ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí 13. marca 2024 s verejným vyhlásením rozsudku 13. marca 2024 v Bratislave, v trestnej veci obvineného F. B., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, o dovolaní obvineného F. B. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023 takto
rozhodol:
I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023 a v konaní, ktoré mu predchádzalo
porušený zákon
v ustanoveniach § 119 ods. 3 Trestného poriadku, § 278 ods. 2 Trestného poriadku, § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
v neprospech obvineného F. B..
Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023, jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 36T/39/2018, zo 14. decembra 2022 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikazuje Okresnému súdu Žilina, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
II. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku neberie do väzby obvineného F. B., nar. X. F. XXXX, trvale bytom v meste Ž., t. č. v ÚVTOS Ružomberok.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 36T/39/2018, zo 14. decembra 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023 bol dovolateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že
„dňa 20. novembra 2013 v čase o 22:30 hod. s 2,17 promile alkoholu v krvi viedol, aj napriek tomu, že nie je držiteľom VP, osobné motorové vozidlo zn. DaewooEspero, evidenčné číslo I. po ulici F. v Ž., smerom od HM Tesco, pričom v úseku cesty pri výjazde na ul. A. neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky, v dôsledku čoho narazil prednou častou vozidla do obrubníka rozdeľujúceho cestu 1/18 s výjazdom na ul. A., následne narazil prednou časťou vozidla do zvislého dopravného značenia, pokračoval v jazde, kde následne prednou častou vozidla, narazil do kovového zábradlia a následne bol s vozidlom odhodený vpravo k pravému okraju vozovky výjazdu, kde zostal stáť, pričom F. B. pri dopravnej nehode utrpel zadné vykĺbenie ľavého bedrového kĺbu, zlomeninu bázy I. záprstnej kosti ľavej ruky s posunom, zlomeninu II. záprstnej kosti ľavej ruky s posunom, zlomeninu vnútorného konca pravej kľúčnej kosti s posunom a pomliaždenie lebky s odreninou v záhlavnej oblasti“.
Krajský súd v Žiline na podklade odvolania obvineného, rozsudkom, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023 zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 36T/39/2018, zo 14. decembra 2022 vo výroku o treste a uložil obvinenému F. B. podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. 1) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 405 písm. b) Trestného poriadku súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obvineného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Žilina, sp. zn. 35T/85/2013, z 27. mája 2013 vo výroku o treste, právoplatný 28. februára 2014, ktorým bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona. Súčasne zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona súd uložil obvinenému aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Proti označenému rozsudku Krajského súdu v Žiline podal dovolanie obvinený F. B. z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. V dovolaní uviedol: „S poukazom na dovolací dôvod v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ja odsúdený F. B. poukazujem na nedostatočne zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, keďže rozhodnutia oboch súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. AD1/ V prvom a najvypuklejšom procesnom pochybení pri vykonávaní dôkazov, ktorý sa odráža v celom komplexe dokazovania je skutočnosť, že bezprostredne po dopravnej nehode, okrem fotodokumentácie, neboli vykonané ďalšie dôkazy ako zisťovanie pachových stop, krvných stôp, ktoré bolo nevyhnutné vykonať. Zo správy o zásahu č. 50/1634-6-90-1 z 20. novembra 2013 hasičského a záchranného zboru Žilina vyplýva, že poskytovali pomoc osobe spolujazdca, ktorým som bol ja neskôr odsúdený. Záznam o dopravnej nehode zo 7. marca 2014 na čl. 39-41, zápisnica ohliadky na mieste samom z 21. marca 2014 na č. l. 42-46, boli spísané 4 mesiace po tom, ako došlo k dopravnej nehode, pričom v náčrte vyhotovenom operatívcami PZ dňa 21. novembra 2023 nie je uvedené, či v aute bola 1, resp. 2 osoby, a na akom mieste mal kto sedieť. V tomto vyšetrovacom spise sa nenachádza žiadna zápisnica o vydaní poškodeného osobného motorového vozidla jeho majiteľovi, ktorá by preukazovala komu a aj kedy došlo k vydaniu tejto veci. Orgány činné v trestnom konaní, teda polícia, prokuratúra a v konečnom dôsledku aj súd, by mali postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu, teda mali vychádzať zo základných zásad trestného konania, najmi z ust. § 2 ods. 10, prvá veta Trestného poriadku. Taktiež by mali s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti mne ako obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v môj prospech, a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivo vo veci rozhodnúť.
AD2/ Konajúci súd pri vyslovení mojej viny v odôvodnení oboch rozhodnutí, nakoľko je zrejmé, že sú závažné nedôslednosti a rozpory v zadovážených dôkazoch orgánmi prípravného konania, ktoré neboli ani v konaní pre súdom odstránené, mám za to, že jediný dôkaz, na základe ktorého konajúci súd dospel k záveru, že som mal byť vodičom motorového vozidla v čase dopravnej nehody, a teda nosnú váhu dôkazu bol Znalecký posudok č. 69u/2017 zo 4. októbra 2017, ktorý vypracoval znalec MUDr. František Štuller, PhD. (ďalej v texte len „Znalecký posudok č. 69u/2017”) a výsluchu znalca MUDr. Františka Štullera, PhD. na hlavnom pojednávaní. Voči uvedenému dôkazu namietam jeho zákonnosť a objektívnu nepoužiteľnosť znaleckého posudku č. 69u/2017, ktorý podľa môjho názoru zásadným spôsobom ovplyvnil obe rozhodnutia konajúcich súdov, z dôvodu:Znalecký posudok č. 69u/2017 je podľa môjho názoru nepreskúmateľný, a tým pádom nepoužiteľný ako dôkaz. Ako nepreskúmateľný obhajobe neposkytuje možnosť, aj napriek výsluchu samotného znalca na hlavnom pojednávaní dňa 29. júla 2022, vyjadriť sa k nemu na základe stanoviska odborne spôsobilých osôb v rovnakom odbore, pripraviť sa z odbornej stránky na argumentáciu a vlastnú obranu, čo považujem za obmedzenie môjho práva na obhajobu. Rovnako v tejto súvislosti poukazujme, že znalecký posudok č. 69u/2017 neobsahuje žiadne prílohy, teda po formálnej stránke nespĺňa náležitosti znaleckého posudku, je nepreskúmateľný. Na hlavnom pojednávaní konanom 29. júla 2022 Okresný súd Žilina vypočul znalca MUDr. Františka Štullera, PhD., ktorý uviedol, že vypracoval predmetný znalecký posudok na základe zápisnice o výsluchu zrejme zasahujúceho hasiča, ale z toho celého vyplynulo, že sa mal nachádzať na mieste spolujazdca, teda že tam boli dvaja ľudia v tom aute. Správu o zásahu č. 50/634-6-90-1 z 20. novembra 2013 hasičského a záchranného zboru Žilina však k dispozícii nemal, inak by ju v znaleckom posudku č. 69u/2017 citoval, lebo ide o základný dokument. Keďže mal však k dispozícii fotografiu č. 22, pretože tam je vyobrazené spredu čelné sklo a teoreticky, ak boli dve osoby sediace na predných sedadlách, tak takéto poškodenie môže vzniknúť aj od osoby spolujazdca, pokiaľ dôjde k decelerácii. Z týchto odpovedí znalca je zrejmé, že znalecký posudok č. 69u/2017 vypracoval na základe časti spisu z prípravného konania, teda nebol oboznámený s celým jeho obsahom, a preto jeho závery nie sú objektívne.
AD3/ Konajúci súd pri vyslovení mojej viny poukazuje v časti jeho odôvodnenia tiež na znalecký posudok č. 08/2014 (ďalej v text len „znalecký posudok č. 08/2014”) jedného z mojich ošetrujúcich lekárov na traumatologickom oddelení Žilinskej univerzitnej nemocnice, ktorým bol MUDr. Karol Orlovský, ktorý bol v čase nehody a po nej i primárom tohto oddelenia, pričom tvrdím, že ani tento nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci moju vinu, pretože vychádza z predpokladu, teda ide iba o jeho predpoklad, že som nemal sedieť na sedadle spolujazdca, ale na sedadle vodiča. Znalecký posudok vypracovaný pribratým znalcom MUDr. Karolom Orlovským nemohol byť objektívny a nemal byť použitý pre účely trestného konania v pôvodnom trestnom konaní podlá ustálenej súdnej praxe, ale malo byť nariadené znalecké dokazovanie iným znalcom, ktorý nebol jedným z mojich ošetrujúcich lekárov. Navyše tento súdny znalec pri posudzovaní okolností za akých došlo k dopravnej nehode vychádzal z predpokladu, a nie aj zo zdravotného stavu mojej osoby, ktorý vyplýval zo správy urgentného príjmu z 21. novembra 2013 Fakultnej nemocnice s poliklinikou Žilina ako aj prepúšťacej správy z toho istého dňa, prepúšťacej správy z 11. decembra 2013, kedy som bol prepustený z opakovanej hospitalizácie po autonehode (ako spolujazdec), ktoré som niekoľkokrát následne súdu doručil, teda ho nebolo možné považovať za objektívne. Okrem toho ho nebolo možné vypočuť v konaní po povolení obnovy tohto konania na vysvetlenie nezrovnalostí o záveroch prijatých v znaleckom posudku č. 08/2014, nakoľko už pán MUDr. Karol Orlovský nežije, a preto podľa môjho názoru konajúce súdy nemali aj z tohto dôvodu na znalecký posudok č. 08/2014 po obnovení konania prihliadať. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie mám za to, že všetky mnou uvádzané argumenty preukazujú, že moje odsúdenie je založené primárne na dôkazoch znaleckých posudkoch, ktoré trpia vadou absolútnou, nakoľko sú postihnuté nezákonnosťou už od svojho počiatku, túto nezákonnosť nie je možné odstrániť žiadnym procesne prijateľným spôsobom, a preto je naplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku“.
K dovolaniu sa vyjadril prokurátor:
„S tvrdením obhajoby uvedenom v dovolaní sa nestotožňujem. Mám za to, že všetky dôkazy boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom. Dôkaz, ktorý obhajoba spochybňuje, a to výsluch znalca bol vykonaný zákonný spôsobom. Znalec MUDr. František Štuller, PhD. bol dňa 30. mája 2017 uznesením podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku pribratý do konania a následne riadne vypracoval znalecký posudok č. 69/2017. Tento znalec bol po náležitom poučení vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 29. júla 2022, pričom opätovne zotrval na závere znaleckého posudku a jeho záver vysvetlil na hlavnom pojednávaní jasne a zrozumiteľne. Vyvrátil tvrdenie obžalovaného, že tento sedel na mieste obžalovaného ako účelovú obhajobu Znalec výslovne uviedol, že nevychádzal z dôkazov, a to z výsluchov svedkov, ale hlavne z objektivizovaných zranení popísaných ošetrujúcimi lekármi. Podľa jeho názoru obžalovaný v predmetný deň pod vplyvom alkoholu viedol vozidlo. Obhajoba sa v podstatnej časti dovolania venuje hodnoteniu dôkazov, pričom namieta, že súd nesprávne vyhodnotil niektoré dôkazy, resp. niektorými dôkazmi sa vôbec nezaoberal. Hoci preskúmavanie skutkových zistení (a teda aj posudzovanie správnosti hodnotenia dôkazov) nepatrí do rozhodovacej právomoci dovolacieho súdu, považujem za potrebné uviesť, že ako prvostupňový, tak aj odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach podrobne zaoberali všetkými vykonanými dôkazmi a tieto náležite vyhodnotili, aj keď nie spôsobom a s výsledkom, ktorý by si odsúdený želal Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby dovolací súd dovolanie odsúdeného F. B. odmietol z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“.
+ + +
Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie obvineného spĺňa všetky formálne podmienky v zmysle § 382 písm. a), b) a d) až f) Trestného poriadku, sústredil svoju pozornosť na jeho obsahovú stránku a dospel k záveru, že dovolanie je sčasti dôvodné.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že si ho nemožno zamieňať s odvolaním a jeho uplatnením tak nahrádzať či násobiť právo na podanie odvolania. Výnimočnosť tohto opravného prostriedku vyjadrujú okrem iného aj jednotlivé dovolacie dôvody, nakoľko tie sú v Trestnom poriadku (§ 371 ods. 1, ods. 3) vymedzené podstatne užšie, ako je tomu pri odvolaní; pre vyslovenie záveru o ich existencii musí záujem na zákonnosti a spravodlivosti výrazne prevyšovať nad záujmom na stabilite súdneho rozhodnutia, resp. ním formulovaného právneho stavu. Dovolanie teda nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších.
Pokiaľ ide o východiská, s ktorými najvyšší súd pristupuje k posudzovaniu jednotlivých dovolaní, tak jeho viazanosť dôvodmi podaného dovolania v zmysle § 374 ods. 1, ods. 2 a § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa netýka formálno-právneho uplatnenia niektorého (či viacerých) z dovolacích dôvodov vymedzených v § 371 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, ale vecných chýb, ktoré dovolateľ vo svojom podaní namietol (rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 120/2012). Oprávnená osoba teda musí v dovolaní špecifikovať, ktorú časť rozhodnutia napáda (či spochybňuje zákonnosť rozhodnutia ako celku, alebo len niektorý/é z jeho výrokov a prípadne aj konanie, ktoré predchádza tomu zodpovedajúcej časti) a v nadväznosti na to uviesť konkrétne chyby, ktoré majú nezákonnosť dotknutej časti rozhodnutia zakladať. To znamená, že zodpovednosť za kvalitu podaného dovolania znáša sám dovolateľ, keďže iba ten určuje rozsah a hĺbku posudzovania veci dovolacím súdom. Najvyšší súd inými slovami nemôže na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa, a teda iniciatívne zisťovať chyby v napadnutom rozhodnutí alebo aj v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by zodpovedali niektorému z prípustných dovolacích dôvodov.
K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípade ak skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom je zrejmá zobsahu spisu, pričom súčasné porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 a nasl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V naznačenej súvislosti tomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.
Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, rozsudok č. 25585/02 z 26.1.2010, Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozsudok č. 26668/95 zo 14.2.2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie).
Rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyústila do prijatia judikátu, podľa ktorého dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I.).
Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale neskoro (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).
V súhrne preto platí, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Povedané inými slovami, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený:
- ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon,
- ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale prihliadal na ne,
- ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného.
V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný alebo rozhodujúci usvedčujúci dôkaz boli vykonané zákonným spôsobom. Ak následne najvyšší súd dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.
Ďalej platí, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
g) Trestného poriadku konštatovaný v tomu zodpovedajúcej intenzite vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené vo výlučnej alebo v rozhodujúcej miere. V prípade namietaných dôkazných prostriedkov musí ísť v rámci takto zúženého priestoru o chybu, ktorá by vo výlučnej alebo rozhodujúcej miere ovplyvnila samotnú podstatu a význam dôkazných prostriedkov. Takto je zároveň zachovaný princíp, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno úspešne podať len v prípade výskytu závažných chýb aplikácie hmotného alebo procesného práva.
Obvinený v dovolaní namietol zákonnosť viacerých dôkazov a aj z toho dôvodu sa najvyšší súd zameral na určenie tých, ktoré možno pre túto vec označiť za podstatné, keďže prípadná nezákonnosť menej dôležitých dôkazov by z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nemusela požívať žiadnu relevanciu.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia ako i jemu bezprostredne predchádzajúceho rozsudku vyplýva, že okresný i krajský súd založil vinu obvineného aj na znaleckom posudku znalca MUDr. Karola Orlovského, PhD. č. 08/2014-ZP (č. l. 35 - 41), ktorý z hľadiska jeho záveru, že: „... s vysokou pravdepodobnosťou až istotou môžem tvrdiť, že Marek Bukovec v čase nehody bol na mieste vodiča“, predstavuje zásadný a rozhodujúci dôkazný prostriedok podporujúci obžalobu.
Pokiaľ dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, dovolací súd nemôže hodnotiť vykonané dôkazy a ani posudzovať rozsah vykonaného dokazovania, pretože by išlo o zásah do skutkových zistení a záverov súdov nižších stupňov, čo ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku dovolaciemu súdu výslovne zakazuje. Dovolací súd je však povinný na podklade dovolania obvineného podaného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku preskúmať či vina obvineného bola založená na zákonných dôkazoch - dôkazoch získaných v prípravnom konaní, resp. i v súdnom konaní a vykonaných na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom.
Obvinený už v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania namietol zákonnosť znaleckého posudku MUDr. Karola Orlovského, PhD. (č. l. 58, 60, 64) v podstate preto, že znalec bol jedným z jeho ošetrujúcich lekárov po nehode, ktorá je predmetom tohto trestného konania. Túto námietku sústavne opakoval - č. l. 73, č. l. 255, č. l. 267, č. l. 288, č. l. 554. Odpoveď dostal až v záverečnej fáze konania od odvolacieho súdu, ktorý uviedol: „
Okresný súd neporušil zákon, keď výrok o vine oprel aj o znalecký posudok z odboru zdravotníctvo, vypracovaný súdnym znalcom MUDr. Karolom Orlovským, PhD. Pokiaľ obžalovaný namieta, že menovaný znalec bol jedným z jeho ošetrujúcich lekárov, ktorí ho ošetrovali po dopravnej nehode, odvolací súd poznamenáva, že znalcovi ukladá povinnosť vykonávať znaleckú činnosť riadne a nestranne zákon č. 382/2004 Z.z. (§ 16 ods. 2 a 3), ku ktorému je Trestný poriadok právnympredpisom „lex specialis“. Zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladatel'och ustanovuje v zmysle § 11 všeobecné dôvody vylúčenia znalca, a to ak možno mať pre jeho pomer k veci, k zadávateľovi alebo k inej osobe, ktorej sa úkon týka, pochybnosť o jeho nezaujatosti. V zmysle odseku 2 predmetného ustanovenia je znalec povinný bezodkladne oznámiť zadávateľovi skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, len čo sa o nich dozvedel. Uvedená povinnosť je rovnako zdôraznená v zmysle dikcie § 144 ods. 1 Trestného poriadku. Z obsahu spisu vyplýva, že menovaný súdny znalec bol pri pribratí v zmysle § 144 ods. 1 Trestného poriadku upozornený na povinnosť bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený, alebo ktoré mu vo veci bránia byť činný ako znalec. Prvým dôvodom vylúčenia je pomer znalca, tlmočníka alebo prekladateľa k veci.
Základným príkladom je situácia, keď je znalec účastníkom súdneho konania, v dôsledku čoho nesmie vykonať znalecký úkon, ktorý má byť použitý v tomto konaní. Vlastnou vecou sa rozumie prípad (nie nevyhnutne konanie pred orgánom verejnej moci), ktorého výsledok by mohol mať dopad na právne postavenie znalca, bez ohľadu na to, či by šlo o pozitívny alebo negatívny dopad. Okrem toho ide aj o prípady ako napríklad ten, keď má znalec v určitom konaní procesné postavenie svedka. Za zmienených okolností musí byť znalecká činnosť vykonaná inou osobou, lebo procesné postavenie svedka je nezlučiteľné s procesným postavením znalca. Dôvodom vylúčenia znalca pre jeho pomer k veci je skutočnosť, ak ešte pred vykonaním znaleckého úkonu vyjadril svoj názor na vec. Môže ísť napríklad o prípady, ak sa znalec ako odborník z určitej oblasti vyjadrí pre médiá k otázke týkajúcej sa konkrétneho prípadu. Pochopiteľne, dôvodom vylúčenia nie je podanie akéhokoľvek vyjadrenia vo všeobecnej rovine, ale takého vyjadrenia, ktoré by obsahovalo názor znalca na konkrétny prípad, čo by bolo z pozície tretej osoby vnímané tak, že znalec má vo veci vopred jasno a vykonanie znaleckej činnosti je už v podstate len formalitou. Dôvodom vylúčenia by bol aj prípad, ak znalec v rovnakej veci už vypracoval znalecký úkon pre niektorého z účastníkov konania, v takom prípade treba ustanoviť inú osobu. Druhým dôvodom vylúčenia je pomer znalca, tlmočníka alebo prekladateľa k zadávateľovi. Základnými príkladmi vzťahov, ktoré sa z hľadiska tretích osôb javia ako pozitívne, sú príbuzenský vzťah, partnerský vzťah, kamarátsky vzťah, zamestnanecký alebo obdobný vzťah, alebo pôsobenie v orgánoch obchodnej spoločnosti, ktorá má právne postavenie zadávateľa. Dôvodom vylúčenia pre pomer k zadávateľovi môže byť aj pochybnosť o tom či znalec, tlmočník alebo prekladateľ nemá negatívny vzťah k zadávateľovi. Vo veci negatívneho pomeru k zadávateľovi však treba zdôrazniť', že negatívny vzťah je spravidla vzájomný, kvôli čomu nemožno predpokladať', že by zadávateľ oslovil práve takého znalca, tlmočníka alebo prekladateľa. Tretím dôvodom vylúčenia je pomer znalca, tlmočníka alebo prekladateľa k inej osobe, ktorej sa úkon týka. Môže ísť' o podobné prípady ako pri vylúčení kvôli pomeru k zadávateľovi, na rozdiel od uvedeného však ide aj o množstvo situácií, keď možno mať pochybnosť o nestrannosti pre negatívny vzťah znalca, tlmočníka alebo prekladateľa k inej osobe ako zadávateľ, ktorej sa týka výkon činnosti. Ako príklad možno uviesť vykonanie činnosti, ktorá môže mať dopad na bývalého manžela alebo bývalú manželku, bývalého partnera alebo partnerku, osobu, vo vzťahu ku ktorej má znalec, tlmočník alebo prekladateľ negatívny postoj pre nezhody zo súkromnej alebo pracovnej oblasti, a tak ďalej. V okolnostiach danej veci krajský súd nezistil dôvody pre vylúčenie súdneho znalca MUDr. Karola Orlovského, PhD. pre pomer k veci, k zadávateľovi alebo k inej osobe, ktorej sa úkon týka. Skutočnosť, že MUDr. Karol Orlovský, PhD., ktorý pracoval ako primár oddelenia úrazovej chirurgie vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Žiline a ktorý ako jeden z lekárov mohol ošetrovať obžalovaného ako pacienta, neznižuje hodnotu znaleckého posudku, ktorý menovaný lekár ako znalec následne vo veci vypracoval, ani záverov v ňom obsiahnutých. V závere treba uviesť aj to, že tým, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14. októbra 2022 dal k prečítaniu tohto znaleckého posudku súhlas, potvrdzoval, že nemá žiadne výhrady k zákonnosti jeho vypracovania a vykonania v konaní pred súdom, čím tento dôkaz obhajoba akceptovala. Trestný poriadok osobitný dôvod vylúčenia znalca z výkonu znaleckej činnosti vymedzuje v ustanovení § 142 ods. 2 Trestného poriadku tak, že na prehliadku a pitvu mŕtvoly nesmie byť ako znalec pribratý lekár, ktorý zomrelého ošetroval počas choroby, ktorá smrti predchádzala. Je nesporným faktom, že táto situácia u obžalovaného nenastala“.
Krajský súd rozsiahlo vysvetlil, že nemá pochybnosti o nestrannosti znalca MUDr. Karola Orlovského,PhD. pri podávaní znaleckého posudku, a tak považuje jeho znalecký posudok za objektívny a zákonný. Najvyšší súd si takýto záver krajského súdu neosvojil z nasledovných dôvodov.
Podľa R 35/1980 - Ošetrujúceho lekára, ktorý vydal lekársku správu o zranení poškodeného (ktorá má povahu odborného vyjadrenia príslušného orgánu v zmysle § 105 ods. 1 druhá veta TP), možno v prípade potreby vyslúchnuť len ako svedka, nie však ako znalca v zmysle § 105 ods. 1 prvá veta TP.
Predmetný judikát rieši obdobnú situáciu aká nastala i vo veci obvineného Bukovca, len s tým rozdielom, že v tejto veci lekár ošetroval obvineného a nie poškodeného a následne ošetrujúci lekár podal znalecký posudok a nie odborné vyjadrenie. Podstata však je zhodná a záver totožný.
V tej istej trestnej veci nemôže dôjsť ku kumulácií postavenia znalca a osoby, ktorá ošetrovala či už obvineného alebo poškodeného po čine, pre ktorý sa vedie trestné konanie. Ošetrujúci lekár (v tomto prípade MUDr. Karol Orlovský, PhD.), totižto získal informácie o zraneniach obvineného svojou vlastnou činnosťou a nie z iných nezávislých zdrojov. Nemôže tak v trestnom konaní podať o týchto zraneniach objektívny a nestranný znalecký posudok. Mohol by podať o zraneniach odborné vyjadrenie, ku ktorému by však bol vypočutý ako svedok - odborník. Takéto jeho procesné postavenie svedok - odborník a zároveň znalec nemôžu v tom istom trestnom konaní splývať, pretože by tak absentovala jedna zo základných podmienok stanovená pre charakter znaleckej činnosti, a to že musí byť objektívna.
S ohľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že znalecký posudok MUDr. Karola Orlovského, PhD. č. 08/2014-ZP, podaný vo veci obvineného F. B., nemožno považovať, z dôvodu absencie jeho objektivity, za dôkazný prostriedok získaný zákonným spôsob. Z toho dôvodu a s ohľadom na jeho rozhodujúci význam, nebolo možné tento znalecký posudok na hlavnom pojednávaní vykonať (ani so súhlasom obvineného) a v konečnom dôsledku na neho pri rozhodovaní prihliadať. Preto musí byť zo štruktúry usvedčujúcich dôkazov vylúčený. Okresný súd bude povinný sa s touto zmenou v dôkaznej situácií vysporiadať, samozrejme rešpektujúc
- svoje nestranné postavenie riešiteľa sporu medzi prokurátorom a obvineným,
- zásadu zákazu zmeny k horšiemu a
- zásadu in dubio pro reo.
So zreteľom na uvedené najvyšší súd považoval dovolanie obvineného za dôvodné, nakoľko odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 36T/39/2018, zo 14. decembra 2022 a odsudzujúci rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023 sú založené na rozhodujúcom dôkaze, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom, čím bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o ostatné dovolacie námietky obvineného atakujúce nedostatočný rozsah zabezpečených a vykonaných dôkazov (napr. mali byť zabezpečené pachové stopy a pod.), ide o námietky týkajúce sa rozsahu dokazovania, ktoré nenapĺňajú žiadny dovolací dôvod a čo sa týka námietky nezákonnosti znaleckého posudku MUDr. Františka Štullera, PhD., tak obvinený neidentifikoval v čom je tento znalecký posudok nezákonný, len jeho závery spochybňoval a hodnotil inak ako súdy nižších stupňov. Hodnotenie dôkazov dovolaciemu súdu neprislúcha, a preto nezistiac jeho nezákonnosť nespadá do záveru o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Obvinený F. B. vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov uložený mu rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 36T/101/2016, z 20. januára 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/34/2017, z 11. apríla 2017. Toto rozhodnutie dovolacieho súdu sa nijak nedotkne výkonu uloženého trestu. Obvinený bude riadne pokračovať v jeho výkone. Preto najvyšší súd rozhodol o nevzatí menovaného do väzby.
Najvyšší súd obiter dictum dodáva. Z predloženého spisu možno zistiť, že 1. Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 35T/139/2014, z 10. septembra 2014 bol obvinený F. B.uznaný za vinného a odsúdený za spáchanie prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona pre skutok, ktorý je predmetom tohto konania (č. l. 120 - 122). 2. Uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28Nt/15/2015, z 9. júna 2016 bola v predmetnej veci povolená obnova konania a zrušený vyššie označený rozsudok Okresného súdu Žilina (č. l. 105). 3. Dňa 5. decembra 2015 prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením, sp. zn. 3Pv 219/14/5511- 42, z 5. decembra 2017 postupom podľa § 215 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie proti obvinenému F. B. pre skutok, ktorý je predmetom tohto konania (č. l. 228 - 231). 4. Dňa 12. februára 2018 prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením, sp. zn. 3Pv 219/14/5511- 47, postupom podľa § 215 ods. 7 Trestného poriadku pokračoval v trestnom stíhaní obvineného Bukovca, lebo menovaný vyhlásil, že trvá na prejednaní veci (č. l. 232 - 233). 5. Dňa 6. apríla 2018 prokurátor podal na obvineného F. B. obžalobu pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona pre skutok, ktorý je predmetom tohto konania ( č. l. 234 -236). 6. Dňa 11. marca 2019 Okresný súd Žilina uznesením, sp. zn. 36T/39/2018, postupom podľa § 241 ods. 1 písm. e), § 215 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie obvineného F. B. pre trestný čin a pre skutok, ktorý je predmetom tohto konania (č. l. 262 - 264). 7. Dňa 2. mája 2019 obvinený F. B. prehlásil, že na prejednaní podanej obžaloby trvá (č. l. 280). 8. Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 36T/39/2018, zo 14. decembra 2022 bol obvinený F.A. B. uznaný za vinného a odsúdený za spáchanie prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona pre skutok, ktorý je predmetom tohto konania (č. l. 532 - 555). 9. Krajský súd v Žiline na podklade odvolania obvineného rozsudkom, sp. zn. 1To/32/2023, z 13. júna 2023 rozhodol tak, že zrušil vyššie označený rozsudok Okresného súdu Žilina vo výroku o treste a obvinenému F. B. uložil súhrnný trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti.
Najvyšší súd dáva do pozornosti okresnému aj krajskému súdu ustanovenie § 286 Trestného poriadku, podľa ktorého ak bolo trestné stíhanie zastavené v dôsledku premlčania alebo z dôvodu uvedených v § 215 ods. 2 a v konaní sa pokračovalo len preto, že obžalovaný na prejednaní veci trval, súd, ak nezistí žiaden iný dôvod na oslobodenie obžalovaného, vysloví vinu trest však neuloží.
V ďalšom konaní budú musieť súdy nižších stupňov mať na zreteli aj ustanovenie § 286 Trestného poriadku, ak by nastala situácia odôvodňujúca jeho aplikáciu. S ohľadom na uvedené rozhodol najvyšší súd tak, že dovolaniu obvineného vyhovel.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.