1Sžso/12/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: Mgr. C.W., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., XXX XX D., proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Žellova č. 2, 829 24 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.02.2012 č. k. 4S 176/2009-21, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. februára 2012 č. k. 4S 176/2009-21 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. DK 91/000001/2009/R zo 14. augusta 2009 r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: DK 91/000001/2009/R zo 14.08.2009 (č.l. 4 súdneho spisu) predseda žalovaného ako odvolací správny orgán podľa ustanovenia § 84 v spojení s § 23 ods. 1 písm. e) a § 77 ods. 1 zákona predseda žalovaného ako odvolací správny orgán s oprávnením podľa § 84 v spojení s ustanovením § 23 ods. 1 písm. e) a § 77 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 581/2004 Z.z.“) postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zmenil s účinkami, že v celom rozsahu nahrádza platobný výmer č. 2504 - 1/2003 z 09.01.2004 vydaný Všeobecnou zdravotnou poisťovňou so sídlom v Bratislave.

Podľa § 84 zák. č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom v čase napadnutého rozhodnutia začaté správne konania doterajšej zdravotnej poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného povolenia na základe tohto zákona dokončí úrad. Ak doterajšia zdravotná poisťovňa na základe schváleného transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť do 31. marca 2005, začaté správne konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005 prechádzajú na úrad 01. októbrom 2005.

Podľa § 23 ods. 1 písm. e) zák. č. 581/2004 Z.z. v citovanom znení predseda úradu rozhoduje o rozkladoch proti rozhodnutiam úradu vydaným v prvom stupni, a to na návrh ním ustanovenej poradnej komisie.

Podľa § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v citovanom znení na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Žalovaný hore uvedenú zmenu vymedzil nasledovne: 1. „nemení sa 1.1. dlžné poistné v sume 38,13 € na zdravotné poistenie za obdobie 1.1.1. od 24.02.1996 do 29.02.1996 a 1.1.2. od 01.03.2001 do 30.06.2001, 1.2. poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie, t.j. v sume 77,17 € za obdobie 1.2.1. od 24.02.1996 do 29.02.1996 a 1.2.2. od 01.03.2001 do 30.06.2001, 2. menia sa 2.1. trovy konania súvisiace s vydaním platobného výmeru zo sumy 2,72 € na sumu 0,00 €, 3. ruší sa 3.1. poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za obdobie od 02/1995 do 04/2003 v sume 1,02 €. 3. Uvedený platobný výmer bol zdravotnou poisťovňou vydaný z dôvodu porušenia povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 273/1994 Z.z.“).

Podľa § 16 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z.z. v znení účinnom v čase sledovaného obdobia (1996 a 2001) osoby uvedené v § 10 ods. 2 odvádzajú poistné samy.

4. Pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí sa žalovaný najskôr zaoberal s námietkou premlčania vznesenou žalobcom. S citáciou § 21 ods. 1 a 4 a § 76b zákona č. 273/1994 Z.z. žalovaný zdôraznil, že uvedeným prechodným ustanovením sa zakotvilo, že právo predpísať poistné sa premlčí za 10 rokov odo dňa jeho splatnosti. Preto poistné splatné do 08.01.1996, t.j. po účinnosti zákona č. 124/1998 Z.z. podľa žalovaného nebolo premlčané a vzťahuje sa naň desaťročná lehota.

5. Ďalej s odkazom na ustanovenia § 23 ods. 1 a 2 zák. č. 273/1994 Z.z. žalovaný zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca v období od 24.02.1996 do 29.02.1996 a od 01.03.2001 do 30.06.2001, ktoré sú predmetom tohto konania, bol vedený v zdravotnej poisťovni ako osoba podľa ustanovenia § 10 ods. 2 zák. č. 273/1994 Z.z.

V zmysle hore citovaného ustanovenia § 16 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z.z. je táto osoba povinná sama odvádzať, resp. platiť poistné na zdravotné poistenie, pričom podľa ustanovenia § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. vymeriavacím základom na určenie poistného je úhrn príjmov, ktorý podlieha dani z príjmov. Žalobca však sumy dlžného poistného podľa žalovaného zakladajúce sa na uvedených právnych dôvodoch neuhradil.

Podľa § 23 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z. v citovanom znení platí, že ak platiteľ poistného zistil, že poistné nebolo uhradené včas a v správnej výške, je povinný zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1% zdlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.

Podľa § 23 ods. 2 zák. č. 273/1994 Z.z. v citovanom znení platí, že ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy poistného za každý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.

II. Konanie na prvostupňovom súde

6. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 14.09.2009.

7. Krajský súd ako prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania, a na základe uvedeného dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

8. Pri svojom zamietajúcom rozsudku vychádzal z nasledovného skutkového stavu. Všeobecná zdravotná poisťovňa, pobočka Bratislava vydala dňa 09.01.2004 platobný výmer, ktorý bol potvrdený žalovaným dňa 18.08.2004 pôvodným rozhodnutím č. 2004/3311/567/OP-63. Na podnet žalobcu toto právoplatné rozhodnutie správneho orgánu bolo dňa 17.02.2005 Krajským súdom v Bratislave zrušené podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O.s.p. a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave vtedy jednoznačne zodpovedal spornú otázku povinnosti zaplatiť nezaplatené poistné vrátane povinnosti zaplatiť poplatok z omeškania, nakoľko v tejto časti označil napadnuté rozhodnutie ako súladné so zákonom. Naopak za rozporné so zákonom krajský súd označil vyrubenie trov správneho konania.

9. Na základe uvedeného potom žalovaný pokračoval v ďalšom konaní v intenciách rozsudku Krajského súdu v Bratislave a tým, že prihliadol aj na ďalšie nedostatky v prechádzajúcom prvostupňovom konaní, následne vyslovil zmenu pôvodného platobného výmeru č. 2504-1/2003, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.

10. Krajský súd ďalej z administratívneho spisu zistil, že žalobca v období od 20.09.1996 do 27.02.2003 bol študentom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V období marec až júl 2001 na základe dohody o vykonaní práce uzatvorenej so Slovenským národným centrom pre ľudské práva bol jeho hrubý príjem mesačne 2.000 Sk. V tom istom období súčasne na základe dohody o pracovnej činnosti uzatvorenej s advokátom JUDr. Tomáškom dosahoval jeho hrubý príjem mesačne 3.000,-Sk, a to v mesiacoch marec a apríl, a po 1.500,-Sk v mesiacoch máj a júl 2001. Úhrnom príjem žalobcu v mesiaci marec a apríl 2001 dosiahol sumu 5.000,-Sk mesačne a v máji a v júni 2001 dosiahol sumu 4.500,-Sk mesačne.

11. Ďalej z administratívneho spisu pre krajský súd vyplýva, žalobca bol v období od 24.02.1996 do 29.02.1996 (t.j. 6 dní) a od 01.03.2001 do 30.06.2001 (t.j. 4 mesiace) skutočne v zdravotnej poisťovni vedený ako osoba podľa ustanovenia § 10 ods. 2 zák. č. 273/1994 Z.z. Avšak z uvedeného administratívneho spisu nevyplýva, že by poistné na zdravotné poistenie v sume 38,13 € žalobca do dňa vydania napadnutého rozhodnutia bol uhradil.

12. S odkazom na ustanovenia § 13 ods. 8, § 10, § 12, § 15 ods. 1 písm. d) a § 16 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z.z. krajský súd konštatoval, že počas vysokoškolského štúdia za žalobcu platil poistné štát do doby, až jeho príjem z dohody o pracovnej činnosti a z dohody o vykonaní práce presiahol sumu 3.000,- Sk. Nakoľko žalobca nebol zaradený do žiadnej zo skupín platiteľov poistného uvedených v § 13 ods. 1až 7 zák. č. 273/1994 Z.z., hoci mal vlastný príjem, preto po dosiahnutí príjmu väčšieho ako 3.000,-Sk bolo zaradenie žalobcu ako študenta vysokoškolského denného štúdia žalovaným do kategórií upravených v § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. podľa názoru krajského súdu správne. Tento záver podporuje aj to, že žalobca bol v rozhodnom období osobou, ktorú bolo potrebné zaradiť do skupiny osôb uvedených v ustanovení § 10 ods. 2 písm. c) zák. č. 273/1994 Z.z., nakoľko podľa krajského súdu za neho poistné štát neplatil.

Podľa § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. v znení platnom do 29.02.1996 vymeriavacím základom na určenie poistného pre ostatných poistencov je úhrn príjmov, ktorý podlieha dani z príjmov. 9a) Ak poistenec takýto príjem nemá, je vymeriavacím základom výška minimálnej mzdy, 9b) ktorá platí k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platí poistné.

Podľa § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. v znení platnom do 30.06.2001 vymeriavacím základom na určenie poistného pre ostatných poistencov je úhrn príjmov, ktorý podlieha dani z príjmov. 9a) Ak poistenec takýto príjem nemá, je vymeriavacím základom 3.000,-Sk.

Podľa § 10 ods. 2 písm. c) zák. č. 273/1994 Z.z. v znení platnom do 29.02.1996 poistné sú povinné platiť aj osoby s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktoré nie sú osobami, za ktoré platí poistné štát alebo Fond zamestnanosti Slovenskej republiky s výnimkou osôb vyňatých zo zdravotného poistenia podľa § 3 ods. 3 písm. b) a c).

Podľa § 10 ods. 2 písm. c) zák. č. 273/1994 Z.z. v znení platnom do 30.06.2001 poistné sú povinné platiť aj osoby s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktoré nie sú osobami, za ktoré platí poistné štát alebo Národný úrad práce s výnimkou osôb vyňatých zo zdravotného poistenia podľa § 3 ods. 3 písm. b) a c).

13. Ďalej krajský súd dôvodil, že skupina platiteľov osôb uvedená v § 12 zák. č. 273/1994 Z.z. je povinná zo zákona platiť poistné, pričom vzhľadom ku skutočnosti neexistencii konkrétneho príjmu, z ktorého by bolo možné vypočítať určenú výšku poistného (vymeriavacieho základu), by sa táto skupina osôb dostala podľa krajského súdu do situácie patovej. Preto zrejme zákonodarca v odseku 7 tohto ustanovenia určil, že tieto osoby si môžu určiť výšku svojho vymeriavacieho základu pre výpočet určeného poistného fiktívne, najmenej však sumou 3.000,-Sk.

Na tomto mieste však krajský súd zdôraznil, že aj napriek tomu, že žalobca bol osobou, za ktorú štát prestal platiť poistné, nie je možné u neho aplikovať § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z., ale ustanovenie § 13 ods. 8 citovaného zákona, pretože v rozhodnom období mal žalobca vlastný príjem a tento príjem predstavoval úhrnom sumu vyššiu ako 3.000,-Sk. Preto krajský súd s opätovným odkazom na ustanovenie § 15 ods. 1 písm. d) zák. č. 273/1994 Z.z. názor žalobcu, že za použitia ustanovenia § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z. si mohol určiť vymeriavací základ sám, a to najmenej však sumou 3.000,- Sk, neuznáva ako správny názor.

14. Na uvedenom základe konajúci krajský súd s poukazom na vyššie uvedené námietky žalobcu neuznal za dôvodné, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

III. Odvolanie žalobcu/stanoviská A)

15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.04.2012 (č.l. 26) proti rozsudku krajského (prvostupňového) súdu žalobca vyjadril nesúhlas s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 10 ods. 2 písm. c), odsek 7, § 12 ods. 7 a § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. 16. Uvedený výklad krajského súdu žalobca označil za teleologický výklad zákonnosť s mylnými závermi. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že takzvané zdravotné poistenie je totiž v skutočnosti svojou podstatou účelovo viazanou zdravotnou daňou s určenou sadzbou a určeným okruhom príjmov, ktorézdaneniu podliehajú, a príjmov, ktoré zdanenie nepodliehajú.

Nakoľko takto špecifikovanú zdravotnú daň musí platiť každá osoba, zákonodarca zároveň určil minimálnu daň osobám, ktoré zdaniteľný príjem nemajú, pričom podľa žalobcu „týmto osobám optimisticky ponechal možnosť platiť aj vyššiu daň“.

17. Ďalej žalobca uviedol, že výklad krajského súdu princípy zdravotného zdanenia popiera, lebo ukladá povinnosť platiť zdravotnú daň aj z príjmov, ktoré zdaneniu nepodliehajú. Potom by podľa názoru žalobcu osoba vymedzená v § 10 ods. 2 zák. č. 273/1994 Z.z. mala odvádzať aj z úrokov na vkladných knižkách, poprípade z príjmu z predaja alebo prenájmu nehnuteľností, lebo tieto sa tiež považujú za príjmy v zmysle ustanovenia § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. Avšak zamestnanci, ako aj ďalší poistenci (SZČO) z takéhoto príjmu zdravotnú daň platiť nemusia, nakoľko sa na nich ustanovenie § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. neaplikuje.

18. Podľa žalobcu výklad, ku ktorému dospel krajský súd, tak nielenže nevyjadruje vôľu zákonodarcu, ale vo svojich dôsledkoch je nepriamo diskriminačný, nakoľko bez vecného opodstatnenia zaťažuje jednu vybranú kategóriu fyzických osôb zdravotnou daňou aj z príjmov, z ktorých ostatné kategórie poistencov zdravotnú daň neplatia.

19. Preto sa podľa žalobcu mal krajský súd držať jasného znenia zákona a aplikovať triviálne výkladové pravidlá. Najmä si mal byť vedomý toho, že ustanovenie § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z. má charakter špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniu § 13 ods. 8 citovaného zákona, ktoré sa vzťahuje na ostatných poistencov, a preto má podľa žalobcu povahu všeobecného ustanovenia, ktorého aplikácia je v danom prípade vylúčená.

Podľa § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z. v hore citovanom znení osoby uvedené v § 10 ods. 2 platia poistné v sume 13,7% z nimi určeného vymeriavacieho základu, najmenej však z výšky minimálnej mzdy.

20. Takisto je podľa žalobcu mylný záver krajského súdu, že povinnosť platiť poistné mu vzniklo od 01.03.2001 (t.j. od uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti). Povinnosť štátu platiť za žalobcu poistné však nezaniká uzatvorením dohody o pracovnej činnosti, ale až reálnym dosiahnutím príjmu prevyšujúceho sumu 3.000,-Sk, nakoľko, čo žalobca osobne zdôraznil, napriek uzatvoreným dohodám mohol mať, napríklad v dôsledku svojej práceneschopnosti príjem nižší.

Vyplatené odmeny sa v zmysle vtedy účinného zákona č. 286/1999 Z.z. o daniach z príjmov stali príjmom žalobcu až ich vyplatením, nie vznikom nároku na jej výplatu (viď § 40a zákona č. 286/1999 Z.z.).

21. Navyše, ak by povinnosť platiť poistné vznikla už uzatvorení dohody o pracovnej činnosti, potom žalobca zdôraznil, že by si musel splniť svoju oznamovaciu povinnosť do ôsmich dní od uzavretia dohody napriek tomu, že nedosiahol ešte žiaden príjem a ani mu na žiaden príjem nárok nevznikol. Skutočnú výšku príjmu sa dozvedel až v posledný deň mesiaca marec 2001 a príjem naozaj dosiahol až vyplatením odmeny v mesiaci apríl 2001. Preto sa žalobca domnieva, že za mesiac marec 2001 nebol povinný platiť poistné, ktoré od neho žalovaný požaduje vo výške 700,-Sk.

22. Záverom žalobca navrhol, aby bol napadnutý rozsudok krajského súdu zmenený tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené rozhodnutie žalovaného bude zrušené.

B) 23. Z vyjadrenia žalovaného (č.l. 29) zo dňa 27.04.2012 vyplýva, že žalovaný sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Žalovaný sa pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 04.11.2009 v plnom rozsahu, pričom poukazuje najmä na skutočnosť, že jeho rozhodnutie je v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, je vydané príslušným orgánom, vychádza zo spoľahlivo zistenéhoskutkového stavu a obsahuje predpísané náležitosti.

24. Záverom žalovaný požiadal, aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

IV. Právne názory odvolacieho súdu

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

26. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd sčasti stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či platná právna úprava ukladala povinnosť osobe pripravujúcej sa na svoje budúce povolanie z príjmu získaného z činností mimo pracovného pomeru platiť poistné na zdravotné poistenie. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

27. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal interpretáciou dvoch zákonných ustanovení, ktoré, ako sa na prvý pohľad aj javí, majú protichodný charakter. Ide o vzájomný vzťah ustanovení § 12 ods. 7 a § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z.

Uvedené ustanovenia podľa krajského súdu súvisia s porušením povinnosti zakotvenej v § 16 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z.z., ktorú mal podľa žalovaného, a tiež v zmysle záverov krajského súdu, žalobca porušiť. Podľa žalobcu mal krajský súd pri aplikácii užiť známe výkladové pravidlá, pričom si mal uvedomiť to, že medzi nimi je vzťah špeciálneho ustanovenia k ustanoveniu všeobecnému.

S uvedeným tiež súvisí námietka žalobcu, že jeho povinnosť platiť poistné mu vznikla už 01. marca 2001, t.j. od uzatvorenia dohody o pracovnej činnosti, na základe ktorej žalobca mohol očakávať dosiahnutie príjmu presahujúceho 3.000,-Sk. Žalobca však tomuto názoru krajského súdu oponoval, že jeho príjem presiahol 3.000,-Sk až v mesiaci apríl 2001, a preto za mesiac marec 2001 nebol povinný platiť poistné, ktoré odo neho žalovaný požaduje vo výške 700,-Sk. 28. Predovšetkým Najvyšší súd v súvislosti s hore uvedenou námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci (t.j. výkladu práva) poukazuje na to, že idea právneho štátu zakotvená v článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje nielen od orgánov súdnej moci, ale aj moci výkonnej, aby ich výklad práva v konkrétnej veci nepochybne smeroval (princíp právnej istoty) k tomu výsledku, ktorý mal, resp. mal mať na mysli zákonodarca pri jeho tvorbe.

Na základe uvedeného potom pre sudcu spočíva význam interpretácie v tom, že zákonodarcom všeobecne sformulované pravidlo (je nutné mať na mysli najmä jeho dispozíciu) musí transformovať prostredníctvom jazykových prostriedkov na, pre podmienky konkrétneho skutkového stavu, aplikácieschopné pravidlo, a toto porovnáva s reálnou situáciou, dejom, resp. postojom, či iným druhom správania jednotlivca v prejednávanej veci. Následne úradná osoba vykonávajúca výklad svoje úvahy, ktoré ju abstraktne vedeným spôsobom viedli k prijatiu takéhoto výsledku výkladu, musí v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), poprípade osobitných konaní správneho orgánu v zmysle iných ustanovení, resp. v prípade sudcu podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. objasniť, ani že by sa vystavil nebezpečenstvu z nesprávneho právneho výkladu. Takýto prístup k výkladu práva v súdnej praxi je naplnením princípu právnej istoty v spoločnosti a súčasne eliminuje ľudskú omylnosť a ovplyvniteľnosť.

29. Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom nálezu sp. zn. III. ÚS 341/07 uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napríklad viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad „e ratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.

30. Z napadnutého rozsudku Najvyšší súd zistil, že krajský súd vyslovil svoj právny názor v tom, že (viď bod č. 11) povinnosť štátu platiť poistné za žalobcu skončila v okamihu, keď jeho príjem z dohôd presiahol sumu 3.000,- Sk. Na základe skutočnosti, že žalobca nebol zaradený do žiadnej zo skupín platiteľov poistného uvedených v § 13 ods. 1 až 7 zák. č. 273/1994 Z.z., tak s dôrazom na to, že mal vlastný príjem (3.000,-Sk), bolo podľa krajského súdu s podporným odkazom na ustanovenie § 10 ods. 2 písm. c) zák. č. 273/1994 Z.z. zaradenie žalobcu ako študenta vysokoškolského denného štúdia žalovaným do kategórií upravených v § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. správne.

Pri vyslovení tohto právneho názoru krajský súd vychádzal aj z právnych názorov obsiahnutých v právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.02.2005, ktorý mali jednoznačne zodpovedať spornú otázku k povinnosti žalobcu zaplatiť nezaplatené poistné vrátane povinnosti zaplatiť poplatok z omeškania, nakoľko v tejto časti Krajský súd v Bratislave v tom čase označil napadnuté rozhodnutie ako súladné so zákonom. K uvedenému Najvyšší súd konštatuje, že vykonávajúc právomoc odvolacieho súdu nie je v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný právnymi závermi nižšieho súdu.

31. Naopak žalobca takýto výklad dotknutých ustanovení zák. č. 273/1994 Z.z. podrobil kritike s tým, že uvedený výklad by viedol v praxi k absurdnostiam, ktoré príkladmo naznačil (najmä bod č. 21). Takisto žalobca (viď bod č. 16) charakterizoval podstatu platby poistného do systému zdravotného poistenia ako účelovo viazanou zdravotnú daň s určenou sadzbou a určeným okruhom príjmov, ktoré zdaneniu podliehajú, a príjmov, ktoré zdaneniu nepodliehajú. Najvyšší súd sa čiastočne stotožňuje s uvedeným názorom žalobcu, avšak uvedený charakter povinnej a pravidelnej platby nespĺňa požiadavky kladené teóriou finančného práva na daň, ktorá smeruje, na rozdiel od platieb poistného v prospech príslušnej poisťovne (ako verejnoprávnej ustanovizne, resp. subjektu „sui generis“), do príjmovej časti štátneho rozpočtu.

32. Najvyšší súd pri odpovedaní na otázku, či žalobca bol v relevantnom období rokov 1996 a 2001 zaťažený povinnosťou platiť poistné (§ 10 ods. 2 v spojení s § 16 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z.z.), predovšetkým poukazuje na účel (cieľ) zákona (t.j. naznačenú vôľu zákonodarcu), ktorý je pre zák. č. 273/1994 Z.z. prostredníctvom § 1 písm. a) a c) okrem iného vymedzený tak, že účelom tohto zákona je upraviť systém zdravotného poistenia vrátane jeho mechanizmu financovania. Uvedený mechanizmus financovania zákonodarca oprel o základnú myšlienku povinného zdravotného poistenia osôb majúcichna území Slovenskej republiky trvalý pobyt (§ 3 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z.) a časovo sa toto poistenie vzťahuje na uvedené osoby spravidla od ich narodenia (§ 8 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z.).

33. Bremeno finančnej tvorby prostriedkov na zabezpečenie fungovania mechanizmu zdravotného poistenia (tzn. ako osobitnej povinnej pravidelnej platby verejnoprávnym subjektom) zákonodarca vztiahol prostredníctvom § 10 zák. č. 273/1994 Z.z. na okruh osôb, ktoré majú relevantný príjem (zamestnanci, samostatne zárobkovo činné osoby a spolupracujúce osoby) alebo na zabezpečujúce subjekty, tzn. štát, poprípade Fond zamestnanosti Slovenskej republiky. Pre okruh maloletých osôb, tzn. osôb, u ktorých sa objektívne predpokladá, že vzhľadom na svoju pracovnú nespôsobilosť, resp. potrebu sa sústavne pripravovať na svoje budúce povolanie, nemajú možnosť si zaobstarať príjem vlastnou prácou, platí poistné do systému zdravotného poistenia štát. Táto situácia nastala aj v prejednávanej veci, nakoľko žalobca bol v predmetnom období vysokoškolským študentom, ktorý mal príležitostný príjem z činnosti vykonávaných na základe dohôd z mimopracovného pomeru.

34. Z uvedeného pohľadu je dôležité to, že zákonodarca na jednej strane uzákonil povinnosť štátu (§ 10 ods. 6 písm. a/ zák. č. 273/1994 Z.z.) platiť poistné za takéto osoby, avšak na druhej strane z tejto povinnosti štátu vyňal osoby, ktoré majú vlastný príjem podliehajúci režimu dane z príjmov, a takýto príjem musí presahovať výšku minimálnej mzdy.

35. Pre Najvyšší súd z tejto situácie vyplýva záver, že pokiaľ štát prestal byť zo zákonných dôvodov platiteľom poistného pre hore uvedenú osobu (nezaopatrené dieťa), tak zákonodarca na takúto osobu preniesol v zmysle § 10 ods. 2 písm. c) zák. č. 273/1994 Z.z. povinnosť platiť poistné. Pričom prostredníctvom ustanovenia § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z. vymedzil výšku poistného stanovenou percentuálnou mierou a určiteľným vymeriavacím základom. Takáto situácia aj nastala u žalobcu, ktorý v mesiaci marec a apríl 2001 dosiahol brutto príjem mesačne 165,96 € (5.000,-Sk) a v mesiaci máj a jún 2001 brutto príjem mesačne 116,17 € (3.500,-Sk). Za tejto situácie Najvyšší súd akceptuje výklad žalobcu, že bol oprávnený si zvoliť výpočtový základ aj v minimálnej sume 3.000,-Sk.

Podľa § 10 ods. 2 písm. c) zák. č. 273/1994 Z.z. v hore uvedenom znení poistné sú povinné platiť aj osoby s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktoré nie sú osobami, za ktoré platí poistné štát alebo Národný úrad práce s výnimkou osôb vyňatých zo zdravotného poistenia podľa § 3 ods. 3 písm. b) a c). Podľa § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z. v hore uvedenom znení osoby uvedené v § 10 ods. 2 platia poistné v sume 14,0% z nimi určeného vymeriavacieho základu, najmenej však z 3.000,-Sk.

36. Napriek hore citovanému zneniu § 12 ods. 7 zák. č. 273/1994 Z.z. a výslovne vznesenej námietke žalobcom (str. 2 a 3 napadnutého rozhodnutia žalovaného), tak žalovaný na takúto situáciu nesprávne aplikoval ustanovenie § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z., a následne, bez dostatočného objasnenia svojich úvah požadovaného podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v spojení s § 58 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z.z., dospel k záveru o vzniku povinnosti žalobcu zaplatiť uvedené sumy na poistnom, ako aj vyrubený poplatok z omeškania. V uvedenej nesprávnej aplikácii § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. na prejednávanú vec a v nedostatočnom odôvodnení dosiahnutých právnych záverov (žalovaný iba mechanicky na str. 3 preberal dôvody zdravotnej poisťovne obsiahnuté v liste zo 16.02.2004) vidí Najvyšší súd dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Podľa § 13 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. v hore uvedenom znení vymeriavacím základom na určenie poistného pre ostatných poistencov je úhrn príjmov, ktorý podlieha dani z príjmov. 9a) Ak poistenec takýto príjem nemá, je vymeriavacím základom 3.000,-Sk.

37. Uvedenou nesprávnou právnou aplikáciou práva je dotknutá aj časť výroku týkajúca sa vyrubenia poplatku z omeškania. Navyše žalovaný, napriek svojmu zmeňujúcemu výroku (v celej časti pôvodného výroku) presne nevymedzil, od kedy je žalobca v omeškaní.

Podľa § 23 ods. 8 zák. č. 273/1994 Z.z. v hore uvedenom znení platí, že ak poisťovňa zistí nedostatkyuvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy poistného za každý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.

V.

38. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu, ako aj s prihliadnutím na závery žalovaného Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

39. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

40. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko úspešný žalobca nebol právne zastúpený a zo spisu žiadne iné náklady neboli zistené, náhrada trov mu nebola priznaná.

41. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť daň z pridanej hodnoty je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).