Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sža/93/2010

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci

navrhovateľa: C., nar. X., štátny príslušník Indickej republiky, bytom v zahraničí: P., proti

odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-BB-BB-AV-7-002/2010 zo

dňa 1. júna 2010 na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

42Sp/25/2010-33 zo dňa 26. augusta 2010 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 42Sp/25/2010-

33 zo dňa 26. augusta 2010   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporcu č. p. UHCP-BB-BB-AV-7-

002/2010 zo dňa 1. júna 2010   z r u š u j e a vec mu   v r a c i a na ďalšie konanie

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p. UHCP-BB-BB-AV-7-002/2010 zo dňa 1. júna 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte

cudzincov) na účel administratívneho vyhostenia z územia SR, predĺžil s účinnosťou od 9.6.2010

lehotu zaistenia určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica o zaistení

navrhovateľa č. p.: UHCP-67-6/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 11.12.2009 na čas nevyhnutne

potrebný k realizácii uvedeného opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov v lehote  

do 9.6.2011.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že mal za preukázané, že rozhodnutím zo dňa

11.12.2009 odporca zaistil navrhovateľa do 9.6.2010, predmetné rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 28.12.2009.

Poukázal na to, že ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov hovorí jasne

o predpokladoch predĺženia lehoty zaistenia. Ide o dve situácie. Prvou je, že napriek vykonaným

úkonom potrebným na výkon vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje, druhou je situácia, že napriek vykonaným úkonom zastupiteľský úrad nevydá

náhradný cestovný doklad v lehote počas zaistenia.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal,  

že v rozhodnutí odporcu chýbajú konkrétne úkony potrebné na úkon vyhostenia, ktoré odporca

vykonal.

K uvedenej námietke krajský súd uviedol, že v administratívnom spise, do ktorého mohol

nahliadnuť tak navrhovateľ, ako aj jeho zástupca, sú zdokladované úkony, ktoré vykonal odporca,

a to, že dňa 9.2.2010 požiadal odporca Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v evidenciách

policajných orgánov Indickej republiky, dňa 28.12.2009 požiadal odporca o sprostredkovanie

žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu a dňa 3.3.2010 bola v Medveďove vykonaná

návštevníka pracovníka Veľvyslanectva Indickej republiky. Podľa krajského súdu, skutočnosť,  

že tieto úkony neboli uvedené v napadnutom rozhodnutí, nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutia,

postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu.  

Podľa krajského súdu odporca postupoval správne v súlade s § 62 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov, keď predĺžil zaistenie navrhovateľa, a preto krajský súd rozhodnutie odporcu podľa  

§ 250q ods. 2 OSP potvrdil.  

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť,

neodôvodnenosť a neopodstatnenosť rozhodnutia odporcu o predĺžení jeho zaistenia.  

Navrhovateľ uviedol, že si nie je vedomý toho, že by svojim konaním nejakým spôsobom

maril činnosť správneho orgánu a prispel tak k márnemu uplynutiu 180 dňovej lehoty. Vyjadril

presvedčenie, že samotný odporca nepristupoval k vyhosteniu s primeranou snahou a nevynaložil

riadne úsilie k tomu, aby k jeho vyhosteniu skutočne došlo.

Podľa navrhovateľa, odporca by nemal aplikovať ustanovenia o predĺžení zaisťovacej

lehoty, ktoré takým zásadným spôsobom zasahuje do jeho osobnej slobody, bez riadneho

odôvodnenia s uvedením konkrétnych dôvodov. Zdôraznil, že už samotné prvé zaistenie na dobu

180 dní bolo závažným zásahom do jeho osobnej slobody. Odporca by mal podľa navrhovateľa

k predĺženiu zaistenia pristupovať s náležitou starostlivosťou a len v naozaj odôvodnených

prípadoch. Konanie odporcu tomu však nezodpovedá a je preto zásahom do jeho práva na slobodu

podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rovnako namietal, že jednorázové predĺženie lehoty zaistenia o 12 mesiacov, teda

o najdlhšie možnú povolenú lehotu zaistenia, je nezákonné, pretože je v rozpore s cieľom novely

zákona a s európskou smernicou. V čl. 15 smernice č. 2008115/EC o spoločných normách

a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa uvádza, že zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie

obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

Navrhovateľ uviedol, že aplikácia ustanovenia § 62 zákona o pobyte cudzincov by mala byť

v súlade s princípom proporcionality a pri rozhodovaní o predĺžení lehôt zaistenia by mal správny

orgán dbať na to, aby lehota zaistenia bola minimálna a aby nedochádzalo k predlžovaniu lehoty

v prípadoch, kde neexistuje perspektíva vyhostenia alebo kde sa k procesu vyhostenia nepristupuje

s riadnym úsilím zo strany štátnych orgánov.

Navrhovateľ uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia je podľa čl. 15 ods. 6 smernice  

č. 2008115/, možné iba na obmedzený čas, pričom 12 mesačná lehota je najdlhšou možnou

povolenou lehotou.

Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že k jeho zaisteniu došlo dňa 11.12.2009 a odporca

síce zabezpečil konzulárnu návštevu pracovníka Veľvyslanectva Indickej republiky v priestoroch ÚPZCV v Medveďove, avšak popiera obvinenia odporcu, že dostatočne nespolupracoval

a neuviedol ďalšie nové skutočnosti. Odporca až dňa 9.2.2010, čiže dva mesiace po jeho zaistení

požiadal Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v evidenciách policajných orgánov Indickej

republiky. Zo strany zastupiteľského úradu doposiaľ nebol vydaný náhradný cestovný doklad,

avšak nie jeho vinou. Podľa navrhovateľa samotný odporca nevynaložil dostatočné úsilie na to,  

aby k jeho vyhosteniu skutočne došlo.

Predĺženie lehoty zaistenia o 12 mesiacov je vzhľadom na uvedené dôvody podľa

navrhovateľa v rozpore so zákonom, pôvodná 6 mesačná lehota zaistenia bola lehotou dostatočnou

k tomu, aby odporca vykonal všetky potrebné úkony k zabezpečeniu jeho vycestovania, pričom mal

vziať do úvahy skutočnosť, ho na dobu 18 mesiacov zbavuje osobnej slobody a robí tak z dôvodov,

ktoré on sám nemôže ovplyvniť a sú úplne mimo jeho kontrolu.  

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,  

že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.  

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, v predmetnej veci neboli zistené žiadne

nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na posúdenie zákonnosti vydaného rozhodnutia, všetky

relevantné skutočnosti boli uvedené vo vyjadrení odporcu zo dňa 29.6.2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne

päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.12.2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 OSP).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. UHCP-BB-BB-AV-7-002/2010

zo dňa 1. júna 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) na účel

administratívneho vyhostenia z územia SR, predlžil s účinnosťou od 9.6.2010 lehotu zaistenia

určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica o zaistení navrhovateľa   č. p.: UHCP-67-6/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 11.12.2009 na čas nevyhnutne potrebný

k realizácii uvedeného opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov v lehote do 9.6.2011.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho   pohľadu, či sa

krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení

lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom

potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu,  

že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný

cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia v zmysle  

§ 62 ods. 3 zákona je splnenie podmienky, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon

administratívneho vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad  

v lehote podľa prvej vety alebo splnenie podmienky, že cudzinec dostatočne nespolupracuje.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný

k realizácii uvedeného opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov do 9.6.2011 z dôvodu

splnenia oboch podmienok, a to z dôvodu, že navrhovateľ nespolupracuje a z dôvodu, že odo dňa

oznámenia mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad potrebný k ďalšej realizácii

k zabezpečeniu vyhostenia navrhovateľa z územia SR.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že odporca

neodôvodnil uvedené rozhodnutie, nakoľko neuvádza aké úkony smerujúce k jeho vyhosteniu vykonal a súčasne poprel, že by svojim konaním maril činnosť správneho orgánu a prispel by tak

márnemu uplynutiu 180 dňovej lehoty.

Na rozdiel od názoru krajského súdu, podľa ktorého nedostatok popisu úkonov v rozhodnutí

nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú

v administratívnom spise odporcu, najvyšší súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa

uplatnené v opravnom prostriedku boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.  

Predĺženie doby zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia, ktorú zákon o pobyte

cudzincov pripúšťa, je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných

Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia musí byť

preto založené na takých podkladoch argumentoch ktoré nachádzajú oporu v zákone. V danom

prípade splnenie oboch zákonných podmienok, ku ktorým podľa odporcu v prípade navrhovateľa

došlo, tak musia byť musia byť v rozhodnutí nielen uvedené, ale v odôvodnení rozhodnutia musí

byť vyargumentované, na základe akých podkladov a úvah dospel odporca k záveru, že navrhovateľ

v danom prípade dostatočne nespolupracuje, s uvedením konkrétnych úkonov na ktorých

navrhovateľ neparticipoval, ako aj s uvedením konkrétnych úkonov, ktoré vykonal správny orgán

na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom.

Podľa názoru najvyššieho súdu je označenie zákonných dôvodov, podľa ktorých odporca

navrhovateľovi predĺžil dobu zaistenia bez uvedenia konkrétnych okolností, na základe ktorých

aplikoval príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov (§ 62 ods. 3) arbitrárnym rozhodnutím,

ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V predmetnej veci nemožno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne uznávaných

právnych princípov administratívneho konania, a to najmä právo oboznámiť sa s odôvodnením

administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31 z 28. septembra 1977).

Podľa názoru súdu podklady pre rozhodnutie v danom prípade, i keď

v administratívnom spise sú zdokumentované úkony správneho orgánu smerujúce k zabezpečeniu

úkonov, ktoré vykonal správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu

zastupiteľským úradom, nezodpovedajú však požiadavkám všeobecne uznávaných právnych

princípov administratívneho konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené

výsledky takýchto úkonov.

Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu   len na   ustanovenie § 63 ods. 2 zákona

o pobyte cudzincov nie je možné považovať za postačujúce zdôvodnenie rozhodnutia o predĺžení

doby zaistenia, a to aj v kontexte navrhovateľom namietaného porušenia čl. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.  

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu

o predĺžení doby zaistenia je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP

a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu

doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať

dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci  

už v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu

zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné

prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje  

pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2 v súvislosti  

s § 250ja ods. 3 OSP).

Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv

účastníka konania, ktorému sa predlžuje doba zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia  

nepovažuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska

blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone

ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

V odkaze pod čiarou č. 6 je uvedený zákon č. 71 1967 Zb. o správnom konaní /Správny poriadok/.

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti

rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť

rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky

podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený  

pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať

predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako sa

vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami

k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje  

za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia

uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.    

Súd pritom preskúmava úvaha správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila

z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického

myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné

závery.

Preto krajský súd mal dospieť k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými

vadami /spočívajúcimi v tom, že sa prvostupňový správny orgán a následne dôsledne neriadili

príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku/, pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie

rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

Rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou

zasahuje do práv cudzinca, musí byť preto založené na takých podkladoch, aby bol presne a úplne

zistený skutočný stav veci. Za tým účelom je správny orgán rozhodujúci vo veci, povinný obstarať

potrebné podklady na rozhodnutie a vykonať náležité dokazovanie, pričom v odôvodnení

rozhodnutia je povinný uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie,

akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí

v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy z ktorých

vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne

s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán je povinný uviesť, ktoré skutočnosti

považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení

rozhodnutia je povinný uviesť aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania

predpisy citované vo výroku.  

S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 220 OSP napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení  

s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote

v súlade s § 151 ods. 1 OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. decembra 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová