Najvyšší súd

1Sža/72/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca v právnej veci

navrhovateľa: J.J., nar. X., štátny príslušník Kolumbijskej republiky, naposledy bytom S., aktuálne

s miestom pobytu: Pobytový tábor Migračného úradu MVSR R., zastúpeného JUDr. K.,

pracovníčkou L., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad,

Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. MU-4-37/PO-Ž-2009

zo dňa 6.4.2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

9Saz/20/2009-110 zo dňa 14.4.2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 9Saz/20/2009-110 zo dňa 14.4.2010 v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie odporcu č. MU-4-

37/PO-Ž-2009 zo dňa 6.4.2009 o neudelení azylu potvrdzuje a rozsudok krajského súdu v časti,

ktorou potvrdil rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany   m e n í   tak, že rozhodnutie

o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušuje a v tejto časti vracia vec odporcovi na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. MU-4-

37/PO-Ž-2009 zo dňa 6.4.2009, ktorým odporca s poukazom na § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona  

č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len

„zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu

doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. O trovách rozhodol krajský súd

tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal a trovy tlmočného bude znášať štát.  

Krajský súd doplnil dokazovanie vyhľadaním ďalších správ o krajine pôvodu navrhovateľa

z rôznych zdrojov (správa o Kolumbii za rok 2009, univerzita v Kasseli, NSR - 4.2.2010, mapa

Kolumbie s vyznačením departmentov, v ktorých pôsobí FARC, nadácia Hannsa Seidela, Mníchov

– správa za rok 2009, 2008, www.amnesty.cz, agentúrne správy) ako aj výsluchom navrhovateľa  

a dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil  

a vyhodnotil skutkový stav veci. Podľa krajského súdu námietky navrhovateľa ohľadne

nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenia skutkového stavu v rozpore s obsahom spisov neobstoja, pretože odporca vyhodnotil žiadosť navrhovateľa z pohľadu dôvodov, ktoré navrhovateľ

uviedol počas azylového konania a vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu

navrhovateľa potrebné na posúdenie tejto žiadosti, ako aj na posúdenie bezpečnostných rizík

prípadného návratu navrhovateľa do Kolumbie a ustálil, že v prípade navrhovateľa absentuje prvok

perzekúcie v zmysle § 8 zákona o azyle a nebol preukázaný ani žiaden dôvod pre poskytnutie

doplnkovej ochrany.

Vo vzťahu k neudeleniu azylu poukázal na to, že odporca príbeh navrhovateľa nespochybnil,

no správne ho vyhodnotil ako taký, pre ktorý azyl nemožno udeliť, s odôvodnením,  

že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia a preukázanie opodstatnenej

obavy z prenasledovania z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných a hoci bol navrhovateľ

objektom únosu v roku 2008, stalo sa tak len kvôli jeho podobnosti s bratom – policajtom; teda  

ak aj v čase odchodu z Kolumbie existovali opodstatnené obavy z prenasledovania, absentuje tu

štvrtý z predpokladov udelenia azylu, pretože ako to navrhovateľ sám uviedol a počas konania aj

opakoval, k únosu a k problémom v minulosti došlo len na základe jeho podobnosti s bratom – dvojčaťom a to nie v dôsledku politických aktivít brata navrhovateľa, ani v dôsledku jeho rasy,

národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či pre uplatňovanie politických

práv a slobôd, ale len v dôsledku výkonu jeho povolania policajta. Takto teda nebol naplnený jeden

z predpokladov v zmysle § 8 zákona o azyle. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia navyše

spochybnil príbeh navrhovateľa, keď poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v konaní predložil

tlačové správy, z ktorých však vyplýva len to, že v júni 2008 bol oslobodený unesený muž menom

A.A. a žena V., nie však navrhovateľ. Navrhovateľ navyše nevyužil ponúknutú možnosť policajnej

ochrany ani možnosť interného presídlenia v rámci Kolumbie, čo samo o sebe vylučuje poskytnutie

medzinárodnej ochrany. Ako nepravdepodobné vyznieva podľa navrhovateľa tvrdenie, že by bol

v ostatných departmentoch stotožnený s bratom, keďže jeho brat bol len radovým policajtom, nie

osobou známou v celej Kolumbii, ako aj tvrdenie o nemožnosti dôverovať polícii, keďže v prípade

využitia ponúkanej možnosti policajnej ochrany, by osoby, ktoré by ju fakticky poskytovali, mali zjavne vedomosť o tom, že navrhovateľ je iba bratom policajta.

Krajský súd sa stotožnil aj s tou časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej bolo vyslovené,

že navrhovateľovi sa neposkytne doplnková ochrana, pretože navrhovateľovi nehrozí uloženie  

či výkon trestu smrti, sám nebol nikdy trestne stíhaný a v prípade návratu do Kolumbie by mu

nehrozilo zlé zaobchádzanie. Aj ak bol navrhovateľ skutočne unesený silami FARC, môže sa  

do Kolumbie vrátiť, pretože tieto sily nepôsobia v celom štáte a naopak – značná časť Kolumbie je

bezpečnou, kam sa navrhovateľ môže presídliť a únosy by mu tam nehrozili. Dodal, že hoci

Kolumbia už roky bojuje proti gerilám, všeobecná situácia nedosahuje úroveň vnútroštátneho

ozbrojeného konfliktu, v dôsledku ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa v prípade jeho

návratu ohrozená.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ zopakoval, že dôvodmi jeho žiadosti o azyl sú

obavy o vlastný život a bezpečnosť v Kolumbii, pretože bol niekoľkokrát terčom útoku povstalcov,

lebo sa podobá na svojho brata – dvojča, ktorý je policajtom, ako aj všeobecne nebezpečná situácia

v Kolumbii spôsobená viac ako 40 rokov trvajúcim bojom medzi vládou a gerilami, z ktorých

najsilnejšou je FARC. V minulosti bol opakovane terčom útokov, urážok, výhražných telefonátov

pre vzájomnú podobu s bratom, v roku 2006 sa mu povstalci vyhrážali smrťou a musel preto   3 mesiace prespávať mimo domu. Poukázal na to, že využil vnútroštátnu ochranu, keď dňa 6.9.2006

podal na prokuratúre trestné oznámenie. Jeho problémy sa vystupňovali 19.4.2008, keď počas cesty

autobusom doň nastúpili dvaja muži, ktorí mu prikázali s nimi vystúpiť, potom mu oznámili, že sú

z FARC a napriek preukázaniu svojej totožnosti a oznámeniu, že len jeho brat je policajt, ho uniesli.

Jeho spoluväzňom bol A.A. a strážil ich muž menom W., ktorý 4.6.2008 najprv prepustil R.

a 7.6.2008 zašiel aj s navrhovateľom na políciu, kde bol s ním spísaný záznam, jeho /navrhovateľa/

tam nechal a W. polícia dovolila odísť. Zdôraznil, že v spise je mnoho dôkazov svedčiacich o tom,

že v Kolumbii bol vystavený trvajúcemu nebezpečenstvu a ohrozeniu, ktoré vyplývali z toho, že

jeho brat bol policajt a jeho únos len potvrdil, že jeho obavy boli a sú opodstatnené.

Dodal, že na základe dostupných informácií o krajine pôvodu ako aj na základe jeho osobnej

skúsenosti je pochopiteľné, že odmietol využiť ponúknutú ochrany zo strany polície. Reálna

dostupnosť ochrany v krajine pôvodu bola podľa jeho názoru vyvrátená dôkazmi v spise, napr.

informáciami vyplývajúcimi zo Správy o krajine pôvodu „Všeobecná bezpečnostná a ľudsko-

právna situácia v súvislosti s ozbrojeným konfliktom v Kolumbii – problematika únosov“ (Amnesty

International). Poukázal najmä na faktickú beztrestnosť a nestíhateľnosť v súvislosti s únosmi. Preto

prijatie trestného oznámenia ani ponuku ochrany zo strany polície nemožno považovať za prejav

snahy štátnych orgánov, čomu svedčí aj to, že hoci na políciu prišiel so svojim „strážcom“ W.,

ktorý o únose a zadržiavaní jeho osoby vypovedal do zápisnice, policajný inšpektor ho nechal odísť.

K možnosti vnútroštátneho presídlenia navrhovateľ uviedol, že je potrebné vyhodnotiť túto

možnosť v kontexte konkrétneho prípadu, teda či možno od konkrétnej osoby vzhľadom na jeho

situáciu a osobné skúsenosti požadovať, aby žil bezpečný a normálny život v niektorej oblasti

krajiny svojho pôvodu. V súvislosti s tým poukázal na kritériá UNHCR vo vzťahu k vnútornému

presídleniu z júla 2003, podľa ktorých musí príslušný orgán vyhodnotiť, či je miesto presídlenia

prakticky, bezpečne a legálne dostupné pre konkrétnu osobu, či je agentom prenasledovania štát

(kedy vnútorné presídlenie nie je možné), alebo neštátny subjekt (tu neexistuje možnosť presídlenia,

ak existuje riziko, že človek bude aj v odporúčanej oblasti naďalej prenasledovaný) a či môže

človek viesť normálny život bez toho, aby bol vystavený neprimeraným ťažkostiam, biede, teda je

potrebné zvážiť osobné pomery človeka, existenciu minulého prenasledovania, bezpečnostnú

situáciu a rešpektovanie ľudských práv v mieste presídlenia, ako aj možnosť ekonomického prežitia. Odporcovi aj krajskému súdu navrhovateľ vytýkal, že sa týmito kritériami nezaoberali  

ani bližšie neoznačili oblasť, do ktorej by sa mohol bezpečne presídliť.

Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, že nevyužitie týchto foriem ochrany (vnútorné

presídlenie, ponúkaná možnosť policajnej ochrany) vylučuje poskytnutie medzinárodnej ochrany,

pretože medzinárodné právo nevyžaduje, aby jedinci vyčerpali všetky možnosti ochrany v rámci

svojej vlastnej krajiny predtým, ako požiadajú o azyl.

Krajskému súdu vytýkal, že sa stotožnil s tvrdením odporcu o neexistencii dôvodov   pre poskytnutie doplnkovej ochrany, keď z predložených podkladov vyplýva, že 40-ročný konflikt

má množstvo civilných obetí a ako Ministerstvo zahraničných vecí USA, tak aj Human Rights Watch a Amnesty International označujú situáciu v Kolumbii za „vnútorný ozbrojený konflikt“.

Na záver odvolania navrhovateľ vyslovil názor, že existuje dôvod aj pre udelenie azylu  

a to z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ktorú možno označiť ako „príslušníci

bezpečnostných síl Kolumbie a ich rodinní príslušníci“. Dôvodil, že táto skupina obyvateľstva je

v Kolumbii prenasledovaná, sú vystavení únosom, zastrašovaniu a zabíjaniu zo strany geríl,

predovšetkým FARC, ako neštátneho subjektu prenasledovania. Dodal, že je jedno, že on nie je

policajtom, podstatné je, že ho za policajta považovalo FARC a že práve z tohto dôvodu bol obeťou

ich útokov, zastrašovania a únosu.

Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd

rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok ako vecne

správny navrhol potvrdiť. Odporca uviedol, že FARC možno považovať za neštátneho pôvodcu

prenasledovania. Poukázal na to, že navrhovateľ ponúkanú ochranu polície odmietol, no relevantný

dôvod odmietnutia neuviedol, preto odporca naďalej zastáva názor, že štát bol navrhovateľovi

schopný a ochotný poskytnúť ochranu pred prípadným prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.  

K návrhu o udelenie azylu z humanitných dôvodov uviedol, že to je vecou správneho

uváženia odporcu a navrhovateľ neuviedol počas konania žiadnu skutočnosť, ktorá by to

podmieňovala. Stotožnil sa s tvrdením krajského súdu, že absentuje dôvod opodstatnených obáv z prenasledovania. Dôvodil, že navrhovateľ počas konania nepreukázal, že by mu v krajine pôvodu

hrozilo prenasledovanie alebo perzekúcia, či vážne bezprávie z dôvodov uvedených v Ženevskom

dohovore roku 1951 a v zákone o azyle.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je čiastočne dôvodné. Rozhodol  

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu  

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 14.9.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Podľa § 2 zákona o azyle sa na účely tohto zákona rozumie: b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve

alebo v osobitnom predpise,

c) doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,

d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných

ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom,

ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú

vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu,  

ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom,

e) pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia

1. štát,

2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť

jeho územia, alebo

3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie

sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym

bezprávím,

f) vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného

násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto

štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa  

v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu  

a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí

(ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny  

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,  

ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu  

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá  

a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred

písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby

podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho

ako 18 rokov.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).  

Podľa § 13c ods.1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,  

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa žiadateľ

nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi  

na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu a doplnkovej ochrany navrhovateľovi  

na území Slovenskej republiky nesplnením podmienok vyplývajúcich zo zákona o azyle.

Konštatoval, že navrhovateľ nemal problémy so štátnymi orgánmi a unesený bol len na základe

podobnosti so svojim bratom – dvojčaťom. Aj podľa trestného oznámenia mu bola ponúknutá

ochrana policajta v civile s permanentnou službou, čo však navrhovateľ nepovažoval za bezpečné.

Odporca preto mal za preukázané, že štátne orgány mali snahu navrhovateľovi pomôcť, o čom

svedčí jednak prijatie trestného oznámenia a tiež ponuka na ochranu. Uviedol, že navrhovateľ

nevyužil ani možnosť presídlenia do inej oblasti Kolumbie. Neposkytnutie doplnkovej ochrany

odôvodnil tým, že navrhovateľ v krajine pôvodu pracoval, študoval, podnikal a jeho problémy

vyplývali len pre jeho podobnosť s bratom, ktorý je policajt. Vyslovil presvedčenie, že ak by sa

navrhovateľ presídlil do inej oblasti Kolumbie, jeho problémy by určite prestali.

Zároveň vyslovil, že pre udelenie azylu z humanitných dôvodov neexistuje žiadne právny

nárok žiadateľa a je to len vecou správneho uváženia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj

administratívny spisu odporcu, zistil, že dňa 6.1.2009 požiadal navrhovateľ o udelenie azylu.  

Ako dôvod svojej žiadosti označil únos gerilami a jeho obavy, že sa znova môže dostať do ich rúk.  

Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 23.1.2009 vyplýva, že z krajiny pôvodu vycestoval

letecky na vlastný cestovný pas opatrený slovenskými vízami dňa 18.8.2008, 19.8.2008 priletel  

do Prahy, odkiaľ šiel autom do Francúzska a dňa 22.8.2008 dorazil do Toulouse, kde mu bolo

oznámené, že musí odísť na Slovensko vybaviť si legálny pobyt, keďže mal udelené slovenské víza.

Následne cestoval letecky do Viedne a odtiaľ do Košíc, kde požiadal o azyl.

Na otázku, čo bolo jeho cieľom pri odlete z Kolumbie uviedol, že chcel ísť na Slovensko,

ale po pristátí v Prahe odstal informácie od pani A., ktorá s ním cestovala, aby odišiel  

do Francúzska.

Na otázku, či bolo voči nemu vedené trestné konanie odpovedal, že trestne stíhaný nebol  

ani v Kolumbii, ani vo Francúzsku.

Na otázku, či bol členom nejakej politickej strany alebo hnutia uviedol, že nebol.

Na výzvu, aby uviedol dôvody svojej žiadosti o azyl uviedol svoje obavy z geríl a to,  

že sa môže znovu dostať do ich rúk. Uviedol, že 19.4.2008 cestoval autobusom z Papayan  

do Florencie, odkiaľ ho vzali povstalci s tým, že ho poznajú, že je policajt a odviezli ho do hôr.

Väzňom bol do 7.6.2008, kedy ho oslobodila polícia. Potom sa vrátil domov, no následne

kontaktoval pani A. z organizácie Fundacion Hogar De Paso. Dôvodom jeho žiadosti je strach

o svoj život.

Ďalej z dotazníka vyplýva, že brat navrhovateľa je radovým policajtom a je aj členom

disciplinárneho orgánu polície a že navrhovateľ nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi a predtým nemal ani problémy s povstalcami.

Na otázku, prečo neodišiel do inej časti Kolumbie odpovedal, že jeho brat je policajtom  

už 19 rokov a prešiel v rámci služby rôznymi časťami Kolumbie, preto si myslí, že by ho spoznali

a aj inde by mu hrozilo nebezpečenstvo zo strany povstalcov.

Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu uviedol, že má strach

z povstalcov, obáva sa o svoju bezpečnosť a tiež, že by mu možno polícia vytýkala, že nedodržal

víza.

Súčasťou administratívneho spisu sú aj fotografia navrhovateľa spolu s jeho bratom

dvojčaťom, fotokópia zápisnice spísanej na policajnom inšpektoráte dňa 8.8.2008, trestné

oznámenie navrhovateľa zo dňa 6.9.2006 a správy o krajine pôvodu z rôznych zdrojov.

Z úradného prekladu trestného oznámenia vyplýva, že ho podal navrhovateľ na prokuratúre

v Santander de Quilichao, kraj Cauca, dňa 6.9.2006 s tým, že gerily vyhlásili, že rodinní príslušníci

verejných síl predstavujú pre nich „vojenský terč“, pričom v jeho prípade je to ešte horšie kvôli

fyzickej podobe s bratom – dvojčaťom, ktorý je policajtom. Po dohode so zamestnávateľom mu  

pre jeho bezpečnosť bola upravená aj pracovná doba, musel prespávať v hoteloch, pretože sa mu

vyhrážali, aj telefonicky, že ho tam nechcú vidieť, urážali ho hrubými nadávkami, lebo si ho mýlia

s jeho bratom. Rovnako musel obmedziť svoju činnosť v nadácii Fundacion Hogar de Paso

Solidaridad (Prechodný domov – vzájomnosť), ktorej bol zakladajúcim členom. Uviedol, že mu

polícia síce ponúkla ochranu – policajta v civile s permanentnou službou, čo by však podľa jeho

názoru určite nebolo bezpečné, pretože každého člena policajného oddielu tu poznajú. Na otázku

prokurátora, či už v danej veci podal niekedy trestné oznámenie uviedol, že aby mohol podať aspoň

toto oznámenie, musel prísť v sprievode polície, lebo vždy, keď chcel oznámenie podať, mu bolo

povedané, že vyhrážky nespadajú do pôsobnosti prokuratúry, ale inšpekcie, pretože ide o náhodné

alebo menej vážne záležitosti. Preto navštívil inšpekcie, kde mu inšpektorka Dr. L. povedala, že

toto spadá do kompetencie prokuratúry.

Z úradného prekladu zápisnice úradu špeciálnej polície v Tacueyó, okres Toribio (Cauca),

spísanej policajným inšpektorom A. s oslobodeným rukojemníkom J. (navrhovateľom) dňa

8.8.2008 vyplýva, že dňa 7.6.2008 o 6.00 ráno sa dostavil W. s úmyslom vypovedať. W. uviedol, že chcel dezertovať z hnutia (mobilná kolóna Jacobo Arenas), preto sa rozhodol prepustiť A.A.R.

a J.J., ktorých dostal za úlohu strážiť. R. nechal v Palo Cauca spútaného reťazami, keď počul

prítomnosť armády, zľakol sa a vzal so sebou len J., ktorý bol preňho jedinou zárukou života, aby

sa mohol dostať do programu demobilizovaných a že si vždy myslel,   že ide o policajta, hoci J.

tvrdil opak. Preto polícii prenechal navrhovateľa a inšpektora prosil, aby ho neoznámil. Zo

zápisnice ďalej vyplýva, že W. opustil priestory inšpekcie a zanechal tam J. N., ktorý tvrdil, že ho

doviedli z autobusu.

V tejto zápisnici je ďalej zaznamenaná výpoveď navrhovateľa, z ktorej vyplýva, že ho  

2 muži vyzerajúci ako vidiečania vyzvali, aby s nimi vystúpil z autobusu, čo urobil a potom mu

oznámili, že ho zadržal front „Jacobo Arenas“ Revolučných síl Kolumbie – FARC. Hoci im ukázal

svoj preukaz totožnosti, neverili, že nie je policajtom. Počas pôsobenia svojho brata v Santander de

Quilichao bol obeťou telefonických vyhrážok, sledovania a pod. odviedli ho do hôr a pridelili ho k W., ktorý už mal na starosti uneseného menom A., dali mu na krk a ruky reťaze, zaobchádzali

s ním hrubo, podmienky boli zlé. Po nejakej dobe im W. oznámil svoj úmysel dezertovať a ich –

väzňov – prepustiť. A.A.R. nechal W. v dome neďaleko cesty z Palo do Calota a jeho vzal so sebou.

Zároveň navrhovateľ požiadal, aby jeho prepustenie ostalo utajené kvôli ochrane jeho rodiny

a najmä jeho brata.

S navrhovateľom bol vykonaný aj doplňujúci pohovor dňa 30.3.2009, z ktorého vyplýva,  

že bol unesený preto, že ho povstalci považovali za jeho brata – policajta, v zajatí bol asi 7 týždňov.

Výsledok ním podaného trestného oznámenia nepozná a dodal, že v Kolumbii trestné oznámenia

vedú málokedy k niečomu. A., zakladateľka nadácie FOHAPASO, ktorú kontaktoval asi dva dni po

prepustení únoscami a s ktorou pricestoval do Prahy a odtiaľ spolu cestovali do Francúzska, je

zrejme stále vo Francúzsku. V Prahe sa mali stretnúť s mužom menom C., no nedvíhal telefón a tak

sa rozhodli odísť do Francúzska.

Navrhovateľ na otázku, či skúmal možnosti presídlenia do inej oblasti Kolumbie, kde by ho

nikto nepoznal odpovedal, že by sa nikde v Kolumbii necítil bezpečne, lebo polícia, vojsko a ozbrojené skupiny sú premiešané a nikto nevie, kto je kto.

Na základe takto zisteného a doplneného skutkového stavu vydal odporca dňa 6.4.2009

rozhodnutie, ktorým vyslovil, že navrhovateľovi neudeľuje azyl a neposkytne mu doplnkovú

ochranu.  

Neposkytnutie azylu odôvodnil tým, že navrhovateľ nemal problémy so štátnymi orgánmi,

unesený bol len na základe podobnosti svojim bratom – policajtom, bola mu ponúknutá policajná

ochranu, ktorú však odmietol a nevyužil ani možnosť vnútorného presídlenia. Navrhovateľ nesplnil

zákonné podmienka pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle.

  Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní odporca

vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu

podľa § 8 a § 10 zákona o azyle.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu

žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú

škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom

kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len  

pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len

najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu

podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti

definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,  

a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne

nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. U navrhovateľa absentoval práve dôvod obáv z prenasledovania alebo vážneho bezprávia tak, ako je vymedzený zákonom – teda z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických

názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku a opakovane aj v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu žiadal udelenie azylu tvrdiac, že má obavy z prenasledovanie pre jeho príslušnosť k sociálnej

skupine, ktorú označil ako „príslušníci bezpečnostných zložiek a ich rodinní príslušníci“.

Zákon upravuje pojem „sociálna skupina“ v § 109a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle tak,  

že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené

charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku

alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala

byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti  

od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú  

na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak,

že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať obavy navrhovateľa

z prenasledovania či vážneho bezprávia zo strany geríl (FARC) ako neštátnych pôvodcov

prenasledovania a vážneho bezprávia z dôvodu, že je bratom policajta, teda člena bezpečnostných

zložiek, ktorí sú často terčom únosov, za také, ktoré by bolo možné podradiť pod obavy

z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, ani zo žiadneho iného dôvodu, ktoré sú

taxatívne vymedzené v § 8 zákona o azyle. Navrhovateľ totiž nebol terčom urážok, vyhrážok

a nakoniec únosu z toho dôvodu, že bol bratom policajta, teda že ide o rodinného príslušníka člena

bezpečnostných zložiek, ale len preto, že si ho povstalci s policajtom splietli pre jeho fyzickú

podobnosť s bratom, nakoľko ide o dvojčatá.

Treba tiež dodať, že v prípade ak sú pôvodcami prenasledovania alebo vážneho bezprávia

neštátni pôvodcovia, je ďalším zákonným znakom to, že možno preukázať, že štát, prípadne

politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť

jeho územia, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym

bezprávím. Zo vykonaných dôkazov je však preukázané, že navrhovateľovi bola ponúknutá

policajná ochrana, teda štát bol ochotný navrhovateľovi ochranu pred gerilami poskytnúť.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho

orgánu i krajského súdu, že u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani

z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, pričom treba zdôrazniť, že poskytnutie

azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou správneho uváženia príslušného

správneho orgánu.

Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie

doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym

bezprávím sa podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, vážne a individuálne

ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas

medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Odporca konštatoval, že ani jedna

z uvedených možností vážneho bezprávia sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Žiadateľ

v krajine pôvodu pracoval, študoval, podnikal a jeho problémy vyplývali len z toho, že si ho mýlili

s jeho bratom – dvojčaťom, ktorý je policajtom, pričom tieto problémy by určite zmizli, keby sa

žiadateľ presídlil do inej oblasti Kolumbie.

Na rozdiel od krajského súdu však odvolací súd záver odporcu o neexistencii predpokladov

pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, považoval za nepodložený a nesprávny.

Odporca v časti odôvodnenia rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1

zákona o azyle len stroho konštatoval, že problémy navrhovateľa vyplývajúce z jeho podobnosti

s bratom by určite prestali v prípade jeho presídlenia do inej časti krajiny. Krajský súd konštatoval,

že konflikt v Kolumbii nedosahuje úroveň vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, v dôsledku

ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa v prípade jeho návratu ohrozená.

Zo správ o krajine pôvodu (Správa Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní

ľudských práv v Kolumbii v roku 2008; Human Rights Watch: World Report 2009, Columbia –events of 2008, z januára 2010; Amnesty International – „Leave us in peace“ z 28.10.2008;

UNHCR: Colombia reporta violaciones de derechos humanos por partes de conflicto armado,

3.4.2009) vyplýva, že v Kolumbii pretrváva vnútorný ozbrojený konflikt medzi vládou a teroristickými skupinami, najmä FARC a ELN. V konfliktných oblastiach prebiehajú intenzívne

boje. Gerily pokračujú v únosoch, používajú nášľapné míny, verbujú detských bojovníkov, často sa

objavujú správy a mimosúdnych popravách civilistov vykonávaných armádou. Objavili sa prípady,

v ktorých aj bezpečnostné sily jednali v rozpore so zákonom. FARC aj ELN porušujú ľudské práva

– zabíjajú z politických dôvodov, aj bývalých členov bezpečnostných zložiek a miestnych

predstaviteľov, dochádza k násilným zmiznutiam, masívnym núteným presídleniam. Orgány činné

v trestnom konaní sú zastrašované a v krajine panuje faktická beztrestnosť, keď sa trestné

oznámenia často len zakladajú a nič sa na ich podklade ďalej nedeje; beztrestnosť a nestíhateľnosť

sú základným činiteľom tohto konfliktu a vedomie, že páchatelia zločinov nebudú potrestaní je

jasným odkazom pre obete týchto činov, že hľadať spravodlivosť je zbytočné. Z týchto správ ďalej vyplýva, že za posledných 20 rokov bolo zabitých viac ako 70 000 ľudí, z toho väčšinu tvorili

civilisti, takmer 4 milióny obyvateľov bolo násilne presídlených, od začiatku konfliktu sa obeťami

zmiznutia stalo až 30 000 ľudí, z tohto v posledných 10 rokov viac ako 20 000. Presné čísla nie sú

známe, pretože porušovanie ľudských práv vo väčšine prípadov obete ani nenahlásia. Oficiálne

správy deklarujú krajinu za takú, ktorá už prekonala svoju krvavú minulosť, no skutočnosť je iná.

Prebiehajúci vnútorný ozbrojený konflikt, v tomto prípade medzi vládou a teroristickými

skupinami (najmä FARC a ELN), spolu s existenciou vážnych dôvodov domnievať sa,  

že navrhovateľ by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho  

a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, za situácie, keď je z podkladov

administratívneho spisu preukázané, že terčom násilia, únosov a iných foriem ohrozenia života

alebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti (navrhovateľ tvrdil, že sám bol obeťou únosu gerilami)

a že dokonca tvoria väčšinu z obetí konfliktu, je jednou zo skutočností, ktorá v zmysle § 2 písm. f/

zákona o azyle patrí medzi formy „vážneho bezprávia“. Preto podľa názoru odvolacieho súdu

krajský súd i odporca nesprávne a neúplne vyhodnotili podklady a správy o krajine pôvode, ktoré

mali k dispozícii, keď dospeli k záveru, že niet predpokladov pre poskytnutie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, aby sa odporca v ďalšom konaní zameral na zistenie skutočnej a aktuálnej situácie v Kolumbii z hľadiska existencie a trvania

vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu ako aj možností faktickej ochrany civilistov pred násilím. Súd

pritom poznamenáva, že vzhľadom na navrhovateľom vyslovené obavy o svoju bezpečnosť v súvislosti s prebiehajúcim konfliktom bude potrebné vyhodnotiť tieto tvrdenia aj z pohľadu

vyhodnotenia opodstatnenosti jeho strachu.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe

potvrdenia rozsudku v časti, ktorou krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu o neudelení azylu  

zmeny rozsudku krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie odporcu o neposkytnutí

doplnkovej ochrany tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.  

O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 224

ods. 2 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP. Navrhovateľovi, ktorý síce bol sčasti v konaní úspešný,

náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s § 151 ods. 1 OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. septembra 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová