Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sžd/46/2011

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej

veci žalobcu: Mgr. J. U., bytom A., právne zastúpeného JUDr. M. O., advokátom v S. N. V.,

proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Košice, Krajský dopravný

inšpektorát, Kuzmányho č. 8, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. KRP-DI-OBCP-P-97/2010 zo dňa 28.5.2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach č. k. 6S/19728/2010-37 zo dňa 13.10.2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. 6S/19728/2010-37 zo dňa 13.10.2011   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia zamietol

žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. KRP-DI-OBCP-P-97/2010 zo dňa 28.5.2010, ktorým

žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného

dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi č. p. ORP-358/DI-P-2-2009 zo dňa 15.3.2010 o uznaní žalobcu vinným zo spáchania

priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a uložení sankcií podľa § 22 ods. 2

zákona o priestupkoch vo forme pokuty vo výške 250 eur a zákazu viesť motorové vozidlo

na dobu 14 mesiacov. O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu

nepriznal.

Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že správne orgány dostatočne

a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. Námietky žalobcu

považoval krajský súd za účelové, právne irelevantné a nespôsobilé zvrátiť závery

žalovaného. Zdôraznil, že zo strany žalobcu nešlo o obchádzanie v zmysle § 14 zákona

č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. 8/2009 Z.z.“), ale o predchádzanie nákladného motorového vozidla a to tým spôsobom,

že žalobca ho predchádzal cez dvojitú plnú čiaru, čím vytvoril nebezpečnú dopravnú situáciu.

K námietkam žalobcu krajský súd uviedol, že vodič nákladného vozidla riadne prešiel

tunelom za vozidlom žalobcu, teda že toto vozidlo nebolo prekážkou v cestnej premávke

a pohybovalo sa plynule. Žalobcovi bolo po zastavení za tunelom Branisko členmi dopravnej

hliadky vysvetlené, že sa dopustil priestupku podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z.

porušením zákazu predchádzania, pričom žalobca na to mal reagovať vyjadrením, že „nechcel

ísť cez tunel za smradľavým nákladným autom“ a následne odmietol vyjadriť sa do zápisnice.

Námietku žalobcu o tvrdenej krajnej núdzi nepovažoval krajský súd za dôvodnú,

pretože skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu žalovaného nenasvedčuje tomu,

že by žalobca spôsobom jazdy vo vzťahu k dopravnej situácii odvracal nebezpečenstvo

priamo hroziace záujmu chránenému zákonom – práve naopak – žalobca prešiel cez dvojitú

čiaru do protismeru v čase, keď z tunela vychádzalo iné vozidlo. Krajský súd však zároveň

poukázal na skutočnosť, že námietku spočívajúcu v tvrdení krajnej núdze žalobca uplatnil až

v žalobe a vzhľadom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa dispozičnej zásady v správnom

súdnictve nebolo povinnosťou súdu sa takouto námietkou zaoberať.

Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že sa rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho orgánu zrušujú a vracajú na ďalšie konanie. Tvrdil, že popisované udalosti sa nestali v tesnej blízkosti tunela

a že značka zákaz predbiehania sa nachádzala na stĺpe vpravo, no v mieste, kde už bolo

obiehanie zrealizované. Namietal nesprávne vyhodnotenie dopravnej situácie dopravnou

hliadkou a zdôrazňoval, že nákladné vozidlo dymilo a v čase obiehania takmer celým

objemom bolo mimo vozovku, čo žalovaný nebral do úvahy. Tvrdil, že jeho prvá reakcia

po zastavení hliadkou bola, že nepôjde za dymiacim vozidlom v aute, nevyjadril sa tak, ako to

uviedol policajt V.. Do zápisnice sa odmietol vyjadriť preto, že ho vystupovanie a spôsob

jednania policajta urážal. Nesúhlasil ani s tvrdením, že nákladné vozidlo vyšlo z tunela za

ním, pretože toto vyšlo z tunela až potom, čo ho hliadka zastavila, zacúval k nej, odovzdal

doklady a bolo mu vysvetlené, čoho sa mal dopustiť. Preto bolo podľa neho zrejmé, že

nákladné vozidlo nevyšlo z tunela súbežne s ním. Spochybnil tiež konštatovanie,

že obiehaním nákladného vozidla ohrozil protiidúce vozidlo, pretože toto bolo podľa jeho

názoru minimálne 30 metrov v tuneli čase, keď on sa už so svojim vozidlom opäť zaraďoval

do svojho jazdného pruhu. Ďalej žalobca poukazoval na rovnaké konanie ostatných

účastníkov cestnej premávky, ktorí vyhodnotili situáciu rovnako ako on a predbehli dymiace

nákladné vozidlo.

Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku

o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť

ako vecne správny. Odvolacie námietky žalobcu považoval za účelové v snahe vyhnúť sa

zodpovednosti za spáchaný priestupok. Zdôraznil, že zákonné podmienky na konanie

v krajnej núdzi jednoznačne splnené neboli, nakoľko krajná núdza je stretom dvoch

ohrozených záujmov, ktorý sa má vyriešiť tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu

záujmu sa odstráni zničením alebo poškodením záujmu menej významného. Žalobca však

žiadnym spôsobom neodvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému

zákonom. Nešlo o konanie v krajnej núdzi a žalobca nesprávne vyvodil záver o tom,

že dymením, či prášením spod kolies nákladného vozidla hrozilo nebezpečenstvo.

Zo žalobcovho konania nebolo zrejmé, že vzniknutú situáciu pociťoval ako nebezpečenstvo,

ale to, že ju vnímal ako prekážku v premávke.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. novembra 2012 po tom, čo deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis

žalovaného, vyplýva, že žalobca dňa 6.4.2009 v čase o 16.35 hod. viedol osobné motorové

vozidlo značky Alfa Romeo EČV S. po ceste pred tunelom Branisko v smere Levoča –

Prešov, pričom nerešpektoval vodorovnú dopravnú značku V1b „dvojitá pozdĺžna súvislá

čiara“ a predišiel pred ním idúce nákladné motorové vozidlo. Týmto konaním porušil § 3 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 137 ods. 2 písm. o/ zákona č. 8/2009 Z.z. a dopustil sa tak

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona

o priestupkoch.

Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru Spišská Nová

Ves predvolal žalobcu na ústne pojednávanie na deň 15.3.2010. Z predvolania je zrejmé,

že žalobca bol riadne poučený o možnosti prejednať priestupok v jeho neprítomnosti

za podmienok zmysle § 45 ods. 1 SP. Predvolanie bolo doručené žalobcovi dňa 4.3.2010

a jeho právny zástupca bol o termíne upovedomený už dňa 25.2.2010.

V spise sa nachádza list žalobcu zo dňa 31.8.2009 (zrejme uviedol nesprávny dátum),

daný na poštovú prepravu dňa 22.3.2010 a doručený ORPZ dňa 23.3.2010, ktorým žiadal

o stanovenie nového termínu, nakoľko dňa 15.3.2010 sa zo zdravotných dôvodov

na prejednanie priestupku nemohol ustanoviť. Žalovaný však prejednal priestupok žalobcu

v jeho neprítomnosti (§ 74 ods. 1 zákona o priestupkoch), pretože žalobca sa v oznámený čas

nedostavil a ani sa riadne neospravedlnil.

Rozhodnutím č. p. ORP-358/DI-P-2-2009 zo dňa 15.3.2010 prvostupňový orgán uznal

žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona o priestupkoch a uložil mu za to pokutu vo výške 250 eur a zákaz viesť vozidlo po dobu 14 mesiacov.

V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca tvrdil, že z dokazovania

vykonaného správnym orgánom žiadnym spôsobom nevyplýva, že by predchádzal vozidlo

spôsobom odporujúcim zákonu, ale naopak, zo snímok z kamerového systému je zrejmé, že nákladné vozidlo sa pohybovalo pomalou rýchlosťou, pravou časťou zachádzalo

za krajnicou a dymilo, resp. prášilo sa z neho. Keďže vozidlo javilo známky poruchy a jeho

vodič signalizoval za ním idúcim vozidlám, aby ho obišli, považoval ho aj on za prekážku

v premávke a obišiel ho, pričom neohrozil ani vodičov za ním, ani idúcim v protismere.

V odvolaní netvrdil stav krajnej núdze a nenamietal ani výšku uložených sankcií.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil prvostupňové správne

rozhodnutie, konštatoval, že k spáchaniu priestupku došlo tak, ako bolo ustálené

v prvostupňovom konaní, sankcie boli uložené v súlade so zákonom s prihliadnutím na osobu

páchateľa, závažnosť priestupku, ako i na to, že žalobca za obdobné priestupky bol

už opakovane postihnutý, pričom odvolacie dôvody žalobcu nemožno akceptovať vzhľadom

na zistený a potvrdený stav veci. V ďalšom poukázal na rozdiely medzi obchádzaním

(vozidla, či prekážky, ktoré stojí, prípadne chodca) a predchádzaním (vozidla v pohybe) ako

aj na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. r/ zákona č. 8/2009 Z.z. definujúce pojem „prekážka cestnej

premávky“. Zdôraznil, že z priloženej fotodokumentácie je zrejmé, že nákladné vozidlo bolo

v pohybe, pohybovalo sa plynule, prešlo tunelom a hoci šlo pomaly, nebolo prekážkou

v cestnej premávke. Dodal, že skutočnosť, že vodič nákladného vozidla dával žalobcovi

znamenie, aby ho predišiel, ešte neznamenala, že to žalobcu oprávňovalo k porušeniu

predpisov o cestnej premávke.  

Podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z.z. účastník cestnej premávky je povinný

poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.

Podľa § 137 ods. 2 písm. o/ zákona č. 8/2009 Z.z. porušením pravidiel cestnej

premávky závažným spôsobom je predchádzanie iného vozidla v mieste, kde je to zakázané.

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 9/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej

premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vodorovné dopravné značky (č. V 1a až

V 17) sú značky zobrazené ako čiary, šípky, nápisy, symboly alebo významové symboly na ceste a jej súčastiach, samostatne alebo v spojení so zvislými dopravnými značkami,

prípadne s dopravnými zariadeniami, ktorých význam zdôrazňujú alebo spresňujú.

Podľa druhej časti druhého dielu prílohy č. 1 k vyhláške č. 9/2009 Z.z. značka Dvojitá

pozdĺžna súvislá čiara (č. V 1b) sa používa na oddelenie protismernej premávky dvomi alebo

viacerými jazdnými pruhmi. Značku je zakázané prechádzať alebo nákladom presahovať,

ak to nie je potrebné na obchádzanie.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. vodič, ktorý pri obchádzaní vozidla, ktoré

zastavilo alebo stojí, prekážky cestnej premávky alebo chodca vybočuje zo smeru svojej

jazdy, nesmie ohroziť ani obmedziť vodiča protiidúceho vozidla; nesmie ohroziť ani vodiča

idúceho za ním, ani iného účastníka cestnej premávky. Vodič je pritom povinný dávať

znamenie o zmene smeru jazdy.

Podľa § 2 ods. 2 písm. r/, s/, x/, y/ zákona č. 8/2009 Z.z.:

- prekážkou cestnej premávky je všetko, čo môže ohroziť alebo obmedziť jazdu vozidiel a

pohyb chodcov; za prekážku cestnej premávky sa nepovažuje vozidlo stojace alebo

pomaly sa pohybujúce z dôvodov vyvolaných cestnou premávkou, spojených najmä

s údržbou alebo opravou cesty, dopravnou nehodou alebo inou udalosťou,

- státím je uvedenie vozidla do pokoja na dlhšie, ako je čas dovolený na zastavenie,

- zastavením je uvedenie vozidla do pokoja na čas nevyhnutne potrebný na urýchlené

nastúpenie alebo na vystúpenie prepravovaných osôb alebo na urýchlené naloženie alebo

na zloženie nákladu,  

- zastavením vozidla je aj prerušenie jazdy z dôvodu nezávislého od vôle vodiča.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. predchádza sa vľavo. Vpravo sa predchádza

vozidlo, ktoré mení smer jazdy vľavo a ak už nie je pochybnosť o ďalšom smere jeho jazdy.

Pri jazde v pripájacom jazdnom pruhu alebo v odbočovacom jazdnom pruhu sa smie vpravo

predchádzať aj vozidlo idúce v priebežnom jazdnom pruhu.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch priestupkom nie je konanie, ktorým niekto

odvracia

a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním

nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto

nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.

V zmysle § 51 zákona o priestupkoch sa na konanie o priestupkoch vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak nie je v tomto alebo v inom

zákone ustanovené inak.

Podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom

stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len

vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa

nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny

a ohliadka (ods. 2). Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy,

ktoré sú mu známe (ods. 3). Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (ods. 4). Správny

orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti (ods. 5).

Podľa § 22 ods. 2 písm. d/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1

písm. j) možno uložiť pokutu od 60 eur do 300 eur a zákaz činnosti do dvoch rokov.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa

prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky,

na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,

ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo

disciplinárnom konaní.

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby

o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal

všetkými   námietkami žalobcu a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody žaloby neboli relevantné, bolo

potrebné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodnutie žalovaného potvrdil, keď vzhľadom

na spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup žalovaného

ako aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne. V postupe

krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v konkrétnej právnej veci v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy,

z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých

pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku, či

vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán

dospel. Súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd v postupe správnych orgánov nezistil žiadne pochybenia. Z priloženého

administratívneho spisu žalovaného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobca

prešiel cez dvojitú neprerušovanú čiaru na úseku cesty pred tunelom, keď predbiehal pred ním idúce nákladné vozidlo. Tu treba dodať, že žalobca v odvolaní (v piatom odseku

na druhej strane odvolania zo dňa 23.1.2011) mylne poukazoval na značku „zákaz

predbiehania“ nachádzajúcu sa na stĺpe v mieste, kde sa on už zaradil späť po predbehnutí

nákladného vozidla do svojho pruhu. Žalobca bol totiž uznaný vinným zo spáchania

priestupku, ktorého sa dopustil nerešpektovaním vodorovného dopravného značenia V 1b,

teda dvojitej neprerušovanej čiary na ceste. Uvedené vodorovné dopravné značenie je možné prechádzať alebo nákladom zasahovať len v jedinom prípade – ak je to potrebné

na obchádzanie.

Obchádzanie je upravené v § 14 zákona č. 8/2009 Z.z. a zo znenia tohto ustanovenia

vyplýva, že tento pojem sa spája s obídením vozidla, ktoré stojí alebo zastavilo, s obídením

prekážky v premávke alebo chodca. V spornej situácii žalobca neobchádzal vozidlo, ktoré

stálo, či zastavilo. Nebolo totiž spochybnené, že nákladné vozidlo nestálo ani nezastavilo,

ale plynule, hoci pomaly, pokračovalo v jazde. Aj samotný žalobca uviedol do zápisnice

z ústneho pojednávania zo dňa 25.1.2010, že vozidlo šlo pomaly a dymilo a preto ho obišiel.

V konaní na prvom stupni sa vyjadril, že nákladné vozidlo bral ako prekážku v jazde,

no netvrdil, že bol v situácii krajnej núdze. Zákon č. 8/2009 v ustanovení § 2 ods. 2 písm. r/

vymedzuje pojem „prekážka v cestnej premávke“ a to aj negatívne, tak že o.i. prekážkou nie je pomaly idúce vozidlo. Teda ani argumentácia žalobcu, že obchádzal prekážku

v cestnej premávke neobstojí.

Nelogickým sa javí tvrdenie žalobcu, že sa cítil byť ohrozený, lebo vozidlo malo

poruchu – ak by totiž nákladné vozidlo skutočne malo poruchu, zrejme by zastavilo

na krajnici a nepokračovalo by v jazde; zo spisu je pritom zrejmé, že toto nákladné vozidlo

pokračovalo v jazde a prešlo aj cez tunel.

Skutočnosti, že argumentácia žalobcu bola účelová, nasvedčuje v konečnom dôsledku

aj jeho prvá reakcia po zastavení hliadkou a objasnení skutku, ktorého sa mal dopustiť, keď sa

vyjadril v tom zmysle, že nechcel ísť v tuneli za dymiacim autom, či – ako to uviedol člen

dopravnej hliadky - za „smradľavým autom“. Z tejto reakcie (zmysel je v oboch prípadoch

obdobný) bolo zrejmé, že žalobca nepociťoval stav krajnej núdze. Navyše mal právo uviesť

všetky tieto skutočnosti (že vozidlo považoval za prekážku, obával sa ísť za ním v tuneli,

predišiel ho cez dvojitú čiaru v situácii krajnej núdze, že člen hliadky sa k nemu správal

urážlivo...) do záznamu o priestupku, čo však odmietol. K ďalšej námietke treba uviesť, že z priestupku, ktorého spáchanie bolo žalobcovi

podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne a nevyvrátiteľne preukázané v správnom konaní, sa žalobca nemôže vyviniť poukazovaním na to, že aj iní účastníci cestnej premávky

reagovali rovnako ako on a predbehli pomalé nákladné vozidlo. Žalobca ako účastník cestnej

premávky mal povinnosť rešpektovať dopravné značenie a predpisy o cestnej premávke

bez ohľadu na správanie iných účastníkov premávky.

K námietke žalobcu o konaní v krajnej núdzi odvolací súd zhodne s názorom súdu

prvého stupňa poukazuje na skutočnosť, že túto námietku žalobca použil až v žalobe, ani raz

ju počas konania pred správnymi orgánmi nespomenul (dôvodil stále tým, že nákladné

vozidlo považoval za prekážku v premávke) a   navyše konanie žalobcu v danej situácii v žiadnom prípade nebolo možné subsumovať pod konanie, ktoré má na zreteli zákon

o priestupkoch v ustanovení § 2 ods. 2. Žalobca totiž jednak svojim konaním neodvracal

priamo hroziace nebezpečenstvo (ak by dymiace vozidlo považoval za takéto nebezpečenstvo,

obhajoval by sa takto už od počiatku, nie až v žalobe) a jednak toto „nebezpečenstvo“ bolo

jednoznačne možné odvrátiť inak – ak mal žalobca obavy a nákladné vozidlo nezastavilo

(zjavne teda poruchu brániacu v ďalšej jazde nemalo), mohol sám žalobca, vzhľadom na úsek

cesty s dvojitou plnou čiarou pred tunelom, zastaviť na krajnici, počkať a po nejakej dobe

pokračovať v jazde, alebo si mal udržiavať dostatočný odstup od dymiaceho či prášiaceho

vozidla a predísť ho až v úseku, kde to dopravné značenie nezakazovalo. Minimálne princíp

subsidiarity v tomto prípade teda jednoznačne zachovaný nebol, čo znemožňuje označiť

konanie žalobcu ako konanie v zmysle § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch.  

V súvislosti s druhom sankcie namietaným v správnom konaní a žalobe (hoci žalobca

v odvolaní uložené sankcie nenamietal) je potrebné pripomenúť, že v prípade rozhodnutia

správneho orgánu založeného na použití správneho uváženia, súd preskúmava iba, či správna

úvaha nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade

s pravidlami logického uvažovania a či predpoklady takého úsudku boli zistené riadnym

procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých

skutočností vyvodiť iné alebo dokonca opačné závery.

Správne orgány môžu za priestupok, ktorého sa dopustil žalobca, uložiť sankcie v rozmedzí stanovenom v § 22 ods. 2 písm. d/ zákona o priestupkoch, teda pokutu od 60 eur do 300 eur a zákaz činnosti do dvoch rokov. Zákon nepripúšťa alternatívnu sankciu,

ale tieto dva druhy sankcií, teda pokuta a zákaz činnosti, sa ukladajú kumulatívne.

Pri určovaní výmery sankcií správne orgány prihliadajú na skutočnosti uvedené v § 12 ods. 1

zákona o priestupkoch. Správne orgány v tomto konaní neprekročili medze stanovené

zákonom, keď žalobcovi uložili pokutu v sumu 250 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo

v trvaní 14 mesiacov, čiže v zákonnom rozpätí. Svoje rozhodnutie náležite zdôvodnili. Vzali

pritom do úvahy aj skutočnosť, že žalobca sa priestupku dopustil vedomou nedbanlivosťou a

za obdobné priestupky bol v posledných rokoch opakovane postihovaný a to v krátkom

časovom horizonte, pričom uložené sankcie nemali na žalobcu dostatočný vplyv.

Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia v napadnutom rozhodnutí ani v konaní, ktoré

mu predchádzalo. Správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcu uznali

vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona o priestupkoch, za čo mu

uložili pokutu podľa § 22 ods. 2 písm. d/ zákona o priestupkoch.

Rovnako nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal všetkými

žalobnými námietkami, ktoré súd totožné s námietkami odvolacími a dospel k správnemu

názoru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv

a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil,

aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov vyvrátili, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne

správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov

konania neumožňuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 13. novembra 2012

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová