UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča, na neverejnom zasadnutí konanom 30. apríla 2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Z. U. pre obzvlášť závažný zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d), ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona o dovolaní menovaného podanom proti rozsudku Okresného súdu Nitra, sp. zn. 6Tk/2/2021, z 2. augusta 2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2To/58/2021, z 13. októbra 2021
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Z. U.Š. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 6Tk/2/2021, z 2. augusta 2021 bol obvinený Z. U. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d), ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že:
- vo vzťahu k maloletému M. P. a maloletému L. P. od presne nezisteného dňa mesiaca júl 2018 do 3.októbra 2018 v rodinnom dome v obci S., ul. G. S. XXX, po tom, ako prišla do tohto domu bývať V. P. spolu s jej maloletými deťmi M. P., narodený X. Z. XXXX a L. P., narodený X. Z. XXXX, napriek naliehaniu obžalovaného, aby sa vzdala svojich detí, lebo on je olašský róm a ona je biela a všetky nezhody sú za jej deti, ktoré chcela mať pri sebe, čo ich cigánske zákony nedovoľujú, maloletého M. P. a maloletého L. P. opakovane, takmer denne bil rukami po tvári a celom tele, kopal na zemi, ťahal za ušká, hrýzol ich, štípal, hádzal o zem a udieral päsťou do hlavy, po čom im zostávali na hlave a tele rozsiahle a početné podliatiny a pohmoždenia, pričom po tom, ako zbil maloleté deti, maloletý L. P. mal oblasť celých krížov a zadku podliate krvou a maloletý M. P. mal modrinu na pravej strane tváre, ktorá smerovala až ku krku a modriny mal tiež na rukách a predlaktí, maloletému L. P. silno stláčal penis medzi toaletou a záchodovou doskou, trhal pinzetou nechty, čím u oboch detí vyvolával veľkú bolesť, strach, stres a plač, čím maloletému L.P. v dôsledku prežitého strachu a stresu začali vypadávať vlasy tak, že mal lysiny vo vlasoch na temene a záhlaví v kolesách o priemere 2 až 3 centimetre, po jeho bitkemali maloleté deti modriny na tvári a predlaktí aj 26. septembra 2018 a 28. septembra 2018 mal po bitke maloletý L. P. krvnú podliatinu na sluchách a krvné výrony pod očkami a maloletý M. P. mal početné modriny na tvári, čím sa u oboch detí rozvinul syndróm týraného a zanedbávaného dieťaťa, prejavujúci sa u maloletého L. P. pocitmi strachu a príkoria v prežívaní a úľakovým reflexom a u maloletého M. P. prejavujúci sa neurotickým vývinom osobnosti, v dôsledku jeho konania maloletý L. P. utrpel posttraumatickú stresovú poruchu prejavujúcu sa separačnou anxietou, anticipačnou anxietou, fobickou symptomatikou, psychickým regresom na prežité traumatizujúce zážitky, vyžadujúcu si odbornú pedopsychiatrickú intervenciu v období 2019 - 2020 a odbornú psychologickú starostlivosť do súčasnej doby a maloletý M. P. utrpel posttraumatickú stresovú poruchu prejavujúcu sa anticipačnou anxietou, fóbiou z možného pokračovania agresívneho správania, znovuprežívaním traumatizujúcej situácie, vyžadujúcu si odbornú pedopsychiatrickú a odbornú psychoterapeutickú starostlivosť do súčasnej doby,
- vo vzťahu k V. P. od presne neurčeného dňa v mesiaci júl 2018 do 6. augusta 2020, kedy bol vzatý do väzby, v A. v prenajatom byte na ulici Y. XD/XXX, potom vo S. v rodinnom dome na ulici G. S. XXX, opakovane svojej družke V. P., s ktorou žili v spoločnej domácnosti do 12. júla 2019, kedy od neho utiekla, jeho agresívnym správaním, využívajúc fyzickú a psychickú prevahu, silu a nadradenosť v nej opakovane vyvolával strach, úzkosť a napätie tým, že ju neustále terorizoval a sledoval každý jej krok a pohyb, sledoval každú komunikáciu poškodenej tak, že buď stál pri nej, aby vedel čo hovorí, alebo musela mať hlasný odposluch, aby mal kontrolu nad tým, o čom a s kým komunikuje, pretože poškodenú neustále, denne bil tak, že ju fackal, udieral ju päsťami, kopal do nej takou intenzitou, že jej pri jednom takom útoku vyrazil zuby, keď pri fyzických útokoch spadla na zem, ťahal ju za vlasy po zemi, hrubo, vulgárne a oplzlo jej nadával a vyhrážal sa jej, že ju zabije, zakazoval jej chodiť do práce a pretože nepracoval ani on, poškodená a aj jej deti trpeli nedostatkom finančných prostriedkov, keď ho prosila, aby neubližoval jej deťom, zbil a dokopal aj ju, pretože nebola rómskeho pôvodu, musela vždy najskôr obslúžiť obvineného a celú jeho rodinu, až potom mala dovolené najesť sa, pretože mala dve maloleté deti, ktoré neboli rómskeho pôvodu, naliehal na ňu, že deti musí dať preč, keď jej deti od októbra 2018 začali bývať u ich starej matky v M., zakazoval jej stýkať sa s nimi a navštevovať ich, zastrašoval ju tak, že jej dvakrát priložil mačetu k hrudníku so slovami, že ju pichne, nech rozhodne či s ním ostane, alebo odíde, pri šoférovaní jej priložil ku krku britvu, aby zastavila a šoférovať bude on, v októbri 2018 nahovoril poškodenú, aby išli do Nemecka zarobiť si nejaké peniaze, pretože poškodená bola gravidná, v januári 2019 sa vrátili naspäť do Vinodolu, kde pokračoval vo fyzickom a psychickom násilí tak, že vulgárnymi a oplzlými nadávkami poškodenej nadával, fackal ju po tvári, bil päsťami, keď štvornožky umývala podlahu, so slovami, že to zle urobila, ju dokopal na zemi do tela a do brucha tak, až vypľúvala krv a pomočila sa a hoci bola gravidná, nepustil ju k lekárovi, po narodení ich spoločného dieťaťa sa poškodenej 12. júla 2019 podarilo z S. utiecť, obžalovaný ju však vyhľadal v A., aj v chránenom bývaní v H., neustále ju prenasledoval osobne aj telefonicky, denne je 5-6 krát telefonoval, že sa má k nemu vrátiť a zastrašoval ju tak, že sa jej vyhrážal zabitím, najmenej dvakrát ju aj fyzicky napadol a vyfackal s tým, že sa má vrátiť, nech sa neopováži hovoriť o tom, čo robil jej a jej deťom, inak ju všade nájde, má si dávať pozor, zabije a rozštvrtí ju, spáli ju v kyseline on alebo jeho rodina a nikto ju nenájde, pretože on je zákon, psychických a fyzických útokov a dlhodobému ponižovaniu sa dopúšťal aj pred jej deťmi, v dôsledku čoho u poškodenej vznikla posttraumatická stresová porucha s prejavmi ako anxiózne-depresívne ladenie, otupenie emotivity, submisivita, flashbacky na stresujúcu udalosť, poruchy spánku, nočné mory, obavy, sebaobviňovanie, tenzia, hypervirgilita, vyžadujúca si psychiatrickú liečbu až do súčasnej doby.
Za to bol obvinenému Z. U. uložený podľa § 208 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov; pričom podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku mu súd uložil ochranné liečenie protitoxikomanické ambulantnou formou. Zároveň mu súd podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad na 3 roky a podľa § 77 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona stanovil, že obvinený po prepustený z výkonu trestu odňatia slobody je povinný oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť v určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliskauvedeného v rozhodnutí súdu. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodených V. P., maloletých O. A. a U. A. odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací na podklade odvolania prokurátora a obvineného rozhodol rozsudkom, sp. zn. 2To/58/2021, z 13. októbra 2021 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa vo výroku o zaradení obvineného na výkon trestu odňatia slobody. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného Z. U. zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený Z. U. prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Martina Kanása dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku Trestného poriadku.
Obvinený v dovolaní v podstate namietal:
„Mal som obhajcu JUDr. Kanása, ktorý ma zastupoval dá sa povedať od začiatku môjho väzobného stíhania a celého prípravného konania. S obhajcom som sa radil o každom postupe v konaní a tento ma vždy informoval o vykonaných úkonoch a z tohto dôvodu som mu i dával pokyny, aké dôkazy vykonať a tiež sme sa pravidelne radili na ďalšom postupe ako aj aký postupe zvolíme na hlavnom pojednávaní. Nakoľko v deň hlavného pojednávania pred Okresným súdom v Nitre 2. augusta 2021 sa môj obhajca JUDr. Kanás zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, nakoľko mal zhoršený zdravotný stav a jeho stav mu neumožňoval zúčastniť sa pojednávania, čo súdu oznámil, súd napriek tomu vykonal hlavné pojednávanie, kde podotýkam, že sa jednalo o prvé hlavné pojednávanie a toto hlavné pojednávanie vykonal za prítomnosti náhradného obhajcu, ktorého mi súd v konaní ustanovil. Náhradného obhajcu som videl prvýkrát na tomto hlavnom pojednávaní. Tento náhradný obhajca za mnou nebol ani raz vo väzbe tak ako to má advokát uložené v povinnostiach advokáta prísť za mnou a pripraviť sa so mnou na pojednávanie a dohodnúť ďalší postup. Na tomto pojednávaní ako mi bolo zo strany náhradného obhajcu oznámené, som vykonal vyhlásenie o vine, ktoré vlastne už je neodvolateľné a tým pádom všetky návrhy a dôkazy sa nemohli vykonávať. Takýmto spôsobom bolo zo strany súdu zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Ja som sa s obhajcom radil JUDr. Kanásom, ešte pred týmto pojednávaním, teda dohadovali sme postup a taktiku na pojednávaní a vzhľadom na to, že som ako mladistvý mal zápal mozgových blán, kde som aj navštevoval psychiatra som navrhoval, či tento zdravotný stav nemohol mať vplyv na moje výbušné konanie, čo som chcel aby sa k tomu prípadne vyjadril znalec, alebo bol v konaní ustanovený, avšak toto sme namietali i na konaní o odvolaní na Krajskom súde, kedy sa 13. októbra 2021 konalo verené zasadnutie, avšak krajský súd sa s tým sám vysporiadal a nebral to do úvahy. Z tohto dôvodu som navrhoval a myslím si, že bolo potrebné vyšetrenie duševného stavu mojej osoby, či som vôbec bol príčetný a vedel rozpoznať svoje konanie aj vzhľadom na požívanie drog. Tiež považujem za dovolací dôvod i samotnú skutočnosť, že ako bolo z mojej strany viackrát navrhované a uvádzané, poškodená V. P. ešte predtým ako ma poznala žila s partnerom A. A. a tak ako mi uviedla keď sme boli spolu tento ju mal týrať a biť a z tohto dôvodu sa aj maloletý U. narodil predčasne v 7. mesiaci, lebo tak ako mi uviedla ju mal údajne partner dokopať na zemi. Bolo preukázanéi svedkami v konaní I. M.Č., že akým životom žila poškodená a o deti sa vôbec nestarala a toto poukazujem len z dôvodu, že či samotná skutočnosť, zdravotný stav detí nebola z dôvodu predchádzajúceho života poškodenej, nakoľko keď sme boli spolu, maloleté deti boli u nás, teda u mňa vo S. len tri mesiace. Tiež v tejto súvislosti poukazujem i na správu Europolu z 12. januára 2021, vydanú riaditeľom Národnej ústredne Europol, kedy mala byť poškodená V. P. na námestí v Hamburgu, počas policajnej kontroly na prostitúciu a vtedy mala nemeckým orgánom uviesť, že už predtým robila prostitútku na Slovensku. Všetky tieto okolnosti uvádzam len z dôvodu, že akým životom žila poškodená predtým ako sme sa spoznali a o to ma to viac trápi, že všetko čo jej malo byť spôsobené teda posttraumatická stresová porucha, jej mala byť spôsobená len mojim konaním a vôbec sa uvedené skutočnosti, ktoré som uvádzal v znaleckých posudkoch nezohľadňujú. Tiež poukazujem i na použitie pri ukladaní trestu súčinne i priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona a to, že som už bol za trestný čin odsúdený a tiež zároveň mi súd použil i § 38 ods. 5 Trestného zákona, teda pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica o 1/2 čo si myslím, že súd nemôže aplikovať dve zákonné ustanovenia pri mojom ukladaní trestu a tiež uvádzam, že súd nemal použiť § 38 ods. 5 Trestného zákona nakoľko aj v čase keď som predchádzajúci zločin spáchal som bol mladistvý a skúšobná doba mi uplynula 4. februára 2021.“ Obvinený Z.F. U. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona v jeho neprospech, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a prikázal, aby súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka, ktorá uviedla: „V danej trestnej veci bol odsúdenému ustanovený náhradný obhajca, nakoľko existovala obava, že by hlavné pojednávanie mohlo byť zmarené neprítomnosťou zvoleného obhajcu, pričom podotýkam, že táto obava bola plne odôvodnená, nakoľko zvolený obhajca sa nakoniec skutočne nezúčastnil hlavného pojednávania 2. augusta 2021. Súd teda postupoval správne a zákonne, keď odsúdenému Z. U. ustanovil náhradného obhajcu. Taktiež aj následný postup súdu spočívajúci v tom, že vykonal hlavné pojednávanie s náhradným obhajcom bol plne v súlade s ustanovením § 42 odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko zvolený obhajca odsúdeného JUDr. Kanás sa hlavného pojednávania 2. augusta 2024 nezúčastnil. Vo vzťahu k námietkam odsúdeného, že si náhradný obhajca nemal splniť svoje povinnosti uvádzam, že tieto okolnosti nie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku (ani žiadny iný dovolací dôvod), nakoľko nejde o konanie orgánu činného v trestnom konaní respektíve súdu. Pokiaľ sa odsúdený domnieva, že náhradný obhajca konal v rozpore so svojimi povinnosťami, respektíve si svoje povinnosti nesplnil, zákon č. 586/20033 Z. z. o advokácii upravuje zákonné možnosti postihu za zavinené porušenie povinnosti advokáta vo forme sankcií na základe disciplinárneho konania. Odsúdený ako ďalší dôvod dovolania uvádza, že ako mladistvý mal zápal mozgových blán, navštevoval aj psychiatra a v trestnom konaní navrhoval, či tento zdravotný stav nemohol mať vplyv na jeho výbušné konanie a chcel, aby sa k tomu vyjadril znalec. Uvedené navrhoval aj v konaní o odvolaní na Krajskom Súde v Nitre a domnieva sa, že bolo potrebné vyšetrenie duševného stavu jeho osoby, či bol vôbec príčetný. V tejto súvislosti uvádzam, že zo záverov znaleckého posudku číslo 16/2021 a 7/2021 MUDr. G. (znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria) a Mgr. O. (znalec z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých) vyplýva, že obvinený je závislý na metamfetamíne. Obvinený v čase páchania skutku vedel rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania a aj mohol svoje konanie ovládnuť v čase činu netrpel žiadnou závažnou duševnou chorobou alebo poruchou. Znalkyňa mu doporučuje nariadiť ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Osobnosť obvineného je s rysmi limitovanej, subjektivisticky determinovanej sociability, sebastrednosti, suverenity, impulzivity, s orientáciou na uspokojovanie subjektívnych potrieb, teatrality, plochej egocentrizovanej emotivity s nedostatkom vyšších citov, v štruktúre vykazuje známky obrazu zmiešanej poruchy osobnosti, s ukazovateľmi rozvinutej závislosti na metamfetamíne. Postojová a hodnotová hierarchia obvineného je orientovaná prevažne na jeho subjektívne potreby, ich uspokojovanie zo svojho sociálneho poľa vyťaží to, čo sa mu hodí, bez ohradu na dopad na iných, proklamatívne sa snaží vytvárať obraz ústretového, ohľaduplného s akceptáciou rodiny a blízkych vzťahov, čo však v dostatočnej miere nezodpovedá realite, sociálne hodnoty absentujú aj v mnohých bazálnych momentoch, teda v oblasti vyšších etických a sociálnych citov U obvineného je potrebné rátať s agresívnymi sklonmimanifestujúcimi sa v správaní a konaní, to platí tak všeobecne ako i v rámci interpersonálnych vzťahov s bližšími osobami, teda aj poškodenými, u neho samotného v tomto s najväčšou pravdepodobnosťou nemožno hovoriť o etnickom podfarbení, tu by skôr mohol naozaj zohrať vplyv tlak okolia, ale najmä odbúraných zábran v dôsledku konzumácie návykových látok. Námietky odsúdeného týkajúce sa skutočnosti, že jeho agresívne správanie sa prejavilo už na základnej škole po zápale mozgových blán, odsúdený uvádzal už vo svojom odvolaní, pričom odvolací súd sa s týmito okolnosťami zaoberal a riadne sa s nimi vo svojom rozsudku vysporiadal. Konkrétne krajský súd uviedol, že vyššie spomenuté znalkyne mali o tejto skutočnosti vedomosť a uvádzajú Ju aj v ich znaleckom posudku, pričom však nezistili, že by toto ochorenie malo akýkoľvek vplyv na neskoršie správanie odsúdeného alebo na jeho psychický stav. Znalkyne zároveň konštatovali, že aktuálny stav odsúdeného nevykazuje forenzne významnú patológiu v zmysle porúch psychotického spektra, či organického poškodenia centrálnej nervovej sústavy. Naopak bolo u neho zistené viacročné pravidelné užívanie metamfetamínu, ako aj znaky závislosti od tejto látky, ktoré na odsúdeného pôsobili tak, že pod ich vplyvom strácal kontrolu. Je teda zrejmé, že odvolací súd sa s návrhom na vykonanie dôkazu - skúmanie duševného stavu riadne zaoberal, pričom mu nevyhovel a svoje rozhodnutie o zamietnutí toho návrhu náležite a presvedčivo odôvodnil. Odsúdený v postavení obžalovaného má síce právo podávať návrhy na vykonanie dôkazov, s ktorými je súd povinný sa riadne zaoberať a rozhodnúť o nich, pričom svoje rozhodnutie je následne povinný riadne a zrozumiteľne zdôvodniť. Toto právo obžalovaného však v žiadnom prípade nemôže znamenať automatickú povinnosť súdu vykonať všetky obžalovaným navrhnuté dôkazy a to aj s prihliadnutím na § 2 odsek 10 Trestného poriadku. Navyše Okresný súd Nitra vyššie citovaný znalecký posudok prečítal v zmysle § 268 odsek 2 Trestného poriadku. Vzhľadom na vyššie popísané mám za to, že nie je daný dôvod dovolania podľa § 371 odsek 1 písmeno g) Trestného poriadku, nakoľko znalecký posudok ako dôkaz bol vykonaný zákonným spôsobom. Vo vzťahu k odmietnutiu navrhnutého dôkazu uvádzam, že toto taktiež nie je okolnosťou, ktorá by bola spôsobilá naplniť podmienky podľa § 371 odsek 1 písmeno g) Trestného poriadku a navyše sa javí, že táto okolnosť smeruje voči zisteniu skutkového stavu, keď odsúdený uvádza, že tento dôkaz je potrebný na zistenie jeho príčetnosti, aj napriek tomu, že urobil vyhlásenie o vine a teda de facto sa priznal ku všetkým okolnostiam skutku, vrátane jeho zavinenia. Odsúdený ako dovolací dôvod uvádza, že poškodená mala žiť neusporiadaným spôsobom života a napriek tomu, všetko, čo jej malo byť spôsobené, teda posttraumatická stresová porucha, malo byť spôsobené jeho konaním V tejto súvislosti si dovolím uviesť, že vyššie popísané okolnosti nenapĺňajú žiadny dovolací dôvod. Ba práve naopak, ide o okolnosti skutku, ktoré sú priamo v zmysle § 371 odsek 1 písmeno i) Trestného poriadku vylúčené z preskúmavania dovolacím súdom. Tu však opätovne uvádzam, že odsúdený urobil vyhlásenie o tom, že je vinný zo skutku tak, ako bol tento vymedzený v obžalobe a teda uznal svoju vinu aj za spôsobený následok u poškodenej V. vo forme zavinenia za vznik posttraumatickej stresovej poruchy. Odsúdený poukazuje i na použitie pri ukladaní trestu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona a zároveň aj podľa § 38 odsek 5 Trestného zákona, pričom z dovolania nie je zrejmé, aký dovolací dôvod mal byť týmito skutočnosťami naplnený. Z vyššie popísaného sa pritom javí, že by mohlo ísť o dôvod podľa § 371 odsek 1 písmeno h) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, avšak tento v dôvod v dovolaní nie je uvedený. K tejto námietke však uvádzam, že Z. U. bol do rozhodnutia Krajského súdu v Nitre 13. októbra 2021 právoplatne odsúdený trikrát, a to rozsudkom Okresného súdu Nitra spisová značka 1T/40/2017 z 18. januára 2018 pre zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu vo výmere tri roky, ktorá mu uplynula 4. februára 2021. Pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona, prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno a), Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona bol uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Nitra spisová značka 6T/26/2018, pričom bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. Zároveň však bol odsúdený aj v Spolkovej republike Nemecko rozhodnutím z 24. novembra 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. novembra 2020, za úmyselné spôsobenie ujmy na zdraví. Z popísaného je teda zrejmé, že Z. U. bol do času rozhodovania Krajského súdu v Nitre právoplatneodsúdený trikrát a to aj za spáchanie zločinu. Súd teda mohol postupovať aj podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona a zároveň aj podľa § 38 odsek 5 Trestného zákona. Tu však poukazujem na to, že odvolací súd sa všetkými popísanými okolnosťami riadne zaoberal a ich aj riadne a zákonne vyhodnotil. Odvolací súd si taktiež správne posúdil ako predbežnú otázku aj možné zahladenie odsúdenia uloženého rozsudkom Okresného súdu Nitra spisová značka 1T/40/2017 z 18. januára 2018 pre zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona, kde skúšobná doba odsúdenému uplynula 4. februára 2021, keď s poukazom na páchanie trestnej ako aj priestupkovej činnosti konštatoval, že predmetné odsúdenie nie je zahladené. O uvedenom nakoniec svedčí aj fakt, že odsúdenému bol tento trest aj premenený a nariadený výkon trestu.“ Prokurátorka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného Z. U. odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku) prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú splnené.
Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne,,širokým“ uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie.
Najvyšší súd nazretím do príslušnej časti predloženého spisu zistil, že okresným súdom bolo na hlavnom pojednávaní, po poučení v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku prijaté vyhlásenie obvineného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe podľa § 257 ods. 1 písm. b) s odkazom na ods. 7 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku (viď č. 957 - 958 spisu). Pred samotným vyhlásením o vine obvinený vzal na vedomie, že súdom prijaté vyhlásenie o vine je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním. Prejavom vôle v podobe vyhlásenia o vine sa obvinený legitímne a dobrovoľne rozhodol, že sa vo svojej podstate vzdáva práva podať odvolanie voči výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa.
Zo zápisnice z hlavného pojednávania z 2. augusta 2021 vyplýva, že obvinený podal ihneď po vyhlásení rozsudku odvolanie proti výroku o treste a následne podala odvolanie aj prokurátorka v neprospech obvineného proti výroku o treste, ako aj proti zaradeniu obvineného na výkon trestu odňatia slobody do stredného stupňa stráženia. Z predloženého spisu vyplýva a je zrejmé, že proti výroku o vine nepodala odvolanie žiadna strana konania. V dôsledku toho sa tento výrok stal právoplatným a predmetom odvolacieho konania bol len prieskum výroku o treste. V súlade s § 257 ods. 5 Trestného poriadku pristúpil najvyšší súd v tomto rozsahu (v rozsahu výroku o vine) k prieskumu (ne)splnenia dovolacieho dôvodu iba podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom boloporušené právo na obhajobu.
Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.
Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
Dovolací súd nemôže skúmať hodnotenie dôkazov ako ani,,kvalitatívnu správnosť“ úvah súdov nižších stupňov vo vzťahu k dostatočnosti dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nemôže (výnimku predstavuje procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti; § 371 ods. 3 Trestného poriadku) skúmať a meniť správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdmi nižšej inštancie.
Nemožno sa účinne domáhať naplnenia dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tak by predstavoval spôsobilý podklad pre dovolací prieskum zo strany najvyššieho súdu (konajúceho v zmysle,,iniciačného“ procesného úkonu obvineného ako osoby oprávnenej podať dovolanie v zmysle skôr citovaných ustanovení Trestného poriadku), takýto výklad by odporoval principiálnej viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku treba súčasne chápať aj ako základné interpretačné a napokon i kvalitatívne kritérium pre dovolanie podané niektorou zo strán pôvodného konania - tzv. základného konania predchádzajúcemu podaniu dovolania (§ 369 ods. 2 v spojení s ods. 5 Trestného poriadku). Vyjadruje totiž základné argumentačné pravidlá konania pred dovolacím súdom, ktorých spoločným menovateľom je zákonom a stabilnou judikatúrou ustálený účel takto intenčne vymedzeného dovolacieho konania: spravidla výsostné posudzovanie právnych otázok naproti prieskumu skutkových zistení realizovaných skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi. Uvedené je vyjadrením limitácie dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zistenia skutkového stavu skôr vo veci konajúcimi súdmi, a tak pretavením princípu, že správnosť a úplnosť zisteného skutku je doménou základného konania, do ktorej môže dovolací súd zasahovať len výnimočne, a to len vtedy ak dovolanie podá minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného.
S tým plne korešponduje záver, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
Najvyšší súd sumarizuje:
Z obsahu dovolania možno abstrahovať, že v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal vedenie hlavného pojednávania za účasti náhradného obhajcu, ktorého videl po prvýkrát, pričom uviedol, že z tohto dôvodu nebol schopný postupovať podľa obhajobnej stratégie dohodnutej so svojím zvoleným obhajcom. Vzhľadom na to zároveň namietal, že po tom, ako urobil vyhlásenie o vine, neboli vykonané dôkazné návrhy zamerané na posúdenie jeho duševného stavu, ani objasnené okolnosti týkajúce sa spôsobu vedenia života poškodenej. K argumentu obvineného o náhradnom obhajcovi najvyšší súd poznamenáva, že ide o okolnosť, ktorá bola obvinenému známa už v konaní pred okresným súdom (č. l. 956), nenamietal ju pred okresným súdom a nenamietal ju v odvolaní a ani v konaní pred krajským súdom.
Podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku „Dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.“
R 11/2016
I. Ustanovenie Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) limituje uplatnenie ohrozených alebo porušených subjektívnych práv v konaní pred štátnymi orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným zákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia ustanovené zákonom (lehota alebo iná podmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom, či ide o právo vyplývajúce aj priamo z ústavy alebo „len“ zo zákona.
II. Ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku podmienku námietky dovolateľovi známej okolnosti, ktorá uplatnený dovolací dôvod zakladá, už v predchádzajúcom (najneskôr odvolacom) konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku), nie je možné bez takého postupu dotknutý dôvod dovolania úspešne použiť a dovolací súd v takom prípade dovolanie vždy odmietne ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
S ohľadom na vyššie uvedené, pokiaľ dovolateľ prvýkrát až v dovolaní namieta okolnosť, (objektívne) skôr zistiteľnú z obsahu spisového materiálu, prípadne samotného priebehu pojednávania / zasadnutia,zákonná podmienka uvedená v prvej vete § 371 ods. 4 Trestného poriadku nie je u neho splnená.
Rovnako neprichádza do úvahy ani „obídenie“ tejto podmienky, s odkazom na to, že v súlade s § 317 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku mal na v dovolaní namietanú okolnosť (prvýkrát až v podanom dovolaní vytýkanú chybu) ex offo prihliadnuť už samotný odvolací súd.
Vzhľadom na vyššie citovaný § 371 ods. 4 Trestného poriadku nemôže obvinený až v dovolaní účinne podať dovolanie pre okolnosť, ktorá mu bola známa v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Preto je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania a najvyšší súd nemá inú možnosť len takúto dovolaciu argumentáciu obvineného odmietnuť.
Aj napriek uvedenému však najvyšší súd uvádza, že Okresný súd Nitra opatrením zo 7. júla 2021 rozhodol podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku o ustanovení náhradného obhajcu JUDr. Aleny Gregušovej z dôvodu, že obhajca obvineného oznámil, že sa nezúčastní neverejného zasadnutia, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o ponechaní obvineného vo väzbe. Z uvedeného vyplýva, že náhradný obhajca zabezpečoval obhajobu obvineného ešte pred hlavným pojednávaním. Keďže sa zvolený obhajca nezúčastnil ani hlavného pojednávania, ktoré sa konalo 2. augusta 2021, súd vykonal toto pojednávanie za účasti náhradného obhajcu, a to v súlade s § 42 ods. 2 Trestného poriadku. Na otázku predsedu senátu, či strany konania vidia nejakú prekážku pre konanie hlavného pojednávania obvinený Z. U. uviedol, že nevidí prekážku, bol by rád keby na hlavnom pojednávaní bol prítomný jeho obhajca a „súhlasí s HP za prítomnosti náhradného obhajcu“ - č. l. 956.
Vo vzťahu k námietke obvineného, ktorá smeruje proti neodvolateľnosti vyhlásenia o vine, najvyšší súd opakuje, že takéto vyhlásenie bolo urobené počas hlavného pojednávania riadne, v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, po tom, čo bol obvinený náležite poučený o tom, že toto vyhlásenie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z tohto dôvodu nie je námietka porušenia práva na obhajobu opodstatnená.
Procesným dôsledkom rozhodnutia obvineného priznať vinu je skutočnosť, že súd nevykonáva dôkazy týkajúce sa viny obvineného. Preto obvinený v dovolaní nemôže spochybňovať okolnosti súvisiace s výrokom o vine medzi, ktoré patria aj okolnosti týkajúce sa znaleckého dokazovania, či namietať, že neboli vykonané niektoré dôkazy, ktoré by mohli jeho vinu spochybniť. Ustanovenie § 257 ods. 5 Trestného poriadku striktne a jednoznačne uvádza, že dovolanie proti súdom prijatému vyhláseniu obvineného o vine je možné len podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda pre zásadné porušenie práva na obhajobu.
Právo obvineného navrhovať dôkazy po jeho priznaní viny je zákonom obmedzené na možnosť navrhovať dôkazy týkajúce sa len výroku o treste, výroku o náhrade škody alebo výroku o ochrannom opatrení, nie však dôkazy týkajúce sa výroku o vine, pretože to nedovoľuje ustanovenie § 257 ods. 8 Trestného poriadku, podľa ktorého: „Ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa ods. 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná...“
Zohľadniac vyššie uvedené je zrejmé, že obvinený nemôže predkladať návrhy na doplnenie dokazovania týkajúce sa výroku o vine, pretože žiadne dôkazy týkajúce sa výroku o vine neboli na hlavnom pojednávaní vykonané - obvinený priznal vinu, a tak sa vzdal práva na vykonanie dôkazov súvisiacich s vinou. Aj napriek tomu ale najvyšší súd, nad rámec nevyhnutného uvádza:
Otázka duševného stavu obvineného bola náležite a dostatočne objasnená prostredníctvom znaleckých posudkov znalkýň MUDr. G. a Mgr. O., ktoré mali vedomosť aj o zdravotnom stave obvineného z minulosti. Zo znaleckých posudkov jednoznačne vyplynulo, že obvinený v čase spáchania trestného činu netrpel žiadnou závažnou duševnou poruchou ani ochorením, ktoré by ovplyvňovalo jeho schopnosť rozpoznať protiprávnosť konania alebo jeho schopnosť ovládať svoje správanie. Tento záver potvrdil ajodvolací súd, ktorý návrh na doplnenie dokazovania zamietol ako nadbytočný, keďže predmetné skutočnosti už boli riadne preukázané v rámci predchádzajúceho dokazovania.
Právu obvineného spočívajúceho v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014).
Pre posúdenie možnosti aplikácie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je v tom - ktorom prípade dôležité zistenie, že sa konkrétny súd predloženým návrhom na doplnenie dokazovania zaoberal, avšak sa mu rozhodol z určitých dôvodov nevyhovieť.
Treba si uvedomiť, že súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).
Zároveň ale platí, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu - § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí - neodôvodní v uznesení o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku (ktoré uznesenie sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu.
Pre konanie pred odvolacím súdom platí, že tento nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania formálne rozhodnúť uznesením podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, pretože „ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa podľa § 295 ods. 2 Trestného poriadku na verejné zasadnutie použijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy (o čom rozhodne súd, v odvolacom konaní odvolací súd) - nepoužijú sa pritom priamo, ale „primerane“. „Z hľadiska zachovania práv obhajoby (čomu zodpovedá dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018).
Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku súdu prvého stupňa alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vyššie uvedený záver zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom, a síce dovolania podanéhoministrom spravodlivosti na podklade podnetu oprávnenej osoby podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Pokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové“ preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať) prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku [a už vôbec nie písm. i)], uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného.
Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.
Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Najvyšší súd sumarizuje.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, vo vzťahu k návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, môže byť naplnený ak: a) súd prvého stupňa o návrhu obvineného na doplnenie dokazovania nerozhodol podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku - „ignoroval“ ho a s návrhom na doplnenie dokazovania sa nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozhodnutia - § 168 ods. 1 Trestného poriadku, b) ak bol návrh na doplnenie dokazovania predložený až v odvolaní a odvolací súd sa s týmto návrhom nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej - „mlčal“ a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu.
Až za takéhoto stavu totižto dochádza k porušeniu práva na obhajobu, čo však nie je tento prípad.
Námietky obvineného týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu v súvislosti so spôsobom života poškodenej a vyhodnotením jej psychického stavu sa týkajú hodnotenia dôkazov, čo môže v rámci dovolacieho konania namietať výlučne minister spravodlivosti v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku a aj to len za situácie ak boli na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy k výroku o vine, čo sa v predmetnej veci nestalo. Navyše, obvinený urobil vyhlásenie o vine ku skutku tak, ako bol tento vymedzený v obžalobe.
Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
Keďže dovolanie obvineného smeruje aj proti výroku o treste, pristúpil najvyšší súd k prieskumu (ne)splnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, nakoľko z obsahu dovolania vyplýva, že obvinený namieta neprimeranú prísnosť uloženého trestu odňatia slobody vovýmere 20 rokov. Tento záver odôvodňuje tvrdením o nesprávnej aplikácii dvoch ustanovení Trestného zákona pri rozhodovaní o treste - konkrétne priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) a ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Tento dovolací dôvod môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený
- trest vo výmere mimo zákonnej trestnej sadzby alebo
- taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa.
Uloženie trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa týka len tých trestov, ktoré majú odstupňovateľnú trestnú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56 Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona), trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona).
Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu obvinenému pod minimálne povolenú výmeru trestu ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu pri odstupňovateľných druhoch trestov (odňatia slobody, domáceho väzenia, povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia).
Uložením takého druhu trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumie, uloženie takých trestov, ktoré popri sebe nemôžu byť uložené - § 34 ods. 7 Trestného zákona, ale aj napríklad uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin - § 62 ods. 2 Trestného zákona, uloženie trestu vyhostenia občanovi Slovenskej republiky - § 65 ods. 1 Trestného zákona alebo „podmienky na podmienku“ - § 49 ods. 2 Trestného zákona, či dokonca takého druhu trestu, ktorý v trestnom zákone vôbec nie je uvedený - trest pokánia a podobne.
Súhrnne povedané, dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného zákona je naplnený len podľa jeho explicitného (výslovného) znenia a netýka sa primeranosti výmery uloženého druhu trestu, ak ide o trest, ktorého uloženie zákon v konkrétnej procesnej situácii pripúšťa a tento bol uložený v rámci zákonom ustanovenej výmery. Skôr vyjadrené platí aj,,naopak“ (vice versa) - dôvodom dovolania podľa naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku je len uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (R 86/2015).
V tomto prípade rozhodovali súdy na základe zistenia poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej vo vyhlásení viny obvineného a oľutovania trestného činu a pri zistení priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v tom, že už bol za trestný čin odsúdený, pričom nakoľko už bol obvinený odsúdený za zločin, museli súdy postupovať podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona zvýšením dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Napokon, pri správnom zohľadnení všetkých okolností bol obvinenému uložený trest na dolnej hranici zákonom upravenej trestnej sadzby v zmysle § 208 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona, t. j. vo výmere 20 rokov. V preskúmavanej trestnej veci bol teda obvinenému uložený taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za trestný čin, z ktorého bol uznaný za vinného, pripúšťa. Rovnako tak výmera uloženého trestu je nepochybne, v rámci zákonnej trestnej sadzby.
Najvyšší súd uvádza, že použitie § 38 ods. 5 Trestného zákona vylučuje súčasné použitie § 38 ods. 4 Trestného zákona, teda ak súd zvýši dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu polovicu za opätovné spáchanie zločinu (§ 38 ods. 5 Trestného zákona), nemôže zároveň zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu aj z dôvodu prevažujúceho pomeru priťažujúcich okolností (§ 38 ods. 4 Trestného zákona). V predmetnej veci súd neaplikoval ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona, pričom správne použil len ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona v dôsledku čoho zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby len raz v súvislosti s tým, že obvinený opätovne spáchal zločin, za ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/40/2017, z 18. januára 2018. Tento postup nebránil súdom nižších stupňov zároveň zohľadniť existenciu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona s ohľadom na odsúdenie v Spolkovej republike Nemecko z 24. novembra 2020, pokiaľ to nemalo za následok potrebu aplikácie § 38 ods. 4 Trestného zákona, čo v predmetnej veci nemalo. Uvedené náležite odôvodnil aj odvolací súd.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ako ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nie sú naplnené tým, že obvinenému bol uložený trest v ním subjektívne pociťovanej neprimeranej výške. Pokiaľ okresný súd správne aplikoval príslušné ustanovenia Trestného zákona upravujúce ukladanie trestu, tak ako je tomu v posudzovanej trestnej veci obvineného Z. U. a trest mu následne vymeral v rámci zákonom upravenej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku), ani že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo že bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku). S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci obvineného nemožno konštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.