Najvyšší súd

1Sžo/276/2009

Slovenskej republiky    

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka   a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci

žalobcu: J., bytom B., právne zastúpeného JUDr. D., advokátom v H., proti žalovanému:

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát

Prešov, Pionierska č. 33, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRP-

25-9/DI-2/2008 zo dňa 27.3.2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove č. k. 1S/34/2008-35 zo dňa 17.4.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove  

č. k. 1S/34/2008-35 zo dňa 17.4.2009   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia

zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-25-9/DI-2-2008 zo dňa 27.3.2008,

ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Humennom č. ORP–P-

209/DI-3-2007, ORP-P-647/DI-3-2007 zo dňa 10.12.2007 o uznaní žalobcu vinným  

zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. a/, f/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení platnom a účinnom do 30.6.2007 (ďalej len zákon č. 372/1990 Zb.)

a uložení pokuty § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. vo výške 15.000,–Sk (497,91 €) a zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd tak rozhodol s poukazom na zistenie, že správne orgány v konaní

dostatočne a objektívne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne

posúdili a napadnuté rozhodnutie aj postup žalovaného boli v súlade so zákonom.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na skutočnosť, že zo správ o výsledku

objasňovaní priestupkov a z obsahu administratívneho spisu žalovaného jednoznačne

vyplýva, že žalobca sa 13.3.2007 a 26.10.2007 dopustil priestupkov tak, ako boli

zadokumentované, čo vyplýva z dôkazov obsiahnutých v správach o objasňovaní priestupkov,

hlavne zo snímku z radaru pod č. 000 065 zo dňa 13.3.2007, ako aj zo zápisníc o podaní vysvetlení svedkov podporučíka A. a podporučíka J.; uviedol, že správy o výsledku

objasňovania priestupkov zo dňa 13.3.2007 a 26.10.2007 boli prvotnými vykonanými úkonmi

zo strany príslušníkov PZ a súd nemal pochybnosti o správnosti postupu a konania meranie.

Skutočnosť, že žalobca žiadal opätovne trikrát meranie v autobuse podľa krajského súdu

nebola preukázaná a žalobcom navrhovaný dôkaz – vypočutie svedkov v autobuse   by

nezmenilo podľa súdu nič na skutočnosti preukázanej snímkou z protokolu z 13.3.2007, t. j.

nameranej rýchlosti autobusu o 15:48:57 v obci Čierna nad Topľou, pretože ide o snímku

jedinečnú a ničím nezameniteľnú, ktorú nemôže vyvrátiť, či zmeniť ani výpoveď cestujúcich

v autobuse. K skutku z 26.10.2007 uviedol, že ak mal žalobca vážne zdravotné problémy, tak

ako to tvrdil, nič mu nebránilo v tom, aby príslušníkov PZ po zastavení a vyzvaní na

vykonanie dychovej skúšky na túto okolnosť upozornil, prípadne sa mohol preukázať

lekárskym potvrdením, ktoré v tom čase už mal k dispozícii, pretože bolo vystavené

23.10.2007. Krajský súd dôvodil, že žalobca ako vodič si mal byť vedomý, že policajnou

hliadkou môže byť kedykoľvek vyzvaný na dychovú skúšku a potvrdenie mal mať pri sebe,

resp. mohol policajtov oboznámiť, že mu takéto potvrdenie bolo vystavené, čo však neurobil.

Krajský súd tiež argumentoval, že pokiaľ žalobca alkoholické nápoje pred jazdou nepožil, nebol problém podrobiť sa krvnej skúške. Argumentáciu žalobcu považoval krajský súd za

účelovú. Dodal, že žalobca sa obdobných priestupkov dopúšťal opakovane aj v minulosti.

Proti rozsudku podal žalobca odvolanie žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Namietal, že dôkazy vykonané v správnom konaní hodnotil ako jednostranné

a správnym orgánom vytýkal, že nevykonali žiadne z ním navrhnutých dôkazov, najmä

výsluch cestujúcich v autobuse, ktoré by potvrdili, že policajtov žiadal o certifikát k prístroju

Ramer 7 CCD-U ako aj o opakované merania, na čo si príslušník PZ A. údajne nevie

spomenúť. Krajskému súdu vytýkal nesprávne konštatovanie (v rozpore s výpoveďami jeho  

aj príslušníkov PZ ku skutku z 26.10.2007), že mu nič nebránilo po zastavení hliadkou

a vyzvaní na dychovú skúšku, aby príslušníkov na túto skutočnosť upozornil. Zdôraznil,  

že v skutočnosti tak urobil a že sa opakovane neúspešne pokúšal prístroj prefúknuť, čo mu

však jeho zdravotný stav nedovolil a doložil o tom aj lekárske potvrdenie z 23.10.2007. Ďalej

uviedol, že na odber krvi odmietol ísť, pretože bol nesprávne a nedostatočne poučený,   keď z poučení policajtov vyplynulo, že bez ohľadu na výsledok krvnej skúšky bude musieť

hradiť jej náklady sám.

Žalovaný správny orgán vo svojom vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako

vecne správny.

K námietke žalobcu o jednostrannosti dôkazov – výpovedí policajtov hliadok PZ –

uviedol, že policajt sa pri výkone služobnej činnosti riadi služobnou prísahou a že samotné

postavenie policajta ako verejného činiteľa predstavuje okolnosť, o ktorej aj s poukazovaním

na presnosť výpovedí členov hliadky PZ nemal dôvod pochybovať. Žalobca v konaní

nenamietal pomer k osobám policajtov, nepodal voči ich postupu žiadnu sťažnosť, ani podnet

na trestné stíhanie pre zneužitie právomoci verejného činiteľa, čo tiež utvrdilo správny orgán

pri rozhodovaní o odvolaní. Ďalej uviedol, že žalobca dňa 26.10.2007 nepredložil žiadny

doklad, či lekárske potvrdenie o svojom zdravotnom stave, predložil ho až pri ústnom

pojednávaní dňa 10.12.2007. V súvislosti s otázkou úhrady za lekárske vyšetrenie spojené

s odberom krvi trval na tom, že žalobca bol policajtom L. správne poučený o možnosti žiadať odber krvi s tým, že náklady bude hradiť sám žalobca. K ďalším námietkam žalobcu odkázal

na svoje skoršie vyjadrenia, na ktorých trvá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v intenciách dôvodov

podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Vo veci rozhodol  

bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) s tým, že rozsudok verejne vyhlásil  

dňa 12. októbra 2010 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní

vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Odvolací súd v medziach dôvodov odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania

týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal  

so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu,   či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.  

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 13.3.2007

v obci Čierne nad Topľou viedol autobus Karosa EČV H., keď mu hliadka PZ (prístroj na

meranie rýchlosti obsluhoval ppor. A.) namerala v čase o 15.48 hod. v strede obce pri

zastávke MHD rýchlosť 85 km/h, teda žalobca prekročil maximálnu povolenú rýchlosť 60

km/h, čím porušil § 15 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 315/1996 Z.z.) a dopustil sa

tým priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. Do správy o výsledku

objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zo dňa 13.3.2007

spracovanej príp. J. uviedol žalobca, že si bol vedomý, že šiel rýchlosťou 65 km/h a správu

vlastnoručne podpísal. Súčasťou priestupkového spisu je aj snímka z radaru výrobného čísla

0140/93 č. 000 065, z ktorej je zrejmé, že uvedené vozidlo v čase o 15:48:57 hod. šlo

rýchlosťou 85 km/h. V spise je založený aj certifikát o overení cestného radarového

rýchlomeru typu Ramer 7 CCD-U č. 379/210/16/06 zo dňa 12.9.2006, z ktorého je zrejmé,  

že meradlo zodpovedá schválenému typu a spĺňa metrologické požiadavky v zmysle

príslušných právnych predpisov s tým, že overenie radaru platí do 5.9.2007.

Zo správy o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 26.10.2007 vyplýva, že dňa

26.10.2007 o 22.15 hod. viedol žalobca osobné motorové vozidlo výrobnej značky Toyota

Land Cruiser EČV K. po Gaštanovej ulici v Humennom, kde bol zastavený hliadkou PZ,

kontrolovaný a podrobený dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu, ktorú

žalobca i po poučení opakovane bezdôvodne maril, preto mu bola príslušníkom PZ

predvedená ukážka dychovej skúšky. Žalobca mal takto porušiť § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č.

315/1996 Z.z. a dopustiť sa priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/19902 Zb. Do

správy sa žalobca vyjadril, že „dychovej skúške sa podrobil štyrikrát, hoci má problémy

s pľúcnym dýchaním, po výzve na odber krvi som bol ochotný ísť, ale nie aby ja som si platil

ešte 5 000 Sk za odber“. Z tejto správy (z predtlače) vyplýva, že žalobca bol poučený

o spôsobe vykonania dychovej skúšky elektronickým prístrojom, o práve požiadať o odber

krvi a následne bol upozornený, že náklady za vykonaný odber krvi na jeho žiadosť bude

hradiť z vlastných prostriedkov a ďalej z nej vyplýva, že žalobca odber krvi nežiadal a ďalšia

jazda mu bola zakázaná. Hliadka žalobcom predložený vodičský preukaz zadržala; počas

kontroly na ODI navyše bolo zistené, že žalobca predložil vodičský preukaz S., ktorý mal byť

podľa evidencie ODI odo dňa 25.1.2007 skartovaný. Platný vodičský preukaz teda žalobca

nemal pri sebe.

Správny orgán preto začal voči žalobcovi priestupkové konanie. Oba skutky, ktoré sa

mu kládli za vinu, boli prejednané v rámci spoločného konania (podľa §57 ods. 1 zákona  

č. 372/1990 Zb.) na ústnom pojednávaní dňa 10.12.2007 pod č. ORP-P-209/DI-3/2007, ORP-

P-647/DI-3-2007. K skutku zo dňa 13.3.2007 do zápisnice uviedol, že od hliadky požadoval

preukázanie certifikátu meracieho prístroja, ktorý nemali pri sebe, potom ich požiadal

o skúšku na mieste, či majú policajti zlý radar alebo on zlý tachometer, pričom po troch

pokusoch im na meracom prístroji ukazovalo vždy o 12 km/hod viac ako jemu na tachometri.

K druhému skutku sa vyjadril tak, že nie je pravda, že dychovú skúšku nevykonal, lebo

dýchal štyrikrát, ale sa mu to nepodarilo, pretože má problémy s pľúcnym dýchaním, čo môže

podložiť aj lekárskym potvrdením zo dňa 23.10.2007. Ďalej uviedol, že na odber krvi nešiel,

pretože mu bolo povedané, že treba platiť 5 000 Sk, čo nebol ochotný. K neplatnému

vodičskému preukazu uviedol, že nový preukaz č. H. pri sebe nemá už dlhšiu dobu, od leta,

kedy ho stratil v zahraničí.

Prvostupňový správny orgán na podklade takto zisteného skutkového stavu

rozhodnutím č. p. ORP-P-209/DI-3-2007, ORP-P-647/DI-3-2007 zo dňa 10.12.2007 uznal

žalobcu vinným zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. a/, f/, k/ zákona  

č. 372/1990 Zb., ktorých sa dopustil tým, že porušil § 15 ods. 4, § 3 ods. 2 písm. c/, § 4 ods. 2

písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z., a podľa § 22 ods. 2 zákona mu za to uložil pokutu v sume

15 000 Sk (497,91 €) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalobca k prvému skutku

uviedol, že pred vyše 40 osobami tvrdil policajnej hliadke, že rýchlosť neprekročil, preto  

na tej istej ceste vykonali kontrolu, kde je chyba a pri každom meraní, keď mal ísť rýchlosťou

60 km/h mu hliadka namerala zvýšenú rýchlosť. Uviedol, že mu nebola ani uložená bloková

pokuta a na odporúčanie hliadky si dal premerať tachometer, ktorý bol v poriadku.

K údajnému druhému priestupku uviedol, že sa snažil prístroj Dräger – alcotest použiť podľa

poučenia hliadky, no nepodarilo sa mu to, avšak nepodarilo sa to ani jednému z členov

hliadky. Zdôraznil, že on navyše prekonal ťažkú chorobu a naďalej nie je zdravý, o čom malo svedčiť priložené osvedčenie od lekára zo dňa 23.10.2007. Dodal, že bol poučený o možnosti

podrobiť sa odberu krvi, za ktorý mal zaplatiť 5 000 Sk, no keďže on pred jazdou alkohol

nepožil, zdalo sa mu nezmyslené ísť na odber krvi a zaplatiť za to uvedenú sumu. Zdôraznil,

že až pri prejednaní priestupku bol správne poučený, že túto zaplatí len v prípade pozitívneho

nálezu.

Žalovaný v odvolacom správnom konaní doplnil dokazovanie o vysvetlenia policajtov,

ktorí zistili a dokumentovali priestupky dňa 13.3.2007 a 26.10.2007 a o vysvetlenie žalobcu.

Zo zápisnice o podaní vysvetlenia policajtom A. zo dňa 5.2.2008 vyplýva,   že dňa

13.3.2007 obsluhoval merač rýchlosti a v čase o 15.48. hod. stál v strede obce Čierne nad

Topľou pri zastávke SAD v smere na Vranov nad Topľou, keď radar zaznamenal prekročenie

rýchlosti autobusu EČV H. v smere odjazd o 25 km/h. Túto skutočnosť oznámil hliadke PZ

stojacej na odstavenej ploche, ktorá uvedený autobus odstavila a následne na požiadanie

hliadky šiel k nej za účelom nazretia do protokolu o prekročení rýchlosti. Vyjadril sa, že

prístroj Ramer, ktorý prekročenie rýchlosti autobusom zaznamenal, bol certifikovaný dňa

12.9.2006 a jeho overenie platilo do 5.9.2007; certifikát je súčasťou spisového materiálu. Ďalej uviedol, že o ďalších meraniach, na ktoré poukazoval žalobca, si pre časový odstup

nespomenul, rovnako si nespomína, či žalobca žiadal o predloženie certifikátu, no ako

uviedol, nepochybne mu ho bol predložil, pretože certifikát je súčasťou dokumentácie radaru

a hliadka ho mala k dispozícii aj počas výkonu služby v uvedený deň. Zo zápisnice o podaní

vysvetlenia Š.J. zo dňa 31.1.2008 k udalostiam zo dňa 13.3.2007 vyplýva, že po oznámení

prekročenia rýchlosti kolegom A. odstavil autobus EČV H. a po vyzvaní vodiča na

predloženie dokladov zistil, že išlo o žalobcu. Oznámil mu, že mu bolo namerané prekročenie

rýchlosti v obci o 25 km/h a keďže žalobca si toho nebol vedomý, privolal kolegu

obsluhujúceho radar, ktorý vodiča oboznámil s protokolom z prístroja Ramer, teda

s fotografiou, ktorá je súčasťou spisu. Uviedol, že priestupok neriešil blokovou pokutou pre

výšku prekročenia rýchlosti o 25 km/h. Dodal,   že nemal dôvod pochybovať o správnosti

merania rýchlosti, ako aj to, že priestupok s vodičom autobusu riešil po jeho vystúpení von

a nie v autobuse.

V súvislosti s druhým skutkom doplnil žalovaný dokazovanie podaním vysvetlenia

policajtov npráp. D. a práp. L., ktoré sú obsahom zápisníc zo dňa 5.2.2008. Obaja policajti zhodne uviedli, že dňa 26.10.2007 v čase o 22.15. hod. na Gaštanovej ulici v Humennom

zastavili vozidlo Toyota Land Cruiser EČV K., ktoré viedol žalobca. Policajt L. žalobcu

vyzval, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi elektronickým prístrojom

Dräger, s čím žalobca súhlasil. Policajt L. mu podal náustok, žalobca si ho sám rozbalil, vložil

do prístroja a po poučení o správnom vykonaní dychovej skúšky, ktorému žalobca porozumel,

čo potvrdil svojim súhlasným „áno“, sa žalobca nadýchol, roztiahol líca, no do prístroja

nefúkol, odtiahol ústa a uviedol, že mu dal policajt zlý náustok. Policajt D. mu následne podal

nový náustok, poučil ho o správnosti vykonania skúšky a situácia sa zopakovala, keď žalobca

znovu tvrdil, že náustok je zlý. Po tomto policajt D. sám vybral nový náustok a prefúkol

Dräger, ktorý vykázal nulové hodnoty, následne prekontroloval žalobcom použité náustky,

o ktorých žalobca tvrdil, že sú zlé, tak, že ich otočil a potiahol vzduch do seba, pričom zistil,

že náustky boli v bezchybnom stave. Po tomto bol žalobca opakovane vyzvaný k dychovej

skúške, na čo tento uviedol, že už fúkal a viacej fúkať nebude, pričom vtedy neuviedol žiadne

iné dôvody, prečo by skúšku nemohol vykonať, ale sa vyhováral, že policajti majú zlé náustky

a na adresu polície sa mal aj neslušne vyjadrovať. Následne bol žalobca poučený o možnosti

odberu krvi a lekárskeho vyšetrenia. na otázku žalobcu, kto to bude platiť, mu policajt L.

odpovedal, že odber krvi si musí hradiť sám, no o sume so žalobcom hovorené nebolo. Žalobca po tomto vyhlásil, že on platiť nič nebude a na odber krvi nejde. Potom mu bola daná

možnosť vyjadriť sa k priestupku, bol mu zadržaný vodičský preukaz a vydané potvrdenie

o jeho zadržaní. Na ODI bolo následne lustráciou zistené, že zadržaný vodičský preukaz bol

neplatný.

Žalobca do zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 18.3.2008 tak, že s vyjadrením

policajtov D. a L. nesúhlasil, pretože policajtovi sa tiež nepodarilo náustok prefúknuť

a namietal tiež, že hliadku upozornil, že má problém s pľúcami a preto sa žiadal na odber krvi.

Nesúhlasil ani s vyjadrením, že na adresu polície nadával, zdôraznil, že na odber krvi sa

žiadal sám, no keď mu bolo vysvetlené, že má zaplatiť 5 000 Sk, uviedol, že to nezaplatí.

Dodal, že policajti náustky neprekontrolovali. Ku skutku zo dňa 13.3.2007 uviedol, že

vozidlo s radarom jazdilo pred ním a hneď zastavilo na pravej strane; potom, čo bol

zastavený, uviedol, že prekročenie rýchlosti nebolo možné, lebo vozidlo jazdilo pred ním

a tak by sa s ním zrazil. Na jeho žiadosť o certifikát radaru mu policajti mali uviesť, že ho

nemajú pri sebe, ale na oddelení. Trval na svojich tvrdeniach, že pri opakovaných meraniach

stále vykazoval vyššiu rýchlosť, čo môžu potvrdiť cestujúci v autobuse a uviedol, že autobus mal 13.3.207 platnú STK.

Na základe takto doplneného dokazovania žalovaný správny orgán v napadnutom

rozhodnutí konštatoval, že k spáchaniu priestupkov došlo tak, ako to bolo ustálené v prvostupňovom konaní a preto ho potvrdil. K priestupku prekročenia rýchlosti zo dňa

13.3.2007 uviedol, že táto skutočnosť je potvrdená správnou o výsledku objasňovania

priestupku a protokolom – fotodokumentáciou priestupku merača rýchlosti Ramer  

výr. č. 0140/93 s číslom snímku 000065. Snímka obsahuje okrem iných údajov aj zreteľný

záber na zadnú časť autobusu Karosa a to vrátane EČ: H.. Podľa protokolu rýchlosť vozidla,

na ktorom bol Ramer pripevnený bola 0 km/h; o presnosti merania merača rýchlosti nie je

dôvod pochybovať, nakoľko ju potvrdzuje aj certifikát vydaný slovenským metrologickým

ústavom v Bratislave dňa 12.9.2006 s overením platným do 5.9.2007, podľa ktorého uvedený

rada vypracuje výsledok merania s chybou menšou ako +/- 3 km/h a ktorý je súčasťou

administratívneho spisu. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že ani nepreloženie tohto

certifikátu alebo opakované meranie rýchlosti nezmenia nič   na správnosti

a záväznosti protokolu so snímkou č. 000065, ktorý jednoznačne potvrdzuje prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti v obci o 25 km/h. Dodal, že uvedený radar bol skončení

platnosti znovu overený, overeniu vyhovel a naďalej je používaný na KDI KRPZ Prešov.

K priestupku zo dňa 26.10.2007 žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol,  

že policajti, ktorý zistili a dokumentovali priestupok nemali žiadne pomer k veci  

ani k žalobcovi a preto nevidel žiaden dôvod spochybňovať vierohodnosť spísanej správy

o výsledku objasňovania priestupku a výpovede členov hliadky PZ, ktorými boli presvedčivo

vyvrátené tvrdenia žalobcu. V súvislosti s tým poukázal na právny význam ustanovenia § 8

ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Tvrdenia

žalobcu, že dychovú skúšku vykonal, považoval za účelové, pretože z vyjadrení členov

hliadky bolo zrejmé, že dychovú skúšku nevykonal predpísaným spôsobom a pre prípad,  

že nechcel alebo nemohol dychovú skúšku vykonať, bol poučený o možnosti žiadať  

sa na odber krvi, pričom zo správy o výsledku objasňovania priestupku vyplýva,  

že sa na odber krvi nežiadal. Tvrdenie žalobcu o poplatku za odber krvi a lekárske

vyšetrenie v sume 5 000 Sk nepovažoval za dôvodné, pretože policajt je v zmysle § 65 ods. 1

písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. oprávnený vodiča vyzvať, aby sa podrobil vyšetreniu,   či nie je ovplyvnený alkoholom a účastník premávky je v zmysle § 3 ods. 2 písm. c/ tohto

zákona povinný poslúchnuť pokyn, výzvu, príkaz alebo požiadavku policajta. Z obsahu spisu

je nepochybné, že žalobca nebol policajtom vyzvaný na lekárske vyšetrenie spojené s odberom krvi, ale bol poučený o možnosti žiadať sa na odber krvi a postup policajta L.,

ktorý na otázku žalobcu odpovedal, že platiť za takéto vyšetrenie bude žalobca, bol správny.

Podľa § 15 ods.   4 zákona č. 315/1996 Z.z. vodič smie jazdiť rýchlosťou najviac  

60 km/h, a ak ide po diaľnici v obci alebo po ceste pre motorové vozidlá v obci, najviac  

80 km/h, ak nie je dopravnou značkou dovolená vyššia rýchlosť.

Podľa § 3 ods. 2 psím. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. účastník cestnej premávky je

povinný poslúchnuť pokyn, výzvu, príkaz alebo požiadavku policajta súvisiace  

s výkonom jeho oprávnení v cestnej premávke, strpieť výkon jeho oprávnení, ako aj

pokyny iných osôb, ktoré na to oprávňuje tento zákon.

Podľa § 65 ods. 1 písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. policajt je oprávnený vyzvať

vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, 19) či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou

návykovou látkou, alebo liekmi, ktoré môžu znížiť jeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo.

Poznámka č. 19) odkazuje na ustanovenie § 5 zákona č. 219/1996 Z.z. Podľa odseku

4/ tohto ustanovenia vyšetrenie na zistenie alkoholu sa vykonáva dychovou skúškou

prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi. Ak sa osoba odmietne

podrobiť takému vyšetreniu, možno na požiadanie vykonať lekárske vyšetrenie

odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Ak osoba odmieta takéto

lekárske vyšetrenie, stupeň opilosti určí lekár podľa medicínskych klinických príznakov.

Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z. vodič je povinný mať pri sebe

doklady na vedenie a premávku vozidla predpísané týmto zákonom alebo osobitnými

predpismi.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. priestupku sa dopustí ten, kto a) ako vodič motorového vozidla prekročí povolenú rýchlosť ustanovenú vo všeobecne

záväznom právnom predpise o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (3a/ - § 15

zákona č. 315/1996 Z.z.) alebo prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou, f) ako vodič sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva

dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi, alebo

ak sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného

biologického materiálu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou, hoci  

by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie,

k) iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h), poruší všeobecne záväzný právny

predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu v intenciách podaného

odvolania a v nadväznosti na neho aj rozhodnutia žalovaného ako aj konania, ktoré mu

predchádzalo, dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov si pre svoje rozhodnutie  

vo veci zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležite zistili

skutkový stav a výkladom relevantných zákonných ustanovení dospeli k správnemu

právnemu záveru, že konaniami žalobcu, tak ako sú konkretizované v napadnutom rozhodnutí, sa žalobca dopustil priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky

v zmysle § 22 ods. 1 písm. a/, f/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.

Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sa

v podstate zhodovali s námietkami vznesenými v správnom konaní ako aj v žalobe neboli

podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia. Žalovaný sa nimi dôsledne zaoberal a svoje stanovisko k nim vyčerpávajúcim

spôsobom uviedol vo svojom rozhodnutí. S jeho záverom v ich posúdení sa súd prvého stupňa

stotožnil dôvodne, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu, bolo možné k nemu dospieť

vyhodnotením obsahu správ o objasňovaní priestupku zo dňa 13.3.2009 a 26.10.2007,

protokolu zo dňa 13.3.2007, vrátane snímku vyhotoveného radarom, certifikátu o overení

cestného radarového rýchlomeru zo dňa 12.9.2006, zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa

10.12.2007 a zo zápisníc o podaní vysvetlenia policajtmi – členmi hliadok A., D. a L. zo dňa

5.2.2008 a J. zo dňa 31.1.2008, a zápisnice o podaní vysvetlenia žalobcom zo dňa 18.3.2008,

ktoré si správny orgán zabezpečil pre účely objasnenia skutkového stavu.

Žalobca v odvolaní nenamietal druh a výšku uložených sankcií, preto sa týmito

skutočnosťami odvolací súd nezaoberal. V predmetnom konaní sa zameral na odvolacie

námietky žalobcu týkajúce sa priebehu skutkov kladených mu za vinu.

V súvislosti s priestupkom, ktorého sa mal dopustiť dňa 13.3.2007 žalobca namietal,

že správny orgán nevyhovel jeho návrhu na vypočutie svedkov – cestujúcich v autobuse, ktorí

by mu potvrdili, že žiadal o predloženie certifikátu radaru a o opakované merania rýchlosti.  

Odvolací súd zistil, že súčasťou administratívneho spisu žalovaného je aj certifikát

o overení cestného radarového rýchlomeru typu Ramer 7 CCD-U, výrobné číslo RH: 0116/93,

RJ: 0140/93, OJ: 0111/1993, vydaný Slovenským metrologickým ústavom dňa 12.9.2006

s výsledkom overenia: „Meradlo zodpovedá schválenému typu a spĺňa metrologické

požiadavky na daný druh meradla ustanovené predpisom – príloha č. 31 k vyhláške  

č. 403/2000 Z.z. ÚNMS SR s účinnosťou 1.12.2000.“ Možná chyba meradla je

v stacionárnom režime +/- 3 km/h. Podľa certifikátu overenie tohto radaru, ktorým bola dňa

13.3.2007 nameraná zvýšená rýchlosť žalobcovi, platilo do 5.9.2007. Z vyjadrenia

žalovaného vyplýva, že tento konkrétny radar bol znovu overený po 5.9.2007 a naďalej bol používaný na kontrolu dodržiavania rýchlosti. Z uvedeného je zrejmé, že o bezchybnosti

a presnosti rýchlomeru, ktorým hliadka PZ zistila žalobcovi prekročenie povolenej rýchlosti

o 25 km/h, niet žiadnych pochýb. Skutočnosti, že žalobca sa domáhal opakovaného

premerania rýchlosti, tak ako to tvrdil v správnom aj v preskúmavacom konaní, nenasvedčuje

obsah Správy o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky zo dňa 13.3.2007. V tejto správe, v kolónke, kde je zaznamenané vyjadrenie

žalobcu, je uvedené len jeho tvrdenie, že si bol vedomý, že šiel rýchlosťou 65 km/h. Nič iné

žalobca do správy neuviedol a túto bez výhrad aj podpísal. Obe námietky žalobcu považoval

odvolací súd za účelové, nakoľko obsah administratívneho spisu svedčí o inom priebehu

udalostí, ako ich popisoval žalobca (napr. aj v tvrdení žalobcu, že policajné auto, na ktorom

bol umiestnený radar, sa podľa žalobcu pohybovalo pred autobusom, keď zo snímku

vyhotoveného Ramerom je zrejmé, že vlastná rýchlosť policajného vozidla bola 0 km/h a to,

že vozidlo s radarom stálo, vyplynulo aj z vyjadrení členov hliadky...) a žiadne z týchto

tvrdení, ani prípadné výpovede cestujúcich, nemôžu vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce

z protokolu vyhotoveného dňa 13.3.2007 riadne funkčným, certifikovaným a overeným

radarom a to, že autobus Karosa EČV: H., ktorý viedol žalobca, v čase o 15:48:57 šiel

rýchlosťou 85 km/h, hoci rýchlostný limit na stanovisku, kde bolo prekročenie rýchlosti

namerané, bol len 60 km/h.

Námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho poučenia o platení za odber krvi a jej

vyšetrenie nemožno považovať za relevantné v tomto konaní a to vzhľadom k tomu,  

že žalobcovi sa za vinu kladie priestupok, ktorého sa dopustil tým, že sa ako vodič odmietol

podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou

prístrojom, teda ako účastník cestnej premávky porušil svoju povinnosť vyplývajúcu  

z § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. a nie preto, že sa nežiadal na odber krvi.

Správne orgány oboch stupňov pri objasnení skutkového stavu vychádzali najmä zo správy

o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 26.10.2007 a z vyjadrení členov hliadky PZ  

npráp. D. a práp. L., z ktorých mali za preukázané, že policajt L. žalobcu vyzval, aby sa

podrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi elektronickým prístrojom Dräger,

s čím žalobca súhlasil. Policajt L. mu podal náustok, žalobca si ho sám rozbalil, vložil do

prístroja a po poučení o správnom vykonaní dychovej skúšky, ktorému žalobca

porozumel, čo potvrdil svojim súhlasným „áno“, sa žalobca nadýchol, roztiahol líca, no

do prístroja nefúkol, odtiahol ústa a uviedol, že mu dal policajt zlý náustok. Policajt D. mu následne podal nový náustok, poučil ho o správnosti vykonania skúšky a situácia sa

zopakovala, keď žalobca znovu tvrdil, že náustok je zlý. Po tomto policajt D. sám vybral

nový náustok a prefúkol Dräger, ktorý vykázal nulové hodnoty, následne prekontroloval

žalobcom použité náustky, o ktorých žalobca tvrdil, že sú zlé, tak, že ich otočil a potiahol

vzduch do seba, pričom zistil, že náustky boli v bezchybnom stave. Po tomto bol žalobca

opakovane vyzvaný k dychovej skúške, na čo tento uviedol, že už fúkal a viacej fúkať

nebude. Z vysvetlenia žalobcu, ktoré uviedol do správy o objasňovaní priestupku zo dňa

26.10.2007, vyplýva, že sa skúške podrobil štyrikrát (z vyjadrení policajtov je zrejmé, že sa

o to „pokúšal“ len dvakrát), hoci má problémy s pľúcnym dýchaním. Nenamietal ani

netvrdil, že nie je pre svoj zdravotný stav schopný prefúknuť prístroj Dräger, ani sa

neodvolával na lekárske potvrdenie vydané dňa 23.10.2007, čo vyplýva aj z vyjadrení

oboch členov hliadky. Žalobca až dodatočne, so značným odstupom času, na ústnom

pojednávaní   pred prvostupňovým správnym orgánom dňa 10.12.2007, predložil potvrdenie

od lekára datované dňom 23.10.2007, a následne počas správneho aj preskúmavacieho

konania naň poukazoval. Nie však v rozhodnom čase, keď bol členmi hliadky opakovane

vyzývaný k vykonaniu dychovej skúšky a poučovaný o spôsobe jej vykonania. V tomto svetle, aj s ohľadom na zistenia vyplývajúce z evidenčnej karty žalobcu že v minulosti sa už

dopustil priestupku, keď viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, sa aj táto námietka

žalobcu javí byť účelovou. Tvrdenia žalobcu o prípadnom nesprávnom poučení o platení za

lekárske vyšetrenie a odber krvi príslušníkmi PZ nemajú vplyv na skutkový stav tak, ako

vyplýva z podkladov žalovaného, teda že žalobca neuposlúchol výzvy policajtov a napriek

opakovanému poučeniu nevykonal dvakrát skúšku riadnym spôsobom a následne ju

odmietol viackrát vykonať.

Porušenie povinnosti žalobcu ako vodiča mať pri sebe doklady na vedenie a premávku

vozidla, vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z., bolo spoľahlivo zistené

z evidencie KDI, keďže žalobca dňa 26.10.2007 hliadke predložil vodičský preukaz  

S.S., ktorý však mal byť podľa evidencie už skartovaný a nový vodičský preukaz   H. žalobca

pri sebe nemal. Z tohto skutku sa žalobca v žiadnom prípade nemôže vyviniť poukazovaním

na to, že platný preukaz stratil ešte v lete v zahraničí.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že nemožno nič vyčítať

krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu

zákona, práv a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací

súd stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil.    

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie námietky

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom  

na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom

podľa § 219 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech

v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 12. októbra 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová