Najvyšší súd
1Sžd/24/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Okresná prokurátorka v Piešťanoch, Okresná prokuratúra Piešťany, Vážska ulica č. 28, Piešťany, proti žalovanému: Mesto Piešťany, so sídlom Námestie SNP č. 3, Piešťany, o návrhu žalovaného
na prerušenie konania a postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, o odvolaní
žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 24S/19/2010-94
zo dňa 29. marca 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave
č. k. 24S/19/2010-94 zo dňa 29. marca 2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) nevyhovel
návrhu žalovaného na prerušenie konania a postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej
republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právomoc Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) rozhodovať o súlade všeobecne záväzných
nariadení obcí a miest s právnymi predpismi vyššej právnej sily je v článku 125 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) písm. c) a d) len subsidiárna, je podmienená tým,
že o nich zo zákona nerozhoduje iný súd. V danom prípade túto kompetenciu v zmysle
§ 250zfa O.s.p. má krajský súd, v obvode, ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne
záväzné nariadenie alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné
nariadenia. Ďalej krajský súd konštatoval, že toto ustanovenie bolo zaradené k osobitným
konaniam v správnom súdnictve novelou Občianskeho súdneho poriadku č. 384/2008 Z.z.
s účinnosťou od 15.10.2008. Ustanovenie vychádza z článku 125 ods. 1 písm. c), d) Ústavy,
podľa ktorého je zrejmé, že Ústava pripúšťa možnosť, aby o súlade všeobecne záväzných
nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonmi vo veciach územnej samosprávy (článok
68 Ústavy) a so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecnými záväznými predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy vo veciach prenesenej štátnej
správy (článok 71 ods. 2 Ústavy) mohol rozhodovať okrem Ústavného súdu iný,
t. j. všeobecný súd. Podľa dôvodovej správy k novele (zákona č. 384/2008 Z.z.) zmena
vychádza z požiadavky, aby Ústavný súd rozhodoval, pokiaľ je to možné,
len o najzávažnejších veciach, čo odôvodňuje úvahu o presune preskúmania zákonnosti
všeobecne záväzných nariadení všeobecnými súdmi.
Na základe týchto skutočností krajský súd návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol.
Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd uznesenie krajského
súdu zmenil tak, že konanie č. k. 24S/19/2010 sa prerušuje a postúpil vec Ústavnému súdu
na zaujatie stanoviska.
Žalovaný napadol uznesenie v celkom rozsahu, nakoľko ho považuje za nesprávne
a nezákonné. Podľa jeho názoru uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).
Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, s ktorou sa stotožnil aj súd prvého
stupňa, hlavne pokiaľ ide o tvrdenie, že právomoc Ústavného súdu rozhodovať o súlade
všeobecne záväzných nariadení miest a obcí s právnymi predpismi vyššej právnej sily
je v čl. 125 ods. 1 Ústavy písm. c) a d) len subsidiárna, t.j. je podmienená tým, že o nich
zo zákona nerozhoduje iný súd. Žalobca sa domáhal preskúmania všeobecne záväzného
nariadenia orgánu územnej samosprávy, a teda ide o požiadavku opierajúcu sa v celom
rozsahu o ustanovenia § 7 ods. 2 a § 250zfa O.s.p. Žalovaný však zastáva právny názor,
že § 7 ods. 2 a § 250zfa boli prijaté bez opory v Ústave, nakoľko žiadna z ústavných noriem
neobsahuje oporu pre takéto rozšírenie právomoci všeobecného súdnictva. Žalovaný je toho
názoru, že Ústava nezveruje všeobecným súdom pôsobnosť vyslovovať nesúlad všeobecne
záväzného nariadenia so zákonom, ani rozhodnúť o pozastavení jeho účinnosti. Ústava právne
reglementuje právomoc všeobecných súdov so splnomocnením na rozšírenie zákonom
len pod podmienkou, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, opatrení a iných zásahov
verejnej moci, avšak všeobecne záväzné nariadenie vydané pri výkone samosprávy
je normatívnym právnym aktom a formálnym prameňom práva v Slovenskej republike,
nemožno ho teda považovať za rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci.
Preto ani § 7 ods. 2 a § 250 zfa O.s.p., ktoré ustanovenia sú súčasťou právneho predpisu
nižšej právnej sily zákona, nemôžu ústavne konformným spôsobom túto pôsobnosť zveriť
všeobecným súdom nad rámec ústavnej regulácie a takéto konanie zákonodarcu možno
charakterizovať ako porušenie resp. obídenie Ústavy. Pôsobnosť preskúmavať súlad vyššie
citovaných druhov právnych predpisov by bolo možné zveriť všeobecným súdom
iba na základe budúcej novelizácie čl. 142 ods. 1 Ústavy. Z čl. 142 ods. 1 Ústavy vyplýva
absencia pôsobnosti všeobecných súdov rozhodovať o súlade právnych predpisov. Žalovaný
ďalej uviedol, že nemôže využiť inštitút ústavnej sťažnosti podľa čl. 127a Ústavy, v rámci
ktorej by sa ústavný súd mohol vyjadriť k nastolenej otázke súladu § 7 ods. 2 a § 250zfa
O.s.p. s čl. 142 ods. 1 Ústavy, a preto sa obrátil podnetom na krajský súd, ktorý je aktívne
legitimovaný na podanie návrhu na Ústavný súd.
Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že napadnuté uznesenie považuje
za zákonné, plne sa stotožňuje s dôvodmi v ňom uvedenými a preto navrhoval napadnuté
uznesenie potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnuté uznesenie v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné vyhovieť.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje,
ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska.
Podľa § 125 ods. 1 písm. c) Ústavy Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne
záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich
nerozhoduje iný súd.
Podľa § 125 ods. 1 písm. d) Ústavy Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne
záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných
nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, s ústavnými zákonmi,
s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi,
s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.
Podľa § 250zfa ods. 1 O.s.p. ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení
na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor
vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne
záväzného nariadenia so zákonom. Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor
podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením
vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy.
Odvolací súd sa stotožnil so závermi a s odôvodnením krajského súdu v napadnutom
uznesení a v podrobnostiach na neho odkazuje. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého
stupňa, sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v danej veci sú splnené zákonné dôvody
pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože v danej veci ide o konanie
o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonom, o ktorom rozhoduje príslušný
krajský súd podľa ustanovení piatej časti Občianskej súdneho poriadku ustanovujúcej správne
súdnictvo, konkrétne § 250zfa O.s.p. a krajský súd nepredložil návrh ústavného súdu
na zaujatie stanoviska z dôvodu, že na to nevidel dôvod. V súlade s judikatúrou Ústavného
súdu (napr. uznesenie III. ÚS 99/08-21 z 1.4.2008) nie je všeobecný súd povinný na základe
podnetu účastníka konania predložiť návrh Ústavnému súdu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246c ods. 1
O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
mu žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. decembra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová