ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: K.B. FRUTOS spoločnosť s ručením obmedzeným Prešov, IČO: 31 679 129, so sídlom Jilemnického č. 1, Prešov, zast.: BENČÍK&PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., advokátskou spoločnosťou, IČO: 36 860 441, so sídlom Františkánske námestie č. 4, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. septembra 2015 č.k. 1S/71/2014-85, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. septembra 2015 č. k. 1S/71/2014-85 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/519180/2014/5057 z 25.11.2014 spolu s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 9701401/5/3731059/2014/Tim zo 04.08.2014 r u š í a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 878,52 € a z titulu náhrady iných trov konania vo výške 140 €.
Odôvodnenie
I. Konanie na finančnom orgáne
1. Rozhodnutím č. 1100305/1/519180/2014/5057 z 25.11.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie" - č.l. 46) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „Daňový poriadok") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej na účely rozsudku len „správca dane") č. 9701401/5/3731059/2014/Tim zo
04.08.2014 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie"). Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
2. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane (viď aj jeho IČ DPH) určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň", resp. „DPH") za zdaňovacie obdobie marec 2011 na tom skutkovom základe, že oproti výške nadmernému odpočtu vykázanej žalobcom v daňovom priznaní bola správcom dane po vykonaní daňovej kontroly táto suma znížená. Vyrubenie dane pri aplikácii ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „zák. č. 222/2004 Z.z.") správca dane odôvodnil tým, že šetrením za príslušné zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané dôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly uvedený v protokole z daňovej kontroly č. 9701401/5/3123182/2013/Tim z 28.06.2013 vrátane jeho dodatku č. 1 z 26.07.2013 (ďalej na účely rozsudku len „protokol"). Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku v citovanom znení daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
3. Z daňového spisu záverom vyplýva, že základným dôvodom pre nepriznanie požadovaného nadmerného odpočtu je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 43 [žalobca nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od DPH], § 49 [žalobca nepreukázal, že predmetný tovar bol dodaný v súlad so zákonom] a § 51 ods. 1 písm. a) [žalobca nepredložil daňovej kontrole faktúru, na základe ktorej by mu vznikol nárok na odpočítanie dane] zák. č. 222/2004 Z.z. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
4. Nehodnovernými majú byť podľa správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú nasledujúcich zdaniteľných obchodov žalobcu: a) dodanie tovaru (kryštálový cukor) prostredníctvom prepravnej spoločnosti Merkantil D.S., s.r.o., Dunajská Streda, maďarskému odberateľovi KORREKT POWER SYSTEM Kft., Budapešť (objednávateľ prepravy - ďalej na účely rozsudku len „maďarská spoločnosť KORREKT"), za ktorého údajné vykonanie vystavil žalobca viacero faktúr s oslobodením od DPH (časť neuznaného odpočítania DPH za nepreukázanie splnenie podmienok oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu),
i) maďarskou spoločnosťou KORREKT malo byť celé množstvo tovaru ďalej dodané slovenskému odberateľovi - spoločnosti HBM Trade s.r.o., následne tovar mal byť odoslaný slovenskej spoločnosti LONGINEX s.r.o., Komárno (ďalej na účely rozsudku len „spoločnosť LONGINEX"), ktorá tento tovar dodala naspäť žalobcovi [podľa správcu dane išlo o ekonomicky nezmyselné obchodovanie s poukazom na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Sžf 97/2009 a žalobca nepreukázal, že skutočne k dodávkam tovaru na vstupe došlo], ii) časť deklarovaných prepráv tovaru (8) nebola zaznamenaná v mýtnom systéme, iii) na základe došlých faktúr od spoločnosti LONGINEX uplatnil žalobca ďalšie neuznané odpočítanie dane, iv) žalobca zaplatil za tovar dodaný spoločnosťou LONGINEX bezhotovostným spôsobom (prevodným príkazom) na bankový účet, b) dodanie tovaru (slnečnicový olej) českému odberateľovi Bormon s.r.o., Praha (ďalej na účely rozsudku len „česká spoločnosť Bormon"), za ktorého vykonanie vystavil žalobca viacero faktúr s oslobodením od DPH podľa § 43 zák. č. 222/2004 Z.z. (oslobodenie z dôvodu intrakomunitárneho vývozu), i) naopak česká spoločnosť Bormon tvrdí (č.l. 26), že v rámci trojstranného obchodu ako prostredná osoba (prvý odberateľ) mala zaslať uvedený tovar maďarskej spoločnosti Bgb interherb Kft., ako aj maďarskej spoločnosti IKIM TRADE Kft., resp. ďalšej maďarskej spoločnosti Foodfutár Kft., pričom dopravu nakúpeného tovaru si mali zabezpečovať uvedení koneční príjemcovia sami prostredníctvom dopravných firiem [podľa správcu dane toto je dôvod, prečo nešlo o trojstranný obchod], ii) prv uvedená maďarská spoločnosť Bgb interherb Kft. zaslala originály došlých faktúr späť českej spoločnosti Bormon, nakoľko nikdy neobchodovala s českou spoločnosťou Bormon, iii) ďalšia maďarská spoločnosť IKIM TRADE Kft. je bankovo nekontaktná, iv) správca dane posúdil miesto dodania tovaru pri faktúrach žalobcu pre českú spoločnosť Bormon ako vnútroštátnu transakciu s miestom dodania určeným podľa § 13 ods. 1 písm. c) zák. č. 222/2004 Z.z., c) dodanie tovaru (kryštálový cukor) maďarským prepravcom TAKÁCS KÁROLY TAMÁS ako aj maďarskou prepravnou spoločnosťou GERCSAKI SZOLGÁLTATÓ ÉS Kft., maďarskému odberateľovi BALL-ROOD TRADE Kft., Budapešť (ďalej na účely rozsudku len „maďarská spoločnosť BALL- ROOD"), za ktorého vykonanie vystavil žalobca viacero faktúr s oslobodením od DPH, i) podľa žalobcu je nevierohodný záver správcu dane, podľa ktorého 6 prepráv tovaru bolo potvrdených a iba 2 prepravy neboli potvrdené, hoci CMR k uvedeným 2 sporným prepravám žalobca predložil.
5. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku, a to v prípade
- maďarskej spoločnosti KORREKT (konateľ maďarskej spoločnosti KORREKT predvolanie prevzal, avšak na príslušný maďarský daňový úrad sa nedostavil, so správcom dane nespolupracuje, maďarská spoločnosť KORREKT je na svojej adrese sídla ako aj na adrese konateľa nedostupná, nepriznala domáce nadobudnutia a v Maďarsku neuskutočňuje ekonomickú činnosť) bez toho, aby správca dane priznal dôvodnosť požiadavke žalobcu na vypočutie navrhovanej svedkyne pani Q. R. (č.l. 63),
- českej spoločnosti Borman (tovar sa fyzicky prepravoval od prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi, teda išlo o tzv. reťazový obchod, keď predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru medzi viacerými podnikateľmi a k jeho dodaniu sa viaže jeden pohyb tovaru),
- maďarskej spoločnosti BALL-ROOD (čestné prehlásenie spoločnosti BALL-ROOD, že prevzala od žalobcu ako dodávateľa v kontrolovanom zdaňovacom období kryštálový cukor, jej daňové priznania, zoznam dokladov podľa firiem a rekapitulácia pohybov podľa firiem a mesiacov za kontrolované zdaňovacie obdobie) správca dane dospel k záveru, ktorý si osvojil aj žalovaný, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto aj žalovaný potvrdil správnosť argumentácie, že vyššie opísané zdaniteľné obchody sa opísaným spôsobom neuskutočnili, resp. svojim skutkovým obsahom pojem zdaniteľných obchodov v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku nenaplnili. Podľa § 43 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa § 45 ods. 1 písm. d) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení trojstranným obchodom sa rozumie obchod, ak
a) sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, b) osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, c) prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte druhého odberateľa a voči prvému dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň, d) tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet, e) druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí, a f) druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.
6. Žalovaný sa vyjadril aj k namietanej celkovej dĺžke daňového konania, nakoľko na základe žiadosti správcu dane predĺžil nadriadený orgán lehotu na výkon daňovej kontroly do 20.06.2012. Zároveň správca dane dňa 01.03.2012 rozhodol o prerušení daňovej kontroly až do 17.05.2013, kedy pominuli prekážky prerušenia. Daňové odvolanie z 15.08.2013 bolo spolu so spisovým materiálom doručené žalobcovi dňa 09.09.2013. Žalovaný dňa 04.11.2013, teda v lehote podľa § 65 ods. 2 Daňového poriadku vydal napadnuté rozhodnutie.
II. Konanie na prvostupňovom súde A) 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Prešove žalobu z 09.12.2014.
8. Krajský súd v Prešove ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovaného je v súlade so zákonom, a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol.
9. Vo veľmi stručnom odôvodnení s poukazom na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Daňového poriadku ako aj zák. č. 222/2004 Z.z., a po veľmi podrobnej rekapitulácii (20 strán) skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného krajský súd vyslovil s poukazom na podrobné dokazovanie vykonané správcom dane iba všeobecný právny názor (str. 23), že považuje za absurdné, aby podnikateľ, ktorý podniká za účelom zisku, nakupoval tovar cez niekoľkých obchodných partnerov, pričom cena tovaru sa navyšuje o iné náklady, a teda nemá ekonomické opodstatnenie a je zrejmé, že jej výsledkom je účelové získanie daňového zvýhodnenia, na ktoré by žalobca ako daňový subjekt nebol oprávnený.
10. Námietku žalobcu k postupu správcu dane vo vzťahu k vráteniu nadmerného odpočtu DPH po daňovej kontrole v sume 96.098,46 € a následne jeho vyčíslenie v sume iba 83.789,32 € krajský súd označil za nedôvodnú, pretože žalobca nepreukázal [odvolací súd sa domnieva, že krajský súd mal na mysli slovo „nepoukázal"] na žiadne konkrétne ustanovenie či už Daňového poriadku, zák. č. 222/2004 Z.z. alebo iného predpisu, ktorým bolo porušené subjektívne právo žalobcu. Rovnaký záver vyslovil krajský súd aj k námietke týkajúcej sa neposkytnutia lehoty na vyjadrenie sa k zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 22.07.2014.
11. V súvislosti s realizovaným obchodom s českou spoločnosťou Bormon s.r.o. podľa krajského súdu je nepochybné, že nešlo o intrakomunitárne dodanie tovaru, nakoľko na územie Českej republiky tento tovar prepravený vôbec nebol. Námietka žalobcu, že daňové orgány považovali tento zdaniteľný obchod za trojstranný, nie je pravdivá,lebo daňové orgány posudzovali aplikáciu ustanovení § 43 ods. 1 a 5 v spojení s § 13 ods. 1 písm. c) zák. č. 222/2004 Z.z. 12. Na základe vyššie citovaných ustanovení krajský súd žalobu zamietol.
III. Odvolanie žalobcu/ stanoviská A) 13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.11.2015 (č.l. 98) proti rozsudku krajského súdu žalobca zastúpený právnym zástupcom v súlade s ustanovením § 205 O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania: súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.]. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.].
14. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie námietky žalobcu:
- rozsudok krajského súdu je rámcový, stručný, arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, o predkladanú námietku žalobcu má podporovať citácia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 250/2011 zo dňa 08.12.2011,
- celková dĺžka daňového konania vyše 3 roky, t.j. daňová kontrola spolu s odvolacím konaním a vyrubovacím štádiom daňového konania je porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, o krajský súd nereagoval na námietku, či je vyrubovacie štádium daňového konania časovo limitované a ak áno, aký je maximálny časový limit vyrubovacieho konania,
- žalobca musel okamžite reagovať na kontrolné zistenia obsiahnuté v 22 stranovej zápisnici o ústnom pojednávaní, o hoci žiadal o stanovenie minimálne 15-dňovú lehotu na zodpovedanie výzvy, ktorá mu však nebola správcom dane zaslaná,
- správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly najprv priznal žalobcovi vyšší nadmerný odpočet, ktorý však vo vyrubovacom daňovom konaní skrátil, o toto skrátenie správca dane odôvodnil až vo vyrubovacom konaní, o krajský súd označil túto argumentáciu žalobcu za nedôvodnú,
- nesúhlasí s krátením odpočítania dane za export kryštálového cukru maďarskej spoločnosti KORREKT, o navrhnutý dôkaz výsluch svedkyne Q. R. správca dane nevykonal,
- nesúhlasí s krátením odpočítania dane za export slnečnicového oleja českej spoločnosti, o v kontrolovanom zdaňovacom období sa žiadny trojstranný obchod neuskutočnil, o z protokolu o ústnom pojednávaní Finančného úradu pre Prahu 10 z 29.08.2011 vyplýva, že český odberateľ Bormon s.r.o. slnečnicový olej od slovenského dodávateľa nakúpil, o český finančný úrad ani slovenský daňový úrad nedali vopred o plánovanom výsluchu svedka žalobcovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi vedieť, čím správca dane porušil ustanovenie § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb.,
- nesúhlasí s krátením odpočítania dane za export kryštálového cukru maďarskej spoločnosti BALL- ROOD, o odpoveď na medzinárodnú výmenu daňových informácii je datovaná dňa 13.10.2011, čiže je 3 roky neaktuálna, o žalobca predložil správcovi dane daňové priznania k DPH za zdaňovacie obdobia 1.Q 2011, 2.Q2011 a 3.Q2011, o výpis z obchodného registra o maďarskej spoločnosti BALL-ROOD a čestné prehlásenie maďarskej spoločnosti BALL-ROOD,
- vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty bude pre obchodnú spoločnosť žalobcu likvidačný a znamenal by ukončenie podnikateľskej činnosti a stratu zamestnania pre viac ako 40 zamestnancov.
15. Záverom žalobca navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že vyhovie žalobe, resp. navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo vyčíslenej výške 696,62 €.
B) 16. Z vyjadrenia žalovaného z 02.12.2015 (č.l. 109) po uvedení hore citovaných odvolacích námietok vyplýva, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Ďalej žalovaný odkázal na svoje argumenty obsiahnuté nielen vo svojom vyjadrení zo 17.10.2013 k žalobe ale aj na zistené skutočnosti v rámci výkonu daňovej kontroly. Tiež zdôraznil, že krajský súd sa so skutkovými dôvodmi vedúcimi k záveru daňových orgánov stotožnil.
17. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.
C) 18. Podaním z 22.09.2016 žalobca odvolaciemu súdu oznámil zmenu v osobe právneho zástupcu a ďalej spresnil svoje odvolacie dôvody o nasledujúce námietky tak: 1. vo vzťahu k zdaniteľnému obchodu s maďarskou spoločnosťou KORREKT a. z podstaty karuselového obchodu správca dane dospel k záveru o nasimulovaní situácie žalobcom, aby získal nárok na odpočítane dane z nákupu cukru od spoločnosti LONGINEX, ktorý následne dodával do Maďarskej republiky ako dodanie tovaru oslobodené od dane, b. skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na daňových únikoch, je v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") dôkazným bremenom správcu dane i. najmä rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach sp.zn. C-80/11 a C-142/11 (viď body 47 až 49 v uvedenom rozsudku), ii. správca dane si nesplnil v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku, lebo sa týmto nezaoberal, 2. legitímnosti rozhodnutia o prerušení a. daňová kontrola začala 20.06.2011 a bola ukončená 29.07.2013, i. prerušenie kontroly od 01.03.2012 je odôvodnené žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej tiež „MVI"), ii. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Sžf/68/2012 zo dňa 17.12.2013 neoznačil žiadosť o MVI za zákonný dôvod na prerušenie daňového konania, iii. možnosť prerušiť daňové konanie z dôvodu MVI sa zakotvila až v § 61 ods. 1 Daňového poriadku, b. tým protokol nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. 3. poukázanie na zásadné vady daňového konania mimo časový limit na podanie žaloby nie je zásahom do dispozičnej zásady uvedenej v ustanovení § 250j ods. 1 O.s.p., ale je jej logickým vyústením.
19. Záverom žalobca konštatoval, že popri dôvodoch uvedených v žalobe a v odvolaní sú naplnené podmienky aj pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.
IV. Právne názory odvolacieho súdu
20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.") s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), čo si nesprávne osvojil aj krajský súd, a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenomv § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.
21. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v preskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.
22. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je na jednej strane procesná otázka závažnosti dĺžky daňovej kontroly na nasledujúce vyrubovacie konanie, a na druhej strane skutková otázka, či na základe podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočností opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
23. Ako Najvyšší súd naznačil, žalobca svoje odvolanie oprel o vylučujúce sa námietky. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca využil na spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu k procesnej čistote postupu správcu dane smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozhodnutia. Až po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.
1) K možnosti nepriamo definovať odvolací dôvod:
24. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd sa predovšetkým zameral na konštatovanie žalobcu (viď bod č. 18 ods. 3), že zákon nevylučuje, aby aj mimo časový limit na podanie odvolania v správnom súdnictve poukázal na zásadné vady daňového konania v zmysle § 250i ods. 3 v spojení s § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. v citovanom znení pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. v citovanom znení súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
25. Odvolacie konanie v správnom súdnictve sa riadi v zmysle všeobecného subsidiárneho ustanovenia § 246c Ods. 1 veta prvá O.s.p. obdobnými procesnými zásadami a ustanoveniami, ako je to v prípade nachádzajúceho konania. Osobitné výnimky tvoria ustanovenia zakotvené v § 250ja O.s.p., ktoré savšak na túto situáciu nevzťahujú. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v citovanom znení pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
26. Z ustanovenia § 205 ods. 2 v spojení s jeho odsekom 3 a § 246c ods. 1 O.s.p. pre Najvyšší súd vyplýva jednoznačne záver, že dôvody odvolania účastník súdneho prieskumu nemôže rozšíriť po uplynutí lehoty zákonom vymedzenej na podanie odvolania, a to ani spôsobom, že by prostredníctvom doručením nových odvolacích námietok vlastne po uplynutí zákonnej lehoty definoval nový odvolací dôvod. Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. v citovanom znení rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
27. Takýto prípad však u žalobcu nenastal, nakoľko v bode 2. odvolania (č.l. 99) implicitne poukázal na nesprávne právne hodnotenie vád konania pred správcom dane pri výkone daňovej kontroly (t.j. možné prekročenie zákonnej dĺžky daňovej kontroly) krajským súdom, ktoré zodpovedá odvolaciemu dôvodu uvedenému pod písmenom a), t.j. že súdne konanie na prvom stupni je zaťažené vadou zmätočnosti konkrétne vymedzenou v § 221 ods. 1 O.s.p. Nakoľko sa zatiaľ Najvyšší súd v svojej rozhodovacej praxi nebránil v správnom súdnictve aj takémuto vymedzeniu odvolacích dôvodov, potom na základe uvedeného právneho názoru sa Najvyšší súd s námietkou tvrdeného nezákonného prerušenia daňovej kontroly cez výzvu MVI musel zaoberať.
2) Oprávnenie na prerušenie daňovej kontroly:
28. Žalobca spochybňuje oprávnenie správcu dane v roku prerušiť vykonávanie daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadosti o MVI podľa príslušných ustanovení Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblastí dane z pridanej hodnoty (ďalej na účely rozsudku len „Nariadenie č. 904/2010"). Najvyšší súd má zo spisu správcu dane preukázané, že daňová kontrola v preskúmavanej veci bola začatá 20.06.2011 v zmysle ustanovenia § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.") a bola ukončená ku dňu 29.07.2013 na základe prerokovania protokolu. Podľa § 15 ods. 17 veta prvá a druhá zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov.
29. Ďalej zo spisu vyplýva, že správca dane rozhodnutím z 01.03.2012 (príloha č. 75 spisu správcu dane), t.j. po uplynutí 9 mesiacov, prerušil daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Žalobca prostredníctvom svojho daňového zástupcu namietal už podaním z 24.04.2013 dĺžku daňovej kontroly s tým, že s poukazom na čl. 8 Nariadenia č. 904/2010 zdôraznil povinnosť žiadaného orgánu pri medzinárodnej výmene daňových informácii poskytnúť požadované informácie tak rýchlo, ako je to len možné, avšak najneskôr v lehote 3 mesiacov po dni prijatia žiadosti. Podľa § 25a ods. 1 veta prvá a druhá zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.
30. Žalobca vo svojom stanovisku 22.09.2016 podporne ukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sžf/68/2012 zo 17.12.2013, v ktorom sa uvádzajú nasledujúce právne názory záväzné aj pre tento súdny prieskum: „Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prvom rade treba dať žalobkyni za pravdu v tvrdení, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly a dôvodnosti, resp. nedôvodnosti jej prerušenia....
Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní, lehota ustanovená v § 15 ods. 17 zákona o správe daní je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§15 ods. 6 zákona o správe daní). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu..... Tento právny názor je konformný s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že „zákaz prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť"....... Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle ust. § 25a zákona o správe daní, podľa názoru najvyššieho súdu neboli splnené podmienky na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu, sa nezačalo konanie o žiadnej predbežnej otázke, a ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutie. Žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní, ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená na dobu viac ako tri roky. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania Pôvo žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená."
31. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu vyplývajú závery, ktoré je možné aplikovať aj na skutkové zistenia zachytené v spise správcu dane. Obdobne ako v hore citovanom rozsudku, aj v tejto preskúmavanej veci Najvyšší súd dospel k záveru, že ani vo vnútroštátnom práve nie je zakotvený dôvod, t.j. ustanovenie § 25a zák. č. 511/1992 Zb. ani relevantné ustanovenia Nariadenia č. 904/2010 v znení účinnom pre členské štáty v čase vykonania MVI neumožňujú správcovi dane predlžovať konanie nad zákonnú dĺžku, ktorú si zákonodarná moc ako jedna zo zložiek štátnej moci jednoznačne zakotvila pre daňovú kontrolu. Podľa čl. 10 ods. 1 Nariadenia č. 904/2010 v citovanom znení žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Podľa čl. 10 ods. 2 Nariadenia č. 904/2010 v citovanom znení platí, že pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.
32. Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá zák. č. 511/1992 Zb.). V prípade ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie. ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto daňovej kontrole, je rovnako nezákonné (k tomu konajúci súd odkazuje v podrobnostiach na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010). Preto Najvyšší súd musel vyhodnotiť takto získaný protokol ako nezákonne získaný dôkazný prostriedok s príslušnými dopadmi (viď citovaný záver Ústavného súdu Slovenskej republiky) na preskúmavanú vec.
33. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že krajský súd v rozsudku nedal odpoveď na námietku, či je vyrubovacie štádium daňového konania časovo limitované a ak áno, aký je maximálny časový limit vyrubovacieho konania, Najvyšší súd sa musí k nej nasledovne.
Nie je úlohou správneho súdu formulovať žalobné body, v čom správca dane nedodržal procesné podmienky v svojom konaní, ale naopak je povinnosťou žalobcu prostredníctvom žalobných bodov argumentovať, prečo sa domnieva, že správca nedodržal zákonnosť v konaní, čo musí doplniť aj dotknutými právnymi ustanovenia, aby správny súd mohol preskúmať relevanciu tvrdení obsiahnutých v žalobných bodoch.
V.
34. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie je zaťažené vadou, na ktorú musí správny súd ex offo prihliadnuť. Preto ani nespĺňa požiadavku zákonodarcu na riadne zistený skutkový stav v zmysle § 63 Daňového poriadku, a následne u neho absentuje logicky vyhodnotený a riadne posúdený právny stav. Počas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp. nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento rozsudok odkláňal.
35. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp.zn. 5 Sžf/68/2012 zo 17.12.2013 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 (čl. 1 ods. 1 ústavy), pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Bude preto úlohou dotknutého daňového orgánu, aby v ďalšom konaní v zmysle vyššie uvedených právnych názorov konajúceho odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) vyhodnotil zistený skutkového stav v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre účely daňového konania a na jeho základe rozhodol.
34. Nakoľko išlo o základnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala nesprávneho procesného riešenia daňovej výhody na strane žalobcu a ktorá vymedzovala rámec meritórneho súdneho prieskumu, ostatné jeho odvolacie námietky boli týmto skonzumované. Preto sa Najvyšší súd inými námietkami ďalej nezaoberal.
35. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania ako aj so svojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo napadnuté rozhodnutie zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), pretože dôvodom podania tejto informácie správnym súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie zakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v preskúmavanej veci nenastala, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať. Podľa § 250ja ods. 5 O.s.p. proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 je prípustný opravný prostriedok podľa štvrtej časti, ak nie je ustanovené inak.
36. Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
37. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo sa v tomto súdnom prieskume udialo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
38. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá : 1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 31.05.2017 v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vyčíslil: 1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde 1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (14) - 1 úkon práv. pomoci 134,-- € 1.1.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 8,04 € 1.1.2. podanie žaloby (14) - 1 úkon práv. pomoci 134,-- € 1.1.2.1.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 8,04 € 1.1.3. účasť na pojednávaní (15) - 1 úkon práv. pomoci 139,83 € 1.1.3.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 8,39 € 1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde 1.2.1. podanie odvolania (15) - 1 úkon práv. pomoci 139,83 € 1.2.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 8,39 € 1.2.2. zaslanie stanoviska (16) - 1 úkon práv. pomoci 143,-- € 1.2.2.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 8,58 € 2. z náhrady 20 % DPH 146,42 €
celkom právne zastúpenie: 878,52 €
3. iné trovy 3.1. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 70,-- € 3.2. z náhrady súdneho poplatku za odvolanie 70,-- €
celkom iné trovy: 140,-- €
39. Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o spôsobe platby a účte právneho zástupcu nie sú obsiahnuté v súdnom spise krajského súdu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).