Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sžr/17/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: Z. L., bytom H. č. X., V. K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Rožňave, Šafárikova č. 71,
Rožňava, za účasti: 1/ Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor, Šafárikova č. 36,
Rožňava, 2/ J. I., bytom S. č. X., 3/ E. J., bytom Z. č. X., 4/ J. K., bytom Z. č. X., o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2011/00015-1 zo dňa 26.1.2011, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/6/2011-39 zo dňa
14.10.2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 1Sp/6/2011-39 zo dňa 14.10.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto
rozhodnutia potvrdil opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie č. 2011/00015-1 zo dňa
26.1.2011, ktorým odporca podľa ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon“) rozhodol o reštitučnom nároku navrhovateľky tak, že vyslovil,
že navrhovateľka ako oprávnená osoba spĺňa podmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. n/ zákona a zároveň jej priznal právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona z dôvodu existencie prekážky
vydania pozemkov v zmysle § 6 ods. 1 písm. a/ zákona. O trovách konania rozhodol krajský
súd tak, že účastníkom konania ich náhradu nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
odporcu bolo dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené a odporca sa riadne vysporiadal
so všetkými dôkazmi a skutočnosťami.
Krajský súd konštatoval, že navrhovateľka neuviedla žiadne argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť rozhodnutie odporcu v merite veci; spochybňovala len okolnosti,
za ktorých došlo k situácii, že vlastníkmi dotknutých pozemkov sa stali iné fyzické osoby.
Krajský súd zdôraznil, že pri rozhodovaní musel vychádzať zo skutkového stavu, aký tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia a aký bol ku dňu účinnosti zákona (k 1.1.2004)
a tiež, že nemal právomoc posudzovať zákonnosť iných právnych aktov alebo postupov, ktoré
týmto aktom predchádzali. Z obsahu spisu odporcu a z vykonaného dokazovania jednoznačne
podľa názoru krajského súdu vyplynulo, že predmetné pozemky boli ku dňu 1.1.2004
vo vlastníctve iných fyzických osôb a teda ich vydaniu navrhovateľke bránila existencia
prekážky v zmysle § 6 ods. 1 písm. a/ zákona.
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie žiadajúc zrušenie rozsudku
krajského súdu a navrátenie odňatých pozemkov. Odvolanie odôvodnila v podstate tým,
že prekážka vydania pozemkov vznikla nelegálnym spôsobom. Tvrdila, že terajší skutkový
stav nebol navodený 1.1.2004, ale ešte v roku 1953, kedy došlo k skutočnému znárodneniu
pozemkov; v roku 1963 už bolo len vydané vyvlastňovacie rozhodnutie. Poukázala na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 209/2010-29 zo dňa 16.9.2010, v zmysle
ktorého k znárodneniu pozemkov došlo v rozpore s vtedy platnými predpismi, čím sa ani
odporca ani krajský súd nezaoberali. Krajskému súd vytýkala aj odôvodnenie týkajúce sa
posúdenia, či pozemky v čase ich prechodu na štát patrili do poľnohospodárskeho pôdneho
fondu. Tvrdila, že SPF porušil svoje zákonné povinnosti, keď predal pozemky iným fyzickým
osobám, a to účastníkovi 2/ J. I. a Ing. Ľ. J.. Spochybňovala celý proces prechodu a prevodu
pozemkov tvrdiac, že pozemky boli vyvlastnené pre Štátne rybárstvo Stupava, š.p., ktorý ho previedol na Východoslovenský rybársky podnik Michalovce, š.p., v ktorom súčasní vlastníci
pracovali v čelných funkciách a tento podnik obratom pozemky odovzdal SPF, ktorý ich
následne predal uvedeným fyzickým osobám. Podľa názoru navrhovateľky išlo v tomto
o zjavne nelegálny postup, ktorý mal súd prešetriť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 v spojení s § 10
ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 221 ods. 1, písm. f/ OSP.
Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu,
vyplýva, že navrhovateľka si dňa 27.12.2004 uplatnila na Obvodnom pozemkovom úrade
v Rožňave nárok na navrátenie vlastníctva k vyvlastneným nehnuteľnostiam podľa zákona
a to k pozemkom nachádzajúcim sa v k.ú. H., parc. č. CKN X., X. a X., ktorých vlastníkmi
boli jej staré mamy a jej otec. Odporca v preskúmavanom rozhodnutí vyslovil,
že navrhovateľka ako oprávnená osoba spĺňa podmienky v zmysle § 3 ods. 1 písm. n/ zákona,
no vlastníctvo k špecifikovaným nehnuteľnostiam nemožno navrátiť pre existenciu prekážky
podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zákona, lebo pozemky sú vo vlastníctve iných fyzických osôb
a zároveň navrhovateľke priznal právo na náhradu za pozemky podľa § 6 ods. 2 zákona, ktoré
jej budú poskytnuté SPF. V reštitučnom konaní odporca správne konal aj s vlastníkmi
sporných pozemkov, ktorými boli účastník 2/ J. I. a Ing. J..
Po vydaní rozhodnutia odporcu zo dňa 26.1.2011 účastník reštitučného konania Ing. J.
dňa X. zomrel. Podľa oznámenia obce Zalužice zo dňa 5.8.2011 (č.l. 28), kde mal zomrelý
účastník konania ku dňu smrti trvalé bydlisko, býva na tejto adrese manželka E. J. a dcéry J.
K., rod. J. a L. J.. Krajský súd ďalej konal len s manželkou a s dcérou zomrelého účastníka
konania J. K., ktoré predvolal na pojednávanie, uviedol ich do zápisnice z pojednávania
a doručoval im svoj rozsudok.
Podľa § 250m ods. 3 OSP účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní
na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.
S poukazom na § 250l ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré
nie sú priamo upravené v piatej časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej
časti tohto zákona.
Podľa § 107 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa
konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo
prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať (ods. 1).
Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca
zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku
dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa
skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr
(ods. 3).
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa v danej veci nepostupoval
v intenciách citovaných zákonných ustanovení, pretože krajský súd síce vyzval manželku
neb. účastníka konania o oznámenie, v akom štádiu je dedičské konanie a tiež, či je jej dcéra
L. plnoletá (č.l. 29), na odpoveď však nevyčkal a ďalej konal len s E. J. (manželkou) a J. K.
(jednou z dcér), ktoré uviedol aj do záhlavia svojho rozsudku. Ak by aj dcéra L. bola v danom
čase ešte neplnoletá, mal s ňou krajský súd riadne konať ako s účastníčkou konania
zastúpenou zákonnou zástupkyňou – jej matkou. Krajský súd nezisťoval, aký je skutočný
okruh dedičov – z oznámenia obce Zalužice vyplynula len skutočnosť, že v mieste
posledného trvalého bydliska Ing. J. žila aj jeho manželka a dve dcéry. Z tohto oznámenia
však nemožno vyvodiť bez akýchkoľvek pochýb, že zomrelý mal len tieto dve dcéry.
V rozhodnutí sa krajský súd nevysporiadal ani s tým, či po zomrelom účastníkovi konania
neostali aj prípadní iní dedičia, s ktorými by následne mal konať ako s účastníkmi konania
(napr. deti z prípadného skoršieho manželstva a pod.).
Pokiaľ teda krajský súd nekonal so všetkými účastníkmi konania (t.z. so všetkými
právnymi nástupcami pôvodného účastníka správneho konania), svojím postupom im odňal
právo na súdny proces a teda im odňal možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/
OSP).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok
krajského súdu postupom podľa § 250ja ods. 3 posledná veta v spojení s § 221 OSP z dôvodu
podľa § 221 ods. 1, písm. f/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods. 1
v spojení s § 221 ods. 2 OSP.
Odvolací súd sa vzhľadom na procesné pochybenie súdu prvého stupňa vecou samou
nezaoberal. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude riadne zistiť okruh dedičov po zomrelom
účastníkovi Ing. J., konať s nimi a po rozhodnutí vo veci samej im všetkým doručiť konečné
rozhodnutie vo veci.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože s poukazom
na § 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 bude povinnosťou súdu prvého stupňa
rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. novembra 2012
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová