1Sžf/104/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: F. J., so sídlom W. G. XXX/X, XXX XX N. T. U., IČO: 34 343 261, právne zastúpený: JUDr. Roman Henčel, advokát, so sídlom G. Švéniho 8, 971 01 Prievidza proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/35/2014-44 zo dňa 14. júla 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/35/2014-44 zo dňa 14. júla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Trenčíne napadnutým uznesením podľa § 250d ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) zastavil konanie z dôvodu, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bola podaná oneskorene, teda v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni a zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Za rozhodujúci dátum pre posúdenie, či bola zachovaná zákonná lehota na podanie žaloby považoval krajský súd deň doručenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi, t.j. 19.02.2014 a nie deň, kedy mu bolo doručené oznámenie o zamietnutí odvolania, t.j. 14.10.2014. Posledným dňom lehoty na podanie žaloby bol teda 21.04.2014 a žaloba bola podaná 02.12.2014.

2. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie z 06.12.2015, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p). Žalobca sa nestotožnil s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým konanie zastavil. V odôvodnení žaloby riadne poukázal na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj nezákonnosť postupu daňových orgánov v tomto konaní. Žalobca bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je z dôvodu nesprávneho poučenia o opravnom prostriedku zmätočné a nepreskúmateľné, čo je zákonným dôvodom na jeho zrušenie a mal za to, že nezákonným postupomžalovaného mu bola odňatá možnosť domáhať sa súdnej ochrany, a to preskúmania rozhodnutia žalovaného súdom. Žalobca poukázal na to, že podal žalobu v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď mu žalovaný oznámil, že jeho odvolanie zamieta a práve tento dátum považoval za rozhodujúci deň v otázke posúdenia plynutia lehoty na podanie žaloby. Pokiaľ by žalovaný konal bezodkladne, mohol ihneď po tom, ako žalobca podal odvolanie, vydať opravné rozhodnutie, v ktorom by uviedol správne poučenie a žalobcovi by začala lehota na prípadné podanie žaloby plynúť odo dňa doručenia opravného rozhodnutia. Žalovaný mu v rozpore so zákonom doručil oznámenie o zamietnutí odvolania až po uplynutí viac ako siedmych mesiacov (14.10.2014). Na základe týchto skutočností mal žalobca za to, že konaním žalovaného došlo k takej vade, ktorá mohla mať priamy vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo je ďalším dôvodom na jeho zrušenie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.

5. Aby Najvyšší súd náležite objasnil dôvody, pre ktoré je dôvodné zrušenie rozhodnutia krajského súdu, je potrebné primárne ozrejmiť priebeh administratívneho konania žalovaného vo vzťahu k žalobcovi.

6. Rozhodnutím č. 1100306/1/76113/2014/5193 z 10.02.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný ako odvolací orgán podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 563/2009 Z.z.) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 9313402/5/4488151/2013/Kul z 01.10.2013, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009 v sume 21.959,51 eura. Napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahovalo poučenie o možnosti podať podľa ustanovenia § 74 ods.4 zák. č. 563/2009 Z.z. odvolanie. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené 19.02.2014.

7. Na základe poučenia žalobca podal 27.02.2014 odvolanie. Nakoľko toto odvolanie neobsahovalo všetky náležitosti odvolania, bol žalobca 07.04.2014 vyzvaný, aby nedostatky v lehote 15 dní odstránil. Žalobca doplnil svoje odvolanie 12.05.2014. Žalovaný podaním z 05.06.2014 odstúpil podanie aj so spisovým materiálom Ministerstvu financií Slovenskej republiky, o čom bol žalobca upovedomený.

8. Ministerstvo financií Slovenskej republiky 25.07.2014 vrátilo predložený spisový materiál žalovanému, nakoľko nemá kompetenciu vo veci konať. Žalovaný ako odvolací orgán v poučení napadnutého rozhodnutia nesprávne uviedol, že proti rozhodnutiu možno podať odvolanie. Z ustanovenia § 74 ods. 7 zák. č. 563/2009 Z.z. však vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nemožno podať odvolanie, a tak mal žalovaný odvolanie zamietnuť alebo vyzvať daňový subjekt (žalobcu), či je jeho podanie podnetom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

9. Žalobcovi bolo 14.10.2014 doručené oznámenie o zamietnutí odvolania z 25.09.2014, v ktorom žalovaný konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí bolo v rozpore s § 74 ods. 7 zák. č. 563/2009 Z.z. uvedené, že je možné podať odvolanie. Nakoľko bolo odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nemožno podať odvolanie, odvolací orgán podľa § 74 ods. 8 písm. b) zák. č. 563/2009 Z.z. odvolanie zamietol. 10. Žaloba o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia bola žalobcom podaná 04.12.2014 s odôvodnením, že za rozhodný dátum pre posúdenie včasnosti podania žaloby považuje deň, kedy mu bolo doručené oznámenie o zamietnutí odvolania (14.10.2014), nakoľko v správnom konaní postupoval v súlade s poučením a následnými pokynmi žalovaného.

11. Krajský súd konanie zastavil z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene, teda po uplynutí dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia, teda rozhodnutia z 10.02.2014, ktoré bolo žalobcovi doručené 19.02.2014. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

12. V prvom rade považuje Najvyšší súd sa potrebné uviesť, že z obsahu rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že sa krajský súd sa nezaoberal nesprávnym poučením v napadnutom rozhodnutí, na základe ktorého žalobca podal včas odvolanie a ktoré spôsobilo, že bolo toto podanie postúpené Ministerstvu financií Slovenskej republiky a vrátené žalovanému späť, čím došlo k situácii, že žalobcovo odvolanie bolo zamietnuté až dňa 25.09.2014. Krajský súd nebral na zreteľ, že žalovaný nesprávnym poučením a nesprávnym postupom spôsobil, že žalobca bol ukrátený na svojich právach, najmä bolo porušené jeho právo na súdne konanie.

13. Najvyšší súd nepopiera, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané 10.02.2014 a doručené žalobcovi 19.02.2014, avšak z obsahu žaloby a administratívneho spisu je zrejmý nezákonný postup žalovaného, ktorým spôsobil, že konečné rozhodnutie o zamietnutí odvolania bolo doručené až 14.10.2014. Žalovaný vedomý si nesprávneho poučenia o možnosti podať odvolanie, túto nesprávnosť žiadnym spôsobom nezhojil a po viac ako siedmych mesiacoch rozhodol, že podanie žalobcu označené ako odvolanie zamietol ako neprípustné. Ak mal žalovaný za to, že proti napadnutému rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, nemal žalobcu vyzývať na jeho doplnenie a postupovať vec Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ale mohol a mal žalobcu o tom upovedomiť, aby z toho dôvodu nezmeškal lehotu na podanie žaloby, prípadne v súlade s § 58 ods. 4 zák. 563/2009 Z.z. samotné podanie postúpiť správnemu súdu. Podľa § 58 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené.

14. Vzhľadom na flagrantnú nesprávnosť postupu žalovaného ako daňového orgánu v daňovom konaní, ktorá zapríčinila nejasnosť obrany žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ktoré považuje za nezákonné a následnú nemožnosť ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, či už v daňovom alebo súdom konaní, je nutné prihliadnuť na základné zásady daňového konania ako aj na ústavné princípy práva na súdnu ochranu a spravodlivé konanie. Ak daňový orgán zapríčiní procesnú nejasnosť obrany pre žalobcu, žalobca nesmie znášať bremeno nezákonnosti. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

15. K zásadám daňového konania a ich významu sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 z 16.12.2008, kde zhrnul: „Daňové konanie je ovládané celou radou princípov, resp. zásad, ktoré sú spoločné pre celú oblasť správy daní a ktoré sa premietajú najmä do roviny práv a povinností subjektov zúčastnených na daňovej kontrole a nadväzujúcich konaní a procesov. Tieto princípy, resp. zásady možno rozdeliť do viacerých základných skupín, z ktorých sú z pohľadu posudzovanej veci najdôležitejšie princípy ústavné a princípy vyplývajúce zo zákona o správe daní.

Z ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Jednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať v určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať zákon extenzívnym spôsobom a nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať výpoveď svedkov bez oznámenia tohto úkonu daňovému subjektu a pod. Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 ústavy).“

16. Zásadu zákonnosti daňového konanie je nutné vnímať v dominantnom postavení voči ostatným zásadám. Tie sa môžu totiž uplatňovať len vďaka zásade zákonnosti a aj výnimky z ich uplatňovania sú dané obsahom zásady zákonnosti. „Postupne možno dospieť k záveru, že zásada zákonnosti je nástrojom v rukách zákonodarcu, ktorým zabezpečuje vyvažovanie v kolízii stojacich princípov typických pre daňové konanie. Ide o princíp dôsledného zohľadňovania fiškálnych záujmov štátu a princíp dôsledného rešpektovania práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na konaní“ (VERNARSKÝ, M. Procesné zásady daňového konania. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. ISBN 978-80-7097-762-0).

1 7. Zásadu ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov na strane jednej a povinnosť chrániť záujmy štátu v daňovom konaní na strane druhej preto nemožno vnímať izolovane, ale vždy so zreteľom na zásadu zákonnosti. Ako sa vyslovil Najvyšší súd v rozsudku z 28.04.2016, sp. zn. 8Sžf/89/2014: „Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.“

18. V súvislosti s europeizáciou správneho práva si dovoľuje Najvyšší súd poukázať aj na európske princípy dobrej verejnej správy. Najmä prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1Sžo/28/2009 zo dňa 8. februára 2011 bolo Najvyšším súdom zdôraznené : „V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je v systéme prameňov práva predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami), i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek nakvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie. Najvyšší súd si je vedomý rozdielnosti daňového a všeobecného správneho konania, avšak je toho názoru, že tieto princípy sú najmä z titulu zachovania hore uvedeného všeobecne uznávaného princípu dobrého výkonu verejnej správy všeobecne použiteľné pre celú oblasť konania správnych orgánov.

19. Význam právnych princípov a zásad aj vo vzťahu k daňovému konaniu je predovšetkým v ich veľkom interpretačnom význame. Najvyšší súd si v tejto súvislosti dovolí poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 314/2015 z 16.12.2015: „Význam uvedených všeobecných právnych princípov spočíva najmä v skutočnosti, že sú metódou regulácie právnych vzťahov a súčasne určujú, ako má byť právna norma koncipovaná, interpretovaná a aplikovaná v praxi.“

20. Najvyšší súd je s poukazom na vyššie uvedené názory presvedčený, že v prejednávanej veci je nutné dôrazne aplikovať zásady daňového konania, predovšetkým vyššie spomenutú zásadu legálnosti, zakotvenú aj v článku 2 Ústavy Slovenskej republiky a chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu v daňovom konaní ako aj jeho právo na súdnu ochranu, ktoré boli konaním žalovaného porušené. Na tieto skutočnosti mal povinnosť prihliadať v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj krajský súd.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

21. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Za takýto postup treba považovať zastavenie konania v prípade, ak toto bolo predčasné.

Podľa § 221 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

22. Po preskúmaní spisového materiálu dospel Najvyšší súd odkazujúc na vyššie uvedené k záveru, že žalobcovi bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keď krajský súd formálne rozhodol o zastavení konania a nezohľadnil nezákonný postup správcu dane.

23. V tomto smere odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na princíp dvojinštančnosti konania spočívajúci v tom, že každá skutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nie je oprávnený nahrádzať postupy krajského súdu v konaní, keďže by tým odňal žalobcovi ako aj žalovanému možnosť konať pred súdom v dvojstupňovom konaní, dospel odvolací súd na základe vyššie uvedeného k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

24. Odvolací súd má za to, že iný postup by vzhľadom na okolnosti prípadu bol v rozpore so zásadou denegatio justitie - odopretie spravodlivého súdu, čo by znamenalo porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

2 5. Na dôvažok Najvyšší súd dodáva, že sa nezaoberal ďalšími argumentmi uvedenými v odvolaní žalobcu, nakoľko má za to, že už vyššie uvedené skutočnosti sú dostačujúcim dôvodom na jeho zrušenie.

26. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu posúdiť prípustnosť podania žaloby s ohľadom na nesprávny postup žalovaného v daňovom konaní a vo svetle práva žalobcu na súdnu ochranu zvoliť ďalší procesný postup.

27. V novom rozhodnutí krajský súd zároveň rozhodne o náhrade trov celého konania (§224 ods. 3 O.s.p.).

2 8. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.