Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sžo/117/2009

 

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka   a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci

žalobcu: Ing. J., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. J., Advokátska kancelária so

sídlom v M.M., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Krajský

dopravný inšpektorát Košice, Kuzmányho č. 8, Košice, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. KRP-184-1/DI-1-2006 zo dňa 27.12.2006, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/17/2007-39 zo dňa 3.12.2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 7S/17/2007-39 zo dňa 3.12.2008   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného č. KRP-184-

1/DI-1-2006 zo dňa 27.12.2006 v spojení s rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu,

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach č. p. ORP-819/DI-S-2005  

zo dňa 7.9.2006   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 394,78 € a to do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J., č. ú: X., vedený

vo V. a.s., pobočka M..

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho

rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-184-1/DI-1-2006 zo dňa

27.12.2006, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Michalovciach č. p. ORP-819/DI-S-2005 zo dňa 7.9.2006 o uznaní žalobcu vinným  

zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 372/1990 Zb.) a uložení pokuty § 22 ods. 2

tohto zákona vo výške 4.000,–Sk (132,78 €) a zákazu činnosti viesť motorové vozidlo  

na dobu 5 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

S poukazom na zistenie, že v správnom konaní bolo v dostatočnom rozsahu vykonané

dokazovanie, a to aj náležitým posúdením obsahu znaleckých posudkov, na základe čoho

správne orgány dospeli k správnym právnym záverom, krajský súd žalobu zamietol.

O trovách rozhodol tak, že právo na ich náhradu žalobcovi nepriznal a zároveň vrátil

žalobcovi preplatok na súdnom poplatku.

Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že námietku nevypočutia svedkov dopravnej

nehody neakceptoval, pretože z obsahu administratívneho spisu žalovaného jednoznačne

vyplýva, že žiadni svedkovia, ktorí by svojimi výpoveďami mohli prispieť k objasneniu tejto

dopravnej nehody, zadokumentovaní neboli, nikto sa ani neprihlásil a žiadni svedkovia neboli

ani označení účastníkmi konania pri ich prvotných úkonoch.

Krajský súd ďalej dôvodil tým, že správne orgány náležitým spôsobom posúdili obsah

znaleckého posudku dipl. Ing. Š., ktorý hodnotili ako jeden z dôkazov, pričom otázky, na

ktoré mal znalec odpovedať, neboli totožné s otázkami zadanými znalcovi Ing. H. a totožné

neboli ani podklady, z ktorých znalci vychádzali, keďže dipl. Ing. Š. vychádzal z podkladov

poskytnutých mu žalobcom, ktoré však neboli súčasťou administratívneho spisu a navyše boli

v rozpore s jeho obsahom a zadokumentovanými dôkazmi (existencia tretieho vozidla,

premávanie žalobcu s vozidlom v čase odbočovania v ľavom jazdnom pruhu a pod.).  

Konštatoval, že bolo dostatočne preukázané, že žalobca spáchal priestupok, ktorý  

sa mu kladie za vinu, pričom na spáchanie priestupku postačuje len bezprostredné ohrozenie

bezpečnosti alebo plynulosti cestnej premávky, t. j. ide o ohrozovací delikt, k čomu podľa

názoru krajského súdu došlo nepochybne tak, ako to konštatoval znalec Ing. H..

Proti rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že sa rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho orgánu

zrušujú a vracajú na ďalšie konanie.

V odvolaní namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvého stupňa, ktorý  

sa podľa neho vôbec nevysporiadal s otázkou, či v konaní správnych orgánov nedošlo

k porušeniu § 3 ods. 4   a § 46 SP. Vytýkal, že mu nemôže byť na škodu skutočnosť, že on  

ani ďalší účastník dopravnej nehody v stave, v akom po nehode boli, neuviedli do zápisu

svedkov nehody, ktorých na mieste nehody videli aj príslušníci PZ a nemal byť problém

odstrániť rozpor zistením, kto oznámil dopravnú nehodu a privolal políciu. Poukázal na to,  

že pri posudzovaní skutkového stavu priestupku bol ustanovený znalec, ktorý mal vypracovať

znalecký posudok po vykonaní rekonštrukcie na mieste dopravnej nehody a po jej vykonaní

zodpovedať na položené otázky, avšak znalec Ing. H. rekonštrukciu nerealizoval, hoci mu táto

povinnosť bola uložená. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa pochybil, keď znalecký

posudok Ing. H. hodnotil ako smerodajný a posudok dipl. Ing. Š., ktorý bol vypracovaný

modernou počítačovou metódou, považoval za neobjektívny a nesprávny. Poukázal na to, že

na obr. 7A tohto znaleckého posudku, kde bolo nasimulované tretie vozidlo, nejde o tretie

vozidlo ako zobrazenie reálneho stavu, ale je to len jedna z možných alternatív priebehu

nehodového deja a nie základ pre vypracovanie znaleckého posudku. Zdôraznil, že

konštatovanie „premávanie žalobcu s vozidlom v čase odbočovania v ľavom jazdnom pruhu“

nebola nová skutočnosť oznámená znalcovi, ale ide o objektívnu skutočnosť vyplývajúcu

z plánu dopravnej nehody vyhotovenej ODI Michalovce, ktorá bola súčasťou spisu, keďže

z neho je zrejmé, že vozidlo sa po nehode a teda aj pred ňou už celé nachádzalo na ľavej

strane vozovky, pravou stranou pri deliacej čiare. Trval na tom, že tieto rozpory bolo možné

odstrániť vykonaním kontrolného znaleckého posudku a rekonštrukciou na mieste samom. Žalovaný správny orgán vo svojom vyjadrení k odvolaniu trval na svojom stanovisku

o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť

ako vecne správny.

Poukázal na to, že počas realizácie nebol ani hliadkou, ani účastníkmi dopravnej

nehody nahlásený žiadny svedok a ani sa žiadny svedok neprihlásil, preto v protokole

o nehode žiadny svedok zapísaný nie je.

Uviedol, že s námietkami žalobcu týkajúcimi sa hodnotenia znaleckých posudkov  

sa vysporiadal v rozhodnutí zo dňa 27.12.2006 a konštatoval, že znalec Ing. H. v potrebnom

rozsahu posúdil a zodpovedal otázky, ktoré mu boli položené a zaoberal   sa

výlučne technickou stránkou nehody, keďže právne posúdenie zavinenia je výlučne vecou

správneho orgánu, pre ktorý sú závery znalca len jedným z dôkazov a nie sú preň záväzné.

Zdôraznil, že účastník konania má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, ale samotné

vykonávanie a hodnotenie dôkazov patrí správnemu orgánu. Uviedol, že dôveryhodnosť posudku dipl. Ing. Š. bola spochybnená tým, že znalca do konania neustanovil správny orgán,

ale vypracoval posudok na žiadosť žalobcu, pričom vychádzal z iných podkladov ako Ing. H.. Pripomenul, že vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu a takéto samostatné

dokazovanie obvineného bez vedomia a prítomnosti správneho orgánu je neprípustné a preto

ho hodnotil ako účelové. Znalecký posudok dipl. Ing. Š. považoval za vypracovaný

jednostranne, subjektívne, nepresne, v rozpore so zásadami znaleckého skúmania, pričom

účelovo posúvalo a manipulovalo s polohou vozidiel mimo reálne zdokumentovaných stôp.

Poukázal na § 2 písm. w/ zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 315/1996 Z. z.), v zmysle

ktorého neohrozením je povinnosť vodiča počínať si tak, aby inému účastníkovi cestnej

premávky nevzniklo nijaké nebezpečenstvo a teda žalobca si mal počínať tak, aby neohrozil

iného vodiča, čo znamená, že sa mal náležite pred započatím odbočovania vľavo presvedčiť,

či nie je predbiehaný a to viacnásobným pohľadom do spätných zrkadiel. Dodal, že čas

potrebný na odbočenie doľava je vždy kratší ako čas potrebný na zastavenie vozidla, takže

možnosť zabrániť vzniku nehody v čase, keď sa chystá zmeniť smer jazdy, má iba vodič

odbočujúceho vozidla.

K námietke žalobcu, že nebola zohľadnená skutočnosť, že druhý účastník nehody

jazdil pod vplyvom alkoholických nápojov uviedol, že táto skutočnosť nebola bezprostrednou

príčinou vzniku dopravnej nehody, pretože ňou bolo práve porušenie ustanovenia § 18 ods. 1

zákona č. 315/1996 Z. z. žalobcom.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

je dôvodné. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) s tým,  

že rozsudok verejne vyhlásil dňa 8. júna 2010 potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Odvolací súd v medziach dôvodov odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania

týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho   pohľadu, či sa krajský súd   vysporiadal  

so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu,  

či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu mu predchádzajúceho..  

Odvolací súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že dňa 29.6.2005

v čase o 10.25 hod. viedol žalobca osobné motorové vozidlo zn. VW Passat EČ M.   po

štátnej ceste II/555 v obci Zemplínska Široká, kde na križovatke s miestnou komunikáciou

odbočoval doľava, pričom došlo k zrážke jeho vozidla s vozidlom značky Škoda 120 GLS EČ

M. predchádzajúcim vozidlo žalobcu zľava, ktoré viedol S., v dôsledku ktorej vozidlo Škoda

odhodilo mimo vozovku vľavo a následne narazilo   do oplotenia areálu

patriaceho miestnemu obecnému úradu.  

Prvostupňový správny orgán po vykonanom dokazovaní rozhodnutím č. p.  

ORP-8197/DI-S-20057 zo dňa 7.9.2006 uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa

§ 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1990 Zb., keď ustálil a to aj na základe obsahu znaleckého

posudku a jeho dodatku spracovaného znalcom Ing. Igorom H., že žalobca odbočoval na

križovatke vľavo v čase, kedy už bol predchádzaný iným vozidlom, čím tomuto vozidlo

vytvoril prekážke v jazde, v dôsledku čoho došlo k zrážke vozidiel. Za tento skutok žalobcovi uložil pokutu v sume 4.000,–Sk (132,78 €) a zákaz viesť motorové vozidlo po dobu

5 mesiacov.

Na odvolanie žalobcu, v ktorom tento poukazoval predovšetkým na nedostatočne

zistený skutkový stav, vyžadujúci aj vykonanie pôvodne nariadenej rekonštrukcie nehody,  

na ktorú odkazuje aj znalecký posudok dipl. Ing. Š. a ktorým žalobca označil za príčinu

nehody vysokú rýchlosť za ním idúceho motorového vozidla, vplyv alkoholu na motorickú

činnosť vodiča S. a jeho nesprávny spôsob obchádzania, žalovaný rozhodnutím č. p. KRP-

184-1/DI-1-2006 zo dňa 27.12.2006 rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil a odvolanie

zamietol.

V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v konkrétnej právnej veci v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy,

z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých

pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku,  

či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán

dospel. Súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis,

pričom pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia.

Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok rozhodnutie správnych

orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to,  

aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku

1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom

si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania.

2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov  

pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 34 ods. 1, 2 Správneho poriadku

1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť

skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. pri odbočovaní na križovatke alebo  

pri odbočovaní na poľnú cestu, alebo na lesnú cestu, alebo na miesto mimo cesty vodič je

povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Vodič pri odbočovaní nesmie ohroziť vodičov jazdiacich za ním. Vodič je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť najmä  

pri odbočovaní na poľnú cestu alebo na lesnú cestu, alebo na miesto mimo cesty.

Podľa § 14 zákona č. 315/1996 Z. z. predchádza sa vľavo. Vpravo sa predchádza

vozidlo, ktoré mení smer jazdy vľavo a ak už nie je pochybnosť o ďalšom smere jeho jazdy. Pri jazde v pripájacom alebo v odbočovacom pruhu sa smie vpravo predchádzať  

aj vozidlo idúce v priebežnom pruhu (ods. 1).

Vodič nesmie predchádzať, ak vodič pred ním idúceho vozidla dáva znamenie  

o zmene smeru jazdy vľavo a ak ho nemožno predísť vpravo podľa odseku 1, prípadne

ak ho nemožno predísť v ďalšom voľnom jazdnom pruhu v tom istom smere jazdy

vyznačenom na vozovke (§ 14 ods. 5 písm. d/).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu v intenciách podaného

odvolania a v nadväznosti na neho aj rozhodnutia žalovaného ako aj konania, ktoré mu

predchádzalo dospel k záveru, že spôsob a rozsah v konaní vykonaného dokazovania

vyvolávajú dôvodné pochybnosti o úplnosti a presnosti zistenia skutkového stavu veci

a a v nadväznosti na to aj správnosti právnych záverov, ku ktorým správne orgány dospeli.

Námietky žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sa v podstate

zhodujú s námietkami vznesenými žalobcom v správnom konaní ako aj v žalobe sú podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu správnych orgánov  

a na neho nadväzujúceho napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Je potrebné pripomenúť, že dokazovanie (t. j. obstaranie, vykonanie a hodnotenie

dôkazu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie) patrí do právomoci správneho orgánu,

ktorý tak robí z úradnej povinnosti, preto je predovšetkým povinnosťou správneho orgánu

z vlastnej iniciatívy a vlastnými prostriedkami sporné skutočnosti nielen zistiť, ale aj objasniť.

Splneniu tejto povinnosti nezodpovedá, ak správny orgán prvého stupňa obmedzil

dokazovanie len na (veľmi stručný) výsluch účastníkov predmetne dopravnej nehody a vec

uzavrel konštatovaním zodpovednosti žalobu za porušenie povinnosti vodiča vyplývajúcej

z ust. § 18 ods. 1 zákona. Toto napokon zistil aj žalovaný, keď pôvodné rozhodnutie  

ODI ORPZ Michalovce z 20.1.2006 zrušil a vec mu vrátil s konštatovaním, že taký záver

nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, pričom nezistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si nezaobstaral potrebné podklady pre rozhodnutie. Napriek tomu,  

že prvostupňový správny orgán ustanovil vo veci znalca a nariadil vykonanie rekonštrukcie

nehody za prítomnosti účastníkov ako aj svedkov, na vykonaní rekonštrukcie neskôr   po dohode so znalcom netrval a žiadnych svedkov nezabezpečil ani nevypočul. Z jeho

následného rozhodnutia zo 7.9.2006, ktorým opätovne uznal žalobcu za vinného zo spáchania

predmetného priestupku nevyplýva dôvod, pre ktorý upustil od pôvodne nariadenej

rekonštrukcie nehody ani vysvetlenie, ako môže prípadné dodatočné zistenie a vypočutie

svedkov nehody nadradiť správa o preverení postupu policajta objasňujúceho predmetnú

dopravnú nehodu inšpekčnou službou. S poukazom na účel a postavenie správneho orgánu

v procese dokazovania odvolací súd nepovažuje za dostatočný dôvod pre nevypočutie

svedkov nehody (ktorí sa evidentne pri príchode hliadky na mieste nehody nachádzali)

tvrdenie správnych orgánov, že účastníkmi nehody svedkovia nahlásení neboli a žiadny  

sa ani neprihlásil.

Ďalšie dôvodné pochybnosti o úplnom a presnom zistení skutkového stavu vyvoláva  

aj konštatovanie znalca dipl. Ing. Š. v posudku vypracovaného na požiadanie žalobcu, že

z predloženej dokumentácie a protokolu o nehode (pochádzajúcich z administratívneho spisu)

možno zistiť minimálne informácie   z technického hľadiska o poškodeniach vozidla   zn.

Škoda 120L, absentujú protokoly o obhliadke oboch vozidiel, nebol zisťovaný ich technický stav (stav bŕzd, riadenia, plášťov pneumatík a iné) a neboli zmerané ani deformácie oboch

vozidiel, nie je zdokumentované, či pred križovatkou je dopravné značenie križovatka a obsah

protokolu o nehode neobsahuje obmedzenie rýchlosti (do 60 km/h v danom úseku alebo iná),

pričom znalec zdôraznil potrebu rekonštrukcie pre spresnenie priestorových a konfiguračných

údajov z dôvodu absencie základných vstupných údajov.

V súvislosti s posudzovaním legality predloženia znaleckého posudku vypracovaného

(znalcom registrovaným v zozname znalcov na MS SR) na požiadanie účastníka

v priestupkovom konaní odvolací súd pripomína, že pre zistenie skutočného stavu veci možno

použiť všetky prostriedky, ktoré vedú k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci a ktoré sú

v súlade s právnymi predpismi (§ 34 ods. 1 SP), z čoho možno vyvodiť, že dôkazný

prostriedok nie je v súlade s právnymi predpismi, ak je výslovne zakázaný, čo v danom

prípade zistené nebolo, preto nebol dôvod na jeho spochybňovanie ako dôkazného

prostriedku.

Krajský súd rovnako ako správne orgány v podstate len prevzali závery vyjadrené

znalcom Ing. H. v jeho znaleckom posudku, hoci znalecký posudok je len jedným   z

dôkazov, ktoré musí príslušný orgán hodnotiť jednotlivo, no i vo vzájomnej súvislosti

s ostatnými dôkazmi. Podľa názoru odvolacieho súdu bol za daného stavu vykonaného

dokazovania záver prijatý správnym orgánom o zodpovednosti žalobcu z dôvodu nesprávneho

spôsobu jazdy, keď začal odbočovať v dobe, keď už bol predbiehaný vodičom S. jazdiacim za

ním predčasný a nepresvedčivý, keďže doposiaľ v konaní nebolo ustálené v čom konkrétne

žalobca preukázateľne porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z § 18 ods. 1 zákona č.

315/1996, v zmysle ktorého mal žalobca povinnosť pri odbočovaní vľavo dať znamenie o

zmene smeru jazdy a zároveň povinnosť neohroziť vodičov jazdiacich za ním.

V správnom konaní mal správny orgán predovšetkým ustáliť, aká bola pozícia vozidla

vedeného žalobcom z hľadiska existencie povinností vyplývajúcich z vyššie citovaných

zákonných ustanovení a či a kedy signalizoval žalobca zmenu smeru jazdy vľavo, ktorú mal

vodič za ním idúceho vozidla rešpektovať a na základe tohto mal správny orgán posúdiť,  

či k nehode došlo porušením povinnosti žalobcu pri odbočovaní vľavo neohroziť vodičov

jazdiacich za ním (čo však neznamená vylúčenie možnosti ich prípadného obmedzenia

napríklad prinútením znížiť rýchlosť, alebo aj zmeniť smer jazdy bez nebezpečenstva šmyku napríklad obídením sprava) či nehodu zavinil vodič vozidla zn. Škoda jazdiaci za žalobcom

porušením povinnosti predchádzať vpravo vozidlo meniace smer jazdy vľavo, resp. povinnosť

nepredchádzať pred ním idúce vozidlo, ktoré dáva znamenie o zmene smeru jazdy vľavo,  

ak ho nemožno predísť vpravo.

V konaní nebolo spochybnené tvrdenie žalobcu o tom, že znamenie o zmene smeru

jazdy vľavo dával už cca 40m pred križovatkou, (čo vyhlásil už v protokole o nehode

v cestnej premávke ) avšak správne orgány sa týmto tvrdením dostatočne nezaoberali,  

keď zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 7.6.2006 vyplýva, že „skutočnosť, že vodič

Ing. Š. dal znamenie o zmene smeru doposiaľ nebola predmetom a príčinou spôsobenia

dopravnej nehody, pretože znamenie o zmene smeru jazdy má len informatívny charakter“,

hoci podľa názoru odvolacieho súdu ide o jednu z rozhodujúcich skutočností pre určenie,

ktorý z účastníkov nehody porušením svojich zákonných povinností nesie zodpovednosť  

za nehodu.

Rovnako významné pre takýto záver má aj posúdenie okolností spôsobu jazdy a riadenia vzadu idúceho vozidla vodičom S., u ktorého napriek preukázateľnému zisteniu

požitia alkoholických nápojov (čím sa dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h/ zákona),

sa otázka ich možného vplyvu na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti   (viď

Rs 36/2004) neskúmala. Správny orgán tiež nezaujal stanovisko k otázke, či zo smeru

a spôsobu jazdy odbočujúceho vozidla mohol usudzovať takýto manéver, najmä

s prihliadnutím na to, že ako sám uviedol, registroval pred ním pomaly idúce vozidlo, pričom

išlo o dopravnú situácii v intraviláne obce, kde odbočenie k pri ceste sa nachádzajúcim

objektom možno logicky predvídať, čo za daných okolností nesporne zdôvodňuje potrebu

zvýšenej opatrnosti a bez povšimnutie ostalo aj tvrdeniu žalobcu, že vodič S.   sa

nevenoval dostatočne vedeniu vozidla, keďže v tom čase hľadal mobilný telefón, (o čom  

sa mal zmieniť žalobcovi). V súhrne tak ide o skutočnosti, ktoré nepochybne nie sú v kontexte

s ďalšími okolnosťami, za ktorých došlo k nehode, bez významu a napriek tomu ostali

v konaní neobjasnené.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

v správnom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav v dôsledku čoho správne orgány dospeli k nesprávnym právnym záverom, preto nebolo podmienky na zamietnutie žaloby

a pokiaľ tak súd prvého stupňa urobil, rozhodol vo veci nesprávne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho rozsudok v zmysle § 250ja ods. 3 OSP

zmenil tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušil a vec im vrátil na ďalšie

konanie.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení  

s § 246c a § 224 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania

v sume 394,78 € pozostávajúcu z náhrady   trov v prvostupňovom i v odvolacom konaní

v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len vyhl.) podľa ich vyčíslenia právnym zástupcom žalobcu, a to:

- zaplatený súdny poplatok za žalobu.... 33,19 € (1.000,–Sk)

- zaplatený súdny poplatok za odvolanie.... 33,– €

- odmena za 4 úkony právnej služby:  

  - prevzatie a príprava veci 20.1.2007 (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhl.)...45,51 € (1.371,–Sk)

a prislúchajúci režijný paušál 5,91 € (178,–Sk)

  - podanie žaloby zo dňa 20.1.2007 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. )... 45,51 € (1.371,–Sk)

a prislúchajúci režijný paušál 5,91 € (178,–Sk)

  - účasť na pojednávaní na krajskom súde dňa 3.12.2008 (§ 14 ods. 1 písm. d/ vyhl.)...

48,63 € (1.465,–Sk) a prislúchajúci režijný paušál 6,31 € (190,–Sk)

  - odvolanie zo dňa 11.2.2009 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhl.)... 53,49 €   a prislúchajúci

režijný paušál 6,93 €

- zvýšenie sumy odmien za úkony právnej služby (realizované do 31.5.2009) o 19%-nú DPH,

teda 36,70 € (zo základu 193,14 €, ktorý predstavujú odmeny za 4 úkony právnej služby)

- náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhl. za 4 polhodiny (cesta z Michaloviec  

na pojednávania do Košíc a späť) po 10,52 € (317,–Sk)... 42,08 €

- náhrada cestovného spolu... 31,59 €.

Právny zástupca si uplatnil zvýšenie o 19%-nú DPH vypočítané z odmien za úkony,

režijného paušálu ako i náhrady za stratu času a cestovné, no podľa ustanovenia 18 § ods. 3

vyhl. v znení platnom do 31.5.2009, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty,

zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o daň z pridanej hodnoty. Preto odvolací súd priznal advokátovi – platiteľovi DPH zvýšenie o DPH vypočítané len zo sumy

predstavujúcej súčet odmien za úkony spojené so zastupovaním žalobcu a nie aj za režijný

paušál, cestovné a náhradu za stratu času, pretože k týmto náhradám možno priznať DPH  

len ak súvisia s úkonmi uskutočnenými po 1.6.2009.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 8. júna 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:  

Ľubica Kavivanovová