Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sža/96/2010

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

navrhovateľa: D., nar. X., štátny príslušník Čínskej ľudovej republiky, naposledy v zahraničí bytom

W., t. č. Pobytový tábor O., na základe dlhodobej priepustky u Z., Š., adresa na doručovanie: JUDr.

J., O., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom

Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-768-27/PO-

Ž-2009 zo dňa 26.2.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 9Saz/24/2010-16 zo dňa 8.9.2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 9Saz/24/2010-16 zo dňa 8.9.2010   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie ČAS: MU-768-27/PO-Ž-2009 zo dňa 26.2.2010, ktorým odporca neudelil   1Sža/96/2010

navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených

v § 8 alebo § 10 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) a neposkytol mu doplnkovú ochranu vzhľadom  

na nesplnenie podmienok v § 13a zákona o azyle. O trovách rozhodol krajský súd tak,  

že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca zákonným a dostatočným   spôsobom zistil stav

veci, vrátane vyhodnotenia osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej z pohľadu azylového konania,

pretože navrhovateľ nepreukázal naplnenie ani jedného z predpokladov udelenia azylu a pretože  

pre poskytnutie doplnkovej ochrany objektívne neboli naplnené predpoklady.

K námietke nedostatočne zisteného stavu veci krajský súd uviedol, že táto námietka je

nedôvodná. Uviedol, že azylové konanie je na rozdiel od iných administratívnych konaní

charakteristické aj tým, že povinnosť správneho orgánu zistiť stav veci je v otázke udelenia azylu

determinovaná dôvodmi, ktoré žiadateľ o azyl prezentoval ako dôvody svojej žiadosti o azyl. Nie je

teda povinnosťou odporcu za navrhovateľa vyhľadávať iné dôvody, ktoré by boli relevantnými v otázke udelenia azylu. Ak teda odporca v azylovom konaní posudzoval iba dôvody, ktoré

navrhovateľ uviedol na odôvodnenie svojej žiadosť o azyl, jeho postup bol správny a zákonný. Súd

zároveň poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ počas azylového konania neprezentoval žiadne

politické dôvody či už svojho odchodu z Číny, resp. žiadosti o azyl. Odporca sa preto nemohol

v napadnutom rozhodnutí zaoberať takýmto druhom dôvodov.

Podľa krajského súdu nie je dôvodná ani námietka, že navrhovateľ tým, že požiadal o azyl

sa dostal do pozície človeka nesúhlasiaceho s politikou čínskej vlády. Podanie vyhlásenia, ktorým

žiadateľ požiadal o azyl je slovným vyjadrením perzekúcie ktorej čelil v krajine svojho pôvodu. Je

teda vyjadrením určitého stavu, ktorý existoval v čase odchodu žiadateľa o azyl z krajiny jeho

pôvodu a ktorý bol dôvodom k opusteniu tejto krajiny. Z uvedeného vyplynulo, že dôvody žiadosti

o azyl musia existovať už v čase podania žiadosti o azyl. Preto samotná žiadosť o azyl nemôže byť

dôvodom k udeleniu azylu.

Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou, že navrhovateľ je prívržencom Falun Gong

v dôsledku čoho sa obáva svojho prípadného návratu do Číny - námietka nesprávneho právneho   1Sža/96/2010

posúdenia veci. Navrhovateľ sám uviedol, že počas pobytu v Číne nemal žiadne problémy  

so štátnou mocou a že necvičil Falun Gong. Dôvodom jeho odchodu z Číny bola snaha po získaní

zamestnania, resp. zlepšenie svojho ekonomického postavenia. Ide teda o ekonomického migranta,

ktorý pricestoval na Slovensko legálnym spôsobom. Navrhovateľ uviedol, že v marci roku 2009,

počas pobytu na Slovensku sa zaujímal o toto hnutie. Návratu sa obáva aj preto, lebo sa spoznal

s cvičencami tohto hnutia. Predpokladom vyhodnotenia takto prezentovanej obavy navrhovateľa

(ako žiadateľa sur place) je preukázanie, že navrhovateľ skutočne cvičí cviky Falun Gong, teda  

že je prívržencom tohto hnutia. Navrhovateľ však tieto skutočnosti počas azylového konania

nepreukázal, na ktorú skutočnosť odporca správne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Navrhovateľ nemal ani len základné vedomosti o tomto hnutí, čo je jeho symbolom, nevedel, koľko

je základných cvičení a ako sa tieto cvičia. V prípade, ak by skutočne bol cvičencom Falun Gong,

aj keby (prípadne) nemal hlbšie znalosti o hnutí, musel by ovládať základných päť druhov cvičení,

teda by musel vedieť uviesť ich počet ako aj to, ako sa cvičia. Z uvedeného možno spoľahlivo

ustáliť, že navrhovateľ nebol v čase podania žiadosti o azyl cvičiteľom hnutia Falun Gong. Ak ním

nebol, nemohol mat' ani obavu z prípadných následkov (perzekúcie) v prípade svojho návratu  

do Číny. Okrem uvedenej argumentácie súd poukázal aj na skutočnosť, že ak by aj navrhovateľ

skutočne bol (na slovenskom území) cvičencom Falun Gong, ani táto skutočnosť by nebola

relevantnou pre udelenie azylu. Cvičenci Falun Gong totižto nie sú osobami, ktoré by boli v Číne

prenasledované z dôvodu ich rasy, národnosti, náboženstva, zostávania určitých politických

názorov či príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Prívržencov tohto hnutia totižto nie je možné

zaradiť do žiadnej z vymenovaných skupín, nakoľko toto hnutie nie je náboženstvom  

ani politickým hnutím, nezdružuje ľudí podľa ich národnosti či rasy, pričom cvičencov Falun Gong

nie je možné zaradiť ani do kategórie určitej sociálnej skupiny, charakteristické znaky ktorej sú

uvedené v zákone o azyle (§ 19a ods. 4, písm. e/ zákona o azyle). Navrhovateľ teda nenaplnil

žiaden z predpokladov udelenia azylu, uvedených v ust. § 8 zákona o azyle. Ak teda odporca

navrhovateľovi azyl neudelil, postupoval v intenciách zákona o azyle.

K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že predpoklady poskytnutia

doplnkovej ochrany sú uvedené v ust. § 13a, § 2 písm. f/ zákona o azyle. Navrhovateľ nebol nikdy

v krajine svojho pôvodu trestne stíhaný a nemal tam žiadne problémy. Nehrozí mu teda  

ani uloženie a ani výkon trestu smrti, či neľudské zaobchádzanie. Podľa správ o krajine pôvodu

navrhovateľa v Číne niet medzinárodného či vnútroštátneho konfliktu v dôsledku ktorého by bola   1Sža/96/2010

osobná integrita navrhovateľa ohrozená, ak by došlo k jeho návratu. Nebol teda naplnený ani jeden

z predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ

nepožiadal o udelenie medzinárodnej ochrany z dôvodu zlúčenia rodiny s rodinou azylanta  

či osoby, ktorej bola poskytnutá doplnková ochrana

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi neudelil

azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany, ako rozhodnutie správne a zákonné potvrdil.  

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal,  

že prvostupňový súd neprihliadal na vážnosť politickej situácie v Číne, a z toho dôvodu sa

navrhovateľ obáva prenasledovania z dôvodu, že požiadal o politický azyl v inej krajine, a tým

nepriamo nesúhlasil s politikou režimu a stal sa nepohodlnou osobou. Podľa názoru navrhovateľa

nebola práve politickým dôvodom venovaná náležitá pozornosť. Tým, že navrhovateľ požiadal

o azyl v Slovenskej republike by sa neudelením azylu dostal do pozície človeka, ktorý sa nechcel

vrátiť do vlasti dobrovoľne a preto by sa dostal do skupiny občanov, ktorí nesúhlasia s vládnou

ideológiou. Osoby ktoré nepodporujú politickú moc a správajú sa ako porušovatelia tejto moci sú po politickej a ekonomickej stránke izolovaní a vytláčaní zo spoločenského života, čo by

navrhovateľovi hrozilo pri návrate do vlasti. Zároveň uviedol, že je zástancom hnutia Falun Gong a zároveň vyjadril svoje obavy z prenasledovania pri vyhostení do vlasti.

Navrhovateľ v odvolaní ďalej namietal, že súd nevenoval náležitú pozornosť výroku

administratívneho vyhostenie cudzinca do štátu, kde by bola ohrozená jeho bezpečnosť, čo v Číne

nepochybne doposiaľ trvá.

Navrhovateľ napáda aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenú s tým, že zistil skutočnosti ktoré navrhovateľa

neoprávňujú na udelenie azylu.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že rozhodnutie nie je v súlade so zákonmi a rozhodnutie

krajského súdu a správneho orgánu považuje za porušenie práv v nadväznosti na Ústavu Slovenskej

republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ostatných medzinárodných

dohovorov a že odporca nedostatočne zistil stav veci.

  1Sža/96/2010

Na základe uvedeného navrhol navrhovateľ rozsudok krajského súdu v celom rozsahu zrušiť

a vec vrátiť sa ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne

správny a zákonný potvrdiť.

K námietke o rozpore rozhodnutia so správnym poriadkom uviedol, že žiadne ustanovenie

zákona o azyle, ani správneho poriadku, neustanovuje správnemu orgánu povinnosť, aby si sám

domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené, a aby vykonával

k týmto dôvodom dokazovanie v správnom konaní. Ak teda odporca vychádzal pri rozhodovaní

z dôvodov udávaných navrhovateľom, postupoval v súlade so zákonom.

K námietke, že súd rozhodnutím porušil jeho zákonné nároky v nadväznosti na Ústavu SR

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odporca uviedol, že napadnuté

rozhodnutie v ničom neobmedzuje jeho práva uvedené v druhej hlave Ústavy SR alebo v Protokole

č. 4 a č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napadnuté rozhodnutie bolo

teda vydané zákonne a nie je v rozpore s vyššie uvedenými dokumentmi.

Odporca ďalej uviedol, že je toho názoru, že navrhovateľ v priebehu konania, ktoré

predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani jeho právny zástupca v opravnom prostriedku,

neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení

azylu, a má za to, že správny orgán objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti

týkajúce sa predmetnej veci. Zistil, že navrhovateľ vo svojej žiadosti o udelenie azylu uvádzal  

iné skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo 13b zákona o azyle, a preto považujú

napadnuté rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z r. 1951

o právnom postavení utečencov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia   1Sža/96/2010

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 7. decembra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,  

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže

alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď  

sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak,

  1Sža/96/2010

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí. (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny  

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,  

ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo

osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

  1Sža/96/2010

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území  

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí

azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne

doplnkovú ochranu.  

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi  

na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho   pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu

(Správa o dodržiavaní ľudských práv v Číne, vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu

Ministerstva zahraničných vecí USA z 11.3.2009, správa Human Rights Watch, správa zo rok 2008

publikovaná v januári 2009, správa   Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, Čína   1Sža/96/2010

z 29.1.2009, Svetová kniha faktov, Čína z 22.1.2009, ako aj články slovenských denníkov z rokov

2009 a 2010 a iné verejne dostupné zdroje), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú

politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ

žiadal o udelenie azylu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 18.12.2009 navrhovateľ

pricestoval na Slovensko legálne v júli 2008 za účelom podnikania. V Bratislave bol spoločníkom

firmy O. s. r. o., ktorá sa zaoberala distribúciou odevov. Povolenie na prechodný pobyt mal   do

apríla 2009, potom požiadal o jeho predĺženie, ale nebol mu predlžený, nakoľko nepredložil všetky

potrebné doklady. Potom sa rozhodol, že požiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Cestovný pas stratil a jeho stratu nikde nenahlásil.

Na výzvu, aby uviedol všetky dôvody, pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo

o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky uviedol, že o azyl na území

Slovenskej republiky požiadal preto, lebo sa mu skončilo na území Slovenskej republiky povolenie

na pobyt a keďže sa nechcel vrátiť domov, tak nemal inú možnosť ako požiadať o azyl na území

Slovenskej republiky. Do Číny sa nechcel vrátiť preto, lebo má priateľov, ktorí sú prívržencami Falun Gong a bál sa toho, že by ho čínska vláda nepustila kvôli tomu naspäť do krajiny. Tiež sa

začal zaujímať o Falun Gong od tej doby, ako bol na území Slovenskej republiky. V Číne sa

o Falun Gong vôbec nezaujímal. Síce o tom počul, ale nezaoberal sa tým. Až na Slovensku sa

stretával s ľuďmi, ktorí boli asi prívrženci tohto hnutia a tak sa bližšie zoznámil s Falun Gong. Táto

organizácia sa mu pozdávala a preto začal uvažovať, že sa stane členom tejto organizácie. V marci

v roku 2009 sa teda stal členom hnutia Falun Gong, nemá ale žiaden doklad, ktorý by potvrdzoval

jeho členstvo v tomto hnutí. Bolo to riešené ústnou formou. Navrhovateľ ďalej uviedol, že Falun

Gong založil Li Houng Zhi asi v roku 1999 a že keď bude praktizovať Falun Gong bude sa cítiť

lepšie, bude šťastnejší a bude to preňho veľký prínos. Uviedol aj, že je inšpirované budhizmom.

Prvky Falun Gong vymenovať nevedel. Nevedel uviesť ani symbol, koľko hlavných cvičení má

Falun Gong, nevedel ich vymenovať ani predviesť. Ďalej uviedol, že v poslednom čase sa tomu

nevenuje vôbec, ale v marci 2009 a tomu venoval intenzívnejšie, asi raz za dva dni. Zvykol cvičiť

sám, ale často spoločne s ostatnými členmi organizácie, a to v parkoch a na námestiach Bratislavy.

Dlhšiu dobu sa nestretol s prívržencami Falun Gong. V minulosti to bolo častejšie. Pravidelne sa   1Sža/96/2010

stretáva so 4 členmi. Je si vedomý toho, že táto organizácia je v Číne zakázaná, ale aj napriek tomu

sa stal členom, lebo si myslí, že to nie je zlá vec.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že v krajine pôvodu nemal problémy, nie je členom politickej

strany, hnutia alebo inej organizácie a nebolo ani nie je proti nemu vedené trestné konanie.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej

republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle.

Absentuje u neho samotný pojem prenasledovania, ako aj preukázanie pôvodcu prenasledovania -

štát, politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu, nakoľko menovaný v krajine pôvodu

nebol nikým prenasledovaný a nemal žiadne problémy. Krajinu pôvodu opustil legálne na svoj

vlastný cestovný pas. Už aj táto skutočnosť svedčí o tom, že v krajine nemohol mať žiadne

problémy so štátnymi orgánmi, ak mu tie umožnili legálne vycestovanie. Vzhľadom na to,  

že menovaný nevyvíjal žiadne politické aktivity voči režimu krajiny a nebol členom žiadnej

politickej strany, možno politické prenasledovanie vylúčiť. Odporca ďalej zdôraznil, že pokiaľ  

by mal menovaný nejaké problémy v krajine pôvodu, požiadal by, resp. mohol požiadať o určitú

formu ochrany v niektorej susednej krajine, alebo v krajinách, cez ktoré prechádzal. On však  

v zápisnici uviedol, že mal v záujme vycestovať do zahraničia za účelom podnikania, konkrétne  

na Slovensko, čo zjavne nasvedčuje o účelovosti jeho žiadosti. Územie Slovenskej republiky

hraničí s krajinami, ktoré pristúpili k Ženevskému dohovoru o právnom postavení utečencov z roku

1951 a v praxi ho realizujú prostredníctvom zákonov na ochranu utečencov či žiadateľov o azyl.  

V prípade, ak by dôvodom menovaného bolo prenasledovanie a z toho vyplývajúca obava o život,

požiadal by o azyl už v prvej krajine, ktorá mu takúto formu ochrany môže poskytnúť a teda nie  

až na území Slovenskej republiky. Právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ

bude chcieť toto právo uplatniť. Azyl nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany  

pred akýmkoľvek hrubým a surovým zaobchádzaním. Dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom

striktne a pomerne úzko vymedzené. Skutočnosť, že tak neurobil nasvedčuje tomu, že nehľadal

žiadnu formu ochrany, ale sa snažil usídliť v takej európskej demokratickej krajine, ktorá by mu

mohla poskytnúť najvýhodnejšie sociálno-ekonomické podmienky. Nasvedčujú tomu aj ďalšie

faktory, ktoré uviedol počas vstupného, ako aj doplňujúceho pohovoru. Údajne po skončení školy

/1998/ pracoval 4 roky ako kuchár a potom bol niekoľko rokov nezamestnaný, a to až do odchodu  

z krajiny. Jeho rodičia boli taktiež nezamestnaní a žili iba z príspevkov, ktoré dostávali     1Sža/96/2010

ako nezamestnaní. Do Číny sa nechce vrátiť, pretože má kamarátov, ktorí praktizovali prvky hnutia

Falun Gong, a bojí sa toho, že by sa to štátne orgány jeho krajiny mohli dozvedieť. Menovaný  

v Číne nebol stúpencom Falun Gong. Síce tvrdí, že na Slovensku sa začal viac zaujímať o Falun

Gong, dokonca tvrdí, že bol aj jeho členom, túto skutočnosť však nevedel ničím hodnoverným

preukázať. Miera znalostí a demonštrácia piatich cvičení sú dôležité na posúdenie kredibility

žiadateľa Falun Gong. Je potrebné poznamenať, že menovaný nemal dostatočné vedomosti o tomto

hnutí, vedel uviesť iba meno zakladateľa tohto hnutia a okrem toho nevedel uviesť prvky FG,

symbol, neuviedol ani cviky a dokonca ich nevedel ani zacvičiť. Je preto značné podozrenie,  

že menovaný nebol stúpencom Falun Gong, nakoľko nemal skoro žiadne vedomosti o tomto hnutí.

Ak by menovaný skutočne bol stúpencom tohto hnutia, celkom určite by vedel odpovedať  

na najzákladnejšie otázky o tomto hnutí. Človek, ktorý sa cíti byt' v prípade návratu do krajiny

pôvodu ohrozený kvôli členstvu v hnutí Falun Gong a pritom nevie vymenovať všetky prvky

cvičenia tohto hnutia, pričom ich údajne aj cvičil, sa javí podľa názoru odpocu ako nezvyčajný  

a ešte k tomu aj nedôveryhodný. Základom praktizovania tohto hnutia sú cviky a ich cvičenie.

Verejné aktivity Falun Gong v krajine zostávajú zanedbateľné a ľudia praktizujúci toto cvičenie  

v zahraničí hlásili, že vládne opatrenia proti skupine Falun Gong pokračovali. V minulosti bola

viera v disciplínu dostatočnou príčinou pre prívržencov hnutia prijímať tresty siahajúce od straty

zamestnania až po uväznenie. Čo však nebol prípad menovaného, nakoľko ten neuviedol ani jednu

z týchto príčin. Ústava, zákony a nariadenia negarantujú slobodu náboženstva, ale iba slobodu

náboženskej viery. Čínske zákony a nariadenia chránia len normálne náboženské aktivity. Občania,

ktorí praktizujú vieru nad oficiálne schválené normy riskujú obťažovanie, väznenie a iné hrubé

zaobchádzanie zo strany úradov. Menovaný vo svojej výpovedi taktiež potvrdil, že štátne orgány

jeho krajiny, by v prípade jeho návratu, nemali odkiaľ dozvedieť sa o jeho členstve v hnutí Falun

Gong, ak by im to on sám neuviedol. Nechce sa mu veriť, že by sa to štátne orgány mohli  

od niekoho dozvedieť. To, že menovanému bol umožnený bezproblémový, legálny odchod  

z krajiny pôvodu potvrdzuje skutočnosť, že nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi krajiny,

nebol z ich strany prenasledovaný, ani hľadaný. Odporca dospel k záveru, že keďže v jeho prípade

nie je možné hovoriť o perzekúcii, nemohla u neho vzniknúť ani opodstatnená obava  

z prenasledovania z dôvodov § 8 zákona o azyle. Na základe výpovede menovaného, ako aj

všetkých dostupných informácii je zrejmé, že dôvody ktoré uviedol, nejavia žiadne známky

perzekúcie, nezodpovedajú kritériám ustanovení § 2 písm. d/ zákona o azyle, a preto ich možno

považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu na území Slovenskej republiky.

  1Sža/96/2010

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,  

či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle.

Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie

doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon

neustanovuje inak.   Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle sa za vážne bezprávie považuje uloženie

trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,

alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného

násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu. Keďže v súčasnej dobe v Číne

neprebieha žiadny ozbrojený konflikt, nie je odôvodnené domnievať sa, že by na menovanom bolo

spáchané vážne bezprávie. Ako vyplýva z výpovede menovaného, nikdy nebolo proti nemu vedené

trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nemal žiadne problémy s čínskymi

štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu

alebo trestu. Tak, ako uviedol, v Číne nemal žiadne problémy. V prípade návratu do Číny sa preto

nemusí obávať akýchkoľvek problémov. Žiadateľ pred svojim odchodom z Číny nebol vystavený

žiadnemu ohrozeniu, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako vážne bezprávie a žil tam bez problémov.

Vláda povolila väčšine občanov legálne emigrovať a cestovať do zahraničia. Väčšina občanov

mohla získať pasy, hoci osoby, ktoré vláda považovala za hrozbu, vrátane náboženských vodcov,

politických disidentov a niektorých príslušníkov etnických menšín, mali naďalej ťažkosti  

pri získaní pasov. Existovali správy o tom, že niektorí študenti čelili cestovným obmedzeniam  

v čase citlivých výročí, najmä 4. júna, ktorý je dňom výročia masakry na námestí Tchien-an-men  

v r. 1989. Boli prípady, keď úrady odmietli vydať pasy alebo víza evidentne z politických dôvodov.

Členom nelegálnych cirkví, Falun Gong a iným politicky citlivým osobám, bolo občas odmietnuté

vydanie pasov a iným spôsobom zabránené vo vycestovaní. Odporca ďalej uviedol, že aj  

z uvedeného je zrejmé, že menovaný nemohol mať problémy v krajine pôvodu ohľadom členstva

Falun Gong, nakoľko Čínu opustil legálne na svoj cestovný doklad. Zo strany čínskych úradov

dochádza k rozšírenému potláčaniu Falun Gong a aktivisti Falun Gong môžu čeliť zlému

zaobchádzaniu, ak sa dostanú do pozornosti čínskych úradov. Menovaný však do kontaktu  

s čínskymi štátnymi orgánmi neprišiel, nebol z ich strany ohrozovaný, ani prenasledovaný, kvôli

členstvu v tomto hnutí. Okrem toho, menovaný ešte v Číne nebol členom hnutia Falun Gong.     1Sža/96/2010

V jeho prípade je málo pravdepodobné, že praktizoval cvičenia hnutia Falun Gong, nakoľko ich

nevedel zacvičiť, a ani len vymenovať. Sám menovaný počas pohovoru uviedol, že je malá

pravdepodobnosť, aby sa o jeho členstve Falun Gong dozvedeli štátne orgány Číny. Dozvedieť  

by sa to mohli jedine, keby ho niekto udal, tomu však neverí, a nepozná ani človeka, ktorý by to

mohol spraviť. Vzhľadom na skutočnosť, že menovaný opustil krajinu pôvodu legálne, nikdy

neexistovala u neho reálna hrozba vážneho bezprávia a nebol predmetom záujmu žiadnych štátnych

alebo iných orgánov. V krajine neprebieha ozbrojený konflikt, neexistujú vážne dôvody domnievať

sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený hrozbe vážneho bezprávia, pričom

porušenie zákonov a ich možný postih nemožno považovať za perzekúciu, diskrimináciu, alebo

opodstatnenú obavu. Podľa jeho slov nebolo voči nemu vedené trestné konanie a nie sú preto

závažné dôvody domnievať sa, že by bol po návrate do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe

vážneho bezprávia. Vyslovenie tejto skutočnosti nie je príkazom na vyhostenie, alebo vrátenie  

do krajiny pôvodu, predpokladá iba možnosť vrátenia do krajiny a je vecou príslušného správneho

orgánu, či k použitiu tohto inštitútu pristúpi. Na základe týchto skutočností odporca navrhovateľovi

neposkytol doplnkovú ochranu.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom

odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil

dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom

rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 až § 10 zákona

o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca   len v rozsahu   dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu

žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.   1Sža/96/2010

Odvolací súd sa nezaoberal námietkami navrhovateľa - nevenovanie náležitej pozornosti

výroku jeho administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu, ako aj rozhodnutie migračného úradu

o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej, z dôvodu, že výroková časť rozhodnutia

migračného úradu takého výroky vôbec neobsahuje.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú

škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom

kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len  

pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len

najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu

podľa § 8   zákona o azyle je viazané objektívne na   prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti

definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,  

a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne

nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu i krajského súdu, že u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani z ďalších

relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle.

Rovnako za správny považoval odvolací súd záver odporcu, že neboli dané predpoklady  

pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo jeho dôvody odporca

nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený

reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.

  1Sža/96/2010

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 7. december 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová