N a j v y š š í s ú d
1 Tdo 30/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tomana a členov senátu JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Mariána Jarábka na neverenom
zasadnutí konanom dňa 3. novembra 2010 v trestnej veci obvineného J. B. pre prípravu
na zločin lúpeže podľa § 13 ods. 1 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. prejednal dovolanie,
ktoré obvinený podal proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 41/2008, zo dňa
20. mája 2008, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. B. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2 T 97/2007, zo dňa
12. januára 2008, bol obvinený J. B. uznaný za vinného z prípravy na zločin lúpeže podľa
§ 13 ods. 1 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:
dňa 12. apríla 2007 v úmysle zorganizovať zmocnenie sa tržby spoločnosti C., a.s., L.
M., prevážanej v osobnom motorovom vozidle uvedenej firmy do pobočky V. v L., s použitím
násilia, resp. hrozby násilia, nakontaktoval sa na osobu vystupujúcu pod menom Ľ., s ktorou
sa stretol v ten istý deň v L., kde ju obžalovaný J. B. požiadal o prepadnutie osobného
motorového vozidla prevážajúce tržbu spoločnosti C., a.s. L., uviedol typ vozidla, popísal
trasu jazdy tohto vozidla od predajne D. na K. ulici v L. až po pobočku V. v L., ako aj osádku vozidla a s osobou menom Ľ. sa dohodol, že prepadnutie vozidla
sa uskutoční dňa 15. apríla 2007 v dopoludňajších hodinách, kedy by mala byť prevážaná
tržba vo výške minimálne 500 000 Sk a žiadal po zmocnení tržby vyplatiť 33 % zo získanej sumy a dňa 15. apríla 2007 približne o 08.40 hod. obžalovaný J. B. telefonicky označil
vykonávateľovi Ľ. motorové vozidlo, ktoré odišlo od predajne D. na K. ulici v L. a ktoré
prevážalo hotovosť 510 348 Sk a odišiel svojím vozidlom na dohovorené miesto smerom
na R., ale v mestskej časti L. – P. bol zaistený príslušníkmi PZ, pričom Ľ., ktorý
bol nasadený ako agent polície, nevykonal žiadne úkony vedúce k zastaveniu vozidla
prevážajúceho tržbu s použitím násilia, resp. hrozby násilia.
Za to mu bol podľa § 188 ods. 2, § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. uložený trest
odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol pre výkon tohto trestu zaradený do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol tiež uložený trest prepadnutia veci –
mobilného telefónu zn. N., výrobné číslo X. so SIM kartou E. číslo X. a batériou N.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obvinený J. B., ktoré Krajský súd v Žiline
podľa § 319 Tr. por. zamietol uznesením, sp. zn. 1 To 41/2008, zo dňa 20. mája 2008.
Uložený trest odňatia slobody obvinený J. B. vykonáva v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody v Dubnici nad Váhom od 16. júna 2008.
Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 11. augusta 2010 predložil Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky dovolanie obvineného, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ľ. R. (zákonná podmienka podľa § 373 ods. 1 Tr. por.), ktoré smeruje proti
spomínanému uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 41/2008, zo dňa 20. mája 2008.
Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 3. novembra 2009.
V písomných dôvodoch dovolateľ uviedol, že napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Žiline je založené jednak na nesprávnom použití hmotnoprávnych ustanovení, jednak
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čím je daný dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por.
K porušeniu Trestného zákona došlo porušením § 13 ods. 3 písm. a/ v zmysle tohto
ustanovenia trestnosť prípravy na zločine zaniká, ak páchateľ dobrovoľne upustí od ďalšieho
konania smerujúceho k spáchaniu zločinu a odstráni nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu
chránenému Trestným zákonom. Z dôkazov zabezpečených v priebehu trestného konania bolo
jednoznačne preukázané, že dvakrát konal tak, ako je uvedené v predpokladanom ustanovení.
Prvýkrát to bolo dňa 12. apríla 2007 v čase o 12. 57 hod., kedy sa uskutočnil prvý
telefonický hovor medzi ním a agentom – príslušníkom polície Ľ. Hneď na začiatku tohto
telefonického rozhovoru tomuto povedal, že do akcie nejde a s touto končí. Ten ho však
v priebehu ďalšieho rozhovoru prinútil k ďalšej činnosti tvrdením, že s uvedenou vecou
má už náklady, že je už na ceste do L., že tu už má ľudí a že mu bude musieť tieto náklady
uhradiť. Práve hrozba, že bude od neho vymáhať svoje náklady ho prinútila ďalej s ním
spolupracovať. Už tu je zarážajúcim faktom, že príslušník polície ho navádzal na spáchanie
skutku a ešte ho aj k tomuto prinútil hrozbou zaplatenia mu vzniknutých nákladov, čo súd
vôbec nezohľadnil.
V tejto súvislosti dáva obvinený do pozornosti aj údajnú neexistenciu záznamu
z telefonického hovoru medzi ním a agentom dňa 12. apríla 2007 v čase o 12.57 hod.
a okolnosti s ním spojené, pričom okresný súd nereagoval na nezmyselnú odpoveď
príslušného orgánu, keď od neho požadoval predmetný záznam.
Druhýkrát jeho konanie naplnilo podmienky uvedené v ustanovení § 13 ods. 1 písm. a/
Tr. zák. dňa 15. apríla 2007 v čase okolo 08.30 hod. V tom čase čakal pred predajňou C. a nadobudol presvedčenie, že ho Ľ. (agent) chce oklamať. Preto sa rozhodol nenahlásiť
odchod vozidla a tým zmariť spáchanie činu. Po viacerých úvahách zmenil toto rozhodnutie
tak, že ohlási odchod vozidla až v čase, keď vozidlo podľa jeho odhadu prejde úsekom, ktorý
agent označoval ako miesto skutku. Preto aj odchod vozidla nahlásil až neskôr. Potom
samozrejme, že chcel ísť na miesto, kde sa mal s Ľ. stretnúť, pretože jeho neprítomnosť
na stretnutí by naznačovala, že práve on zmaril spáchanie skutku.
Práve preto navrhoval, ako dôkaz vykonať výsluch policajta, ktorý velil akcii, počas
ktorej bol zadržaný. Je zjavné, že pred zadržaním musel byť sledovaný a monitorovaný, teda
policajt, ktorý ho sledoval musel zaregistrovať jeho odchod od predajne, prejazd bočnými
uličkami a následne odstavenie vozidla na inom mieste a to dokonca takom, odkiaľ ani nebol
výhľad na predajňu.
Súd neuznal takéto jeho tvrdenie s odôvodnením, že ak chcel upustiť od konania
mal to spraviť tak, aby to bolo zrejmé aj ostatným osobám podieľajúcim sa na skutku. To ale nechcel z toho dôvodu, aby Ľ. nemohol skonštatovať, že skutok zmaril
on a následne od neho žiadať náklady, ako mu to povedal pri prvom telefonickom rozhovore.
Takéto konštatovanie súdu však nemá ani oporu v zákone, nakoľko v ňom
nie je žiadnym spôsobom ani len naznačené, aby jeho upustenie od ďalšieho konania
a odstránenie nebezpečenstva bolo zrejmé i iným osobám. Má za to, že súd mal vykonať
dôkazy k tejto významnej skutočnosti.
Odvolací súd aj nesprávne vyhodnotil časové súvislosti ohľadne prejazdu vozidla
a jeho telefonátu ohlasujúcom jeho odchod a tiež nesprávne ustálil, že cesta od predajne
k banke trvá 9 až 11 minút, v skutočnosti toľko trvá celá cesta, t.j. od predajne k banke,
vyloženie tržby a návrat do predajne.
V oboch prípadoch rozhodol o upustení od ďalšieho konania dobrovoľne a z vlastného
presvedčenia skutok nedokonať. V prvom prípade nebezpečenstvo ešte nevzniklo, v druhom
prípade odchod vozidla nahlásil oneskorene, odstránil nebezpečenstvo, ktoré by mohlo
potencionálne vzniknúť.
Ďalším porušením je právna kvalifikácia skutku, ako zločin lúpeže podľa § 188
Tr. zák. V celom konaní ani jedným dôkazom nebola takáto právna kvalifikácia vo vzťahu
k jeho konaniu preukázaná. On sám nenavrhol spôsob spáchania skutku, ako mu je to kladené
za vinu. Ten postupne jemu predkladal agent Ľ., pričom je možné pozorovať postupné
pridávanie kvalifikačných znakov lúpeže, ako to už uviedol v časti II. pod bodom 3/ jeho dovolania zo 6. augusta 2008.
Z jeho pôvodného úmyslu, že sa peniaze len zoberú z vozidla až policajti
namodelovali lúpež.
V ďalšom má za to, že v trestnom konaní sa vôbec neobjasnila úloha osoby menom
„M.“, pričom aj jeho návrh na vypočutie tejto osoby bol zamietnutý.
Dovolateľ tiež má za to, že ak súd konštatoval, že ho treba odsúdiť, tak mal jeho
konanie právne posúdiť ako krádež podľa § 212 Tr. zák., v príslušnom vývojovom štádiu
a uložiť mu trest v zmysle tohto ustanovenia.
Porušené bolo aj ustanovenie § 39 Tr. zák., pretože ak súd neuznal skutočnosti
uvádzané na hlavnom pojednávaní, ako aj odvolaní, mal vziať do úvahy okolnosti prípadu a tiež jeho pomery a uložiť mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.
V závere svojho dovolania obvinený aj namieta, že bolo porušené jeho právo
na spravodlivý proces, pretože predmetná trestná činnosť bola vyprovokovaná, organizovaná
a riadená policajnými orgánmi, ktoré iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorili podmienky
a navodili situáciu skutku.
V tomto ohľade bol porušený aj čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, keď súdy odmietli vykonať dôkazy, ktoré by mohli svedčiť v jeho
prospech, konkrétne nevykonali výsluch V. Š., osoby menom „M.“, nezabezpečili
a neoboznámili spomínaný prepis z telefonického hovoru a ďalšie.
Obvinený preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil rozsudkom,
že bol porušený zákon a zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 41/2008,
zo dňa 20. mája 2008 a tiež predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp. zn. 2 T 97/2007, z 22. januára 2008.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril okresný prokurátor v Liptovskom Mikuláši.
Podrobne v ňom zdôvodnil neopodstatnenosť jednotlivých námietok, vznesených v dovolaní
až nakoniec navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie, pretože
nie je splnený žiadny dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 Tr. por.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho (§ 377 Tr. por.),
predovšetkým preskúmal procesné náležitosti podaného dovolania.
Zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou
osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno dovolanie
podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Splnené boli aj ďalšie náležitosti dovolania ako ich ustanovuje
Trestný poriadok v § 372 a § 374 ods. 1 až ods. 3.
Zároveň však dovolací súd zistil, že podané dovolanie treba odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, pretože nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Podľa tohto ustanovenia dovolanie možno podať, ak napadnuté rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Vo vzťahu k obvineným prezentovanému dovolaciemu dôvodu treba z hľadiska
procesného posúdenia dovolania v ňom uvedené námietky začleniť do štyroch skupín:
- v prvej skupine sú to tvrdenia o upustení od prípravy k predmetnému zločinu
lúpeže a o organizovaní a vyprovokovaní skutku políciou, čo malo viesť k jeho
oslobodeniu spod obžaloby;
- v druhej skupine je námietka, že neboli vykonané všetky dôkazy potrebné
na objasnenie skutku a preverenie jeho obhajoby;
- v tretej je tvrdenie obvineného o tom, že mu mal byť uložený trest odňatia slobody
pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.;
- v poslednej štvrtej skupine je námietka, že zistený skutok nemal byť posúdený
ako príprava k lúpeži podľa § 13 ods. 1 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.,
ale ako prečin krádeže podľa § 212 Tr. zák. v príslušnom vývojovom štádiu.
Ohľadne námietok uvedených v prvých dvoch skupinách treba podotknúť, že tieto
sú totožné s obsahom odvolania, ktoré podal obvinený proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2 T 97/2007, zo dňa 22. januára 2008, a o ktorom rozhodol
Krajský súd v Žiline uznesením, sp. zn. 1 To 41/2008, zo dňa 20. mája 2008 tak,
že ho zamietol podľa § 319 Tr. por.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho uznesenia týmito námietkami podrobne zaoberal a presvedčivo ich vyhodnotil ako nedôvodné.
V tomto smere teda obvinený sa v dovolaní sústredil na opakovanie obhajoby
z doterajšieho konania a napáda skutkové zistenia súdu uvedené vo výrokovej časti, ktorá
tento skutok popisuje z hľadiska subjektívnej i objektívnej stránky predmetného zločinu.
Takto ním napadnuté skutkové zistenia vydáva za vady v hmotnoprávnom hodnotení
skutku a vzhliadol v nich dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Sformulované námietky uvedené v prvých dvoch skupinách preto dovolací súd
nemôže podrobne preskúmať, pretože mu v tom bráni dovetok uvedený v ustanovení § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. o nedotknuteľnosti skutkových zistení v dovolacom konaní.
Relevantnou nie je ani námietka, že mu mal byť uložený trest odňatia slobody
za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. t.j. pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby.
Takáto námietka nespadá pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
V prípade, že by bol výrok o treste nezákonný z dôvodu, že mu bol uložený trest
odňatia slobody mimo trestnej sadzby uvedenej v § 188 ods. 2 Tr. zák. by mohlo ísť
o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.
V danom prípade však takáto situácia nenastala, pretože obvinenému bol uložený
uvedený trest v rozpätí zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Jediným relevantným dôvodom, ktorý by spadal pod ustanovenie § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. je úvaha obvineného o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, ktorý
bol súdmi ustálený na základe vykonaných dôkazov.
Dovolací súd však takéto pochybenie nezisťuje.
Právna kvalifikácia ustáleného skutku musí korešpondovať s jeho znením na strane
jednej, na strane druhej tento skutok musí napĺňať všetky znaky skutkovej podstaty toho
ktorého trestného činu.
V skutkovom znení, ako bolo sformulované už v obžalobe a prevzaté do rozsudku
súdu prvého stupňa, sa okrem iného uvádza „v úmysle zorganizovať zmocnenie sa tržby
spoločnosti C. a.s., L. M. prevážanej v osobnom motorovom vozidle uvedenej firmy
s použitím násilia, resp. hrozby násilia“. Úmysel obvineného „zmocniť sa cudzej veci
za použitia násilia, resp. hrozbou násilia“ je teda priamo uvedený v skutku, pričom plne
zodpovedá vykonanému dokazovaniu.
Z komunikácie, ako je táto zrejmá z obrazovo-zvukových záznamov z rozhovorov
medzi obvineným a agentom bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obvinený síce
ako prvý o použití násilia pri zmocňovaní sa tržby nehovoril, avšak súhlasil v konečnom
dôsledku s takouto verziou vykonania skutku navrhnutou agentom, pričom však nepochybne
už predtým sám rátal s dovtedy nahlas nevyslovenou možnosťou použitia násilia, keď agenta
v rozhovore presviedčal, že muža, ktorý bude prevážať peniaze sa nemusí báť, lebo
„je to asi 55 ročný muž, nie obratný, je taký suchý a tenký“, čím naznačoval fyzické
nedostatočné jeho vybavenie pre prípadné prekonávanie fyzického odporu.
Po takýchto úvahách potom obvinený pokračoval v ďalšej spolupráci s agentom
na príprave skutku až do jeho zadržania.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že súdmi ustálená právna kvalifikácia skutku, pre ktorý
bol odsúdený plne zodpovedá vykonanému dokazovaniu.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd dovolanie odmietne, ak zistí, že nie je daný
dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 Tr. por.
Dovolací súd na základe vyššie uvedených úvah nezistil dovolací dôvod,
ako to neúspešne a neodôvodnene prezentoval obvinený, a preto na neverejnom zasadnutí
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 3. novembra 2010
Vypracoval: JUDr. Marián Jarábek
JUDr. Pavol T o m a n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová