ústavné právo obvineného na to, aby bola vec prerokovaná bez prieťahov, bolo porušené.... Daná vec nebola medializovaná, ani sledovaná verejnosťou, a teda nemajú o výsledku konania vedomosť ani žiadni možní budúci páchatelia.... Na margo trvania trestného konania uvádzame, že vo veci vznikli prieťahy, za ktoré nemôže/nemohol obvinený, tento stav je jeden z dôvodov, ktorých kumulatívne splnenie tvorí dôvod pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona,... Podľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva nie je možné tolerovať dĺžku konania nad 6 rokov bez významných dôvodov. Také dôvody v predmetnom konaní zistené neboli. Naopak preventívny účinok trestu sa stratil, avšak bol nepochybne dlhých 14 rokov neopodstatnenou retribúciou/zastrašením obvineného. Je povinnosťou súdov, aby porušené práva na prejednanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote, bolo štátom odškodnené, a to aj kompenzáciou vo forme zmiernenia trestu. Výnimočné okolnosti prípadu boli zrejmé, obvinený viedol riadny život, nebol súdne trestaný, pracoval, založil si rodinu. Nemá žiaden postih za celé trvanie 14 rokov konania.... Obvinený sa snaží viesť kvalitný rodinný život, jeho partnerka a dcéra sú na neho odkázané finančne a nepodmienečný trest odňatia slobody by mal obzvlášť nepriaznivé dôsledky nielen na obvineného, ale najmä na jeho rodinu a blízkych. V dovolaní je tiež namietané, že ak je priznanie obvineného urobené len formálne, pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov, nemôže byť vzhliadnuté ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Takýto prípad v danej veci nenastal, máme za to, že aj prokurátor, súc si vedomý dôkaznej situácie, po vyhlásení navrhol podmienečný trest. Obvinený v žiadnom prípade nekonal pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Čo sa týka použitia § 36 písm. l) Trestného zákona máme za to, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia bola správna. Navyše presah poľahčujúcich okolností má vplyv iba na hornú hranicu trestnej sadzby a popri ďalšej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona by nebola zvýšená dolná hranica trestnej sadzby, nakoľko priťažujúca okolnosť nebola zistená žiadna, t. j. použitie jednej či dvoch poľahčujúcich okolností nemá za danej situácie žiaden vplyv na trestnú sadzbu". S poukazom na vyššie uvedené obvinený skonštatoval, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nebol naplnený a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ministerky spravodlivosti postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol na neverejnom zasadnutí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie ministerky spravodlivosti je potrebné odmietnuť postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - najmä procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku.
V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne,,širokým" uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie".Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je možné charakterizovať ako osobitný dovolací dôvod, nakoľko dotknutý dôvod dovolania má v porovnaní s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku povahu špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa vo vzťahu k otázke uloženého trestu nepoužije.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku - ako ani iný dovolací dôvod - nemôže byť naplnený s poukazom na primeranosť (výšku) druhu uloženého trestu, ak je tento druh trestu v zmysle Trestného zákona prípustný a je uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je naplnený len za predpokladu, že nebol uložený trest prípustný podľa zákona alebo bol uložený mimo zákonnej sadzby.
Ak nebolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 Trestného zákona), nemožno sa úspešne domáhať naplnenia dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (ani ktoréhokoľvek iného dovolacieho dôvodu podľa ods. 1, § 371 Trestného zákona), nakoľko iba v dôsledku nepoužitia § 39 a nasl. Trestného zákona neexistuje priestor pre konštatovanie akejkoľvek chyby vo vzťahu k výroku o treste. Tento záver platí aj opačne, a síce že trest nie je uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a dotknutý dovolací dôvod nemožno použiť ani na základe okolnosti, že ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 a nasl. Trestného zákona) použité bolo a súčasne boli rešpektované obmedzenia podrobne rozvedené v § 39 ods. 3 a 4 Trestného zákona (R 5/2011).
Ak bolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Trestného zákona, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku možno úspešne uplatniť len vtedy, ak použitie § 39 Trestného zákona nie je opreté o žiadnu skutočnosť, ktorá by zákonný dôvod pre takýto postup zakladala (R 51/2014).
K tomu možno uviesť, že pokiaľ okresný súd pri určení konečnej výmery trestu aplikoval § 39 Trestného zákona a mimoriadne znížil trest obvinenému, postupoval v súlade so zákonom, pričom rešpektoval zákonné obmedzenie podľa § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Tak okresný súd uložil trest v rámci zákonom upravenej trestnej sadzby a súčasne druh trestu, ktorý zákon za zmienený trestný čin pripúšťa.
Ministerka spravodlivosti v podanom dovolaní argumentovala (viac emotívne ako vecne) výlučne na podklade úvah bezprostredne sa viažucich k primeranosti uloženého trestu (,,absolútne nepochopiteľné",,,nemysliteľné",,,neuveriteľné", resp.,,niečo absolútne neprijateľné"). Takto formulované dovolacie námietky však nijak nesúvisia s formálne namietanou zákonnosťou uloženého trestu a pre účely dovolacieho konania nepredstavujú argumentáciu, ktorá by mohla z hľadiska ich faktickej právnej relevancie vecne obstáť.
Neprimeranosť alebo prísnosť uloženého trestu je možné v dovolacom konaní úspešne uplatňovať len za predpokladu, že bol trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za daný trestný čin nepripúšťa, t. j. ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. V trestnej veci obvineného W. vznik takéhoto stavu konštatovať nemožno. Zo všetkých okolností prípadu - skutok sa stal v roku 2008 a k odsúdeniu páchateľa došlo v roku 2022 - po štrnástich rokoch, obvinený priznal vinu a súd jeho priznanie viny prijal, ale i z veľmi presvedčivých a opodstatnených konštatovaní prokurátora a obhajoby vo vyjadreniach k dovolaniu, je zrejmé a úplne pochopiteľné prečo súd ukladal trest za použitia § 39 Trestného.
S ohľadom na uvedené mal okresný súd splnené všetky podmienky na uloženie trestu aj za použitia § 39 Trestného zákona a argumenty ministerky spravodlivosti nemohli vecne obstáť v konfrontácií sosprávnou aplikáciou zákona.
Pokiaľ ide o námietku ministerky spravodlivosti ohľadne nesprávneho prihliadnutia na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona treba uviesť, že keby aj okresný súd zistil túto poľahčujúcu okolnosť, nesprávne a eventuálne by mal prihliadnuť iba na jednu poľahčujúcu okolnosť - podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, tak platí, že okresný súd nezistil žiadne priťažujúce okolnosti. Za predpokladu, že by okresný súd na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) neprihliadol, pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností by zostal naďalej v rovine prevahy poľahčujúcich okolností, oprávňujúcich okresný súd použiť pri určovaní výmery trestu § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona. Možnosť mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona by v takomto prípade nebola žiadnym spôsobom dotknutá. S poukazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku by preto nedošlo k žiadnemu (a už vôbec nie zásadnému) ovplyvneniu postavenia obvineného.
Ak napokon ministerka spravodlivosti skôr náznakovo namieta aj údajnú nesprávnosť právnej kvalifikácie zisteného skutku s odkazom na skutočnosť, že po,,preštudovaní trestného spisu" ministerkou spravodlivosti existujú okolnosti, ktoré vyvolávajú pochybnosť o správnosti právnej kvalifikácie, tak najvyšší súd upriamuje pozornosť na argumenty prokurátora i obhajoby v ich vyjadreniach, ktoré svedčia o opaku tvrdenia dovolateľky. Najvyšší súd považuje právne závery prokurátora (zástupcu štátu) vo vyjadrení k dovolaniu za presvedčivé, správne a dostatočné na to, aby argumentačne vyvrátili tvrdenia dovolateľky o nesprávnej kvalifikácií konania obvineného. Dovolací súd si ich osvojil (tak isto aj presvedčivé právne úvahy obhajoby), a preto na ne odkazuje.
Najvyšší súd konštatuje, že v predmetnej trestnej veci nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku uplatneného ministerkou spravodlivosti, ako ani žiadneho iného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.