ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu : J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. s doručovacou adresou ul. A., občan Slovenskej republiky, proti žalovanému : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (pôv. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Prešov, Krajský dopravný inšpektorát) so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. októbra 2013 č.k. 3S/29/2012-25, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. októbra 2013 č. k. 3S/29/2012-25 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu boli vložené nasledujúce nové vety: „Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“ Následne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zrušení rozpočtových organizácií č.p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister vnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený aj žalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č, 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa ďalej v rozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t.j. aj procesného charakteru, zrušených rozpočtových organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskejrepubliky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. a to, že Najvyšší súd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie citovaných právnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove ako pôvodne žalovaného správneho orgánu nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Preto bude s týmto procesným nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod všeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho procesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka, vrátane aj výrokovej časti súdneho rozhodnutia pri identifikácii napadnutého rozhodnutia. Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byt účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mat práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
2. Rozhodnutím č.p.: KRP-P-33-005/KDI-BCP-2012 z 12. marca 2012 (č.l. 9) žalovaný ako odvolací orgán v priestupkovom konaní podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove č.p. : ORP-P-1288/ODI2-PO-2011 z 03.01.2012 (ďalej na účely rozsudku tiež „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „prvostupňový orgán“) a odvolanie zamietol.
3. V uvedenom prvostupňovom rozhodnutí bolo konštatované, že žalobca dňa 13.10.2011 v čase o 15.40 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Subaru Forester, EČ: R. v Prešove po ulici Vajanského, pričom počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj bez využívania systému „voľné ruky", resp. vykonával inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla. Za tento priestupok bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 60 € spolu s uložením povinnosti uhradiť trovy konania vo výške 16 €.
4. Prvostupňový orgán kvalifikoval konanie žalobcu ako porušenie § 4 ods. 2 písm. l) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 8/2009 Z.z.“), čím mal spáchať priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 372/1990 Zb.“). Podľa § 4 ods. 2 písm. l) zák. č. 8/2009 Z.z. v znení účinnom v čase spáchania tvrdeného priestupku (t.j. 13.10.2011) vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému "voľné ruky" alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len "ozbrojené sily"), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh. Podľa § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb. v citovanom znení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až j), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca podal včas správne odvolanie. V ňom zotrval na svojich vyjadreniach v zápisnici o ústnom prejednaní priestupku zo dňa 03.01.2012, t.j. príslušník policajného zboru, ktorý údajný priestupok dokumentoval, konal nezákonne, nesprávne opísal spôsob, akým ho videl obsluhovať telefón a tiež úmyselne zamlčal spôsob výkonu svojich povinností pri objasňovaní priestupku. Príslušník policajného zboru totiž stál za jeho autom, z ktorého neustrojený vystúpil a arogantným spôsobom mu búchal na okno vodiča, pričom kričal, tykajúc mu, aby zložil telefón, ktorý vôbec on nemal v ruke. Toto sa odohralo na Vajanského ulici v Prešove počas červeného svetla na semafore v čase, kedy bola cesta upchatá množstvom vozidiel a križovatka sa nedala prejsť ani na zelenú.
6. Ďalej žalovaný namietal, že keď neustrojeného príslušníka policajného zboru upozornil na jeho arogantné správanie, ten zakričal, aby „zmizol“ na parkovisko, ako je prístupová cesta k budove polície.Tam mu žalobca oznámil, že na jeho postup podáva sťažnosť. Policajt mu podal tlačivo, na ktoré sťažnosť napísal. O priestupku sa s príslušníkom policajného zboru nebavili a ten po vyplnení sťažnosti odišiel.
7. Žalobca tiež v odvolaní poukázal na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a následne argumentoval, že prvostupňový orgán nepostupoval v súlade s § 34 a nasledujúcimi ustanoveniami Správneho poriadku, neuniesol ťarchu dôkazného bremena, spáchanie priestupku mu riadne a zákonne nepreukázal priamym ani nepriamym dôkazom a nesprávne vyhodnotil priebeh dokazovania priestupku. Rovnako poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia. Žalobca vyjadril presvedčenie, že priestupok sa nestal a vydanie napadnutého rozhodnutia je nezákonné a predčasné aj vzhľadom na zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného“. Žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie.
8. Žalovaný po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. K priestupku uviedol, že spáchanie priestupku žalobcom je potvrdené Správou o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (ďalej na účely rozsudku len „Správa“) spracovaná policajtom práp. Bc. N., v ktorej menovaný uviedol, že žalobca v čase o 15.40 hod. viedol osobné motorové vozidlo značky Subaru a počas toho obsluhoval mobilný telefónny prístroj v Prešove na Vajanského ulici. Kontrola vodiča bola vykonaná menovaným policajtom, ktorý vyhotovil Správu a nie je v nej uvedený žiaden svedok.
9. V Správe je ďalej uvedené, že žalobca odmietol podpísať jej prvú stranu a na druhej strane po poučení podľa § 60 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. k veci uviedol, že priestupku tam uvedeného sa nedopustil, voči postupu policajta, ktorý správu spísal, podáva sťažnosť a žiada, aby jeho postup bol prešetrený, lebo arogantným a hrubým spôsobom mu búchal na sklo vodiča na červenej, pričom kričal, kde má zastaviť. Policajt niektoré konania žalobcu potvrdil v úradnom zázname zo dňa 13.10.2011, v ktorom uviedol, že stál na križovatke ulice Sládkovičovej a Vajanského v Prešove so služobným motorovým vozidlom neoznačeným príslušnosťou k policajnému zboru, dával prednosť vjazde vozidlu Subaru prichádzajúcemu sprava na ulicu Lesík delostrelcov. Pritom spozoroval, že jeho vodič (t.j. žalobca) nielen počas prichádzania ale aj následného státia u svetelného signalizačného zariadenia na Vajanského ulici pre chodcov obsluhoval mobilný telefón.
10. Následne policajt zastavil s vozidlom za ním a prišiel k žalobcovi, ktorý s ním gestikuloval cez zatvorené okno, čomu on nerozumel, preto mu zaklopal na okno ľavých bočných dverí. Žalobca okno stiahol a zakričal na policajta „nebúchaj mi na moje okno, nedávno som ho menil a váž si cudzí majetok a budem sa sťažovať na tvoje zastavovanie a postup“. Policajt mu oznámil priestupok, ktorého sa dopustil, a tiež mu povedal, aby odbočil na parkovisko k polícii, kde priestupok prejednajú. Na parkovisku si policajt od žalobcu vyžiadal doklady, ktoré mu boli predložené. Tu žalobca policajtovi uviedol, že stál na červenú a dával prednosť chodcom, ničoho sa nedopustil a s priestupkom nesúhlasil. Z tohto dôvodu bola policajtom spracovaná Správa.
11. Následne policajt tieto skutočnosti potvrdil aj v neskoršej zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 21.11.2011. Konštatoval, že priestupok registroval asi na 3 metre, a počas komunikácie sa riadil etickým kódexom policajta a § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 171/1993 Z.z.“).
12. Vzhľadom na zistené skutočnosti, postup policajta v súlade so zásadou oficiality a nezistenie žiadneho dôvodu, pre ktorý by chcel policajt žalobcovi akokoľvek poškodiť v zmysle podanej sťažnosti, žalovaný nemal dôvod pochybovať o vierohodnosti spísanej Správy. Súčasne žalovaný nemal dôvod považovať úkony a výpoveď príslušníka policajného zboru za nepravdivé tiež z dôvodu, že úmyselné uvedenie nepravdivých údajov predstavuje nebezpečenstvo trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona.
13. Námietku žalobcu o nedostatočnom preukázaní spáchania vzhľadom na dôkazy vyplývajúce zo Správy, úradného záznamu policajta ako aj jeho výpovede dostatočne a hodnoverne preukazujú spáchanie priestupku žalobcom. Túto skutočnosť nemohla negatívne ovplyvniť ani to, že policajt bol pri zistení priestupku sám. Tvrdenia žalobcu, že počas vedenia vozidla neobsluhoval mobilný telefón, mal a mohol minimálne aj vzhľadom k činnosti, ktorú vykonáva (advokát, ktorý v inej veci zastupoval pred žalovaným inú účastníčku konania, kde predmetom bolo obdobné používanie mobilného telefónu počas vedenia vozidla), aj vecne predložením telefónu preukázať, t.j. že z neho nebol vykonaný, resp. ním prijatý žiadny hovor.
II. Konanie na prvostupňovom súde A) 14. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal žalobu z 26.03.2012 na Krajský súd v Prešove.
15. Žalobca najmä namietal, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Trval na svojom vyjadrení v zápisnici zo dňa 03.01.2012, že policajt, ktorý dokumentoval údajný priestupok, nepreukázal, či v danej chvíli bol v službe, a či je možné jeho postup označiť ako postup príslušníka policajného zboru. V prípade, že bol v službe, potom podľa žalobcu mal porušiť § 13 ods. 2 písm. a) zák. č. 171/1993 Z.z. V prípade, že nebol v službe, mohol konať pri splnení predpokladov stanovených v § 9 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z.
16. Ďalej uviedol, že správny orgán vychádzal len z tvrdenia policajta, opomenul postup podľa relevantných ustanovení Správneho poriadku a spáchanie priestupku mu riadne a zákonne nepreukázal. Argumentoval, že musí byť uvedené aj hodnotenie použitých dôkazov, pričom správny orgán zdôvodní, ktoré skutočnosti má za jednoznačne preukázané. Ďalej poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 18S/8/08-18 v obdobnej veci. Žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.
17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 09.05.2012 zotrval na skutkovej a právnej argumentácií uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi právo na náhradu trov konania.
B) 18. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo zistenie skutkového stavuje nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
19. Krajský súd s odkazom na ustanovenia § 2 ods. 1, § 22 ods. 1 písm. k), § 22 ods. 2 písm. e), 51, § 58 ods. 1 a § 76 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. a § 4 ods. 2 písm. l) zák. č. 8/2009 Z.z. a § 32 ods. 1 a § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku ako aj na žalobné námietky ustálil, že jeho prvoradou úlohou je skúmať, či bol dostatočne zistený skutkový stav. Vzhľadom na to, že žalobca sa mal dopustiť priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tým, že porušil povinnosti vodiča a v žalobe aj v priebehu správneho konania namietal, že takéhoto konania sa nedopustil, krajský súd sa sústredil na to, či táto rozhodujúca skutočnosť bola spoľahlivo zistená a žalobcovi správnym orgánom v zmysle jeho zákonnej povinnosti aj preukázaná.
20. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že nepostačuje vyjadrenia a tvrdenia obvineného spochybniť, ale spáchanie skutku je správny orgán povinný obvinenému preukázať, v opačnom prípade musí konanie o priestupku zastaviť (§ 76 ods. 1 písm. c/ zák. č. 372/1990 Zb.).
Na uvedenom základe krajský súd vyslovil právny názor, že v priestupkovom konaní však nebolo nepochybne preukázané, že žalobca porušil mu kladenú povinnosť a priestupkové správne orgány sa vôbec nezaoberali ani otázkou, či pod pojmom vedenie motorového vozidla možno rozumieť „státie motorového vozidla v zápche“ (viď výpoveď žalobcu).
21. Takisto krajský súd poukázal na to, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacou námietkou, či policajt kontrolujúci žalobcu bol v službe alebo mimo služby, či vôbec bol na takéto konanie oprávnený, t.j. na jednej strane neustrojenosť policajta a nepreukázanie sa služobným preukazom a na druhej strane nutnosť splnenia zákonných podmienok v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. Súčasne krajský súd odkázal aj na právne názory z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžd/21/2012 zo 16. januára 2013, ktoré aj v príslušnom rozsahu citoval. Na uvedenom základe krajský súd dospel k záveru, že sú naplnené zrušovacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že náhradu trov konania pre márne uplynutie lehoty na ich vyčíslenie žalobcovi nepriznal.
III. Odvolanie žalovaného/ stanoviská A) 22. Včas podané odvolanie zo dňa 18.12.2013 (č.l. 30) proti rozsudku krajského súdu žalovaný odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
23. Žalovaný sa predovšetkým nestotožnil so záverom krajského súdu, že správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného stavu veci. Zo záverov krajského súdu pre žalovaného plynie neprijateľný záver, že keďže policajt bol iba sám a keďže jeho pohľad a vyjadrovanie nezaznamenalo v tom čase technické zariadenie, potom v prípade nepravdivých tvrdení žalobcu nemá policajt reálnu možnosť preukázať pravdivosť svojich zistení. Uvedená situácia, kde tvrdenie stojí proti tvrdeniu, by podľa žalovaného viedla k tomu, že žalobcovi postačuje len vyjadriť nesúhlas so spáchaním priestupku na mieste samom, resp. len namietať, navrhovať či poukazovať, ako aj v tomto prípade, a dôsledkom takejto obrany žalobcu ako páchateľa nebude v konaní o priestupku možné preukázať jeho zodpovednosť.
24. Ďalej žalovaný poukázal na nesprávny výklad ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku krajským súdom, kedy nie absolútna materiálna pravda ale náležite zistený stav veci, ktorý je výsledkom správnej úvahy každého zainteresovaného orgánu. V súvislosti s uvedeným žalovaný zdôraznil všeobecne známu skutočnosť, že iba nízky počet služobných motorových vozidiel je vybavených kamerovým systémom zaznamenávajúcim spáchanie priestupku. Avšak ani táto skutočnosť nemôže podľa žalovaného podporiť názor, že by policajt mu dovtedy neznámeho človeka vymysleným (skresľujúcim) spôsobom označil za vodiča obsluhujúceho telefónny prístroj počas jazdy.
25. Ďalej žalovaný podaním podrobného odôvodnenia reagoval na zistenie krajského súdu, že sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal s námietkou, že policajt v čase vykonania úkonu mal byť neustrojený, a tiež že neobjasnil, prečo sa domnieva, že pojem „vedenie vozidla“ sa vzťahuje aj na situáciu „státie motorového vozidla v zápche“.
26. Záverom žalovaný požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, že mu vec vráti na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta. Ako prílohy k svojmu vyjadreniu žalovaný priložil vo fotokópii niektoré strany Knihy prevádzky dopravného prostriedku a Plán služieb OVS ODI Prešov - CDH pre október 2011.
B) 27. V súdnom spise krajského súdu sa napriek výzve prvostupňového súdu vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného nenachádza.
IV. Právne názory odvolacieho súdu
28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii vyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
29. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.
30. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.
31. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
32. Ďalej Najvyšší súd zdôrazňuje, že ak dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovaciedôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu k argumentácii žalovaného.
33. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
34. V súvislosti s prejednávanou vecou tiež Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate predstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen o vine ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval. Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
35. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej/ právnej otázke (viď hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov).
36. Na prvom mieste žalovaný prostredníctvom svojho odvolania namietal, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s procesnou situáciou, kedy oproti tvrdeniu policajta vykonávajúceho úkon na mieste tvrdeného priestupku, t.j. osoby viazanej služobnou prísahou na dodržiavanie a rešpektovanie právneho poriadku, bol vznesený iba nesúhlas žalobcu ako páchateľa popierajúceho spáchanie priestupku, čo za danej situácie postačovalo na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdom.
37. Najvyšší súd vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou zákonnosti, ktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná právo) a na strane druhej limitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“ (podľa, na základe a v medziach zákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená prostredníctvom článku 152 ods.4, článku 2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
38. V súvislosti s hore uvedeným musí Najvyšší súd tiež zdôrazniť, že vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolností a právne základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Preto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí. Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd aj v tejto veci stotožňuje s právnym názorom vysloveným prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 16. októbra 2012 sp. zn. 1Sžd/26/2012, podľa ktorého (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre odôvodnenie svojich nižšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku zverejnený na internetovej stránke Najvyššieho súdu): „39. Z uvedených podkladov rozhodnutia o spáchaní priestupku vyplýva, že proti sebe stáli dve celkom si odporujúce tvrdenia, tzn. tvrdenie správneho orgánu vychádzajúce z vyjadrení službukonajúcich úradných osôb, že skutok sa stal a že ho spáchal žalobca, a naopak tvrdenie žalobcu, tzn. procesná obrana osoby označenej za páchateľa, že skutok nespáchal. S týmto súvisí nespokojná argumentácia žalovaného, ktorý vo svojom súdnom odvolaní poukazoval na nemožnosť preukázania spáchania skutku, resp. samotného priestupku páchateľovi za situácie, keď službukonajúci policajti nie sú vybavení (v drvivej väčšine) kamerovým záznamovým systémom a páchateľ spáchanie priestupku popiera. 40. K uvedenému musí Najvyšší súd uviesť, že takto načrtnutá procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve celkom odlišné tvrdenia, tzn. tvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci priestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle § 58 a 59 zák. č. 372/1990 Zb. prináša povinnosť priestupkového orgánu (úradnej osoby) zistiť nielenže hodnoverne ale aj s vysokou pravdepodobnosťou (§ 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku) to, že skutok sa stal a že ho spáchal páchateľ priestupku. Práve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu objasňujúceho konanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho orgánu ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k riadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku, nie je až tak postačujúca k záveru, že objasňovanie priestupku bolo vykonané v zmysle § 58 až 60 zák. č. 372/1990 Zb. 41. Preto správne krajský súd uzavrel svoje právne názory v tom, že ani žalovaný ani prvostupňový orgán nedisponujú žiadnym iným dôkazným prostriedkom okrem vyjadrení službukonajúcich policajtov. Navyše vykonanie výsluchu týchto osôb za situácie, keď sa už raz vyjadrili z úradnej povinnosti, nakoľko neprináša nové dôkazné prostriedky, je nutné vyhodnotiť ako procesne neefektívne. “
39. S rovnakými právnymi názormi sa v obdobnej veci vyjadril aj iný senát Najvyšší súdu prostredníctvom svojho rozsudku zo dňa 16. januára 2013 sp.zn. 10Sžd/21/2012, podľa ktorého (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre odôvodnenie svojich nižšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku zverejnený na internetovej stránke Najvyššieho súdu): „,Ak žalobkyňa tvrdí, že ju nemohli vidieť, lebo netelefonovala a nie je to ani možné, mali príslušníci na mieste vykonať ohliadku jej mobilného telefónu, či z neho v inkriminovanom čase bolo alebo nebolo telefonované, prípadne zistiť u mobilného operátora, kedy bolo z telefónu žalobkyne naposledy volané. Ak sa tak nestalo a okrem tvrdení príslušníkov, že videli žalobkyňu telefonovať, niet iného objektívneho dôkazu a proti nemu stojí tvrdenie žalobkyne, že netelefonovala, bude nevyhnutné objektívne preukázať,či k telefonovaniu žalobkyňou v inkriminovanom čase počas vedenia vozidla motorového vozidla došlo. Napriek tomu, že záznamy príslušníkov sú rovnocennými dôkazmi s výpoveďou žalobkyne, je nevyhnutné mať na pamäti, že pri rovnosti dôkazov by mal existovať vždy dôkaz objektívny a preto nespochybniteľný napr. fotografia, zvukový či obrazový záznam, výpoveď nestrannej osoby, listinný doklad, ohliadka miesta alebo veci a podobne. Pre zachovanie rovnosti strán v konaní a váhy dôkazov nimi produkovanými je nevyhnutné pristupovať k hodnoteniu Správy o výsledku objasňovania a k Záznamom príslušníkov polície, ktoré boli podkladom k jej vypracovaniu, predovšetkým ako k podkladu na začatie priestupkového konania (§67 ods. 2 Zákona o priestupkoch)“.
40. Z uvedených skutočností Najvyššiemu súdu vyplýva, že odvolací dôvod žalovaného v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, neobstojí.
41. Čo sa týka subsumácie situácie státia motorového vozidla v tzv. dopravnej zápche pod pojem „vedenie motorového vozidla“, tento výklad nebol predmetom odvolacieho súdneho prieskumu, nakoľko žalovaný a ani jeho prvostupňový orgán sa nevysporiadali dostatočne so zisťovaním skutkového stavu a preto nemohol správny súd pristúpiť k právnemu vyhodnoteniu za situácie nesprávne zisteného skutkového stavu.
42. K zvyšným odvolacím námietkam žalovaného sa Najvyšší súd nebude vyjadrovať, nakoľko boli vyjadrené v argumentoch obidvoch účastníkov súdneho prieskumu a krajský súd sa s nimi v dostatočnej miere vysporiadal.
V.
43. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
44. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 10 Sžd 15/2014 z 22. októbra 2014 ako aj sp.zn. 1 Sžd 26/2012 zo 16. októbra 2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku
45. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právnehozastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
46. Nakoľko žalobca nemal právneho zástupcu, odvolací súd rozhodoval iba náhrade iných trov konania. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu sa mu prizná náhrada trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku. Pretože však navrhovateľ si svoje trovy konania nevyčíslil, konanie nevyvoláva trovy spojené so zaplatením súdnych poplatkov, a ani ďalšie výdavky navrhovateľa neboli zistené zo súdneho spisu, ich náhradu konajúci súd nepriznal.
47. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).