1Tdo/25/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 11. mája 2022 v Bratislave v trestnej veci obvinenej V. B. pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvinenej V. B. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/53/2021, z 2. novembra 2021 takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvinenej V. B. odmieta.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 1T/9/2021, zo 17. mája 2021 bola obvinená V. B. uznaná za vinnú zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa menovaná dopustila na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom období, najmenej však od roku 2011 do 22. augusta 2019 v obci W. M. F., okres A. v byte na prvom poschodí bytového domu s popisným číslom XXX a na iných miestach ako osoba blízka, najmä pod vplyvom alkoholických nápojov alebo omamných látok opakovane vulgárne nadávala do kuriev, špín, kričala, štípala, búchala o stenu, hádala sa, vyhrážala sa s nožom v ruke svojej dcére maloletej B. V., nar. XX. T. XXXX, bila ju päsťou po chrbte, tvári, z čoho mala maloletá B. V. čierny chrbát, modriny na chrbte aj na rukách, opakovane jej hovorila, že „nie je jej dcéra", musela sa starať o domácnosť, následkom čoho došlo u maloletej B. V. nar. XX. T. XXXX k poškodeniu psychického zdravia, a to k rozvoju posttraumatickej stresovej poruchy, ktorej začiatky sú najmenej od roku 2018 a vznikla u nej na podklade dlhodobej úzkosti a strachu zo správania matky, ktorá jej spôsobovala psychické utrpenie, maloletá trpela a doteraz trpí duševnými bolesťami, ktoré ovplyvnili jej obvyklý spôsob života - pretrvávajúca úzkosť z očakávania zlého, ako aj telesné ekvivalenty úzkosti, najmä bolesť hlavy, kolapsové stavy a dissociatívne poruchy, vyžadujúce si pedopsychiatrickú starostlivosť a užívanie liekov proti úzkosti, rovnako sa neprimeraným spôsobom správala aj voči svojej dcére maloletej J. V., narodenej X. J. XXXX, ktorej vulgárne nadávala, kričala na ňu, bila ju päsťou, tiež varechou, pričom v presne nezistenom období ju v izbe ich bytu zbila varechou, z čoho padla až na zem,vyhadzovala ju z domu, neposkytovala jej dostatočný pocit zázemia a bezpečia, dostatočne sa o ňu nestarala, následkom čoho došlo u maloletej J. V., nar. X. J. XXXX k potlačeniu negatívnych zážitkov, somatizácii - telesným ekvivalentom úzkosti, ako i ku osobnostnej reakcii popierania, čo je príznakom emočnej poruchy so začiatkom v detstve a správanie svojej matky tak prežívala ako psychické utrpenie.

Okresný súd za to obvinenej podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona (nezistiac žiadnu poľahčujúcu, resp. priťažujúcu okolnosť) s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého obvinenej podľa § 51 ods. 1 písm. d), § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil za súčasného určenia probačného dohľadu nad správaním obvinenej v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, určenej podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona vo výmere 5 (päť) rokov.

Okresný súd obvinenej uložil podľa § 51 ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. f), písm. j) Trestného zákona nasledovné povinnosti a obmedzenia:

- zákaz požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok,

- príkaz osobne sa ospravedlniť poškodeným: maloletej Q. F., nar. XX. T. XXXX a maloletej T. F., nar. X. J. XXXX, obe bytom W. M. F. XXX,

- príkaz podrobiť sa psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, rozhodujúci na podklade odvolania podaného prokurátorom okresnej prokuratúry v neprospech obvinenej, rozhodol rozsudkom, sp. zn. 1To/53/2021, z 2. novembra 2021 tak, že postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti čo do výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že obvinenej B. uložil podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého obvinenú podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala obvinená dovolanie argumentujúc naplnením dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], písm. h) [bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa] a podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].

Obvinená v dovolaní argumentovala v zásade nasledovne.,,Prvostupňový ako i odvolací súd podľa môjho názoru nebrali v dostatočnej miere do úvahy dôkazy svedčiace v môj prospech a vykonané dôkazy vyhodnotili jednostranne, a to v môj neprospech v rozpore so zásadou,in dubio pro reo´, v dôsledku čoho nesprávne ustálili i skutkový stav a vec taktiež posúdili nesprávne po právnej stránke a následne na to nesprávne rozhodli i v otázke viny ako i ďalších výrokoch naň obsahovo nadväzujúcich a nesprávne právne posúdenie (pozn.: cit.). Mám za to, že postupom súdov boli porušené ustanovenia § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku... tieto ustanovenia súdy nerešpektovali, pretože vykonané dôkazy vyhodnotili v môj neprospech. Orgánom činným v trestnom konaní vytýkam, že s rovnakou starostlivosťou neobjasňovali okolnosti svedčiace v môj prospech a že nevykonávali všetky dôkazy, ktorými by bol riadne zistený skutkový stav veci ako i dôkazy svedčiace v môj prospech. Dovolanie teda podávam z dôvodu, že som sa nedopustila trestného činu, pre ktorý som bola uznaná vinnou, pričom poukazujem i na absenciu zavinenia. V súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku... uvádzam, že ja som v konaní ako osoba práva neznalá, nemala obhajcu a nevedela som sa ako laik sama obhajovať. V súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku... uvádzam, že súd prvého stupňa i odvolací súd nesprávne zistili skutkový stav a tiež nesprávne posúdili moje konanie ako zločin týrania, hoci ja som netýrala moje maloleté deti, ani som nikdy takýto úmysel nemala. Žiadam preto, aby po zrušení napadnutých rozsudkov a vrátení veci na nové prejednanie boli v konaní akosvedkovia vypočutí starosta obce W. M. F. pán A. B., sused J. S...., J. F...., C. S...., R. Q...., ktorí mi môžu dosvedčiť, že ja som sa riadne starala o deti a že to bol T. F., ktorý mi ubližoval. Navrhujem vyžiadať od MUDr. Boženy Segedovej lekársku správu na T. F.. Od obvodného lekára MUDr. Ľubomíra Ťeťáka navrhujem vyžiadať lekársku správu o mojich zraneniach ako i správu od MUDr. Miroslava Čačíka. Tiež navrhujem vyžiadať správu od PhDr. Dagmar Zitovej. S druhom a deťmi sme bývali v W. M. F.. Pod nami bývala sestra môjho druha. Q. bola stále u nej, vždy bolo tak, ako povedali oni. Deti ma nerešpektovali, preto som musela na nich kričať a deti videli aj to, ako druh kričí na mňa. Na výchovu detí som bola sama. Druh na mňa nebral ohľad a cítila som sa vnútorne utláčaná. Našla som východisko v alkohole. Druh bol v D., nechal ma doma s deťmi 2 mesiace samú, starala som sa sama o tri deti a jeho matku. Druh sa o nič nezaujímal. Môj druh ma týral a bil mesiac vkuse. O deti sa staral iba finančne, o mňa sa nezaujímal, našiel si novú priateľku. T. bola problémová, od malička mala ADHD, chodila do špeciálnej škôlky, bola neposedná. Deti ma nerešpektovali, tak ako sa ku mne správal druh, tak sa ku mne správali aj deti. K Q. som sa správala normálne. Vulgárne som jej nenadávala, ale hádali sme sa spolu. Q. tiež vulgárne nadávala mne. Vyhrážala sa mi, že to povie otcovi, ako sa ku nej správam. T. som dala varechou, keď sa zle učila. Stále sme sa hádali. Na Q. som kričala ohľadom učenia, školy. Nechce sa teraz so mnou stretávať. Stále som od druha odchádzala, pretože ma bil. Sem - tam som deti ubila, lebo som bola na ne sama, ale nikdy nie tak, že by som ich mala týrať a už vôbec nie bezdôvodne. Aj babka raz zbila T. palicou. Nechcela jesť to, čo bývalá svokra uvarila. Vulgárne mi nadávali. Druh si našiel D. ako priateľku. Druhova sestra nemôže mať deti, tak brávala prvú dcéru a nosila ju iba nakojiť. K Q. som sa normálne správala, problém bol v tom, že bola najstaršia, tak toho najviac videla. Boli kamarátky. Neviem o tom, že by som jej dala facku. Deti určite z môjho konania nemohli mať také psychické následky, ako sa to uvádza v znaleckých posudkoch. Psychologička mi povedala, že to majú z toho, v akom prostredí žili. Ale to prostredie bolo spôsobené nielen mnou, ale najmä násilným konaním môjho druha voči mne a tiež i deťom. Q. som zbila len tak výchovne. Dva dni na to, ako som podala trestné oznámenie, ju bral zo školy vrtuľník, prvýkrát ju bral vrtuľník, keď bola doma, telefonoval jej predtým otec, vulgárne jej nadával. Varechu som používala iba pri T. pri učení. Bil ju aj otec. Možno výchovnú som T. dala tiež. Nikto ma doma nerešpektoval. Keď si druh našiel priateľku, deti sa začali viac hádať. Začalo to zhruba od roku 2017. Q. pociťovala, že robí rozdiely medzi ňou a T.. T. bola odmalička chorá, musela sa jej venovať. Chodila s ňou do nemocnice a Q. to pociťovala tak, že sa jej nevenuje. Rodina taktiež robila medzi nimi rozdiely. Predtým som si sem - tam vypila. Bola som párkrát opitá, bolo to následkom nášho spolužitia. Chodila som aj na stretnutia anonymných alkoholikov, odvtedy nepijem. Na výchovu detí som bola sama a deti tým trpeli. Svedkovia J. P. a R. Q.... boli v mojej domácnosti takmer každý deň a môžu dosvedčiť, že som sa riadne starala o deti. Suseda J. S.... ktorá bývala nad nami, počula, ako ma F. každý deň bije. Otec detí ma zbil už počas nášho chodenia, zakazoval mi kamarátov a tiež brigádovať, kde som si dovtedy privyrábala. Po pôrode Q. chcel, aby som ju dala jeho sestre, lebo že nemôže mať deti. Tiež jeho matka mi stále kázala, aby som dala dcéru jej dcére. Keď som protestovala, tak došlo k hádke s jej synom, ktorý ma zbil. Bola som to ja, ktorá som bola týraná F.. Aj otec F. v D. bil jeho matku a aj jeho brat, ktorý býva v L. R., je známy tyranstvom, kde opätovne napádal svoju ženu a musela tam byť viackrát volaná polícia. F. ma zbil aj počas tehotenstva. Neskôr, keď som zostala tehotná s dcérou T., F. odišiel pracovať na kamión a ja som zostala s dcérami a jeho matkou, s ktorou som nevychádzala už od začiatku. F. sestra, keďže bola na PN, mala stále moju malú. F. mi zakázal rodinu aj telefonovať, kontroloval ma a bil za kontakt s mojou rodinou. Po pôrode druhej dcéry som s ňou bola na materskej dovolenke 6 rokov, lebo mala diagnostikovaný reflux a neskôr ADHD. Chodili sme po psychologických vyšetreniach, lebo aj lekári povedali, že nemáme doma niečo v poriadku. O mojich problémoch vedela aj PhDr. Zitová aj MUDr. Jánošová, kde som chodila s T. ja. Otec mojich detí sa liečil u MUDr. Segedovej ešte pred vzťahom so mnou na agresivitu a výbušnosť, o čom existuje aj lekárska správa z roku 2003 - 2004, čo musí byť v systéme. Ja nemám z bytu žiadne doklady, keďže v ňom ostali všetky lekárske správy, pomocou ktorých by som mohla dokázať, že ma F. bil a týral. Mala som správu aj obvodného lekára MUDr. Ľudovíta Ťeťáka z roku 2019, že som bola dobitá. Mala som 12 hematómov po celom tele. Tiež mi bolo zistené posunutie čeľuste, čo je tiež následok bitky od F.. Tiež existuje lekárska správa od ORL lekára MUDr. Miroslava Čačíka, že mi zistil stratu sluchu. Jednalo sa o následok bitky. Všetky moje lekárske správy zostali v byte, kde mi F. tieto ako aj moje osobné veci povyhadzoval. V roku 2012, 2015 som bola od druha odsťahovaná, ale nakoniec som sa knemu vrátila. V roku 2012 som bola na potrate a z tohto potratu som prešla na alkohol a uvedomila som si, že mám problém. Navštívila som preto MUDr. Segedu, ktorý mi povedal, že nemám diagnózu alkoholičky, ale doporučil mi mítingy AA v S.. Niekoľko som ich absolvovala, a to mi pomohlo a neskôr som porodila dcéru V. v roku 2017. Neustále sme sa hádali s matkou otca detí, ktorý začal podnikať a na mne bola všetka starosť o domácnosť a deti. Druh F. nás opustil 26. decembra 2018 a hovoril, že ide pracovať do D.. R. Q. bola svedkom toho, ako Q. po telefonickom rozhovore s otcom odpadla, keď po nej kričal, nadával je,j že je kurva a vyhrážal sa jej. Mesiac v kuse, ten august, 26. augusta 2019, čo som odišla, ma bil, každý krát, čo chodil na návštevy domov. Už som to viac nezvládala psychicky, a tak som vyskúšala marihuanu. F. ma dával aj sledovať a vlastné deti po odchode, ale on to podal na súde až vtedy, keď som mu zverila ja malú, lebo som už medzitým prišla o prácu aj o bývanie, ktorú som mala v prenájme v W. M. F.. Deti sa začali chovať ku mne ako on. Toto obvinenie ide už od 2019, keď som bojovala o deti po odchode, ale on to podal na súde až vtedy, keď som mu zverila malú, lebo som už medzitým prišla o prácu a aj o bývanie, ktoré som mala v prenájme v W. M. F.. Mala som v pláne získať deti a byť v W., ale sa mi to žiaľ nepodarilo. Prečo sa to neriešilo počas žitia to týranie, ale až po mojom odchode? Ja som nevinná. Druh všetky naše psychologické správy a nálezy za naše spoločné chyby, lebo sme deťom nevytvorili spokojný domov, použil proti mne. Ja som počas celého súdneho konania nemala právnika, ani žiadne poradenstvo, a preto žiadam, aby sa celý tento prípad odznova prešetril, lebo ja som nezobrala ani len vinu a dohodu o treste 3,5 roka. Aj pán starosta obce W. M. F. pán A. B. bol informovaný o násilnom správaní F. a bola som s ním dohodnutá, že mi dajú do bytu odposluchy, aby boli dôkazy o správaní môjho druha. Mala som aj policajné kontroly, lebo boli anonymné volania na 158 o násilí na mne. F. sa mi vyhrážal, že ma dá zavrieť a že zničí mňa aj moju rodinu, alebo že ma zabije. Pokiaľ ide o naše deti, tieto má teraz jeho sestra, ktorá nemôže mať žiadne a teraz má moje všetky. Susedia v W. M. F. všetci vedia, že som bola celodenne bitá. Suseda J. S.... dlho maródila, a vtedy počula všetko. Ja som upovedomila o problémoch v našej domácnosti aj triednu učiteľku pani P., ktorá bola triednou Q.. Deťom som napísala ospravedlnenie. S Q. som si písala cez messenger. Zlé vzťahy medzi mnou a druhom sa nepriaznivo odzrkadlili na stave a správaní detí. Mám za to, že deti, ktoré vypovedali, sú ovplyvnené ich otcom, starou matkou a sestrou ich otca. Celé moje trestné stíhanie pokladám za pomstu od bývalého partnera, na ktorého som v minulosti podala trestné oznámenie. Keďže ma druh neustále napádal, odišla som od neho. Bez detí som odišla, lebo som nemala príjem ani vlastné zázemie. V čase odvolacieho konania som bola konečne zamestnaná, na deti som riadne platila a viedla som riadny život. Súdom vytýkam, že nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov F. F., T. F., poškodenej Q. F., T. F., hoci tieto neboli pravdivé, napriek tomu na ich základe ustálil skutkový stav, ktorý následne právne kvalifikoval ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Namietam tiež závery znaleckých posudkov znalkyne Mgr. Kataríny Bielikovej, keď táto ustálila, že deti Q. a T. mali prežívať moje správania k nim ako psychické utrpenie. V tejto súvislosti poukazujem na závery znaleckého posudku MUDr. Evy Garajovej, podľa ktorého poškodená T. F. netrpí posttraumatickou stresovou poruchou. Namietam závery znaleckého posudku MUDr. Evy Garajovej, podľa ktorého Q. F. v dôsledku správania matky trpí PTSP. Mám za to, že znalci nebrali do úvahy tú skutočnosť, že psychický stav detí nie je dôsledkom môjho správania, ale následok zlého spolužitia medzi mnou a druhom T. F., ktorý sa ku mne i voči deťom zle správal. Súdy nesprávne v môj neprospech vyhodnotili znalecké posudky Mgr. Kataríny Bielikovej a MUDr. Evy Garajovej... vyšetrovateľ a následne i súdy nesprávne kvalifikovali môj skutok... a to i napriek tomu, že u mňa absentovala subjektívna stránka trestného činu, teda úmysel týrať poškodené. Súdu prvého stupňa i odvolaciemu súdu vytýkam nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov ako i to, že pri ustálení skutkového stavu vychádzal z výpovedí poškodených Q. a T. F., svedka T. F., F. F., ktorých výpovede trpeli rozpormi a boli nepravdivé a účelové v snahe, aby všetka zodpovednosť za zlé spolužitie medzi mnou a F. a následne zlý dopad tohto spolužitia na Q. a T. zostal iba na mne. Súdy podľa môjho názoru nerešpektovali § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku, pretože dôkazy, ktoré svedčili v môj prospech, súd nevzal do úvahy pri zisťovaní skutkového stavu a viny a vzniknuté rozpory vyhodnotil v môj neprospech. Mám za to, že za danej dôkaznej situácie nebolo možné konštatovať, že moja vina bola preukázaná jednoznačne a nepochybne, a preto mal súd prvého stupňa postupovať v zmysle zásady,in dubio pro reo´ a vzniknuté rozpory vyhodnotiť v môj prospech a mal ma spod obžaloby oslobodiť. Spravodlivé meritórne rozhodnutie súdu, ktoré má komplexné (obojsmerné) dokazovanie orgánovčinných v trestnom konaní v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku umožniť, je v prípade dôkaznej núdze rozhodnutie podľa zásady dôkazného bremena, teda pri pochybnostiach v prospech obžalovaného, čo znamená v neprospech obžaloby. Iba orgánom činným v trestnom konaní je uložená povinnosť zistiť skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Tým, že orgány činné v trestnom konaní vykonávali dôkazy v prípravnom konaní jednostranne v môj neprospech a nie v oboch smeroch, bola porušená aj zásada princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. Rozhodnutie súdov je teda založené na nesprávne zistenom skutkovom stave ako i na nesprávnom právnom posúdení skutku. Mojim dovolaním teda napádam aj výrok o treste, ktorý mi bol Krajským súdom v Nitre uložený v rozpore so zákonom, keďže pri výpočte trestnej sadzby nebol aplikovaný zákonný postup a sadzba mi nebola upravená s poukazom na § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, keďže odvolací súd mi na rozdiel od súdu prvého stupňa v rozpore so zákonom nepriznal pri ukladaní trestu aplikáciu § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Trest vo výmere 7 rokov, ktorý mi bol uložený Krajským súdom v Nitre, nie je v súlade s kritériami stanovenými v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona, keďže už trest uložený Okresným súdom Topoľčany vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 5 rokov s probačným dohľadom je trestom, za použitia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, je trestom, ktorý by u mňa ako u osoby bezúhonnej nepochybne splnil účel trestu. I z hľadiska mojej budúcej resocializácie je trest uložený vo výmere 7 rokov odňatia slobody, ktorý mi bol uložený odvolacím súdom, je... neprimerane prísnym, ktorý sťaží moju budúcu resocializáciu a zaradenie do normálneho života po návrate z výkonu trestu. V danom prípade pochybil odvolací súd, keď pri ukladaní trestu neaplikoval ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, hoci na aplikáciu tohto ustanovenia boli splnené všetky zákonné podmienky. V dôsledku tohto pochybenia - neaplikácie ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona pri ukladaní trestu došlo k tomu, že mi bol uložený neprimerane prísny trest, ktorého výška a spôsob výkonu je v rozpore s kritériami stanovenými v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona, teda uložený trest je v rozpore s účelom trestu. Pre prípad, že by dovolací súd nepostupoval v zmysle § 382a Trestného poriadku, navrhujem, aby v zmysle § 383 Trestného poriadku určil termín verejného zasadnutia, na ktorom navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po vyslovení porušenia zákona v... ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c), písm. h), písm. i) Trestného poriadku v môj neprospech:

- zrušil rozsudkom podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok... Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/53/2021, z 2. novembra 2011 ako i rozsudok Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 1T/9/2021, zo 17. mája 2021 a

- podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol".,,Zároveň navrhujem, aby dovolací súd podľa § 380 ods. 4 Trestného poriadku až do rozhodnutia prerušil výkon trestu odňatia slobody, ktorý v súčasnej dobe vykonávam".

K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka, a to v podstate nasledovne:,,V danom prípade neprichádza do úvahy dôvod dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko použitie tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy najmä v prípadoch porušenia ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37 Trestného poriadku), k čomu nedošlo. Obvinená bola v konaní pred súdom riadne zákonne poučená o práve na obhajobu i o možnosti zvolenia si obhajcu. Toto právo obvinená v konaní pred súdom nevyužila. Nie je daný ani dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, pretože trest, ktorý bol uložený obvinenej rozsudkom Krajského súdu v Nitre, nebol uložený mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, nebola prekročená maximálne povolená výmera trestu a uložený trest Trestný zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťa. Súd pri ukladaní trestu nezistil poľahčujúce a ani priťažujúce okolnosti a postupom podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona uložil jej trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinenej bol tak uložený trest na dolnej hranici trestnej sadzby. Zastávam názor, že dovolanie bolo podané z dôvodu nesprávneho hodnotenia dôkazov súdmi, čo však nie je dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nakoľko dovolací súd nesmie skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Z týchto dôvodov dovolaciemu súdu navrhujem, aby dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku".

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) in fine Trestného poriadku], osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) v spojení s § 372 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko nemožno konštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne,,širokým" uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie".

Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany právjednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:

- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach.

Možno zovšeobecniť, že až takéto,,kvalifikované" porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom môže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na vyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj súčasne podstatný vplyv na výsledok konania - tzn. na rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto smere záver, že právo na obhajobu v zmysle označeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako nutné vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku).

Čo sa týka skôr konkretizovaných námietok obvinenej, tieto možno v zásade charakterizovať s poukazom na totožný základ, ktorým je údajná,,nevedomosť", resp.,,neznalosť zákona" v dôsledku nezastúpenia obhajcom v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania.

Takto formulovaná argumentácia však v konaní pred dovolacím súdom podľa názoru najvyššieho súdu nemôže obstáť, a to s poukazom na nasledovné.

Obsahom práva na obhajobu, ktoré je prvkom spravodlivého procesu, je aj možnosť vznášať osobne (resp. prostredníctvom obhajcu) námietky jednak proti konaniu pred súdom prvého stupňa, resp. rozsudku súdu prvého stupňa na odvolacom súde (R 6/2011).

Zjednodušene povedané, obsahom práva na obhajobu je v konkrétnom prípade právo obvineného obhajovať sa jednak osobne ako aj prostredníctvom obhajcu. Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu (normovaného v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR) je potrebné uviesť, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky sa v zmysle označeného článku Ústavy SR všetkým oprávneným osobám zaručuje: a) čas na prípravu obhajoby, b) možnosť pripravenia si obhajoby a napokon c) možnosť predniesť svoju obhajobu právne významným spôsobom buď osobne, aleboprostredníctvom obhajcu.

Účelom práva na obhajobu je preto v naznačenom kontexte,,poskytnutie príležitosti" obvinenému brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu, resp. proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech obvineného ako strany trestného konania. Obsahu a účelu Trestným poriadkom a Ústavou SR priznaného práva na obhajobu musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým je toto právo priznané. Podstata a zmysel základného práva na obhajobu (záruka primeranej a dostatočnej možnosti ochrany práv a právom chránených záujmov v rámci trestného konania) sa realizuje vždy v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel; inak by toto právo nebolo možné považovať za skutočné, ale len teoretické, resp. iluzórne (viď napr. III. ÚS 79/2010, I. ÚS 17/99, II. ÚS 116/2011, príp. I. ÚS 754/2013). Práve článkom 50 ods. 3 Ústavy SR sa všetkým oprávneným osobám zaručuje, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Účelom tohto práva je opäť,,poskytnutie príležitosti" brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 34/1999).

Ako plynie z vyššie vyjadreného, medzi významné obhajobné práva obvineného patrí právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom (§ 34 ods. 1 veta tretia Trestného poriadku). K tomu je potrebné poznamenať, že právo obvineného na obhajobu je potrebné považovať za zachované aj v takom prípade, ak je súčasne zachovaná možnosť obvineného obhajovať sa sám a nie prostredníctvom zvoleného obhajcu. O tom napokon svedčí aj záver, že článkom 50 ods. 3 Ústavy SR sa obvinenému nezaručuje,,len" právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu; obvinený sa v súlade s Ústavou SR môže rovnako,,účinne" obhajovať aj sám (II. ÚS 34/1999). Podstatnou je skutočnosť, či bola obvinenému poskytnutá reálna možnosť vykonávať jeho právo na obhajobu aj prostredníctvom obhajcu (samozrejme okrem prípadov tzv. povinnej obhajoby podľa § 37 a nasl. Trestného poriadku; výnimku predstavuje ods. 4 veta prvá naposledy uvedeného ustanovenia Trestného poriadku, čo však treba chápať ako dobrovoľný a výslovný prejav vôle obvineného ex post, spočívajúci vo vzdaní sa práva na povinnú obhajobu, ktoré môže obvinený vziať kedykoľvek späť). V tejto súvislosti je však rozhodnou tá okolnosť, že všetky zákonom konkretizované alternatívy formy obhajoby obvineného sú v zásade rovnocenné (výnimku predstavuje opäť prípad povinnej obhajoby podľa § 37 a nasl. Trestného poriadku).

Ak obvinený právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu nevyužije (a súčasne nejde o niektorý z prípadov povinnej obhajoby) napriek zákonnému poučeniu zo strany orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, nemožno hovoriť o porušení práva na obhajobu a už vôbec nie o porušení dotknutého práva zásadným spôsobom tak, ako predpokladá dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Napokon, použijúc gramatický výklad (resp. poukaz na explicitné znenie) ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného poriadku, možno dospieť k záveru, že právo na obhajobu primárne,,počíta" s právom na,,osobnú obhajobu", ktoré,,zrovnoprávňuje" s právom obvineného nechať sa obhajovať obhajcom (§ 34 ods. 1, resp. § 36 a nasl. Trestného poriadku), k čomu až sekundárne pristupuje právo na povinnú obhajobu (§ 37 a nasl., resp. § 38 a nasl. Trestného poriadku).

Tomuto záveru konvenuje aj znenie čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, podľa ktorého má obvinený právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, resp. žiadať, aby mu bol obhajca ustanovený, a to aj bezplatne (ak obvinený preukázateľne nemá dostatok prostriedkov na úhradu trov obhajoby), ak to vyžaduje záujem spravodlivosti. Možno doplniť, že v prípade, ak je vo vzťahu k obvinenému konštatovaný niektorý z dôvodov povinnej obhajoby podľa § 37 a nasl. Trestného poriadku, obvinený nemusí preukazovať nedostatok prostriedkov na úhradu trov obhajoby; v takom prípade, ak si obvinený obhajcu nezvolí sám, musí mu byť bez meškania ustanovený (v prípravnom konaní tak koná sudca pre prípravné konanie, resp. v konaní pred súdom samosudca alebo predseda senátu). V tejto súvislosti je napokon potrebné obvineného pred výsluchom poučiť v zmysle § 121 ods. 2 Trestnéhoporiadku. K porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR dôjde vtedy, ak obvinenému nebola vôbec poskytnutá možnosť zvoliť si obhajcu podľa vlastného výberu. Súčasne platí, že k porušeniu práva iných osôb zvoliť obvinenému obhajcu dôjde vtedy, ak zodpovedný subjekt (orgán činný v trestnom konaní, resp. súd) poruší § 37 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. hoci si obvinený obhajcu sám nezvolí, táto možnosť nie je poskytnutá ani jeho blízkym, resp. inak k tomu oprávneným osobám (m. m. I. ÚS 35/98).

Ak ďalej najvyšší súd poukáže na doslovné znenie § 37 a nasl. Trestného poriadku, tak platí nasledovné.

§ 37 Povinná obhajoba

(1) Po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, d) ide o konanie proti mladistvému, e) ide o konanie proti ušlému. (2) Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. (3) Obvinený musí mať obhajcu aj v konaní o vydanie do cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou protialkoholického liečenia alebo protitoxikomanického liečenia. (4) Ak ide o prípad podľa odseku 1 písm. c), obvinený sa môže po prvej porade s obhajcom výslovným vyhlásením vzdať práva na povinnú obhajobu. Toto vyhlásenie môže vziať späť. Úkony vykonané po výslovnom vyhlásení o vzdaní sa práva na povinnú obhajobu do späťvzatia tohto vyhlásenia sa nemusia opakovať.

Z vyššie prezentovaných ustanovení Trestného zákona vyplýva, že zákonodarca prísne ustanovil podmienky nutnej obhajoby spolu s nástrojmi na kontrolu ich dodržiavania a tieto odlíšil od práva obvineného zvoliť si obhajcu (teda podmienok zvolenej obhajoby). Treba uviesť, že obvinený sa súladne s čl. 50 ods. 3 Ústavy SR môže ústavne konformným spôsobom obhajovať sám, zatiaľ čo možnosť voľby zastupovať sa obhajcom je výlučne vecou slobodnej úvahy obvineného. Výnimku z možnosti rozhodnúť sa, či sa obvinený nechá zastupovať obhajcom, predstavuje vyššie uvádzaný prípad povinnej obhajoby. Tým však nie je dotknutý (a v tejto veci rozhodný) záver, že vo veciach, kde má obvinený právo voľby podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy - či sa bude obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a súčasne od ktorého momentu sa obvinený bude takto obhajovať - záleží výlučne na jeho rozhodnutí. Obhajoba zvoleným obhajcom predstavuje všeobecnú formu právnej pomoci obvinenému v trestnom konaní a štát nemá povinnosť ju zabezpečiť - naopak, orgány činné v trestnom konaní a súd majú povinnosť rešpektovať rozhodnutie obvineného zvoliť si obhajcu, t. j. nechať sa zastupovať zvoleným obhajcom (m. m. II. ÚS 34/99).

Najvyšší súd dospel po oboznámení sa s obsahom rozsudku okresného súdu, resp. odvolacieho súdu k nespornému záveru, že v predmetnej trestnej veci nemožno konštatovať existenciu ani jedného z vyššie konkretizovaných dôvodov povinnej obhajoby. Obvinená bola trestne stíhaná pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona; v rozhodnom čase nebola vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody, pričom obvinená disponovala a doposiaľ disponuje spôsobilosťou na právne úkony v plnom rozsahu a rovnako nemožno konštatovať ani naplnenie zostávajúcich podmienok podľa písm. d), resp. písm. e) § 37 ods. 1 Trestného poriadku.

Preto nemožno hovoriť o prípadnom porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom formou nerešpektovania ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe v zmysle § 37 a nasl. Trestného poriadku, nakoľko nešlo o prípad povinnej obhajoby a práva obvinenej boli počas celého trestnéhokonania v celom rozsahu zachované.

Najvyšší súd zbežným nahliadnutím do príslušnej časti obsahu predloženého spisu navyše zistil, že obvinená bola v priebehu konania predchádzajúcemu podaniu dovolania opakovane poučená v zmysle § 121 ods. 2 Trestného poriadku, čo platí azda najvýraznejšie vo vzťahu k poučeniu samosudkyňou na hlavnom pojednávaní konanom 12. apríla 2021 pred Okresným súdom Topoľčany (č. l. 289 a nasl. spisu). Preto sa nemožno stotožniť s námietkou obvinenej, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu. Obvinená bola v konaní viackrát (viď napr. č. l. 72 resp. 78, vyšetrovací spis) riadne poučená spôsobom, ktorému (ako sama jasne uviedla) porozumela.

Preto nie je možné skutočnosť, že obvinená nevyužila svoje právo a v konaní si nezvolila obhajcu (pozn.: v prípravnom konaní výslovne uviedla, že sa bude obhajovať osobne - viď č. l. vyššie), resp. nepožiadala o jeho ustanovenie súdom, uplatniť pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ako ani pod žiaden iný dovolací dôvod podľa § 371 Trestného poriadku).

Najvyšší súd dopĺňa, že predmetnú námietku obvinenej podrobil formálnemu prieskumu napriek skutočnosti, že obvinená svoju,,neznalosť práva" s poukazom na absenciu zastúpenia obhajcom nenamietala v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania (teda v rozpore s ustanovením § 371 ods. 4 Trestného poriadku).

Podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. g) Trestného poriadku nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Obmedzenie podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku je v prípade konkrétnej trestnej veci nutné vnímať o to výraznejšie, ak obvinená (ako,,neskoršia" dovolateľka) v pôvodnom konaní nevyužila právo podať proti rozsudku súdu prvého stupňa riadny opravný prostriedok (odvolanie) a v jej neprospech bolo rozhodnuté,,až" odvolacím súdom na podklade odvolania podaného v neprospech obvinenej prokurátorom. Námietky proti chybám konania v zmysle písm. a) až g) ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku je práve v takom prípade potrebné uplatniť už v,,pôvodnom" konaní, najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, súc aj bez toho, aby obvinená v predmetnej trestnej veci bola súčasne povinná podať aj riadny opravný prostriedok proti rozsudku súdu prvého stupňa. Platí teda, že námietka dotknutej okolnosti musí byť v pôvodnom konaní uplatnená v zásade kedykoľvek, najneskôr však v konaní pred odvolacím súdom.

K tomu je potrebné uviesť, že ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie niektorého z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku podmienku námietky dovolateľovi známej okolnosti (o,,známosti" tejto okolnosti pritom v posudzovanom prípade skutočne nemôže byť s poukazom na obsah formulovaných dovolacích námietok sporu), ktorá zakladá uplatnený dovolací dôvod už v predchádzajúcom (najneskôr odvolacom) konaní formou zákonnej úpravy,,včasnosti" tejto podmienky v § 371 ods. 4 Trestného poriadku, nie je možné bez takéhoto postupu dotknutý dôvod dovolania úspešne použiť. Dovolací súd v takom prípade dovolanie vždy odmietne ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (R 11/2016 - II.). V naznačenej súvislosti sa totiž uplatní prezumpcia, e skoršia procesná,,nevedomosť", resp.,,nedbalosť" dovolateľa obmedzuje oprávnený subjekt v jeho práve podať dovolanie vo vzťahu k určitým okolnostiam a im zodpovedajúcim dovolacím dôvodom, ktoré v dôsledku nesplnenia dotknutej podmienky nemôžu byť naplnené.

Ako však plynie z vyššie vyjadreného, ani prípadná,,včasnosť" uplatnenia dotknutej dovolacej námietky by prakticky nemala žiadny vplyv na záver najvyššieho súdu o jej nedôvodnosti.

S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naplnený nebol, a preto s tým súvisiacu argumentáciu obsiahnutú v podanom dovolaní odmietol ako nedôvodnú.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Ide o osobitný dovolací dôvod, nakoľko dotknutý dôvod dovolania má v porovnaní s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku povahu špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa vo vzťahu k otázke uloženého trestu nepoužije.

Čo je podstatné: dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku - ako ani iný dovolací dôvod - nemôže byť naplnený s poukazom na primeranosť (výšku) druhu uloženého trestu, ak je tento v zmysle Trestného zákona prípustný alebo je uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Týmto spôsobom je súčasne vylúčená možnosť,,úspešne" sa domáhať naplnenia dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku na základe okolnosti, že nebolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu - § 39 a nasl. Trestného zákona. - okrem, príkladmo, takej modelovej situácie, ak predmetné ustanovenie § 39 a nasl. Trestného zákona síce použité bolo, ale súd v rozhodnutí napadnutom dovolaním neuviedol žiadnu okolnosť, ktorá je podkladom použitia ustanovenia § 39 a nasl. Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu (viď napr. R 57/2007, R 58/2007, R 5/2011, R 51/2014 a i.).

S ohľadom na uvedené platí, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku je naplnený len podľa jeho výslovného znenia a netýka sa primeranosti (výšky) druhu trestu - prípustného podľa zákona a uloženého v rámci zákonnej sadzby. Nemožno preto dovolaním úspešne namietať, že nebolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu - § 39 Trestného zákona.

Tento záver platí aj,,opačne", a síce, že trest nie je uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a dotknutý dovolací dôvod nemožno použiť ani na základe okolnosti, že bolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 a nasl. Trestného zákona), ak boli rešpektované obmedzenia podrobne rozvedené v § 39 ods. 3 a 4 Trestného zákona. Ak bolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku možno,,úspešne" uplatniť len vtedy, ak súd neuviedol v rozpore s vyššie vyjadreným žiadnu okolnosť, ktorá je podkladom pre použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu - § 39 a nasl. Trestného zákona (viď R 65/2007, R 5/2011 a napokon R 51/2014).

Obvinená sa v zmysle formulovaných dovolacích námietok,,obracia" k dovolaciemu súdu s poukazom na ňou subjektívne pociťovanú neprimeranú,,prísnosť" uloženého trestu, pričom za,,spravodlivý" trest označuje pôvodne okresným súdom uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu v dôsledku aplikácie ustanovenia § 39 a nasl. Trestného zákona.

Najvyšší súd konštatuje, že argumentácia obvinenej obsiahnutá v podanom dovolaní je práve takým,,typom" dovolacej argumentácie, ktorá s poukazom na skôr predostreté právne úvahy nemôže v konaní pred dovolacím súdom vecne obstáť.

Najvyšší súd opätovne uvádza, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest pri použití § 39 a nasl. Trestného zákona, v dôsledku čoho má byť uložený trest neprimeraný. Pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 39 a nasl. Trestného zákona a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že by bol trest uložený mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bola obvinená uznaná za vinnú. Nepoužitie ustanovenia § 39 a nasl. Trestného zákona nezakladá žiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.

Obvinená bola právoplatne uznaná za vinnú zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona [s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona], za ktorého spáchanie Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trestnú sadzbu vo výmere 7 (sedem) až 15 (pätnásť) rokov. Za to jej bol krajským súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Preto nemožno konštatovať, že by bol obvinenej uložený trest mimo zákonom uloženej trestnej sadzby, resp. že by jej bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa [ako predpokladá dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku].

Obvinenou označená,,neprimeraná prísnosť" uloženého trestu nezakladá žiaden dovolací dôvod, a preto najvyšší súd uzatvára, že argumentácia obvinenej je nedôvodná, nakoľko dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku v predmetnej trestnej veci preukázateľne nie je naplnený.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok ol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Vo vzťahu k námietkam obvinenej tak, ako sú formulované v podanom dovolaní:

-,,... súdy... vykonané dôkazy vyhodnotili v môj neprospech",

-,,... orgánom činným v trestnom konaní vytýkam, že s rovnakou starostlivosťou neobjasňovali okolnosti svedčiace v môj prospech a že nevykonávali všetky dôkazy, ktorými by bol riadne zistený skutkový stav veci ako i dôkazy svedčiace v môj prospech",

-,,... dovolanie teda podávam z dôvodu, že som sa nedopustila trestného činu, pre ktorý som bola uznaná vinnou, pričom poukazujem i na absenciu zavinenia",

-,,... mám za to, že deti, ktoré vypovedali, sú ovplyvnené ich otcom, starou matkou a sestrou ich otca",

-,,... celé moje trestné stíhanie pokladám za pomstu od bývalého partnera",

-,,... súdom vytýkam, že nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov...",

-,,... namietam závery znaleckého posudku MUDr. Evy Garajovej...",

-,,... súdu prvého stupňa i odvolaciemu súdu vytýkam nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov...",

-,,za danej dôkaznej situácie nebolo možné konštatovať, že moja vina bola preukázaná jednoznačne a nepochybne, a preto mal súd prvého stupňa postupovať v zmysle zásady,in dubio pro reo´ a vzniknuté rozpory vyhodnotiť v môj prospech a mal ma spod obžaloby oslobodiť",

najvyšší súd poznamenáva, že nezodpovedajú žiadnemu dovolaciemu dôvodu.

Ako najvyšší súd naznačil vyššie, pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú:

- proti skutkovým zisteniam súdov,

- proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne

- proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.

V porovnaní s vyššie uvádzaným znením dovolacej argumentácie obvinenej je zrejmé, že táto pozostáva výlučne zo skutkových námietok. Inak povedané, obvinená sa domáha opätovného,,prehodnotenia" alebo inej revízie už právoplatne ustálených skutkových zistení.

Dovolací súd ale nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to aj z dôvodu, že sám nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania sa totiž nachádza v rámci konania na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu" inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa. Tým je zároveň zodpovedaná aj požiadavka obvinenej vykonať dôkazy označené v texte písomných dôvodov podaného dovolania.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemôže napĺňať ani poukaz obvinenej na to, že v konaní nebola vykonaným dokazovaním,,správne" preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž nepredstavuje nič iné ako vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu. Tento vzťah nie je možno skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktorý je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Zavinenie je ako subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu preukazované zásadne na základe konkrétnych skutkových okolností, ktoré, ako je zrejmé z vyššie vyjadreného, v konaní o dovolaní nie je možné preskúmavať (okrem prípadu, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti).

Vo vzťahu k ustáleniu záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu [ak obvinená v predmetnej trestnej veci namietala nenaplnenie tak subjektívnej ako aj objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona] treba uviesť, že konkretizácia takéhoto finálneho záveru vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku (čo je kategóriou procesného a nie hmotného práva), ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä

a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,

d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Podstatným je fakt, že pokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 odsek 1 písmeno i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové" preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať) prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 odsek 1 písmeno i) Trestného poriadku - konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že súdy mali posudzovať súhrn dôkazov v tom smere, či tvoria, alebo netvoria logickú a ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov.

Najvyšší súd opakovane poznamenáva, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov.

Pre najvyšší súd je v konaní o dovolaní kľúčovým ustálenie skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu zodpovedá aj tam obsiahnutá právna kvalifikácia. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu.

Zjednodušene povedané, v dovolacom konaní neexistuje pre obvinenú priestor pre uplatnenie dovolacích námietok, ktorých nosný motív možno charakterizovať ako,,nebolo to takto, ale inak". Takmer celá argumentácia obvinenej je totožného, a síce skutkového charakteru (obvinená nesúhlasí so skutkovými závermi konajúcich súdov). Z dovolania je na prvý pohľad evidentné, že obvinená danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku odvodzuje práve od ňou (subjektívne označovaného) nedostatočne, resp. nesprávne zisteného skutkového stavu a postupu súdu pri jeho zisťovaní, resp. získavaní dôkazného podkladu potrebného pre jeho ustálenie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, zatiaľ čo celkom zjavne nerozlišuje skutkové námietky od tých právnych. Jedine právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné a bolo by potrebné sa nimi aj skutočne zaoberať v dovolacom konaní. Pri koncipovaní dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku však vôbec nestačí len z formálnej stránky použiť pojem,,právny záver", ak obvinená bez pochybností v skutočnosti namieta závery skutkové.

Bezprostredným následkom uplatnenia,,nesprávnych" dovolacích námietok je to, že podané dovolanie je v prevažnej časti len ďalším odvolaním. To znamená, že obvinená pokračuje vo svojej obhajobe, opakuje (až na malé výnimky) námietky predložené v predchádzajúcom konaní. Niektoré pasáže z odôvodnenia dovolania sú z hľadiska nerozlišovania právnych námietok od skutkových námietok natoľko signifikantné, že sa ich najvyšší súd rozhodol uviesť výslovne, a to nie samoúčelným spôsobom.

Preto, rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku, vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, najvyšší súd uzatvára, že ani táto námietka obvinenej a s tým súvisiaca argumentácia nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny iný).

So zreteľom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že v predmetnej veci nebol naplnený žiadny dovolací dôvod. Tým súčasne odpadol dôvod bližšie sa zaoberať návrhom obvinenej na prerušenie výkonu trestu podľa § 380 ods. 4 Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.