Najvyšší súd

1Sža/67/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci

navrhovateľa: V., nar. X., právne zastúpeného A., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície

Policajného zboru Dunajská Streda, Ádorská č. 34, Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-7/2010 zo dňa 27.1.2010, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 10Sp/7/2010-48 zo dňa 14.4.2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave  

č. k. 10Sp/7/2010-48 zo dňa 14.4.2010   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. p. MV-

UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-7/2010 zo dňa 27.1.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/

zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej  

len zákon) zaistil dňom 27.1.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.7.2010  

(podľa § 62 ods. 3 zákona) a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu

navrhovateľovi nepriznal.

Krajský súd mal za preukázané, že zo strany odporcu došlo k zákonnému postupu, k získaniu dostatočných podkladov pre vydanie rozhodnutia o zaistení, k ich prevereniu a k vydaniu

správneho a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Krajský súd konštatoval, že v konaní bolo

nesporné, že 27.1.2010, kedy bolo vydané rozhodnutie o zaistení, bolo vydané aj rozhodnutie

o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky pod č. p. MV- UHCP-

RHCP-BA-DS-AV-1-5/2010 a navrhovateľ bol vyhostený 5.3.2010. Odporca navrhovateľa zaistil

z dôvodu, že na území Slovenskej republiky sa nachádzal neoprávnene, bez platného cestovného

dokladu a bez povolenia príslušných orgánov Slovenskej republiky.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, že zaistenie za účelom vyhostenia umožňuje aj čl. 5

ods. 1 písm. b/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) a preto

konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade so zákonom aj v súlade s Dohovorom.

Námietku navrhovateľa o nezákonnosti rozhodnutia pre nesplnenie atribútov účelnosti

a efektívnosti považoval krajský súd za irelevantnú, pretože 5.3.2010 o 7.30 hod. bol vyhostený

pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké na základe vyššie uvedeného

rozhodnutia o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky

na dobu 3 rokov do 26.1.2013. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pretože podľa krajského súdu je toto

zrozumiteľné, určité, presvedčivé a spĺňa všetky náležitosti stanovení v § 47 Správneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a poukázal na ustanovenia

Dohovoru, v zmysle ktorých sa pre pozbavenie osobnej slobody vyžaduje, aby bolo uskutočnené  

na základe zákonom ustanoveného postupu a aby disponovalo atribútom zákonnosti, pričom

zákonnosť znamená efektívnosť a účelnosť pozbavenia osobnej slobody. Argumentoval, že v čase

vydania rozhodnutia o zaistení bol žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky a rozhodnutie

vo veci azylu v tomto čase ešte nebolo právoplatné a preto nemožno konštatovať, že sa na území

Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene. Podľa jeho názoru nebolo možné ani aplikovať § 62 ods. 2 zákona, pretože toto ustanovenie umožňuje pokračovanie v zaistení osoby, ktorá v zaistení

požiadala o azyl, čo však nebol jeho prípad, pretože on bol zaistený už v postavení žiadateľa o azyl.

Uviedol, že realizácia administratívneho vyhostenia nesúvisí so zákonnosťou či

nezákonnosťou rozhodnutia o zaistení, ktorým bol pozbavený svojej osobnej slobody a dodal,  

že nebol ani v situácii, pre ktorú by musel byť pozbavený osobnej slobody, pretože nespáchal

žiaden trestný čin, nebolo proti nemu vznesené obvinenie, ani sa nenachádzal na území Slovenskej

republiky neoprávnene. Zdôraznil, že v danom prípade neboli splnené podmienky v zmysle čl. 5

Dohovoru – zákonom stanovený postup a zákonnosť rozhodnutia.

Krajskému súdu vytýkal, že aj bez ďalšieho len skonštatoval, že posudzovanie

neefektívnosti a neúčelnosti rozhodnutia je z dôvodu realizácie vyhostenia navrhovateľa

irelevantným, čím ho poškodil na jeho medzinárodne garantovaných právach. Nestotožnil sa  

ani s konštatovaním krajského súdu, že rozhodnutie odporcu je zrozumiteľné, určité a presvedčivé,

pretože k veci zaistenia toto rozhodnutie len uvádza, že navrhovateľ sa nachádza na území

Slovenskej republiky neoprávnene, vyratúva zákonné ustanovenia o zaistení navrhovateľa

a konštatuje splnenie podmienok pre vydanie tohto rozhodnutia, čo nemožno považovať  

za odôvodnené rozhodnutie tak, ako si to vyžaduje § 47 ods. 3 SP.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,  

že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.  

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

ako vecne správny. Poukázal na to, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu prvýkrát dňa 7.7.2003,

no počas konania bez udania dôvodu opustil tábor a viac sa doň nevrátil, preto bolo konanie o azyle

zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle. Druhýkrát požiadal navrhovateľ o azyl dňa

14.9.2004, no konanie bolo opäť zastavené potom, čo navrhovateľ svojvoľne a bez udania dôvodu

opustil tábor. Po tretíkrát požiadal navrhovateľ o azyl potom, čo bol na Slovensko vrátený

z Nemecka a jeho žiadosť o azyl bola po komplexnom zhodnotení zamietnutá ako zjavne

neopodstatnená podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňa 21.3.2006. Konanie o štvrtej žiadosti bolo znovu zastavené a rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 11.4.2008. Piatykrát požiadal navrhovateľ o azyl 15.4.2008 a po komplexnom zhodnotení žiadosti rozhodol Migračný úrad tak, že navrhovateľovi podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1

zákona o azyle neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 neudelil doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky a zároveň podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že v prípade

navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia na Ukrajinu. Rozhodnutie

Migračného úradu č. p. MU-194-17/PO-Ž-2008 zo dňa 21.5.2008 nadobudlo právoplatnosť dňa

20.10.2009 potom, čo krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu na opravný prostriedok

navrhovateľa a Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu

krajského súdu toto potvrdil.

Ďalej odporca uviedol, že za účelom zdôvodnenia opakovanej žiadosti navrhovateľa bol

s ním 4.1.2010 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že sa pridržiava svojich tvrdení

z predchádzajúcich konaní. Po poučení navrhovateľa a komplexnom posúdení veci dospel

Migračný úrad k záveru, že ani dodatočné dôvody navrhovateľa nemožno spájať s perzekúciou

v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951 a teda nemajú žiaden vplyv na zmenu pôvodného

rozhodnutia č. p. MU-194/PO-Ž-2008 zo dňa 21.5.2008. Vzhľadom k tomu, že v predchádzajúcom

konaní sa rozhodlo o neudelení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany a neboli zistené ani žiadne

prekážky jeho administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a zároveň v súčasnom konaní neuviedol

navrhovateľ žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil, rozhodol

Migračný úrad tak, že rozhodnutím č. p. MU-825-17/PO-Ž-2009 v zmysle § 19 ods. 1 písm. i/

zákona o azyle konanie o udelenie azylu zastavil.

Odporca uviedol, že navrhovateľ bol 27.1.2010 kontrolovaný hliadkou polície   v PT Rohovce a po zistení, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bol

predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, kde sa vyjadril do zápisnice tak,

že nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, nemá tu žiadnych rodinných príslušníkov a nemá

ani žiadne finančné prostriedky. Bolo teda zistené, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky

zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov.

Nakoľko bol naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie cudzinca v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/

prvý bod zákona, bolo vydané rozhodnutie č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-5/2010

o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu  

3 rokov, do 26.1.2013. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.5.2010.

Odporca považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôveryhodné, irelevantné,

neopodstatnené a špekulatívne. Zdôraznil, že konanie o udelenie azylu bolo zastavené podľa § 19

ods. 1 písm. i/ zákona o azyle a v poučení bolo uvedené, že proti rozhodnutiu možno podať rozklad,

ktorý však nemá odkladný účinok. Podľa § 52 ods. 2 SP je teda toto rozhodnutie vykonateľné.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť po rozkladovom konaní dňa 6.4.2010. Ďalej poukázal  

na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, v zmysle ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem

zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému

vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Odporca

zdôraznil, že cudzinec počas celého konania o žiadosti o azyl, aj o administratívnom vyhostení

a zaistení vystupoval ako osoba bez štátnej príslušnosti, no napriek tomu, mu bol zabezpečený

náhradný cestovný doklad Ukrajiny.

Ďalej odporca poukázal na ustanovenia Smernice Rady č. 2001/40/ES z 28.5.2001

o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín. V zmysle čl. 3

písm. b/ tejto smernice štátny príslušník tretej krajiny podlieha rozhodnutiu o vyhostení, ak je toto

založené na tom, že nesplnil vnútroštátne predpisy pre vstup a pobyt cudzincov. Poukázal tiež  

na oprávnenie policajta (v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona) zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Zdôraznil, že nevyhnutným

podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle tohto ustanovenia preukázanie existencie

rozhodnutia o administratívnom vyhostení, čo skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozsudku sp. zn. 1Sža/37/2009 zo dňa 3.11.2009.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť

dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.9.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ opakovane neúspešne žiadal

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Prvýkrát dňa 7.7.2003 pred pracovníkmi Útvaru

policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Počas konania o azyle však bez udania dôvodu opustil OPZ Gabčíkovo a viac sa doň nevrátil. Preto bolo konanie o azyle rozhodnutím č. p. MU-3168/PO-Ž/2003 podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené. Uvedené rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 15.10.2003.

Druhýkrát požiadal navrhovateľ o udelenie azylu dňa 14.9.2004 pred pracovníkmi

Oddelenia hraničnej kontroly PZ Bratislava – Rusovce. Navrhovateľ však dňa 14.10.2004 opäť

počas konania svojvoľne a bez udania dôvodu opustil PZ Gabčíkovo a viac sa doň nevrátil. Preto

bolo aj konanie o tejto žiadosti zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle pod č. p. MU-

7697/PO-Ž/2004; právoplatnosť nadobudlo rozhodnutie 7.11.2004.

Po vrátení navrhovateľa na územie SR z územia Nemecka sa s navrhovateľom  

dňa 14.2.2006 vykonal vstupný pohovor. Migračný úrad MV SR rozhodnutím č. p. MU-190-10/PO-

Ž-2006 podľa 12 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle zamietol jeho žiadosť ako zjavne neopodstatnenú

a zároveň rozhodol, že sa na účastníka konania podľa § 47 zákona o azyle nevzťahuje zákaz

vyhostenia na Ukrajinu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.3.2006.

Navrhovateľ požiadal o azyl po štvrtýkrát dňa 13.3.2008 pred pracovníkmi Oddelenia azylu

PZ Adamov – Gbely. Migračný úrad MV SR po komplexnom zhodnotení žiadosti vydal dňa

2.4.20208 rozhodnutie pod č. p. MU-139-18/PO-Ž-2008, ktorým konanie o azyle podľa § 19 ods. 1

písm. i/ zákona o azyle zastavil. Rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 11.4.2008.

Piatykrát požiadal navrhovateľ o azyl dňa 15.4.2008 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ

Adamov – Gbely. Migračný úrad MV SR po komplexnom posúdení jeho žiadosti rozhodnutím  

č. p. MU-194-17/PO-Ž-2008 zo dňa 21.5.2008 rozhodol tak, že navrhovateľovi podľa § 13 ods. 1  

a § 20 ods. 1 zákona o azyle azyl neudelil, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu

neudelil ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky a zároveň podľa § 20 ods. 4 zákona

o azyle rozhodol, že neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia navrhovateľa na Ukrajinu.

Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok na krajský súd, ktorý správne rozhodnutie

potvrdil. Po potvrdení rozhodnutia krajského súdu Najvyšším súdom Slovenskej republiky

v odvolacom konaní nadobudlo rozhodnutie Migračného úradu MV SR právoplatnosť  

dňa 20.10.2009.

S navrhovateľom bol dňa 4.1.2010 za účelom zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti o azyl

vykonaný vstupný pohovor v Záchytnom tábore Humenné. Navrhovateľ tu vyhlásil, že sa

pridržiava svojich pôvodných výpovedí v predchádzajúcich konaniach o azyle. Odporca zdôraznil,

že pred každým vstupom do azylového konania bol navrhovateľ vždy riadne poučený o svojich

právach a povinnostiach a Migračný úrad MV SR už rozhodol o žiadosti navrhovateľa

v predchádzajúcom konaní aj ako o osobe bez štátnej príslušnosti a pretože Migračný úrad MV SR

dospel k záveru, že ani dodatočné dôvody navrhovateľa nemožno spájať s perzekúciou v zmysle

Ženevskej konvencie z roku 1951, teda že nemajú žiaden podstatný vplyv na zmenu pôvodného

rozhodnutia č. p. MU-194-17/PO-Ž-2008 zo dňa 21.5.2008, rozhodnutím č. p. MU-825-17-PO-Ž

2009 konanie o azyle s poukazom na § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavil.

Ďalej z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol dňa 27.1.2010

kontrolovaný v PT Rohovce hliadkou polície a keďže bolo zistené, že sa území Slovenskej

republiky zdržiava neoprávnene, bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície OPZ Dunajská

Streda, kde s ním bola spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia. Takto bolo zistené, že navrhovateľ sa

na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a  

bez povolenia príslušných štátnych orgánov. Z tohto dôvodu bolo dňa 27.1.2010 vydané

rozhodnutie č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-5/2010 o administratívnom vyhostení a určení

zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na 3 roky s poukazom na § 57 ods. 1 písm. b/ prvý

bod zákona. Rozhodnutím č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-4/2010 zo dňa 27.1.2010 odporca

vylúčil odkladný účinok výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa - cudzinca

bez štátnej príslušnosti.

V tomto konaní preskúmavaným rozhodnutím odporcu č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-

AV-1-7/2010 zo dňa 27.1.2010 bol navrhovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona dňa 27.1.2010

o 12.20 hod. zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.7.2010 (§ 62 ods. 3 zákona)

a umiestnený podľa § 62 ods. 4 zákona v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov

s odôvodnením, že navrhovateľ sa ako vízový cudzinec zdržiaval na území Slovenskej republiky

bez platného víza alebo povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou

zo zmluvných strán, čim navrhovateľ porušil čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského

dohovoru a teda zdržiaval sa na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Odporca v odôvodnení

poukázal na § 59 ods. 1 písm. d/ zákona, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak cudzinec nemôže vycestovať, lebo nemá platný

cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Zároveň odporca poukázal na čl. 5 ods. 1  

písm. f/ Dohovoru, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť osobnej slobody okrem zákonného

zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu  

na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Odporca na záver

odôvodnenia skonštatoval, že sú splnené podmienky § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, pretože v konaní

bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie

Slovenskej republiky.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 62 ods. 3 zákona cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac

však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac   o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho

administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad  

v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu   a osobnú bezpečnosť,

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha

konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní

o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje

sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana  

a skutkový stav sa podstatne nezmenil alebo

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1  

písm. a/ zákona preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,  

za ktorú označil existenciu rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa  

č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-5/2010 zo dňa 27.1.2010. Uvedené rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 7.5.2010. Odporca rozhodnutím č. p. MV-UHCP-RHCP-BA-DS-AV-1-3/2010

zo dňa 27.1.2010, právoplatným dňom 27.1.2010, vylúčil odkladný účinok výkonu rozhodnutia

o administratívnom vyhostení navrhovateľa s odôvodnením existencie naliehavého verejného

záujmu pre okamžité zabezpečenie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení

zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky. Zo zápisnice o vyhostení cudzinca z územia

Slovenskej republiky č. p. UHCP-14-15/UPZC-M-2010-U zo dňa 5.3.2010 je navyše zrejmé,  

že navrhovateľ bol z územia Slovenskej republiky dňa 5.3.2010 cez hraničný priechod Vyšné

Nemecké už vyhostený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa  

za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a v postupe odporcu

ani krajského súdu nezistil žiadne pochybenia. K námietke navrhovateľa, že v čase vydania rozhodnutia o jeho zaistení bol oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, pretože

rozhodnutie o zastavení konania o azyle ešte nenadobudlo právoplatnosť, odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že Migračný úrad MV SR svojim rozhodnutím č.p. MU-194/PO-Ž-2008 zo dňa

21.5.2008 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky, ako aj o neexistencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia na Ukrajinu

a toto rozhodnutie nadobudlo dňa 20.10.2009 právoplatnosť. Konanie o poslednej žiadosti

navrhovateľa o azyl Migračný úrad MV SR rozhodnutím ČAS: MU-825-17/PO-Ž-2009 zo dňa

19.1.2010 zastavil s poukazom na § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. Podanie opravného

prostriedku proti tomuto zastavujúcemu rozhodnutiu nemá odkladný účinok, teda rozhodnutie je vykonateľné, o čom bol navrhovateľ správne poučený. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou

námietkou navrhovateľa, že správne rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle § 47 SP, nakoľko je z neho zrejmé, čo bolo podkladom pre jeho vydanie a je zrozumiteľné a presvedčivé.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa   podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať  

za rozhodnutie   vydané   v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie

potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam

navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne

správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 OSP, tak, že   navrhovateľovi ako

neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. septembra 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová