Najvyšší súd  

1Sžz/7/2014

Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Jany

Henčekovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: I. M., bytom Č., právne zastúpeného AK

Roman Oleksik, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 13, Bratislava, proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní o návrhu na

ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh navrhovateľa zo dňa 6.5.2014   z a m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav tvrdeného zásahu

Návrhom zo dňa 6.5.2014 sa navrhovateľ domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy spočívajúcom vo vedení jeho osoby

v Schengenskom informačnom systéme (ďalej len „SIS“) ako „nežiaduca osoba“, ktorá má zákaz vstupu do Schengenského priestoru uložený slovenskými úradmi.

Z uvedeného dôvodu mu nebolo umožnené vycestovať do Nemecka so svojimi

maloletými deťmi za účelom liečenia ich závažného vrodeného ochorenia,

pretože na ukrajinsko-maďarskom hraničnom priechode mu bol odopretý vstup na územie

Schengenského priestoru.

Navrhovateľ tvrdil, že si nebol vedomý toho, že by mu bol v minulosti

slovenskými úradmi uložený zákaz vstupu do Schengenského priestoru a mal za to,

že jeho zaradenie do evidencie nežiaducich osôb v SIS bolo bezdôvodné a nezákonné.

Tvrdil, že zaradenie do takejto evidencie porušuje jeho práva, vrátane práv garantovaných

podľa čl. 16, 19 a 23 Ústavy Slovenskej republiky.

V doplňujúcom podaní zo dňa 3.11.2014 navrhovateľ zaslal najvyššiemu súdu

kópiu sťažnosti - žiadosti o vyradenie navrhovateľa z evidencie osôb so zakázaným vstupom

na územie Schengenského priestoru adresovanej Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky

a negatívnu odpoveď na predmetnú sťažnosť. Predmetnými dokumentmi preukazoval

vyčerpanie všetkých prostriedkov, ktoré umožňuje zákon.

Navrhovateľ súčasne argumentoval, že návrh bol podaný v posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Lehota na podanie návrhu bola teda zachovaná.

Navrhovateľ uviedol, že vytvorenie záznamu v systéme SIS odporca odvodzuje

od rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 10.3.2005 vo veci sp. zn. 2T 40/05,

na základe ktorého bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia

Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 24 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady

č. 1987/2006 (ďalej len nariadenie) umožňuje vytvorenie záznamu v systéme SIS,

v žiadnom prípade však neukladá povinnosť taký záznam v SIS vytvoriť.

V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie právnych predpisov

musí byť v súlade s Ústavou SR. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase spáchania trestného činu. Obdobnú zásadu obsahuje aj čl. 7 ods. 1

Európskeho dohovoru o ľudských právach („Dohovor"). Vytvorenie záznamu v systéme SIS

mal podľa navrhovateľa za následok rozšírenie zákazu vstupu na územie všetkých štátov Schengenského priestoru. Takéto rozšírenie zákazu vstupu je podľa navrhovateľa trestom

pre účely aplikácie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 7 Dohovoru.

V čase spáchania trestného činu, za ktorý bol navrhovateľ odsúdený na základe

uvedeného rozsudku, platné právo s takým trestom nepočítalo. Z tohto dôvodu vytvorenie

záznamu o navrhovateľovi v systéme SIS podľa čl. 24 ods. 3 Nariadenia podľa navrhovateľa

neprichádza do úvahy.

Navrhovateľ uviedol, že dôvody prečo sa dňa 17. decembra 2013 podrobil

hraničnej kontrole na hraničnom prechode Vyšné Nemecké sú vysvetlené v sťažnosti

adresovanej Ministerstvu vnútra SR. Samotný fakt, že sa navrhovateľ dostavil

na hraničný prechod za tým účelom, aby sa podrobil hraničnej kontrole, nie je dôvodom,

aby bol zaradený do systému SIS.

Zákonným dôvodom na zaradenie navrhovateľa do SIS nie je ani absencia kontrol

na vnútorných hraniciach Schengenského priestoru.

Navrhovateľ uviedol, že odporca je v zmysle § 69 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z.

prevádzkovateľom všetkých informačných systémov Policajného zboru SR.

Navrhovateľ špecifikoval znenie petitu tak, že navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky zakázal odporcovi pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa

na súkromie, súkromný a rodinný život, práva na slobodný pohyb a práva nebyť potrestaný

podľa prísnejších predpisov vydaných po spáchaní trestného činu tým, že odporca vedie

o navrhovateľovi záznam v Schengenskom informačnom systéme.

Súčasne navrhol, aby najvyšší súd odporcovi uložil povinnosť do troch dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku zabezpečiť, aby Schengenský informačný systém

neobsahoval záznam o navrhovateľovi.

V doplňujúcom podaní zo dňa 28. januára 2015 navrhovateľ uviedol, že znenie čl. 22

ods. 3 Nariadenia SIS II je jednoznačné v tom, že ustanovenie čl. 22 ods. 3

predmetného Nariadenia neukladá odporcovi povinnosť vytvoriť záznam v systéme SIS II

z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Vyplýva to nielen z gramatického výkladu ustanovenia čl. 22 ods. 3 Nariadenia SIS II, ale aj z porovnania znenia

predmetného ustanovenia so znením ustanovenia čl. 22 ods. 2 Nariadenia SIS II.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že vytvorenie záznamu v systéme SIS II

je potrebné považovať za dodatočný trest uložený navrhovateľovi. Uloženie

takého dodatočného trestu je však neprípustné. Z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľný

postup odporcu, ktorý v situácii, keď mu právna norma dovoľuje pri vytváraní záznamu

v systéme SIS II posudzovať okolnosti každého jednotlivého prípadu, takýto záznam

vytvárať automaticky aj vo vzťahu k tým osobám, ktorým bol trest vyhostenie z územia

Slovenskej republiky uložený pred prijatím Nariadenia SIS II. Odôvodnenie tohto postupu

obsiahnuté vo vyjadrení odporcu zo dňa 22. januára 2015 nie je podľa navrhovateľa

konzistentné a navyše neobstojí vzhľadom na okolností posudzovaného prípadu.

Podľa navrhovateľa záujem Slovenskej republiky na zabezpečení výkonu trestu

uloženého slovenským súdom nemôže byť bez ďalšieho nadriadený právu navrhovateľa

na slobodný pohyb v štátoch mimo územia Slovenskej republiky. Poukázal na to, že odporca

potvrdil, že záznam v systéme SIS II bol vytvorený až v roku 2014, t. j. 9 rokov po udelení

trestu vyhostenia a 7 rokov po pripojení Slovenskej republiky k SIS.

Podľa navrhovateľa je možné rozumne vychádzať z toho, že ak by riziko zneužitia

Schengenského priestoru zo strany navrhovateľa predstavovalo reálne bezpečnostné riziko

pre Slovenskú republiku, navrhovateľ by bol zaradený do systému SIS II okamžite

po pripojení Slovenskej republiky do SIS II.

Pokiaľ odporca odôvodňuje neskoršie zaradenie navrhovateľa do systému problémami

organizačného, systémového charakteru (časová náročnosť procesu vyhľadania

starších rozsudkov a overovanie v Registri trestov), zabezpečenie vloženia starších prípadov,

ktoré sú obdobné prípadu navrhovateľa do systému SIS II nebolo podľa navrhovateľa

prioritou verejnej moci.

Rozšírenie zákazu vstupu na územie celého Schengenského priestoru, ktoré má

za následok zaradenie navrhovateľa do systému SIS II, je svojou povahou sankciou

trestnoprávnej povahy oveľa prísnejšou ako zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Navrhovateľ mal za to, že je možné vyhovieť jeho žalobe aj bez toho, aby súd

musel požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

Nariadenia SIS II. Pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s týmto záverom a skonštatoval,

že nie je oprávnený preskúmavať postup odporcu pri aplikácii voľnej úvahy

dovolenej Nariadením SIS II navrhol, aby sa súd obrátil na Európsky súdny dvor so žiadosťou

o rozhodnutie o nasledujúcej predbežnej otázke:

Je potrebné Nariadenie SIS II vykladať v svetle zákazu retroaktivity noriem

ukladajúcich sankcie trestnoprávnej povahy vyplývajúceho z čl. 49 ods. 1 Charty základných

práv EÚ a čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach tak, že čl. 24 ods. 3

Nariadenia SIS II sa nepoužije v prípadoch, kedy rozhodnutie podľa čl. 24 ods. 1

Nariadenia SIS II bolo prijaté pred zverejnením Nariadenia SIS II v Úradnom vestníku?

II.

Vyjadrenia odporcu

Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhovateľa vyslovil názor, že návrh bol podaný po uplynutí 30-dňovej zákonnej lehoty a teda konanie o ňom by malo byť zastavené.

Zároveň označil návrh i za nedôvodný s tým, že konaním slovenských orgánov

nedošlo k zásahu do práv navrhovateľa v rozpore s právnymi predpismi, pretože zaradenie

navrhovateľa ako nežiaducej osoby do systému SIS bolo vykonané v súlade so zákonom.

Uviedol, že v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte

cudzincov“) vedie Úrad hraničnej a cudzineckej polície prezídia PZ evidenciu nežiaducich

osôb, v ktorej sú evidovaní cudzinci, ktorým bol uložený zákaz vstupu alebo trest vyhostenia,

alebo ak tak ustanovuje osobitný predpis. V súvislosti s prípravou na vstup

Slovenskej republiky do Schengenského priestoru bolo od 1.9.2007 vytvorené pripojenie

na systém SIS. V tejto súvislosti začala Slovenská republika zasielať záznamy

z vlastnej evidencie nežiaducich osôb o štátnych príslušníkoch tretích krajín do systému SIS

v súlade s platnou právnou úpravou EÚ.

Dôvodom zaradenia navrhovateľa do systému SIS je, aby členské štáty mohli v rámci

vykonávania hraničnej kontroly na svojich vonkajších hraniciach podľa ustanovení Kódexu

schengenských hraníc zabrániť vstupu na územie členských štátov, nakoľko navrhovateľ

vzhľadom na uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky, ktorý je stále platný,

predstavuje hrozbu pre vnútornú bezpečnosť alebo verejný poriadok Slovenskej republiky.

Zaradenie navrhovateľa do systému SIS podľa odporcu nie je novým trestom,

ale realizačným opatrením výkonu takého trestu. Ak by takáto možnosť neexistovala,

potom by mohol navrhovateľ pricestovať na územie SR cez vnútornú hranicu (hranicu

s Poľskou republikou, Českou republikou, Rakúskou republikou, Maďarskou republikou

alebo vnútornou leteckou linkou cez medzinárodné letiská), keďže na týchto vnútorných

hraniciach sa nevykonáva hraničná kontrola.

Odporca pritom poukázal na čl. 5 Kódexu schengenských hraníc, z ktorého znenia

vyplýva, že osoba nesmie predstavovať hrozbu pre, čo len jeden členský štát. Ak tomu tak je,

potom nespĺňa podmienky na vstup. Zdôraznil, že uvedený postup je jednotný vo všetkých členských štátoch. Odporca tiež poukázal na to, že z čl. 5 ods. 4 Kódexu

schengenských hraníc vyplýva, že i napriek evidencii záznamu v systéme SIS členský štát

Európskej únie môže rozhodnúť z určitých dôvodov (vrátane humanitárnych) o povolení

vstupu na svoje územie.

Podľa odporcu zaradenie navrhovateľa do systému SIS v roku 2014

nemožno považovať za nový trest. Zaradenie do evidencie nežiaducich osôb bolo vykonané

iba na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu v Michalovciach č. k. 2T 40/05-51

zo dňa 10.3.2005, ktorým súd uložil navrhovateľovi podľa § 57 Trestného zákona

samostatný trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky natrvalo, dňom 16.3.2005.

Dôvodom zaradenia navrhovateľa do SIS až v roku 2014 je, že pri pripojení

Slovenskej republiky k SIS (v roku 2007) boli vložené do tohto systému len tie záznamy

z národnej databázy nežiaducich osôb, u ktorých bola v národnom informačnom systéme

priložená informácia o rozsudku. V priebehu nasledovných rokov Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky ďalej pracovalo na odstraňovaní nekonzistencie pri ostaných záznamoch

za účelom doplnenia validácie a chýbajúcich údajov s cieľom ich vloženia do SIS.

Tento proces bol časovo pomerne náročný vzhľadom na vyhľadávanie starších rozsudkov a overovanie v Registri trestov Generálnej prokuratúry. Pri žalobcovi boli údaje dohľadané

a validované až po získaní rozsudku č. 2T 40/05-51 z 10.3.2005, čo bolo v roku 2014.

V tejto súvislosti bola 19.02.2014 upravená aj lehota trestu v súlade s § 438f ods. 1

zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon. Následne bol o navrhovateľovi, v súlade s čl. 24

ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 automaticky

vytvorený záznam v SIS.

Zaradenie navrhovateľa do SIS v roku 2014 takisto nemožno považovať za nový trest.

Zaradenie navrhovateľa bolo vykonané iba na základe právoplatného rozsudku z roku 2005,

ktorým mu bol uložený trest vyhostenia.

III.

Právny názor NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako vecne príslušný súd

(§ 10 ods. 2 v spoj. s § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) sa oboznámil s návrhom navrhovateľa a vyjadreniami odporcu, následne preskúmal pripojené listinné dôkazy v rozsahu a z dôvodov

uvedených v návrhu, postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“) po zistení, že návrh bol podaný oprávnenou osobou (§ 250v

ods. 3 O.s.p.), nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spoj. s ust. § 250v ods. 8 O.s.p.)

na 13.1.2015, ktoré odročil s tým, že navrhovateľovi, ktorý na pojednávaní tvrdil,

že dotknuté texty nariadenia sú nejasné, uložil povinnosť v stanovenej lehote zaslať

konajúcemu súdu text navrhnutých predbežných otázok spolu s ich odôvodnením.

Navrhovateľ predložil otázku pre Súdny dvor EÚ v podaní zo dňa 28.1.2015,

ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené dňa 14.9.2015.

Navrhovateľ mal za to, že je možné vyhovieť jeho žalobe aj bez toho, aby súd

musel požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

Nariadenia SIS II.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že o návrhu navrhovateľa

je možné rozhodnúť aj bez toho, aby musel požiadať Európsky súdny dvor o rozhodnutie

o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu Nariadenia SIS II.

Najvyšší súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania na pojednávaní

konanom dňa 9. novembra 2015 (účastníci konania svoju neúčasť ospravedlnili a žiadali,

aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti) a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,

že návrh navrhovateľa nebol dôvodný, preto ho v zmysle § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p.

zamietol.

Podľa § 250v O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo

proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom

domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí

jeho opakovanie (ods. 1).

Orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia

uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru

alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor

podriadený (ods. 2).

Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá

zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo

(ods. 3).

Súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku

rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo

správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať.

Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze,

ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh

zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný (ods. 4).

Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel (ods. 5).

Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne

o trovách konania (ods. 6).

Podľa § 250i ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. pri preskúmavaní nezákonnosti

zásahu orgánu verejnej správy je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vykonania tvrdeného zásahu.

Podľa § 2 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) nežiaducou osobou je cudzinec,

ktorému bol uložený zákaz vstupu, ktorému bol uložený trest vyhostenia,

na ktorého bolo vydané upozornenie na účely odopretia vstupu, alebo ak tak ustanovuje

osobitný predpis.

V zmysle § 76 ods. 1 písm. i/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri plnení

úloh vedie v informačných systémoch Policajného zboru vedených podľa osobitného predpisu

evidenciu o nežiaducich osobách.

Podľa § 83 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zaznamená údaje o štátnom príslušníkovi tretej krajiny, čase zákazu vstupu a o dôvodoch rozhodnutia

do evidencie nežiaducich osôb, a ak existujú dôvody, môže tiež vyhotoviť záznam

v schengenskom informačnom systéme. Štátneho príslušníka tretej krajiny,

o ktorom bol vyhotovený záznam v schengenskom informačnom systéme, policajný útvar

informuje o dôsledkoch takého opatrenia. Ministerstvo vnútra vyradí štátneho príslušníka

tretej krajiny z evidencie nežiaducich osôb po

a) udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky,

b) udelení trvalého pobytu podľa § 46 ods. 2,

c) uplynutí času zákazu vstupu,

d) zrušení zákazu vstupu,

e) uplynutí trestu vyhostenia,

f) odpustení trestu vyhostenia na základe udelenia milosti prezidentom Slovenskej republiky,

g) dovŕšení 80 rokov veku, alebo

h) jeho úmrtí alebo vyhlásení za mŕtveho.

V predmetnej právnej veci bolo zrejmé, že navrhovateľ bol na území

Slovenskej republiky právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach

č. k. 2T 40/05-51 zo dňa 10.3.2005 k trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky

natrvalo, dňom 16.3.2005. Z toho dôvodu bol navrhovateľ v súlade s platnými

právnymi predpismi zaradený do evidencie nežiaducich osôb. O uvedenej skutočnosti

navrhovateľ vedel (musel vedieť) – ešte v decembri 2013 keď sa pokúsil prekročiť

cez hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom ukrajinsko-slovenskú štátnu hranicu,

kde mu vstup na slovenské územie nebolo povolené práve z uvedeného dôvodu.

Nakoľko bol navrhovateľ vedený v evidencii nežiaducich osôb v Slovenskej republike,

boli jeho údaje zaznamenané aj v systéme SIS. SIS je informačný systém slúžiaci

na zaistenie bezpečnosti a verejného poriadku na území členských krajín spoločného

schengenského priestoru. Údaje sú do systému SIS vkladané každou členskou krajinou

a následne sú prístupné každej zo zúčastnených krajín. Tak, ako to uviedol odporca

vo svojom vyjadrení, boli údaje o uložení trestu vyhostenia zo Slovenskej republiky

zaznamenané v evidencii nežiaducich osôb vložené do systému SIS a teda sprístupnené

každej členskej krajine.

Navrhovateľ sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom do jeho práv,

ktorý mal spočívať v tom, že v dôsledku postupu slovenských štátnych orgánov

bol vedený v evidencii nežiaducich osôb ako aj v systéme SIS a preto mu

nebolo umožnené vycestovať z Ukrajiny do Nemecka cez územie Maďarska.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní návrhu navrhovateľa bol povinný

preskúmať splnenie zákonom požadovaných podmienok v zmysle ustanovení § 250v O.s.p.

pre konanie o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy. K podmienkam, ktoré musia byť

splnené, sa v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona radí existencia činnosti orgánu

verejnej správy majúcej znaky nezákonného zásahu, vyčerpanie

opravných prostriedkov a dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu.

V súvislosti s vysloveným názorom odporcu o zmeškaní 30-dňovej lehoty

na podanie návrhu najvyšší súd poukazuje na to, že návrh bol daný na poštovú prepravu

6.5.2014, teda v posledný deň lehoty, ktorá začala plynúť 6.4.2014, keď navrhovateľovi

nebol povolený vstup na územie Maďarska.

Ďalšou z podmienok je vyčerpanie opravných prostriedkov, ktorých použitie

umožňuje osobitný právny predpis.

V súvislosti s tým najvyšší súd považoval za potrebné poukázať na skoršiu úpravu

platnú v schengenskom priestore pred zavedením systému SIS II. V slovenskom právnom

systéme bola úprava právomoci v súvislosti so systémom SIS obsiahnutá, resp.

na ňu odkazuje ustanovenie § 83 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle

ktorého policajný orgán zaznamená tam vymedzené údaje do evidencie nežiaducich osôb

a môže tiež vykonať záznam do SIS (poznámka č. 11 pri tomto ustanovení odkazuje na čl. 96

Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19.6.1990, v platnom znení).

Články 92 až 96 tohto Dohovoru boli nahradené ku 9.4.2013 nariadením č. 1987/2006,

ktoré zaviedlo SIS II (s účinnosťou na základe rozhodnutia Rady zo dňa 7.3.2013).

Čl. 43 nariadenia obsahuje rovnaké ustanovenia ako dovtedy platný čl. 111 ods. 1

Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo podať žalobu na súde alebo na orgáne

príslušnom podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, najmä vo veci

prístupu, opravy, výmazu či poskytnutia informácie alebo odškodnenia v súvislosti

so záznamom, ktorý sa ho týka. Podľa ods. 2 sa členské štáty navzájom zaväzujú

vymáhať konečné rozhodnutia vydané súdmi alebo orgánmi uvedenými v ods. 1 čl. 43.

Nebolo sporné, že navrhovateľ sa písomnou žiadosťou zo dňa 15.4.2014

domáhal vyradenia z evidencie osôb so zakázaným vstupom na územie

Schengenského priestoru. Predmetná žiadosť bola dňa 25.4.2014 doručená prostredníctvom

kancelárie ministra vnútra Prezídiu PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície, ktoré navrhovateľovi písomne dňa 6.5.2014 oznámilo, že žiadosť nemohla byť vybavená

kladne.

Predmetnými dokumentmi navrhovateľ preukázal vyčerpanie všetkých prostriedkov,

ktoré osobitné predpisy umožňujú.

K otázke vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré umožňujú osobitné predpisy

najvyšší súd dáva do pozornosti rozsudok Nejvyšší správního soudu Českej republiky,

ktorý v rozsudku č. k. 1Aps 15/2013-33 zo dňa 25.6.2014 zaujal stanovisko

k tvrdenému zásahu vložením údajov do systému SIS, pričom v ňom o. i. detailne popísal

judikatúru iných členských štátov EÚ v súvislosti s danou problematikou:

„...Úprava pravomoci ohledně SIS v českém právním řádu je obsažena v zákoně

č. 273/2008 Sb., o Policii České republiky. Podle § 84 odst. 1 tohoto zákona Policie v souladu

se závazky České republiky vyplývajícími z mezinárodních smluv o odstraňování kontrol

na společných hranicích a s nimi souvisejících předpisů Evropské unie zpracovává informace

včetně osobních údajů v SIS. Podle § 84 odst. 2 Policejní prezidium provozuje

národní součást SIS a plní úkoly orgánu centrálně odpovědného za národní součást SIS a úkoly orgánu zajišťujícího výměnu doplňujících informací k záznamům v SIS.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že navrhovateľ splnil zákonom

stanovenú podmienku dodržania zákonnej lehoty na podanie návrhu ako aj vyčerpania

opravných prostriedkov, ktoré umožňujú osobitné predpisy, dospel k záveru, že návrh

navrhovateľa je potrebné zamietnuť, nakoľko navrhovateľ nepreukázal splnenie

ďalšej zo základných podmienok požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného stavu,

proti ktorému právny poriadok poskytuje ochranu formou zásahovej žaloby v rámci

správneho súdnictva, a to že charakter tvrdeného zásahu bol nezákonný.

Podľa názoru najvyššieho súdu vnesenie údajov vyplývajúcich z právoplatného

a vykonateľného trestného rozsudku do systému SIS a následne aj do systému SIS II

nemožno v žiadnom prípade chápať ako nezákonné konanie či zásah orgánu verejnej moci do práv navrhovateľa. Práve naopak – vloženie záznamu do SIS (SIS II) je vo svojej podstate

ochranným opatrením a bol až ďalším krokom, ktorý nasledoval po právoplatnom odsúdení

navrhovateľa za trestný čin podľa slovenského právneho poriadku.

Pokiaľ ide o samotný zásah, teda akúsi činnosť (nie rozhodnutie) orgánu

verejnej správy, najvyšší súd považuje za potrebné najprv uviezť, že štát prostredníctvom

svojich orgánov zasahuje do výkonu práv iných subjektov, za účelom riadneho fungovania

štátu a spoločnosti. Takéto konanie orgánov verejnej správy však musí byť zákonné,

to znamená, že nesmie vybočiť z ústavného rámca vymedzeného najmä prostredníctvom čl. 2

ods. 2 Ústavy SR. Obmedzujúci zásah orgánu do slobôd a práv jednotlivca musí byť

dostatočne odôvodnený verejným záujmom, inak by nespĺňalo podmienku zákonnosti.

Pojem „nezákonný zásah“ nie je zákonom definovaný. Ustálená judikatúra

však považuje za zásah nezákonný útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným

právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah

do subjektívnych verejných práv, teda porušenie konkrétneho práva, ktorý trvá, alebo trvajú

jeho následky, či hrozí jeho opakovanie.

Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité uviesť, že vloženie zápisu

do systému SIS podľa čl. 24 ods. 2 alebo 3 nariadenia č. 1987/2006 je ochranným opatrením

nadväzujúcim na pôvodné administratívne alebo súdne rozhodnutie, ktoré bolo prijaté

z dôvodov určitého porušenia (hoc aj v prípadoch nelegálneho pobytu) cudzinca,

ktoré samo o sebe ešte nemusí mať povahu trestnoprávnej sankcie.

Nadväzujúce vloženie zápisu do systému SIS v prípadoch podľa čl. 24 ods. 2

citovaného nariadenia je obligatórne, zatiaľ čo v prípadoch podľa čl. 24 ods. 3 nariadenia

iba fakultatívne, síce ďalej rozširuje negatívne dôsledky pôvodného rozhodnutia

pre daného cudzinca, nemožno ho však podľa názoru najvyššieho súdu vnímať

ako samostatnú sankciu trestnej povahy.

Zatiaľ čo u záznamov do systému SIS podľa čl. 24 ods. 2 nariadenia

má príslušný správny orgán povinnosť tento zápis vykonať, ide o deklaratórny zápis,

pri postupe podľa čl. 24 ods. 3 nariadenia závisí záznam do systému SIS

(ak nie sú jeho podmienky ďalej konkretizované vo vnútroštátnom práve)

na správnom uvážení príslušného orgánu, ktorého úvahu je možné identifikovať

a teda aj preskúmať len následne, potom, ako správny orgán žiadosti o výmaz

nevyhovie a následne dôvody, pre ktoré záznam do systému SIS vložil uvedie,

tak ako to bolo v danom prípade v rámci konania o zásahovej žalobe.

Súdny prieskum správnej úvahy je možný podľa ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky len v rozsahu, či správne uváženie nevybočilo

z hľadísk ustanovených zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd

zastáva názor, že bol oprávnený posudzovať správne uváženie správneho orgánu ako hodnotiaci proces, nie však samotný výsledok správnej úvahy a v žiadnom prípade

súd nemôže nenahrádzať uváženie správneho orgánu vlastným uvážením.

Úlohou najvyššieho súdu bolo preskúmať správne uváženie správneho orgánu,

ktorý navrhovateľa zaevidoval do systému SIS podľa čl. 24 ods. 3 nariadenia z pohľadu,

či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Najvyšší súd mohol teda iba posudzovať, či úvaha správneho orgánu bola v súlade

s pravidlami logického uvažovania a či správne uváženie nevybočilo z hľadísk

ustanovených zákonom.

Najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade bola použitá taká interpretácia a aplikácia

právnej normy, predovšetkým právnej normy upravujúcej použitie voľnej úvahy

správnym orgánom, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých bola založená správna úvaha správneho orgánu

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky.

Zaevidovanie navrhovateľa do systému SIS z dôvodov, ktoré odporca uviedol,

podľa názoru najvyššieho súdu nie sú ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa týkajúcu sa retroaktívneho pôsobenia práva,

ktoré je zakázané, podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade sa nejedná

o tzv. pravú retroaktivitu, ktorá je aj mimo oblasti trestného práva väčšinou

z ústavnoprávneho hľadiska neprípustná, skôr ide o retroaktivitu nepravú,

ktorá je mimo oblasti trestného práva v zásade prípustná. Z uvedeného vyplýva,

že každé pôsobenie neskoršieho zákona do minulosti sa v teórii nepovažuje

za spätné pôsobenie. To je aj dôvod, prečo hovorí sa o nepravej retroaktivite,

ktorú nemusíme striktne považovať za retroaktivitu.

K nepravej retroaktivite vyslovuje L. Hanuš nasledovné: „Retroaktivita nepravá,

tudíž zpětným působením není, nýbrž určitým způsobem pro budoucnost ex nunc modifikuje právní vztahy již založené."

Navrhovateľ v danom prípade vedel, resp. vedieť mohol a mal, že sa dopustil

predmetného porušenia, resp. že spáchal trestný čin a že ide o konanie nedovolené

a rovnako vedel, že mu bol uložený za daný trestný čin trest vyhostenia z územia

Slovenskej republiky.

Je samozrejme otázkou, či navrhovateľ mohol predpokladať, že Slovenská republika

v budúcnosti vstúpi do Schengenského priestoru a teda sa pripojí aj postupom podľa čl. 96

Schengenského vykonávacieho dohovoru, ktorý v čase jeho porušenia už existoval,

hoci nezaväzoval Slovenskú republiku a že následne bude tento postup upravený

(s určitými modifikáciami) aj v čl. 24 nariadenia a že z týchto skutočností budú pre neho vyplývať ďalšie negatívne dôsledky nad rámec sankcie,

ktorú mu za jeho porušenie uložil súd Slovenskej republiky.

Najvyšší súd však mal za to, že nejde o výnimočnú situáciu, keď napr. zákonom

novo stanovená podmienka bezúhonnosti pre určitú činnosť môže dopadnúť aj na tých,

ktorí sa trestného činu alebo iného protiprávneho konania dopustili v minulosti,

keď takáto podmienka upravená nebola.

Z tohto pohľadu sa preto nemohol stotožniť s názorom navrhovateľa,

že v danom prípade išlo o retroaktívne pôsobenie práva, ktoré je zakázané.

IV.

Záver a trovy konania

Z dôvodov vyššie uvedených najvyšší súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný

v zmysle § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p. zamietol.

Keďže navrhovateľ nebol v konaní úspešný, súd mu právo na náhradu trov konania

nepriznal (§ 250v ods. 5 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 9. novembra 2015

JUDr. Elena Berthotyová PhD., v. r.

  predsedníčka a senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová