Najvyšší súd
1Sžo/390/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci žalobcu: JUDr. J., bytom D., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného
zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice, Kuzmányho č. 8, Košice,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRP-147/DI-1-2008 zo dňa 07.10.2008,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/113/2008-48 zo dňa
11.06.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/113/2008-48 zo dňa 11.06.2009 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-147/DI-1-2008 zo dňa
07.10.2008, ktorým žalovaný na odvolanie žalobcu zmenil prvostupňové rozhodnutie
Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Michalovciach, č. p. ORP-290/DI-S-2008 zo dňa 13.06.2008 o uznaní žalobcu vinným
zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“) a uložení sankcií podľa § 22 ods. 2 zákona
č. 372/1990 Zb., a to pokuty vo výške 5.000 Sk (165,97 €) a zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol
tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol po tom, čo dospel k záveru, že rozhodnutia a postup
správnych orgánov boli v súlade so zákonom. Konštatoval, že žalobca nepopieral, že dňa
23.04.2008 u neho bola nameraná pri dychovej kontrole koncentrácia alkoholu 0,50 g/kg
alkoholu v krvi, čo je 0,24 mg/l a toto množstvo ani podľa stanoviska Slovenskej
súdnolekárskej spoločnosti nemožno považovať za negatívny výsledok. Námietku žalobcu,
že požil 1 lyžičku lieku Bromhexin 8, vyhodnotil krajský súd ako účelovú, pretože ju uviedol
až pri ústnom prejednaní priestupku a navyše sa po vykonaní dychovej skúšky sám mohol
žiadať na krvnú skúšku, čo však neurobil. Vykonanie znaleckého dokazovania krajský súd
už nepovažoval za podstatné, pretože toto by mohlo byť len teoretickou úvahou, ale nemohlo
by konkrétne zodpovedať otázku, či žalobca v ten deň skutočne užil ním udávané množstvo
lieku. Ani námietku žalobcu, že nepodpísal správu o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 23.04.2008, nepovažoval za dôvodnú, lebo túto síce nepodpísal, ale vlastnoručne podpísal
poučenie, že sa nežiadal na odber krvi, že sa podrobil vyšetreniu na zistenie alkoholu, aj s akou nameranou hodnotou a tiež jeho vysvetlenie priestupku.
Krajský súd preto ustálil, že vykonaným dokazovaním v priestupkovom konaní bolo
dostatočne preukázané, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb., lebo nemal u seba
potrebné doklady k vedeniu vozidla a zároveň sa dopustil aj priestupku podľa § 22 ods. 1
písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb., lebo viedol bezprostredne po požití alkoholu alebo užití inej
návykovej látky, alebo v čase, keď mohol byť pod ich vplyvom, motorové vozidlo, keď bolo
dostatočne preukázané požitie alkoholických nápojov u žalobcu prístrojom značky
Intoximeters a bola mu nameraná hodnota 0,24 mg/l alkoholu v krvi.
Proti rozsudku podal žalobca odvolanie žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil a rozhodnutia žalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, Dôvodil tým,
že krajský súd sa dostal do rozporov s vlastnými závermi, keď uznal, že správu o výsledku
objasňovania priestupku nepodpísal, no zároveň skonštatoval, že sa nežiadal na odber krvi a podpísal o tom poučenie. Správne orgány podľa neho zavádzajú svojimi tvrdeniami, že túto
správu na mieste podpísal, pretože on podpísal len záznam o dychovej skúške. Skutočnosť,
že sa nežiadal na odber krvi, mu nemôže byť na ujmu. Dychovej skúške sa podrobil a vyjadril
sa, že žiadne alkoholické nápoje nepožil. Preto bolo podľa jeho názoru povinnosťou
policajného orgánu, aby tento rozpor odstránil priamo na mieste a vyzval ho na odber krvi. Tvrdil tiež, že policajtom povedal, že požil liek Bromhexin 8 tesne pred jazdou, lebo bol
chorý, no policajti to nikde nezaznamenali. Za zmätočné považoval aj tvrdenie súdu
o nepotrebnosti ním navrhovaného znaleckého dokazovania. Žalovanému vytýkal,
že v svojom rozhodnutí okrem iného vyslovil, že „...ostatné časti rozhodnutia zostávajú
nezmenené...“, čo je podľa jeho názoru v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Tvrdil, že krajský súd vyhodnotil dôkazy v rozpore s § 132 OSP, keď prihliadol len na dôkazy
svedčiace v jeho neprospech, hoci množstvo dôkazov svedčilo v jeho prospech.
Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku
o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny.
K námietke žalobcu, že nameraná koncentrácia alkoholu je (podľa tvrdení žalobcu) len
tesne nad hranicou prípustnosti, uviedol, že nameraná hladina 0,24 mg/l po prepočítaní
predstavuje 0,50 g/kg (promile alkoholu), čo dolnú hranicu nepredstavuje, pretože podľa
odborného stanoviska Slovenskej súdnolekárskej spoločnosti sa za pozitívny výsledok
pri vyšetrení vodiča na alkohol považuje nameraná hodnota nad 0,14 mg/l, teda 0,30 g/kg,
teda u žalobcu bola spodná hranica prekročená takmer dvojnásobne. Dodal, že žiaden predpis
nestanovuje policajtovi po pozitívnej dychovej skúške vykonať u občana aj zistenie hladiny
alkoholu vyšetrením vzorky krvi metódou plynovej chromatografie, pokiaľ sa sám vodič
na takýto odber nežiada a že v priestupkovom konaní je považovaný za dôkaz aj zápis
o dychovej skúške.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie
prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14. júna 2011 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Odvolací súd v medziach dôvodov odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania
týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu,
či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Zo správy o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 23.04.2008, ktorá je súčasťou
pripojeného administratívneho spisu žalovaného, vyplýva, že dňa 23.04.2008 o 23:35 hod.
viedol žalobca nákladné motorové vozidlo výrobnej značky Mercedes Benz,
EČV: M., po Sládkovičovej ulici v Michalovciach, kde bol zastavený hliadkou PZ,
kontrolovaný a podrobený dychovej skúške prístrojom značky Intoximeters č. ASIVCM-
058952, a to s pozitívnym výsledkom (0,24 mg/l), pričom žalobca navyše pri sebe nemal
občiansky preukaz, vodičský preukaz, ani osvedčenie o evidencii vozidla. Žalobca ako vodič
takto porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 4 ods. 3 písm. b/ a § 4 ods. 2
písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len
„zákon č. 315/1996 Z. z.“), čím sa dopustil priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona
č. 372/19902 Zb.
Do správy sa žalobca vyjadril, že „žiadne alkoholické nápoje nepožil.“ Z tejto správy
(z predtlače) ďalej vyplýva, že žalobca bol poučený o spôsobe vykonania dychovej skúšky
elektronickým prístrojom, o práve požiadať o odber krvi a následne bol upozornený,
že náklady za vykonaný odber krvi na jeho žiadosť bude hradiť z vlastných prostriedkov a ďalej z nej vyplýva, že žalobca odber krvi nežiadal a ďalšia jazda mu bola zakázaná. Správu
žalobca vlastnoručne podpísal, a to pod poučenie o možnosti žiadať sa na odber krvi,
pod poučenie podľa § 56 ods. 2 SP a § 17 ods. 8 a 9 zákona č. 171/1993 Z. z., a tiež
pod vlastné vysvetlenie dané žalobcom v zmysle ustanovenia § 60 ods. 2 zákona č. 372/1990
Zb.
Správny orgán preto začal voči žalobcovi priestupkové konanie. Oba priestupky, ktoré
sa mu kládli za vinu, boli prejednané na ústnom pojednávaní dňa 13.06.2008 pod č. p. ORP-290/DI-S-2008. Do zápisnice sa žalobca vyjadril, že alkohol pred jazdou nepožil,
a to, že dychová skúška na prítomnosť alkoholu v dychu bola pozitívna vysvetľoval údajným
požitím lieku Bromhexin 8, ktorý obsahuje 96 %-ný etanol. Poukázal na skutočnosť, že podľa
článku v novinách zo dňa 21.05.2008 sa toleruje u vodičov hranica do 0,3 mg/l, pričom
on mal len 0,24 mg/l. Ďalej poukazoval na poľahčujúce okolnosti, ktoré mali spočívať v tom,
že policajnej hliadke poskytol súčinnosť a nekládol žiaden odpor. Dodal, že k odberu krvi
nebol policajtmi vyzvaný.
Prvostupňový správny orgán na podklade takto zisteného skutkového stavu
rozhodnutím, č. p. ORP-290/DI-S-2008 zo dňa 13.06.2008 uznal žalobcu vinným
zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb., ktorých
sa dopustil tým, že porušil § 4 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z., za čo mu podľa § 22 ods. 2 zákona uložil pokutu v sume 5.000 Sk (165,97 €) a zákaz činnosti
viesť motorové vozidlá na dobu 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
K námietkam žalobcu prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že v žalobcom uvádzanej tlačovej správe bola chyba, pretože podľa interného
predpisu je tolerovaná spodná hranica do 0,14 mg/l, teda do 0,30 promile alkoholu v krvi.
Pri určení výšky sankcií prihliadal správny orgán na skutočnosť, že za posledné dva roky bol
žalobca riešený za päť priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a tiež
na to, že žalobca sa ku skutku priznal a spolupracoval pri prejednaní priestupku.
V odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalobca tvrdil, že si nebol
vedomý spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb., pretože
alkohol nepožil a tesne pred jazdou požil liek obsahujúci 96 %-ný etanol v množstve asi
jednej čajovej lyžičky, ktoré ani nezapil vodou, pretože mal silnú chrípku a angínu. Tým
podľa jeho názoru vierohodne preukázal, že alkohol nepožil a žiadal do konania pribrať
znalca, ktorý by jeho verziu preukázal znaleckým dokazovaním. Tvrdil, že sankcie boli
uložené v rozpore s § 12 ods. 1 a § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.
Žalovaný rozhodnutím vydaným v odvolacom správnom konaní zmenil prvostupňové
správne rozhodnutie tak, že vo výroku vypustil text: „... že JUDr. J. dňa 23.04.2008....
Menovaný nemal u seba potrebné doklady k vedeniu vozidla /vodičský preukaz/.“ a nahradil
ho textom: „... že JUDr. J. dňa 23.04.2008... Menovaný nemal u seba potrebné doklady
k vedeniu vozidla /vodičský preukaz, občiansky preukaz, osvedčenie o evidencii vozidla/.“
Zároveň vyslovil, že ostatné časti predmetného rozhodnutia o priestupku zostávajú
nezmenené.
V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia v súvislosti s námietkami žalobcu
poukázal na stanovisko Slovenskej súdnolekárskej spoločnosti a stanovisko Prezídia PZ
odboru dopravnej polície, v zmysle ktorých za pozitívny výsledok pri vyšetrení vodiča
na alkohol sa považuje, ak nameraná hodnota je nad 0,14 mg/l, teda 0,30 promile, avšak
u žalobcu bola nameraná hodnota 0,24 mg/l, čo je až 0,50 promile alkoholu. K námietke
o nevykonaní krvnej skúšky odkázal na správu o objasňovaní priestupku zo dňa 23.04.2008,
ktorú žalobca sám vlastnoručne podpísal, a to vrátane časti, v ktorej bol poučený o svojom
práve žiadať sa na odber krvi a o skutočnosti, že toto vyšetrenie hradí žiadateľ z vlastných
prostriedkov. Dodal tiež, že žalobca dobrovoľne uhradil uloženú pokutu, čím vlastne súhlasil
s obvinením zo spáchania priestupkov. Uložené sankcie považoval žalovaný za primerané
a uložené v súlade so zákonom.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. priestupku sa dopustí ten, kto:
a) ako vodič motorového vozidla prekročí povolenú rýchlosť ustanovenú vo všeobecne
záväznom právnom predpise o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky 3a) alebo
prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou;
b) vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, po jeho odobratí alebo
v čase zadržania vodičského preukazu okrem prípadov, ak sa ho učí viesť podľa právnych
predpisov alebo ak sa podrobuje skúške z jeho vedenia;
c) ako vodič motorového vozidla s celkovou hmotnosťou prevyšujúcou 7.500 kg nedodrží
ustanovenie o obmedzení jazdy určené pre niektoré druhy vozidiel;
d) ako vodič sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil motorové vozidlo
alebo si nesplnil povinnosť účastníka dopravnej nehody ustanovenú v osobitnom zákone,
3b);
e) ako vodič sa nezdržal požitia alkoholického nápoja alebo užitia inej návykovej látky
po dopravnej nehode v čase, ak by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou, alebo počas
jazdy požil alkoholický nápoj alebo užil návykovú látku;
f) ako vodič sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva
dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi, alebo
ak sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného
biologického materiálu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou,
3c) hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie;
g) ako vodič počas vedenia vozidla požije alkoholický nápoj alebo užije inú návykovú
látku, alebo vedie vozidlo bezprostredne po požití alkoholu alebo užití inej návykovej
látky, alebo v čase, keď by mohol byť pod ich vplyvom; h) vedie vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil
požitím alkoholického nápoja alebo užitím inej návykovej látky;
i) vedie vozidlo vyradené z cestnej premávky alebo vozidlo vyradené z evidencie vozidiel,
alebo vozidlo, ktoré nie je opatrené evidenčným číslom, ak tejto povinnosti podlieha, alebo
vozidlo, ktoré nespĺňa podmienky na používanie v cestnej premávke;
j) neoprávnene použije osobitné označenie vozidla prepravujúceho ťažko zdravotne alebo
ťažko pohybovo postihnutú osobu alebo poruší zákaz zastavenia alebo státia na mieste
vyhradenom pre vozidlá prepravujúce ťažko zdravotne alebo ťažko pohybovo postihnutú osobu;
k) iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h), poruší všeobecne záväzný
právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, 3d);
l) porušením uvedeným v písmene k) bezprostredne ohrozí bezpečnosť alebo plynulosť
cestnej premávky alebo spôsobí dopravnú nehodu.
Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z. vodič je povinný mať pri sebe
doklady na vedenie a premávku vozidla predpísané týmto zákonom alebo osobitnými
predpismi.
Podľa § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z. vodič nesmie viesť vozidlo
bezprostredne po požití alkoholického nápoja alebo po užití inej návykovej látky, alebo
v čase, keď by ešte mohol byť pod ich vplyvom.
Podľa § 12 zákona č. 372/1990 Zb. pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne
na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti,
za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako
aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom
konaní (ods. 1).
Za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží
sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz
činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov (ods. 2).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v intenciách
podaného odvolania a v nadväznosti na neho aj rozhodnutia žalovaného ako aj konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov si pre svoje rozhodnutie
vo veci zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležite zistili
skutkový stav a výkladom relevantných zákonných ustanovení dospeli k správnemu
právnemu záveru, že konaniami žalobcu, tak ako sú konkretizované v napadnutom
rozhodnutí, sa žalobca dopustil priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
v zmysle § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.
Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sa v podstate zhodovali s námietkami vznesenými v správnom konaní ako aj v žalobe neboli
podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Žalovaný sa nimi dôsledne zaoberal a svoje stanovisko k nim vyčerpávajúcim
spôsobom uviedol vo svojom rozhodnutí. S jeho záverom v ich posúdení sa súd prvého stupňa
stotožnil dôvodne, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné k nemu dospieť
vyhodnotením obsahu správy o objasňovaní priestupku zo dňa 23.04.2008, certifikátu o overení analyzátora dychu Intoximeters platného do 25.08.2008 a zápisnice z ústneho
pojednávania zo dňa 13.06.2008, ktoré si správny orgán zabezpečil pre účely objasnenia
skutkového stavu.
Žalobca v odvolaní nenamietal a nepopieral, že pri cestnej kontrole pri sebe nemal
žiadne doklady, čím sa dopustil priestupku v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 372/1990 Zb., a keďže žalovaný vyhovel vo svojom rozhodnutí námietke žalobcu
vznesenej v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, spočívajúcej v tom,
že v prvostupňovom rozhodnutí nebolo uvedené, aké doklady žalobca pri sebe pri kontrole
nemal, a to tým, že zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, ako je to vyššie uvedené,
ani odvolací súd sa týmto skutkom a súvisiacimi skutočnosťami nezaoberal. V predmetnom
konaní sa zameral na odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa priestupku podľa § 22 ods. 1
písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb.
Námietky žalobcu, že nepodpísal správu o objasňovaní priestupku, nemožno
považovať za relevantné, pretože zo správy je zrejmé, že žalobca vlastnoručne podpísal
vyhlásenie o tom, že bol (okrem iného) poučený o svojom práve požiadať o odber krvi,
a že bol upozornený, že náklady za vykonaný odber krvi na jeho žiadosť bude hradiť
z vlastných prostriedkov, ďalej je jeho podpis pod poučením o jeho povinnosti vyplývajúcej
z § 56 ods. 2 SP a ustanoveniach § 21 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb. a § 17 ods. 8 a 9
zákona č. 171/1993 Z. z., a tiež podpísal svoje vlastné vysvetlenie k priestupku, ktorý sa mu kládol za vinu. Preto vyhlásenie žalobcu o nepravdivosti tvrdení správnych orgánov
oboch stupňov, že predmetnú správu podpísal na mieste, nemožno považovať za pravdivé.
Z vysvetlenia žalobcu, ktoré uviedol do správy o objasňovaní priestupku zo dňa
23.04.2008, vyplýva, že žiadne alkoholické nápoje nepožil. Toto vyjadrenie je vlastnoručne
žalobcom podpísané. Žiadna zmienka o jeho vyjadrení, že užil liek obsahujúci etanol, v správe nie je, no ak to skutočne žalobca tvrdil policajnej hliadke, mal možnosť toto
vyjadrenie do správy doplniť predtým, ako vyjadrenie podpísal. Takto sa javí pravdivým
tvrdenie žalovaného, že námietky o užití uvedeného lieku žalobca prvýkrát vzniesol
až na ústnom prejednaní priestupku, a preto sa aj táto námietka žalobcu zdá byť účelovou.
Žalobca totiž užitie lieku tvrdil v spojitosti s článkom v denníku Pravda, v ktorom bola
chybná informácia o tom, že sa toleruje hranica 0,30 mg/l, hoci správne malo byť uvedené
0,14 mg/l.
Ani námietka žalobcu, že nebol vyzvaný na odber krvi neobstojí, pretože
nie je povinnosťou policajta vyzývať kontrolovaného vodiča, aby sa tejto skúške podrobil, naopak je právom vodiča vyžiadať sa (pri pozitívnej dychovej skúške na alkohol) na odber
krvi a o tomto práve bol žalobca riadne poučený, a to priamo v správe o objasňovaní
priestupku, čo vyplýva zo skutočnosti, že žalobca sa sám vlastnoručne podpísal pod poučenie
a vyhlásenie, že odber krvi nežiada.
Ako neopodstatnenú odvolací súd posúdil aj tvrdenie žalobcu, že dychovou skúškou
mu bola nameraná koncentrácia alkoholu v dychu len 0,24 mg/l, čo je podľa neho skoro
na hranici prípustnosti s poukazom na to, že všeobecne tolerovaná hranica koncentrácie
etanolu je 0,14 mg/l (teda 0,30 promile), kým u žalobcu nameraná hodnota 0,24 mg/l (0,50
promile) aj túto hranicu tolerancie nepochybne prekračoval.
Pokiaľ žalobca vytýkal, že žalovaný správny orgán nevykonal ním navrhované
znalecké dokazovanie, je potrebné poukázať na ustanovenia § 32 ods. 2 a § 34 ods. 4 a 5 SP.
Podľa § 32 ods. 2 SP podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne
známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania
podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 34 SP vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (ods. 4). Správny orgán
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti (ods. 5).
Žalovaný preto podľa súdu nepochybil, keď návrhu žalobcu na vykonanie znaleckého
dokazovanie nevyhovel, pretože po uvážení a vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania bol spoľahlivo zistený skutočný stav veci,
a to, že v dychu žalobcu bola meraním zistená koncentrácia alkoholu 0,24 mg/l, čím bola
prekročená aj tolerovaná horná hranica 0,14 mg/l.
V súvislosti s tvrdeným porušením ustanovenia § 59 SP žalovaným správnym
orgánom tým, že žalovaný vo výroku uviedol, že: „... ostatné časti rozhodnutia zostávajú
nezmenené“, hoci zákon umožňuje odvolaciemu správnemu orgánu rozhodnutie potvrdiť, zmeniť, zrušiť alebo vrátiť, odvolací súd poukazuje na to, že aj keď žalovanému možno
dôvodne vytknúť určitú nedôslednosť vo formulácii výroku rozhodnutia, táto však podľa
názoru odvolacieho súdu nespôsobuje nezrozumiteľnosť, a tak nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia a nijako nezasahuje do práv a povinností žalobcu.
Správne orgány nepochybili ani pri ukladaní sankcií, keď žalobcovi uložili v súlade
so zákonom pokutu vo výške 5.000 Sk a zároveň aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlá
na dobu dvoch mesiacov. Uvedené sankcie žalobcovi uložili v zákonnom rozmedzí
a s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca sa počas posledných dvoch rokov dopustil
až piatich dopravných priestupkov, ako aj na to, že pri prejednaní priestupku nekládol odpor
a spolupracoval.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý
sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru,
že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených
záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým
spôsobom odôvodnil.
Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti
rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie námietky
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom
na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom
podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech
v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 14. júna 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková