Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sža/9/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci
navrhovateľa: M. S., nar. X., štátny príslušník Irackej republiky (ďalej len Irak), naposledy
v zahraničí bytom D., t. č. Pobytový tábor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky O., na základe
dlhodobej priepustky S., zastúpený Mgr. J., právnou poradkyňou Spoločnosti ľudí dobrej vôle,
so sídlom Mäsiarska 13, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky –
Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu ČAS: MU-641-19/PO-Ž-2009 zo dňa 21.12.2009, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/21/2010-49 zo dňa 10. novembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/21/2010-49 zo dňa 10. novembra 2010 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
1Sža/9/2011
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-641-19/PO-Ž-2009 zo dňa 21.12.2009, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom
znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky
a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách
rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného
prostriedku a k námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že táto námietka nie je
dôvodná. Odporca vychádzal z obsahu pohovorov, ktoré boli vykonané s navrhovateľom
aj v predchádzajúcich azylových konaniach. Takýto jeho postup je v súlade so zásadou vedenia
azylového konania, podľa ktorej nie je úlohou odporcu za žiadateľa o azyl vyhľadávať
a posudzovať aj iné dôvody jeho žiadosti o azyl okrem tých, ktoré žiadateľ o azyl prezentoval.
Odporca založil do spisu správy o krajine z rôznych zdrojov, ktoré mapujú súčasnú bezpečnostnú
situáciu v Iraku, ako aj situáciu v čase odchodu navrhovateľa z krajiny jeho pôvodu. Rovnako boli
do spisu založené aj správy, týkajúce sa postavenia jezidov. Tieto správy sú podľa názoru krajského
súdu dostatočnými, dávajúcimi spoľahlivý prehľad o bezpečnostných rizikách v Iraku,
ako aj o situácii, ktorá bola aktuálna v čase, keď navrhovateľ Irak opustil.
Ani námietku, že odporca sa v rozhodnutí nezaoberal otázkou poskytnutia azylu z humanitárnych dôvodov, nepovažoval krajský súd za dôvodnú. Na udelenie azylu
z humanitárnych dôvodov nie je právny nárok a teda jeho udelenie závisí výlučne od správnej
úvahy odporcu. Navyše ani zákon o azyle, ani žiaden iný právny predpis neustanovuje,
ako je potrebné pojem humanitárne dôvody vysvetľovať. Krajský súd ďalej poukázal na to,
že navrhovateľ ani o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov nepožiadal.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci všeobecne, krajský súd uviedol,
že v azylovom konaní je na žiadateľovi o azyl, aby dôvody svojej žiadosti o azyl preukázal. Pokiaľ
nedôjde k predloženiu náležitých dôkazov, musí odporca ako správny orgán, rozhodujúci o podanej
žiadosti, postupovať v zmysle ustanovenia § 19a zákona o azyle. Okrem iného sa posudzuje
dôveryhodnosť žiadateľa o azyl, pričom krajský súd dospel k záveru, že osobu navrhovateľa nie je 1Sža/9/2011
možné považovať za osobu dôveryhodnú z pohľadu azylového konania. V priebehu prvého
azylového konania navrhovateľ opakovane tvrdil, že jeho rodičia žijú a sú v poriadku. V druhom
a treťom azylovom konaní už tvrdil, že jeho otec bol v roku 1996 zabitý pešmergami. V prvom
azylovom konaní uviedol, že jeho otca v roku 2000 niekto zo strany Kurdská demokratická strana
(ďalej len KDP) upozornil, že pešmergovia chcú zadržať navrhovateľa. Takisto v prvom azylovom
konaní uviedol iné meno otca, ako bolo uvedené v jeho preukaze totožnosti a v tomto preukaze je
ako náboženstvo navrhovateľa uvedené náboženstvo islamské.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k neudeleniu azylu
s poukazom na navrhovateľom proklamované jezidské vierovyznanie krajský súd uviedol,
že navrhovateľ nikdy neuviedol konkrétny dôvod jeho perzekúcie z titulu jeho vierovyznania. Vždy
uvádzal iba všeobecne, ako sa moslimovia chovali k jezidom ako celku. Nejde teda o perzekúciu
v zmysle jej charakteristiky obsiahnutej v ustanovení § 2 písm. d) zákona o azyle. Ak teda odporca
navrhovateľovi azyl z dôvodu prenasledovania z náboženského dôvodu neudelil, jeho vyhodnotenie
zisteného stavu veci v tomto smere je správne a v súlade so zákonom.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k neudeleniu azylu
s poukazom na navrhovateľom proklamované prenasledovanie zo strany KDP za pomoc
navrhovateľa príslušníkom strany Kurdská robotnícka strana v Turecku (ďalej len PKK) krajský súd
uviedol, že podľa jeho názoru je aj z tohto pohľadu výrok o neudelení azylu v súlade so zákonom,
pretože navrhovateľ nikdy, žiadnym konkrétnym dôkazom nepreukázal prezentované
prenasledovanie z politických dôvodov. Na mieste je tu vyhodnotenie osoby navrhovateľa ako
osoby nedôveryhodnej, nie je možné ním predostretý príbeh akceptovať a teda na jeho základe
medzinárodnú ochranu poskytnúť. Krajský súd poukázal aj na tú skutočnosť, že strana PKK bola
aj v období o ktorom navrhovateľ hovoril teroristickou organizáciou a ak by ju navrhovateľ
podporoval, musel si byť vedomý prípadných následkov. Preto by tieto následky nebolo možné
považovať za perzekúciu v zmysle zákona o azyle.
K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že sám navrhovateľ uviedol,
že nebol v Iraku trestne stíhaný a nebol mu uložený trest smrti, nehrozí mu teda jeho výkon
ani uloženie aj s poukazom na 10-ročný časový odstup od času jeho odchodu z Iraku.
Zo založených správ vyplynulo, že irackí navrátilci, vrátane neúspešných žiadateľov o azyl, 1Sža/9/2011
sa pri návratoch nestretávajú so zlým zaobchádzaním. Situácia v Iraku sa neustále zlepšuje a nie je
možné ju hodnotiť ako vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt.
Krajský súd napokon uviedol, že rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne
a zákonné aj z toho dôvodu, že osoba navrhovateľa je z hľadiska zákona o azyle osobou všeobecne
nedôveryhodnou.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne včas odvolanie.
Uviedol, že má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkových zisteniam a na základe zistených skutočností vec nesprávne právne posúdil.
Nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že neuviedol žiadne konkrétne prenasledovanie jeho
osoby kvôli jezidskému vierovyznaniu. Zlé postavenie jezidov navyše potvrdzujú aj správy, ktoré
sa nachádzajú v spise.
Na konštatovanie odporcu „je možné, že v minulosti mohol mať ako prívrženec PKK
problémy, ale od jeho odchodu z Iraku sa situácia výrazne zmenila“ reagoval navrhovateľ tak,
že pre odporcu pri posudzovaní žiadosti je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase jeho odchodu
z krajiny pôvodu a za tým účelom je povinný si zadovážiť správy o krajine pôvodu obsahovo
a časovo mapujúce toto obdobie. O tom, že medzi stranami PKK a KDP dochádzalo v tom období
ku konfliktom svedčia aj správy, ktoré sú súčasťou spisu.
Navrhovateľ v odvolaní ďalej namietal, že krajský súd sa nezaoberal námietkami, ktoré boli
podrobne rozpísané v opravnom prostriedku a taktiež išiel nad rámec rozhodnutia odporcu
ako aj opravného prostriedku a nesprávne kvalifikoval jeho žiadosť, keď vyhodnotil osobu
navrhovateľa ako nedôveryhodnú, pričom odporca nemal o jeho dôveryhodnosti pochybnosti.
Poukázal na to, že nezrovnalosti týkajúce sa jeho otca už objasnil a všetky rozpory vznikli kvôli
tlmočeniu.
Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením krajského súdu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie
doplnkovej ochrany. Odporca tu má skúmať situáciu, ktorej bude navrhovateľ čeliť v prípade
návratu do Iraku a nie situáciu, ktorej čelil pre jeho odchodom. Podľa názoru navrhovateľa krajský 1Sža/9/2011
súd nevenoval dostatočnú pozornosť aktuálnej situácii v Iraku a aj keď dochádza ku zlepšeniu,
situácia i naďalej zostáva napätá. A aj keď situácia v troch severných guberniách je relatívne
stabilná, krajský súd nevzal do úvahy, že navrhovateľ ako jezida v zmysle usmernenia UNHCR
patrí medzi skupiny v ohrození. V prípade jeho návratu domov by bol jeho život v ohrození a hrozí
mu neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľ vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť
ako vecne správny. Uviedol, že navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku len opakuje dôvody
už ním uvádzané a neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu
posudzovaného rozhodnutia. Všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom boli podľa odporcu komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom v jeho prípade neboli preukázané dôvody na udelenie
azylu. Odporca vyjadril presvedčenie, že v prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť
obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva
zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle.
Rovnako nebolo preukázané, že by mal byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje zákon o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 8. marca 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne 1Sža/9/2011
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď
sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí. (ods. 1)
1Sža/9/2011
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby
podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho
ako 18 rokov. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
1Sža/9/2011
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi
na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu
(Usmernenie UNHCR pre posudzovanie oprávnenosti potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľov
o azyl z Iraku vydaná UNHCR v apríli 2009, Výňatok z vyjadrenia hovorcu UNHCR Andreja
Mahecica na tlačovej konferencii v Ženeve zo dňa 23.10.2009, Správa z rokovania pracovnej
skupiny Európskej komisie o Iraku konanej v Bruseli 6.11.2009, Správa z rokovania pracovnej
skupiny Európskej komisie o Iraku konanej v Bruseli 12.11.2008, materiál Irak – informácie
o krajine pôvodu z 5.6.2009 vedený pod č. p.: MÚ-88-12/ODZS-2009, z 28.4.2009 vedený
pod č. p.: MÚ-88-2/ODZS-2009, z 7.4.2009, vedený pod č. p.: MÚ-88-1/ODZS-2009
a zo 12.2.2008 vedený pod č. p.: MÚ-33-3/ODZS-2008), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal 1Sža/9/2011
súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ žiadal o udelenie azylu.
Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ už 26.4.2001 vyhlásil, že žiada
o priznanie postavenia utečenca na území Slovenskej republiky z dôvodu, že je náboženského
vyznania Jezidi a pomáhal PKK, preto ho prenasledovala KDP a pri návrate do Iraku by ho jej
príslušníci usmrtili. Keďže sa nevrátil z priepustky do pobytového tábora G., toto konanie pod č. p.:
MU-940/PO-Ž/2001 bolo podľa zákona č. 283/1995 Z.z. o utečencoch zastavené.
Druhýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky 22.2.2006 z politických
a náboženských dôvodov, z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko bol prenasledovaný režimom,
ktorý vládol v jeho krajine, nakoľko pracoval pre politickú stranu PKK. Neskôr v konaní uviedol,
že jeho otec bol zabitý pešmergami za spoluprácu s PKK. Rozhodnutím č. p.: MU-249-12/PO-
Ž/2006 zo dňa 23.5.2006 mu odporca neudelil azyl, pričom sa na neho vzťahoval zákaz vyhostenia
alebo vrátenia do Iraku. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 10Saz/56/2006-72 zo dňa 12.12.2007 predmetné rozhodnutie odporcu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím
rozsudkom 1Sža 6/2008 zo dňa 27.5.2008 rozsudok krajského súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Na to Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 10Saz 56/2006-109 zo dňa 10.12.2008
zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca svojim rozhodnutím
ČAS: MU/249/PO-Ž/2006 zo dňa 13.7.2009 konanie o udelenie azylu zastavil vzhľadom na to,
že navrhovateľ svojvoľne bez udania dôvodu a bez upovedomenia personálu opustil Pobytový tábor
Rohovce a bez priepustky sa viac ako 7 dní zdržiaval mimo zariadenia. Voči tomuto rozhodnutiu
podal navrhovateľ rozklad, ktorý bol Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím
č. SLV-430/OLVS-2009 zo dňa 28.9.2009 zamietnutý a rozhodnutie odporcu potvrdené.
Tretí krát požiadal o azyl 12.10.2009 z dôvodu obavy o svoj život a zdravie pretože v Iraku
bol prenasledovaný pre svoje vierovyznanie jezidi, ktoré je v Iraku prenasledované a taktiež bol
podporovateľ PKK, ktorá je v Iraku zakázaná. Domov sa nemôže vrátiť z dôvodu obavy o svoj
život, nakoľko miesto kde žil ovládajú pešmergovia (ozbrojené zložky KDP), ktorí zabili jeho otca. 1Sža/9/2011
Z administratívnych spisov vyplýva, že aj v predošlom azylovom konaní udával rovnaké
dôvody na udelenie azylu. V prvom konaní však uviedol, že jeho otec žije spolu s matkou v Iraku.
V ďalších konaniach už tvrdil, že otec bol v roku 1996 zabitý pešmergami.
Z administratívnych spisov ďalej vyplýva, že navrhovateľ odišiel z Iraku v decembri 2000
do Turecka a odtiaľ sa dostal kamiónom, ktorý prevážal textil, na Slovensko. Tu požiadal
o priznanie postavenia utečenca ako je uvedené vyššie. Vo vstupnom pohovore vykonanom
v prebiehajúcom konaní sa odvolával na svoje výpovede z predchádzajúceho azylového konania.
Ako dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu uviedol spoluprácu s príslušníkmi politickej strany
PKK, kvôli čomu mal problémy so stranou KDP a s pešmergami, ktorí mali v roku 1996 zabiť jeho
otca kvôli spolupráci s PKK. Aj on bol nimi napadnutý v decembri 2000 a preto sa rozhodol Irak
opustiť. Tí istí pešmergovia ktorí ovládali oblasť vtedy, ju ovládajú aj teraz a ak by sa vrátil, chytili
by ho. Ako ďalší dôvod uviedol, že je jezidského vierovyznania a po nástupe pešmergov boli
ako jezidi obmedzovaní, nemohol odchádzať z dediny, ísť do mesta, ľudia z KDP unášali
ich dievčatá. Príslušníci PKK sa k nim správali ako k rovnocenným a preto im pomáhali.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej republiky tým, že z výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé,
že menovaný nesplnil zákonom stanovené podmienky a zakladá svoju žiadosť na dôvodoch
nedostatočných pre udelenie azylu na území SR. V súlade s uvedeným stanoviskom,
za prenasledovanie je považované závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne
porušovanie základných l'udských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca
podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane
sexuálneho násilia; zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú
diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom; odmietnutí súdnej ochrany, ktoré
vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom
trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby
v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13
ods. 2 a konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Dôvody
prenasledovania musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. l A Ženevskej konvencie, teda
k príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom.
Podľa článku l odseku 2 Ženevskej konvencie iba individuálne prenasledovanie z týchto dôvodov, 1Sža/9/2011
presne špecifikovaných v konvencií, alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania, môže
viesť k priznaniu štatútu utečenca. Odporca je toho názoru, že z vyhodnotenia uvedenej žiadosti
o udelenie azylu je zrejmé, že žiadateľ ničím nepreukázal, že by mal v krajine pôvodu dôvodnú
obavu z takéhoto prenasledovania. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov
predstavuje perzekúciu - činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú
prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná
alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaným. Pôvodcom
prenasledovania teda môže byt štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát
alebo podstatnú časť jeho územia a rovnako aj neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že štát
alebo vládnuce politické subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu
pred prenasledovaním. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je
podľa odporcu zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu
na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Menovaný ako dôvod svojej žiadosti
uviedol, že sa obáva pešmergov, s ktorými sa v minulosti ako prívrženec PKK dostal do problémov.
Pešmerga sú oficiálnymi ozbrojenými silami kurdskej autonómnej oblasti na severe Iraku, ktoré
zároveň udržiavajú bezpečnosť v regióne. Nejde teda o organizáciu, ktorej cieľom by bolo
diskriminovať civilné obyvateľstvo. Je možné, že v minulosti mohol mať ako prívrženec PKK
problémy, ale od jeho odchodu z Iraku sa situácia výrazne zmenila. PKK je Európskou úniou
aj Spojenými štátmi americkými považovaná za teroristickú organizáciu. Dochádza preto
k potláčaniu tejto strany a jej členov. Ide však o jej aktívnych prívržencov. Odporca v tejto
súvislosti poukázal na to, že navrhovateľ od roku 2000 nevykonáva pre túto stranu žiadnu činnosť
a akcie sú namierené iba proti aktívnym členom PKK. Ak by aj v súčasnosti chcel podporovať
PKK, tak si musí byť vedomý, že ide o teroristickú organizáciu, ktorej podpora by mu mohla
priniesť problémy so štátnymi orgánmi Iraku a Kurdskej autonómnej oblasti. Pokiaľ sa jedná
o udalosti, ktoré sa udiali pred jeho odchodom z krajiny, odporca uviedol, že ani vtedy nemali jeho
problémy taký charakter a intenzitu, že by boli dôvodom na udelenie azylu na území SR. Po smrti
otca ešte 4 roky žil v oblasti a aj naďalej podporoval PKK. Odísť sa rozhodol až po fyzických
potýčkach s príslušníkmi KDP. V prípade týchto potýčok išlo o boj dvoch politických zoskupení,
ktoré mali záujem o získanie reálnej politickej moci v krajine. Navyše svoju situáciu sa nesnažil 1Sža/9/2011
v rámci Iraku nijakým spôsobom riešiť. K sporom medzi pešmergami, členmi KDP a na druhej
strane stranou PKK prichádza aj v súčasnosti. Ide teda o legitímne vytlačenie teroristickej
organizácie zo života v oblasti. Pokiaľ sa jedná o náboženské dôvody, ktoré vo výpovedi uviedol,
tak samotnou výpoved'ou bolo preukázané, že menovaný v Iraku žiadnym konkrétnym problémom
kvôli jezidskému vierovyznaniu nečelil. Navyše aj vo verejne dostupných zdrojoch sa uvádza,
že v provinciách Dohuk, Sulejmánia a Erbil bolo omnoho menej sektárskeho násilia ako v iných
častiach Iraku. Vo verejných orgánoch Kurdskej autonómnej oblasti majú zastúpenie aj rôzne
menšiny, vrátane jezidov. Ich zastúpenie je síce nízke, ale v tomto zmysle treba dodať, že jezidi
fungujú ako uzavretá komunita a preto sa u nich prejavuje chýbajúce vzdelanie a skúsenosti.
Zo strany oficiálnych orgánov teda nie sú jezidi nijakým spôsobom prenasledovaní. Problémy
nastávajú iba v súvislosti s islamistickými skupinami, ktoré napadávajú rôzne menšiny, vrátane
jezidov. Treba však dodať, že v provincii Dohuk nemajú tieto zoskupenia vplyv a od augusta 2007
nebol zaznamenaný žiadny výraznejší útok voči príslušníkom jezidskej komunity. V roku 2007
prišlo k viacerým silným útokom voči jezidom, pričom najsilnejším bol útok v Sinjarskej oblasti,
pri ktorom zahynulo 400 osôb. Útoky sa však opakovali najmä v provincii Nineveh, konkrétne
najčastejšie v Sinjarskej oblasti, teda nie priamo v oblasti, z ktorej pochádza menovaný. Na základe
uvedeného odporca skonštatoval, že dôvody jeho žiadosti tak, ako ich uviedol a zdôvodnil
v priebehu konania o azyle, možno považovať z hľadiska udelenia azylu na území SR za irelevantné
a neopodstatnené. V prípade navrhovateľa, problémy, ktorým čelil, nedosahujú intenzitu
prenasledovania, tak ako je definované v § 2 písm. d/ zákona o azyle. Ten definuje prenasledovanie
ako závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv
alebo súbeh rôznych opatrení, ktoré postihuje jednotlivca podobným spôsobom. V prípade jeho
osobných sporov s príslušníkmi KDP nešlo podľa odporcu o vážne ani opakované porušenie jeho
práv, ale iba o jednorazové fyzické napadnutie, ktoré vyplynulo z politických sporov, a na ktoré
menovaný hneď zareagoval odchodom z Iraku. Z podstaty azylového práva plynie, že azyl je
špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe,
ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne
prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to zo strany štátu a jeho
orgánov, prípadne, že štátne orgány nedokážu takejto perzekúcii zabrániť. V prípade menovaného
neboli preukázané opodstatnené obavy z takéhoto prenasledovania. Na základe výpovede
menovaného a všetkých dostupných informácií je teda podľa odporcu zrejmé, že nesplnil zákonom
ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
1Sža/9/2011
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle.
K otázke poskytnutia doplnkovej ochrany odporca uviedol, že podľa § l3a zákona o azyle
ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody
domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2, písm. f/ sa za vážne bezprávie považuje
uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie
alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Odporca
uviedol, že ako vyplýva z výpovede navrhovateľa, nikdy nebolo proti nemu vedené trestné
konanie, nebol väznený ani zatknutý a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol
vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Rovnako
v provincii Dohuk, odkiaľ navrhovateľ pochádza, v súčasnosti neprebieha vojnový konflikt. Nečelil
žiadnej perzekúcii a dôvodom na odchod z Iraku boli iba, žiadnymi faktami podložené, obavy
o svoju bezpečnosť kvôli tomu, že v minulosti pôsobil v kurdských milíciách a rozhodol sa odtiaľ
odísť. V troch severných Guberniách (Erbil, Sulejmánia a Dohuk) nie je situácia charakterizovaná
ako situácia všeobecného násilia. Pozorne ju sleduje aj UNHCR. U žiadateľov pochádzajúcich
z týchto provincií UNHCR nedoporučuje postupovať tým spôsobom, že bude ochrana udelená
každému žiadateľovi, ale doporučuje individuálny prístup ku každej žiadosti. Vychádza to z faktu,
že v tejto časti Iraku je situácia stabilizovaná a bezpečná. Existujú však zraniteľné skupiny
pochádzajúce z tohto regiónu, ktoré ochranu potrebujú. Menovaný však do tejto skupiny nepatrí.
V provincii Dohuk mal síce podľa svojich vyjadrení, do roku 2000, určité problémy. Odvtedy
sa však situácia výrazne zmenila a s problémami sa v súčasnosti stretávajú už iba aktívni členovia
PKK, a to z dôvodu, že ide o teroristickú organizáciu a kurdská vláda sa ju snaží potláčať.
V prípade návratu by teda žiadateľ nemal žiadne konkrétne problémy. Zázemie v oblasti už má
iba v osobe svojej matky, ktorá jediná z jeho blízkej rodiny žije v oblasti. Odporca však poukázal
na to, že navrhovateľ pochádza z jezidskej komunity, ktorá udržiava stále spolupatričnosť
a pomáha svojim členom. Z toho vyplýva, že u navrhovateľa na základe uvedeného odporca dospel
k záveru, že navrhovateľovi nie je potrebné udeliť žiadnu formu ochrany. Odporca uviedol,
že z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že menovaný žil v provincii Dohuk, kde síce údajne čelil 1Sža/9/2011
do roku 2000 určitým problémom, ale odvtedy sa tam situácia výrazne zmenila. Oblasť má
autonómnu vládu a nie sú známe prípady, že by táto nejakým spôsobom prenasledovala
obyčajných občanov, rovnako nie sú také správy ani o pešmergoch. Podľa všetkých relevantných
informácii sa situácia v troch irackých severných guberniách dá považovať za bezpečnú
a stabilizovanú. Irackí občania sa môžu slobodne vrátiť do Iraku prostredníctvom tzv. "Programu
dobrovoľne asistovaných návratov a reintegrácie". K navracaniu Iračanov do Kurdskej autonómnej
oblasti pristupuje viacero krajín EÚ. Ako príklad uviedol odporca Dánsko, ktoré pristupuje
aj k núteným návratom. S návratmi im pomáhajú aj medzinárodné organizácie, ktoré doporučujú
najmä návrat Iračanov pochádzajúcich z troch severných provincií a nepatriacich k zraniteľným
vrstvám obyvateľstva. V prípade menovaného teda nebola zistená žiadna podložená obava
z vážneho bezprávia a ani bezpečnostná situácia v provincii Dohuk nezakladá dôvod na udelenie
doplnkovej ochrany. Podľa doporučení Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej
len UNHCR), ak sa zistí, že Iračania z troch severných gubernií nepotrebujú medzinárodnú
ochranu, je potrebné vziať do úvahy nasledujúce hľadiská: Destabilizačný efekt, ktorý by vyplynul z veľkého počtu vracajúcich sa jednotlivcov vzhľadom na už aj tak nestabilnú situáciu v troch
severných guberniách, ako aj postrádanie dostatočnej absorpčnej kapacity v tejto oblasti. Balíky
pomoci navrátencom a prijímacie komunity by mohli prispieť k zmierneniu tejto záťaže; Návrat
na miesto pôvodu ku komunite a rodine jednotlivca by mu zabezpečil primeranú možnosť trvalého
znovuzačlenenia v Iraku. Nikto nesmie byť vrátený do situácie vnútorného presídlenia; Návraty
sa musia uskutočňovať postupne a systematicky a v úzkej koordinácii s orgánmi kurdskej
regionálnej vlády, aby sa zabezpečil zákonný vstup, s prihliadnutím na obmedzené absorpčné
kapacity v troch severných guberniách. Odporca uviedol, že pokiaľ sa jedná o destabilizačný efekt,
tak v prípade menovaného sa ho nie je treba obávať. Menovaný má v Dohuku mamu a má sa kde
vrátiť, nebude teda odkázaný na zháňanie ubytovania a humanitárnu pomoc. Počítať môže
aj s pomocou jezidskej komunity, v ktorej panuje vysoký stupeň uzavretosti a spolupatričnosti.
Rovnako nie je problémom ani jeho návrat na pôvodné miesto pobytu, alebo na miesto,
kde by nemal zázemie, lebo sa môže vrátiť k svojej matke, na miesto kde v minulosti žil,
čím sa uľahčí jeho znovu začlenenie do spoločnosti. Tretím hľadiskom je úzka spolupráca
pri návratoch z orgánmi kurdskej regionálnej vlády. Z praxe vyplýva, že na každý návrat Iračana
do Kurdskej autonómnej oblasti je potrebný súhlas kurdských regionálnych úradov. Bez spolupráce
teda nie je uskutočňovaný žiadny návrat. K uvedenému odporca poznamenal, že s neudelením
azylu a neposkytnutím doplnkovej ochrany na území SR nesúvisí návrat menovaného. V tomto 1Sža/9/2011
smere migračný úrad na základe posúdenia informácií o konkrétnom regióne dospel jednoznačne
k záveru, že v provincii Dohuk vojnový konflikt neprebieha, situácia je tam bezpečná a žiadateľovi
tam vážne bezprávie nehrozí. Ide o najstabilnejší región Iraku a dobrovoľné i nútené návraty
z krajín Európskej únie prebiehajú najčastejšie práve do tohto regiónu. Z uvedeného je preto podľa
odporcu zrejmé, že žiadateľovi v provincii Dohuk nehrozí žiadne nebezpečenstvo, ktoré by sa dalo
kvalifikovať ako vážne bezprávie. V prípade menovaného teda podľa názoru odporcu neboli
zistené dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozne vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 až § 10 zákona
o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,
že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú
škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len
pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená
len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti
definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,
a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne
nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
1Sža/9/2011
Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu
i krajského súdu, že u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani z ďalších
relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle.
Rovnako za správny považoval odvolací súd záver odporcu, že neboli dané predpoklady
pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo jeho dôvody odporca
nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle.
Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu vyjadril ku všetkým námietkam
obsiahnutým v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, odvolací súd sa stotožňuje
a súhlasí s odôvodnením obsiahnutom v rozsudku prvostupňového súdu a v podrobnostiach na neho
odkazuje.
Ako dôvodná sa odvolaciemu súdu javí námietka, že krajský súd nad rámec rozhodnutia
odporcu ako aj opravného prostriedku, vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú, hoci
dôvodom neudelenia azylu nebolo vyhodnotenie navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej.
Odvolací súd je ale toho názoru, že vznesená námietka, aj keď dôvodná, nebola spôsobilá
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý správne konštatoval
zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorý vychádzal z náležite zistených skutkových okolností
a správneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
1Sža/9/2011
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 8. marca 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová