Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sžd/46/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: Mgr. J. U., bytom A., právne zastúpeného JUDr. M. O., advokátom v S. N. V.,
proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Košice, Krajský dopravný
inšpektorát, Kuzmányho č. 8, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. KRP-DI-OBCP-P-97/2010 zo dňa 28.5.2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č. k. 6S/19728/2010-37 zo dňa 13.10.2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/19728/2010-37 zo dňa 13.10.2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia zamietol
žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-DI-OBCP-P-97/2010 zo dňa 28.5.2010, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného
dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi č. p. ORP-358/DI-P-2-2009 zo dňa 15.3.2010 o uznaní žalobcu vinným zo spáchania
priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a uložení sankcií podľa § 22 ods. 2
zákona o priestupkoch vo forme pokuty vo výške 250 eur a zákazu viesť motorové vozidlo
na dobu 14 mesiacov. O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu
nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že správne orgány dostatočne
a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. Námietky žalobcu
považoval krajský súd za účelové, právne irelevantné a nespôsobilé zvrátiť závery
žalovaného. Zdôraznil, že zo strany žalobcu nešlo o obchádzanie v zmysle § 14 zákona
č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 8/2009 Z.z.“), ale o predchádzanie nákladného motorového vozidla a to tým spôsobom,
že žalobca ho predchádzal cez dvojitú plnú čiaru, čím vytvoril nebezpečnú dopravnú situáciu.
K námietkam žalobcu krajský súd uviedol, že vodič nákladného vozidla riadne prešiel
tunelom za vozidlom žalobcu, teda že toto vozidlo nebolo prekážkou v cestnej premávke
a pohybovalo sa plynule. Žalobcovi bolo po zastavení za tunelom Branisko členmi dopravnej
hliadky vysvetlené, že sa dopustil priestupku podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z.
porušením zákazu predchádzania, pričom žalobca na to mal reagovať vyjadrením, že „nechcel
ísť cez tunel za smradľavým nákladným autom“ a následne odmietol vyjadriť sa do zápisnice.
Námietku žalobcu o tvrdenej krajnej núdzi nepovažoval krajský súd za dôvodnú,
pretože skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu žalovaného nenasvedčuje tomu,
že by žalobca spôsobom jazdy vo vzťahu k dopravnej situácii odvracal nebezpečenstvo
priamo hroziace záujmu chránenému zákonom – práve naopak – žalobca prešiel cez dvojitú
čiaru do protismeru v čase, keď z tunela vychádzalo iné vozidlo. Krajský súd však zároveň
poukázal na skutočnosť, že námietku spočívajúcu v tvrdení krajnej núdze žalobca uplatnil až
v žalobe a vzhľadom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa dispozičnej zásady v správnom
súdnictve nebolo povinnosťou súdu sa takouto námietkou zaoberať.
Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že sa rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho orgánu zrušujú a vracajú na ďalšie konanie. Tvrdil, že popisované udalosti sa nestali v tesnej blízkosti tunela
a že značka zákaz predbiehania sa nachádzala na stĺpe vpravo, no v mieste, kde už bolo
obiehanie zrealizované. Namietal nesprávne vyhodnotenie dopravnej situácie dopravnou
hliadkou a zdôrazňoval, že nákladné vozidlo dymilo a v čase obiehania takmer celým
objemom bolo mimo vozovku, čo žalovaný nebral do úvahy. Tvrdil, že jeho prvá reakcia
po zastavení hliadkou bola, že nepôjde za dymiacim vozidlom v aute, nevyjadril sa tak, ako to
uviedol policajt V.. Do zápisnice sa odmietol vyjadriť preto, že ho vystupovanie a spôsob
jednania policajta urážal. Nesúhlasil ani s tvrdením, že nákladné vozidlo vyšlo z tunela za
ním, pretože toto vyšlo z tunela až potom, čo ho hliadka zastavila, zacúval k nej, odovzdal
doklady a bolo mu vysvetlené, čoho sa mal dopustiť. Preto bolo podľa neho zrejmé, že
nákladné vozidlo nevyšlo z tunela súbežne s ním. Spochybnil tiež konštatovanie,
že obiehaním nákladného vozidla ohrozil protiidúce vozidlo, pretože toto bolo podľa jeho
názoru minimálne 30 metrov v tuneli čase, keď on sa už so svojim vozidlom opäť zaraďoval
do svojho jazdného pruhu. Ďalej žalobca poukazoval na rovnaké konanie ostatných
účastníkov cestnej premávky, ktorí vyhodnotili situáciu rovnako ako on a predbehli dymiace
nákladné vozidlo.
Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku
o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť
ako vecne správny. Odvolacie námietky žalobcu považoval za účelové v snahe vyhnúť sa
zodpovednosti za spáchaný priestupok. Zdôraznil, že zákonné podmienky na konanie
v krajnej núdzi jednoznačne splnené neboli, nakoľko krajná núdza je stretom dvoch
ohrozených záujmov, ktorý sa má vyriešiť tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu
záujmu sa odstráni zničením alebo poškodením záujmu menej významného. Žalobca však
žiadnym spôsobom neodvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému
zákonom. Nešlo o konanie v krajnej núdzi a žalobca nesprávne vyvodil záver o tom,
že dymením, či prášením spod kolies nákladného vozidla hrozilo nebezpečenstvo.
Zo žalobcovho konania nebolo zrejmé, že vzniknutú situáciu pociťoval ako nebezpečenstvo,
ale to, že ju vnímal ako prekážku v premávke.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. novembra 2012 po tom, čo deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis
žalovaného, vyplýva, že žalobca dňa 6.4.2009 v čase o 16.35 hod. viedol osobné motorové
vozidlo značky Alfa Romeo EČV S. po ceste pred tunelom Branisko v smere Levoča –
Prešov, pričom nerešpektoval vodorovnú dopravnú značku V1b „dvojitá pozdĺžna súvislá
čiara“ a predišiel pred ním idúce nákladné motorové vozidlo. Týmto konaním porušil § 3 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 137 ods. 2 písm. o/ zákona č. 8/2009 Z.z. a dopustil sa tak
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona
o priestupkoch.
Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru Spišská Nová
Ves predvolal žalobcu na ústne pojednávanie na deň 15.3.2010. Z predvolania je zrejmé,
že žalobca bol riadne poučený o možnosti prejednať priestupok v jeho neprítomnosti
za podmienok zmysle § 45 ods. 1 SP. Predvolanie bolo doručené žalobcovi dňa 4.3.2010
a jeho právny zástupca bol o termíne upovedomený už dňa 25.2.2010.
V spise sa nachádza list žalobcu zo dňa 31.8.2009 (zrejme uviedol nesprávny dátum),
daný na poštovú prepravu dňa 22.3.2010 a doručený ORPZ dňa 23.3.2010, ktorým žiadal
o stanovenie nového termínu, nakoľko dňa 15.3.2010 sa zo zdravotných dôvodov
na prejednanie priestupku nemohol ustanoviť. Žalovaný však prejednal priestupok žalobcu
v jeho neprítomnosti (§ 74 ods. 1 zákona o priestupkoch), pretože žalobca sa v oznámený čas
nedostavil a ani sa riadne neospravedlnil.
Rozhodnutím č. p. ORP-358/DI-P-2-2009 zo dňa 15.3.2010 prvostupňový orgán uznal
žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona o priestupkoch a uložil mu za to pokutu vo výške 250 eur a zákaz viesť vozidlo po dobu 14 mesiacov.
V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca tvrdil, že z dokazovania
vykonaného správnym orgánom žiadnym spôsobom nevyplýva, že by predchádzal vozidlo
spôsobom odporujúcim zákonu, ale naopak, zo snímok z kamerového systému je zrejmé, že nákladné vozidlo sa pohybovalo pomalou rýchlosťou, pravou časťou zachádzalo
za krajnicou a dymilo, resp. prášilo sa z neho. Keďže vozidlo javilo známky poruchy a jeho
vodič signalizoval za ním idúcim vozidlám, aby ho obišli, považoval ho aj on za prekážku
v premávke a obišiel ho, pričom neohrozil ani vodičov za ním, ani idúcim v protismere.
V odvolaní netvrdil stav krajnej núdze a nenamietal ani výšku uložených sankcií.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil prvostupňové správne
rozhodnutie, konštatoval, že k spáchaniu priestupku došlo tak, ako bolo ustálené
v prvostupňovom konaní, sankcie boli uložené v súlade so zákonom s prihliadnutím na osobu
páchateľa, závažnosť priestupku, ako i na to, že žalobca za obdobné priestupky bol
už opakovane postihnutý, pričom odvolacie dôvody žalobcu nemožno akceptovať vzhľadom
na zistený a potvrdený stav veci. V ďalšom poukázal na rozdiely medzi obchádzaním
(vozidla, či prekážky, ktoré stojí, prípadne chodca) a predchádzaním (vozidla v pohybe) ako
aj na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. r/ zákona č. 8/2009 Z.z. definujúce pojem „prekážka cestnej
premávky“. Zdôraznil, že z priloženej fotodokumentácie je zrejmé, že nákladné vozidlo bolo
v pohybe, pohybovalo sa plynule, prešlo tunelom a hoci šlo pomaly, nebolo prekážkou
v cestnej premávke. Dodal, že skutočnosť, že vodič nákladného vozidla dával žalobcovi
znamenie, aby ho predišiel, ešte neznamenala, že to žalobcu oprávňovalo k porušeniu
predpisov o cestnej premávke.
Podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. účastník cestnej premávky je povinný
poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.
Podľa § 137 ods. 2 písm. o/ zákona č. 8/2009 Z.z. porušením pravidiel cestnej
premávky závažným spôsobom je predchádzanie iného vozidla v mieste, kde je to zakázané.
Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 9/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vodorovné dopravné značky (č. V 1a až
V 17) sú značky zobrazené ako čiary, šípky, nápisy, symboly alebo významové symboly na ceste a jej súčastiach, samostatne alebo v spojení so zvislými dopravnými značkami,
prípadne s dopravnými zariadeniami, ktorých význam zdôrazňujú alebo spresňujú.
Podľa druhej časti druhého dielu prílohy č. 1 k vyhláške č. 9/2009 Z.z. značka Dvojitá
pozdĺžna súvislá čiara (č. V 1b) sa používa na oddelenie protismernej premávky dvomi alebo
viacerými jazdnými pruhmi. Značku je zakázané prechádzať alebo nákladom presahovať,
ak to nie je potrebné na obchádzanie.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. vodič, ktorý pri obchádzaní vozidla, ktoré
zastavilo alebo stojí, prekážky cestnej premávky alebo chodca vybočuje zo smeru svojej
jazdy, nesmie ohroziť ani obmedziť vodiča protiidúceho vozidla; nesmie ohroziť ani vodiča
idúceho za ním, ani iného účastníka cestnej premávky. Vodič je pritom povinný dávať
znamenie o zmene smeru jazdy.
Podľa § 2 ods. 2 písm. r/, s/, x/, y/ zákona č. 8/2009 Z.z.:
- prekážkou cestnej premávky je všetko, čo môže ohroziť alebo obmedziť jazdu vozidiel a
pohyb chodcov; za prekážku cestnej premávky sa nepovažuje vozidlo stojace alebo
pomaly sa pohybujúce z dôvodov vyvolaných cestnou premávkou, spojených najmä
s údržbou alebo opravou cesty, dopravnou nehodou alebo inou udalosťou,
- státím je uvedenie vozidla do pokoja na dlhšie, ako je čas dovolený na zastavenie,
- zastavením je uvedenie vozidla do pokoja na čas nevyhnutne potrebný na urýchlené
nastúpenie alebo na vystúpenie prepravovaných osôb alebo na urýchlené naloženie alebo
na zloženie nákladu,
- zastavením vozidla je aj prerušenie jazdy z dôvodu nezávislého od vôle vodiča.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. predchádza sa vľavo. Vpravo sa predchádza
vozidlo, ktoré mení smer jazdy vľavo a ak už nie je pochybnosť o ďalšom smere jeho jazdy.
Pri jazde v pripájacom jazdnom pruhu alebo v odbočovacom jazdnom pruhu sa smie vpravo
predchádzať aj vozidlo idúce v priebežnom jazdnom pruhu.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch priestupkom nie je konanie, ktorým niekto
odvracia
a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním
nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto
nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.
V zmysle § 51 zákona o priestupkoch sa na konanie o priestupkoch vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak nie je v tomto alebo v inom
zákone ustanovené inak.
Podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom
stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len
vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa
nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny
a ohliadka (ods. 2). Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy,
ktoré sú mu známe (ods. 3). Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (ods. 4). Správny
orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti (ods. 5).
Podľa § 22 ods. 2 písm. d/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1
písm. j) možno uložiť pokutu od 60 eur do 300 eur a zákaz činnosti do dvoch rokov.
Podľa § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa
prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky,
na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,
ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo
disciplinárnom konaní.
Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal
všetkými námietkami žalobcu a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody žaloby neboli relevantné, bolo
potrebné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodnutie žalovaného potvrdil, keď vzhľadom
na spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup žalovaného
ako aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne. V postupe
krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v konkrétnej právnej veci v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy,
z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých
pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku, či
vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán
dospel. Súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd v postupe správnych orgánov nezistil žiadne pochybenia. Z priloženého
administratívneho spisu žalovaného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobca
prešiel cez dvojitú neprerušovanú čiaru na úseku cesty pred tunelom, keď predbiehal pred ním idúce nákladné vozidlo. Tu treba dodať, že žalobca v odvolaní (v piatom odseku
na druhej strane odvolania zo dňa 23.1.2011) mylne poukazoval na značku „zákaz
predbiehania“ nachádzajúcu sa na stĺpe v mieste, kde sa on už zaradil späť po predbehnutí
nákladného vozidla do svojho pruhu. Žalobca bol totiž uznaný vinným zo spáchania
priestupku, ktorého sa dopustil nerešpektovaním vodorovného dopravného značenia V 1b,
teda dvojitej neprerušovanej čiary na ceste. Uvedené vodorovné dopravné značenie je možné prechádzať alebo nákladom zasahovať len v jedinom prípade – ak je to potrebné
na obchádzanie.
Obchádzanie je upravené v § 14 zákona č. 8/2009 Z.z. a zo znenia tohto ustanovenia
vyplýva, že tento pojem sa spája s obídením vozidla, ktoré stojí alebo zastavilo, s obídením
prekážky v premávke alebo chodca. V spornej situácii žalobca neobchádzal vozidlo, ktoré
stálo, či zastavilo. Nebolo totiž spochybnené, že nákladné vozidlo nestálo ani nezastavilo,
ale plynule, hoci pomaly, pokračovalo v jazde. Aj samotný žalobca uviedol do zápisnice
z ústneho pojednávania zo dňa 25.1.2010, že vozidlo šlo pomaly a dymilo a preto ho obišiel.
V konaní na prvom stupni sa vyjadril, že nákladné vozidlo bral ako prekážku v jazde,
no netvrdil, že bol v situácii krajnej núdze. Zákon č. 8/2009 v ustanovení § 2 ods. 2 písm. r/
vymedzuje pojem „prekážka v cestnej premávke“ a to aj negatívne, tak že o.i. prekážkou nie je pomaly idúce vozidlo. Teda ani argumentácia žalobcu, že obchádzal prekážku
v cestnej premávke neobstojí.
Nelogickým sa javí tvrdenie žalobcu, že sa cítil byť ohrozený, lebo vozidlo malo
poruchu – ak by totiž nákladné vozidlo skutočne malo poruchu, zrejme by zastavilo
na krajnici a nepokračovalo by v jazde; zo spisu je pritom zrejmé, že toto nákladné vozidlo
pokračovalo v jazde a prešlo aj cez tunel.
Skutočnosti, že argumentácia žalobcu bola účelová, nasvedčuje v konečnom dôsledku
aj jeho prvá reakcia po zastavení hliadkou a objasnení skutku, ktorého sa mal dopustiť, keď sa
vyjadril v tom zmysle, že nechcel ísť v tuneli za dymiacim autom, či – ako to uviedol člen
dopravnej hliadky - za „smradľavým autom“. Z tejto reakcie (zmysel je v oboch prípadoch
obdobný) bolo zrejmé, že žalobca nepociťoval stav krajnej núdze. Navyše mal právo uviesť
všetky tieto skutočnosti (že vozidlo považoval za prekážku, obával sa ísť za ním v tuneli,
predišiel ho cez dvojitú čiaru v situácii krajnej núdze, že člen hliadky sa k nemu správal
urážlivo...) do záznamu o priestupku, čo však odmietol. K ďalšej námietke treba uviesť, že z priestupku, ktorého spáchanie bolo žalobcovi
podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne a nevyvrátiteľne preukázané v správnom konaní, sa žalobca nemôže vyviniť poukazovaním na to, že aj iní účastníci cestnej premávky
reagovali rovnako ako on a predbehli pomalé nákladné vozidlo. Žalobca ako účastník cestnej
premávky mal povinnosť rešpektovať dopravné značenie a predpisy o cestnej premávke
bez ohľadu na správanie iných účastníkov premávky.
K námietke žalobcu o konaní v krajnej núdzi odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvého stupňa poukazuje na skutočnosť, že túto námietku žalobca použil až v žalobe, ani raz
ju počas konania pred správnymi orgánmi nespomenul (dôvodil stále tým, že nákladné
vozidlo považoval za prekážku v premávke) a navyše konanie žalobcu v danej situácii v žiadnom prípade nebolo možné subsumovať pod konanie, ktoré má na zreteli zákon
o priestupkoch v ustanovení § 2 ods. 2. Žalobca totiž jednak svojim konaním neodvracal
priamo hroziace nebezpečenstvo (ak by dymiace vozidlo považoval za takéto nebezpečenstvo,
obhajoval by sa takto už od počiatku, nie až v žalobe) a jednak toto „nebezpečenstvo“ bolo
jednoznačne možné odvrátiť inak – ak mal žalobca obavy a nákladné vozidlo nezastavilo
(zjavne teda poruchu brániacu v ďalšej jazde nemalo), mohol sám žalobca, vzhľadom na úsek
cesty s dvojitou plnou čiarou pred tunelom, zastaviť na krajnici, počkať a po nejakej dobe
pokračovať v jazde, alebo si mal udržiavať dostatočný odstup od dymiaceho či prášiaceho
vozidla a predísť ho až v úseku, kde to dopravné značenie nezakazovalo. Minimálne princíp
subsidiarity v tomto prípade teda jednoznačne zachovaný nebol, čo znemožňuje označiť
konanie žalobcu ako konanie v zmysle § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch.
V súvislosti s druhom sankcie namietaným v správnom konaní a žalobe (hoci žalobca
v odvolaní uložené sankcie nenamietal) je potrebné pripomenúť, že v prípade rozhodnutia
správneho orgánu založeného na použití správneho uváženia, súd preskúmava iba, či správna
úvaha nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade
s pravidlami logického uvažovania a či predpoklady takého úsudku boli zistené riadnym
procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých
skutočností vyvodiť iné alebo dokonca opačné závery.
Správne orgány môžu za priestupok, ktorého sa dopustil žalobca, uložiť sankcie v rozmedzí stanovenom v § 22 ods. 2 písm. d/ zákona o priestupkoch, teda pokutu od 60 eur do 300 eur a zákaz činnosti do dvoch rokov. Zákon nepripúšťa alternatívnu sankciu,
ale tieto dva druhy sankcií, teda pokuta a zákaz činnosti, sa ukladajú kumulatívne.
Pri určovaní výmery sankcií správne orgány prihliadajú na skutočnosti uvedené v § 12 ods. 1
zákona o priestupkoch. Správne orgány v tomto konaní neprekročili medze stanovené
zákonom, keď žalobcovi uložili pokutu v sumu 250 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo
v trvaní 14 mesiacov, čiže v zákonnom rozpätí. Svoje rozhodnutie náležite zdôvodnili. Vzali
pritom do úvahy aj skutočnosť, že žalobca sa priestupku dopustil vedomou nedbanlivosťou a
za obdobné priestupky bol v posledných rokoch opakovane postihovaný a to v krátkom
časovom horizonte, pričom uložené sankcie nemali na žalobcu dostatočný vplyv.
Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia v napadnutom rozhodnutí ani v konaní, ktoré
mu predchádzalo. Správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcu uznali
vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona o priestupkoch, za čo mu
uložili pokutu podľa § 22 ods. 2 písm. d/ zákona o priestupkoch.
Rovnako nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal všetkými
žalobnými námietkami, ktoré súd totožné s námietkami odvolacími a dospel k správnemu
názoru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv
a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil,
aj náležitým spôsobom odôvodnil.
Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti
rozhodnutí a postupov vyvrátili, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne
správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov
konania neumožňuje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 13. novembra 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová