Najvyšší súd

1Sža/69/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci

navrhovateľa: H., nar. X., právne zastúpeného A., proti odporcovi: Oddelenie azylu Policajného

zboru Humenné, Nemocničná č. 1, Humenné, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p.

UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-10/2010 zo dňa 17.3.2010, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/4/2010-33 zo dňa 30.4.2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 1Sp/4/2010-33 zo dňa 30.4.2010   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. p. UHCP-

RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2/2010 zo dňa 17.3.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/

zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej  

len zákon) zaistil dňom 17.3.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov (podľa § 62 ods. 3 zákona) a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov

Sečovce. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Krajský súd mal za preukázané, že zo strany odporcu došlo k zákonnému postupu, k získaniu dostatočných podkladov pre vydanie rozhodnutia o zaistení, k ich prevereniu a k vydaniu

správneho a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Krajský súd konštatoval, že v konaní bola

preukázaná existencia rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa ako aj vykonateľného rozhodnutia

Migračného úradu MVSR zo dňa 12.3.2010, ktorým bolo konanie o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky z dôvodu podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené.  

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a poukázal na ustanovenia

Dohovoru, v zmysle ktorých sa pre pozbavenie osobnej slobody vyžaduje, aby bolo uskutočnené  

na základe zákonom ustanoveného postupu a aby disponovalo atribútom zákonnosti, pričom

zákonnosť znamená efektívnosť a účelnosť pozbavenia osobnej slobody. Argumentoval,  

že rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo vykonateľné, pretože proti nemu podal

odvolanie, o ktorom nebolo v čase zaistenia rozhodnuté. Namietal tiež, že rozhodnutie o zaistení

nemožno považovať za efektívne a tvrdil, že odporca mal skúmať, či je toto zaistenie za účelom

administratívneho vyhostenia efektívne č i spĺňa účel.

Ďalej dôvodil, že je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky a preto nemôže obstáť

tvrdenie odporcu, že sa tu nachádza neoprávnene. Rozhodnutie o zastavení konania o azyl ešte

nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal rozklad. Na veci podľa navrhovateľa nič

nemení ani skutočnosť, že rozhodnutie o zastavení konania nemá odkladný účinok.

Zdôraznil, že v danom prípade neboli splnené podmienky v zmysle čl. 5 Dohovoru a zaistenie nebolo ani efektívne ani účelné.

Namietal, že rozhodnutie odporcu nie je zrozumiteľné, určité a presvedčivé, pretože k veci

zaistenia toto rozhodnutie len uvádza, že navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky

neoprávnene, vyratúva zákonné ustanovenia o zaistení navrhovateľa a konštatuje splnenie

podmienok pre vydanie tohto rozhodnutia, čo nemožno považovať za odôvodnené rozhodnutie tak, ako si to vyžaduje § 47 ods. 3 SP. Touto námietkou vznesenou už v opravnom prostriedku sa

krajský súd ani nezaoberal a navyše sám krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,  

že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.  

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

ako vecne správny. Poukázal na to, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo

rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. UHCP-RHCP-OA-HE-AK-ZVC-2/2010 zo dňa

17.3.2010. Dôvodil, že skončenie azylového konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle je

vzhľadom na vykonateľnosť rozhodnutia dôvodom pre začatie konania o administratívnom

vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky.

K otázke efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa uviedol, že k zaisteniu došlo

v súlade so zákonom a zákonom ustanoveným postupom. Uviedol, že v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/

zákona bol navrhovateľ zaistený na výkon administratívneho vyhostenia a keďže ešte počas

azylovej procedúry opustil územie Slovenskej republiky, bolo tu dané dôvodné podozrenie, že by sa

navrhovateľ snažil vyhnúť výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení nelegálnym pobytom

v inom štáte EÚ. Zdôraznil, že zaistenie navrhovateľa nebolo len v súlade s § 62 ods. 1 zákona,  

ale takéto obmedzenie osobnej slobody korešponduje aj s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Odporca dodal, že pri rozhodovaní

o zaistení ako aj o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sa opieral o rozhodnutie

Migračného úradu MV SR zo dňa 12.3.2010 ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010, ktorým bolo konanie o azyle podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené. Pri hodnotení účelnosti zaistenia

odporca skúmal aj to, či existoval reálny predpoklad realizácie vyhostenia navrhovateľa z územia Slovenskej republiky a zistil, že formálne existujú dôvody zaistenia a existuje aj reálny predpoklad

realizácie vyhrotenia, pretože navrhovateľ pochádza zo štátu, ktorý vydáva náhradné cestovné

doklady.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu odvolacích dôvodov a dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.9.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ opakovane neúspešne žiadal

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Prvýkrát dňa 6.7.2008 pred pracovníkmi

Oddelenia azylu PZ Humenné. Po komplexnom posúdení žiadosti vydal dňa 23.9.2008 Migračný

úrad MV SR rozhodnutie MU-420/PO-Ž-2008, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl s poukazom  

na § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona o azyle, neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1  

a § 20 ods. 4 zákona o azyle a nezistil ani žiadne skutočnosti v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona

brániace jeho návratu do Afganistanu. Po rozhodnutí o opravnom prostriedku na krajskom súde

a o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu na Najvyššom súde Slovenskej republiky nadobudlo

toto rozhodnutie právoplatnosť dňa 15.2.2010.

Druhýkrát požiadal navrhovateľ o udelenie azylu dňa 1.3.2010 pred pracovníkmi Oddelenia

azylu PZ Gbely Adamov. S navrhovateľom bol dňa 3.3.2010 za účelom zdôvodnenia jeho

opakovanej žiadosti o azyl vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého neuviedol žiadne nové

skutočnosti a vyhlásil, že sa pridržiava svojich pôvodných dôvodov, ktoré uviedol

v predchádzajúcom konaní o azyle. Migračný úrad MV SR dospel k záveru, že neboli zistené

žiadne dôvody, ktoré by mali podstatný vplyv na zmenu pôvodného rozhodnutia a preto

rozhodnutím ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010 konanie o azyle s poukazom na § 19 ods. 1 písm. i/

zákona o azyle zastavil. V rozhodnutí tiež poukázal na nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa,  

keď navrhovateľ v októbri 2009 opustil územie Slovenskej republiky a odišiel do Rakúska,  

kde uviedol pred rakúskymi štátnymi orgánmi úplne iné údaje, teda samotná identita navrhovateľa

je pochybná a nedôveryhodná.

Ďalej z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ dňa 17.3.2010 podal  

na Oddelení azylu PZ Humenné do zápisnice vysvetlenie a takto bolo zistené, že navrhovateľ sa na

území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a  

bez povolenia príslušných štátnych orgánov. Z tohto dôvodu bolo dňa 17.3.2010 vydané

rozhodnutie č. p. UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-11/2010 o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na 3 roky s poukazom na § 57 ods. 1 písm. b/ prvý

bod zákona.

V tomto konaní preskúmavaným rozhodnutím odporcu č. p. UHCP-RHCP-PO-OA-HE-

ZVC-2-10/2010 bol navrhovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona dňa 17.3.2010 o 11.00 hod.

zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov a umiestnený podľa § 62 ods. 4

zákona v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce s odôvodnením, že navrhovateľ sa

zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Odporca v odôvodnení poukázal na § 59

ods. 1 písm. b/, d/ zákona, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia

o administratívnom vyhostení, ak možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným

spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak

nemožno jeho totožnosť zistiť a ak cudzinec nemôže vycestovať, lebo nemá platný cestovný doklad

alebo prostriedky na vycestovanie. Odporca pri vydaní rozhodnutia vychádzal aj zo skutočnosti,  

že v konaní bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu

vstupu na územie Slovenskej republiky.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu. V poučení rozhodnutia odporca uviedol, že podanie opravného

prostriedku nemá v zmysle § 62 ods. 6 zákona odkladný účinok.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 62 ods. 3 zákona cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac

však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac  

o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad  

v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu   a osobnú bezpečnosť,

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha

konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní

o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje

sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana  

a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem

nasledujúpcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie, alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nedovolenému

vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1

písm. a/ zákona preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,

za ktorú označil existenciu rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa  

č. p. UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-11/2010 zo dňa 17.3.2010, ktoré navrhovateľ prevzal dňa

17.3.2010 ako aj existenciu právoplatného rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-

420/PO-Ž-2008 zo dňa 23.9.2008 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany

a rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010 zo dňa 12.3.2010 o zastavení

azylového konania. Samotné zaistenie navrhovateľa pritom ešte neznamená jeho vyhostenie  

z územia Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa  

za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a v postupe odporcu

ani krajského súdu nezistil žiadne pochybenia. K námietke navrhovateľa, že v čase vydania rozhodnutia o jeho zaistení bol oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, pretože

rozhodnutie o zastavení konania o azyle ešte nenadobudlo právoplatnosť, odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že Migračný úrad MV SR svojim rozhodnutím ČAS: MU-420/PO-Ž-2008 zo dňa

23.9.2008 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky, ako aj o neexistencii prekážok jeho vrátenia do Afganistanu a toto

rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť. Konanie o poslednej žiadosti navrhovateľa o azyl

Migračný úrad MV SR rozhodnutím ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010 zo dňa 12.3.2010 zastavil

s poukazom na § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. Podanie opravného prostriedku proti tomuto

zastavujúcemu rozhodnutiu nemá odkladný účinok, teda rozhodnutie je vykonateľné, o čom bol

navrhovateľ správne poučený. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou navrhovateľa,

že preskúmavané správne rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle § 47 SP, nakoľko je z neho

zrejmé, čo bolo podkladom pre jeho vydanie a je zrozumiteľné a presvedčivé.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa   podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať  

za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa

nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny

potvrdil.

Na záver je potrebné uviesť, že krajský súd v záhlaví aj vo výroku chybne označil

preskúmavané rozhodnutie odporcu č. ÚHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2/2010 zo dňa 17.3.2010, namiesto UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-10/2010, čo však nespochybňuje skutočnosť,  

že krajský súd na základe podaného opravného prostriedku preskúmaval rozhodnutie odporcu

o zaistení navrhovateľa zo dňa 17.3.2010.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 OSP, tak, že   navrhovateľovi ako

neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. septembra 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová