1Sžd/2/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Petra Paludu a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci žalobkyne: Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, so sídlom Andreja Žarnova č. 11, 917 75 Trnava, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Ján Majling, s.r.o., IČO: 35 960 728, advokátska spoločnosť so sídlom Palárikova č. 14, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Žellova č. 2, 829 24 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 09. mája 2013 č. k. 20S/7/2011-93, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 09. mája 2013 č. k. 20S/7/2011-93 m e n í tak, že rozhodnutie predsedu žalovaného č. ZS 205/00008/2010/R zo dňa 25.02.2011 v spojení s rozhodnutím žalovaného, pobočka Trnava č. ZS 205/00008/2010 zo dňa 29.06.2010 r u š í a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 730,96 € a z titulu náhrady iných trov konania vo výške 136 €.

Odôvodnenie

I. Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: ZS 205/00009/2010/R z 15.04.2011 (č.l. 16) predseda žalovaného ako odvolací správny orgán oprávnený podľa ustanovenia § 23 ods. 1 písm. e) zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v rozsudku len „zák. č. 581/2004 Z.z.“) postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) rozhodol tak, že rozhodnutie pobočky žalovaného v Trnave č.: ZS 2005/00008/2010 zo dňa 29.06.2010 zmenil tak, že

„predseda úradu ukladá pokutu 3000 eur (slovom: tritisíc eur) na základe § 23 ods. 1 písm. e) zák. č. 581/2004 Z.z. a podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku. Účastník konania porušil § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení skorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 576/2004 Z.z.“)tým, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pani N. F., narodenej XX.XX.XXXX., naposledy bytom N. (ďalej len na účely rozsudku „pacientka“) v období od 18.08.2008 do 15.10.2008 nevykonal všetky zdravotné výkony na určenie správnej diagnózy a zabezpečenie včasnej a účinnej liečby. Pri pretrvávaní ťažkostí u pacientky - pretrvávajúcom dyspeptickom syndróme, ak mala byť pacientka hospitalizovaná a stav sa mal diferenciálne diagnosticky doriešiť. Diagnosticky nejasné stavy musia byť hospitalizované a dovyšetrované na lôžkovom oddelení. Neuskutočnenie tejto hospitalizácie s absenciou vyšetrovacieho postupu (diferenciálna diagnostika pôvodu ikteru podľa Štandardných diagnostických postupov) považuje predseda úradu za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť“. Ďalej zmenená časť výroku obsahovala údaje o splatnosti pokuty. Podľa § 23 ods. 1 písm. e) zák. č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia predseda úradu rozhoduje o rozkladoch proti rozhodnutiam úradu vydaným v prvom stupni, a to na návrh ním ustanovenej poradnej komisie,......

2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím č.: ZS 2005/00008/2010 zo dňa 29.06.2010 o uložení pokuty 4.980 € správny orgán prvého stupňa uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z., ktorého sa mala dopustiť v čase od 08.08.2008 do 15.10.2008 tým, že nesprávne postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, v neuskutočnení hospitalizácie pacientky s absenciou vyšetrovacieho postupu za stavu, že u pacientky pretrvávajú ťažkosti (pretrvávajúci dyspeptický syndróm) s konštatovaním, že diagnosticky nejasné stavby by mali byť hospitalizované a dovyšetrované na internom lôžkovom oddelení. U pacientky bolo dňa 14.10.2008 konštatované úmrtie. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období [t.j. do 10/2008] poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy [t.j. postup lege artis].

3. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v konaní o uložení pokuty, ktoré vychádzalo zo záverov ukončeného výkonu dohľadu v súvislosti s prešetrovaním podnetu rodinných príslušníkov, ktorí podaním sťažnosti na liečebný postup žalobkyne vyjadrili nespokojnosť so zdravotnou starostlivosťou poskytnutou pacientke.

4. Počas konania boli na zmluvnom základe pribratí konzultanti (viď prílohy č. 13 až 27 a 37 v administratívnom spise) z nasledujúcich odborov:

- doc. MUDr. P. P., CSc., lekár v špecializovanom odbore anestéziológia a intenzívna medicína,

- doc. MUDr. P. M., CSc., lekár v špecializovanom odbore chirurgia,

- doc. MUDr. W. O., CSc., lekár v špecializovanom odbore vnútorné lekárstvo a

- MUDr. Q. I., lekárka v špecializovanom odbore intervenčná rádiológia.

5. Na základe vykonaného dohľadu bol vyhotovený Protokol č. 480/2009 z 29.01.2010 (viď príloha č. 47 v administratívnom spise), proti ktorému žalobkyňa podala námietky s odôvodnením, že u pacientky sa jednalo o kombináciu črevných adhézií a pseudoobštrukcie, pričom podľa protokolu črevné adhézie boli prítomné u pacientky už pri prvej operácii. Tieto námietky boli po vyjadrení odborných konzultantov prerokované so žalobkyňou a bol prijatý záver, že nimi nebola vyvrátená zodpovednosť za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Za rozhodujúcu skutočnosť bolo považované to, že žalobkyňa nevykonala všetky zdravotné výkony na určenie správnej diagnózy a zabezpečenie včasnej a účinnej liečby. Správny orgán najmä konštatoval, že pri pretrvávaní ťažkostí u pacientky (pretrvávajúci dyspeptický syndróm) mala byť pacientka hospitalizovaná a stav sa mal diferenciálně diagnosticky (diferenciálna diagnostika pôvodu ikteru podľa Štandardných diagnostických postupov) doriešiť na lôžkovom oddelení.

6. Ďalej žalovaný uviedol, že začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty bolo žalobkyni písomne oznámené dňa 10.06.2010 spolu s upozornením na svoje procesné práva v zmysle § 33 Správneho poriadku. Protokol o vykonanom dohľade spolu so stanoviskami konzultantov k podaným námietkam dostala žalobkyňa k dispozícii 22.02.2010 (t.j. deň prerokovania).

7. Výška pokuty uložená v prvostupňovom konaní (v zmysle § 64 ods. 1 písm. b) zák. č. 581/2004 Z.z. ohraničená sumou 9.958 €) bola prvostupňovým orgánom odôvodnená závažnosťou zistených nedostatkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke a ich následkov. Tiež zo strany prvostupňového orgánu bolo prihliadnuté k tomu, že žalobkyni bola uložená povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, ktoré by mohli byť zárukou predchádzania obdobným pochybeniam. S cieľom, aby uloženie pokuty pôsobilo preventívne a nie likvidačné bola uložená pokuta v dolnej polovici zákonnej sadzby (približne 1/3-tina zákonnej sadzby).

8. Proti rozhodnutiu podala žalobkyňa rozklad namietajúc porušenie ustanovení § 34 Správneho poriadku z dôvodov zhodných so žalobou. Poukázala na splnenie uloženej povinnosti prijať nápravné opatrenia, zdôraznila význam určenia príčiny úmrtia a zásadný význam nevykonania ústneho jednania ako procesnej vady predmetného konania. Namietala, že vykonaním znaleckého dokazovania by mohli byť vyvrátené záverečné stanoviská odborných konzultantov žalovaného.

9. Predseda žalovaného prostredníctvom napadnutého rozhodnutia rozkladu čiastočne vyhovel tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobkyni uloženú pokutu znížená zo sumy 4.980 € na 3.000 € s odôvodnením, že diagnóza suponovanej lambliázy mala atypický priebeh. Podľa žalovaného bolo dokazovanie v konaní vo veci vykonaného dohľadu realizované v dostatočnom rozsahu, t.j.:

- žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam a predloženým dôkazom,

- všetky vyjadrenia účastníkov boli vyhodnotené v rámci dôkazov postupom v zmysle § 34 ods. 5 Správneho poriadku a

- odborné stanoviská pribratých konzultantov sú dostačujúce z hľadiska odbornosti pre posúdenie poskytnutia zdravotnej starostlivosti pacientke.

10. V súvislosti s námietkou nezabezpečenia znaleckého posudku žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso/10/2008 z 26.02.2009, v zmysle ktorého Správny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nezoraďuje jednotlivé dôkazné prostriedky podľa ich dôkaznej sily a nevylučuje, aby správny orgán na posúdenie odbornej otázky namiesto znalca použil odborný posudok konzultanta úradu. Podľa uvedeného rozsudku žiadny právny predpis neustanovuje, že by znalecké posudky mali vyššiu odbornú hodnotu, alebo vyššiu dôkaznú silu, ako odborné posudky konzultantov úradu.

11. Pri argumentácii obhajujúcej záver o porušení povinností žalobkyne si žalovaný osvojil závery prvostupňového správneho orgánu, t.j. pri pretrvávaní ťažkostí u pacientky - pretrvávajúcom dyspeptickom syndróme mala byť pacientka hospitalizovaná a stav sa mal diferenciálně diagnosticky doriešiť.

II. Konanie na prvostupňovom súde A) 12. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala na Krajský súd v Trnave žalobu zo dňa 16.03.2011.

13. V žalobných dôvodoch namietala, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ust. § 34 Správneho poriadku, t.j. už prvostupňový správny orgán dostatočne nevykonal dokazovanie, ďalej žalovaný nedal vypracovať znalecký posudok súdnym znalcom a pri svojom rozhodovaní vychádzal len zo stanovísk pribratých konzultantov, ktoré označil ako „údajné, odborné stanoviská podané neznámymiosobami označené ako konzultanti, ktorí nemajú kvalifikačné predpoklady pre posudzovanie skutkového stavu súvisiaceho s vykonávaním zdravotnej starostlivosti“. Najmä zdôraznila absenciu ústneho pojednávania, na ktorom by podľa žalobkyne mohli byť napríklad kladené otázky znalcovi, konfrontované názory konzultantov, nakoľko povaha veci si výslovne vyžadovala nariadenie ústneho pojednávania.

14. Tiež poukázala, že u pacientky bol klinický obraz atypický, a aj keby sa počas hospitalizácie po príčine dyspepsie pátralo, tak by sa podľa žalobkyne nebolo včas dopracovalo k správnej etiologickej diagnóze a liečbe pacientky. Ďalej poukázala na to, že žalovaný sa nezoberal otázkou, či by bolo možné zistiť ťažkosti pacientky ihneď po jej hospitalizácii, alebo či mohlo ísť v danom prípade o určitý časový úsek, v ktorom mohlo byť ochorenie diagnostikované.

B) 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 21.04.2011 (č.l. 38) spochybnil všetky žalobné dôvody. Opätovne poukázal na to, že vzhľadom na pretrvávaní ťažkostí u pacientky neuskutočnenie tejto hospitalizácie s absenciou vyšetrovacieho postupu je potrebné považovať za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že vlastná argumentácia žalovaného, t.j. že ani „pri postupe lege artis, by sa nebolo dopracovalo včas k správnej etiologickej diagnóze a liečbe pacientky“ neznamená, že je tým vylúčený dôvod uloženia pokuty.

16. K tvrdeniu žalobkyne, že žiaden právny predpis neukladá povinnosť hospitalizácie konštatoval, že žalobkyňa ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti musí vykonať všetky úkony potrebné pre správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby, vrátane hospitalizácie, ak si to zdravotný stav pacienta vyžaduje. Záverom vyjadril názor, že rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu sú náležite odôvodnené, keď z obsahu odôvodnení sú jednoznačne zrejmé jednotlivé skutkové zistenia ohľadom zdravotného stavu pacientky, vychádzajúc z obsahu Protokolu, ktorý bol vypracovaný na základe zadováženej zdravotnej dokumentácie.

C) 17. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle právnej úpravy Druhej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

18. Pri svojom zamietajúcom rozsudku s poukazom na ustanovenia § 247 O.s.p., § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z., § 50 ods. 2 a § 43 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z.z., § 21 ods. l, § 32 až 34 Správneho poriadku uviedol, že nepovažuje za dôvodné poukazy na nerešpektovanie ust. § 34 Správneho poriadku. Podľa krajského súdu žalobkyňa mala možnosť v priebehu konania o výkone dohľadu vyjadrovať sa k jednotlivým skutočnostiam zisteným v konaní, bol jej daný k dispozícii Protokol č. 480/2009, proti ktorému boli z jej strany podané námietky a tie boli po konzultácii s odbornými konzultantmi úradu znovu prerokované so žalobkyňou. 19. Krajský súd popri argumentácii, že žalovaný sa v rozhodnutí o rozklade nezaoberal námietkami podanými k Protokolu, nepovažoval za dôvodný ani spor žalobkyne o nenariadenie znaleckého dokazovania, nakoľko prvostupňový orgán postupom v zmysle § 43 zák. č. 581/2004 Z.z. na zistenie stavu veci pribral do konania viacerých konzultantov, renomovaných odborníkov z viacerých oblastí. Podľa krajského súdu sa odborní konzultanti kompetentne vyjadrili k jednotlivým námietkam proti Protokolu z výkonu dohľadu. V žalobe nebola nijakým konkrétnym spôsobom spochybnená správnosť záverov odborných konzultantov, ani nebola relevantným spôsobom vyvrátená zodpovednosť za porušenie povinnosti zo strany žalobkyne. Podľa § 43 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z.z. dohľad na mieste vykonávajú zamestnanci úradu a prizvané osoby (ďalej len „osoba oprávnená na výkon dohľadu“) na základe písomného poverenia úradu. Prizvanými osobami môžu byť zamestnanci iných právnických osôb alebo iné fyzické osoby s ich súhlasom.

III. Odvolanie žalobkyne/stanoviská A) 20. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 20.06.2013 (č.l. 101) proti rozsudku krajského súdu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla nasledujúce odvolacie dôvody:

- § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

- § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a

- § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Najmä žalobkyňa uviedla, že

- argument žalovaného o nutnosti hospitalizácie pacientky zostáva len na rovine úvahy a v rovine ničím nepodložených domnienok,

- nebolo naplnené právo žalobkyne klásť otázky svedkom a znalcom na nariadenom pojednávaní; v konaní boli zohľadnené iba údajné odborné stanoviská konzultantov a nebol vypracovaný znalecký posudok súdnym znalcom (viď § 3 ods. 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1, § 34 ods. 1 až 5 Správneho poriadku),

- vyššie namietaným postupom žalovaný preto pri posudzovaní skutkového a právneho stavu nezistil náležite skutkový stav. Hoci vykonávanie dôkazov patrí do oprávnení správneho orgánu, tak žalobkyňa poukazovala na to, že tento je súčasne povinný vykonať dôkazy objektívne a nie sa len opierať o stanoviská konzultantov úradu.

22. Žalobkyňa následne opätovne podporila svoj názor, že jej liečebný postup nemožno hodnotiť ako nesprávny. Konanie a samotné rozhodovanie oboch správnych orgánov bolo podľa nej v rozpore s právnymi predpismi v časti vykonávania a hodnotenia dôkazov, keď osobné konzultácie svojich pracovníkov s erudovanými zamestnancami žalobkyne zamieňala s ústnym pojednávaním, na ktorom mali byť vypočutí súčasne odborníci a lekári v liečebnom procese a nie lekári a zamestnanci prvostupňového orgánu.

23. Záverom žalobkyňa navrhla, aby napadnutý rozsudok krajského súdu bol zmenený tak, že obidve rozhodnutia žalovaného budú zrušené, vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie a že odvolací súd prizná žalobkyni náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa a tiež náhradu trov odvolacieho konania vo vyčíslenej výške 157,57 €.

B) 24. Z vyjadrenia žalovaného (č.l. 110) zo dňa 09.07.2013 vyplýva, že sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu plne stotožňuje. Námietky žalobkyne vyhodnotil ako opakovane vznesené, a s nimi sa dôkladne vysporiadal tak po stránke skutkovej, ako aj právnej. Taktiež zdôraznil, že mená, ako aj tituly prizvaných odborníkov - konzultantov boli žalobkyni známe či už z viacerých meritórnych listín žalovaného (najmä už citovaný Protokol č. 480/2009), alebo z prílohy upovedomenia o začatí správneho konania zo dňa 02.06.2010.

25. Za neopodstatnené označil žalovaný tvrdenie žalobkyne, že žalovaný ako prvostupňový orgán nevykonal dostatočne dokazovanie, keď nevypočul žalobkyňu ako účastníka konania a nevypočul v liečebnom procese konajúcich lekárov. Nielen prvostupňový, ale aj druhostupňový orgán žalovaného viackrát umožnil žalobkyni, aby sa alebo písomne vyjadrila k veci, alebo aj ústne predniesť svoje argumenty (dňa 09.06.2009, poprípade dňa 09.04.2010 pri prerokovaní námietok k protokolu). Žalovaný dal žalobcovi ako účastníkovi konania aj v priebehu správneho konania možnosť vyjadriť sa k veci a k podkladom pre rozhodnutie na základe výzvy, na čo žalobkyňa reagovala prostredníctvom vyjadrenia zo dňa 15.06.2010. Takisto druhostupňový orgán žalovaného vyzval žalobkyňu, aby sa dňa 06.12.2010 oboznámila s podkladmi, ako aj vyjadrila k odbornému stanovisku prizvaných odborníkov.Žalobkyňa sa na oboznámenie s dôkazmi o podkladmi pre vydanie rozhodnutia v stanovenom termíne nedostavila, avšak svoje doterajšie vyjadrenia doplnila listom z 03.12.2010.

26. Takisto žalovaný odmietol námietku žalobkyne o nedodržaní § 34 Správneho poriadku s tým, že Správny poriadok nevylučuje, aby si žalovaný o odbornej - medicínskej otázke urobil úsudok na základe zadovážených odborných stanovísk erudovaných odborníkov z príslušných medicínskych oblastí (podporne aj zák. č. 581/2004 Z.z.).

27. V súvislosti s uvedeným odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 10S/207/2006-50 kde záver, že samotný zák. č. 581/2004 Z.z. počíta s odbornými vyjadreniami konzultantov ako dôkaznými prostriedkami v správnom konaní, bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso/10/2008 z 26.02.2009. Práve prostredníctvom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol vyslovený právny názor, že ak by aj správny orgán prizval do konania znalca, tento by vychádzal iba z tých skutočností, ktoré sú známe aj konzultantom, a Správny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nezaraďuje jednotlivé dôkazné prostriedky podľa ich dôkaznej sily a nevylučuje, aby správny orgán na posúdenie odbornej otázky namiesto znalca použil aj odborný posudok konzultanta.

28. K prizvaniu konzultantov žalovaný zdôraznil, že práve otázka správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti je dôvodom, aby do správneho konania o porušení § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. bol prizvaný aj príslušný odborník z posudzovanej medicínskej oblasti.

29. Čo sa týka otázky hospitalizácie, žalovaný v prípade diagnosticky nejasnej pacientky zdôraznil, že by mala naplniť cieľ a povinnosť stanovenú nielen žalobkyni, ale aj ostatným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti prostredníctvom ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z., a to vykonať u diagnosticky nejasnej pacientky všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby a následne poskytnutia správnej a účinnej liečby. Napriek atypickému priebehu zriedkavého ochorenia, ktoré pacientka mala, nie je žalovanému zrejmé, z čoho žalobkyňa vychádzala vo svojom jednoznačnom konštatovaní, že ani počas hospitalizácie by sa na pôvod ťažkostí neprišlo. V súvislosti s uvedeným žalovaný odmietol argumentáciu žalobkyne, že by niekde v rozhodnutiach konštatoval, že by žalobca aj tak neprišiel na správnu diagnózu alebo, že by zdravotná starostlivosť bola správna.

30. Rovnako žalovaný podal charakteristiku žalobkyne ako spádovej nemocnice Trnavského samosprávneho kraja, ktorá je súčasne fakultnou nemocnicou, a preto u tohto typu nemocnice by sa malo oproti všeobecným nemocniciam očakávať, že zvládne aj náročnejšiu diagnostiku, dokonca aj zriedkavých ochorení (suponovaná lambliáza), nakoľko predpoklady na to má.

31. Záverom žalovaný požiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny a odvolaniu žalobkyne nevyhovel.

IV. Právne názory odvolacieho súdu

32. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii vyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné,pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že v zmysle hore uvedeného zrušovacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

33. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok krajského súdu o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

34. Súčasne Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobkyňou. Podľa súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009, či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

35. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate predstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen o vine, ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.

36. Ako už Najvyšší súd vyššie naznačil, z rozsudku napadnutého odvolaním žalobkyne vyplýva nutnosť právnymi prostriedkami posúdiť, či výkon dohľadu nad poskytovateľom zdravotnej starostlivosti bol vykonaný v súlade s požiadavkou zákonnosti. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 3 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v znení platnom v čase ukončenia dohľadu (t.j. rok 2010) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Podľa § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v citovanom znení na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

37. Zákonodarca v zmysle V. časti zák. č. 581/2004 Z.z. do právomoci žalovaného zveril výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou vo forme dohľadu na mieste a na diaľku. Z prejednávanej veci vyplýva, že žalovaný vykonal dohľad na mieste po tom, čo poveril zamestnancov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Bratislava, pobočka Trnava (poverenie na výkon dohľadu č. 480/2/2009 na prílohe č. 18 zo spisu č. PO 915/2009 [5931/2010/930] /doc. MUDr. P. M., CSc./, č. 480/3/2009 na prílohe č. 21 /doc. MUDr. W. O., CSc./, č. 480/4/2009 na prílohe č. 37 /MUDr. Q. I./) a prizvanú osobu požiadal (žiadosť a objednávka s číslom zmluvy uvedená na prílohe č.13 /doc. MUDr. P. P., CSc./) o vypracovanie odborného stanoviska. Následne bol vypracovaný protokol č. 480/2009 z 29.01.2010 o vykonanom dohľade dňa 09.06.2009 u žalobkyne (príloha č. 47 pripojeného správneho spisu). Podľa § 43 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení Úrad v rámci výkonu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou [§ 1 písm. d)] vykonáva a) dohľad na diaľku nad zdravotnými poisťovňami, platiteľmi poistného, poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, poistencami a inými osobami, ktorým osobitný predpis ukladá povinnosti, b) dohľad na mieste nad zdravotnými poisťovňami, platiteľmi poistného a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Podľa § 43 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení dohľad na mieste vykonávajú zamestnanci úradu a prizvané osoby na základe písomného poverenia úradu. Prizvanými osobami môžu byť zamestnanci iných právnických osôb alebo iné fyzické osoby s ich súhlasom.

38. Vo vyššie uvedenom protokole sa však skupina osôb, ktoré vykonali dohľad, skladá zo 6 členov, z ktorých prví dvaja členovia sú osoby, na ktoré v priloženom správnom spise nebolo vydané napriek požiadavke zákonodarcu uloženej žalovanému prostredníctvom § 43 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z.z. písomné poverenie (to isté platí aj v skupine prizvaných osôb pre doc. MUDr. P. P., CSc.). Takisto nie je možné presne ustáliť, kto z členov skupiny bol zamestnancom žalovaného a kto prizvanou osobou, hoci z niektorých vyššie opísaných poverení prizvaných osôb vyplýva, že iba tieto osoby boli zamestnancami. Ďalej v pripojenom správnom spise založené písomné dokumenty označené ako poverenia na vykonanie dohľadu neobsahujú všetky povinné náležitosti poverenia v zmysle § 3 Správneho poriadku. Potom takýto písomný dokument nespĺňa kritéria zákonodarcu pre poverenie, ktorým sa musí osoba oprávnená na výkon dohľadu preukazovať pri samotnom výkone. Uvedené zistenie viedlo Najvyšší súd k záveru, že žalovaný nedostatočne týmto postupom naplnil práva žalobkyne na riadne uplatnenie jej účinnej obrany počas výkonu dohľadu. Podľa § 45 ods. 2 písm. a) 4 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení osoba oprávnená na výkon dohľadu je povinná preukázať sa dohliadanému subjektu najneskôr pri začatí dohľadu preukazom totožnosti a písomným poverením úradu na výkon dohľadu. Podľa § 3 ods. 7 Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Podľa § 3 ods. 1 veta druhá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v citovanom znení správne orgány sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

39. Nakoľko protokol je výsledkom vykonaného dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti, potom osoba oprávnená na výkon dohľadu (v zmysle legislatívnej skratky zavedenej v texte ustanovenia § 43 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z.z. nie je tým myslený žalovaný, ale zamestnanci úradu a prizvané osoby) je zaťažená povinnosťou v zmysle § 45 ods. 2 zák. č. 581/2004 Z.z. vyhotoviť zápisnicu, ktorým obsahom je opis prerokovania námietok k protokolu, a táto zápisnica (príloha č. 58 priloženého správneho spisu) aj časovo ukončuje proces dohľadu (§ 47 ods. 4 zák. č. 581/2004 Z.z.). Podľa § 45 ods. 2 písm. d) zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení osoba oprávnená na výkon dohľadu je povinná vyhotoviť zápisnicu z prerokovania písomných námietok k protokolu v deň ich prerokovania s dohliadaným subjektom.

40. Avšak subsidiárne pôsobiaca úprava zápisnice v Správnom poriadku implicitne vyžaduje, aby osoba oprávnená na výkon dohľadu o námietkach žalobkyne k protokolu konala so žalobkyňou osobne, čo je možné zabezpečiť iba na pojednávaní za prítomnosti úradných osôb oboznámených s priebehom a výsledkami vykonanej kontroly. Prítomnosť externe prizvaných osôb zákonodarca výslovne nevylúčil. Naopak ich prítomnosť môže napomôcť v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku k objasneniu námietok. Pritom nič nebráni tomu, aj keď samotné konanie nezačalo, lebo vyššie citované ustanovenie § 3 ods. 7 Správneho poriadku požaduje, aby aj v prípade prerokovania protokolu, ktoré je možné podradiť pod pojem opatrenie, boli naplnené všetky procesné práva najmä pri ich oprávnení sa vyjadriť kpodkladom protokolu (analogicky § 3 ods. 2 Správneho poriadku). Práve to, že žalovaný neobjasnil, prečo nevyužil inštitút ústneho pojednávania, je ďalším nedostatkom napadnutého rozhodnutia. Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. Podľa § 22 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení zo zápisnice musí byť najmä zrejmé, kto, kde a kedy konanie uskutočňoval, predmet konania, ktoré osoby sa na ňom zúčastnili, ako konanie prebiehalo, aké návrhy boli podané a aké opatrenia sa prijali; v zápisnici o hlasovaní sa uvedie aj výrok rozhodnutia a výsledok hlasovania. Podľa § 21 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.

41. Ďalej Najvyšší súd musí zdôrazniť, že spísanie zápisnice v procese ukončenia výkonu dohľadu na mieste nie je možné označiť ako samoúčelné, ale naopak proces prerokovania námietok dohliadaného subjektu k protokolu o vykonaní dohľadu je nenahraditeľným a podstatným nástrojom na odstránenie sporu o dostatočnosti záverov na zistený skutkový stav vyslovených orgánom oprávneným na vykonanie dohľadu. Avšak z pripojenej zápisnice z 09.04.2010 vyplýva to, že prerokovania protokolu sa osobne zúčastnili iba 3 osoby, a to riaditeľka pobočky žalovaného spolu s vedúcou skupiny vykonávajúcou dohľad na strane jednej a zástupca dohliadaného subjektu na strane druhej. Vo vzťahu k skutkovému stavu má Najvyšší súd jednoznačne zo zápisnice preukázané, že rozpory k zisteniam neboli na odbornej úrovni vôbec odstránené, ale argumentačne sa prehlbovali.

42. Ďalej žalobkyňa namietala nesprávne zistený skutkový stav v konaní začatom upovedomením z 2. júna 2010 (príloha č. 1 v pripojenom spise správneho orgánu č. ZS 205/00008/2010 [14703/2011/205]). Žalovaný v odôvodnení uvedeného upovedomenia síce spomenul, že žalobkyňa voči Protokolu o vykonanom dohľade č. 480/2009 vzniesla námietky, avšak ich relevantnosť vyhodnotil nasledovne: „Podanými námietkami však poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nevyvrátil svoju zodpovednosť za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, preto úrad zotrval na svojom závere z protokolu o porušení vyššie uvedeného zákonného ustanovenia.“ 43. Následne žalovaný poučil žalobkyňu o jej práve v zmysle § 33 Správneho poriadku a vymenoval podrobne jednotlivé podklady začatého správneho konania vo veci uloženia pokuty.

44. K prehĺbeniu sporu medzi žalobkyňou a žalovaným ohľadne skutkového stavu prezentovaného žalovaným prispelo následne aj vyjadrenie prednostu internej kliniky - prof. MUDr. U. M., CSc. Následne námietka založená na argumentácii o nesprávne zistenom skutkovom stave sa základom nesúhlasu žalobkyne proti rozhodnutiu o uložení pokuty vo výške 4.980 €. Najmä vytkla nerešpektovanie jej nesúhlasného stanoviska, ktoré vypracovali profesijne erudovaní odborníci v oblasti lekárskej vedy. Tiež záver žalovaného, že pretrvávajúce ťažkosti pacientka mala a mala byť hospitalizovaná, najvhodnejšie na internom oddelení, a to za účelom diferenciálnej diagnostiky na internom oddelení, žalobkyňa vyhodnotila ako spochybniteľné. Preto vyslovila svoj názor o nutnosti v tomto štádiu správneho konania vykonať znalecké dokazovanie. Toto však žalovaný nevykonal.

45. Najvyšší súd v súvislosti s vyššie uvedenou námietkou žalobkyne už viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že skutkový stav je nenahraditeľným a neopomenuteľným prvkom v štádiu procesu aplikácie práva. Význam zisťovania skutkového stavu pre správne konania je najmä zdôraznený prostredníctvom základnej zásady zakotvenej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

46. Napríklad prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Szd/3/2009 z 03.11.2009 vyslovilnasledujúce závery: „Obdobne myšlienka žalovaného, že krajský súd nesprávne konal, keď rozhodol, že rozpor medzi dvoma rozdielnymi listinnými dôkazmi má odstrániť žalovaný a to tak, že nariadi znalecké dokazovanie súdnym znalcom, resp. príslušným ústavom, pri ktorej žalovaný vychádzal z ust. § 250i ods. 2 O.s.p., nie je správna. Na jednej strane je pravdou, že nie je v určitých prípadoch viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom, avšak krajský súd adresoval žalovanému prostredníctvom svojho odôvodnenia informáciu, že skutkový stav nebol zistený vôbec (existencia protikladných odborných zistení), a preto mu rozhodnutie vrátil na ďalšie konanie za účelom zistenia skutkového stavu. Ako už bolo vyššie odôvodnené, táto situácia mohla nastať zásluhou žalovaného aj počas súdneho konania. Nielen štruktúra Ústavy Slovenskej republiky (5. hlava - zákonodarná moc, 6. hlava - výkonná moc, 7. hlava - súdna moc) ale aj z čl. 141 ods. 2 ústavy jednoznačne vyplývajú ústavné limity jednotlivých zložiek štátnej moci. Súd preto počas súdneho konania v tak odborných otázkach nemôže vysloviť sám odborný záver o tom, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá v súlade s najnovšími poznatkami lekárskej vedy v situácii, keď skupina odborníkov (okrem iného nositeľov prestížnych pedagogických titulov v oblasti medicínskeho vzdelávania) na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti dôjde k celkom opačným záverom, ako znalec, ktorý je štátom aprobovanou osobou na osvedčovanie odborných skutočností. Takýto záver musí vysloviť správny orgán a súd je podaním správnej žaloby iba prizvaný do pozície preskúmania zákonnosti, či vyslovené odborné závery o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti boli vyslovené v súlade so zákonom (a to najmä so zásadou voľného hodnotenia dôkazov) alebo nie, pričom obsah týchto záverov neskúma z hľadiska odborného ale z hľadiska právneho.

Rovnako s námietkou žalovaného, že v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a že prípadné závery o nižšej úrovni odbornej spôsobilosti osôb oprávnených na výkon dohľadu oproti znalcom nemajú oporu v zákone, ani v zákonnom predpise, nemôže Najvyšší súd súhlasiť. Predovšetkým Najvyššiemu súdu neprislúcha hodnotiť a ani krajský súd nikdy nepodporil žiadne myšlienky o nedostatočnej odbornej úrovni odborníkov žalovaného, ktorí v správnom konaní vyslovili odborný záver. Zásadnou úlohou žalovaného je preukázať nezávislosť takýchto odborníkov na žalovanom (napr. neexistenciou pracovnoprávneho alebo obdobného vzťahu) a ďalej vyhodnotiť ich hodnovernosť v dokazovaní. Táto hodnovernosť je však v tomto konaní spochybnená, lebo ani význam znaleckého posudku nemôže byť v kontexte dokazovania znižovaný. Navyše, štát ustanovuje do pozície znalcov odborné osobnosti v danom odbore a odvetví ľudských činností a vedy za účelom zabezpečenia spravodlivého poskytovania súdnej a inej právnej ochrany. Pritom ich zaväzuje pri výkone činnosti povinnosťou rešpektovať určité odborné postupy pod sankciou trestnoprávnej alebo disciplinárnej zodpovednosti. Minimálne tieto podmienky favorizujú znalcov a spôsobujú vyššiu dôveryhodnosť ich skutkového zistenia, hoci ich akademické tituly nedosahujú spoločenskej úrovne iných odborníkov v ich odbore alebo odvetví.“ Najvyšší súd nezistil žiadne dôvody, aby sa od záverov vyslovených v citovanej časti musel odchýliť a preto v tomto zmysle je nutné vykladať iné rozhodnutia Najvyššieho súdu, ako aj žalovaným citovaný rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso/10/2008 zo dňa 26.02.2009.

47. Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu v oblasti medicínskych postupov Najvyšší súd ďalej dodáva, že ide o oblasť mimoprávneho poznania, t.j. že je popisovaná terminológiou vlastnou pre jednotlivé odbory lekárskej vedy (viď napríklad Smernica č. 27/2006-R Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 21. decembra 2006 o sústave odborov vedy a techniky a číselníku odborov vedy a techniky). Preto aj tu platí základné procesné pravidlo súdneho konania, že ak súdu na posúdenie rozhodných skutočností, ktoré vychádza z odborných znalostí, jeho znalosti nepostačujú, potom musí vychádzať z odborných podkladov zadovážených najmä účastníkom konania (analogicky ustanovenie § 127 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

48. V oblasti správneho súdnictva je však uvedený procesný prístup modifikovaný v prospech odborne (technicky) zisteného skutkového stavu, t.j. každý správny orgán v oblasti verejnej správy mu zverenej zákonom do pôsobnosti súčasne pôsobí ako odborník pre vymedzenie skutkového stavu a pre jeho následný prevod do právnej terminológie.

Pre riadnu aplikáciu skutkovej podstaty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. spočívajúcu v tom, že žalobkyňa nevykonala všetky zdravotné úkony, aby splnila postup lege artis, je popri vymedzení subjektu, subjektívnej stránky a objektu deliktu veľký dôraz kladený na objektívnu stránku tohto deliktu, t.j. konanie, ktorého dôsledkom je nezvratný záver o tom, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá hore opísaným spôsobom.

49. V procese hľadania odpovede na otázku, či zdravotná starostlivosť bola pacientke v prejednávanej veci poskytnutá postupom lege artis, je nutné preverovať celý postup žalobkyne, t.j. samotný spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti v súvislosti s miestom a časom. V zmysle § 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 576/2004 Z.z.“) Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z.z. v znení účinnom v posudzovanom období (t.j. od 18.08.2008 do 15.10.2008) zdravotnou starostlivosťou je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 576/2004 Z.z. v citovanom znení zdravotný výkon je ucelená činnosť zdravotníckeho pracovníka, ktorá predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej starostlivosti.

50. Je nepochybné, že v tomto konaní proti sebe stoja dva odborné názory, t.j. prezentované skupinou odborníkov - konzultantov a nemenej renomovaných odborníkov pôsobiacich v oblasti praxe. Navyše žalobkyňa je prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia označeného ako fakultná nemocnica, na čo aj správne poukazuje žalovaný, t.j. v zmysle zákona ide o inštitúciu zameranú na získanie potrebnej lekárskej odbornej spôsobilosti, ktorá by mala prezentované najnovšie poznatky lekárskej vedy presadzovať do odbornej medicínskej praxe. Podľa § 7 ods. 13 in fine zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov fakultná nemocnica uskutočňuje praktickú výučbu vo vysokoškolských študijných odboroch, v špecializačných odboroch a v certifikovaných pracovných činnostiach v zdravotníckych povolaniach okrem zdravotníckeho povolania lekár.

51. Potom v samotnom spore sa od správneho súdnictva požaduje, aby s vysokou pravdepodobnosťou, ktorá takmer hraničí s istotou vyslovil, kto má pri obhajovaní svojich medicínskych postupov pravdu. Takto sformulovaný úkon je pre Najvyšší súd nesplniteľný, lebo z jeho strany ide o poskytnutie prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t.j. vrátane samotného procesu zisťovania skutkového stavu a jeho výsledku. Je nepochybné, že tento výsledok, t.j. presné a úplné zistenie skutkového stavu je medzi účastníkmi súdneho konania po odbornej stránke sporné a jeho spornosť mal najneskôr žalovaný odstrániť mu dostupnými právnymi prostriedkami. Podľa § 32 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

52. Takisto ani žalobkyňa nevyužila svoje právo možného zadávateľa v zmysle zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nepožiadala znaleckú autoritu v lekárskych vedách (napríklad znalecký ústav), aby objektivizovaným postupom ako nezávislý prvok v uvedenom spore o ustálenie skutkového stavu, predložil svoj záver na zisťovaný skutkový stav veci. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa odseku 1 písm. a) vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú osobu alebo právnickú osobu (ďalej len "zadávateľ"). Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z.z. znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname nesmiebezdôvodne odmietnuť vykonať úkon. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z.z. znalecký ústav ako právnická osoba je špecializované vedecké a odborné pracovisko, ktoré plní funkciu rezortného a metodického centra v oblasti znaleckej činnosti zapísanej v zozname. Znalecký ústav vykonáva znaleckú činnosť najmä vo zvlášť obťažných prípadoch vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie.

53. Preto Najvyšší súd dospel k záveru, že nakoľko žalovaný neodstránil rozpory v zistení skutkového stavu, potom nenaplnil podmienku o kumulatívnom splnení všetkých štyroch prvkov skutkové podstaty pri tvrdenom porušení ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 581/2004 Z.z., čím predčasne vyslovil svoj záver o vine žalobkyne a predčasne rozhodol o uložení sankcie. Podľa § 46 Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v hore platnom znení rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

V.

54. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5 Szd/3/2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

55. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.), ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) neprípustné opravné prostriedky s výnimkou úplnej apelácie, ktorá v danej situácii nebola požadovaná, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

56. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej žalobkyni právo na náhradu trov tohto konania vzniklo.

57. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá: 1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobkyne listom z 10. mája 2013 a 20. júna 2013 v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. vyčíslil a Najvyšší súd uznal : 1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde 1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (11) - 1 úkon práv. pomoci 123,50 € 1.1.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 7,41 € 1.1.2. podanie žaloby (11) - 1 úkon práv. pomoci 123,50 € 1.1.2.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 7,41 € 1.1.3. účasť na pojednávaní (13) - 1 úkon práv. pomoci 123,50 € 1.1.3.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 7,81 € 1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde 1.2.1. podanie odvolania (13)......... 1 úkon práv. pomoci 123,50 € 1.2.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 7,81 € celkom s 20% DPH : 629,33 €

2. z náhrady súdneho poplatku za žalobu (č.l. 61) 66 € 2.1. z náhrady súdneho poplatku za odvolanie (č.l. 109) 70 €

3. z náhrady 20% DPH 4. z náhrady cestovného................................................ 39,18 € 5. z náhrady za stratu času................................................ 62,45 €

tzn. v celkovej sume: 730,96 € z titulu náhrady právneho zastúpenia tzn. v celkovej sume: 136 € z titulu náhrady iných výdavkov. Požadovanú odmenu za druhý krát vykonané prevzatie a prípravu právneho zastúpenia novým právnym zástupcom Najvyšší súd nepriznal s odôvodnením, že nebola preukázaná objektívna nevyhnutnosť tohto úkonu zo strany žalobkyne, a preto ho znáša ako svoju ťarchu.

58. Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o spôsobe platby a účte právneho zástupcu sú obsiahnuté v liste zo dňa 10. mája 2013, ktorý je súčasťou súdneho spisu.

59. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava dohľadových vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).