1Sžd/25/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: C., bytom A., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, (pôvodne Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, Špitálska č. 14, Bratislava), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č. p. KRP-P-115/DI-BCP-2010 zo dňa 28. júla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/296/2010-26 zo dňa 07. marca 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/296/2010-26 zo dňa 07. marca 2012 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku toho rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. p. KRP-P-115/DI-BCP-2010 zo dňa 28.07.2010, ktorým žalovaný na odvolanie žalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutie ODI, ORPZ Bratislava V č. p. ORP-P-438/V- OBCP-2010 zo dňa 09.06.2010 o uznaní žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“) a o uložení sankcie vo forme pokuty vo výške 40,- €. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že právo na ich náhradu účastníkom nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že hoci sa správny orgán žalobcom vznesenou námietkou zaujatosti voči npor. Slobodovi vysporiadal len v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní a nerozhodol o tom samostatným rozhodnutím, ako mu to ukladá § 12 ods. 1 Správneho poriadku (ďalej len „SP“), toto formálne pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, pretože aj keby o predmetnej námietke zaujatosti rozhodol žalovaný samostatným rozhodnutím, nebol by výsledok konania iný.

Krajský súd argumentoval tým, že v konaní nebolo nijako spochybnené, že žalobca ako vodič nemal pri sebe platné doklady predpísané zákonom. V rozkaznom konaní (ani počas celého správneho konania) nebol predložený žiaden dôkaz v prospech žalobcu, ktorý by vyvrátil alebo spochybnil zistený skutkový stav. Po podanom odpore npor. Sloboda pokračoval ďalej v správnom konaní, predvolal žalobcu na ústne prejednanie priestupku, pričom z ním vykonaných úkonov nevyplýva žiadna pochybnosť o jeho nezaujatosti pre pomer k veci, či iný dôvod uvedený v § 9 ods. 1 SP. Zo zápisnice zo dňa 09.06.2010 vyplýva, že žalobca nenamietal zaujatosť zamestnanca prvostupňového orgánu a na otázku, či mal v danom čase pri sebe doklady potrebné na vedenie a premávku vozidla, potvrdil, že predmetné doklady pri sebe nemal. Preto súd nemal pochybnosti o hodnovernosti správy o výsledku objasňovania priestupku, ako aj o obsahu úradného záznamu členov hliadky, ktorá žalobcu kontrolovala. To, že si žalobca uvedomoval protiprávnosť svojho konania, dodatočne žalobca potvrdil vo svojom odpore proti rozkazu, v ktorom uviedol, že sa ani v danom čase nevzdialil na viac ako 800 metrov od miesta, kde sa nachádzal vodičský preukaz a nebyť kriminálneho policajného zákroku, trvanie priestupku by neprekročilo časový rámec 5 minút, pričom pohnútkou jeho konania bol nákup cigariet na najbližšej pumpe a išlo o neúmyselný čin bez akýchkoľvek následkov. Preto sa právne nelogickým javí žalobcovo spochybňovanie právneho posúdenia jeho konania žalovaným, ktoré bolo kvalifikované ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. v spojení s § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“), najmä ak samotný žalobca nepredkladá dôkaz spochybňujúci zistený skutkový stav, ktorý vyslovené právne závery plne podporuje.

Krajský súd žalobcovej námietke o tom, že v čase rozhodnutia správneho orgánu jestvovala prekážka v konaní, spočívajúca v predbežnej otázke, ktorou sa zaoberal vojenský prokurátor a ktorá bola rozhodujúca pre prípustnosť dôkazov použitých správnym orgánom, neprisvedčil. Predmetom žalobcom spochybnených úkonov konajúcich policajtov neboli skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zistenie spáchania priestupku a preto nebol dôvod na prerušenie správneho konania. Skutočnosť, či sa službukonajúci policajti pri služobnom zákroku voči žalobcovi dopustili namietaných konaním trestného činu alebo porušili služobnú disciplínu spôsobom nemá vplyv na zákonnosť a presvedčivosť získaných dôkazov použitých pre objasnenie priestupku a pre posúdenie procesnej použiteľnosti takýchto dôkazov je právne irelevantná. Krajský súd dal do pozornosti, že podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, ktorý upravuje organizáciu Policajného zboru a určuje úlohy a s tým súvisiace povinnosti a oprávnenia policajtov a dotknutých osôb, policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku a zakázať jazdu na nevyhnutne potrebný čas. Taktiež je policajt oprávnený vyzvať osobu, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa tohto zákona, aby preukázala svoju totožnosť dokladom totožnosti a ak vyzvaná osoba odmietne preukázať svoju totožnosť, je policajt oprávnený takúto osobu predviesť na útvar Policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti. V správe o výsledku objasňovania priestupku a v úradnom zázname hliadky PZ súd nevidel žiadne rozporné tvrdenia príslušníkov PZ, ktoré by pre ich prípadný súvis so spáchaním trestného činu alebo porušenia služobných predpisov službukonajúcimi policajtmi mali vplyv na zistenie skutkového stavu.

Krajský súd sa nestotožnil ani so súvisiacim žalobcovým tvrdením, že žalovaný neúplne zistil skutkový stav, pretože v prípade, ak by bolo rozhodnuté, že policajti nemali dôvod a tým ani oprávnenie zastaviť vozidlo žalobcu a požadovať od neho „doklady“, žalovanému by ostal ako jediný prípustný dôkaz priznanie žalobcu, že v tom čase nemal pri sebe vodičský preukaz, pričom priznanie ako jediný dôkaz podľa žalobcu na objasnenie priestupku nepostačuje. V predmetnom priestupkovom konaní, ktoré je špecifickým druhom správneho konania, správne orgány podľa súdu prvého stupňa objektívne zistili, že došlo k spáchaniu priestupku, a že ho spáchal žalobca.

V súvislosti s odôvodnením výšky uloženej pokuty krajský súd vyjadril názor, že uloženie pokuty za spáchanie priestupku a jej výška v rámci prípustnej zákonnej sadzby sú zásadne v diskrečnej právomoci žalovaného. Či sa bude uložená pokuta pohybovať v hornej alebo v spodnej hranici prípustnej sadzby, závisí od jeho uváženia, pričom je však povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade správom, vyhodnotiť ich pre daný prípad a zvolenú výšku pokuty náležite odôvodniť. Správne uváženie o otázkach, v ktorých zákon dáva priestor správnemu orgánu na voľnú úvahu, je v zásade preskúmateľné súdom iba v tom rozsahu, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je posudzovať účelnosť a vhodnosť správneho uváženia, ale len preskúmať, či takáto úvaha nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takúto úvahu boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery. V danom prípade bola pokuta uložená blízko dolnej hranice možného zákonného rozpätia, pričom správny orgán pri určovaní jej výšky zobral do úvahy trvanie zisteného porušenia zákona a tiež, že nedostatok bol zaznamenaný len v jednom prípade. Z uvedeného hľadiska preto uložená pokuta splnila tak represívnu funkciu voči žalobcovi, ako aj funkciu individuálnej a generálnej prevencie. Súd nepovažoval rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty blízko dolnej hranice zákonnej sadzby za zjavne vybočujúce z medzí a hľadísk zákona.

Proti rozsudku podal žalobca odvolanie žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil, alternatívne zmenil a rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vrátil im vec na nové konanie.

Žalobca v odvolaní tvrdil, že sa krajský súd námietkou zákonnosti dôkazov nevysporiadal. Podľa SP správny orgán ex offo prihliada na všetky „v súlade so zákonom zadovážené dôkazy“ vo vzájomnej súvislosti predtým, ako dospeje ku rozhodnutiu vo veci samej. Ak by sa teda preukázalo, že orgán prihliadol na dôkaz, ktorý nie je prípustný, musí to mať vplyv na rozhodnutie, čo však krajský súd ignoroval. Krajskému súdu žalobca vytýkal, že sa uspokojil so všeobecným konštatovaním, že zo spisu policajtov, bolo zjavné, že prípadný súvis so spáchaním trestného činu nemal vplyv na zistenie skutkového stavu.

Žalobca odkázal na hodnotenie zákonnosti postupu policajtov z Obvodnej vojenskej prokuratúry v Bratislave OPn 427/10 po podanej sťažnosti na rozhodnutie vyšetrovateľa, najmä na konštatovanie, že skutkové tvrdenia policajtov, súvisiace s dôvodom zákroku, čiže konaniu predchádzajúcemu získaniu dôkazov proti žalobcovi, a to, že ich žalobca „s najväčšou pravdepodobnosťou matematicky ale aj logicky vyvracia“, čím eufemistickou formou zhodnotil stav, že si policajti vymýšľali. Prokurátor ďalej konštatoval, že „Z úradného záznamu, ale ani iných písomností policajtov nevyplýva konkrétny dôvod služobného úkonu voči vodičovi, okrem oprávnenia v zmysle § 2 ods. 1 písm. j/ Zákona o Policajnom zbore. Z výpovedí naviac vyplýva nejednotnosť podnetu na aplikáciu týchto oprávnení... V spoločnom úradnom zázname, ktorý vypracovali obidvaja títo policajti ihneď dňa 06.04.2010 zhodne uvádzajú len podozrenie, že vodič sa snažil ujsť. Z týchto vyjadrení policajtov nevyplýva zhoda v podstatnej otázke a teda takéto vyjadrenie policajtov možno vyhodnotiť ako účelové a dodatočne prispôsobené. Preto je nejasný a z tohto dôvodu aj nepreskúmateľný skutočný dôvod, ktorý policajtov viedol ku potrebe zisťovania totožnosti vodiča vozidla... Z toho vyplýva, že skutočný dôvod zastavenia vozidla bol teda zrejme iný ako nakoniec policajtmi formalizované porušenie povinnosti vodiča vozidla ako nepreukázanie totožnosti...“. Ďalej citoval že „konaním a uplatneným postupom policajtov došlo k závažným porušeniam Zákona o policajnom zbore z dôvodu nedodržania ich podstatných zákonných služobných povinností. Následkom takéhoto konania boli opakované bezdôvodné zásahy do práv občana, ktoré neboli vyvolané podstatou samotného výkonu služobného úkonu prípadne inou služobnou nevyhnutnosťou, ale nesprávnou aplikáciou právneho predpisu na jednej strane a na druhej strane neznalosťou príslušnej zákonnej normy.“ Záver prokurátora, že si policajti môžu dodatočne upravovať a vymýšľať dôvody výkonu právomoci a podozrievať osobu, ktorá zjavne koná v súlade so zákonom (nie to, že mu vo vrecku chýba dokument, o ktorom nemohli policajti vedieť) a ospravedlňovať svoje konanie neznalosťou zákona bez toho, aby za také konanie niesli trestnoprávnu zodpovednosť, namietol žalobca otvoreným listom generálnemu prokurátorovi a ministrovi vnútra, pričom námietky boli Vyššou vojenskou prokuratúrou zhliadnuté ako odôvodnené a bolo nariadené trestné stíhanie policajtov, ktorí dôkazy proti žalobcovi v predmetnej veci zadovážili.

V tejto súvislosti namietal, že rozhodnutie v správnom konaní založené na dôkazoch, ktoré sú výsledkom preukázateľného klamstva osoby, ktorá ju zadovážila, prípadne je závažné a odôvodnené podozrenie, žedôkazy dodatočne boli prispôsobené a vykonštruované, je vydané v hrubom rozpore s požiadavkou zákonnosti a priamo odporuje duchu všeobecných zásad správneho poriadku, podľa ktorého majú rozhodnutia správnych orgánov slúžiť upevňovaniu zákonnosti a konanie orgánu má byť v súlade so zákonom (v danom prípade Zákona o PZ SR), prečo musí byť zrušené. Žalobca vyjadril názor, že preukázateľné klamstvo, dodatočné úpravy dôkazných prostriedkov zákonnosť nijakým spôsobom neupevňuje a opretie rozhodnutia o takéto dôkazy sú materiálnym nedostatkom, pre ktorý rozhodnutie trpí nezákonnosťou.

Žalobca krajskému súdu vytýkal, že mu neumožnil vykonať dôkazy a nenariadil pojednávanie tak, ako to žiadal, čím znemožnil objasnenie rozhodujúcich skutočností majúcich vplyv na zákonnosť postupu, o ktorom rozhodoval, odňal žalobcovi právo konať pred súdom a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnemu rozhodnutiu, čo spôsobuje nezákonnosť rozsudku.

V súvislosti s námietkou zaujatosti policajta Slobodu žalobca uviedol, že súd svojim rozhodnutím absolútne ignoroval porušenie práva žalobcu na spravodlivé konanie, ktorého elementárnou súčasťou je povinnosť orgánu prejednávajúceho vec, byť nestranný predtým, ako je daná možnosť účastníka konania sa vyjadriť ku činom, ktoré sa mu kladú za vinu.

Žalobca namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku v časti o uložených sankciách. Tvrdenie súdu, že správny orgán prihliadal na tieto rozhodné skutočnosti sa prinajmenšom s ohľadom na rozkazné konanie nemôže v žiadnom prípade zakladať na pravde, nakoľko žiadna z okolností podľa § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. nevyplývala v čase jeho vydania zo spisov, ale napriek tomu správny orgán rozhodol rozkazom, na čo podľa žalobcu neboli splnené podmienky - uvedené namietal tak odpore, v odvolaní (a sprostredkovane aj žalobe), s čím sa však ani súd ani žalovaný nevysporiadal a čo žalobca považuje za odňatie možnosti konať pred správnym orgánom/súdom. Žalobca tiež poukázal na laxnosť súdu pri vyhotovovaní rozsudku, pri ktorom v ňom bola zrejme ponechaná pasáž z cudzieho rozsudku, čo podľa jeho názoru taktiež spôsobuje zmätočnosť rozsudku.

Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom stanovisku o zákonnosti správneho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Žalobca podľa jeho názoru neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutia a postupov správnych orgánov vyvrátili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.05.2013 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 zo dňa 12.12.2012 v zmysle § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo ku dňu 31.12.2012 okrem iných aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave pričom práva a povinnosti zrušenej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko pôvodne žalovaný ako právnická osoba uvedeným dňom zanikol, účastníkom konania na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky z titulu právneho nástupníctva. Preto bude s týmto právnym nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod všeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho právneho nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.

Odvolací súd v medziach dôvodov odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného,ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Zo spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis žalovaného, vyplynulo, že dňa 06.04.2009 v čase o 00:15 hod. vykonávala hliadka PMJ OPP KR PZ Bratislava kontrolu žalobcom riadiaceho motorového vozidla E., EČV R.. Z úradného záznamu spísaného dňa 06.04.2010 v Bratislave hliadka (ppor. D., npráp. L.) spozorovala na Trenčianskej ulici v Bratislave motorové vozidlo, ktoré vychádzalo z čerpacej stanice SHELL na Bajkalskej ulici. Po vzájomnom vizuálnom kontakte vodiča s hliadkou tento náhle zvýšil rýchlosť, pričom hliadka nadobudla dojem, že vodič chcel ujsť. Vozidlo bolo zastavené 10 metrov pred križovatkou ulíc Trenčianska a Miletičova. Keďže hliadka plní úlohy napr. i pri odhaľovaní drogovej trestnej činnosti a pátraní po hľadaných osobách, rozhodla sa toto vozidlo aj s osádkou skontrolovať. Vo vozidle sa nachádzal iba vodič (žalobca), ktorý bol hliadkou vyzvaný, aby predložil občiansky preukaz, vodičský preukaz a doklady od uvedeného vozidla. Vodič (žalobca) začal kričať a žiadal od hliadky vysvetlenie, aký bol dôvod na jeho zastavenie, keď sa ničoho nedopustil. Po vysvetlení, že bude podrobený dychovej skúške a bude kontrolovaný, začal žalobca verbálne napádať členov hliadky. Na opakované výzvy hliadky, aby predložil doklad totožnosti, žalobca odpovedal, že mu má dať hliadka pokoj a neotravovať ho s „blbosťami“. Na základe týchto okolností sa hliadka rozhodla žalobcu predviesť na OO PZ Ružinov - západ.

Prvostupňový orgán vydal dňa 09.06.2010 pod č. p. ORP-P-438/V-OBCP-2010 rozhodnutie o priestupku s totožným výrokom ako rozkaz zo dňa 27.04.2010 (ktorý napadol žalobca odporom). Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný v tomto konaní preskúmavaným rozhodnutím.

Podľa § 3 zákona č. 8/2009 účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone (ods. 1).

Účastník cestnej premávky je ďalej povinný: a) správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, b) poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia, c) poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, strpieť výkon jeho oprávnení, ako aj pokyny iných osôb, ktoré na to oprávňuje tento zákon alebo osobitný predpis (ods. 2).

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z. vodič je povinný mať pri sebe platné doklady predpísané týmto zákonom alebo osobitným predpisom. Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. policajt je oprávnený: a) zakázať vodičovi jazdu na nevyhnutne potrebný čas alebo mu prikázať smer jazdy, ak to vyžaduje bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, b) zakázať vodičovi jazdu po diaľnici a vyzvať ho, aby opustil diaľnicu na najbližšom výjazde alebo vozidlo odstavil na parkovisku, ak vozidlo nedosahuje rýchlosť podľa § 35, c) požadovať predloženie dokladov ustanovených na vedenie a premávku vozidla a na dopravu osôb a nákladu, d) vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou, alebo liekmi, ktoré môžu znížiť jeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo, e) kontrolovať technický stav vozidla a úplnosť jeho výstroja a výbavy alebo vyzvať vodiča, aby sa podrobil takejto kontrole, ako aj porovnať údaje uvádzané v osvedčení o evidencii s údajmi na vozidle, f) merať rozmery a hmotnosti vozidla, g) kontrolovať dodržiavanie povinností vodiča motorového vozidla.

Podľa § 250f OSP súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konaniazhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom (ods. 1). Súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky (ods. 2). Súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3 (ods. 3).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku prvostupňového súdu v intenciách podaného odvolania a v nadväznosti na neho aj rozhodnutia žalovaného ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov si pre svoje rozhodnutie vo veci zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležite zistili skutkový stav a výkladom relevantných zákonných ustanovení dospeli k správnemu právnemu záveru, že konaním žalobcu, tak ako bolo konkretizované v napadnutom rozhodnutí, sa žalobca dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb..

Jednou z odvolacích námietok žalobcu bolo tvrdenie, že krajský súd napriek jeho žiadosti nenariadil pojednávanie, čím znemožnil objasnenie rozhodujúcich skutočností majúcich vplyv na zákonnosť postupu, o ktorom rozhodoval a odňal žalobcovi právo konať pred súdom.

Túto námietku žalobcu nemohol odvolací súd považovať za relevantnú, pretože zo spisu súdu krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že krajský súd postupval v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, keď žalobcu riadne vyzval a poučil v zmysle § 250f OSP, aby sa vyjadril v lehote 15 dní s tým, že inak bude súd rozhodovať bez pojednávania. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 21.09.2010, no žalobca sa v stanovenej lehote nevyjadril a preto márnym uplynutím poskytnutej lehoty platila zákonná fikcia, podľa ktorej žalobca nemal námietky voči rozhodnutiu súdu bez pojednávania. Pokiaľ teda teraz žalobca tvrdil, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom, treba zdôrazniť, že žalobca sa sám svojou nečinnosťou obral o možnosť zúčastniť sa pojednávania.

Žalobca v konaní nepopieral, že po zastavení jeho vozidla hliadkou PZ sa nemohol preukázať požadovanými dokladmi, pretože tieto u seba nemal. Tvrdil, že doklady mal doma, cca 800 metrov od miesta, kde bol zastavený a že policajti nemali žiaden dôvod ho zastavovať a podrobobať kontrole, ako aj to, že dôkazy použité v konaní boli získané nezákonným spôsobom. V odvolaní v podstate použil argumentáciu prokurátora z vybavenia jeho sťažnosti.

Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že súdy sú pri rozhodovaní nestranné a nezávislé a viazané sú len ústavou, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je viazaná Slovenská republika. Názor prokurátora vyslovený v konaní o sťažnosti preto nie je pre súdy záväzný. Nakoľko však žalobca svoje odvolacie dôvody postavil v podstate na citácii názorov prokurátora, odvolací súd k týmto dôvodom uvádza nasledovné: Účastník cestnej premávky je povinný v zmysle zákona dodržiavať dopravné predpisy, značenia a rešpektovať pokyny a výzvy na to oprávnených subjektov. Príslušníci PZ sú zo zákona oprávnení pri kontrole bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zastaviť účastníka premávky a podrobiť ho kontrole. Toto oprávnenie policajtom prináleží nielen pri očividnom - zjavnom porušení dopravných predpisov, napr. pri prekročení maximálnej povolenej rýchlosti, bezohľadnej jazde, či nerešpektovaní dopravného značenia, ale aj v takých prípadoch, kedy porušenie zákona nie je zjavné (viditeľné, či ihneď zistiteľné). Za takým účelom prináleží policajtom pri dbaní na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky aj oprávnenie zastaviť a kontrolovať účastníka premávky, ktorý sa nedopustil (zjavne-očividne) porušenia pravidiel, resp. možné porušenie je zistiteľné len kotrolou - napr. zistenie, či vodič nejazdí pod vplyvom alkoholu, kontrola, či je dieťa vo vozidle riadne usadené a pripútané v autosedačke, kontrola vybavenia autolekárničky, alebo aj kontrola dokladov potrebných na vedenie vozidla, a i.. Pokiaľ by teda súd akceptoval názor žalobcu, že policajti v jeho prípade nemali žiaden dôvod ho zastaviť a kontrolovať a nimi zabezpečené dôkazy boli získané nezákonným spôsobom, znamenalo by to, že policajt môže kontrolovať vodiča len v prípade zjavného porušenia predpisov, teda že nemôže podrobiť kontrole vodiča, ktorý zdanlivo žiadnu povinnosť neporušil. Polícia však v súvislosti s bezpečnosťou aplynulosťou cestnej premávky neplní len funkciu represívnu, ale aj funkciu preventívnu. Preto odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že členovia hliadky boli oprávnení žalobcu ako účastníka cestnej premávky zastaviť, žiadať od neho doklady, či vyzvať ho na podrobenie sa dychovej skúške. Žalobca ako účastník cestnej premávky bol povinný všetky tieto úkony strpieť. Na veci nemení nič ani jeho tvrdenie, ktorým sa snažil zľahčovať svoju vinu - že si len zašiel kúpiť cigarety a hneď sa vracal domov a že doklady mal doma, cca 800 metrov od miesta kotnroly, pričom išlo o neúmyselný čin. Tu odvolací súd dodáva, že zákon pri spáchaní priestupku, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu a ktorý tento vlastne ani nepopieral (sám vyhlásil, že dokaldy nemal), nevyžaduje úmyselné zavinenie, ale len nedbanlivosť.

K námietke žalobcu o nedostatočnom zdôvodnení uloženého postihu treba uviesť, že prvostupňový správny orgán sa pri ukladaní druhu sankcie za priestupok a jej výmery zaoberal všetkými hľadiskami a kritériami vyplývajúcimi z § 12 zákona č. 372/1990 Zb. Určenie druhu a výšky sankcie je založené výlučne na úvahe a posúdení prvostupňového správneho orgánu za podmienok rešpektovania jednak rozpätia sankčného pásma pri konkrétnom priestupku a zároveň všetkých zákonných zásad pri ukladaní sankcie za konkrétny priestupok. Toto bolo v konaní dodržané. Je potrebné pripomenúť, že v prípade rozhodnutia správneho orgánu založeného na použití správneho uváženia, súd preskúmava iba, či správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického uvažovania a či predpoklady takého úsudku boli zistené riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodiť iné alebo dokonca opačné závery. Správne orgány v tomto konaní neprekročili medze stanovené zákonom, keď žalobcovi uložili pokutu v spojení so zákazom činnosti v zákonnom rozpätí a svoje rozhodnutie o výmere sankcií náležite zdôvodnili. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil a na ktorý v ďalšom aj odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP), aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.