Najvyšší súd
1Sža/65/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca v právnej veci
navrhovateľa: D.L., nar. X., resp. X., resp. X., alias P., nar. X., štátny príslušník Nepálu, naposledy
bytom T., t. č. P., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad,
Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. MU-337-19/PO-Ž-
2008 zo dňa 2.9.2008, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Saz/67/2008-103 zo dňa 31.3.2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/67/2008-103 zo dňa 31.3.2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. MU-337-
19/PO-Ž-2008 zo dňa 2.9.2008, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej
republiky z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených v § 8 až § 10 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“),
neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle a súčasne podľa
§ 20 ods. 4 zákona o azyle vyslovil, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia
do Nepálu podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona o azyle (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). O trovách
rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal a trovy tlmočného bude
znášať štát.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a pre značné rozpory vo vyjadreniach v správnom
konaní, ktoré porovnal, (keď uvádzal iné meno, priezvisko, dátum narodenia a inú krajinu pôvodu,
ako aj rozdielnu pohnútku, ktorá mala rozdielny dôvod odchodu navrhovateľa z krajiny pôvodu),
dospel k záveru zhodnému so záverom odporcu, že tvrdenia navrhovateľa bolo potrebné vyhodnotiť
ako nedôveryhodné, pričom žiadne z jeho tvrdení z dôvodu nedôveryhodnosti osoby navrhovateľa
nezakladá zákonné predpoklady na udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8
a § 10 zákona o azyle.
Podľa krajského súdu námietka navrhovateľa ohľadne nedostatočne zisteného stavu veci
neobstojí, pretože navrhovateľ sa v plnom rozsahu odvolal na svoje predchádzajúce výpovede
a preto bolo logickým, že odporca pri svojom rozhodovaní čerpal aj z obsahu predchádzajúcich
azylových konaní. Krajský súd dodal že nie je povinnosťou správneho orgánu za žiadateľa o azyl
vyhľadávať aj iné dôvody a preto odporca posúdil žiadosť navrhovateľa v zmysle zákona o azyle
a z pohľadu ním prezentovaných dôvodov. Odporca navyše zabezpečil do spisu aktuálne správy
o krajine pôvodu navrhovateľa a preto námietka o nedostatočnom zistení skutkového stavu bola
krajským súdom vyhodnotená ako účelová.
K námietke navrhovateľa ohľadne neprávneho právneho posúdenia prejednávanej žiadosti
krajský súd poukázal na skutočnosť, že v aktuálnom konaní navrhovateľ neprezentoval žiadne nové
skutočnosti a v celom rozsahu sa odvolal na svoje prednesy v predchádzajúcom konaním. Dôvodil,
že jedným zo základných predpokladov pre udelenie azylu je kladné vyhodnotenie osoby
navrhovateľa ako hodnovernej osoby a až následne je na mieste skúmanie splnenia zákonných
predpokladov v zmysle § 8 zákona o azyle. Krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľ nie je hodnovernou osobou a to predovšetkým preto, že od vstupu do azylovej procedúry udával rôzne
dôvody opustenia svojej krajiny (ekonomické dôvody, prenasledovanie stranou Mousit Party, ktorej
existencia sa ani nepotvrdila, únos a pobyt v tábore maoistov), vystupoval pod rôznymi identitami,
dátumami narodenia, resp. štátnou príslušnosťou a pre zásadné rozpory v jeho jednotlivých
výpovediach, týkajúcich sa spôsobu, akým sa mal dostať do tábora maoistov a jeho opisu
(dobrovoľnosť resp. nedobrovoľnosť odchodu do tábora, počet únoscov a unesených, trvanie cesty,
opis udalostí...), činnosti navrhovateľa v tábore, dĺžka pobytu, spôsob a rok vybavenia pasu a pod.
Všetky tieto rozpory navrhovateľ odôvodňoval nedostatočným tlmočením, čo však podľa krajského
súdu vyznieva účelovo. Krajský súd poukázal na správy o Nepále, z ktorých vyplýva, že k únosom
detí maoistami a ich následnému výcviku v táboroch dochádzalo v stave faktickej občianskej vojny,
na ktorý sa zákon o azyle nevzťahuje. Navyše navrhovateľ by v čase ním tvrdeného únosu mal
24 rokov a teda vzhľadom k tomu, že maoisti vykonávali „nábor“ do svojich radov zameraný na
deti, ktoré boli následne v tábore prísne strážené, vyznievajú tvrdenia navrhovateľa v súvislosti
s jeho údajnou činnosťou v tábore (v ktorom sa mu podľa jedného z jeho vyjadrení vraj páčilo
a z návštev u rodičov sa doň stále vrátil) ako nehodnoverné.
Krajský súd tiež poukázal na to, že navrhovateľ nevyužil opakovanú možnosť nevrátiť sa
do tábora, interne sa presídliť do inej časti Nepálu, ani nepožiadal nepálske orgány o pomoc, hoci
práve takéto konanie je jedným zo základných predpokladov udelenia azylu. Krajský súd
odôvodnenie navrhovateľa, že tak neurobil preto, že sa obával pomsty maoistov a že aj na polícii
majú svojich ľudí, neobstojí, pretože o ochranu štátnych orgánov sa ani nepokúsil, pričom krajský
súd poukázal na to, že ako vyplynulo zo správ o krajine pôvodu, v Nepále existujú bezpečné
regióny; naviac po údajnom odchode navrhovateľa z tábora tento bez problémov žil u svojho brata,
podobne ako jeho rodina.
Všetky tieto rozpory, pokiaľ bol navrhovateľ dopytovaný na ich vysvetlenie, odôvodňoval nedostatočným tlmočením. Krajský súd však takéto vysvetlenie neprijal a dospel k presvedčeniu,
že jediným logickým vysvetlením ich existencie je buď snaha o zamaskovanie skutočného dôvodu odchodu navrhovateľa z krajiny pôvodu, alebo jednoducho skutočnosť, že k únosu nedošlo
a navrhovateľ si s odstupom času pri jednotlivých výsluchoch nedokázal vybaviť, ako o danej veci
predtým vypovedal.
Pokiaľ ide o dokumenty - dôkazy navrhovateľa, krajský súd uviedol, že niektoré
z dokumentov - potvrdenie Rastriya Prajatantra Party z 5.11.2004 o tom, navrhovateľ je členom
strany - podobne ako certifikát č. 512 z 3.1.2004, ktorým bol navrhovateľ vyznamenaný za úspešné
absolvovanie základných metód a techniky karate, svedčia o tom, že ich obsah nezodpovedá
skutočnosti, nakoľko navrhovateľ podľa vlastného a opakovaného vyjadrenia nikdy nebol členom
žiadnej politickej strany a karate neovláda. Niektoré dokumenty (potvrdenie Nepálskej televízie
datované 3.11.2004 o tom, že v prehľade správ z mája 2001 bola vyhlásená správa, že D. bol
unesený maoistami z jeho bydliska a správa pre tlač organizácie HURFON datovaná 19.5.2001 o tom, že táto organizácia bola informovaná o tom, že maoisti uniesli D. 12.5.2001, odkiaľ sa mu
podarilo po niekoľkých dňoch utiecť, správa Federácie nepálskych novinárov datovaná 13.5.2005
o tom, že G.D. bol maoistami dňa 12.5.2001 unesený a vyhlásenia maoistov o tom, že bol
prepustený, sa nezakladajú na pravde a že počas pobytu v tábore bol vystavený veľkému utrpeniu)
majú podľa krajského súdu nulovú vypovedaciu hodnotu, pretože z ich obsahu je zrejmé, že iba
sprostredkovali (ak vôbec) určitú informáciu, dodanú s najväčšou pravdepodobnosťou bratom
navrhovateľa. Z obsahu výpovede samotného navrhovateľa pred súdom v skoršom konaní vedenom
pod sp. zn. 9Saz/33/2006 vyplynulo, že informácie týkajúce sa navrhovateľa (jeho únosu a pobytu
v maoistickom tábore) dodával médiám a ďalším organizáciám brat navrhovateľa. Podľa krajského
súdu citované doklady majú prakticky nulovú vypovedaciu hodnotu, čomu svedčí i to, že v týchto
dokumentoch je čiastočne rozdielne označený otec navrhovateľa ako aj miesto bydliska, pričom
v potvrdení ASMAN-u z 8.11.2009 boli ohľadne navrhovateľa uvádzané úplné nové okolnosti,
ktoré ani sám navrhovateľ nikdy v priebehu azylových konaní neuvádzal. Za nepravdepodobný
považoval krajský súd i spôsob obdržania uvedených dokumentov – e-mailovou poštou.
Krajský súd sa stotožnil aj s tou časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej bolo vyslovené,
že navrhovateľovi sa neposkytne doplnková ochrana, pretože na jej poskytnutie neboli splnené
zákonné predpoklady, nakoľko navrhovateľ v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, nehrozí
mu uloženie ani výkon trestu smrti, nebol objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania a to ako v maoistickom tábore, tak ani mimo neho. Zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že Nepál sa
po parlamentných voľbách v máji roku 2008 stal republikou, ozbrojené strety boli ukončené a došlo
k celkovému zlepšeniu bezpečnostnej situácie v celej republike, hoci Komunistická strana Nepálu
získala väčšinu kresiel k parlamente a nedošlo k stabilizácii vnútropolitickej situácie, čo však
neznamená, že by osobná integrita navrhovateľa bola ohrozená v prípade jeho návratu. V krajine pôvodu neprebieha medzinárodný ani vnútroštátny ozbrojený konflikt a teda nebola naplnená
ani jedna z podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Krajský súd tiež uviedol,
že podľa správ o krajine pôvodu navrátilcom – neúspešným žiadateľom o azyl - nehrozí v prípade
návratu žiadne nebezpečenstvo a nestretli sa so žiadnym zaobchádzaním predstavujúcim
bezpečnostné riziká ich návratu.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ namietal vyhodnotenie svojej osoby ako
nedôveryhodnej krajským súdom a rozpory vo výpovediach pred odporcom pripísal nesprávnemu
tlmočeniu.
K argumentácii krajského súdu, že nevyužil možnosť vnútroštátneho presídlenia ani
nepožiadal o pomoc nepálske orgány, navrhovateľ uviedol, že presídlenie do inej časti krajiny
nebolo možné, lebo mal strach z prenasledovania maoistami a rovnako maoisti v tom čase mali
svojich ľudí aj na polícii a v iných štátnych orgánoch a teda nemal žiadnu záruku, že by mu štátne
orgány nejako pomohli a preto krajinu opustil.
Poukázal tiež na opätovné zhoršenie situácie v Nepále, keď 2.5.2010 maoisti zorganizovali
generálny štrajk a nútili ostatných obyvateľov krajiny k štrajku sa pripojiť a k odvolaniu pripojil
i výstrižky z tlače.
Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd
rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok ako vecne
správny navrhol potvrdiť. Podľa odporcu navrhovateľ neuviedol žiadne dôvody, ktoré by odporcu
oprávňovali udeliť mu azyl, resp. poskytnúť mu doplnkovú ochranu. Tiež uviedol, že na účely
skúmania, či existujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, bolo na základe dostupných informácií o krajine jeho pôvodu
zistené, že prítomnosť takýchto prekážok sa v jeho prípade nepotvrdila. Vyjadril názor,
že navrhovateľove vyjadrenia, že odišiel z krajiny pôvodu pre finančné problémy, ako aj skutočnosť, že so Slovenskej republiky nelegálne vycestoval do Nemecka za účelom zárobku,
vypovedajú predovšetkým o ekonomických motívoch, pre ktoré svoju vlasť opustil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 17.8.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa
v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu
a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá
a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred
písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby
podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho
ako 18 rokov.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži doplnkovú ochranu
alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. d),
vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov cudzinca nemožno
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,
národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie,
alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo
trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest
smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo
ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú
republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi
na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a neexistencii prekážok jeho administratívneho
vyhostenia do Nepálu, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,
či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej
republiky nepreukázaním opodstatnenosti jeho žiadosti o udelenie azylu s tým, že voči nemu nikdy
nebolo vedené trestné konania, nikdy nebol zadržaný, väznený ani vypočúvaný, neprišiel do styku
s armádou, políciou, súdnictvom ani inými štátnymi orgánmi, v Nepále nebol členom ani
sympatizantom žiadnej politickej strany, hnutia či organizácie, ani voči nemu nebolo vyvíjané
závažné alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody alebo iné konanie
spôsobujúce psychický nátlak, podporované alebo trpené štátnymi orgánmi v krajine pôvodu, svoju
žiadosť zakladal v podstate na ekonomických dôvodoch, teda na iných ako rasových,
národnostných, náboženských dôvodoch, dôvodoch zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951
o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle, pretože neuviedol žiaden rasový, národnostný,
náboženský či politický dôvod, ani to, že by mal v krajine pôvodu problémy z dôvodu príslušnosti
k nejakej sociálnej skupine. Odporca poukázal tiež na to, že navrhovateľa vyhodnotil ako
nehodnovernú osobu vzhľadom na rozpory v jeho výpovediach, pretože menil dátumy svojho
narodenia, svoju národnosť, dôvody odchodu z krajiny pôvodu, opis udalostí a pod.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu
(odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z informácií Odboru
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce č.p. MU-163-1/ODZS-2008, z informácií na internetovej
stránke www.businessinfo.cz – Nepál z 19.6.2008, z informácií z printových médií SME, Nový Čas, Pravda a agentúry SITA), z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine
pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 17.7.2008 navrhovateľ ovláda jazyky
nepálsky, tibetský, sherpa, komunikatívne anglický a trochu aj slovenský a po prvom príchode
na Slovensko 28.5.2004 sa chcel dostať do Nemecka, kde chcel pracovať; na Slovensku ostať
nechcel. Vyhlásil, že sa pridržiava svojich výpovedí zo dňa 6.9.2005 a 4.11.2005.
Na otázku, aká jej cieľová krajina jeho cesty uviedol, že sa chcel dostať do Nemecka,
do Mníchova, čo mu poradil jeho brat a chcel sa tam zamestnať a hoci je teraz na Slovensku,
tak pokiaľ tu nebude môcť pracovať, odíde do iného štátu.
Na výzvu, aby uviedol dôvody svojej žiadosti o azyl uviedol, že dôvody, pre ktoré opustil
Nepál, sa nezmenili a sú tie isté, aké uviedol do zápisníc z 6.9.2005 a 4.11.2005.
Zo zápisnice zo dňa 6.9.2005 vyplýva, že nebol členom žiadnej politickej strany, nebol
nikdy trestne stíhaný ani odsúdený. Iný dátum narodenia uviedol preto, že mu tak poradili, aby sa
nemohol vrátiť späť do krajiny pôvodu; rozumie jazykom urdu a hindi. Navrhovateľ vtedy tiež
prehlásil, že chcel ísť do Nemecka, lebo tam si môže zarobiť. Ako dôvod svojho odchodu z Nepálu
tu uviedol, že odišiel kvôli maoistom v máji 2004, ktorý si poňho prišli k nim domov 12.5.2001
a zaviedli ho do tábora vzdialeného asi 250 km, kam nešiel pod fyzickým nátlakom a ostal tam
2,5 roka. Počas pobytu v tábore mal na starosti kontrolu spotreby potravín v kuchyni a niekedy
trénoval aj so zbraňou. Mohol navštevovať rodinu každých 6 mesiacov, čo využíval, no vždy sa
do tábora vrátil a až po 2,5 rokoch z tábora ušiel a odvtedy žil bez problémov u brata v Káthmandu.
Na otázku, čo by mu hrozilo v prípade návratu do krajiny pôvodu uviedol, že by pre maoistov
musel pravdepodobne robiť alebo by ho zabili.
Zo zápisnice zo dňa 4.11.2005 vyplýva, že už v prvom azylovom konaní vraj uvádzal
politický azyl, ale polícia tam napísala ekonomické dôvody. Rozpory v uvádzaných údajoch vtedy
odôvodnil zlým tlmočením.
Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 17.7.2008 ďalej vyplýva, že sa so žiadosťou o pomoc
na štátne orgány Nepálu ani na mimovládne organizácie pôsobiace v Nepále neobrátil, pretože sa
obával, že ak sa to maoisti dozvedeli, tak by asi zabili jeho rodičov.
K možnosti presťahovania sa v rámci Nepálu uviedol, že by to význam nemalo, lebo
v Nepále preňho bezpečné miesto nebolo.
Na otázku, prečo nepožiadal o azyl v krajinách, cez ktoré cestoval, uviedol, že v Indii
nepožiadal o azyl, lebo sa obával, že by ho tam maoisti mohli nájsť a v Rusku preto, že o tej
možnosti nevedel a chcel sa dostať do Nemecka, čo bol jeho cieľ.
Na otázku, čoho by sa v prípade návratu do krajiny pôvodu obával uviedol, že by ho maoisti
zabili.
Podľa odporcu navrhovateľ svoju výpoveď spochybnil tým, že v predchádzajúcich
konaniach uvádzal rozporuplné údaje a z vyššie uvedených skutočností (že nepožiadal o azyl
v Indii, ani v Rusku a po začatí azylového konania na Slovensku vycestoval do Nemecka; že ak
v Slovenskej republiky nebude môcť pracovať, odíde do inej krajiny; iné dôvody a iná výpoveď
pre rakúskymi orgánmi ako pred slovenskými) mal odporca za jednoznačné, že navrhovateľovi
nešlo o zabezpečenie určitej formy ochrany pre neho bezpečným štátom, ale o hľadanie si čo možno
najlepších sociálno-ekonomických podmienok. Kladné vyhodnotenie príbehu žiadateľa o azyl, teda
posúdenie osoby žiadateľa ako osoby hodnovernej, je pritom jedným zo základných predpokladov
kladného posúdenia žiadosti o azyl. Odporca vyčerpávajúcim spôsobom tiež objasnil, prečo
námietky navrhovateľa ohľadne nesprávneho tlmočenia vyhodnotil ako účelové tvrdenie a ozrejmil,
prečo považuje navrhovateľa za osobu nedôveryhodnú.
Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie
doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym
bezprávím sa podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia je štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo
podstatnú časť jeho územia alebo neštátni pôvodcovia, ak je možné preukázať, že vyššie uvedené
subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym
bezprávím. Odporca konštatoval, že ani jedna z uvedených možností vážneho bezprávia sa
u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Tiež ustálil, že nebola u navrhovateľa potvrdená
žiadna z možností pre udelenie doplnkovej ochrany podľa § 13b zákona o azyle.
Odporca dostatočným spôsobom ozrejmil aj neexistenciu prekážok pre administratívne
vyhostenie navrhovateľa do Nepálu podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, keďže
analýzou celého prípadu dospel k záveru, že navrhovateľ nemal opodstatnené obavy
z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva
zo Ženevského dohovoru z toku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle, z tohto
titulu nie je ohrozený jeho život a keďže navrhovateľ nemal ani žiadne problémy s políciu alebo
inými štátnymi orgánmi a nebolo proti nemu vedené trestné konania, nie je tým pádom ohrozená
ani jeho sloboda a nehrozí mu žiaden trest a nie sú známe ani žiadne prípady sankcionovania
navrátilcov v prípade ich návratu do krajiny pôvodu..
Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní odporca
vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca
riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu
podľa § 8 a § 10 zákona o azyle.
Za situácie, keď odporca menil dôvody pre udelenie azylu, dokonca v skoršom správnom
konaní vystupoval pod inou identitou, uvádzal inú krajinu pôvodu, iné dôvody pre ktoré opustil
krajinu pôvodu a pre ktoré požiadal o udelenie azylu, pričom dôvody takéhoto správania
neodôvodnil, a to ani pred odvolacím súdom, dostatočne presvedčivo, sa preto javí logickým záver
odporcu, ktorý - prihliadnuc na všetky okolnosti prípadu - vyhodnotil jeho tvrdenia
za nedôveryhodné, ktoré nezakladajú zákonné predpoklady pre udelenie azylu na území Slovenskej
republiky. Tento záver podľa odvolacieho súdu nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a právne závery odporcu nachádzajú oporu v citovaných ustanoveniach zákona
o azyle, preto podľa odvolacieho súdu krajský súd nepochybil, keď považoval rozhodnutie v časti
o neudelení azylu z týchto dôvodov za vecne správne a zákonné. Na podporu tohto záveru je
potrebné uviesť, že krajský súd i odporca správne poukázali na skutočnosť, že ak by mal
navrhovateľ v krajine pôvodu skutočné problémy, bol by ich uviedol už počas konania o prvej
žiadosti o azyl.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,
že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú
škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len
pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len
najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti
definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,
a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne
nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu
i krajského súdu, že u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle.
Rovnako za správny považoval odvolací súd záver odporcu, že neboli dané predpoklady
pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo jeho dôvody odporca
nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle, ako i záver o neexistencii
prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, keď navrhovateľovi, ktorý nemal
úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. augusta 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová