Najvyšší súd
1Sžr/115/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a z členov JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľky: V., bytom S., zastúpenej JUDr. Š., bytom H., proti odporcovi: Obvodný
pozemkový úrad v Trnave, Vajanského č. 2, Trnava, za účasti: Slovenský pozemkový fond,
Búdkova č. 36, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. K2008/00319-Kň/1-NR-2 zo dňa 22.1.2008, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp/63/2008-
52 zo dňa 29.4.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 32Sp/63/2008-52 zo dňa 29.4.2009 m e n í tak, že rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu v Trnave č. K2008/00319-Kň/1-NR-2 zo dňa 22.1.2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. K2008/00319-Kň/1-
NR-2 zo dňa 22.1.2008, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľky tak,
že jej ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 1 zákona nenavrátil vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T.
zapísaných v PK vl. č. X. ako parc č. X. a v PK vl. č. X. ako parc. č. X., v podiele 1/16 z celku pre
existenciu prekážky v zmysle § 6 ods. 1 písm. d/ zákona, ale priznal jej právo na náhradu za
uvedené pozemky. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu navrhovateľke nepriznal.
Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že správny orgán vo veci vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vyvodil z neho správny právny záver, keď určil podiel
pripadajúci navrhovateľke ako 1/16 z celku, pretože podľa rozhodnutia v dedičskej veci
po nebohom V. existovalo v danom čase 8 právnych nástupcov a nebohý V. bol ku dňu svojej
smrti vlastníkom nehnuteľností v ½. Navrhovateľka teda bola v čase odmietnutia dedičstva
vlastníčkou predmetných nehnuteľností v 1/16-ine. Konštatoval tiež existenciu prekážky vydania nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 zákona.
Na základe odvolania navrhovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa stotožnil
so skutkovými aj právnymi závermi krajského súdu, rozsudok súdu prvého stupňa svojim
rozsudkom sp. zn. 8Sžo/321/2009 zo dňa 20.10.2010 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil.
Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti navrhovateľky vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s č. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa čl. 36 ods. 1, 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/322/2009 zo dňa 20.10.2010 a 8Sžo/321/2009 zo dňa
20.10.2010 rozhodol nálezom I. ÚS 91/2011-39 zo dňa 9.6.2011 tak, že:
1. Základné právo V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny zákaldných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/322/2009 zo dňa 20.10.2010 a 8Sžo/321/2009 zo dňa
20.10.2010 porušené bolo.
2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/322/2009
zo dňa 20.10.2010 a 8Sžo/321/2009 zo dňa 20.10.2010 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil uhradiť navrhovateľke trovy právneho
zastúpenia v sume 392,73 € na účet jej právneho zástupcu.
4. Vo zvyšku sťažnosti nevyhovel.
V predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že ústavná sťažnosť
je dôvodná, lebo napadnutými právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu
do základných práv sťažovateľky.
Podľa Ústavného súdu podstatou sťažnosti boli tieto námietky sťažovateľky:
1/ Odlišnosť právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých rozhodnutiach
v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými v jeho rozsudkoch sp. zn. 6Sžo/67/2010 a sp. zn. 5Sžo/67/2010, ktoré sa týkali reštitučného nároku ostatných oprávnených osôb (súrodenci
sťažovateľky, resp. ich potomkovia) vzťahujúceho sa na totožnú majetkovú podstatu
po poručiteľovi V..
2/ Nesprávnosť právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých rozhodnutiach,
a to najmä pokiaľ ide o:
a) určenie veľkosti vlastníckeho podielu, ktorý má byť navrátený sťažovateľke,
b) paušalizovanie zistenia stavu tiesne ako subjektívneho stavu u všetkých ôsmich dedičov
po poručiteľovi
c) nedostatočné zistenie prekážky navrátenia vlastníctva k pozemkom poručiteľa podľa § 6 ods. 1
písm. d/ zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.
Ústavný súd k námietke sťažovateľky pod 1/ poznamenal, „že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22
a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Úlohou ústavného súdu v namietanej veci však je posúdiť námietku sťažovateľky týkajúcu
sa práve rozdielneho právneho posúdenia skutkovo rovnakej otázky v spojení s možným porušením
sťažovateľkou označených článkov ústavy, listiny, dohovoru, dodatkového protokolu a paktu.“
Ústavný súd konštatoval, že oba rozsudky najvyššieho súdu (sp. zn. 6Sžo/67/2010
a sp. zn. 5Sžo/67/2010) sa vzťahujú na identickú majetkovú podstatu, v oboch porovnávaných
prípadoch boli uvedené nehnuteľnosti vyhlásené za odúmrť v dôsledku odmietnutia dedičstva
v tiesni deťmi poručiteľa – právneho predchodcu sťažovateľky (otca V.) na základe uznesenia Štátneho notárstva v Trnave č. D 944/60 zo 6.11.1961. V oboch konaniach vedených najvyšším
súdom pod sp. zn. 6Sžo/67/2010 a sp. zn. 5Sžo/67/2010 navrhovatelia rovnako ako sťažovateľka
namietali, že najpodstatnejším nedostatkom konania a rozhodovania pozemkového súdu v ich veci
bolo vyriešenie otázky týkajúcej sa veľkosti navracaných reštitučných vlastníckych podielov k
pozemkom po poručiteľovi, keďže pri jej skúmaní krajský súd vychádzal z existencie stavu tiesne
aj u tých účastníkov dedičského konania po V., ktorí si reštitučný nárok v stanovenej lehote
neuplatnili, a teda nesprávne určil veľkosť priznaných spoluvlastníckych podielov. V konaní
vedenom pod sp. zn. 5Sžo/67/2010 bola ďalšou podstatnou námietkou navrhovateľov námietka
nedostatočného zistenia prekážky navrátenia vlastníctva k pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. d/
zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom z dôvodu ich zastavania.
Ústavný súd ďalej poukázal na to, že v odôvodnení namietaného rozsudku
sp. zn. 8Sžo/321/2009 najvyšší súd okrem iného uviedol: „V predmetnej veci je potrebné
predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie odporcu, uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca ako príslušný
správny orgán podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len zákon) a podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľky tak, že navrhovateľke
ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 1 zákona nepriznal vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T.
zapísaných v PK vl. č. X. ako parc. č. X. a v PK vl. č. X. ako parc. č. X., ktoré prešli do vlastníctva
štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/, ale priznal jej právo na náhradu za uvedené pozemky vo vl. podiele
1/16 z celku, ktorých vydaniu bránia prekážky podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal, či odvolacie námietky navrhovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu
ako aj spisu krajského súdu dospel odvolací súd k záveru, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú náležitým spôsobom zo zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie príslušných
zákonných ustanovení.
Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne potvrdil rozhodnutie odporcu.
Preskúmané rozhodnutie odporcu bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu vydané v súlade
so zákonom, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, má požadované formálne
i obsahové náležitosti a je dostatočne odôvodnené.
Námietky navrhovateľky uplatnené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, ktorý sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku. K ich vyhodnoteniu
nemá odvolací súd žiadne výhrady a pre ich správnosť na ne v podrobnostiach odkazuje.“
Ústavný súd poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/67/2010
z 26. januára 2011 v reštitučnej veci sťažovateľkiných súrodencov, resp. ich právnych nástupcov,
proti odporcovi obvodnému pozemkovému úradu v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, o odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 32Sp/11/2008-93
z 28.10.2009, v ktorom najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 32Sp/11/2008-93 z 28.10.2009
zmenil tak, že rozhodnutie odporcu č. K2008/00694-Kň-NR-2 z 30.1.2008 zrušil a vec vrátil
odporcovi na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol: „Ohľadom námietky
navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov, v ktorých im bolo priznané právo
na náhradu, je aj s ohľadom na už uvedené namieste konštatovať, že za oprávnené osoby treba
považovať všetkých osem dedičov V., pretože, ako bolo už uvedené, každý z nich odmietol
dedičstvo v tiesni, spočívajúcej v pozícii zastrašovania povinnosťami a sankciami, vyplývajúcimi z
nadobudnutia majetku takého rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely
oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č.
503/2003 Z.z., Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti názor, vyslovený v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle ktorého navrátenie toho, čo
bolo nesprávne odňaté alebo vzaté, širšej „rodine“, je v konečnom dôsledku nielen v súlade so
zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami
spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili,
pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených osôb preto zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky, prihliadnuc na právny názor, vyslovený
Ústavným súdom Slovenskej republiky, dospel k záveru, že krajský súd neposúdil námietku
navrhovateľov správne, keď potvrdil výšku podielu každého z navrhovateľov v 1/48 k celku
nehnuteľnosti. Nemožno teda akceptovať právny záver odporcu a krajského súdu, že každému z
navrhovateľov prináleží na predmetných pozemkoch spoluvlastnícky podiel 1/48 a je namieste
preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V novom konaní
bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb, ktoré si v súlade so zákonom č.
503/2003 Z.z. uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom po neb. V.,
pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu bude prihliadať len na tieto osoby tak, aby medzi
ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok patriaci do ich „rodinného“ okruhu. Ostatné námietky
navrhovateľov sú, ako vyplýva z už uvedeného, neopodstatnené.“
V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžo/67/2010 z 31.1.2011 vo veci sťažovateľkiných
súrodencov, resp. ich dedičov proti odporcovi – obvodnému pozemkovému úradu v konaní
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, o odvolaní proti rozsudku krajského súdu
č. k. 32Sp/26/2009-77 z 28.10.2009 najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 32Sp/26/2008-77 z 28.10.2009 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu č. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31.1.2008 zrušil
a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:
„Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov, v ktorých
im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na už uvedené namieste konštatovať,
že za oprávnené osoby treba považovať všetkých osem dedičov V., pretože, ako bolo už uvedené,
každý z nich odmietol dedičstvo v tiesni spočívajúcej v pozícii zastrašovania povinnosťami a
sankciami vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého rozsahu v roku 1960, respektíve 1961.
Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva
podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho najnovšom náleze k danej problematike sp.
zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle ktorého navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté širšej
„rodine“ je v konečnom dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale
aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých
oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených
osôb, preto zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v zmysle tohto právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, že nemožno posúdiť námietku navrhovateľov potvrdením výšky podielu každého z nich v
1/48 k celku nehnuteľnosti. Ako za opodstatnenú treba tiež prihliadnuť na námietku navrhovateľov
týkajúcu sa nedostatočného zistenia prekážky navrátenia vlastníctva podľa § 6 ods. 1 písm. d/
zákona č. 503/2003 Z.z. k predmetným pozemkom. Odporca sa v preskúmavanom rozhodnutí
odvoláva na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v Trnave 10.12.2004 a na geometrický plán č. 236/2006 z 22.3.2006. Na ich základe dospel k záveru, že časti pôvodných
parciel č. X. a X., ktorých sa preskúmavané rozhodnutie týka, boli zlúčené do parcely č. X. (stav
CKN), ktorá je vedená ako zastavaná plocha, a preto nie je možné priznať navrhovateľom
vlastnícke právo k nim. Z preskúmavaného rozhodnutia a ani z priloženého spisového materiálu
vedeného odporcom vo veci nároku navrhovateľov však nie je zrejmé, o aký druh stavby sa jedná,
a teda či táto stavba predstavuje prekážku navrátenia vlastníckeho práva k pozemkom.“
Ústavný súd preto na základe vyššie uvedeného konštatoval, „že v skutkovo identických
prípadoch najvyšší súd právne posúdil veľkosť navracaného spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnostiam oprávneným osobám, ako aj existenciu prekážky navrátenia vlastníctva
k pozemkom odlišne. V napadnutých rozhodnutiach (v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami krajského súdu) dospel najvyšší súd k právnemu záveru, že pokiaľ bol poručiteľ V. v čase ku dňu
svojej smrti vlastníkom 1/2 označených nehnuteľností, sťažovateľke ako jednej z ôsmich
oprávnených dedičov v čase odmietnutia dedičstva prináležal spoluvlastnícky podiel len vo
veľkosti 1/16 z celku, a to bez ohľadu na počet oprávnených osôb, ktoré si svoj reštitučný nárok po
poručiteľovi včas uplatnili. Vo vzťahu k existencii zákonnej prekážky pre navrátenie vlastníctva k
označeným pozemkom dospeli konajúce súdy k záveru, že pokiaľ podľa evidencie vedenej
katastrom nehnuteľností ide o zastavané pozemky, je ich navrátenie do vlastníctva sťažovateľky v
súlade s § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vylúčené.
Podľa názoru iných senátov najvyššieho súdu uvedených v rozsudkoch sp. zn. 6Sžo/67/2010
a sp. zn. 5Sžo/67/2010 pri určení veľkosti spoluvlastníckeho podielu osôb, ktoré si včas uplatnili
nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, je potrebné
s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30.6.2010 zohľadniť skutočnosť,
že nečinnosť ostatných oprávnených osôb, ktoré si svoj reštitučný nárok včas neuplatnili, nemôže
eliminovať nárok oprávnenej osoby, ktorá tak urobila, a to najmä vzhľadom na zmysel a účel
zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý spočíva v zmiernení následkov majetkových
krívd z obdobia neslobody. V súlade so spomínaným nálezom ústavného súdu sa má medzi všetky
oprávnené osoby, ktoré si včas uplatnili svoj nárok na navrátene vlastníctva, rozdeliť celý
reštituovaný „rodinný“ majetok, ktorý bol nesprávne odňatý alebo vzatý. V súvislosti s námietkou
navrhovateľov týkajúcou sa nedostatočného zistenia existencie prekážky navrátenia pozemkov
z dôvodu ich zastavania najvyšší súd túto odlišne ako v prípade sťažovateľky vyhodnotil
ako opodstatnenú, pokiaľ pozemkový úrad a krajský súd vo veci nároku navrhovateľov vychádzali
len z evidencie vedenej katastrom nehnuteľností bez bližšieho skúmania, či daná prekážka naozaj
existuje.“
Ústavný súd zdôraznil, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil,
že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m.m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05).
Uviedol, že „z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní
sťažovateľkinej veci prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej judikatúry
najvyššieho súdu.
Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme,
ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou.
Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal,
Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96
až č. 34173/96., bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý
je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,
situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom
hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné
právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé
podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).“
Preto Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatoval, že „najvyšší súd v identických,
resp. obdobných veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona
o navrátení vlastníctva k pozemkom uplatňuje rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp
právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej
činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou
(m.m. IV. ÚS 383/08). Táto skutočnosť sama osebe v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného
súdu, ako aj relevantnou judikatúrou ESĽP zakladá v posudzovanom prípade dôvod na vyslovenie
porušenia ústavou, listinou, dohovorom a paktom garantovaných práv sťažovateľky bez toho,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšou argumentáciou sťažovateľky uvedenou v sťažnosti.
Ústavný súd zotrváva tak na svojej ustálenej judikatúre, ktorú prezentoval aj v náleze
sp. zn. I. ÚS 123/2010.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených jej čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu,
ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 14 ods. 1 paktu a zrušenie rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo/322/2009
a sp. zn. 8Sžo/321/2009 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám
vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto
časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných
práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto
nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov
do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom
procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril
priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov
(obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).“
Toto sú právne závery, na základe ktorých Ústavný súd v záujme ochrany ústavou
garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/321/2009 zo dňa 20.10.2010
porušené, tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.
Tiež toto sú právne závery, v medziach ktorých musí všeobecný súd v zmysle § 135 ods. 1 OSP
svoje závery prijímať.
Podľa § 135 ods. 1 OSP je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej
je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok
alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného
imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.
V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.
Na základe pokynu predsedníčky Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 2.8.2011 bola predmetná právna vec (vedená pôvodne na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžo/321/2009) pridelená v zmysle čl. II bod 10/ štvrtej časti
Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011 senátu 1S.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 a § 250l ods. 2 OSP) opätovne preskúmal v medziach hore citovaných záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie pred správnym
orgánom, ktoré mu predchádzalo, a postupom podľa ustanovenia § 135 OSP a s prihliadnutím
na § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 11. októbra 2011 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia a z názoru Ústavného súdu
Slovenskej republiky vysloveného v náleze I. ÚS 91/2011-39 zo dňa 9.6.2011 preto rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 220 OSP, rozsudok krajského súdu
č. k. 32Sp/63/2008-52 zo dňa 29.4.2009 zmenil tak, že správne rozhodnutie odporcu
č. K2008/00319-Kň/1-NR-2 zo dňa 22.1.2008 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie,
v ktorom rozhodne o reštitučnom nároku navrhovateľky v intenciách citovaného nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, že navrhovateľke náhradu trov napriek jej
úspechu v konaní nepriznal, lebo v konaní pred krajským súdom ani v odvolacom konaní jej trovy
nevznikli a ani si ich neuplatnila (§ 250k ods. 1v spojení s § 250l ods. 2, § 246c ods. 1, § 224
ods. 2 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 11. októbra 2011
JUDr. Ing. Miroslav Gavalec PhD., v. r
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová