Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sža/92/2010

 

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci

navrhovateľa: Z., nar. X., štátny príslušník Indickej republiky, t. č. bytom Útvar policajného

zaistenia pre cudzincov M., zastúpený advokátom JUDr. B., H., proti odporcovi: Oddelenie

cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra, Ádorská 34, Dunajská

Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-BA-DS-AV-19-002/2010 zo

dňa 10. mája 2010 na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

42Sp/20/2010-24 zo dňa 27. júla   2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 42Sp/20/2010-

24 zo dňa 27. júla 2010   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporcu č. p. UHCP-BA-DS-AV-19-

002/2010 zo dňa 10. mája 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p. UHCP-

BA-DS-AV-19-002/2010 zo dňa 10. mája 2010,   ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona  

č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon

o pobyte cudzincov) na účel administratívneho vyhostenia z územia SR, predĺžil lehotu zaistenia

navrhovateľa o 6 mesiacov, t. j. od 12.5.2010 do 11.11.2010. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia

podľa výroku napadnutého rozhodnutia odporcu je skutočnosť, že napriek vykonaným úkonom

potrebným na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia SR možno

predpokladať, že sa tento výkon predĺži z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný

cestovný doklad počas doby jeho zaistenia, a to v lehote do 11.5.2010. Podľa § 62 ods. 4 zákona

o pobyte cudzincov zostáva podľa výroku napadnutého rozhodnutia odporcu účastník konania

umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov M.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že mal za preukázané, že rozhodnutím zo dňa

12.11.2009 odporca zaistil navrhovateľa do 21.5.2010, predmetné rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 27.11.2009, takže tvrdenia navrhovateľa o jeho nezákonnosti z dôvodu údajného

prekročenia lehoty zaistenia sú podľa krajského súdu právne irelevantné.

Poukázal na to, že ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov hovorí jasne

o predpokladoch predĺženia lehoty zaistenia. Ide o dve situácie. Prvou je, že napriek vykonaným

úkonom potrebným na výkon vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje, druhou je situácia, že napriek vykonaným   úkonom zastupiteľský úrad nevydá

náhradný cestovný doklad v lehote počas zaistenia. Podľa krajského súdu nie je pravdou,  

ako uvádza navrhovateľ v opravnom prostriedku, že musí nevyhnutne nastať situácia zavinenia  

zo strany odporcu.  

V danom prípade je zrejmé, že odporca vykonal potrebné úkony pre výkon vyhostenia,

avšak napriek tomu, zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote počas zaistenia.

Je teda podľa krajského súdu evidentné, že došlo k naplneniu predpokladu podľa § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov.

K námietke navrhovateľa ohľadne podpisov navrhovateľa a tlmočníka na napadnutom

rozhodnutí a ohľadom dátumu pretlmočenia, krajský súd zhodne s odporcom uviedol, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky potrebné náležitosti, t. j. podpisy a je zrejmé, že k pretlmočeniu došlo

ešte pred uplynutím lehoty zaistenia.    

Podľa krajského súdu odporca postupoval správne v súlade s § 62 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov, keď predĺžil zaistenie navrhovateľa, a preto krajský súd rozhodnutie odporcu podľa  

§ 250q ods. 2 OSP potvrdil.  

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ uviedol, že rozhodnutím odporcu o predĺžení doby zaistenia bol porušený

zákon. Vyjadril svoj nesúhlas s tvrdením, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia je potrebné

pre účely administratívneho vyhostenia, alebo výkonu trestu vyhostenia. Sprostredkovanie  

len jednej konzulárnej návštevy pracovníka Veľvyslanectva Indickej republiky v priestoroch ÚPZC

M. za obdobie 6 mesiacov a následné konštatovanie, že navrhovateľ nespolupracoval, keďže

neuviedol žiadne nové skutočnosti, nasvedčuje, že odporca v konkrétnom prípade nevykonával

prípravy na odsun cudzinca s náležitou starostlivosťou. Navrhovateľ ďalej uviedol, že rozhodnutie

o predĺžení lehoty zaistenia cudzinca boli vydané s dátumom 10.5.2010,   ale

pretlmočené bolo až 11.5.2010, rozhodnutie je preto nepreskúmateľné z hľadiska toho, že v ňom nie

je uvedená hodina pretlmočenia a na tom rozhodnutí, ktoré má žalobca u seba, chýbajú podpisy

účastníka konania i tlmočníka. Z rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu správny orgán predĺžil lehotu zaistenia cudzinca o ďalších 6 mesiacov. Ak má byť navrhovateľ pozbavený osobnej slobody

na základe nie vlastného konania, ale na základe nekonania správneho orgánu, nemôže byť

existencia takejto skutočnosti na ujmu účastníkovi konania a to takým závažným spôsobom, akým

je zásah do jeho slobody a na tak dlhý čas. Rozhodnutie o predĺžení   lehoty zaistenia založené  

len na samotnej skutočnosti nevystavenia náhradného dokladu bez zistenia zavinenia tejto

skutočnosti účastníkom konania na úkor zásahu do osobnej slobody je hrubým zásahom do práv

navrhovateľa vrátane článku 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Navrhovateľ vlastným konaním či správaním nemaril činnosť správneho orgánu. V rozhodnutí  

sa nedozvedel príčinu nevystavenia dokladu a má odôvodnenú obavu, že túto príčinu ani správny

orgán neskúmal, keďže zistenie dôvodov z rozhodnutia nevyplýva.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,  

že rozhodnutie odporcu ruší a vec sa mu vracia na nové konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že sa plne pridržiava a trvá na svojom

písomnom vyjadrení, ktoré bolo Krajskému súdu v Trnave zaslané 2.6.2010 pod č. p.: UHCP-BA-DS-AV-19-012/2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského

súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia  

§ 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.12.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3

OSP).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. UHCP-BA-DS-AV-19-

002/2010 zo dňa 10. mája 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov

predĺžil lehotu zaistenia o 6 mesiacov t. j. od 12.5.2010 do 11.11.2010 z dôvodu, že napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia

Slovenskej republiky možno predpokladať, že sa tento výkon predĺži z dôvodu, že mu zastupiteľský

úrad nevydal náhradný cestovný doklad počas doby jeho zaistenia a to v lehote do 11.5.2010.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský

súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, cudzinec môže byť zaistený

na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť  

o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným

úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu,

že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný

cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú

osobu.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia v zmysle  

§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, že napriek vykonaným úkonom

potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal

náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo splnenie podmienky, že cudzinec

dostatočne nespolupracuje.

Odporca vo výroku rozhodnutia zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia tým,  

že navrhovateľovi nebol vydaný náhradný cestovný doklad. V odôvodnení rozhodnutia však

odporca uviedol okrem dôvodu nevydania náhradného cestovného dokladu aj nespoluprácu

navrhovateľa. Toto tvrdenie, však v rozhodnutí ničím neodôvodnil.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že rozhodnutím

odporcu bol porušený zákon. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že rozhodnutie o predĺžení lehoty

zaistenia je potrebné pre účely administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Uviedol, že podľa pôvodného rozhodnutia o zaistení zo dňa 12.11.2009, bol navrhovateľ zaistený

na čas nevyhnutne potrebný najviac na 180 dní, do 21.5.2010 a už týmto rozhodnutím odporca

porušil zákon. Ďalej uviedol, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia cudzinca boli vydané

s dátumom 10.5.2010, ale pretlmočené bolo až 11.5.2010, rozhodnutie je preto nepreskúmateľné

z hľadiska toho, že v ňom nie je uvedená hodina pretlmočenia a na tom rozhodnutí, ktoré má

žalobca u seba chýbajú podpisy účastníka konania i tlmočníka. Podľa názoru navrhovateľa nie je

zrejmé, z akého dôvodu správny orgán predĺžil lehotu zaistenia o ďalších 6 mesiacov. Správny

orgán vo svojom rozhodnutí neoznačil žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že by navrhovateľ svojim

správaním maril vyhostenie. V   rozhodnutí sa nedozvedel príčinu nevystavenia dokladu a má

odôvodnenú obavu, že túto príčinu ani správny orgán neskúmal, keďže zistenie dôvodov

z rozhodnutia nevyplýva. Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia založené len na samotnej

skutočnosti nevystavenia náhradného dokladu bez zistenia zavinenia tejto skutočnosti účastníkom

konania na úkor zásahu do osobnej slobody je hrubým zásahom do práv navrhovateľa vrátane

článku 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na rozdiel od názoru krajského súdu, podľa ktorého odporca správne aplikoval ustanovenie

§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a rozhodol vecne správne,   najvyšší súd dospel k záveru,  

že námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom prostriedku boli spôsobilé spochybniť zákonnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Najvyšší súd sa stotožňuje s vyhodnotením námietky ohľadom podpisov navrhovateľa a tlmočníka na napadnutom rozhodnutí a ohľadom dátumu pretlmočenia krajského súdu, podľa

ktorého krajský súdu má zhodne s odporcom za to, že napadnuté rozhodnutie v administratívnom

spise obsahuje všetky potrebné náležitosti, t. j. podpisy a je zrejmé, že k pretlmočeniu došlo  

ešte pre uplynutím lehoty zaistenia.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu

o predĺžení doby zaistenia je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP

a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu

doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať

dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci  

už v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu

zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné

prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu ako nepreskúmateľné  

pre nezrozumiteľnosť rozhodnutia zrušuje a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2

v súvislosti s § 250ja ods. 3 OSP). Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na závažnosť zásahu  

do subjektívnych práv účastníka konania, ktorému sa predlžuje doba zaistenia, nepovažuje súd  

za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska blanketným

spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone

ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. V odkaze pod čiarou č. 6 je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní /Správny poriadok/.

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a §47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti

rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť

rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky

podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený  

pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať

predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako sa

vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami

k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje  

za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia

uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.  

Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila

z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického

myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné

závery.

Preto krajský súd mal dospieť k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými

vadami /spočívajúcimi v tom, že sa prvostupňový správny orgán dôsledne neriadil príslušnými

ustanoveniami Správneho poriadku/, pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia

a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože toto rozhodnutie je pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné.

Vo výroku rozhodnutia uviedol správny orgán, ako dôvod predĺženia doby zaistenia,

nevydanie náhradného cestovného dokladu, v odôvodnení ale uviedol aj nespoluprácu

navrhovateľa, ktorú bližšie nešpecifikoval ani neodôvodnil.

Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je zavádzajúce a nezrozumiteľné, pretože

výroková časť rozhodnutia je v rozpore s jeho dôvodovou časťou.

S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 220 OSP napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení  

s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote

v súlade s § 151 ods. 1 OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. decembra 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Ľubica Kavivanovová