Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sža/59/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
žalobcu: M. S., nar. X., štátny príslušník I., naposledy v zahraničí bytom K., okr. A., P., I., t.č.
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla,
s.r.o., so sídlom Makovického 15, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 zo dňa 31.3.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/154/2010-44 zo dňa 6.10.2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/154/2010-44 zo dňa 6.10.2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 zo dňa 31.3.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 747,80 € titulom
náhrady trov právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Škamla,
s.r.o., Makovického 15, Žilina v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
1Sža/59/2011
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia zamietol
žalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 zo dňa 31.3.2010, ktorým zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie
ČAS: MU-817-10/PO-Ž-2009 zo dňa 20.1.2010, ktorým Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len Migračný úrad MV SR) podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona
č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon
o azyle) zastavil konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O trovách rozhodol
krajský súd tak, že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný riadne zistil skutkový
stav a vyvodil z neho správny záver. Žalobca neuniesol bremeno dôkazného tvrdenia, nepreukázal,
že majetkové spory majú pôvod v politických sporoch medzi žalobcom a jeho strýkami a že sú relevantné pre udelenie azylu. Podľa krajského súdu bolo tvrdenie o členstve navrhovateľa
v politickej strane v druhom azylovom konaní správne vyhodnotené ako účelové. Súhlasil
aj s tvrdením žalovaného, že dôvody žalobcu pre ktoré žiadal o azyl, sú ekonomickými dôvodmi
a nie je ich preto možné zaradiť pod dôvody udelenia azylu, či poskytnutia doplnkovej ochrany.
Ak by aj boli jeho tvrdenia pravdivé, nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu mu odoprela
poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedenej strany. K doplnkovej ochrane uviedol,
že pri rozhodovaní o jej udelenie je do značnej miery určujúce tvrdenia žiadateľa, z ktorých
je potrebné vychádzať, aj keď sa aplikácia tohto inštitútu viaže k objektívnym hrozbám
po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam
nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu. Preto krajský súd žalobu
podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f) OSP, teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci.
V odvolaní uviedol, že ako pri posudzovaní otázky azylu, tak aj pri doplnkovej ochrane,
sa musí správny orgán riadne vyporiadať s aktuálnymi správami o situácii v krajine pôvodu 1Sža/59/2011
žiadateľa o azyl. Rozhodnutie o zastavení azylového konania je možné vydať len po splnení dvoch
podmienok, a to, že v konaní o azyle už existuje právoplatné rozhodnutie a že skutkový stav
sa podstatne nezmenil. V tomto prípade nebolo skúmané splnenie podmienok doplnkovej ochrany
a to aj napriek tomu, že zákon takúto povinnosť Migračnému úradu MV SR a aj žalovanému
ukladá. Bez skúmania podmienok doplnkovej ochrany a aktuálnej situácie v krajine pôvodu nie je
možné konštatovať, že skutkový stav sa podstatne nezmenil. Preto je potrebné skúmanie podmienok
udelenia azylu a následne aj podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany, ako aj riadne
vyporiadanie sa s aktuálnou situáciou v krajine pôvodu, vzhľadom na možnú zmenu skutkového
stavu. Žalovaný sa nezaoberal ani tým, ako sa v I. zaobchádza s tými, ktorí boli obvinení
zo znásilnenia alebo vraždy, tak ako žalobca. Neriešili ani to, či je možné, aby v I. predstavitelia
viery brali spravodlivosť do vlastných rúk.
Žalovanému vyčítal, že vo svojom rozhodnutí uviedol iba podrobný sumár predchádzajúcich
žiadostí žalobcu o udelenie azylu a obsah podaného opravného prostriedku a až v závere sa stručne vyjadril k jadru veci.
Žalobca ďalej uviedol, že žiadatelia o azyl sú z kultúrne iného prostredia a nemajú žiadne
skúsenosti s orgánmi akým je Migračný úrad, nevedia, čo ich v azylovej procedúre čaká
a očakávajú, že ak budú hovoriť o tom, že boli obvinení z trestného činu vraždy či znásilnenia, budú
mať menšie šance na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Neuvedenie týchto
skutočností ale neznamená, že žalobca je nedôveryhodný. Migračný úrad sa nesnažil v rámci
pohovoru objasniť, prečo žalobca o skutočnostiach okolo obvinenia z vraždy a znásilnenia
nevypovedal hneď na začiatku a nie je zrejmé ani to, či sa žalovaný snažil vyjasniť otázky
k skutočnostiam, ktoré zakladali jeho podozrenie, že žalobca je nedôveryhodnou osobou.
Pre žalobcu je nezrozumiteľné ako mohol žalovaný rozhodnutie Migračného úradu potvrdiť
a za rovnako nepochopiteľné považuje potvrdenie rozhodnutia žalovaného rozsudkom krajského
súdu.
Podľa názoru žalobcu si krajský súd vo svojich tvrdeniach protirečil a nesprávne posúdil
vec, keď na jednej strane uviedol, že pri rozhodovaní o udelení, či neudelení doplnkovej ochrany
sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a na inom mieste odôvodnenia uviedol,
že tvrdenia žiadateľov sú určujúce do značnej miery, teda nie sú výlučným kritériom pri skúmaní 1Sža/59/2011
skutočného stavu veci. Podľa žalobcu z logiky žalovaného aj krajského súdu vyplýva, že žalobca
by nemal šancu na poskytnutie doplnkovej ochrany ani ak by v krajine prebiehal vojenský konflikt,
na ktorý by v pohovore nepoukázal. Takýto postup nie je v súlade so Ženevským dohovorom
o ochrane utečencov, k dodržiavaniu ktorého sa Slovenská republika zaviazala.
Rozhodnutie žalovaného nie je podľa žalobcu zákonné ani po formálnej stránke, pretože
nie je odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Z rozhodnutia žalovaného
nie je zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ani ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
Podľa názoru žalobcu nebola splnená druhá podmienka na vydanie rozhodnutia o zastavení
azylového konania, a to neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu, ktorá nebola bližšie
posúdená a bez toho nie je možné tvrdiť, že skutkový stav sa nezmenil.
Na základe uvedeného žiadal žalobca rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
žalovaného a rozhodnutie Migračného úradu MV SR sa zrušuje a vec sa vracia Migračnému úradu
MV SR na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o uloženie povinnosti nahradiť mu trovy konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej „...povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 správneho
poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania
uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by migračnému úradu
vznikla povinnosť, aby sám domýšľal relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.“
Ďalej uviedol, že inštitút doplnkovej ochrany je len subsidiárneho a dočasného charakteru
voči inštitútu azylu a ak sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede žiadateľa
je možné dospieť k záveru, že žiadateľ by mal byť v prípade návratu do svojej krajiny vystavený
vážnemu bezpráviu, prihliadne migračný úrad i na aktuálne správy o krajine pôvodu. Zákon o azyle
neukladá pri zastavení konania povinnosť migračnému úradu bez návrhu zisťovať dôvody
na poskytnutie doplnkovej ochrany. Navyše I. je demokratický štát a sekulárna republika, ktorá na
základe svojej ústavy zaručuje pre všetkých občanov sociálnu, ekonomickú a politickú 1Sža/59/2011
spravodlivosť, slobodu myslenia, vyjadrenia a vyznania, a rovnosť postavenia a príležitostí.
V predchádzajúcich azylových konaniach bola situácia v krajine pôvodu posúdená a odvtedy
neprišlo v I. k zmene, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že by bol navrhovateľ v prípade
jeho návratu vystavený vážnemu bezpráviu. V opravnom prostriedku neboli ani uvedené žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný ďalej uviedol, že opätovne preskúmal žalobcovu žiadosť a dospel k záveru,
že podmienky na udelenie azylu nespĺňa. Nepodarilo sa mu opodstatniť svoje obavy z perzekúcie
v prípade návratu. O udelenie azylu požiadal po tom, ako bol umiestnený do útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov, aby sa tým vyhol trestu administratívneho vyhostenia. Nepriaznivé
sociálno-ekonomické podmienky podopreté prehlásením, že by mohol byť prenasledovaný
v domovskej krajine, nie sú dôvodom na zneužívanie inštitútu azylu na dodatočné legalizovanie
jeho pobytu.
Na záver uviedol, že už v prvostupňovom konaní zistil, že žiadateľ nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany a v jeho prípade
sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor. Preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.1.2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, 1Sža/59/2011
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí. (ods. 1)
1Sža/59/2011
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
1Sža/59/2011
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví,
ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo
sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného o zamietnutí rozkladu a potvrdení
rozhodnutia, ktorým bolo zastavené konanie o udelenie azylu, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe v a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Z administratívnych spisov vyplynulo, že žalobca požiadal prvýkrát o udelenie azylu
5.12.2006 z ekonomických dôvodov. Rozhodnutím č. p.: MU-2393/PO-Ž-2006 z 29.12.2006 bola
jeho žiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Následne toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd
v Košiciach rozsudkom č. k. 4Saz/1/2007-22 z 11.4.2007 a rozhodnutie krajského súdu bolo
potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 1Sža/18/2007 z 18.12.2007.
1Sža/59/2011
Následne bol žalobca na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie Slovenskej
republiky z Rakúska, kam nelegálne odišiel. Po návrate znova požiadal o udelenie azylu. V tomto
konaní sa pridržiaval dôvodov z predchádzajúceho azylového konania, ale doplnil, že pozemkové
spory so strýkami mali politický kontext. Rozhodnutím ČAS: MU-162-11/PO-Ž-2008 z 21.4.2008
bola jeho žiadosť opäť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Krajský súd v Bratislave toto
rozhodnutie potvrdil rozsudkom č. k. 9 Saz/40-2008-22 z 15.10.2008 a Najvyšší súd SR rozsudkom
č. 1Sža/6/2009 z 24.3.2009 potvrdil rozhodnutie krajského súdu.
Tretíkrát požiadal o azyl 18.5.2009. Pridržiaval sa dôvodov uvedených v predchádzajúcich
konaniach a navyše uviedol vraždu manželky a syna v máji 2009. Rozhodnutím ČAS: MU-238-
12/PO-Ž-2009 z 24.6.2009 bolo konanie o azyle zastavené. Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím
č. SLV-415/OLVS-2009 z 28.9.2009 zamietlo rozklad.
Štvrtýkrát požiadal navrhovateľ o azyl 15.12.2009. Migračný úrad MV SR rozhodnutím
ČAS: MU-817-10/PO-Ž-2009 z 20.1.2010 zastavil konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1
písm. i) zákona o azyle. Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím č. MV-SLV-136/OLVS-2010 z 31.3.2010 zamietlo rozklad a potvrdilo rozhodnutie Migračného úradu MV SR. Krajský súd
v Bratislave podanú žalobu vo veci rozhodnutím č. k. 1S/154/2010-44 zo 6.10.2011 zamietol.
Z administratívneho spisu taktiež vyplýva, že aj v tomto konaní sa pridržiaval dôvodov
uvedených v predchádzajúcich azylových konaniach. Doplnil, že bol v I. obvinený
zo znásilnenia a zavraždenia ženy. Malo ísť o dcéru muža, ktorého jeho rodina zamestnávala.
Niekto ju znásilnil a zavraždil a podľa členov politickej strany Akali Dal to bol navrhovateľ. Polícia
ho zaistila a nútila, aby sa k činu priznal. S pomocou členov politickej strany Kongres bol vďaka
kaucii prepustený na slobodu. Keďže ho nepotrestali štátne orgány, spravodlivosť zobral do rúk
predstavený sikhského chrámu v Amritsare, ktorý bol sympatizantom politickej strany Akali Dal.
Potrestali ho tak, že mu namaľovali tvár na čierno, na krk mu dali girlandu z topánok, posadili
ho na somára a takto musel štyrikrát obísť dedinu. Cítil sa potom trápne, a preto, že už nemohol
zostať vo svojom bydlisku, opustil krajinu pôvodu.
Migračný úrad MV SR ako prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie
ČAS: MU-817-10/PO-Ž-2009 z 20.1.2010 odôvodnil tým, že v predchádzajúcich konaniach 1Sža/59/2011
sa v prípade žiadateľa právoplatne rozhodlo a v aktuálnom konaní neuviedol žiadne nové
skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil. Skonštatoval, že pozemkové
spory so strýkami boli predmetom posudzovania v predchádzajúcich konaniach, a preto sa zameral
na dodatočné dôvody menovaného ohľadne jeho poníženia v súvislosti so znásilnením a vraždou
ženy. Po vyhodnotení všetkých jeho žiadostí o azyl dospel k záveru, že ním uvedené dôvody
sa nezakladajú na objektívnej vierohodnosti. V prípade znásilnenia a vraždy ženy nebol zistený
páchateľ a nebol preto dôvod na to, aby sikhskí predstavitelia chrámu vystavili ponižujúcemu
zaobchádzaniu práve navrhovateľa a ak by k tomu aj došlo, určite by to neopomenul
v predchádzajúcich konaniach. Žiadateľ aj napriek tomu, že bol poučený o tom, že má vypovedať
pravdivo a vyčerpávajúco o dôvodoch svojej žiadosť, tak neurobil, a preto jeho dodatočné dôvody
považoval správny orgán za nevierohodné a zavádzajúce. Jeho žiadosť považoval za účelovú,
pretože sa ňou snažil o zlegalizovanie svojho pobytu na území SR aj napriek tomu, že v jeho
prípade už bolo trikrát právoplatne rozhodnuté.
Ministerstvo vnútra SR ako druhostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 z 31.3.2010 uviedlo, že po preskúmaní spisového materiálu vyvodilo
záver, že účastník nesplnil ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu ustanovených v § 8
až 10 zákona o azyle, pretože sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak,
ako to upravuje zákon o azyle a Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. V prípade
účastníka konania bolo opakovane rozhodnuté o zamietnutí žiadosti účastníka konania ako zjavne
neopodstatnenej a skutkový stav, na základe ktorého navrhovateľ žiadal udeliť azyl sa podstatne
nezmenil. Boli tak splnené podmienky podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Správny orgán
podľa jeho názoru spoľahlivo zistil skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenie zákona
a po procesnej stránke zabezpečil všetky práva účastníka konania.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné súhlasiť s tým, že bola
splnená druhá podmienka na vydanie rozhodnutia o zastavení azylového konania podľa § 19
ods. písm. i/ zákona o azyle, a to neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu, ktorá nebola
bližšie posúdená a bez toho nebolo ani možné tvrdiť, že skutkový stav sa nezmenil.
Podľa názoru odvolacieho súdu skutkový stav sa zmenil, a to tým, že žalobca uviedol
v tomto ostatnom azylovom konaní novú skutočnosť a to takú, že bol v krajine pôvodu obvinený 1Sža/59/2011
zo znásilnenia a vraždy. Správny orgán toto tvrdenie žalobcu vôbec neskúmal, nezaoberal
sa ani tým, ako sa v I. zaobchádza s tými, ktorí boli obvinení zo znásilnenia alebo vraždy. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebola splnená jedna z podmienok podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona
o azyle, ktorých splnenie sa pri zastavení azylového konania vyžaduje. Aj keď existuje právoplatné
rozhodnutie o tom, že žiadosť navrhovateľa sa zamieta ako zjavne neopodstatnená, nebolo možné
súhlasiť s názorom správnych orgánov, ktoré si osvojil aj krajský súd, že skutkový stav sa podstatne
nezmenil.
Vzhľadom k tomu, že neboli splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 19 ods. 1
písm. i) zákona o azyle a krajský súd mal na základe uvedeného rozhodnutie žalovaného zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ak ten takto nerozhodol, nebolo preto dôvodné rozhodnutie
krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru,
že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec
mu vracia na nové konanie.
V ďalšom konaní považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné, aby správny
orgán vytknuté nedostatky odstránil.
Až po doplnení dokazovania opätovne rozhodne Migračný úrad MV SR o žiadosti žalobcu
o udelenie azylu.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe
zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v sume 747,80 €
(titulom náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred krajským súdom a pred najvyšším
súdom).Výška náhrady trov konania bola určená v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. a pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby : 1Sža/59/2011
príprava a prevzatie veci – 120,23 € + 19% DPH - 22,84 € (§ 14 ods. 1 písm. a/
vyhlášky),
odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného – 120,23 € + 19%DPH - 22,84 € (§ 14
ods. 1 písm. b/ vyhlášky),
účasť na pojednávaní dňa 6.10.2011 - 123,50 € + 20% DPH - 24,70 € (§ 14 ods. 1
písm. c/ vyhlášky)
podanie odvolania 123,50 € + 20% DPH – 27,70 € (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky)
režijný paušál – 2 x 7,21 + 19% DPH /2,74 €/ a 2 x 7,41 € + 20% DPH /2,96 €/ (§ 15
písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky),
59,28 € (8 polhodín straty času x 12,35 € delené dvomi, z dôvodu, že právny
zástupca navrhovateľa sa 6.10.2011 zúčastnil na KS v Bratislave dvoch pojednávaní
+ 20% DPH 9,88 €)
cestovné 71,04 € (Žilina - Bratislava a späť - 404 km, pri spotrebe 7,7 1/100 km a cene benzínu 1,469 € a náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,18 €
za každý km Žilina - Bratislava a späť delené dvomi, z dôvodu, že právny zástupca
navrhovateľa sa 6.10.2011 zúčastnil na KS v Bratislave dvoch pojednávaní + 20% DPH - 11,84 €)
Celkom spolu: 747,80 €
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. januára 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová