UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. júna 2015 v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Štefana Harabina a JUDr. Viliama Dohňanského v trestnej veci proti obvinenému L. Q. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, o dovolaní obvineného L. Q. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 9. júla 2014, sp. zn. 2 To 52/2014, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného L. Q. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Žilina z 27. septembra 2013, sp. zn. 1 T 61/2008 v spojení s opravným uznesením z 31. marca 2014 bol obvinený L. Q. uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 na tom skutkovom základe, že
dňa 16. novembra 2005, vystupujúci ako predseda predstavenstva Občianskeho združenia „ELOJ ÚNIA“ (nepodnikateľského subjektu), uzavrel s U. F. zmluvu označenú ako „MANDÁTNA ZMLUVA“, poradové číslo 16112005, séria JŠ, ktorej predmetom bolo zabezpečenie pre U. F. (v zmluve označenú ako mandant) resocializačný program, spoločenské záruky, ochranný dohľad v právnej a sociálnej oblasti, členstvo v ELOJ ÚNII, voľba a kontrolná činnosť zvoleného advokáta obvineného a poradenská činnosť v rozsahu predložených pokynov, a to za preddavok 200 000,- Sk (6 638,78 Eur), čo nebola konečná odmena, „Dohodu o určení výšky odmeny zastupovania“, poradové číslo 16112005, séria JŠ, zo dňa 16. novembra 2005, ktorej predmetom bolo aj stanovenie „hodnoty veci alebo práva“ dohodou - 3 000,- Sk (99,58 Eur) za úkon, „Generálnu plnú moc“, poradové číslo 16112005, séria JŠ, zo dňa 16. novembra 2005, v ktorej bolo okrem iného uvedené „úkony zastupovania - riešenie možnosti podania záruk za obvineného“, pričom U. F. ústne sľúbil, že zabezpečí prepustenie jej syna T. F. z väzby, v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina, sp. zn. 5 T 105/2005 (takto jednoznačne formulovaný záväzok však z písomných dokladov nevyplýva) a zvolenie iného obhajcu T. F., za čo požadoval sumu 200 000,- Sk (6 638,78 Eur), ktorú následne zvýšil o 50 000,- Sk (1 659,70 Eur), pretože sa dozvedel, že sa T. F. pokúsil z väzby o útek (o tejto skutočnosti vedel minimálne od 18. novembra 2005), pričom stále tvrdil,že nebude problém zabezpečiť prepustenie T. F. z väzby, za čo od U. F. prevzal dňa 18. novembra 2005 sumu 250 000,- Sk (8 298,48 Eur) bez uvedenia účelu na doklade, ktorý odovzdal U. F., a to v zjavnom rozpore s poslaním a účelom občianskeho združenia, u ktorej vyvolal svojimi tvrdeniami a „písomnými právnymi úkonmi“ dojem, že má reálnu možnosť sľub splniť, tento príjem podľa vykonanej kontroly daňovým orgánom ani riadne nezahrnul do účtovníctva občianskeho združenia, reálne spísal podanie označené ako „Návrh občianskeho združenia ELOJ ÚNIA na podmienečné prepustenie z väzby obvineného T. F., nahradenie väzby zárukou a sľubom“, pričom musel vedieť (minimálne musel byť uzrozumený), že záväzok „zabezpečenia prepustenia z väzby“ T. F. splniť nemôže (a ani ho nesplnil), peniaze U. F. na základe jej žiadosti nevrátil, čím U. F. spôsobil škodu vo výške 250 000,- Sk (8 298,48 Eur).
Okresný súd podľa § 37 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože mal za to, že trest uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Žilina z 19. mája 2011, sp. zn. 28 T 63/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 18. augusta 2011, sp. zn. 3 To 64/2011, na základe ktorých mu bol uložený podľa § 201 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, je dostatočný.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej U. F. škodu vo výške 8 298,48 EUR (250 000,- Sk). So zvyškom nároku odkázal poškodenú na občianske súdne konanie.
Proti rozsudku podal obvinený, prokurátor a poškodená odvolanie. Krajský súd v Žiline uznesením z 9. júla 2014, sp. zn. 2 To 52/2014, podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora, obvineného a poškodenej U. F. zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal obvinený sám, ako aj prostredníctvom obhajkyne, dovolanie, uplatniac dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i/ Tr. por., teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
V odôvodnení dovolania obhajkyňa obvineného uviedla, že obvinenému nebolo umožnené zúčastniť sa výsluchov svedkov v prípravnom konaní. V konaní pred súdom už boli ich výpovede účelovo zmenené. Súd odmietol vykonať ďalšie dôkazy - oboznámenie sa s obrazovo - zvukovými záznamami z výpovedí svedkov L. P., U. W., D. Q.. Svedkyni L. P. bolo nedôvodne priznané procesné postavenie poškodenej, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a rovnosti strán v trestnom konaní. Nezákonnosť nebola zhojená ani následným rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý poškodenej toto postavenie odňal. K ďalšiemu porušeniu zákona došlo absenciou podstatných náležitostí obžaloby, keď odôvodnenie obžalobného návrhu neobsahovalo opísanie skutkového deja s uvedením dôkazov odôvodňujúcich podanie obžaloby. Skutok bol v obžalobe posudzovaný podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, ktorý nebolo možné aplikovať. Nebola zachovaná totožnosť medzi skutkom z odsudzujúceho rozsudku a uvedeným v obžalobe.
Nezákonnosť vykonaných dôkazov mala spočívať v tom, že konanie pred súdom prebiehalo najprv pred samosudcom, kedy sa vykonala väčšina výsluchov svedkov a následne pred senátom, v dôsledku čoho sa uskutočnili opätovné výsluchy. Súd prihliadal iba na výpovede svedkov vykonané pred senátom, neposudzoval ich v súvislosti so skoršími výpoveďami. Senát vypočul opätovne aj T. F., ktorý sa medzičasom stal splnomocnencom poškodenej F. a teda disponoval všetkými informáciami, čo je nezlučiteľné s postavením svedka.
Obvinený nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu podvodu. K nevráteniu sumy 250 000,- Sk poškodenej došlo v súvislosti so započítaním sumy 20 000,- Sk zo stany ELOJ ÚNIE na členské, sumy 50 000,- Sk na odstupné a sumy 300 000,- Sk na zmluvnú pokutu. ELOJ ÚNIA má voči poškodenej pohľadávku vo výške 120 000,- Sk, o ktorej sa vedie civilné súdne konanie. V konaní nebol akceptovaný princíp „ultima ratio“, keď vec je civilnoprávneho charakteru. Ohľadne zmluvného vzťahu prebiehajúobčianskoprávne konania na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 31 C 269/2007 a na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 Cb 3/2008, v ktorých sa súdy majú vysporiadať s platnosťou mandátnej zmluvy a povinnosťou finančného plnenia zmluvných strán. Napriek konaniam súd priznal poškodenej náhradu škody.
Obhajkyňa obvineného navrhla dovolaciemu súdu vysloviť porušenie zákona, zrušiť uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením, a okresnému súdu prikázať, aby znova konal a rozhodol. Zároveň poukázala na dovolanie obvineného.
Obvinený v rukou písanom dovolaní namietol, že ako predseda záujmového združenia mohol ovplyvniť prepustenie T. F. z väzby na slobodu. Dovolaciemu súdu navrhol vysloviť porušenie zákona uznesením krajského súdu a rozsudkom okresného súdu, zrušiť obe rozhodnutia a okresnému súdu prikázať vec opätovne prerokovať a rozhodnúť.
K dovolaniam sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina, ktorý poukázal na skutočnosť, že ustanovený obhajca sa zúčastnil všetkých hlavných pojednávaní, obvinený mal priestor na svoju obhajobu, pričom väčšina dokazovania sa orientovala na pôsobenie ELOJ ÚNIE, nevykonanie dôkazu - záznamu výpovede L. P. bolo zákonným rozhodnutím v súvislosti s ústnosťou hlavného pojednávania. Procesné postavenie svedkyne L. P. s právom na obhajobu nesúvisí. Svedkovia svoje svedecké výpovede v rámci popisu skutkového deja nemenili. Dovolaciemu súdu navrhol dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
K dovolaniu sa vyjadrila poškodená U. F., ktorá namietla zmätočnosť dôvodov a odôvodnenia dovolania. Dovolaciemu súdu navrhla dovolanie obvineného zamietnuť, resp. odmietnuť a súdom nižšieho stupňa prikázať doplniť výrok o vine o právnu kvalifikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či má podané dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné, a či bolo podané oprávnenou osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným prostredníctvom obhajcu, teda osobou oprávnenou podľa §§ 369 ods. 2 písm. b/, 373 Tr. por., na Okresnom súde Žilina, t. j. na mieste predpokladanom v ustanovení § 370 Tr. por., a v zákonnej 3-ročnej lehote. Dovolanie obvineného však nie je dôvodné.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale aj v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného :
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú tozáujmy spravodlivosti.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušenie práva na obhajobu obvineného L. Q. zásadným spôsobom, ktorá skutočnosť už sama osebe znamená nenaplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený.
Svedkovia U. F., P. F., U. F., T. F., L. P., U. W. a JUDr. L. F. boli v prípravnom konaní vypočutí v období júl - september 2006, t. j. pred vznesením obvinenia L. Q., ktorému bolo vznesené obvinenie až dňa 4. decembra 2006. Obvinený sa k výpovediam nemohol vyjadriť, avšak na tieto výsluchy súdy nižšieho stupňa neprihliadali. Následne boli v prípravnom konaní vypočutí iba svedkovia F. Q., Ing. J. F. a D. Q.. V spise sa nenachádza vyrozumenie obvineného o uskutočnení úkonov, čím by bolo možné uvažovať o porušení jeho práva na obhajobu. Porušenie práva však nedosahuje intenzitu porušenia práva zásadným spôsobom, pretože súdy ani na tieto výpovede neprihliadali. Svedkovia zároveň boli vypočutí i na hlavnom pojednávaní pred súdom, a to za prítomnosti obvineného a jeho obhajcu, resp. obhajkyne. Obvinený v rámci kontradiktórneho procesu využil svoje právo a kládol svedkom otázky, na ktoré títo odpovedali.
Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa nevykonali dôkazy podľa návrhu obvineného, sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie práva obvineného na obhajobu, hlavne v situácii, keď súdy považovali skutkový stav za dostatočne preukázaný. Je plne v kompetencii súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu na to, ktorá zo strán konania ich navrhla.
Súd prvého stupňa pochybil, keď konal so svedkyňou L. P. ako s poškodenou napriek tomu, že skutková veta neobsahuje konanie obvineného aj vo vzťahu k nej. Nesprávnosť postupu okresného súdu odstránil odvolací súd, ktorý na verejnom zasadnutí vyslovil, že L. P. do konania nepripúšťa. Uplatňovanie práv svedkyňou P. ako osoby poškodenej nemalo vplyv na postavenie a odsúdenie obvineného. Vo vzťahu k obvinenému vypovedala ako svedok, nie poškodená.
Je pravda, že prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina podal obžalobu bez odôvodnenia obžalobného návrhu a pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 napriek tomu, že skutok sa stal v roku 2005, t. j. za účinnosti starého Trestného zákona a vyšetrovateľ policajného zboru podal návrh na podanie obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Nejde však o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Aplikácia nového Trestného zákona nebola pre obvineného priaznivejšia (trestná sadzba je u oboch zákonov rovnaká), preto aj okresný súd uznal obvineného za vinného podľa ustanovení starého Trestného zákona. Súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol dôvody, pre ktoré sa konanie viedlo pre trestný čin podvodu podľa nového Trestného zákona a obvinený bol nakoniec uznaný za vinného podľa starého Trestného zákona.
Pokiaľ ide o namietaný skutok, totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania páchateľa alebo následku jeho protiprávnej činnosti aspoň čiastočne, pričom na ňu nemajú vplyv ani zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré skutok individualizujú, napríklad čas, miesto, spôsob jeho vykonania. Skutok je teda možné počas konania upravovať, a to v závislosti od vykonaných dôkazov a získaných poznatkov o relevantných skutočnostiach, nemôže sa však meniť jeho podstata daná účasťou obvineného na určitej udalosti, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania upravil skutok, pričom konanie obvineného, ktorým podviedol poškodenú U. F., zostalo zachované.
Dovolací súd k tejto časti dovolania uzatvára, že postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu práva na obhajobu u obvineného L. Q. zásadným spôsobom, a preto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nie je naplnený.
K dovolacej námietke v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Súd prvého stupňa bol po zistení podmienok na použitie ustanovení o súhrnnom treste, vo vzťahu k skoršiemu trestu uloženému senátom, povinný konať v senáte. Z dôvodu tejto zmeny musel súd v súlade so zásadou bezprostrednosti opakovane vykonať dôkazy. V zmysle § 2 ods. 19 Tr. por. mohol potom prihliadať iba na dôkazy vykonané pred senátom.
K výsluchu svedka T. F., ktorý bol zároveň splnomocnencom poškodenej U. F., sa vyjadril krajský súd. Najvyšší súd sa stotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu a v podrobnostiach na ňu odkazuje.
Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. nie je daný.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili nižšie súdy. Podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych nedostatkov, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§§ 322 ods. 3, 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd je viazaný zistením skutkového stavu, ako ho ustálil okresný súd. V danej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku prvostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona, zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný za vinného.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného L. Q. na neverejnom zasadnutí odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.