Najvyšší súd

1Sža/54/2010

Slovenskej republiky  

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci navrhovateľky: R., nar. X., v meste Q., štátnej príslušnosti Čínskej ľudovej republiky, t.

č. Záchytný tábor H., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

odporcu č. ČAS: MU-631-12/PO-Ž/2009 zo dňa 13.11.2009, na odvolanie navrhovateľky

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/89/2009-18 zo dňa 10. februára 2010,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č. k. 5Saz/89/2009-18 zo dňa 10. februára 2010   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie, ktorým

odporca podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. f/ a ods. 3 zákona č. 480/2002

Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania

rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) zamietol žiadosť navrhovateľky o udelenie azylu  

ako zjavne neopodstatnenú. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľky neboli

splnené podmienky pre udelenie azylu na území SR a rozhodnutie odporcu o zamietnutí

žiadosti ako zjavne neopodstatnenej je vecne správne a v súlade so zákonom. Skutočnosti

navrhovateľkou uvádzané v priebehu celého azylového konania nasvedčujú podľa krajského

súdu snahe o legalizáciu pobytu na území Slovenskej republiky a túto pohnútku nie je podľa

krajského súdu možné subsumovať pod zákonné dôvody v zmysle zákona o azyle.  

Krajský súd   v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že odporca postupoval správne,   keď po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany.  

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka dňa 23.3.2010 odvolanie v ktorom

uviedla, že dôvod jej žiadosti (že má na Slovensku manžela a deti) možno podľa jej názoru

subsumovať pod humanitné dôvody v zmysle § 9 zákona o azyle, a preto jej žiadosť nemala

byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Poukázala na to, že už v opravnom prostriedku namietala neúplnosť správ, o ktoré

odporca opieral svoje rozhodnutie, najmä v tej súvislosti, že tým, že požiadala o azyl, dostala

sa do pozície človeka, ktorý nesúhlasí vládnou ideológiou. Krajský súd v rozsudku

konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že odporcovi vznikla

povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody a následne k týmto dôvodom

vykonal príslušné zistenia. Navrhovateľka s týmto záverom krajského súdu vyjadrila nesúhlas

a poukázala na ust. § 19a ods. 1 zákona o azyle.  

Vyjadrila nesúhlas s tvrdením odporcu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie

doplnkovej ochrany a poukázala na možný vplyv jej žiadosti o azyl na jej postavenie v krajine

pôvodu. Návrat do krajiny pôvodu považuje za nemožný a vzhľadom na neľudské podmienky, v ktorých by bola nútená žiť aj za neúnosný a neprimeraný.

Na základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,  

že rozhodnutie odporcu navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.  

Písomné podanie označené ako odvolanie voči rozsudku, podané JUDr. J., doručené

krajskému súdu dňa 25.3.2010, ktorým žiadal rozsudok súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, odvolací súd nezobral do úvahy, pretože v spise krajského súdu sa plnomocenstvo

udelené JUDr. P. navrhovateľkou nenachádza a odvolanie nie je ním ani podpísané.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Zopakoval argumenty svojho rozhodnutia, pričom poukázal na to,

že navrhovateľka po nelegálnom príchode na v roku 2007 sa zdržiavala na území SR

neoprávnene až do jej zadržania policajnou hliadkou 22.9.2009. Nakoľko sa nevedela

preukázať žiadnym dokladom, ktorý by ju oprávňoval na pobyt na území SR, bola

rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ v Košiciach č. p. UHCP-35-6/RHCP-PO-CP-KE-ZVC zo dňa 22.9.2009 administratívne vyhostená a súčasne jej bol uložený zákaz vstupu

na územie SR do 22.9.2014. Na účel vyhostenia bola zaistená a umiestnená do útvaru

policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, kde dňa 8.10.2009   účelovo požiadala

o azyl.

Odporca trval na dôvodoch svojho rozhodnutia a navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22.6.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3

OSP).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle.   Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd  

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie

azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ) odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu

inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b.

Podľa § 12 ods. písm. f/ ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne

neopodstatnenú aj vtedy, ak žiadateľ nespĺňa podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo § 13b a

predložil svoju žiadosť o udelenie azylu len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace

vyhostenie z územia Slovenskej republiky.

Podľa § 12 ods. 3 zákona o azyle ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní

od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá

ako zjavne neopodstatnená.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti

navrhovateľky o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 písm. a/  

a ods. 2 písm. f/ zákona o azyle, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie odporcu, najmä z toho   pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľky v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu  

či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky a obsahom správ

o krajine pôvodu (odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z informácií

– na internetovej stránke www.businessinfo.cz/cz/ubrika/cina, aktualizovanej dňa 1.10.2009

a z článku X-trade Brokers SR „Vývoj a budúcnosť čínskej ekonomiky a akciového trhu“   zo dňa 13.10.2009), z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľka žiadala o udelenie azylu.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že navrhovateľka požiadala

o udelenie azylu na území SR z dôvodu, že chce na Slovensku žiť so svojou rodinou,

s manželom a dvomi deťmi, ktorí tu majú legálny pobyt. Uviedla, že to je jediný dôvod  

jej žiadosti o azyl.

Na otázku   čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu, odpovedala,  

že by sa zbláznila sama v Číne, psychicky by to nezvládla. Na otázku, prečo si pobyt  

na území SR nelegalizovala, keď tu žije už dva roky, odpovedala, že sa starala o rodinu

a nemala možnosť si to vybaviť. Ďalej uviedla, že v krajine pôvodu nemala žiadne problémy

s políciou, armádou, či inými štátnymi orgánmi, nebola trestne stíhaná, väznená či iným

spôsobom prenasledovaná.  

Odporca žiadosti navrhovateľky nevyhovel s tým, že navrhovateľka nielenže

nepredložila žiaden dôkaz preukazujúci jej prenasledovanie v krajine pôvodu, ale takéto

dôvody ani neuvádzala. Odporca v rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľka žiadosť

o udelenie azylu zdôvodnila   skutočnosťami, ktoré sú inými ako dôvody uvedené v § 8, 10,

13a zákona o azyle, naviac jej žiadosť vyhodnotil za účelovú, s cieľom odvrátiť bezprostrednú

realizáciu vyhostenia. V tejto súvislosti vychádzal z toho, že navrhovateľka požiadala o azyl

potom, čo bola administratívne vyhostená a umiestnená v ÚPZCC za účelom realizácie

rozhodnutia zo dňa 22.9.2009 o jej administratívnom vyhostení.   Preto jej žiadosť ako zjavne

neopodstatnenú z dôvodov podľa § 12 ods. 1 písm. a/   a ods. 2 písm. f// zákona o azyle

zamietol ako zjavne neopodstatnenú.  

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd

prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom,  

že navrhovateľka zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch ako v § 8, 10, 13a alebo § 13b,

najmä na snahe legalizovať si pobyt na území SR a snahe vyhnúť sa administratívnemu

vyhosteniu.  

V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s názorom krajského súdu, že povinnosť zistiť

skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len

v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom  

zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,  

aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené

a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Takýto názor už Najvyšší

súd SR judikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 23.1.2007 sp. zn. 1SžoKS 124/2005.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľky pre ktoré žiada udeliť

azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie

azylu na území Slovenskej republiky a jej žiadosť je založená na iných dôvodoch ako v § 8,  

§ 10, § 13a alebo 13b, najmä na snahe legalizovať si pobyt na území SR a snahe vyhnúť sa

vyhosteniu,   takýto záver nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, preto

krajský súd nepochybil, keď považoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné.

Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľky uplatnenými

v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,

v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje.

Odvolací súd k námietke navrhovateľky, že je mal byť udelený azyl z humanitných

dôvodov, považuje za dôležité uviesť, že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť

správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných

dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny

orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je

preskúmateľný súdom,   námietka navrhovateľky, že správny orgán rozhodol nesprávne,  

keď jej dôvody nesubsumoval pod humanitné dôvody, neobstojí.

Odvolacie námietky navrhovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu preto odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 OSP.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia § 250k ods. 1 OSP   v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP,  

keď navrhovateľke, ktorá nemala úspech vo veci náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 22. júna 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová