Najvyšší súd  

1Sžo/390/2009

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci žalobcu: JUDr. J., bytom D., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného

zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice, Kuzmányho č. 8, Košice,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRP-147/DI-1-2008 zo dňa 07.10.2008,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/113/2008-48 zo dňa

11.06.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 6S/113/2008-48 zo dňa 11.06.2009   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :  

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-147/DI-1-2008 zo dňa

07.10.2008, ktorým žalovaný na odvolanie žalobcu zmenil prvostupňové rozhodnutie

Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Michalovciach, č. p. ORP-290/DI-S-2008 zo dňa 13.06.2008 o uznaní žalobcu vinným

zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“) a uložení sankcií podľa § 22 ods. 2 zákona

č. 372/1990 Zb., a to pokuty vo výške 5.000 Sk (165,97 €) a zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol

tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Krajský súd tak rozhodol po tom, čo dospel k záveru, že rozhodnutia a postup

správnych orgánov boli v súlade so zákonom. Konštatoval, že žalobca nepopieral, že dňa

23.04.2008 u neho bola nameraná pri dychovej kontrole koncentrácia alkoholu 0,50 g/kg

alkoholu v krvi, čo je 0,24 mg/l a toto množstvo ani podľa stanoviska Slovenskej

súdnolekárskej spoločnosti nemožno považovať za negatívny výsledok. Námietku žalobcu,

že požil 1 lyžičku lieku Bromhexin 8, vyhodnotil krajský súd ako účelovú, pretože ju uviedol

až pri ústnom prejednaní priestupku a navyše sa po vykonaní dychovej skúšky sám mohol

žiadať na krvnú skúšku, čo však neurobil. Vykonanie znaleckého dokazovania krajský súd

už nepovažoval za podstatné, pretože toto by mohlo byť len teoretickou úvahou, ale nemohlo

by konkrétne zodpovedať otázku, či žalobca v ten deň skutočne užil ním udávané množstvo

lieku. Ani námietku žalobcu, že nepodpísal správu o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 23.04.2008, nepovažoval za dôvodnú, lebo túto síce nepodpísal, ale vlastnoručne podpísal

poučenie, že sa nežiadal na odber krvi, že sa podrobil vyšetreniu na zistenie alkoholu, aj s akou nameranou hodnotou a tiež jeho vysvetlenie priestupku.

Krajský súd preto ustálil, že vykonaným dokazovaním v priestupkovom konaní bolo

dostatočne preukázané, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/   zákona č. 372/1990 Zb., lebo nemal u seba

potrebné doklady k vedeniu vozidla a zároveň sa dopustil aj priestupku podľa § 22 ods. 1

písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb., lebo viedol bezprostredne po požití alkoholu alebo užití inej

návykovej látky, alebo v čase, keď mohol byť pod ich vplyvom, motorové vozidlo, keď bolo

dostatočne preukázané požitie alkoholických nápojov u žalobcu prístrojom značky

Intoximeters a bola mu nameraná hodnota 0,24 mg/l alkoholu v krvi.

Proti rozsudku podal žalobca odvolanie žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil a rozhodnutia žalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, Dôvodil tým,

že krajský súd sa dostal do rozporov s vlastnými závermi, keď uznal, že správu o výsledku

objasňovania priestupku nepodpísal, no zároveň skonštatoval, že sa nežiadal na odber krvi a podpísal o tom poučenie. Správne orgány podľa neho zavádzajú svojimi tvrdeniami, že túto

správu na mieste podpísal, pretože on podpísal len záznam o dychovej skúške. Skutočnosť,

že sa nežiadal na odber krvi, mu nemôže byť na ujmu. Dychovej skúške sa podrobil a vyjadril

sa, že žiadne alkoholické nápoje nepožil. Preto bolo podľa jeho názoru povinnosťou

policajného orgánu, aby tento rozpor odstránil priamo na mieste a vyzval ho na odber krvi. Tvrdil tiež, že policajtom povedal, že požil liek Bromhexin 8 tesne pred jazdou, lebo bol

chorý, no policajti to nikde nezaznamenali. Za zmätočné považoval aj tvrdenie súdu

o nepotrebnosti ním navrhovaného znaleckého dokazovania. Žalovanému vytýkal,

že v svojom rozhodnutí okrem iného vyslovil, že „...ostatné časti rozhodnutia zostávajú

nezmenené...“, čo je podľa jeho názoru v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Tvrdil, že krajský súd vyhodnotil dôkazy v rozpore s § 132 OSP, keď prihliadol len na dôkazy

svedčiace v jeho neprospech, hoci množstvo dôkazov svedčilo v jeho prospech.

Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku

o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny.

K námietke žalobcu, že nameraná koncentrácia alkoholu je (podľa tvrdení žalobcu) len

tesne nad hranicou prípustnosti, uviedol, že nameraná hladina 0,24 mg/l po prepočítaní

predstavuje 0,50 g/kg (promile alkoholu), čo dolnú hranicu nepredstavuje, pretože podľa

odborného stanoviska Slovenskej súdnolekárskej spoločnosti sa za pozitívny výsledok

pri vyšetrení vodiča na alkohol považuje nameraná hodnota nad 0,14 mg/l, teda 0,30 g/kg,

teda u žalobcu bola spodná hranica prekročená takmer dvojnásobne. Dodal, že žiaden predpis

nestanovuje policajtovi po pozitívnej dychovej skúške vykonať u občana aj zistenie hladiny

alkoholu vyšetrením vzorky krvi metódou plynovej chromatografie, pokiaľ sa sám vodič

na takýto odber nežiada a že v priestupkovom konaní je považovaný za dôkaz aj zápis

o dychovej skúške.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie

prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3

ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť.

Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14. júna 2011 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).  

Odvolací súd v medziach dôvodov odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania

týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu,

či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.  

Zo správy o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 23.04.2008, ktorá je súčasťou

pripojeného administratívneho spisu žalovaného, vyplýva, že dňa 23.04.2008 o 23:35 hod.

viedol žalobca nákladné motorové vozidlo výrobnej značky Mercedes Benz,  

EČV: M., po Sládkovičovej ulici v Michalovciach, kde bol zastavený hliadkou PZ,

kontrolovaný a podrobený dychovej skúške prístrojom značky Intoximeters č. ASIVCM-

058952, a to s pozitívnym výsledkom (0,24 mg/l), pričom žalobca navyše pri sebe nemal

občiansky preukaz, vodičský preukaz, ani osvedčenie o evidencii vozidla. Žalobca ako vodič

takto porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 4 ods. 3 písm. b/ a § 4 ods. 2

písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len

„zákon č. 315/1996 Z. z.“), čím sa dopustil priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona

č. 372/19902 Zb.

Do správy sa žalobca vyjadril, že „žiadne alkoholické nápoje nepožil.“ Z tejto správy

(z predtlače) ďalej vyplýva, že žalobca bol poučený o spôsobe vykonania dychovej skúšky

elektronickým prístrojom, o práve požiadať o odber krvi a následne bol upozornený,

že náklady za vykonaný odber krvi na jeho žiadosť bude hradiť z vlastných prostriedkov a ďalej z nej vyplýva, že žalobca odber krvi nežiadal a ďalšia jazda mu bola zakázaná. Správu

žalobca vlastnoručne podpísal, a to pod poučenie o možnosti žiadať sa na odber krvi,

pod poučenie podľa § 56 ods. 2 SP a § 17 ods. 8 a 9 zákona č. 171/1993 Z. z., a tiež

pod vlastné vysvetlenie dané žalobcom v zmysle ustanovenia § 60 ods. 2 zákona č. 372/1990

Zb.

Správny orgán preto začal voči žalobcovi priestupkové konanie. Oba priestupky, ktoré

sa mu kládli za vinu, boli prejednané na ústnom pojednávaní dňa 13.06.2008 pod č. p. ORP-290/DI-S-2008. Do zápisnice sa žalobca vyjadril, že alkohol pred jazdou nepožil,

a to, že dychová skúška na prítomnosť alkoholu v dychu bola pozitívna vysvetľoval údajným

požitím lieku Bromhexin 8, ktorý obsahuje 96 %-ný etanol. Poukázal na skutočnosť, že podľa

článku v novinách zo dňa 21.05.2008 sa toleruje u vodičov hranica do 0,3 mg/l, pričom

on mal len 0,24 mg/l. Ďalej poukazoval na poľahčujúce okolnosti, ktoré mali spočívať v tom,

že policajnej hliadke poskytol súčinnosť a nekládol žiaden odpor. Dodal, že k odberu krvi

nebol policajtmi vyzvaný.

Prvostupňový správny orgán na podklade takto zisteného skutkového stavu

rozhodnutím, č. p. ORP-290/DI-S-2008 zo dňa 13.06.2008 uznal žalobcu vinným

zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb., ktorých

sa dopustil tým, že porušil § 4 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z., za čo mu podľa § 22 ods. 2 zákona uložil pokutu v sume 5.000 Sk (165,97 €) a zákaz činnosti

viesť motorové vozidlá na dobu 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

K námietkam žalobcu prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že v žalobcom uvádzanej tlačovej správe bola chyba, pretože podľa interného

predpisu je tolerovaná spodná hranica do 0,14 mg/l, teda do 0,30 promile alkoholu v krvi.

Pri určení výšky sankcií prihliadal správny orgán na skutočnosť, že za posledné dva roky bol

žalobca riešený za päť priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a tiež

na to, že žalobca sa ku skutku priznal a spolupracoval pri prejednaní priestupku.

V odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalobca tvrdil, že si nebol

vedomý spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb., pretože

alkohol nepožil a tesne pred jazdou požil liek obsahujúci 96 %-ný etanol v množstve asi

jednej čajovej lyžičky, ktoré ani nezapil vodou, pretože mal silnú chrípku a angínu. Tým

podľa jeho názoru vierohodne preukázal, že alkohol nepožil a žiadal do konania pribrať

znalca, ktorý by jeho verziu preukázal znaleckým dokazovaním. Tvrdil, že sankcie boli

uložené v rozpore s § 12 ods. 1 a § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.

Žalovaný rozhodnutím vydaným v odvolacom správnom konaní zmenil prvostupňové

správne rozhodnutie tak, že vo výroku vypustil text: „... že JUDr. J. dňa 23.04.2008....

Menovaný nemal u seba potrebné doklady k vedeniu vozidla /vodičský preukaz/.“ a nahradil

ho textom: „... že JUDr. J. dňa 23.04.2008... Menovaný nemal u seba potrebné doklady

k vedeniu vozidla /vodičský preukaz, občiansky preukaz, osvedčenie o evidencii vozidla/.“

Zároveň vyslovil, že ostatné časti predmetného rozhodnutia o priestupku zostávajú

nezmenené.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia v súvislosti s námietkami žalobcu

poukázal na stanovisko Slovenskej súdnolekárskej spoločnosti a stanovisko Prezídia PZ

odboru dopravnej polície, v zmysle ktorých za pozitívny výsledok pri vyšetrení vodiča

na alkohol sa považuje, ak nameraná hodnota je nad 0,14 mg/l, teda 0,30 promile, avšak

u žalobcu bola nameraná hodnota 0,24 mg/l, čo je až 0,50 promile alkoholu. K námietke

o nevykonaní krvnej skúšky odkázal na správu o objasňovaní priestupku zo dňa 23.04.2008,

ktorú žalobca sám vlastnoručne podpísal, a to vrátane časti, v ktorej bol poučený o svojom

práve žiadať sa na odber krvi a o skutočnosti, že toto vyšetrenie hradí žiadateľ z vlastných

prostriedkov. Dodal tiež, že žalobca dobrovoľne uhradil uloženú pokutu, čím vlastne súhlasil

s obvinením zo spáchania priestupkov. Uložené sankcie považoval žalovaný za primerané

a uložené v súlade so zákonom.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. priestupku sa dopustí ten, kto:

a) ako vodič motorového vozidla prekročí povolenú rýchlosť ustanovenú vo všeobecne

záväznom právnom predpise o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky 3a) alebo

prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou;

b) vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, po jeho odobratí alebo

v čase zadržania vodičského preukazu okrem prípadov, ak sa ho učí viesť podľa právnych

predpisov alebo ak sa podrobuje skúške z jeho vedenia;

c) ako vodič motorového vozidla s celkovou hmotnosťou prevyšujúcou 7.500 kg nedodrží

ustanovenie o obmedzení jazdy určené pre niektoré druhy vozidiel;

d) ako vodič sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil motorové vozidlo

alebo si nesplnil povinnosť účastníka dopravnej nehody ustanovenú v osobitnom zákone,

3b);

e) ako vodič sa nezdržal požitia alkoholického nápoja alebo užitia inej návykovej látky

po dopravnej nehode v čase, ak by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou, alebo počas

jazdy požil alkoholický nápoj alebo užil návykovú látku;

f) ako vodič sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva

dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi, alebo

ak sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného

biologického materiálu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou,

3c) hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie;

g) ako vodič počas vedenia vozidla požije alkoholický nápoj alebo užije inú návykovú

látku, alebo vedie vozidlo bezprostredne po požití alkoholu alebo užití inej návykovej

látky, alebo v čase, keď by mohol byť pod ich vplyvom; h) vedie vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil

požitím alkoholického nápoja alebo užitím inej návykovej látky;

i) vedie vozidlo vyradené z cestnej premávky alebo vozidlo vyradené z evidencie vozidiel,

alebo vozidlo, ktoré nie je opatrené evidenčným číslom, ak tejto povinnosti podlieha, alebo

vozidlo, ktoré nespĺňa podmienky na používanie v cestnej premávke;

j) neoprávnene použije osobitné označenie vozidla prepravujúceho ťažko zdravotne alebo

ťažko pohybovo postihnutú osobu alebo poruší zákaz zastavenia alebo státia na mieste

vyhradenom pre vozidlá prepravujúce ťažko zdravotne alebo ťažko pohybovo postihnutú osobu;

k) iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h), poruší všeobecne záväzný

právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, 3d);

l) porušením uvedeným v písmene k) bezprostredne ohrozí bezpečnosť alebo plynulosť

cestnej premávky alebo spôsobí dopravnú nehodu.

Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z. vodič je povinný mať pri sebe

doklady na vedenie a premávku vozidla predpísané týmto zákonom alebo osobitnými

predpismi.

Podľa § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z. z. vodič nesmie viesť vozidlo

bezprostredne po požití alkoholického nápoja alebo po užití inej návykovej látky, alebo

v čase, keď by ešte mohol byť pod ich vplyvom.

Podľa § 12 zákona č. 372/1990 Zb. pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne

na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti,

za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako

aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom

konaní (ods. 1).

Za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží

sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz

činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov (ods. 2).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v intenciách

podaného odvolania a v nadväznosti na neho aj rozhodnutia žalovaného ako aj konania, ktoré

mu predchádzalo, dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov si pre svoje rozhodnutie

vo veci zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležite zistili

skutkový stav a výkladom relevantných zákonných ustanovení dospeli k správnemu

právnemu záveru, že konaniami žalobcu, tak ako sú konkretizované v napadnutom

rozhodnutí, sa žalobca dopustil priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky

v zmysle § 22 ods. 1 písm. g/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.

Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sa v podstate zhodovali s námietkami vznesenými v správnom konaní ako aj v žalobe neboli

podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia. Žalovaný sa nimi dôsledne zaoberal a svoje stanovisko k nim vyčerpávajúcim

spôsobom uviedol vo svojom rozhodnutí. S jeho záverom v ich posúdení sa súd prvého stupňa

stotožnil dôvodne, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné k nemu dospieť

vyhodnotením obsahu správy o objasňovaní priestupku zo dňa 23.04.2008, certifikátu o overení analyzátora dychu Intoximeters platného do 25.08.2008 a zápisnice z ústneho

pojednávania zo dňa 13.06.2008, ktoré si správny orgán zabezpečil pre účely objasnenia

skutkového stavu.

Žalobca v odvolaní nenamietal a nepopieral, že pri cestnej kontrole pri sebe nemal

žiadne doklady, čím sa dopustil priestupku v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. k/ zákona

č. 372/1990 Zb., a keďže žalovaný vyhovel vo svojom rozhodnutí námietke žalobcu

vznesenej v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, spočívajúcej v tom,

že v prvostupňovom rozhodnutí nebolo uvedené, aké doklady žalobca pri sebe pri kontrole

nemal, a to tým, že zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, ako je to vyššie uvedené,

ani odvolací súd sa týmto skutkom a súvisiacimi skutočnosťami nezaoberal. V predmetnom

konaní sa zameral na odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa priestupku podľa § 22 ods. 1

písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb.

Námietky žalobcu, že nepodpísal správu o objasňovaní priestupku, nemožno

považovať za relevantné, pretože zo správy je zrejmé, že žalobca vlastnoručne podpísal

vyhlásenie o tom, že bol (okrem iného) poučený o svojom práve požiadať o odber krvi,

a že bol upozornený, že náklady za vykonaný odber krvi na jeho žiadosť bude hradiť

z vlastných prostriedkov, ďalej je jeho podpis pod poučením o jeho povinnosti vyplývajúcej

z § 56 ods. 2 SP a ustanoveniach § 21 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb. a § 17 ods. 8 a 9

zákona č. 171/1993 Z. z., a tiež podpísal svoje vlastné vysvetlenie k priestupku, ktorý sa mu kládol za vinu. Preto vyhlásenie žalobcu o nepravdivosti tvrdení správnych orgánov

oboch stupňov, že predmetnú správu podpísal na mieste, nemožno považovať za pravdivé.  

Z vysvetlenia žalobcu, ktoré uviedol do správy o objasňovaní priestupku zo dňa

23.04.2008, vyplýva, že žiadne alkoholické nápoje nepožil. Toto vyjadrenie je vlastnoručne

žalobcom podpísané. Žiadna zmienka o jeho vyjadrení, že užil liek obsahujúci etanol, v správe nie je, no ak to skutočne žalobca tvrdil policajnej hliadke, mal možnosť toto

vyjadrenie do správy doplniť predtým, ako vyjadrenie podpísal. Takto sa javí pravdivým

tvrdenie žalovaného, že námietky o užití uvedeného lieku žalobca prvýkrát vzniesol

až na ústnom prejednaní priestupku, a preto sa aj táto námietka žalobcu zdá byť účelovou.

Žalobca totiž užitie lieku tvrdil v spojitosti s článkom v denníku Pravda, v ktorom bola

chybná informácia o tom, že sa toleruje hranica 0,30 mg/l, hoci správne malo byť uvedené

0,14 mg/l.

Ani námietka žalobcu, že nebol vyzvaný na odber krvi neobstojí, pretože

nie je povinnosťou policajta vyzývať kontrolovaného vodiča, aby sa tejto skúške podrobil, naopak je právom vodiča vyžiadať sa (pri pozitívnej dychovej skúške na alkohol) na odber

krvi a o tomto práve bol žalobca riadne poučený, a to priamo v správe o objasňovaní

priestupku, čo vyplýva zo skutočnosti, že žalobca sa sám vlastnoručne podpísal pod poučenie

a vyhlásenie, že odber krvi nežiada.

Ako neopodstatnenú odvolací súd posúdil aj tvrdenie žalobcu, že dychovou skúškou

mu bola nameraná koncentrácia alkoholu v dychu len 0,24 mg/l, čo je podľa neho skoro

na hranici prípustnosti s poukazom na to, že všeobecne tolerovaná hranica koncentrácie

etanolu je 0,14 mg/l (teda 0,30 promile), kým u žalobcu nameraná hodnota 0,24 mg/l (0,50

promile) aj túto hranicu tolerancie nepochybne prekračoval.

Pokiaľ žalobca vytýkal, že žalovaný správny orgán nevykonal ním navrhované

znalecké dokazovanie, je potrebné poukázať na ustanovenia § 32 ods. 2 a § 34 ods. 4 a 5 SP.

Podľa § 32 ods. 2 SP podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy

a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne

známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania

podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 34 SP vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (ods. 4). Správny orgán

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti (ods. 5).

Žalovaný preto podľa súdu nepochybil, keď návrhu žalobcu na vykonanie znaleckého

dokazovanie nevyhovel, pretože po uvážení a vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania bol spoľahlivo zistený skutočný stav veci,

a to, že v dychu žalobcu bola meraním zistená koncentrácia alkoholu 0,24 mg/l, čím bola

prekročená aj tolerovaná horná hranica 0,14 mg/l.

V súvislosti s tvrdeným porušením ustanovenia § 59 SP žalovaným správnym

orgánom tým, že žalovaný vo výroku uviedol, že: „... ostatné časti rozhodnutia zostávajú

nezmenené“, hoci zákon umožňuje odvolaciemu správnemu orgánu rozhodnutie potvrdiť, zmeniť, zrušiť alebo vrátiť, odvolací súd poukazuje na to, že aj keď žalovanému možno

dôvodne vytknúť určitú nedôslednosť vo formulácii výroku rozhodnutia, táto však podľa

názoru odvolacieho súdu nespôsobuje nezrozumiteľnosť, a tak nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia a nijako nezasahuje do práv a povinností žalobcu.

Správne orgány nepochybili ani pri ukladaní sankcií, keď žalobcovi uložili v súlade

so zákonom pokutu vo výške 5.000 Sk a zároveň aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlá

na dobu dvoch mesiacov. Uvedené sankcie žalobcovi uložili v zákonnom rozmedzí

a s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca sa počas posledných dvoch rokov dopustil

až piatich dopravných priestupkov, ako aj na to, že pri prejednaní priestupku nekládol odpor

a spolupracoval.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý

sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru,

že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených

záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým

spôsobom odôvodnil.    

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie námietky

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom

na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom

podľa § 219 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech

v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 14. júna 2011

  JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková