Najvyšší súd
1Sžr/80/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: J., bytom V.L., právne zastúpeného JUDr. L., advokátom v D., proti
žalovanému: Krajský pozemkový úrad v Trnave, Vajanského č. 22, Trnava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KPÚ B2010/00015 zo dňa 8.1.2010, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 24S/21/2010-32 zo dňa 23.3.2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 24S/21/2010-32 zo dňa 23.3.2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia
zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KPÚ B2010/00015 zo dňa 8.1.2010, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Obvodného
pozemkového úradu v Dunajskej Strede č. j. D/2009/00449-10 zo dňa 28.10.2009 o zastavení
konania o reštitučnom nároku žalobcu z dôvodu podľa § 30 ods. 1 písm. d/ zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len „SP“). O trovách konania rozhodol krajský súd tak,
že žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu. Konštatoval že správne orgány na oboch stupňoch postupovali v duchu
spolupráce s účastníkom konania pri odstraňovaní vád jeho podania – viackrát žalobcovi
predĺžili lehotu na predloženie požadovaných dokladov, prerušili konanie a navyše žalobca
bol od počiatku zastúpený advokátom. Napriek týmto skutočnostiam žalobca nepredložil
správnym orgánom všetky podklady potrebné pre rozhodnutie, najmä nepredložil dôkaz,
že jeho právni predchodcovia boli pôvodnými vlastníkmi žiadaných nehnuteľností, v akom
podiele a na základe akého titulu prešli nehnuteľnosti na štát. Z výmeru vydaného
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy bolo zrejmé len to, že podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. a nariadenia č. 64/1946 Sb. boli dotknuté pozemky pridelené
do vlastníctva Pasienkového spoločenstva obcí Veľký Lég – Bystričania, kolonisti, 1.6.1948,
no nebolo preukázané, kto tvoril toto pasienkové spoločenstvo. Krajský súd v argumentácii
poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sž-o-KS/62/2006, v zmysle ktorého SP rozlišuje
všeobecné a špeciálne náležitosti podania; neoddeliteľnou súčasťou podania sú prílohy
preukazujúce splnenie podmienok hmotnoprávnych predpisov nevyhnutných na priznanie
oprávnenia, napr. listinné dôkazy s katastra nehnuteľností. Zdôraznil, že rozsah pomoci
poskytovanej správnym orgánom pri odstraňovaní nedostatkov podania nie je absolútny,
ale zákon tu vychádza z predpokladu aktívnej spolupráce účastníkov konania.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie žiadajúc rozsudok krajského súdu
zmeniť a rozhodnutia správnych orgánov zrušiť a vec im vrátiť na ďalšie konanie. Tvrdil,
že súd vec nesprávne právne posúdil, pretože nezhodnotil skutočnosť, že v priebehu
správneho konania predložil správnym orgánom viaceré listinné dôkazy. Vyjadril názor,
že výmer vydaný povereníctvom je dostatočným dôkazom o prechode vlastníctva k pozemkom – je reštitučným titulom a uviedol, že majetok bol následne odovzdaný
do vlastníctva družstva bez náhrady na základe zákona č. 81/1949 Zb. a bez vydania právneho
aktu, ktorý by smeroval proti právnym predchodcom oprávneného.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdiť, pretože podanie žalobcu trpelo nedostatkami, ktoré neboli
odstránené ani v dodatočne poskytovaných a predlžovaných lehotách.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 OSP v spojení
s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 20. decembra 2011 po tom, čo deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade,
v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3 uvedeného
zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
V zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z.z. oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia
bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave
právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných
právnych útvarov.
Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z. na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 19 ods. 1 Správneho poriadku podanie možno urobiť písomne alebo ústne
do zápisnice, alebo elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým
podpisom podľa osobitného zákona. Možno ho urobiť aj telegraficky alebo telefaxom; také
podanie obsahujúce návrh vo veci treba písomne alebo ústne do zápisnice doplniť najneskôr
do troch dní.
Podľa § 19 ods. 2 Správneho poriadku podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.
Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Osobitné
právne predpisy môžu ustanoviť jeho ďalšie náležitosti.
Podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti,
správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve,
aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie zastaví.
Podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví,
ak účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky
svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený.
Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis
žalovaného, vyplýva, že žalobca si podaním, doručeným obvodnému pozemkovému úradu dňa 31.12.2004, uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k. ú. V. podľa
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a to z dôvodu podľa § 3
ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z.z., s tým, že pôvodnými vlastníkmi žiadaných
nehnuteľností boli v čase prechodu na štát jeho rodičia.
Vzhľadom na to, že žalobca k žiadosti nepripojil doklady preukazujúce oprávnenosť
jeho nároku, správny orgán konanie prerušil a žalobcu vyzval na doloženie potrebných
dokladov a to konkrétne: zoznam pôvodných vlastníkov „Pasienkového spoločenstva obcí
Veľký Lég – Bystričania, kolonisti“, doklad o vlastníctve pôvodných vlastníkov,
identifikácia parciel, doklad o odňatí nehnuteľností štátom, matričné doklady
na preukázanie príbuzenského vzťahu, dedičské rozhodnutie po pôvodných vlastníkoch.
Prvostupňový správny orgán zároveň žalobcu poučil o následku zastavenia konania v prípade
uplynutia poskytnutej 90-dňovej lehoty. Na žiadosť žalobcu bola lehota predlžená. Žalobca
doložil správnemu orgánu identifikáciu parciel, pozemnoknižné vložky a úmrtné listy F. a B.
(pôvodných vlastníkov). Z dôvodu, že žalobca nedoložil ostatné požadované podklady,
obvodný pozemkový úrad konanie zastavil s poukazom na § 30 ods. 1 písm. d/ SP.
Žalobca napadol uvedené rozhodnutie odvolaním, v ktorom uviedol, že počas
prerušenia konania predložil viaceré listinné dôkazy, teda vo veci konal; nečinný bol práve
správny orgán, ktorému došlo uplatnenie nároku dňa 31.12.2004, no konať začal
až 17.6.2009.
Žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil s tým,
že žiadateľom bola poskytnutá dostatočne dlhá lehota na zabezpečenie požadovaných
dokladov, no žalobca neprejavil v konaní dostatočnú súčinnosť a jeho právny zástupca
nedostatočne presadzoval oprávnené záujmy svojho klienta. Dodal, že samotné uplatnenie
si reštitučného nároku v zákonnej lehote nemá za následok splnenie podmienok na navrátenie
vlastníctva, pretože ide o procesný úkon – návrh v zmysle § 19 SP, ktorým sa správne
konanie začína. Predmetom konania je potom preukázanie opodstatnenosti návrhu. Dôvodil,
že absentujúca listina preukazujúca prechod na štát jedným zo spôsobov uvedených v § 3
zákona č. 503/2003 Z.z. a zoznam pôvodných vlastníkov pozemkového spoločenstva, ktoré sú
nevyhnutné pre správne a úplné zistenie skutočného stavu veci, neboli doložené a z tohto
dôvodu prvostupňový správny orgán správne konanie zastavil s poukazom na § 30 ods. 1
písm. d/ SP.
Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
žalobcu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach
odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal
všetkými námietkami žalobcu a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne
rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom a žalobné dôvody neboli relevantné, bolo
potrebné rozhodnutie súdu, ktorý zamietol žalobu žalobcu, keď vzhľadom na spoľahlivo
zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup žalovaných správnych
orgánov ako aj ich rozhodnutia za vydané v súlade so zákonom, považovať za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojuje ako svoje vlastné
s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Odvolací súd
len konštatuje, že odvolanie sa neodlišovalo od dôvodov podanej žaloby na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného, s ktorými dôvodmi sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu
vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery sú vecne správne.
Odvolací súd k námietke žalobcu, že z výmeru povereníctva vyplýva, že pozemky boli
pridelené do vlastníctva pasienkového spoločenstva a tento výmer je preto dostatočným
dôkazom a zároveň reštitučným titulom, poukazuje na skutočnosť, že z tohto výmeru vyplýva,
že role a pasienky (v ňom špecifikované parcelným číslom a výmerou) boli na základe
prídelového plánu, podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov
ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, pridelené „Pasienkovému spoločenstvu
obcí: Veľký Lég – Bystričania, kolonisti“, a to v celosti; z výmeru a ani z inej doloženej
listiny nemožno zistiť pôvodných vlastníkov, teda nebolo preukázané, že pôvodní vlastníci,
po ktorých si žalobca uplatnil reštitučný nárok, boli tiež vlastníkmi pôdy takto odňatej -
žalobca teda nedoložil žiaden dôkaz svedčiaci tomu, že F. a B. – rodičia žalobcu - boli
skutočne osobami, ktorých vlastníctvo k pozemkom prešlo v rozhodujúcom období do
vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení
§ 3 zákona č. 503/2003 Z.z. Preto sa odvolací súd stotožnil s názorom správnych orgánov aj
krajského súdu, že žalobca nedoložil všetky doklady preukazujúce oprávnenosť reštitučného
nároku a to ani napriek viacerým výzvam a predĺženiu lehôt na ich doloženie.
Najvyšší súd ďalej uvádza, že podľa čl. 47 Ústavy SR každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej správy od začiatku konania a za podmienok
ustanovených zákonom. Túto pomoc poskytujú súdy, orgány verejnej správy a na zmluvnom
základe aj advokáti. Uvedená ústavná zásada je v správnom konaní premietnutá do § 3 ods. 2
SP, v zmysle ktorého sú správne orgány povinné poskytovať pomoc a poučenia účastníkom
konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. K takejto forme pomoci patrí aj pomoc
a potrebné poučenie v súvislosti s odstraňovaním nedostatkov podania. Rozsah pomoci
poskytovanej správnym orgánom v súvislosti s nedostatkami podania nie je absolútny a nemá
nahrádzať pomoc poskytovanú účastníkovi konania advokátom. Správny orgán účastníka
vyzve na odstránenie nedostatkov v primeranej lehote a zároveň ho poučí, aké dôsledky môže
mať neodstránenie nedostatkov pre ďalší priebeh konania.
Odvolací súd vo svetle vyššie uvedeného konštatuje, že správne orgány postupovali
v súlade so zákonom a z neho vyplývajúcimi povinnosťami pri odstránení nedostatkov
podania a žalobcovi, ktorý bol od začiatku správneho konania riadne zastúpený osobou práva znalou, poskytli mu riadne poučenie ako aj dostatočnú lehotu (na jeho žiadosť opakovane
predĺženú) na doloženie chýbajúcich dokladov, bez ktorých nebolo možné posúdiť
oprávnenosť žalobcovho reštitučného nároku. Odvolací súd dodáva, že žalobca chýbajúce
doklady nedoložil ani k dnešnému dňu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 27.9.2011
sp. zn. 1Sžr 21/2011 a konštatuje obdobnosť právnej problematiky v prejednávanej veci
s rozsudkom sp. zn. 1Sžr 21/2011 najmä v tom, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedeným
rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave, ktorým zamietol žalobu
o preskúmanie rozhodnutia č. KPÚ-B2008/00298 zo dňa 9.5.2008, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu
v Trnave č. K2008/00809 zo dňa 27.2.2008 o zastavení konania o reštitučnom nároku žalobcu z dôvodu podľa § 30 ods. 1 písm. d/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej
len „SP“). Text odôvodnenia hore uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu sa ďalej
v príslušnom rozsahu uvádza:
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného ako aj ustálenej
judikatúry súdu preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo nebol v konaní
úspešný. Žalovanému zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová