UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a členov senátu JUDr. Patrika Príbelského a JUDr. Dany Wänkeovej na neverejnom zasadnutí konanom 28. júla 2021 v Bratislave, v trestnej veci obvineného M. T.Á., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o dovolaní obvineného M. T. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 8To/49/2019, z 2. apríla 2020, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného M. T. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 3T/24/2018, z 10. júla 2019 (č. l. 438 - 443) bol obvinený M. T. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe podrobne opísanom vo výrokovej časti označeného rozsudku.
Za to súd prvého stupňa uložil obvinenému podľa § 156 ods. 2, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Trestného zákona peňažný trest vo výške 400 Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov.
Krajský súdu v Prešove uznesením, sp. zn. 8To/49/2019, z 2. apríla 2020 (č. l. 510 - 513), postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obvineného M. T. a prokurátora podané proti rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 3T/24/2018, z 10. júla 2019.
Proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Prešove podal dovolanie obvinený M. T. z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku.
V dovolaní argumentoval v podstate takto: „Podávam dovolanie z dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku vzákonnej lehote dovolanie, keďže odsúdený je presvedčený o tom, že bolo v tomto trestnom konaní zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku tým, že v prípravnom konaní, ale ani na hlavných pojednávaniach neboli na návrh odsúdeného vypočutí príslušníci Policajného zboru Obvodného -oddelenia v Medzilaborciach, ktorí boli volaní k zákroku týkajúceho sa skutku, ktorý sa kládol odsúdenému za vinu a tým, že nebol vykonaný ich výsluch došlo podľa odsúdeného k porušeniu jednak Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, Ústavy Slovenskej republiky ako aj základných zásad trestného konania na spravodlivý proces a aj tým, že hoci syn M. ako svedok nevyužil svoje právo vypovedať už v prípravnom konaní a vypovedať' sa rozhodol podľa názoru odsúdeného až na nátlak matky na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. 02. 2019, v dôsledku čoho došlo v tejto trestnej veci podľa názoru a vyjadrenia odsúdeného k nespravodlivému a nezákonnému rozhodnutiu v prejednávanej trestnej veci. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Najvyšší súd SR ako dovolací súd podľa § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 3T/24/2018, zo dňa 10. 07. 2019 a uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 8To/49/2019, zo dňa 02. 04. 2020 bol porušený zákon, ako aj boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo v neprospech odsúdeného, zrušil napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie vo výroku o treste a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresného súdu v Humennom, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol“.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku), pred vydaním rozhodnutia o dovolaní, skúmal procesné podmienky pre podania dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne a obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd zistil, že dovolanie obvineného M. T. nie je dôvodné, pretože je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania a poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-I).
Z uvedeného je potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu, a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku), preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.
Dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Považovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese Slovenskej republiky odvolanie. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, neustanovil by katalóg dovolacích dôvodov.
V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby sú rozhodnutiu vytýkané. V predmetnom dovolaní sa konštatuje, že sa jedná o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1písm. c), písm. i) Trestného poriadku.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
Zásada „práva na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného M. T. zásadným spôsobom, a teda k takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Napriek tomu dovolací súd poznamenáva:
Pokiaľ ide o obvineným namietané odmietnutie návrhu na doplnenie dokazovania - nevykonanie navrhnutých dôkazov, takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak sa súdy nižších stupňov s týmito návrhmi náležitevysporiadali.
Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (R 116/2014).
Rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu - § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí - neodôvodní v uznesení o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, (ktoré uznesenie sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu.
Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Vyššie uvedený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 odsek 3 Trestného poriadku.
Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 odsek 1 písmeno i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové“ preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať) prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal (s argumentom, že preto bolo chybou jeho odmietnutie postupom podľa § 272 odsek 3 Trestného poriadku).
Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného.
Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 odsek 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.
Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
V predmetnej veci takýto stav nenastal, pretože okresný súd na strane 7 svojho rozsudku zaujal stanovisko k návrhu obhajoby na doplnenie dokazovania ako i k návrhu poškodenej na doplnenie dokazovania a vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie a napokon touto otázkou sa zaoberal aj krajský súd (strana 3 jeho uznesenia) výstižne a dostatočne. Závery obidvoch súdov, vnímajúc ich v kontexte celého odôvodnenia ich rozhodnutí považuje najvyšší súd za zrozumiteľné, presvedčivé a dostatočné na to, aby každý pochopil, prečo súdy nepovažovali za nevyhnutné doplniť dokazovanie tak, ako si to predstavovala obhajoba.
Okrem toho najvyšší súd nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru a konštatuje, že v trestnom konaní (postupom orgánov činných v trestnom konaní či súdov) nedošlo k podstatnému - zásadnému porušeniu procesných pravidiel dokazovania.
Dovolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
Tiež si treba uvedomiť, že súd nie je povinný vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie.
S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že okresným súdom odmietnutý návrh obvineného na doplnenie dokazovania, a tým nevyhovenie jeho požiadavke na ďalší postup súdu pri dokazovaní podľa jeho predstáv, nevyvolalo pre obvineného negatívne ovplyvnenie práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (špeciálne) tak, aby tento postup súdu mohol byť považovaný za taký nedostatok súdneho konania, ktorý by oprávňoval najvyšší súd vysloviť naplnenie dovolacieho dôvodu.
Najvyšší súd uzatvára, že z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech.
Pokiaľ obvinený v dovolaní poukázal na to, že jeho právo na obhajobu bolo porušené aj tým, že „syn M. vypovedal až na hlavnom pojednávaní 20. februára 2019, a to podľa jeho názoru po nátlaku matky“, tak najvyšší súd uvádza, že túto skutočnosť obvinený namietal už na hlavnom pojednávaní - „Svedok je asi zmanipulovaný“ (č. l. 249). S výpoveďou svedka M. sa súdy nižších stupňov náležite vysporiadali vo svojich rozhodnutiach a dovolaciemu súdu neprináleží a ani nemôže opätovne prehodnocovať dôkazy, pretože dovolací súd nie je súdom odvolacím a bráni mu v tom ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Ak by sa preukázalo, že svedok klamal, mohla by táto okolnosť byť dôvodom na podanie návrhu na povolenie obnovy konania, nie však dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku okrem dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený v dovolaní síce formálne deklaroval, avšak neodôvodnil jeho naplnenie žiadnou vecnou a relevantnou argumentáciou. Preto najvyšší súd nemá žiadnu možnosť predostrieť prípadnú vysvetľujúcu argumentáciu, či vysloviť akékoľvek právne závery k tomu dovolaciemu dôvodu.
S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd odmietol dovolanie obvineného M. T., nezistiac naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu.
+ + +
Najvyšší súd nemohol prehliadnuť, že súd prvého stupňa uložil obvinenému peňažný trest vo výške 400 Eur aj podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona pri prevahe priťažujúcich okolností. Takéto rozhodnutie nebolo, podľa názoru najvyššieho súdu správne, pretože:
Ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona v nadväznosti a v súlade s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného zákona špecifikuje všeobecné zásady ukladania trestov vzťahujúce sa na všetky druhy trestov s odstupňovateľnou zákonom ustanovenou trestnou sadzbou uvedené vo všeobecnej ako aj osobitnej časti Trestného zákona - ide o vyjadrenie tzv. zákonnej individualizácie trestu.
Pod pojmom „trestná sadzba“ uvedeným v § 38 ods. 8 prvá veta Trestného zákona treba rozumieť nielen sadzbu trestu odňatia slobody uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, ale aj trestnú sadzbu pri všetkých ďalších druhoch trestov, pri ktorých je trestná sadzba určená vo všeobecnej časti Trestného zákona.
Pojem „zákonom ustanovená trestná sadzba“ sa vzťahuje na všetky druhy trestov, ktoré majú ustanovenú trestnú sadzbu či už v osobitnej časti Trestného zákona (trest odňatia slobody) alebo vo všeobecnej časti Trestného zákona Povinnosť súdu podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností sa vzťahuje nielen na prípad ukladania trestu odňatia slobody, ale aj na prípad ukladania iného druhu trestu s odstupňovateľnou zákonom ustanovenou trestnou sadzbou - trest domáceho väzenia, trest povinnej práce, peňažný trest, trest zákazu činnosti, trest zákazu pobytu, trest zákazu účasti na verejných podujatiach, trest vyhostenia s výnimkou tých druhov trestov, ktoré nemajú žiadnu sadzbu - trest prepadnutia majetku, trest prepadnutia veci, trest straty čestných titulov a vyznamenaní a trest straty vojenskej a inej hodnosti.
Okresný súd preto pochybil, keď vo výroku o treste uložil obvinenému, pri prevahe priťažujúcich okolností (v pomere 1 : 0), peňažný trest v rámci neupravenej trestnej sadzby postupom podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona. Uložením peňažného trestu vo výške 400 Eur, tak v danom prípade došlo k porušeniu zákona v prospech obvineného. Pokiaľ by sa okresný súd dôsledne riadil vyššie uvedeným, mohol by obvinenému uložiť peňažný trest len v sprísnenej sadzbe (po zvýšení jej dolnej hranice o jednu tretinu z rozdielu zákonom ustanovenej trestnej sadzby) od 110 750 eur do 331 930 eur, a to navyše len za podmienky vyjadrenej v § 57 ods. 1 Trestného zákona, že obvinený takýto trest bude schopný zaplatiť.
Pre prehľadnosť najvyšší súd poukazuje na úpravy zákonom ustanovených trestných sadzieb pri jednotlivých druhoch trestov v súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 34 ods. 4 Trestného zákona a podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona.
Druh trestu Zákonom ustanovená trestná sadzba § 38 ods. 3, ods. 8 Trestného zákona § 38 ods. 4, ods. 8 Trestného zákona trest odňatia slobody individuálne trest domáceho väzenia 0 - 4 roky 0 - 2 roky a 8 mesiacov 1 rok a 4 mesiace - 4 roky trest povinnej práce 40 hod. - 300 hod. 40 hod. - 213 hod. a 20 min. 126 hod. a 40 min. - 300 hod. peňažný trest 160 eur do 331 930 eur 160 eur - 221 340 eur 110 750 eur - 331 930 eur trest zákazu činnosti 1 rok -10 rokov 1 rok - 7 rokov 4 roky - 10 rokov trest zákazu pobytu 1 rok - 5 rokov 1 rok - 3 roky a 8 mesiacov 2 roky a 4 mesiace - 5 rokov trest zákazu účasti na verejných podujatiach 0 - 10 rokov 0 - 6 rokov a 8 mesiacov 3 roky a 4 mesiace - 10 rokov trest vyhostenia 1 rok - 15 rokov 1 rok - 10 rokov a 4 mesiace 5 rokov a 8 mesiacov - 15 rokov
Nemožno prehliadnuť, že pri situácii predpokladanej v ustanovení § 38 ods. 4 Trestného zákona dochádza pri peňažnom treste v porovnaní s ostatnými druhmi trestov až k extrémnemu - viac než 692 násobnému navýšeniu dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby (zo 160 eur na 110 750 eur).
Zákonodarca sa však s touto situáciu „vysporiadal“ v § 57 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť. Z toho vyplýva, že osobné a majetkové pomery páchateľa ovplyvňujú nielen citeľnosť peňažného trestu, ale aj samotnú možnosť jeho uloženia - súd jednoducho tento druh trestu neuloží, ak po dôkladnom skúmaní zistí, že odsúdený by ho nebol schopný zaplatiť.
Treba si tiež uvedomiť, že prípadná neaplikácia ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona na ostatné druhy trestov s odstupňovateľnou trestnou sadzbou (okrem trestu odňatia slobody) by páchateľa ukrátila o možnosť získať benefit v podobe zníženia hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby v prípade.
Vyššie uvedené však nič nemení na závere dovolacieho súdu vyjadreného vo výroku tohto uznesenia, pretože dovolanie nebolo podané v neprospech obvineného a najvyšší súd na pochybenie okresného súdu vo výroku o treste poukázal len obiter dictum.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.