Najvyšší súd
1Sžo/264/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej
veci žalobcu: Mgr. Ľ. G., bytom Ľ., právne zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti
žalovanému: S. I. S., P., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PK-9-11/2007
zo dňa 15.11.2007, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 66/2007-58 zo dňa 17.4.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 66/2007-58 zo dňa 17.4.2009 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave z dôvodov podľa § 250j ods. 2
písm. c/, d/ a e/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. p. PK-9-11/2007 zo dňa 15.1.2007
ako aj prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz riaditeľa SIS č. 306 zo dňa 31.7.2006,
ktorým bol žalobca podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, S. I. S., Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon“) dňom 1.8.2006 odvolaný z funkcie
zástupcu riaditeľa odboru a vedúceho 21. oddelenia 2. odboru Sekcie S SIS a podľa § 33 ods.
1 zákona bol dňom 2.8.2006 ustanovený do funkcie referent ochrany Oddelenia fyzickej
ochrany objektov 9. odboru Sekcie E SIS. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi ich náhradu vo výške 261, 34 €.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo v konaní správneho orgánu zistil takú vadu, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože zistenie skutkového stavu
bolo nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Konštatoval, že personálny rozkaz bol vydaný na základe nariadenia riaditeľa SIS
č. 13/2006, ktorým sa menilo a doplnilo nariadenie riaditeľa SIS č. 32/2004 (organizačný
poriadok SIS) a dôvodom malo byť zrušenie dovtedajšej funkcie žalobcu v dôsledku
organizačných zmien. Krajský súd poukázal na to, že uvedená interná normatívna inštrukcia
bola vydaná dňa 31.7.2006 a účinná od 2.8.2006 a preto podľa krajského súdu správny orgán
predmetný rozkaz vydal predčasne a teda bez právneho dôvodu. Ďalej uviedol, že nemohol
objektívne posúdiť nesprávne právne posúdenie veci, pretože žalovaný súdu predložil neúplný
administratívny spis, ktorý neobsahoval všetky listiny, na ktoré sa žalovaný odvolával, najmä
interné normatívne akty, na základe ktorých by bolo možné posúdiť zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Konštatoval, že žalovaný bol povinný skúmať možnosti služobného zaradenia
žalobcu na výkon štátnej služby v inom odbore (odbore R SIS), v tom istom mieste výkonu
služby, s prihliadnutím na predpoklady ustanovené v § 33 ods. 1 zákona, lebo táto povinnosť
mu vyplývala priamo z citovaného zákonného ustanovenia (§ 35 ods. 1 písm. a/ zákona).
Podľa krajského súdu žalovaný nepreukázal, či objektívne nebolo možné žalobcu preložiť
na inú funkciu v tom istom služobnom úrade.
Proti rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal rozsudok krajského súdu
zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. Nestotožnil sa so záverom krajského súdu o predčasnom
vydaní personálneho rozkazu, pretože právnym základom pre jeho vydanie bol zákon
a nie interná normatívna inštrukcia, ktorá nie je prameňom práva a nie je všeobecne záväzná.
Uviedol, že organizačný poriadok je interným predpisom a nie normatívnym právnym aktom.
Krajskému súdu tiež vytýkal, že nebral do úvahy skutočnosť, že dátum uvedený
na personálnom rozkaze je dátumom jeho vyhotovenia a nie dátumom jeho vydania.
Poukázal na to, že policajt nemôže byť ani jeden deň nezaradený na určitom reálnom
tabuľkovom mieste, ani nemôže byť zaradený na už zrušenom mieste. Systemizácia podľa § 5
zákona sa detailizuje na podmienky SIS a to tak, že miesta (funkcie) sa v podmienkach SIS
vytvárajú základným dokumentom personálno–organizačného charakteru – tabuľkami
zloženia a počtov, ktoré určujú systemizáciu miest jednotlivých organizačných zložiek SIS
a schvaľuje ich riaditeľ SIS spolu s uvedením konkrétneho dňa ich účinnosti. Platnými sa
tabuľky stávajú ich schválením. Uviedol, že medziobdobie medzi dňom ich platnosti a dňom
ich účinnosti slúži na vypracovanie personálnych rozhodnutí a ich oznámenie príslušníkom,
pričom právnym dôvodom na vypracovanie takýchto rozhodnutí sú vždy tabuľky zloženia
a počtov. Počas legisvakancie sa príslušníci odvolajú z doterajších funkcií dňom
bezprostredne predchádzajúcim dňu účinnosti novej systemizácie a dňom účinnosti novej
systemizácie sú ustanovení od novej funkcie. Dodal, že ak by personálne rozkazy boli
príslušníkom oznamované po dni ich odvolania, pôsobili by retroaktívne a boli by nezákonné.
V deň nadobudnutia účinnosti schválených tabuliek zloženia a počtov je dovtedajšia funkcia
zrušená a vytvorená je nová funkcia. Uviedol tiež, že so zmenou tabuliek zloženia a počtov
nie je nevyhnutne spojená aj zmena internej právnej úpravy; organizačné zmeny
sa uskutočňujú vždy len tabuľkami zloženia a počtov a nie zmenou internej právnej úpravy,
ktorá po schválení tabuliek môže, ale nemusí nastať. Zdôraznil, že zákon za organizačnú zmenu nepovažuje zmenu internej právnej úpravy a to ani v prípade, ak táto zmena súvisí
so zmenou tabuliek zloženia a počtov a že k zrušeniu funkcie žalobcu došlo zmenou tabuliek
a nie zmenou organizačného poriadku SIS.
Podľa názoru žalovaného by akceptáciou právneho názoru krajského súdu došlo
k situácii, že osoby v služobnom pomere by neboli určité časové obdobie po uskutočnení
organizačných zmien zaradené na systematizovanom tabuľkovom mieste, čím by došlo
k destabilizácii a k nemožnosti vykonávať štátnu službu a zároveň zdôraznil, že v súvislosti
s vyhlasovaním personálnych rozkazov a s odvolávaním a ustanovovaním do funkcií prísne
postupuje podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
K tvrdeniu krajského súdu o nepredložení kompletného administratívneho spisu
uviedol, že v pôsobnosti SIS nie sú písomnosti prvostupňového správneho orgánu zakladané
do spisu prvostupňového orgánu, ale sú zakladané do osobného spisu príslušníka.
V predmetnej veci by jedinou písomnosťou v prípade existencie spisu prvostupňového orgánu
bol personálny rozkaz. Normatívne interné inštrukcie netvoria obsah ani osobného spisu, ani spisu druhostupňového správneho orgánu a krajský súd si normatívnu internú inštrukciu
mohol vyžiadať a bola by mu zaslaná.
K tvrdeniu krajského súdu o povinnosti žalovaného skúmať možnosti zaradenia
žalobcu na výkon služby v inom odbore v tom istom mieste výkonu služby poukázal
na skutočnosť, že na rozdiel od Zákonníka práce zákon poskytuje príslušníkovi v služobnom
pomere nižšiu mieru právnej ochrany ako je to u zamestnancov v pracovnom pomere,
čo súvisí s prísnejším posudzovaním osôb v služobnom pomere k štátu vzhľadom na
špecifický charakter činnosti v bezpečnostných orgánoch štátu. Právne vzťahy v týchto
zložkách sú založené na princípe subordinarity a vydávania pokynov a rozkazov. Poukázal
na znenie ustanovenia § 33 ods. 1 zákona, ktoré hovorí o ustanovovaní do „voľnej funkcie“,
nie o ustanovovaní do funkcie, ktorú príslušník považuje za pre neho primeranú, pričom
správny orgán pri ustanovení príslušníka do funkcie uplatňuje podľa tohto ustanovenia
„správnu úvahu“. V takom prípade súd má preskúmavať len to, či toto rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, no neposudzuje jeho účelnosť
či vhodnosť.
Žalovaná napokon pripomenula, že žalobca už nie je príslušníkom SIS a preto SIS
ani nie je oprávnená rozhodovať pro futuro o služobnom pomere žalobcu, nakoľko tento
právny vzťah už neexistuje.
V doplnení odvolania zo dňa 22.7.2010 žalovaný zdôraznil, že organizačné zmeny
vykonávané na základe zákona sú realizované vždy len tabuľkami zloženia a počtov, žiadne
iné dokumenty alebo právne úkony zákon za organizačné zmeny nepovažuje a ani nepripúšťa.
Argumentáciu žalobcu založenú na organizačných zmenách vykonaných novelou
Organizačného poriadku SIS preto považoval za nepravdivú a zavádzajúcu. Dodal,
že konštitutívne účinky vo vzťahu k zmene služobného pomeru majú tabuľky zloženia
a počtov, ktoré v deň nadobudnutia účinnosti vytvárajú pre dotknutých príslušníkov novú
právnu situáciu. Preto personálny rozkaz vydaný na podklade schválených tabuliek nevytvára
novú situáciu, len autoritatívne zisťuje existenciu určitého právneho stavu a preberá údaje
týkajúce sa predovšetkým platových náležitostí dotknutého príslušníka SIS právne
relevantným spôsobom definované tabuľkami zloženia a počtov. Účinky personálneho
rozkazu preto pôsobia ex tunc, t. j. od vzniku tohto právneho stavu – odo dňa nadobudnutia
účinnosti tabuliek zloženia a počtov a teda môžu pôsobiť aj do minulosti. Aj v predmetnej veci žalobcu bola zmena vykonaná novými tabuľkami zloženia a počtov a následne vydaný
personálny rozkaz mal len deklaratórny charakter, ktorým sa menovanému dala na vedomie
zmena v jeho služobnom pomere uskutočnená tabuľkami zloženia a počtov.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdiť. K námietkam žalovaného uviedol, že rozhodnutie riaditeľa
SIS 13/2006 nepochybne je interným predpisom, na základe ktorého žalovaný vydal
žalobcovi individuálny právny akt – napadnutý personálny rozkaz. Poukázal na § 241 ods. 2
zákona s tým, že ak žalovaný nepostupoval podľa tohto ustanovenia a vydal personálny
rozkaz na základe normatívnej internej inštrukcie (zmena organizačného poriadku SIS) tak,
ako tvrdil vo svojom odvolaní, nepostupoval v súlade so zákonom. Žalovanému vytýkal jeho
rozporné tvrdenia v odvolaní, keď v čl. II na str. 5 uviedol, že organizačný poriadok SIS je
regulovaný ako interná právna úprava, teda nie inštrukcia, ako tvrdil v čl. I odvolania.
Namietal, že žalovaný personálny rozkaz vydal a vyhlásil v čase (31.7.2006), kedy nebola
účinná zmena organizačného poriadku, ktorá vtedy ešte nemohla vyvolať právne účinky
a tvoriť právny základ napadnutého personálneho rozkazu.
Žalobca sa dožadoval preukázania skutočnosti, že žalovaný disponoval voľnými miestami s kvalifikačným predpokladom vysokoškolského vzdelania a tieto žalovaný
obsadzoval novoprijatými príslušníkmi z civilu. Zároveň dodal, že systemizácia SIS nebola
dotknutá a že nežiadal ani zverejnenie organizačnej štruktúry SIS, ktorá sa od systemizácie
odvíja. Žalovanému vyčítal, že nepredložil ani prehľad počtu voľných miest, ani vratky
do rozpočtu za zrušené vysokoškolské miesta. Žiadal, aby žalovaný ako dôkaz doložil
informácie o počte novoprijatých príslušníkov SIS na miesta s kvalifikačným predpokladom
vysokoškolského vzdelania od 30.7.2006 do 30.6.2008, na ktoré on svojim špecializovaným
spravodajským vzdelaním spĺňal odbornú spôsobilosť, resp. mohol byť preškolený. Tvrdil,
že prvostupňové správne rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu nemožnosti zistiť stav
o voľných pracovných miestach. Za rozporné označil aj vyjadrenia žalovaného, že k zrušeniu
jeho funkcie došlo zmenou tabuliek a počtov, nie zmenou organizačného poriadku SIS,
pričom vo svojom vyjadrení k žalobe uvádzal opak – teda, že predmetnú organizačnú zmenu
realizoval internou normatívnou inštrukciou, nariadením riaditeľa SIS a na jej základe vydal
napadnutý personálny rozkaz.
Žalobca sa stotožnil s konštatovaním krajského súdu, že podľa § 35 ods. 1 písm. a/
zákona bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu skúmať, či s doterajším
zrušením funkcie policajta a vytvorením nových funkcií v nových odboroch nebolo možné
zamestnať žalobcu v niektorej funkcii v novovzniknutom odbore, resp. v ostatných
organizačných zložkách SIS.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 212
ods. 1, § 246 ods. 1 OSP) ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je dôvodné. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja
ods. 2 OSP) s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa 5. apríla 2011 po tom, čo deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol
zaradený vo funkcii zástupca riaditeľa odboru a vedúci 21. oddelenia 2. odboru sekcie S SIS, z ktorej bol dňom 1.8.2006 personálnym rozkazom riaditeľa SIS č. 306 zo dňa 31.7.2006
odvolaný a dňom 2.8.2006 bol ustanovený do funkcie referent ochrany Oddelenia fyzickej ochrany objektov 9. odboru sekcie E SIS a to z dôvodu, že v dôsledku organizačných zmien
došlo k zrušeniu doterajšej funkcie žalobcu a pre žalobcu nebola v sekcii iná vhodná funkcia.
Po podaní rozkladu žalovaný personálny rozkaz potvrdil s odôvodnením,
že organizačnou zmenou nebola vytvorená žiadna nová funkcia s rovnakou alebo podobnou
náplňou činnosti a pri ustanovovaní žalobcu do voľnej funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona
riaditeľ SIS prihliadal na jeho zdravotný stav, splnenie kvalifikačných predpokladov, dĺžku
a druh odbornej praxe a na závery služobného hodnotenia a žalobca spĺňal všetky
predpoklady na riadny výkon funkcie, do ktorej bol takto ustanovený.
Organizačné zmeny na sekcii S SIS boli realizované nariadením riaditeľa SIS
č. 13/2006, ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie riaditeľa SIS č. 32/2004, ktorým
sa ustanovil Organizačný poriadok SIS. Sekcia S SIS, na ktorej bol zaradený žalobca, bola
zrušená a jej kompetencie boli rozdelené medzi sekcie E, D a U.
Podľa § 33 ods. 1 policajt sa ustanovuje do voľnej funkcie s prihliadnutím na jeho
zdravotný stav, na splnenie kvalifikačných predpokladov na funkciu, dĺžku a druh odbornej
praxe a na závery služobného hodnotenia. Do funkcie, na ktorú sa podľa osobitných
predpisov vyžaduje špeciálna odborná spôsobilosť, možno policajta ustanoviť, len ak spĺňa
túto spôsobilosť.
Podľa § 35 ods. 1 písm. a/ policajt v služobnom pomere sa prevedie na inú funkciu
v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu
do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej
vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho
doterajšia funkcia.
Podľa § 11 zákona kvalifikačné predpoklady na funkciu na účely tohto zákona
sú kvalifikačný predpoklad vzdelania a kvalifikačná požiadavka policajného vzdelania
(ods. 1).
V tabuľkách zloženia a počtov služobných úradov sa môžu pre jednotlivé funkcie
určiť požiadavky na ich výkon. Ak je pre funkciu takáto požiadavka určená, policajt
je povinný ju splniť najneskôr do dvoch rokov od ustanovenia do funkcie alebo od určenia
tejto požiadavky (ods. 2).
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu o zrušení
rozhodnutia žalovaného č. p. PK-9-11/2007 zo dňa 15.1.2007 a personálneho rozkazu
riaditeľa SIS č. 306 zo dňa 31.7.2006 o odvolaní žalobcu z dovtedajšej funkcie a jeho
ustanovení do inej funkcie a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
V predmetnej veci nebolo sporné a žalobca v tomto ani nespochybnil právomoc
žalovaného, že riaditeľ SIS vydal nariadenie č. 13/2006, ktorým sa menilo a doplnilo
nariadenie riaditeľa SIS č. 32/2004 – Organizačný poriadok SIS a ktoré nadobudlo platnosť dňom jeho uverejnenia vo vestníku SIS - dňa 31.7.2006 a účinnosť dňom 2.8.2006. Týmto
bola dovtedajšia funkcia žalobcu (ako aj celá Sekcia S) zrušená, pričom žiadne nové funkcie
s rovnakou alebo obdobnou náplňou činnosti vytvorené neboli, čo dôvodne umožňovalo
následný postup žalovaného podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona. Žalobca bol teda personálnym
rozkazom prevedený na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby a ustanovený
do funkcie referent ochrany Oddelenia fyzickej ochrany objektov 9. odboru Sekcie E SIS.
Podľa názoru odvolacieho súdu bola správna argumentácia žalovaného v súvislosti
s posúdením charakteru nariadenia riaditeľa SIS. Z personálneho rozkazu i z druhostupňového
správneho rozhodnutia je zrejmé, že odvolanie žalobcu z funkcie a jeho ustanovenie do inej
funkcie sa uskutočnilo z dôvodu organizačných zmien, ktoré sa realizovali nariadením
riaditeľa SIS č. 13/2006 a teda základom pre personálny rozkaz jednoznačne bolo práve toto
nariadenie riaditeľa SIS. Ide o vnútorný predpis, ktorý je osobitným prípadom normatívnych
právnych aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim mimo systému vzťahov organizačnej
nadriadenosti a podriadenosti vo verejnej správe. Smeruje len voči subjektom ovládaným
organizačnou podriadenosťou vo vzťahu k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt
vydal. Jedná sa o abstraktné formy vnútornej činnosti verejnej správy s povahou interných
normatívnych aktov. Od normatívnych právnych aktov, ktoré majú vonkajšie právne účinky,
sa vnútorné predpisy odlišujú najmä tým, že ich právne účinky smerujú výlučne voči služobne
podriadeným subjektom, i keď individuálne nešpecifikovaným a v tomto zmysle sú aktmi
internými. Vzhľadom k tomu, že nemajú všeobecnú záväznosť, nie sú prameňmi práva,
ale sú pre ich adresátov záväzné a nesmú byť v rozpore so zákonmi. Nariadenie riaditeľa SIS
preto nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu.
Personálny rozkaz bol vydaný dňa 31.7.2006 a žalobcovi bol vyhlásený dňa 1.8.2006.
Týmto dňom bol žalobca aj odvolaný z dovtedajšej funkcie a nasledujúcim dňom 2.8.2006 bol
ustanovený do novej funkcie. Podľa odvolacieho súdu je preto zrejmé, že žalobcovi bol
personálny rozkaz oznámený v súlade so zákonom, pretože personálne rozkazy musia byť
vyhlásené príslušníkom najneskôr v deň ich odvolania z dovtedajšej funkcie. V deň
nadobudnutia účinnosti schválených tabuliek (2.8.2006) bola pôvodná funkcia žalobcu
zrušená. Obsadenie novej funkcie je možné ustanovením príslušníka do funkcie,
a to personálnym rozkazom, ktoré sa príslušníkovi oznámi vyhlásením alebo doručením.
Najvyšší súd sa v tomto bode stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že v personálnom
rozhodnutí je vo výrokovej časti uvedený deň odvolania príslušníka z doterajšej funkcie a deň jeho ustanovenia do novej funkcie, pričom príslušník je v pôvodnej funkcii zaradený
až do 24.00 hod. dňa, ktorým sa odvoláva z funkcie a dovtedy mu zároveň prináležia
aj platové a ďalšie náležitosti spojené s touto funkciou. V novej funkcii je potom zaradený
bezprostredne od počiatku nasledujúceho dňa, teda od 00.00 hod. Príslušník totiž musí byť
každý jeden deň trvania jeho služobného pomeru zaradený v existujúcej funkcii.
Podľa názoru odvolacieho súdu postup žalovaného v predmetnej veci nebol v rozpore
s názorom krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že žalovaný bol
povinný skúmať možnosti služobného zaradenia na výkon štátnej služby v inom odbore v tom
istom mieste výkonu služby s prihliadnutím na predpoklady uvedené v § 33 ods. 1 zákona,
lebo táto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a/ zákona.
Je nepochybné, že kvalifikačné predpoklady, obsahovú náplň činnosti, prípadne
špeciálnu odbornú spôsobilosť funkčného miesta určuje žalovaný ako zamestnávateľ,
resp. vedúci príslušných organizačných zložiek (v zmysle § 1 ods. 1 písm. b/ zákona riaditelia
sekcií), ktorí ich posudzujú a vyhodnocujú z hľadiska konkrétnych potrieb pracoviska v rámci systemizácie v štátnej správe v podmienkach SIS v súlade s ustanovením § 5 zákona.
Uvedené možno vyvodiť z dikcie ustanovenia § 2 zákona, z ktorého vyplýva,
že príslušník SIS plní úlohy SIS v služobnom úrade v konkrétnom funkčnom a služobnom
zaradení, čiže plní tie úlohy SIS, ktoré mu vyplývajú z funkcie, do ktorej bol vymenovaný
alebo ustanovený. Plnenie konkrétnych úloh SIS vyplýva príslušníkovi z jeho služobného
a funkčného zaradenia a je určené v jeho popise služobnej činnosti (funkčnej náplni) podľa
§ 85 ods. 5 zákona, ktorý mu určí písomne príslušný nadriadený pri jeho vymenovaní alebo
ustanovení do funkcie.
Podľa § 5 zákona systemizácia v štátnej službe obsahuje počet miest príslušníkov
v služobných úradoch (sekciách) a objem finančných prostriedkov na služobné príjmy.
Vo vzťahu k ustanovovaniu do funkcií je podstatný najmä § 5 ods. 4 zákona, podľa ktorého
obsadzovanie miest v služobných úradoch (sekciách) možno uskutočniť len za predpokladu,
že miesto (funkcia) je vytvorené podľa schválenej systemizácie a je voľné.
Konečné posúdenie otázky ďalšieho zaradenia žalobcu v dôsledku predmetnej
organizačnej zmeny bolo vecou správnej úvahy služobných orgánov.
V súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 zákona je potrebné zdôrazniť skutočnosť,
že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, S. I. S., Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva - ide
o právny pomer štátnozamestnanecký.
Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu –
rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne
odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym,
kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave
týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru
a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá
sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov,
ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru,
pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu
o právach a povinnostiach príslušníkov.
Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný
charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť,
že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom
štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval,
že z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory
zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej
správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou
všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto miestach majú
teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem vyžadovať od týchto
zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto činností predstavujú
ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8.12.1999 týkajúci
sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku rozsudok z 27.6.2000 týkajúci
sa sťažnosti č. 30979/96).
Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného
pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu
mieru ochrany než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere resp. umožňuje služobným
orgánom operatívnejšie využitie príslušníkov, ktorých funkcia bola v dôsledku organizačných
zmien zrušená, ich ustanovením na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej
funkcii.
S poukazom na to bolo potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1
zákona prisvedčiť žalovanému v tom zmysle, že dikcia zákona hovorí o ustanovení
do „voľnej funkcie“ a nie do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým výkladom
citovaného ustanovenia preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované predpoklady
sa posudzujú z hľadiska potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať
tak, že v prípade splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna
voľná funkcia. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že služobný orgán pri ustanovovaní
žalobcu do voľnej funkcie na sekcii E na uvedené kritériá prihliadal, so záverom, že tieto
sú pre výkon funkcie, do ktorej bol zaradený dostatočné, čo zodpovedá horeuvedenému
výkladu, preto odvolací súd dospel k opačnému záveru ako súd prvého stupňa - že tento postup nebol v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1 zákona. Úlohou súdu nebolo skúmať
účelnosť či vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
Odvolací súd nepovažoval za relevantný dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
konštatovanie súdu prvého stupňa o nemožnosti právneho posúdenia veci z dôvodu neúplného
(neobsahoval všetky listiny, najmä interné normatívne akty) administratívneho spisu,
poukazujúc nato, že mu nič nebránilo zadovážiť si dôkazné prostriedky, ktorých vykonanie
považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 OSP; a to i tých, ktoré nie sú
nevyhnutnou súčasťou administratívneho spisu- interné normatívne akty), resp. osvojiť
si skutkové zistenia medzi účastníkmi nesporné (§ 120 ods. 3 OSP).
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k inému záveru
ako súd prvého stupňa; rozhodnutia i postup žalovaného považoval za zákonné a pretože
neboli tak splnené predpoklady na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa a ani na jeho
zrušenie (§ 221 OSP), odvolací súd ho podľa § 220 OSP zmenil tak, že žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 250k
ods. 1 OSP tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože v konaní pred súdom
prvého stupňa po zmene rozhodnutia nebol úspešný a rovnako aj v odvolacom konaní nemal
úspech.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 5. apríla 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová