1Sžso/24/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Petra Paludu a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci žalobkyne: R. P., nar. XX.XX.XXXX, s adresou XXX XX X. zast.: Mgr. Juraj Kindl, advokát so sídlom advokátskej kancelárie Krížna č. 21, 811 07 Bratislava a korešpondenčnou adresou Námestie Slobody č. 10, 811 06 Bratislava (office@kindl.sk ), proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. marca 2013 č. k. 14S/46/2012-23, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. marca 2013 č. k. 14S/46/2012-23 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č.: 18584-2/2012-BA zo dňa 29.03.2012 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 31537-324/2012-TT zo dňa 16.01.2012 r u š í a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: 18584-2/2012-BA zo dňa 29.03.2012 (viď pripojený administratívny spis) žalovaná ako odvolací správny orgán podľa ustanovenia § 218 ods. 2 v spojení s § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej v rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) rozhodla tak, že odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 31537-324/2012 TT zo dňa 16.01.2012 o nepriznaní nároku na dávku garančného poistenia s poukazom na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. a jeho nesprávneho výkladu žalobkyňou. Na tomto základe nárok na dávku garančného poistenia žalobkyni nepriznala. Podľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutéhorozhodnutia do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať v prvom stupni patrí do pôsobnosti pobočky,.... Podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

2. V svojom rozhodnutí žalovaná zdôraznila najmä to, že prvostupňový orgán prostredníctvom rozhodnutia č. 31537-324/2012-TT zo 16.01.2012 konštatoval, že žalobkyňa nemá nárok na dávku garančného poistenia vzhľadom na skutočnosť, že v posledných 18-tich mesiacoch pred začiatkom platobnej neschopnosti, t.j. od 08.10.2009 do 07.04.2011, nepreukázala žiadne neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré by bolo možné uspokojiť dávkou z garančného poistenia.

3. Na tomto základe sa žalovaná stotožnila s názormi prvostupňového orgánu. Predovšetkým uviedla, že obdobie, počas ktorého trval pracovný pomer žalobkyne, nespadá do obdobia posledných 18 mesiacov pred vyhlásením platobnej neschopnosti jej zamestnávateľa.

II. Konanie na prvostupňovom súde A) 4. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala na Krajský súd v Trnave žalobu zo dňa 29.05.2012.

5. Žalobkyňa predovšetkým poukázala na argumentáciu žalovanej, že neuspokojené nároky žalobkyne z pracovnoprávneho vzťahu nespadajú do obdobia „posledných 18-tich mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa“ teda, že nespadajú do časového obdobia ohraničeného 18-timi kalendárnymi mesiacmi spätne od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.

6. V súvislosti s uvedeným žalobkyňa argumentovala, že účelom ust. § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. nie je limitovať nárok na dávku 18-timi mesiacmi spätne od začiatku platobnej neschopnosti, ale limitovať rozsah náhrady na mzdové nároky na 3 mesiace z posledných 18-tich mesiacov trvania pracovného pomeru, pričom ďalšou podmienkou je, že musí ísť o obdobie, ktoré predchádza vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa a k čomu zákonodarca v inom ustanovení zákona limituje časový úsek od skončenia pracovného pomeru do platobnej neschopnosti pravdepodobne s cieľom, aby nemohla byť aplikovaná akákoľvek dlhá doba.

7. Takýto výklad žalobkyne podľa jej tvrdenia vyplýva i z tabuľky zhody návrhu zákona o sociálnom poistení so Smernicou Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „Smernica č. 80/987“) - (viď Príloha 5. zák. č. 461/2003 Z.z.), ktorú v prílohe k žalobe priložila. Uvedená tabuľka zhody bola sprievodným materiálom pri predkladaní návrhu platného príslušného ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., čo je v súlade aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení zákona o právach nepriamo vyplývajúcich z komunitárneho práva.

8. Účelom ust. § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. podľa žalobkyne bolo limitovať dávku garančného poistenia rozsahom mzdových nárokov za maximálne 3 mesiace a vymedzením obdobia, za ktoré si možno uplatniť nevyplatené mzdové nároky a to buď poslednými 18-timi mesiacmi trvania pracovnoprávneho vzťahu, ktoré predchádzajú začiatku platobnej neschopnosti, alebo poslednými 18- timi mesiacmi trvania pracovnoprávneho vzťahu, ktoré predchádzajú dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti. V takomto prípade, ak by žalobkyni nemal vzniknúť nárok na dávku posudzovaním skutkových okolností podľa prvej vety § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z., tak nárok na dávku je daný podľa vety druhej (krajský súd k tomuto doplnil poznámku, že žalobkyňa mala zrejme na mysli časť vety, pretože § 103 ods. 2 má iba jednu vetu) a ktorá druhá časť predstavuje iba alternatívnu podmienku.

Podľa § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

B) 9. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vo veci nariadil pojednávanie, a na základe uvedeného dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

10. Pri svojom zamietajúcom rozsudku po citácii ustanovení § 244 ods. 1, 2 a 3, § 247 ods. 1 a 2, § 250i ods. 1 O.s.p vychádzal z nasledovného skutkového stavu. Zamestnávateľom žalobkyne bola spoločnosť ALLTEC & GLOBTECH Co s.r.o. so sídlom Michalovce, u ktorej bola žalobkyňa v pracovnom pomere od 01.10.2008 do 26.10.2009. Súčasťou tohto administratívneho spisu je i rozhodnutie Okresného súdu Košice I, ktorý na zamestnávateľa žalobkyne vyhlásil uznesením č. k. 6K 33/2011-70 zo dňa 16.09.2011 konkurz.

11. Žalobkyňa podala žiadosť o uspokojenie mzdových nárokov prostredníctvom tlačiva - Žiadosti o dávku garančného poistenia, v ktorom uviedla, že si uplatňuje nároky za 3 mesiace z posledných 18-tich mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu, prechádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti.

12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného skutkového stavu, krajský súd neakceptoval výklad ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. prezentovaný žalobkyňou ako výklad správny, hoci žalobkyňa požiadala o dávku garančného poistenia za 3 mesiace z posledných 18-tich mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, t.j. od 08.10.2009 do 07.04.2011. Svoj odmietavý postoj k žalobe krajský súd najmä odôvodnil tým, že v tomto období totiž nebola v pracovnoprávnom vzťahu so zamestnávateľom ALLTEC & GLOBTECH Co s.r.o., ktorá skutočnosť preto nárok na dávku garančného poistenia vylučuje.

13. Krajský súd ďalej s odkazom na ustanovenie § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „Smernica č. 2008/94“), ktorá dňom 17.11.2008 zrušila vyššie citovanú Smernicu č. 80/987 zdôraznil, že predmetom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia vydaného žalovanou bolo posúdenie a stanovenie momentu začiatku plynutia lehoty v súvislosti so vznikom nároku na priznanie dávky garančného poistenia. Pri výklade predmetného ustanovenia za účelom objasnenia jeho zmyslu a obsahu pri použití metódy jazykovo - gramatickej v spojení s logickou vychádzal krajský súd z jeho doslovného znenia. Pri slovnom spojení „z posledných 18 mesiacov trvania pracovného vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa“ použitý výraz „predchádzajúcich“ je potrebné vykladať ako synonymum slova predošlých, ktoré priamo predchádzajú súčasnému, čím je podľa krajského súdu jasne dané, ako sa časový úsek počíta, čo je v súlade i s logickým chápaním času.

14. Krajský súd následne uviedol, že účelom poskytnutia dávky garančného poistenia je práve zabezpečiť uspokojenie nárokov zamestnancov, ktoré si nebudú môcť od svojho zamestnávateľa v budúcnosti vymôcť iným spôsobom, pretože sa stal platobne neschopným. Preto uvedená lehota 18-tich mesiacov, ktoré predchádzajú začiatku platobnej neschopnosti, je časovým úsekom, počas ktorého by sa nemohol takýto zamestnanec domôcť uspokojenia nárokov od zamestnávateľa. Tieto svoje závery podporil doslovnou citáciou úniového práva v nižšie uvedenom rozsahu. Podľa článku 16 Smernice č. 2008/94 sa Smernica č. 80/987 zmenená a doplnená aktmi uvedenými v prílohe I. zrušila bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu do vnútroštátneho práva a uplatňovanie smerníc, uvedených v prílohe I. častí C. Podľa článku 3 Smernice č. 2008/94: členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa článku4 výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov, vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane výplat odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy. Nároky, ktoré preberie záručná inštitúcia, sú neuspokojenými nárokmi na platby súvisiacimi s obdobím pred daným dátumom, alebo, ako je to vhodné, po danom dátume, ktorý určia členské štáty. Podľa článku 4 Smernice č. 2008/94 Členské štáty majú možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií uvedených v článku 3. Ak členské štáty využijú možnosť uvedenú v odseku 1, určia dĺžku obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky. Toto obdobie však nesmie byť kratšie než obdobie zahŕňajúce odmenu za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu pred dátumom a/alebo po dátume uvedenom v článku 3 druhom pododseku. Členské štáty môžu zahrnúť toto minimálne obdobie troch mesiacov do referenčného obdobia s obdobím trvania najmenej šesť mesiacov. Členské štáty s referenčným obdobím najmenej 18 mesiacov môžu obmedziť obdobie, za ktoré má záručná inštitúcia splatiť neuspokojené nároky, na osem týždňov. V tomto prípade sa na výpočet minimálneho obdobia použijú tie obdobia, ktoré sú najpriaznivejšie pre zamestnancov.

15. Krajskému súdu z vyššie uvedeného znenia čl. 4 bod 2. posledná veta Smernice č. 2008/94 vyplynulo, že použitie obdobia, ktoré je pre zamestnancov najpriaznivejšie, ako žiadala žalobkyňa, sa ale viaže na situáciu, keď je obmedzené obdobie, za ktoré má záručná inštitúcia splatiť neuspokojené nároky na osem týždňov. Podľa slovenského právneho predpisu, ktorým je zák. č. 461/2003 Z.z. sa dávka poskytne v rozsahu troch mesiacov, čo podľa krajského súdu znamená, že toto hľadiska sa na spôsob počítania lehoty 18 mesiacov nevzťahuje.

III. Odvolanie žalobkyne/stanoviská A) 16. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 29.04.2013 (č.l. 32) proti rozsudku krajského (prvostupňového) súdu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadla rozsudok krajského súdu v celom jeho rozsahu. Súčasne poukázala na ten odvolací dôvod, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Najmä poukázala na zásadu efektivity zakotvenú judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, t.j. že vnútroštátny súd má skúmať, či vnútroštátna úprava práv vyplývajúcich zo smernice nespôsobuje ich neuplatniteľnosť alebo či uplatniteľnosť týchto práv do značnej miery nesťaží. Tiež zdôraznila účel dávky garančného poistenia, ktorým je poskytnúť aspoň čiastočnú náhradu mzdových nárokov zamestnancom, ktorý si v danej ťaživej životnej ani nemôžu inak efektívne a účelne uplatniť svoje nevyplatené mzdové nároky.

18. V súvislosti s uvedeným žalobkyňa zdôraznila, že hoci zákonodarca stanovil okamih vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, tak opomenul riešiť situáciu, keď nepríde k podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. ako tomu bolo v prejednávanej veci, k podaniu návrhu došlo oneskorene. Tiež žalobkyňa zdôraznila eurokonformný výklad, ktorého počiatky sa odvíjajú od rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-294/83 Les Verts.

19. Následne žalobkyňa na podporu svojich odvolacích argumentov citovala túto časť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/79/2012-50, ktorý sa v podobnej veci priklonil k právnemu názoru žalobcu [konajúci súd pri preberaní citovaného textu zachoval zvýraznenie použité žalobkyňou]: „Z ust. § 18 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že nárok na dávku garančného poistenia z garančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Predmetný zákon podmienky nároku zamestnanca na dávku garančného poistenia upravuje v ust. § 102 ods. 1. Týmito podmienkami sú: skutočnosť, že zamestnávateľ sa stalplatobne neschopným a skutočnosť, že zamestnávateľ nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, ktoré sú špecifikované v citovanom ust. § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. pod písm. a/ až l. Žiadne iné podmienky nároku (resp, vzniku nároku) na dávku garančného poistenia predmetný zákon neustanovuje. Ustanovenie § 103 zák. č. 461/2003 Z.z., ktorého výklad odseku 2 je medzi účastníkmi konania sporný, neupravuje podmienky vzniku nároku na dávku garančného poistenia, upravuje len výšku dávky garančného poistenia za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené y § 102 ods. 1 cit. zákona. Zo systematického i gramatického výkladu predmetných ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z. potom vyplýva, že ust. § 103 ods. 2 cit. zákona upravuje len výšku dávky garančného poistenia, v tomto prípade teda rozsah náhrady za neuspokojené nároky zamestnanca na mzdu podľa S 102 ods. 1 písm. a/ cit. zákona a to konkrétne v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa (keďže v prejednávanom prípade pracovnoprávny vzťah žiadateľa - žalobcu skončil pred dňom vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa). Súd sa preto stotožnil so žalobcovým výkladom cit. ust. § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. a s jeho argumentáciou, že pri aplikácii predmetného ustanovenia nie je rozhodujúce, kedy pracovnoprávny vzťah žalobcu u zamestnávateľa skončil, t.j. či skončil v období 18 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, alebo nie, rozhodné je, že jeho pracovnoprávny vzťah skončil v období pred začiatkom platobnej neschopnosti zamestnávateľa a v prípade preukázania splnenia podmienok stanovených v § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. má potom žalobca nárok na dávku garančného poistenia v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania jeho pracovnoprávneho vzťahu (predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti žalobcu - 08.04.2011). Pre rozhodnutie o priznaní dávky garančného poistenia na základe žiadosti žalobcu je teda rozhodujúce, či boli splnené podmienky nároku na dávku garančného poistenia v zmysle § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a v prípade, že boli splnené, dávka sa poskytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Podľa názoru súdu nie je možné ust. § 103 ods. 2 cit. zákona vykladať tak, že podmienkou priznania dávky garančného poistenia je, aby posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu u zamestnávateľa muselo začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa bezprostredne predchádzať, pretože takýmto výkladom by správny orgán takto stanovil zamestnancovi ďalšiu podmienku vzniku nároku na dávku garančného poistenia, ktorú však ust. § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. neupravuje, resp. nestanovuje.

20. Záverom žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej sa ako nezákonné ruší a súčasne sa uloží žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania, ktoré žalobkyňa vyčísli v lehote určenej súdom.

B) 21. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 39) zo dňa 03.06.2013 vyplýva, že sa v plnom rozsahu pridržiava stanoviska obsiahnutého v jej vyjadrení z 24.08.2012 k žalobe žalobkyne. Predmetom sporu je výklad ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Podľa právneho názoru žalovanej v zmysle tohto ustanovenia je vznik nároku na dávku garančného poistenia vylúčený, ak neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu nespadajú do obdobia posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu, ak toto skončenie predchádza vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

22. Ďalej žalovaná poukázala na to, že v ustanovení § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. je zakotvený časový rozsah, do ktorého musia spadať neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu. Podľa právneho názoru žalovanej nebolo účelom tejto úpravy, aby dávkou garančného poistenia boli uspokojované akékoľvek neuspokojené pracovnoprávne nároky zamestnanca, ale len také, ktoré príčinne a časovo súvisia so vzniknutou platobnou neschopnosťou zamestnávateľa. V opačnom prípade by si totiž zamestnanci mohli v absurdných prípadoch uplatňovať ich nevyplatené mzdové nároky napríklad aj za obdobie pred 20 rokmi, čo by viedlo k praktickej nemožnosti došetriť presne a úplne skutkový stav (keďže už by nebolo správcu konkurznej podstaty a s vysokou pravdepodobnosťou ani zamestnávateľa oprávneného na potvrdzovanie neuspokojených nárokov). Cieľom ochrany poskytovanej garančným poistením je riešiť aktuálny akútny stav finančnej núdzezamestnanca, a nie preplácať neuspokojené nároky z predchádzajúceho časovo vzdialenejšieho obdobia.

23. Dávkou garančného poistenia je možné uspokojiť len nároky zamestnanca vzniknuté v takto určenom 18 mesačnom časovom období a to v rozmedzí troch mesiacov. Pokiaľ požadované nároky na dávku garančného poistenia do tohto obdobia nespadajú, nárok na dávku garančného poistenia nevznikne. Skutočnosť, že už v období pred skončením pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne jej zamestnávateľ nevyplácal mzdové nároky zamestnancov, nie je možné na účely garančného poistenia považovať za platobnú neschopnosť zamestnávateľa. Táto vzniká až podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na príslušnom súde. Preto skončenie pracovnoprávneho vzťahu pred vznikom platobnej neschopnosti nemožno vyhodnotiť ako skončenie z dôvodu platobnej neschopnosti.

24. Ostatné neuspokojené finančné pracovnoprávne nároky zamestnancov v situácii, kedy platobná neschopnosť zamestnávateľa z pohľadu garančného poistenia nevznikla, alebo vznikla v období dlhšom ako 18 mesiacov po skončení pracovnoprávneho vzťahu, je možné podľa žalovanej uplatniť v občianskoprávnom konaní na príslušnom okresnom súde.

25. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/79/2012-50 zo dňa 09. novembra 2012 žalovaná zdôraznila, že proti uvedenému rozsudku podala dňa 19. decembra 2012 odvolanie, ktoré bolo Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručené dňa 28. decembra 2012.

26. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

IV. Právne názory odvolacieho súdu

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (viď § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok zmenil tak, že v zmysle zrušovacieho dôvodu zakotveného v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250ja ods. 3 zrušil a vrátil jej späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

28. Najvyšší súd sa nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane podstatou odvolania, ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovanej je právna otázka, či metodológia výkladu, resp. voľba príslušnej výkladovej metódy použitá krajským súdom na zdôraznenie úniovej ochrany zamestnanca v prípade platobnej neschopnosti (resp. stavu insolvencie) jeho zamestnávateľa smerom k vnútroštátnemu právu bola súladná s úlohou výkonu súdnej moci alebo nie. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

29. V súvislosti s prejednávanou vecou Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na ústavný princíp právnej istoty, ktorý ho zaväzuje s určitými výnimkami pridržiavať sa doterajšej súdnej judikatúry. V obdobnej veci už Najvyšší súd rozhodol prostredníctvom rozsudku sp. zn. 10Sžso/26/2013 zo dňa 29. januára 2014, z ktorého časť relevantnú pre rozhodnutie veci Najvyšší súd v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. následne cituje: „Podľa § 250i ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkovýstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podľa § 102 ods. 1 ZoSP (nazvaného podmienky nároku na dávku garančného poistenia) Zamestnanec zamestnávateľa podľa § 18 má nárok na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ sa stal platobne neschopný a nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, ktorými sú a) nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, b) nárok na príjem plynúci členovi družstva z pracovného vzťahu k družstvu, c) nárok na odmenu dohodnutú v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, d) nárok na náhradu mzdy za sviatky a pri prekážkach v práci, e) nárok na náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú vznikol nárok počas kalendárneho roka, v ktorom vznikla platobná neschopnosť zamestnávateľa, ako aj za predchádzajúci kalendárny rok, f) nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, g) nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, h) nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, i) nároky cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, ktoré vznikli pri plnení pracovných povinností, j) nárok na náhradu vecnej škody v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, k) nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa osobitného predpisu, l) súdne trovy v súvislosti s uplatnením nárokov z pracovného pomeru zamestnanca na súde z dôvodu zrušenia zamestnávateľa vrátane trov právneho zastúpenia. Podľa § 103 ods. 2 ZoSP (nazvaného výška garančného poistenia) dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa. V prerokúvanom prípade odvolací súd so zreteľom na obsah správnych spisov konštatuje, že správny výklad ustanovenia § 103 ods. 2 ZoSP spočíva jednak v pochopení, že toto ustanovenie upravuje výšku dávky a nie podmienky pre jej priznanie a jednak v tom, že výkladom zákona nemožno rozširovať podmienky pre priznanie toho ktorého inštitútu v ňom uvedeného. Ak sú podmienky pre priznanie dávky garančného poistenia ustanovené v § 102, nemožno z ustanovenia § 103 pridávať ďalšie podmienky zákonodarcom nevyrieknuté. Ustanovenie § 18 ods. 3 ZoSP stanovuje, že nárok na dávku garančného poistenia z garančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Podmienky nároku zamestnanca na dávku garančného poistenia upravuje v § 102 ods. 1, citované v tomto odôvodnení. Týmito podmienkami sú: skutočnosť, že zamestnávateľ sa stal platobne neschopným a skutočnosť, že zamestnávateľ nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, špecifikované v citovanom ustanovení. Žiadne iné podmienky nároku (resp, vzniku nároku) na dávku garančného poistenia zákon o sociálnom poistení neustanovuje. Ustanovenie § 103 zák. č. 461/2003 Z.z., ktorého výklad odseku 2 je medzi účastníkmi konania sporný, neupravuje podmienky vzniku nároku na dávku garančného poistenia, upravuje len výšku dávky garančného poistenia, za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v § 102 ods. 1 zákona. Zo systematického i gramatického výkladu predmetných ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z. potom vyplýva, že § 103 ods. 2 ZoSP upravuje len výšku dávky garančného poistenia, v tomto prípade teda rozsah náhrady za neuspokojené nároky zamestnanca na mzdu podľa § 102 ods. 1 písm. a) ZoSP, a to konkrétne v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Z dôvodu, že v prerokúvanom prípade pracovnoprávny vzťah žiadateľky - žalobkyne skončil pred dňom vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, odvolací súd sa stotožnil s výkladom žalobkyne § 103 ods. 2 ZoSP a s jej argumentáciou, že pri aplikácii predmetného ustanovenia nie je rozhodujúce, kedy pracovnoprávny vzťah žalobcu u zamestnávateľa skončil, t.j. či skončil v období 18 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, alebo nie, rozhodné je, že jeho pracovnoprávny vzťah skončil v období pred začiatkom platobnej neschopnosti zamestnávateľa a v prípade preukázania splnenia podmienok stanovených v § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. má potom žalobca nárok na dávku garančného poistenia v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania jeho pracovnoprávneho vzťahu (predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti žalobcu - 8. apríla 2011). Pre rozhodnutie o priznaní dávky garančného poistenia na základe žiadosti žalobkyne je teda rozhodujúce, či boli splnené podmienky nároku na dávkugarančného poistenia v zmysle § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a v prípade, že boli splnené, dávka sa poskytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je možné ustanovenie § 103 ods. 2 cit. zákona vykladať tak, že podmienkou priznania dávky garančného poistenia je, aby posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu u zamestnávateľa mus elo zač iatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa bezprostredne predchádzať, pretože takýmto výkladom by správny orgán fakticky stanovil zamestnancovi ďalšiu podmienku vzniku nároku na dávku garančného poistenia, ktorú však § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. neupravuje, resp. nestanovuje a teda nepozná.“

30. Najvyšší súd nezistil, že by bolo potrebné sa od uvedenej argumentácie odchýliť, a preto sa s ňou stotožnil. V súvislosti s uvedeným musí najmä zdôrazniť časovú chronológiu skutkového stavu. Z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že

- dňa 26. októbra 2009 bol ukončený pracovný pomer žalobkyne v spoločnosti ALLTEC & GLOBTECH Co, s.r.o.,

- dňa 08. apríla 2011 bol podaný Okresnému súdu Košice I. návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka ALLTEC & GLOBTECH Co, s.r.o.,

- dňa 14. októbra 2011 žalobkyňa podala žiadosť o dávku garančného poistenia, Z uvedeného časového prehľadu nepochybne vyplýva, že obdobím posledných 18 mesiacov pre trvanie pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúceho začiatku platobnej neschopnosti na uplatňovanie neuspokojených nárokov z garančného poistenia je obdobie od 08. októbra 2009 do 07. apríla 2011. V uvedenom období pracovný vzťah k zamestnávateľovi žalovanej trval. 31. Ako už bolo prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžso/26/2013 (viď bod č. 29) vyššie zdôraznené, ustanovenie § 18 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. stanovuje, že nárok na dávku garančného poistenia z garančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (konkrétne § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.). Ide o skutočnosť:

- že zamestnávateľ sa stal platobne neschopným a

- zamestnávateľ nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, špecifikované v citovanom ustanovení. Žiadne iné podmienky nároku (resp. vzniku nároku) na dávku garančného poistenia zák. č. 461/2003 Z.z. neustanovuje. Ich splnenie krajský súd nepreveroval a žalovaná sa s nimi nezaoberala. Na uvedenom právnom rámci preto dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu nie je v súlade so zákonom.

V.

32. V súvislosti s hore naznačeným úniovým rozmerom riešenej veci Najvyšší súd zdôrazňuje, že počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.

33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozsudku sp. zn. 10Sžso/26/2013, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

34. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania, ako aj so svojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.), ale aj špeciálne (§ 250jaods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie zakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať.

35. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej žalobkyni právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko právny zástupca úspešnej žalobkyne nepostupoval pri uplatnení práva v zákonnej 3 - dňovej lehote v súlade so zákonom a iné trovy zo súdneho spisu nevyplývajú, rozhodol Najvyšší súd o náhrade trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti.

36. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).