Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sža/62/2010

 

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci

navrhovateľa: F., nar. X., V., štátny občan Srbska - Kosovo, proti odporcovi: Oddelenie

cudzineckej polície PZ Košice, trieda SNP 35, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. p. UHCP-31-4/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 29.8.2009, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sp/67/2009-25 zo dňa 5. februára

2010 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 7Sp 67/2009-25 zo dňa 5. februára 2010 v spojení s opravným uznesením  

č. k. 7Sp 67/2009-39 zo dňa 15.4.2010   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie  

č. p.: UHCP-31-4/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009 zo dňa 29.8.2009 ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len zákon) zaistil dňom 28.8.2009 navrhovateľa z dôvodu administratívneho vyhostenia z územia SR podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 a zároveň na nevyhnutný čas navrhovateľa umiestnil

v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Súčasne rozhodol o povinnosti navrhovateľa

vycestovať z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia z útvaru policajného zaistenia

v Sečovciach.

Uznesením zo dňa 15.4.2010 č. k. 7Sp 67/2009-39 krajský súd opravil záhlavie rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sp 67/2009-25 zo dňa 5. februára 2010 tak, že meno

navrhovateľa správne znie: F..

Krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil

z neho aj správny záver, s ktorým sa súd stotožnil.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že výsluchom navrhovateľa zistil, že ním uvádzané

skutočnosti nie sú právne významné pre posúdenie dôvodnosti a zákonnosti postupu odporcu podľa

§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, t. j. pre zaistenie navrhovateľa, ku ktorému došlo

dňa 29.8.2009.

Vzhľadom na existujúce rozhodnutia správnych orgánov o administratívnom vyhostení

a právoplatné súdne rozhodnutia súdov SR obsahujúce vo výrokovej časti trest vyhostenia z územia

SR, krajský súd považoval za právne irelevantné pre posúdenie danej veci tvrdenia navrhovateľa o jeho faktickom vzťahu k územiu SR a potrebe starať sa jeho maloleté deti.

Krajský súd poukázal na ust. § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, z ktorého

vyplýva oprávnenie policajného orgánu zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho

vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.  

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že odporca

porušil jeho práva, keď rozhodol o jeho zaistení, hoci 5 ročná lehota na vyhostenie (od roku 2004

do roku 2009) už je premlčaná. Odporcovi vyčítal, že nezohľadnil, že dôvody jeho pobytu na území

SR naďalej trvajú (starostlivosť o deti a manželku).  

Odporca sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

Uviedol, že navrhovateľ bol rozsudkom OS Košice II č. k. 6T 236/00-62 dňa 7.7.2000 uznaný

vinným pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 písm. b/ a pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 TZ

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov a podľa § 39a ods. 2 písm. a/ TZ  

ho pre účely výkonu trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Súd mu zároveň v zmysle

§ 57 TZ uložil aj trest vyhostenia z územia SR.

Dňa 22.7.2000 bol navrhovateľ súdne vyhostený z územia SR cez hraničný prechod

Milhosť.

Dňa 7.5.2007 bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky

Košice, kde nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť žiadnym dokladom, následne bolo

zistené, že navrhovateľ sa na území SR zdržiava neoprávnene a má zakázaný vstup na územie SR

na dobu trvalú. Keďže navrhovateľ naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu marenia

úradného rozhodnutia, bolo začaté trestné konanie podľa § 199 ods. 1 TP a súčasne vznesené

obvinenie podľa § 206 ods. 1 TP.

Na základe uvedených skutočností bolo navrhovateľovi dňa 29.8.2009 vydané rozhodnutie

o administratívnom vyhostení z územia SR a zákaze vstupu na územie pod č. p.: UHCP-31-

3/RHCP-PO-CP-KE-ZVC-2009, voči ktorému sa navrhovateľ odvolal.

Druhostupňový odvolací orgán   uvedené rozhodnutie pre procesné pochybenie správneho

orgánu dňa 26.10.2009 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu.  

Dňa 13.4.2010 z dôvodu výkonu trestu vyhostenia z územia SR na základe právoplatného

rozsudku OS Košice zo dňa 1.6.2009 pod č. OT 18/2007-121 bol navrhovateľ na nevyhnutný čas

umiestnený do útvaru PZ pre cudzincov Sečovce.

Uvedeným rozsudkom bol navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a bol odsúdený podľa § 348 ods. 1, § 38 ods. 4 § 37 písm. m/TZ na trest odňatia

slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 65 ods. 1, 3 TZ bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia SR na dobu  

5 rokov.

Nakoľko sa navrhovateľ na území SR toho času zdržiava bez oprávnenia a bez platného

cestovného dokladu, bolo rozhodnuté o jeho zaistení a umiestnení v útvare PZ Sečovce do doby

vystavenia náhradného cestovného dokladu.

Odporca napokon uviedol, že manželstvo uzavreté medzi navrhovateľom a P. N. dňa 31.8.2001 v Prištine nebolo akceptované Osobitnou matrikou pre zápis matričnej udalosti, tiež

zistil, že navrhovateľ do mája 2009 prispieval na domácnosť a deti len sporadicky a nepravidelne

a potom neprispieval vôbec a ani nežil s manželkou a deťmi spoločne v domácnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne

päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. septembra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho   pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z   policajt je oprávnený zaistiť cudzinca  

na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 62 ods. 3 zákona cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac

však na 180 dní.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1  

písm. a/ zákona preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo

rozhodnutia súdu o uložení trestu vyhostenia.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,

za ktorú označil existenciu právoplatného rozhodnutia súdu o uložení trestu vyhostenia z územia

SR, a to rozsudkom OS Košice II č. k. 6T 236/00-62 zo dňa 7.7.2000, ktorým bol navrhovateľ

uznaný vinným pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 písm. b/  

a pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery,  

za čo mu bol podľa § 176 ods. 1 TZ uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyroch

mesiacov a podľa § 39a ods. 2 písm. a/ TZ ho pre účely výkonu trestu zaradil do prvej

nápravnovýchovnej skupiny. Súd mu zároveň v zmysle § 57 TZ uložil aj trest vyhostenia z územia

SR.

Vzhľadom na existujúce právoplatné rozhodnutie súdov SR obsahujúce vo výrokovej časti trest vyhostenia z územia SR, odvolací súd považoval za právne irelevantné pre posúdenie danej

veci tvrdenia navrhovateľa, že odporca porušil jeho práva, keď rozhodol o jeho zaistení, hoci  

5 ročná lehota na vyhostenie (od roku 2004 do roku 2009) už je premlčaná.

Najvyšší súd   Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa  

za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Odporca totiž zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou

situáciou, za ktorú označil existenciu právoplatného rozhodnutia súdu o uložení trestu vyhostenia

z územia SR. Keďže dôvodom zaistenia navrhovateľa nebola existencia administratívneho

vyhostenia navrhovateľa, námietku navrhovateľa, že 5 ročná lehota na vyhostenie (od roku 2004  

do roku 2009) je premlčaná, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského

súdu žiadne pochybenie.

Z uvedených dôvodov preto bolo   možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať  

za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa

nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému

účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. septembra 2010

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová