1Sža/5/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej PhD. a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľa: C., nar. XX.XX.XXXX, alias U., nar. XX.XX.XXXX, alias C., nar. XX.XX.XXXX, alias U., nar. XX.XX.XXXX, podľa vlastného udania príslušníka Palestínskeho štátu (ďalej len „Palestína"), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom Utečenecký tábor Rashidieh, nová časť blízko ulice Al Sharif, okres Sur, Libanon aktuálne s miestom pobytu Pobytový tábor Rohovce, zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-384-97/PO-Ž-2009 z 21. júna 2013, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2013, č. k. 9Saz/43/2013-48, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2013, č. k. 9Saz/43/2013-48 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. PREDMET KONANIA

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-384-97/PO-Ž-2009 z 21. júna 2013 ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisuČAS: MU-384/PO-Ž-2009 so spismi predchádzajúcimi: ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005, ČAS: MU-1331/PO- Ž/2006, ČAS: MU-1524/PO-Ž-2007.

Zo spisu ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005 zistil, že navrhovateľ po prvý raz požiadal o azyl ako U., nar. XX.XX.XXXX v Khan Younes vyhlásením z 27. júla 2005 z dôvodu nepriaznivej politickej situácie, zo strachu pred ozbrojenými konfliktami a z ekonomických dôvodov 06. októbra 2005 vo veci rozhodol odporca právoplatným rozhodnutím, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl a vyslovil, že sa na navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Palestíny (rozhodnutie bolo preskúmané rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 2Saz/11/2005-25 zo 16. februára 2006). Navrhovateľ bol ako C., nar. XX.XX.XXXX dňa 07. februára 2006 vrátený v rámci Dublinského z NSR.

Zo spisu ČAS: MU-1331/PO-Ž/2006 zistil, že navrhovateľ 04. augusta 2006 ako U., nar. XX.XX.XXXX požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život, pretože v domovskej krajine je vojna a on chce pokojne pracovať a žiť. Odvolal sa na obsah predchádzajúceho pohovoru (v konaní ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005) a dodal, že v NSR má priateľku s ktorou sa chcel oženiť. Právoplatným rozhodnutím odporcu z 15. marca 2007 bolo toto konanie zastavené z dôvodu § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle.

Zo spisu ČAS: MU-1558/PO-Ž/2005 zistil, že navrhovateľ ako U., nar. XX.XX.XXXX po tretí raz požiadal o azyl z dôvodu, že v jeho domovskej krajine je vojna a on chce pokojne žiť, že v Rakúsku vystupoval pod identitou U.. Uviedol, že pochádza z pásma Gazy, že chodil pracovať do Izraela ako murár a predavač, kde mu však hrozilo, že by ho Židia mohli zatknúť, pričom Palestínčania ho mohli považovať za kolaboranta. Osobne však nemal žiadne problémy. Žil tiež z podpory UNRWA. Odporca právoplatným rozhodnutím z 24. augusta 2007 rozhodol tak, že navrhovateľovi azyl neudelil, neposkytol mu doplnkovú ochranu a vyslovil, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Palestíny. O podanom opravnom prostriedku navrhovateľa (v ktorom neuvádzal žiadne iné - nové dôvody svojho odchodu z krajiny pôvodu) rozhodol krajský súd uznesením č. k.: 9Saz/237/2007/-97 z 13. mája 2009 v dôsledku späťvzatia podaného opravného prostriedku tak, že konanie zastavil.

Zo spisu ČAS: MU-384/PO-Ž-2009 zistil, že navrhovateľ po štvrtý raz požiadal ako C., nar. XX.XX.XXXX v Rashidia o azyl 15. júla 2009 z dôvodu, že ako Palestínčan si v Libanone nemôže uplatniť svoje práva, a že v Libanone bol hnutím Fatah obvinený z krádeže zbraní. Počas pohovoru u odporcu uviedol, že v minulosti vystupoval pod inými identitami, udával iné miesto svojho narodenia preto, lebo sa obával, že sa prezradí jeho skutočná identita a on bude mať problémy, že sa narodil v tábore Rashidyia v Libanone, že jeho otec sa volá S., matka W., že vlastní identifikačnú kartu Libanonu č. XXXXXXA vydanú v Bejrúte, že nebolo voči nemu vedené žiadne trestné stíhanie a nebol ani členom žiadnej politickej strany či hnutia, že v predchádzajúcich azylových konania o svojich dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu nehovoril pravdu. Uviedol, že v Libanone mal problém s človekom z hnutia Fatah (jeho dcéru si chcel zobrať za ženu, jeho meno však odmietol uviesť), ktorý ho udal a neprávom ho obvinil že hnutiu Fatah ukradol zbrane (zbraň). Člen hnutia Fatah povedal bratovi navrhovateľa, že ak zbraň nevráti, nemôže sa vrátiť do tábora. Preto navrhovateľ ostal v meste Sayda, kde pracoval, následne odišiel k sestre do Bejrútu a po 10 dňoch z Libanonu vycestoval. Iné problémy neprezentoval. V spise sa nachádza v jazyku arabskom fotokópia faxového dokumentu s prekladom, podľa ktorého organizácia Fatah - poľné veliteľstvo v Libanone potvrdzuje, že C., ktorého matka sa volá W. ukradol niekoľko zbraní patriacich Fatah-u a potom utiekol. Žiada sa jeho sledovanie, vystopovanie a chytenie. Po vyhľadaní a založení správ o krajine pôvodu navrhovateľa do spisu odporca vo veci 09. októbra 2009 vydal rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu, voči ktorému navrhovateľ podal opravný prostriedok. Krajský súd rozsudkom č. k.: 10Saz/28/2009-61 zo 04. júna 2010 napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného stavu veci a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Následne odporca vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor. Do spisu bolo navrhovateľom založené potvrdenie organizácie UNRWA z 30. marca 2010, podľa ktorého vyššia styčná úradníčka tejto organizácie potvrdzuje, že C., nar. XX.XX.XXXX je registrovaný agentúrou UNRWA v Libanone ako palestínsky utečenec. Odporca vyhľadal a do spisu založil ďalšie informácie o Libanone, zamerané na situáciu palestínskych utečencov žijúcich v Libanone, na ich evidenciu organizáciou UNRWA, ich pohyb a pod. V tomto konaní odporca následne vydal rozhodnutie 08.septembra 2010, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Voči nemu podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.: 9Saz/72/2010- 114 z 11. mája 2011, ktorým rozhodnutie potvrdil. O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža/43/2011 z 13. septembra 2011 tak, že napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie odporcu ČAS: MU-384-44/PO-Ž-2009 z 08. septembra 2010 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V uvedenom rozsudku o. i. skonštatoval, že sa nestotožnil správnym záverom, podľa ktorého bola osoba navrhovateľa vyhodnotená ako nedôveryhodná. Po vrátení spisu odporcovi tento vyžiadal od SIS stanovisko k osobe navrhovateľa v zmysle ust. § 19a ods. 7 zákona o azyle, ktoré mu bolo ako utajovaná skutočnosť doručené 07. novembra 2011, a ktoré sa z tohto dôvodu nachádza v osobitnej evidencii utajovaných skutočností odporcu. Odporca vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor, ktorý bol obsahovo zameraný na okolnosti jeho obvinenia z krádeže zbraní hnutiu Fatah. Odporca tiež vyhľadal a do spisu založil správy o krajine pôvodu navrhovateľa, obsahovo zamerané na postavenie Fatahu v palestínskych utečeneckých táboroch, na riešenie tam vzniknutých sporov (trestných činov), na pohyb palestínskych utečencov po Libanone a na ďalšie otázky stým súvisiace. Dňa 27. decembra 2011 odporca vydal vo veci rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Po podaní opravného prostriedku krajský súd rozsudkom č. k. 9Saz/8/2012 z 08. augusta 2012 potvrdil rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu, avšak z dôvodu § 250j ods. 2 písm. c/ OSP výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil odporcovi v tejto časti na ďalšie konanie. Po podaní odvolania voči potvrdzujúcej časti tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Sža/25/2012 z 12. decembra 2012 rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že v tejto časti rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne odporca v intenciách tohto zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uskutočnil s navrhovateľom doplňujúci pohovor, obsahovo zameraný na otázky podrobného zistenia navrhovateľovho dôvodu žiadosti o azyl. V jeho priebehu navrhovateľ uviedol, že o tom, že je obvinený z krádeže zbrane (zbraní) vie od roku 2005, že s priateľkou (dcérou veliteľa) sa rozišiel v roku 2003, že jej otec bral ich vzťah ako urážku, a preto sa mu pomstil až po dvoch rokoch. Uviedol, že v jeho prípade by ho súdil (v kauze krádeže zbraní) súd pôsobiaci v tábore a že by mohol byť následne vydaný libanonskému vojenskému súdu. K politickým aktivitám uviedol, že nikdy nebol politicky činný, že jeho bratia (G. a G.) sa angažujú v hnutí Fatah, a že jeho rodina je vnímaná ako obyčajná rodina, podporujúca Ľudový front pre oslobodenie Palestíny.

Odporca vyhľadal a do spisu založil informácie, týkajúce sa výkonu správy a samosprávy tábora vo vzťahu k výkonu jurisdikcie v ňom, pôsobnosti libanonských justičných orgánov vo vzťahu k obyvateľom tábora, postavenia obžalovaných (aj utečencov) pred libanonskými súdmi, prípadného prenasledovania odporcov Fatah-u, ako aj ďalších otázok, súvisiacich s citovanými okruhmi informácií.

K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Ako zrejmé z obsahu a formulácie odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporca odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie nesplnením - nepreukázaním podmienok, ktoré predpokladá zákon o azyle vo vzťahu k udeleniu azylu, resp. k poskytnutiu doplnkovej ochrany. Odporca podrobne opísal zistený stav veci, jednotlivé dôkazy vyhodnotil, jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom z ktorého je zjavná správna úvaha, ktorou sa vo vzťahu k jednotlivým výrokom rozhodnutia riadil. Z odôvodnenia je nesporné, že dôvodom neposkytnutia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda nie nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa. Teda v plnom rozsahu rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je na osobu navrhovateľa potrebné nazerať ako na osobu nie nedôveryhodnú. Pokiaľ odporca v závere odôvodnenia, avšak nad rámec predtým uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, poukázal na skutočnosti, ktoré stavajú navrhovateľa do postavenia osoby nedôveryhodnej, podľa názoru krajského súdu takéto stanovisko odporcu nespôsobuje nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Teda odporca, súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, posudzoval navrhovateľovu žiadosť o azyl z pohľadu, že nejde o nedôveryhodnú osobu, a preto vyhodnotil zistený stav veci výlučne z pohľadu podmienok stanovených zákonom o azyle pre udelenie azylu, či pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Skutočnosť, že osoba navrhovateľa z dôvodov, ktoré uviedol v závere odôvodnenia rozhodnutia vykazuje znaky nedôveryhodnosti, nič nemení na fakte, že navrhovateľovu žiadosťneposudzoval z pohľadu tohto jeho názoru, ale že ju posúdi výlučne z pohľadu naplnenia či nenaplnenia podmienok, stanovených zákonom o azyle pre udelenie azylu, resp. pre poskytnutie, či neposkytnutie doplnkovej ochrany. Nad rámec tejto argumentácie konajúceho súdu krajský súd poznamenal že odporca v tomto svojom vyslovenom názore poukázal na nepopierateľné skutočnosti, ktoré by - nebyť skôr vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - nepochybne viedli k akceptovateľnému vyhodnoteniu osoby navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej. Krajský súd však zdôraznil, že táto skutočnosť nebola dôvodom vydania negatívneho, navrhovateľom napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ tiež namietal, že odporca sa nijako nevysporiadal z úradným záznamom z 20. marca 2013 o uložení utajovanej skutočnosti Slovenskej informačnej služby v osobitnej evidencii utajovaných skutočností odporcu. K tejto námietke krajský súd uviedol, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí neodvolal (či v kladnom, či v zápornom zmysle) na jeho obsah, nevyvodil teda z neho žiaden právny záver. Vzhľadom k tomu, že obsah utajovanej skutočnosti SIS zjavne nemal žiaden vplyv na rozhodnutie, odporca sa nedopustil porušenia žiadneho zákonného ustanovenia, ak sa o jeho existencii v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil.

Námietka, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu nie je podľa krajského súdu dôvodná. Odporca v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia podrobne a dôsledne zistil stav veci, a to jednak vykonanými pohovormi s navrhovateľom, vyhodnotením ním predložených dôkazov a vyhľadaním množstva informácií z rôznych zdrojov, ktoré boli obsahovo zamerané na navrhovateľom prezentované skutočnosti, resp. na získanie objektívnych poznatkov, nevyhnutných pre posúdenie žiadosti o azyl, resp. pre vydanie rozhodnutia. Pokiaľ po celkovom vyhodnotení takto zisteného stavu veci odporca dospel k názoru, že v prejednávanej veci neboli naplnené predpoklady udelenia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi, ktoré vyhodnotenie je v rozpore správnym názorom navrhovateľa, takýto stav nie je možné charakterizovať ako rozpor rozhodnutia s obsahom spisu.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: vo vzťahu k výroku o neudelení azylu: uviedol, že predpoklady udelenia azylu sú v ust. § 8 zákona o azyle stanovené jednoznačne. Azyl podľa tohto zákonného ustanovenia sa udelí v prípade, ak sa v konaní preukáže existencia (1) opodstatnených (2) obáv z (3) prenasledovania z (4) dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. (5) ak bol žiadateľ o azyl v krajine svojho pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Postup pri posúdení podanej žiadosti stanovuje zákon o azyle v ust. § 19a. O obsahu pojmu „prenasledovanie“ pojednáva ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle. Absencia, resp. nepreukázanie čo i len jedného z citovaných predpokladov § 8 zákona o azyle má za následok nesplnenie jeho predpokladov. Je však vecou žiadateľa o azyl (navrhovateľa), aby svoje tvrdenia preukázal. Povinnosť odporcu v konaní o udelenie azylu však nespočíva v tom, aby za žiadateľa o azyl vyhľadával iné, resp. ďalšie dôvody jeho žiadosti o azyl. Jeho povinnosťou je predložené dôkazy vyhodnotiť a v potrebnom rozsahu prípadne doplniť dokazovanie postupom podľa ust. § 19a zákona o azyle.

Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ v predchádzajúcich azylových konaniach (od roku 2005) uvádzal úplne iné dôvody opustenia Libanonu (všeobecnú bezpečnostnú situáciu, ekonomické dôvody) v aktuálnom konaní ako dôvod prezentoval obavu súvisiacu s tým, že v tábore mal problémy s jedným človekom, ktorý ho udal hnutiu Fatah z dôvodu, že ukradol tomuto hnutiu zbrane (zbraň). Dôvodom tohto falošného obvinenia bolo to, že si chcel zobrať za ženu dcéru tohto človeka. Uviedol, že mal strach z tohto obvinenia, že nebol nikdy trestne stíhaný, že nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia, a že nebol nikdy nikým prenasledovaný. V priebehu tohto pohovoru (30. júla 2009) navrhovateľ uviedol, že v priebehu predchádzajúceho konania klamal, čo neskôr potvrdil aj v rámci svojho výsluchu pred súdom (konanie sp. zn. 9Saz/72/2010, pojednávanie 11. mája 2011). V priebehu nasledujúceho doplňujúceho pohovoru (06. augusta 2009) tieto dôvody zopakoval, odmietol uviesť meno človeka, ktorý ho Fatah-u udal. S týmto hnutím neprišiel nikdy do styku a nemal sním žiadne problémy. Navrhovateľ do spisu odporcu založil fotokópiu faxovaného dokumentu (obežníka) Poľného veliteľstva v Libanone, podľa ktorého sa C. dostal do sporu s členmi hnutia Fatah a ukradol niekoľko zbraní a potom utiekol neznámokam. Tento dokument získal od rodičov, ktorí mu ho poslali mailom. V priebehu doplňujúceho pohovoru navrhovateľ uviedol, že z krádeže zbraní bol obvinený veliteľom pluku s názvom Tal Alzaatar, ktorý pôsobil v tábore. Veliteľ pluku sa volal U., prezývaný U.. K obvineniu malo dôjsť v apríli - máji 2005. Priateľka s ktorou mal pomer v období rokov 2002 - 2003 sa volala P.. V priebehu pohovoru konaného 20. februára 2013 navrhovateľ uviedol, že nikdy nebol politicky činný, že jeho rodina je v tábore vnímaná podľa rodinnej histórie ako podporovateľka Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny, že jeho dvaja bratia sa angažujú v hnutí Fatah. Takto opísaný skutkový stav zodpovedá skutkovému stavu, ktorý uvádzal navrhovateľ postupne v priebehu aktuálneho konania. Krajský súd vyslovil presvedčenie, že pri posúdení navrhovateľovej žiadosti o azyl je potrebné vychádzať z týchto faktov, ktoré sám navrhovateľ prezentoval. Akékoľvek vyhľadávanie iných súvislostí, ku ktorým žiaľ v konaní dochádzalo, nie je odôvodnené. Krajský súd uviedol, že navrhovateľ vyslovil pred odporcom obavu, čím však naplnil iba jeden z predpokladov udelenia azylu, súdom vyššie označený ako (2). Navrhovateľ však nepreukázal naplnenie žiadneho z ďalších predpokladov § 8 zákona o azyle.

Podľa krajského súdu bolo potrebné predovšetkým poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ celý svoj príbeh, prednesený v priebehu aktuálneho azylového konania, okrem svojej výpovede opiera o obežník Fatah-u, podľa ktorého sa v dôsledku krádeže niekoľkých zbraní žiada chytenie navrhovateľa. Tento dokument však odporcovi nikdy nebol predložený v origináli, a preto jeho dôkazná hodnota je podľa názoru súdu nulová.

Pokiaľ ide o opodstatnenosť (obavy): Aby bolo možné navrhovateľom vyslovenú obavu (bez ohľadu aká je) považovať za opodstatnenú, musel by v jeho živote nastať skutočnosť či udalosť, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že k naplneniu obavy môže dôjsť. Ako to však navrhovateľ uvádzal, nikdy nemal žiadne problémy s hnutím Fatah s ktorým nikdy neprišiel ani do styku.

Pokiaľ ide o prenasledovanie: Jeho definovanie pre účely zákona o azyle obsahuje ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle. Ak by aj tvrdenie navrhovateľa, že bol falošne obvinený z krádeže zbraní hnutiu Fatah, bolo pravdivé, nemožno prípadné vyšetrenie takéhoto obvinenia (a to v konečnom dôsledku aj súdom či iným na to ustanoveným orgánom či inštitúciou) považovať za prenasledovanie.

Pokiaľ ide o dôvod navrhovateľom prezentovanej obavy (prenasledovania): Sám navrhovateľ opakovanie v priebehu konania uviedol, že obvinenie zo strany otca jeho priateľky je falošné, že prišlo dva roky potom, ako s ňou navrhovateľ prerušil kontakt, a že je to pomsta otca priateľky navrhovateľa. Teda bez akýchkoľvek pochýb možno vylúčiť, žeby obvinenie bolo dôsledkom rasy, národnosti, vierovyznania, politických názorov navrhovateľa alebo jeho príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Snaha navrhovateľa, vidieť v takejto (ako to vyslovil navrhovateľ) pomste politický dôvod nie je ničím podložená. Naviac ak navrhovateľ nebol nikdy politicky činným, podobne ako jeho rodina. Navrhovateľovi bratia podľa vyjadrenia navrhovateľa spolupracujú s Fatah-om, a teda logickou by bola lojalita tohto hnutia s rodinou navrhovateľa či navrhovateľom, ako jeho atakovanie z politických dôvodov, ako sa to snaží navrhovateľ prezentovať. Navrhovateľ v opravnom prostriedku tiež dôvodil, že veliteľ Fatah-u (otec navrhovateľovej priateľky) zneužil svoje postavenie na pomstu voči navrhovateľovi. Ak sa tak aj stalo, i napriek tejto skutočnosti by takéto konanie nebolo možné kvalifikovať ako prenasledovanie z politických dôvodov. Naviac nie je logickým aby tak urobil po dvoch rokoch od času, kedy navrhovateľ styky s jeho dcérou ukončil.

Podľa krajského súdu navrhovateľ okrem prezentovania obavy v konaní nepreukázal naplnenie žiadneho z ďalších predpokladov udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Preto ak odporca navrhovateľovi azyl neudelil, postupoval vydaním takéhoto výroku v súlade so zákonom o azyle. Súd iba opakuje, že okrem tvrdenia navrhovateľa tento odporcovi nepredložil žiaden relevantný dôkaz, pričom sám navrhovateľ pred týmto súdom počas svojho výsluchu uviedol, že v predchádzajúci konaniach klamal. Pokiaľ sa navrhovateľ skutočne obáva konania v ktorom by sa mala preukázať pravdivosť či nepravdivosť jeho údajného obvinenia zo spáchania krádeže, tento dôvod z logických dôvodov nemôže byť dôvodom pre udelenie azylu, pretože sa prieči účelu zákona o azyle, ktorým je poskytnutie ochrany pred perzekúciou z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany: krajský súd uviedol, že predpoklady poskytnutia doplnkovej ochrany ako jednej z foriem medzinárodnej ochrany stanovuje zákon o azyle v ust. § 2 písm. f/. Navrhovateľ nebol nikdy trestne stíhaný, nebol mu uložený trest smrti. Nikdy sa nestretol s konaním, ktoré by sa čo i len približovalo k mučeniu, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, a teda v prípade jeho návratu niet dôvodu predpokladať, že by sa s takýmto zaobchádzaním stretol. A to ani ako navrátilcovi - palestínskemu utečencovi, ktorý sa do Libanonu navráti. Ak by aj (teoreticky) bol po svojom návrate vystavený trestnému stíhaniu, zo žiadnej zo správ nie je možné vyvodiť takýto druh (formu) zaobchádzania s ním. Ani všeobecná bezpečnostná situácia v Libanone nesvedčí o individuálnom ohrození jeho života alebo nedotknuteľnosti osoby. Ak teda odporca navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol, jeho právny záver je správny.

K námietke, týkajúcej sa neudelenia azylu postupom podľa ust. § 9 zákona o azyle: krajský súd zdôraznil, že na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov niet právneho nároku. Jeho udelenie spadá do výlučnej právomoci - správnej úvahy odporcu. Znamená to, že pokiaľ odporca azyl za použitia ust. § 9 neudelí, nie je jeho povinnosťou odôvodňovať takýto jeho postoj. I napriek tomu odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nad rámec svojich povinností uviedol, prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil. Voči takto vyjadrenému postoju - právnemu názoru odporcu na otázku humanitného azylu v prejednávanej veci nemožno vzniesť žiadne dôvodné námietky.

Pretože námietky, vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné, dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo potrebné potvrdiť ako správne a zákonné.

II. Odvolacie dôvody navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že s rozsudkom krajského súdu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Porušenie ustanovení zákona č. 71/1967Zb. Správny poriadok

Navrhovateľ poukázal na to, že už v podanom opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože písomné vyhotovenie rozhodnutia odporcu je v rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok). Namietaný rozpor spočíva v tom, že samotné rozhodnutie odporcu obsahuje časti nad rámec zákonnej úpravy, konkrétne, že okrem výroku, odôvodnenia, a poučenia o opravnom prostriedku je súčasťou rozhodnutia aj časť označená „Nad rámec rozhodnutia migračný úrad konštatuje, že v prípade žiadateľa o azyl C. ide o osobu, ktorá bola v kontexte informácií, ktoré podávala od roku 2005 vyhodnotená ako nedôveryhodná, a to z týchto dôvodov:“. Z obsahu tejto časti sa dá vyvodiť, že ide o dodatočnú správnu úvahu odporcu, ktorou sa odporca pri hodnotení žiadosti o azyl navrhovateľa riadil. V takom prípade, ale navrhovateľ nerozumie, prečo odporca túto časť uviedol „nad rámec rozhodnutia“, teda ju odčlenil od riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave vyhodnotil námietku navrhovateľa ako nedôvodnú a svoj právny názor odôvodnil tým, tým, že „Z odôvodnenia je nesporné, že dôvodom neposkytnutia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda nie nedôvery hodnosť osoby navrhovateľa“ a, že odporca „v plnom rozsahu rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je na osobu navrhovateľa potrebné nazerať ako na osobu nie nedôveryhodnú“.

Z tohto odôvodnenia Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že krajský súd sa nezaoberal námietkounavrhovateľa týkajúcou sa porušenia ustanovení Správneho poriadku teda, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, ktoré časti patria do odôvodnenia a čo konkrétne zahŕňa správnu úvahu odporcu, ktorou sa riadil pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa o azyl ale, že sa v rozsudku zameral na odôvodnenie postupu zvoleného odporcom, podľa ktorého bol prípad navrhovateľa posudzovaný z pohľadu nesplnenia - nepreukázania podmienok zákona o azyle vo vzťahu k udeleniu azylu a doplnkovej ochrany.

Navrhovateľ naďalej trvá na tom, že rozhodnutie odporcu je v tejto časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Konanie pred krajským súdom malo podľa navrhovateľa vadu spočívajúcu vtom, že súd sa dostatočne dôkladne nezaoberal uvedenou námietkou najmä z pohľadu porušenia ustanovení Správneho poriadku, ktorá mala na následok nesprávne rozhodnutie veci, a teda bola zároveň v tejto časti aj súdom nesprávne právne posúdená, nakoľko v dôsledku zrejmého porušenia ustanovení Správneho poriadku mala byť zrušená a vrátená odporcovi na ďalšie konanie.

K tomu prispieva aj skutočnosť, že ak z časti „nad rámec rozhodnutia“ vyplýva, že odporca v skutočnosti naďalej považuje navrhovateľa za nedôveryhodnú osobu (aj keď toto uviedol len v časti „nad rámec“ rozhodnutia), nie je udržateľný právny názor krajského súdu, že je nesporné, že dôvodom neposkytnutia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda nie nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa“.

Úradný záznam Slovenskej informačnej služby

Navrhovateľ krajskému súdu vyčítal, že v časti odôvodnenia rozsudku týkajúcej sa namietaného porušenia ustanovení Správneho poriadku sa len veľmi stručne venuje aj druhej podstatnej námietke navrhovateľa, a to, že v spise odporcu sa opätovne nachádza úradný záznam o tom, že odporca získal vyjadrenie Slovenskej informačnej služby (pod číslom 65/12-D-45-28/2013-S), ktoré z dôvodu utajenia nie je zaradené medzi listinami nachádzajúcimi sa v spise ale, že sa nachádza v osobitnej evidencii Migračného úradu.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že odporca sa s týmto záznamom a dôkazom, ktorý je jeho podkladom nijako nevysporiadal a ani sa o jeho existencii v rozhodnutí nezmienil. Odporca mal ďalej podľa názoru navrhovateľa povinnosť vysporiadať sa so všetkými dôkazmi, osobitne tak v situácii, keď predchádzajúce rozhodnutie bolo v časti týkajúcej sa doplnkovej ochrany odôvodnené stanoviskom SIS, z ktorého vyplývalo, že ide o bezpečnostný záujem.

Ak mal odporca skutočne k dispozícii dôkaz o údajnej navrhovateľovej nebezpečnosti mal postupovať v súlade s ustanovením § 13c ods. 2 písm. d/ zákona o azyle: Z uvedeného je zrejmé, že zákon o azyle výslovne zveruje odporcovi povinnosť v prípade, ak v konaní získa dôkaz o tom, že je dôvodné podozrenie, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, týmto dôkazom (dôkazmi) sa mal zaoberať prednostne a vyhodnotiť ich za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľa.

Krajský súd k uvedenej námietke uviedol, že „odporca sa v napadnutom rozhodnutí neodvolal (či v kladnom, či v zápornom zmysle) na jeho obsah, nevyvodil teda z neho žiadny právny záver. Vzhľadom k tomu, že obsah utajovanej skutočnosti SIS zjavne nemal vplyv na rozhodnutie odporcu sa nedopustil porušenia žiadneho zákonného ustanovenia, ak sa o jeho existencii v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil.“.

Navrhovateľ nesúhlasil s správnym názorom krajského súdu, že obsah utajovanej skutočnosti SIS zjavne nemal žiadny vplyv na rozhodnutie. Je nesporné, že v predchádzajúcom konaní bolo práve negatívne stanovisko SIS dôvodom pre neposkytnutie doplnkovej ochrany.

Je tiež nesporné, že odporca si do konania zaobstaral nové stanovisko SIS, ktorého obsah navrhovateľ nepozná z dôvodu utajenia (rovnako ako v minulom konaní), ale z ktorého bol odporca povinnývychádzať a zvážiť ho v konaní tak, ako mu to ukladá zákon o azyle. Vzhľadom na predchádzajúcu genézu prípadu bol podľa navrhovateľa odporca povinný v rozhodnutí uviesť minimálne to, prečo v tomto konaní nemá stanovisko SIS vplyv na rozhodnutie.

Z týchto dôvodov navrhovateľ má za to, že odporca mal v rozhodnutí uviesť správnu úvahu ako tento dôkaz vyhodnotil, resp. uviesť, dôvod, pre ktorý sa s ním v konaní nezaoberal, najmä ak v predchádzajúcom konaní bol základom pre jeho rozhodnutie.

Z vyššie uvedeného podľa navrhovateľa vyplýva, že odporca nesprávne právne posúdil vec, nakoľko odporca mal primárne postupovať podľa § 13c ods. 2 písm. d/ v spojení s § 52 ods. 2 zákona o azyle, vyhodnotiť získané dôkazy, svoju správnu úvahu uviesť v odôvodnení rozhodnutia a v prípade, ak získané dôkazy (na rozdiel od minulosti) nepovažuje za dostatočné pre uplatnenie uvedeného postupu, mal toto v rozhodnutí vysvetliť a až následne sa zaoberať ďalšími skutočnosťami. Krajský súd rovnako vec nesprávne právne posúdil a navyše sa s námietkou navrhovateľa ani dostatočne nevysporiadal.

Dôvody žiadosti o udelenie azylu

Od začiatku tohto konania o udelenie azylu v roku 2009, sa navrhovateľ vo všetkých doteraz podaných opravných prostriedkoch, odvolaniach a počas všetkých pohovorov, ktoré od roku 2009 absolvoval stále pridržiava tých istých dôvodov, pre ktoré žiada o udelenie azylu: navrhovateľ má obavu z prenasledovania z dôvodu falošného obvinenia z krádeže zbraní v utečeneckom tábore Al Rashidieh v Libanone zo strany veliteľa táborového pluku Tal Alzaatar menom U., prezývaný aj U., ktorý patrí k organizácii Fatah. Navrhovateľ mal ľúbostný vzťah s dcérou tohto veliteľa, s ktorým veliteľ nesúhlasil. Okrem toho, o rodine účastníka konania je v tábore známe, že sú proti politike Fatahu a podporujú Ľudový front pre oslobodenie Palestíny (ďalej len „ĽFOP“), čo mohlo mať vplyv na dôvod falošného obvinenia z krádeže zbraní. Okrem toho sa navrhovateľ obáva aj prenasledovania zo strany Libanonu, ak by sa jeho prípad dostal pred vojenský súd, kde nie je zaručené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Navrhovateľ musel z Libanonu utiecť, pretože nevedel, akým spôsobom by dokázal svoju nevinu, keďže obvinenie z krádeže zbraní pochádzalo od mocného a vplyvného táborového veliteľa, funkcionára Fatahu. Podľa navrhovateľa: „V tom čase mal Fatah veľkú moc v Libanone, keď chce niekoho dostať na území Libanonu, tak ho dostane, keby bol hocikde.“ (4 str. zápisnice z 26. októbra 2011). Na otázku, či by sa mohol obrátiť na štátne orgány Libanonu o pomoc z dôvodu krivého obvinenia, navrhovateľ odpovedal: „Žiadna pomoc by sa mi nedostala, ich to nezaujíma. Je to vnútorný problém tábora.“ (str. 5 zápisnice z 26. októbra 2011). Navrhovateľ vyrástol v prostredí palestínskeho utečeneckého tábora, sú mu teda dôverne známe rozhodovacie procesy vnútri tábora, vnútorné vzťahy, fungovanie vecí, ako aj vtedajšie vzťahy medzi libanonskou vládou a palestínskymi utečencami a tábormi. Vzhľadom na jeho znalosť veci, posúdil navrhovateľ v danom čase vzniknutú situáciu tak, že obvinenie, ktoré bolo proti nemu vznesené, je falošné, jeho motívom je osobná pomsta zo strany U., a že pre navrhovateľa (vzhľadom na všetky okolnosti) bude ťažké, ak nie aj nemožné, preukázať svoju nevinu. Je teda nesporné, že navrhovateľ mal a má subjektívnu obavu z prenasledovania.

Navrhovateľ poukázal na to, že odporca v doterajšom konaní nepredložil jednoznačný dôkaz o tom, že navrhovateľove obavy by boli v rozpore so situáciou v krajine pôvodu (Libanon) v čase odchodu navrhovateľa z krajiny. Je teda zrejmé a logické, že to, či sa navrhovateľ dostane pred libanonský súd, závisí najmä od táborových veliteľov. Ako preukazujú informácie o krajine pôvodu, založené v spise, libanonské štátne orgány nevstupujú do palestínskych utečeneckých táborov, nemajú tam jurisdikciu. Záleží teda na tábore (resp. veliteľoch), koho vydajú libanonským štátnym orgánom na trestné stíhanie (resp. či vôbec oznámia libanonským štátnym orgánom, že v tábore došlo ku krádeži zbraní a kto je páchateľom). Navrhovateľ nemal v čase odchodu žiadnu záruku v tom, že táborový veliteľ Abu Shafiq sa rozhodne, že navrhovateľa vydá na trestné stíhanie libanonským orgánom a že neuplatní svoju vtedajšiu moc tak, aby ho potrestali priamo v tábore.

V prípade navrhovateľa je možné, že nepriateľstvo veliteľa bolo podmienené aj ľúbostným vzťahom, s ktorým nesúhlasil, aj politickými postojmi rodiny navrhovateľa (konkrétne opozíciou voči Fatahu ačlenstvom v ĽFOP, čo sú dve rozdielne veci), tieto dve skutočnosti sa mohli vzájomne ovplyvňovať a podmieňovať. Nie je teda vylúčené a odporca nijako nepreukázal, že veliteľ by nebol alebo nemohol byť motivovaný aj politickým postojom rodiny navrhovateľa a pripisovať mu rovnaký postoj.

Krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol, že „navrhovateľ vyslovil pred odporcom obavu, čím však naplnil iba jeden z predpokladov udelenia azylu.“ Rovnako uviedol, že dôkaz predložený navrhovateľom týkajúci sa krádeže zbraní má „nulovú hodnotu“, keďže sa nejedná o originál.

Navrhovateľ k uvedenému poukázal na to, že už v opravnom prostriedku poskytol všetky informácie, ktoré mal k dispozícii. Kópiu dokumentu, ktorým Fatah informoval o jeho hľadaní poskytol preto, lebo nemal k dispozícii originál. Ak by ho mal, určite by ho založil do spisu.

Krajský súd ďalej tvrdí, že „Ak by aj tvrdenie navrhovateľa, že bol falošne obvinený z krádeže zbraní hnutiu Fatah bolo pravdivé, nemožno prípadné vyšetrenie takéhoto obvinenia (a to v konečnom dôsledku aj súdom, či iným na to ustanoveným orgánom, či inštitúciou) považovať za prenasledovanie. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré zahŕňa aj právo na prezumpciu neviny, právo na zákonného sudcu, na nezávislosť súdneho orgánu a podobne, je pritom základným ľudským právom, ktoré sa podľa našej Ústavy jednoznačne zaručuje každej osobe, teda aj navrhovateľovi. Ak teda existuje odôvodnený predpoklad (podporený správami o situácii v krajine), že navrhovateľ bude v prípade hroziaceho trestného konania v Libanone mať horšie právne postavenie ako libanonský štátny občan, dokonca, že do jeho práva na spravodlivé súdne konanie bude v jeho prípade vážne zasiahnuté práve z dôvodu, že navrhovateľ je Palestínčanom a nie občanom Libanonu, pôjde jednoznačne o prenasledovanie (zo strany libanonských štátnych orgánov) z národnostného dôvodu vo forme diskriminačných súdnych opatrení, odmietnutia súdnej ochrany a neprimeranom a diskriminačnom trestnom stíhaní a treste.

Ako už navrhovateľ uviedol v opravnom prostriedku, keďže správy o situácii v krajine potvrdzujú, že k vážnemu a opakovanému zásahu do tohto práva - teda k prenasledovaniu - dochádza práve pri osobách palestínskeho pôvodu a pri osobách, ktoré sú súdené vojenskými súdmi (čo hrozí navrhovateľovi), ide jednoznačne o prenasledovanie z dôvodu národnosti.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe čoho následne aj nesprávne právne vec posúdil.

Krajský súd neprihliadol ani na námietku navrhovateľa, že je registrovaným palestínskym utečencom v Libanone, prostredníctvom potvrdenia registrácie UNRWA. Z tohto dôvodu má za to, že žiadateľ o azyl splnil aj podmienky Ženevského dohovoru v súlade s článkom ID a v súlade s článkom 12 ods. 1 písm. a/ smernice Rady 2004/83/ES a má teda nárok na udelenie azylu podľa tohto ustanovenia, a to v súlade s právne záväzným rozsudkom Súdneho dvora EU (veľká komora) vo veci C-365/11 z 19. decembra 2012 vo veci sťažovateľa El Karem El Kott a ostatní.

Navrhovateľovi hrozilo vážne nebezpečenstvo v podobe prenasledovania zo strany táborového veliteľa, resp. odmietnutie práva na spravodlivý súdny proces zo strany libanonských súdov, nachádzal sa v situácii vážneho nebezpečenstva, spôsobené okolnosťami mimo jeho kontrolu a vôľu. Navrhovateľ nemohol situáciu nijako ovplyvniť a ako uvádza vo svojej výpovedi, pokúšal sa spor urovnať cez obchodného partnera U. menom U., ale nedalo sa to vyriešiť (str. 3 zápisnice z 26. októbra 2011). Konanie táborových veliteľov, ako aj správanie sa libanonských orgánov k palestínskym utečencom pred súdmi a vo väzniciach sú tiež okolnosti, ktoré navrhovateľ nemôže ovplyvniť a sú mimo jeho vôle a kontroly. Vznik obvinení nemohol navrhovateľ objektívne ovplyvniť a nemohol očakávať spravodlivé riešenie a vyvinenie svojej osoby spod obvinení.

Zároveň považuje za preukázané, (a to opakovane, prostredníctvom správ o dianí v Libanone z rôznych dátumov), že UNRWA v tejto veci nemá schopnosť a mandát zabezpečiť navrhovateľovi pomoc,ochranu a primerané životné podmienky. UNRWA je špecializovanou agentúrou OSN, ktorá bola zriadená za účelom vyriešenia situácie a poskytovania pomoci palestínskym utečencom. UNRWA poskytuje palestínskym utečencom v táboroch vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a infraštruktúru. V žiadnom prípade ale UNRWA nedokáže poskytnúť navrhovateľovi pomoc a ochranu v trestnom konaní, či už pred samosprávnymi táborovými orgánmi, alebo pred libanonskými štátnymi orgánmi. Okrem toho podľa správ napriek pomoci UNRWA sú životné podmienky palestínskych utečencov v táboroch „otrasné“ (odpoveď na ot. č. 1, správa z 12. apríla 2013, č. p. MU-ODZS-2013/000232-002).

Poukázal na to, že Súdny dvor ďalej judikoval, že článok 12 ods. 1 písm. a/ druhá veta smernice Rady 2004/83/ES sa musí vykladať v tom zmysle, že ak je splnená podmienky zániku ochrany a pomoci UNRWA, tak takýto žiadateľ o azyl má ipso iure právo na priznanie postavenia utečenca v zmysle článku 2 písm. c/ tejto smernice (za podmienky, že sa neuplatňuje odsek 1 písm. b/ alebo odseky 2 a 3 tohto článku 12 smernice).

Z citovaného rozsudku vyplýva, že navrhovateľ - registrovaný palestínsky utečenec - nie je povinný splniť podmienky článku 1A Ženevského dohovoru, t. j. nie je povinný preukazovať, že má opodstatnené obavy z prenasledovania z jedného z tam uvedených dôvodov. Podľa rozsudku stačí, ak navrhovateľ preukáže, že sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva, spôsobeného okolnosťami mimo jeho vôľu, a že zanikla ochrana, ktorú mu UNRWA poskytovala.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že v tomto konkrétnom prípade jednoznačne ustal dôkazné bremeno a splnil podmienky stanovené Súdnym dvorom EÚ v rozsudku El Kerem El Kott a mal mu byť ipso iure priznaný azyl v súlade s čl. 1D Ženevského dohovoru a smernice Rady 2004/83/ES.

Dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany

Krajský súd odôvodnení rozsudku týkajúceho sa neposkytnutia doplnkovej ochrany uvádza, že takýto záver odporcu je správny. Navrhovateľ už v opravnom prostriedku namietal, že dôkazy, ktoré v konaní doteraz prezentoval v súvislosti s informáciami o krajine pôvodu (Libanon, zaobchádzanie s palestínskymi utečencami, diskriminácia pred súdmi, mučenie vo väznici, a pod.) svedčia minimálne o tom, že spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa §13a s poukazom na dôvod podľa § 2 písm. f/ bod 2 zákona o azyle (mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest). Odporcovi ani krajskému súdu sa podľa navrhovateľa nepodarilo preukázať, že navrhovateľovi nehrozí mučenie, navyše aj správy (Amnesty International a Human Rights Watch) založené v spise jasne potvrdzujú mučenie v libanonských väzniciach. Máme za to, že navrhovateľ hrozí v prípade návratu do Libanonu mučenie, s čím sa odporca ani krajský súd nevysporiadali.

Vzhľadom na uvedené dôvody navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok ako vence správny navrhol potvrdiť. V dôvodoch vyjadrenia uviedol, že sa s právnym názorom súdu v plnej miere stotožňuje. K odvolacej námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť uviedol, že má vážne pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa a vierohodnosti jeho obáv, nakoľko pri posudzovaní všetkých štyroch jeho žiadostí vystupoval pod rôznymi identitami a poskytoval vyjadrenia, ktoré vedľa seba neobstoja. Odôvodnil to údajným strachom, ktorý mu mal brániť tomu, aby hovoril pravdu. Prečo však žiadal o azyl v krajine, ktorej štátnym orgánom nedôveruje a zakaždým uvedie odlišné údaje, je otázne.

Čo sa týka údajov o tom, z čoho je navrhovateľ v Libanone obvinený, jeho výpoveď je podľa odporcutiež konzistentná, raz tvrdil, že bol obvinený z krádeže zbrane, inokedy z krádeže zbraní. Raz povedal, že to bol „Nejaký samopal. Neviem aký.“ (pohovor zo dňa 06. augusta 2009), inokedy, že to boli dva samopaly zn. kalašnikov a jeden Gulomet BTC (pohovor zo dňa 26. októbra 2011. Odporca v plnej miere rešpektoval právny názor najvyššieho súdu a bez ohľadu na vážne pochybnosti o tom, že navrhovateľ hovorí pravdu, posúdil dôvody žiadosti o azyl, ktoré mu navrhovateľ poskytol. Nezamietol jeho žiadosť ako zjavne neopodstatnenú, ako je možné rozhodnúť v prípade nedôveryhodnej osoby, ani nevyhodnotil, že vzhľadom na nedôveryhodnosť osoby dôvody jeho žiadosti nemôžu byť riadne posúdené. Správny orgán sa dôsledne riadil právnym názorom súdu a posúdil všetky dôvody jeho žiadosti. Konštatoval a poukázal na protirečenia a rozpory vo výpovediach, avšak nebral na ne zreteľ pri posudzovaní, či spĺňa podmienky na udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany.

Odporca k námietke nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k neudeleniu azylu uviedol, že navrhovateľ predovšetkým sám nevie identifikovať svoje obavy zo strany libanonských štátnych orgánov. V priebehu konaní vyjadril obavy, že bude tresne stíhaný v tábore (odporca založil do spisu správy o prejednávaní sporov pred Ľudovými výbormi, ktoré sú kompetentné na správne funkcie a riadia aj bezpečnosť v prípade krádeží a osobných sporov. Ľudové výbory sú vytvorené tak, aby zahŕňali člena každej palestínskej politickej frakcie prítomnej v tábore alebo v zoskupení. Všeobecne platí, že tieto výbory zahŕňajú mnoho nezávislých zástupcov, ktorí sú známymi a uznávanými osobami s vplyvom v komunite (str. č. 347/5 administratívneho spisu). Ľudové výbory sa pritom pokúšajú riešiť spory pomocou kmeňových metód zmierenia a v prípadoch, keď ide o vraždy, môžu odovzdať obvineného štátnym orgánom na súdne konanie (str. 448/8 administratívneho spisu). Navrhovateľ sa obáva aj vydania libanonským štátnym orgánom, pričom vyjadril aj obavu pred vojenským súdom. Informácie o vojenskom súde sa však pri objektivizovaní týchto obáv nepotvrdili, nakoľko v tejto súvislosti existujú správy iba o prešetrovaní prípadov špionáže pred vojenskými súdmi. Podľa navrhovateľovej výpovede zo špionáže obvinený nebol. Riešenie sporov medzi palestínskymi občanmi pred štátnymi orgánmi v Libanone nie je bezproblémové a odporca sa ním v rozhodnutí zaoberá. Odporca poukázal na to, že súčasťou administratívneho spisu sú správy o tom, že v prípade, že by bol navrhovateľov prípad predložený libanonskému súdu, skutočnosť, že je Palestínčan, mu podľa názoru odporcu nespôsobí prenasledovanie z dôvodu jeho národnosti. Toto tvrdenie sa zakladá na správe o stave ľudských práv v Libanone 2010 MZV USA, v ktorej sa o. i. uvádza, že obžalovaní cudzinci môžu predkladať dôkazy, uvádzať svedkov, ich právnici majú prístup k vládou držaným dôkazom týkajúcich sa ich prípadov. Obžalovaní majú právo na odvolanie. Tieto práva sú vo všeobecnosti dodržiavané a aplikované na všetkých obvinených, a to ako občanov, tak aj cudzincov (str. 340/19 administratívneho spisu). Podľa libanonského práva cudzinci majú zo štátu právo na právnika, ak si ho nemôžu dovoliť, iba na základe reciprocity (ak tento štát zaručuje libanonským občanom obdobné právo), palestínski cudzinci sú de facto vylúčení z tejto podpory libanonského štátu. Nie však za účelom diskriminácie Palestínčanov, ale z titulu recipročného zákonného ustanovenia, ktoré môže dostať do nevýhodného postavenia aj cudzinca z iného štátu, t. j. bez ohľadu na jeho národnosť. Okrem toho advokátska komora poskytuje pomoc aj pre tých obžalovaných, ktorí si nemôžu dovoliť právnika, pričom 80 % príjemcov tejto pomoci boli práve cudzinci (str. 340/19 administratívneho spisu). Navrhovateľ teda môže v krajine pôvodu požiadať aj o takúto formu právnej pomoci, ak si advokáta nebude môcť dovoliť. I keď aj podľa najaktuálnejších správ založených v spise Palestínčania nemajú údajne prístup k bezplatnej právnej pomoci a zaobchádza sa s nimi prísnejšie ako s libanonskými štátnymi občanmi, podľa názoru odporcu definícia prenasledovania v navrhovateľovom prípade nie je naplnená. Ani navrhovateľovi predložiť žiaden dôkaz o tom, že by v jeho prípade išlo o vážne porušovanie základných ľudských práv z národnostného dôvodu vo forme diskriminačných súdnych opatrení, odmietnutia súdnej ochrany či neprimeranom a diskriminačnom trestnom stíhaní a treste, ako to uvádza. Odporca sa napokon vyjadril aj k aplikácií rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-364/11 a vyjadril presvedčenie, že vyhýbanie sa trestnému stíhaniu v tábore (či už na základe podložených alebo nepodložených obvinení) sa nedá podradiť pod dôvody vymykajúcich sa kontrole navrhovateľa a nezávislých od jeho vôle, pre ktoré by bol nútený opustiť zónu pôsobenia agentúry UNRWA. Dokument z hnutia Fatah, ktorý predložil navrhovateľ, nevie vysvetliť pôvod tohto dokumentu, nevie, ako sa dostal k jeho rodičom, pričom dokument má slúžiť ako dôkaz, že je prenasledovaný. Odporcovi sa javí ako veľmi nepravdepodobné, aby takýto dokument bol skutočne doručený rodine navrhovateľa a ten by sa ani neopýtal, odkiaľ homajú. Ide o kópiu dokumentu a jeho pravosť sa nedá overiť. V prípade, že navrhovateľova rodina skutočne má tento dokument, je v navrhovateľovom záujme ho predložiť aj v originály, aby sa jeho pravosť dala verifikovať. Dokument v takej podobe, akej bol predložený, je možné s pomocou grafických programov a súčasnej techniky bez väčších ťažkostí vyrobiť v akomkoľvek znení a s ľubovoľným menom. K neudeleniu azylu z humanitných dôvodov uviedol, že navrhovateľ sám o tento druh azylu nežiadal, napriek tomu sa odporca v rozhodnutí touto formou azylu zaoberá a svoj postup odôvodňuje. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, pričom v konaní neboli zistené dôvody na jeho udelenie.

IV Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím ČAS: MU-384-97/PO-Ž-2009 z 21. júna 2013 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle menovanému navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné opakovane vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z dôvodu, že Libanon nie je jeho štát a ako Palestínčan si nemôže v Libanone uplatniť svoje práva. Okrem toho bol v Libanone obvinený zo strany hnutia Fatah z krádeže zbraní.

V prípade navrhovateľa išlo o štvrtú žiadosť o azyl. Za účelom zdôvodnenia ostatnej žiadosti boli s navrhovateľom vykonané vstupný a doplňujúce pohovory, v ktorých uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany ani organizácie, ani nevyvíjal žiadne politické aktivity.

Z vyhodnotenia aktuálnej žiadosti o udelenie azylu je podľa odporcu zrejmé, že žiadateľ ničím nepreukázal, že by mal v Libanone dôvodnú obavu z prenasledovania. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu - činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaným. Pôvodcom prenasledovania teda môže byť štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia a rovnako aj neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že štát alebo vládnuce politické subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom ustanovené podmienky na udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a Dohovoru.

Pokiaľ ide o obavu pred hnutím Fatah, tak ide o obavu pred neštátnym aktérom, ktorý ovláda časť územia (konkrétne tábor Rashidieh). Libanonské verejné inštitúcie, ako je polícia a vláda neexistujú v táboroch. Na udelenie azylu v zmysle zákona o azyle a Dohovoru však nestačí mať samotnú obavu pred prenasledovaním. Táto obava musí byť opodstatnená a musí vychádzať z taxatívne vymenovaných dôvodov, teda z dôvodu príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. A v prípade menovaného chýba opodstatnenosť obáv, ako aj samotné dôvody jeho obáv sú iné, ako sú taxatívne vymedzené v zákone o azyle a v Dohovore.

Pokiaľ ide o opodstatnenosť obáv, odporca uviedol, že navrhovateľ nečelil v Libanone nikdy žiadnemu prenasledovaniu podľa definície uvedenej v zákone o azyle. Navyše aj v prípade návratu sa obáva výlučne trestného stíhania svojej osoby. Sám navrhovateľ hovorí, že mu za odsúdenie za krádež zbraní hrozí trestná sadzba 7 až 15 rokov väzenia. Vzhľadom na to, že ide o krádež niekoľkých samopalov zn. Kalašnikov a jedného guľometu, ktoré môžu byť použité na rôzne protiprávne účely nie je táto trestná sadzba neprimeraná ani diskriminačná. Zároveň odporca dodal, že za túto krádež by mohol takýto trest dostať až po právoplatnom odsúdení súdom. A pokiaľ ide o súd, tak menovaný by bol súdenýlibanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva. Palestínske skupiny síce prevádzkujú autonómny a svojvoľný systém justície v táboroch, ale nie pokiaľ sa jedná o závažnejšie trestné činy. Navyše tieto sa snažia o použitie kmeňových metód zmierenia. Je pravda, že postavenie Palestínčanov pred libanonskými súdmi je horšie ako postavenie občanov Libanonu, že nemajú právo na právne zastúpenie a súdne konanie v ich prípadoch trvá neprimerane dlho, ani tieto nedostatky však nemôžeme zaradiť pod samotný pojem prenasledovania. Navyše navrhovateľ v čase krádeže zbraní nebol v Rashidieh, ale býval v meste Sayda, má teda možnosť navrhnúť svedkov, ktorí by mu to potvrdili. Zároveň treba dodať, že menovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že ide o krivé obvinenie. A nie je úlohou migračného úradu posudzovať či naozaj ide o krivé obvinenie alebo, či skutok spáchal. Toto patrí výlučne do pôsobnosti libanonských štátnych orgánov a potrestanie za preukázanú krádež do pôsobnosti libanonských súdov. Azyl, ako najvyššia forma ochrany, nemá za účel chrániť osoby pred trestom za spáchané trestné činy, ale je to inštitút, ktorý má poskytnúť medzinárodnú ochranu prenasledovaným osobám, pričom v prípade menovaného nejde o prenasledovanú osobu, ale ide o osobu, ktorá sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu v Libanone (či ide o trestné stíhanie oprávnené alebo neoprávnené nie je možné posúdiť).

K rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 10Sža/25/2012:

Za účelom vyjasnenia motívu odchodu navrhovateľa z Libanonu, bol s navrhovateľom dňa 20. februára 2013 vykonaný doplňujúci pohovor. Z pohovoru je podľa odporcu zrejmé, že navrhovateľ mal naozaj výlučne osobné dôvody na odchod z Libanonu.

Pokiaľ ide o náboženský a národnostný motív, ktoré migračnému úradu nariadil skúmať súd v rozsudku 10Sža/25/2012, tak navrhovateľ sa na tieto dôvody nikdy neodvolával. Navrhovateľ je moslimského vierovyznania a arabskej národnosti ako drvivá väčšina Palestínčanov. Nikdy nemal náboženský a ani národnostný problém. Nikdy podobný problém vo svojich výpovediach ani nenaznačil. Preto možno náboženské a národnostné dôvody jeho žiadosti hodnoverne vylúčiť.

Pokiaľ ide o dôvody politické, odporca uviedol, že mal preskúmať a vyjasniť posledné rozpory jeho výpovede ako aj postavenie jeho rodiny v tábore Rashidieh, ako aj fakt, že je obvinený z krádeže zbraní hnutiu Fatah. K uvedenému uvádza migračný úrad nasledovné:

Pokiaľ ide o postavenie jeho rodiny v tábore Rashidieh a v Libanone všeobecne, tak menovaný uvádza, že jeho otec je starý človek a už dlho nie je nijako aktívny. V minulosti sa „troška“ angažoval v Demokratickom fronte pre oslobodenie Palestíny. Je teda zrejmé, že aktivity jeho otca, ako hlavy rodiny, menovaného nijako nemôžu postihovať a nemôžu mu spôsobovať problémy z politických dôvodov. Ide v súčasnosti o politicky neaktívnu osobu a jeho aktivity z minulosti uviedol menovaný ako, že bol „troška“ aktívny. Neuvádza žiadne významné aktivity, za ktoré by mohla byť rodina nejakým spôsobom prenasledovaná.

Pokiaľ ide o jeho bratov G. a G., tak tí sa politicky angažujú práve v hnutí Fatah, ktorého sa má menovaný obávať. Ani ich aktivity nemôžu menovanému nijakým uškodiť v súvislosti s obavami z Fatahu, keďže práve v tomto hnutí pôsobia. Z tohto dôvodu možno úplne vylúčiť postavenie jeho rodiny a jej aktivity ako dôvod na politické prenasledovanie menovaného.

V súvislosti s krádežou zbraní Fatahu a obvinenia menovaného z tejto krádeže, odporca uviedol, že ide o obvinenie z trestného činu. Nie je úlohou migračného úradu, a nie je to ani v jeho možnostiach, dokazovať či sa trestný čin stal, a či ho spáchal menovaný. Obava z trestu za spáchaný trestný čin však v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na udelenie azylu, znamenalo by to úplné popretie Dohovoru a jeho účelu. Pokiaľ ide o krádež zbraní, tak táto nie je v žiadnom prípade považovaná za politický čin, a to ani v prípade, ak boli zbrane odcudzené politickému zoskupeniu. Samotná krádež zbraní teda tiež nemôže byť považovaná za politický akt a hroziaci trest za krádež zbraní sa nedá považovať za prenasledovanie z politických dôvodov.

Po vyhodnotení žiadateľovej výpovede a preskúmaní všetkých dostupných informácií je podľa odporcu zrejmé, že ani dôvod jeho obvinenia z krádeže zbraní nemá v žiadnom prípade politický podtext. Vo viacerých výpovediach žiadateľ svorne potvrdil, že bol obvinený výlučne z dôvodov, že bol zamilovaný do dievčaťa, ktorého otec sa postaral, aby bol obvinený z krádeže zbraní. Zároveň vo svojej výpovedi 20. februára 2013 uviedol, že otec jeho bývalej priateľky bral ich vzťah ako urážku na cti a išlo o pomstu. Samotná osobná pomsta za urážku na cti, ktorá nemá nič spoločné s politickými motívmi, nemôže byť posúdená ako politické dôvody. Odporca by tým za žiadateľa vykonštruoval úplne nové dôvody, čo nie je prípustné. Dôvodom je teda výlučne fakt, že sa otcovi jeho priateľky nepáčil vzťah medzi menovaným a jeho dcérou. Ide teda iba o osobné dôvody. Že bol otec priateľky funkcionárom Fatahu, je v tomto prípade nepodstatná informácia, lebo dôležitý je samotný dôvod obvinenia a ten nemá s politickou činnosťou menovaného a ani s politickou činnosťou otca jeho priateľky nič spoločné. Priradením politických dôvodov by išlo o fabulovanie nových dôvodov odporcom. Navrhovateľ nikdy nepotvrdil vo svojej výpovedi, že by bol obvinený v súvislosti s nejakou politickou činnosťou. Úlohou odporcu ako správneho orgánu, je posúdenie dôvodov, ktoré vo svojich výpovediach poskytol žiadateľ a nie si domýšľať a vytvárať nové dôvody.

Pokiaľ sa jedná o samotnú pomoc zo strany UNRWA rodine menovaného, tak v tejto súvislosti odporca poukázal na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci menovaného č. 1Sža/43/2011.V intenciách pokynov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Sža/43/2011 bol s navrhovateľom 26. októbra 2011 vykonaný pohovor zameraný na dôvody jeho žiadosti a k uvedenému prípadu bola vypracovaná analýza zameraná na krajinu Libanon a pôsobenie hnutia Fatah v Libanone. Na základe týchto dôkazov bola žiadosť posúdená a individuálne vyhodnotená. V intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 10Sža/25/2012 bol 20. februára 2013 vykonaný s navrhovateľom ďalší doplňujúci pohovor, ktorý definitívne preukázal, že v jeho prípade nemôže ísť o prenasledovanie z politických dôvodov, čo bolo v tomto rozhodnutí aj primerane zdôvodnené.

V nadväznosti na uvedené odporca dodal, že keby aj išlo o vykonštruované trestné stíhanie, tak nejde o trestné stíhanie z dôvodu príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Prenasledovanie z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti alebo sociálnej skupiny môžeme okamžite vylúčiť. Pokiaľ ide o dôvod obvinenia menovaného, tak ako ho uviedol vo svojej výpovedi, tak odporca uviedol, že možno vylúčiť aj politické dôvody. Osoba, ktorá ho obvinila má síce vysoké postavenie v hnutí Fatah, ale dôvody obvinenia sú výlučne osobné. Ako menovaný uviedol, tak ho U. z krádeže zbraní obvinil výlučne z dôvodu, že mal v minulosti vzťah s jeho dcérou. Obvinenie z dôvodu vzťahu s dcérou, hoci aj vysokého politického funkcionára, nemožno zaradiť pod dôvody politické. Ide o dôvody osobné, ktoré nepatria do dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle a v Dohovore, a preto nie sú relevantné na udelenie azylu.

K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11:

Z uvedeného rozsudku je podľa odporcu zrejmé, že hoci k osobám, ktoré majú status utečenca a sú pod ochranou UNRWA treba pristupovať odlišne ako k ostatným žiadateľom o azyl, aj napriek tomu nie sú tieto osoby oprávnené na automatické poskytnutie ochrany. V týchto intenciách teda bola posúdená aj žiadosť menovaného.

Prvou dôležitou informáciou, ktorú treba zobrať do úvahy je fakt, že menovanému pomoc zo strany UNRWA doteraz nezanikla. Svedčí o tom potvrdenie UNRWA, z ktorého jasne vyplýva, že osoba menovaného bola ešte 30. októbra 2010, teda skoro 5 rokov po jeho odchode z krajiny, registrovaná agentúrou UNRWA v Libanone ako palestínsky utečenec. Migračnému úradu nie je známe, že by mu táto ochrana od uvedeného dátumu zanikla a rovnako to ani menovaný neuviedol vo svojich výpovediach. Menovaný je teda dodnes registrovaným palestínskym utečencom UNRWA v Libanone. Nemožno teda na neho pozerať ako na osobu, ktorej by ochrana z akýchkoľvek dôvodov zanikla.

Okrem toho odporca posúdil, či odchod navrhovateľa je odôvodnený dôvodmi vymykajúcimi sa jej kontrole a nezávislými od jej vôle, ktoré ju nútia opustiť túto zónu a bránia tým využívaniu pomociposkytovanej prostredníctvom UNRWA. Jediným dôvodom odchodu bol fakt, že navrhovateľ je obvinený z krádeže zbraní, teda je obvinený z konkrétneho trestného činu. Fakt, že menovaný musí čeliť trestnému konaniu však nie je objektívnym faktom na opustenie krajinu. Jedná sa skôr o útek pred legitímnym výkonom štátnej moci. Za skutok nebol nikdy odsúdený a je z neho len obvinený. Mal a do súčasnosti má možnosť dokázať svoju nevinu v legitímnom trestnom konaní. Útek pred spravodlivosťou nemôže byť považovaný za dôvod na udelenie azylu a nemôže byť ani v žiadnom prípade legitímnym dôvodom na opustenie krajiny, v ktorej je z trestného činu obvinený. Pokiaľ ide o odchod navrhovateľa, odporca zdôraznil, že navrhovateľ opustil Libanon dobrovoľne v čase odchodu, tam žil normálnym životom a jediným problémom bolo jeho obvinenie zo spáchania trestného činu. Išlo iba o obvinenie a samotné trestné konanie s ním nebolo vykonané. Nemal teda žiadny reálny dôvod na odchod. Celá jeho rodina zostala v Libanone a aj naďalej využíva pomoc UNRWA.

Trestné stíhanie a ani výkon trestu u odsúdenej osoby sa nedá zaradiť pod pojem odôvodnené dôvody vymykajúce sa kontrole, ale ide o naplánovaný útek pred trestným stíhaním. Odporca uviedol, že nie je oprávnený posúdiť či navrhovateľ skutok spáchal, zároveň však nie je ani povinný v tomto prípade aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ a uznať, že je v Libanone obeťou krivého obvinenie. Na nepriklonenie sa k tejto zásade ho oprávňuje, že navrhovateľ od jeho príchodu na územie SR v roku 2005 pôsobí ako nedôveryhodná osoba.

K situácii palestínskych utečencov v Libanone:

Sám navrhovateľ tvrdí, že mu za odsúdenie za krádež zbraní hrozí trestná sadzba 7 až 15 rokov väzenia. Vzhľadom na to, že v jeho prípade ide o obvinenie z krádeže niekoľkých samopalov zn. Kalašnikov a jedného guľometu. Tieto, v prípade zneužitia, môžu byť použité na rôzne účely, preto nie je táto trestná sadzba neprimeraná ani diskriminačná. Za túto krádež by mohol trest v uvedenej výške dostať až po odsúdení. A pokiaľ ide o jurisdikciu nad navrhovateľom, tak ten by mohol byť legálne súdený výlučne libanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva. Palestínske skupiny síce prevádzkujú autonómny a svojvoľný systém justície v táboroch, ale nie pokiaľ sa jedná o závažnejšie trestné činy, akým je aj uvedená krádež zbraní. Postavenie Palestínčanov pred libanonskými súdmi je síce horšie ako postavenie občanov Libanonu, nemajú právo na právne zastúpenie a súdne konanie v ich prípadoch trvá oveľa dlhšie, ani tieto nedostatky však nemôžeme zaradiť pod samotný pojem prenasledovania. Navyše navrhovateľ v čase krádeže zbraní nebol v Rashidieh, ale býval v meste Sayda, má teda možnosť navrhnúť svedkov, ktorí by mu to potvrdili. Zároveň odporca dodal, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že ide o krivé obvinenie. A nie je úlohou odporcu posudzovať či naozaj ide o krivé obvinenie alebo či skutok spáchal. Toto patrí výlučne do pôsobnosti libanonských štátnych orgánov a potrestanie za preukázanú krádež do pôsobnosti libanonských súdov. Navyše sa v Libanone nevyskytli žiadne správy o politických väzňoch či politicky väznených osobách. Rovnako nie sú správy o tom, že by sa v tábore Rashidieh nejako zle zaobchádzalo s obyčajnými obyvateľmi. Fatah je tam síce najsilnejšou frakciou, snaží sa však v tábore udržiavať pokoj. Vyskytli sa síce názory, že palestínski utečenci boli zadržiavaní a vyšetrovaní nelegálnymi ozbrojenými skupinami v utečeneckých táboroch, v prípade samotného tábora Rashidieh sa však podobné zaobchádzanie a prípady nepodarilo preukázať a verejné zdroje ich neuvádzajú. K tomu k dodal, že o problémoch sa v správach píše až v situácii, keď sa vyskytnú a pokiaľ na konkrétnom území vládne pokojná atmosféra a o podobných problémoch nie sú informácie, tak rôzne agentúry nemajú dôvod zaoberať sa pokojným stavom. Azyl, ako najvyššia forma ochrany, nemá za účel chrániť osoby pred trestnými činmi, ale je to inštitút, ktorý má poskytnúť medzinárodnú ochranu prenasledovaným osobám, pričom v prípade menovaného nejde o prenasledovanú osobu, ale ide o osobu, ktorá sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu.

Pokiaľ sa jedná o samotnú kontrolu a reálnu moc utečeneckých vodcov, medzi ktorých patrí aj U., tak títo nie sú volení, ale existujú ľudové výbory, ktoré sa pravidelne stretávali s UNRWA a návštevníkmi. Ich čiastočná kontrola teda existuje. Sú správy, že dochádzalo k problémom medzi členmi jednotlivých frakcií, ale ide o konkurenčné frakcie a nie o spriatelené, tak ako je tomu u Fatahu a Ľudového frontu pre oslobodenie. Navyše tieto incidenty sú vyšetrované ako vnútornými bezpečnostnými silami, tak aj libanonskou armádou. Za posledné roky neboli zaznamenané žiadne závažné bezpečnostné incidenty vpalestínskych táboroch. Libanonské bezpečnostné orgány naďalej poukazujú na dobrú spoluprácu existujúcu medzi libanonskými ozbrojenými silami a palestínskymi bezpečnostnými zložkami v táboroch. Tiež zdôrazňujú pozitívny vplyv na bezpečnostné podmienky v táboroch, ktoré priniesla zmierovacia dohoda, ktorá bola uzavretá 27. apríla 2011 medzi palestínskymi stranami pod záštitou vlády Egypta. Slabne aj pozícia hnutia Fatah v palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone. Palestínska samospráva na okupovanom Západnom brehu stanovila konečnú stratégiu, aby rozpustila Ozbrojený boj hnutia Fatah, ktorý je poverený zachovaním bezpečnosti v palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone s tým, že tento krok bol predohrou k vytvoreniu nového bezpečnostného orgánu. Zdroje uviedli, že formovanie orgánu, ktorý by mohol byť nazvaný Sociálnym bezpečnostným výborom, bolo historickým rozhodnutím, a tak by mohlo vyžadovať podpis palestínskeho prezidenta Q.. Nový orgán bude mať jednotky na boj proti trestnej činnosti, terorizmu, krádežiam a užívaniu drog. Bude mať aj právnu sekciu na koordináciou medzi Veľvyslanectvom Palestíny v Bejrúte a libanonským súdnictvom. Členovia orgánu budú nasadení vo všetkých palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone a získajú praktickú a teoretickú prípravu v kasárňach, ktoré môžu byť umiestnené v Libanone alebo v iných arabských štátoch. Niektoré štúdie o utečeneckých táboroch v Libanone odporúčajú nasadenie jedného policajta na 100 palestínskych utečencov. Ozbrojený boj, ktorý zahŕňa rad palestínskych frakcií, ktoré sú pod Organizáciou pre oslobodenie Palestíny, a ktorý je ovládaný hnutím Fatah, bol založený začiatkom 70. rokov minulého storočia na zachovanie bezpečnosti v palestínskych utečeneckých táboroch a koordináciu medzi libanonskými a palestínskymi bezpečnostnými zložkami. Ozbrojenému boju sa podarilo odhaliť množstvo trestných činov a odovzdali niekoľko jednotlivcov libanonským úradom. Práve pod snahu odhaľovať trestné činy, by sme mohli zaradiť aj trestné stíhanie žiadateľa.

Navyše je podľa odporcu zrejmé aj to, že v inkriminovanom tábore Rashidieh funguje organizácia OOP, kde spolu vedenie tvoria Fatah a Ľudový front pre oslobodenie Palestíny, ku ktorému sa priraďuje rodina žiadateľa. Ide teda o spojencov a nie o politicky znepriatelené strany.

Pokiaľ sa jedná o mučenie v libanonských väzniciach, odporca uviedol, že libanonské právo zakazuje mučenie, zodpovednosť za mučenie je však prakticky nepostihnuteľná. Správy Ministerstva zahraničných vecí USA hovoria o zlých podmienkach vo väzniciach, nie však o mučení. Situáciu vo väzniciach charakterizujú ako zlú a nespĺňajúcu minimálne medzinárodné štandardy. Väznice boli preplnené a hygienické podmienky, a to najmä vo väzeniach pre ženy, boli veľmi chabé. Vláda nepovažovala väzenskú reformu za vysokú prioritu. Preplnenosť a obmedzené väzenské zariadenia počas roka znamenali, že zadržaní boli často zadržiavaní spolu s odsúdenými väzňami a mladiství mohli byť držaní spolu s dospelými. Muži a ženy sú zadržiavaní oddelene v podobných podmienkach. Vláda však povolila nezávislý monitoring väzenských podmienok miestnym aj medzinárodným ľudskoprávnym skupinám a Medzinárodnému výboru Červeného kríža (MVCK), a takýto monitoring sa uskutočnil v priebehu roka. Teda libanonská vláda sa nebráni kontrole väzníc, čo vo svojej správe potvrdzuje aj Amnesty International, ktorá uvádza, že úrady povolili v máji návštevu podvýboru OSN pre prevenciu mučenia v krajine a v novembri oznámili, že budú kriminalizovať všetky formy mučenia a zlého zaobchádzania. Správy o mučení v libanonských väzniciach, ktoré sa vyskytujú v správach Amnesty International a Human Rights Watch nie sú ničím podložené. Navyše tieto organizácie uvádzajú mučenie vo väzniciach bežne, a to aj častokrát v demokratickejších krajinách ako je Libanon. Nedá sa podľa nich urobiť si relevantný a ucelený obraz o situácii vo väzniciach v Libanone. Po zhodnotení zdrojov je teda zrejmé, že situácia v libanonských väzniciach je zlá, ale nie je možné ju charakterizovať ako prenasledovanie. Problémy sú najmä so zdravotnou starostlivosťou a preplnenosťou väzníc, tieto fakty však nespadajú pod definíciu prenasledovania.

Navyše politické dôvody vylučuje aj ďalšie tvrdenie navrhovateľa. Najprv tvrdil, že každý o jeho rodine vie, že sú proti Fatahu a následne tvrdil, že je osobným názorom každého, k akému politickému prúdu inklinuje, a že jeho brat G. je členom Fatahu. To jasne svedčí o tom, že neexistuje nejaké rodinné politické presvedčenie, ktoré by mu mohlo byť pripisované, ale je na každého presvedčení, či bude nejako politicky aktívny. Navrhovateľ v pohovoroch sám uviedol, že on politicky aktívny nikdy nebol. Takže on osobne politické problémy ani mať nemohol.

Na základe uvedeného je podľa odporcu zrejmé, že menovanému nehrozí žiadna z foriem prenasledovania taxatívne vymenovaných v § 2 zákona o azyle. Rovnako na navrhovateľa nemožno ani aplikovať dôvody na udelenie azylu vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-364/11.

Vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca posúdil, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

1. Pokiaľ ide o uloženie trestu smrti, tak navrhovateľ nikdy v Libanone nespáchal žiadny trestný čin a preto sa trestu smrti nemusí obávať. Rovnako tam nikdy nevykonával činnosť, za ktorú by mu mohol byť trest smrti udelený. Za krádež zbraní, z ktorej je údajne podozrivý, mu hrozí trest odňatia slobody na 7 až 15 rokov, čo sa však nedá považovať za reálnu hrozbu vážneho bezprávia.

2. Zároveň navrhovateľovi nehrozí mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest. Hrozí mu síce trestné stíhanie, ale ak tvrdí pravdu, že v čase spáchania inkriminovaného činu vôbec nebol na území tábora Rashidieh, tak má možnosť to dokázať v trestnom konaní. Vzhľadom na to, že v jeho prípade ide o obvinenie z krádeže niekoľkých samopalov zn. Kalašnikov a jedného guľometu, ktoré môžu byť použité na rôzne protiprávne účely nie je táto trestná sadzba neprimeraná ani diskriminačná. Zároveň odporca dodal, že za túto krádež by mohol takýto trest dostať až po odsúdení. A pokiaľ ide o súd, tak navrhovateľ by bol súdený libanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva. Palestínske skupiny síce prevádzkujú autonómny a svojvoľný systém justície v táboroch, ale nie pokiaľ sa jedná o závažnejšie trestné činy. Navyše tieto sa snažia o použitie kmeňových metód zmierenia. Navyše sa v Libanone nevyskytli žiadne správy o politických väzňoch či politicky väznených osobách. Rovnako nie sú správy o tom, že by sa v tábore Rashidieh nejako zle zaobchádzalo s obyčajnými obyvateľmi. Pokiaľ sa jedná o mučenie v libanonských väzniciach, tak dodal, že libanonské právo zakazuje mučenie, zodpovednosť za mučenie je však prakticky nepostihnuteľná. Správy Ministerstva zahraničných vecí USA hovoria o zlých podmienkach vo väzniciach, nie však o mučení. Situáciu vo väzniciach charakterizujú ako zlú a nespĺňajúcu minimálne medzinárodné štandardy. Väznice boli preplnené a hygienické podmienky, a to najmä vo väzeniach pre ženy, boli veľmi chabé. Vláda nepovažovala väzenskú reformu za vysokú prioritu. Preplnenosť a obmedzené väzenské zariadenia počas roka znamenali, že zadržaní boli často zadržiavaní spolu s odsúdenými väzňami, a mladiství mohli byť držaní spolu s dospelými. Muži a ženy sú zadržiavaní oddelene v podobných podmienkach. Vláda však povolila nezávislý monitoring väzenských podmienok miestnym aj medzinárodným ľudskoprávnym skupinám a Medzinárodnému výboru Červeného kríža (MVCK), a takýto monitoring sa uskutočnil v priebehu roka. Teda libanonská vláda sa nebráni kontrole väzníc čo vo svojej správe potvrdzuje aj Amnesty International, ktorá uvádza, že úrady povolili v máji návštevu podvýboru OSN pre prevenciu mučenia v krajine a v novembri oznámili, že budú kriminalizovať všetky formy mučenia a zlého zaobchádzania. Tieto zlé podmienky sú síce problémom, ale po ich vyhodnotení nedosahujú intenzitu vážneho bezprávia.

3. V Libanone v súčasnosti neprebieha vojenský konflikt, takže vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu možno v prípade menovaného vylúčiť.

Dôvody navrhovateľa teda boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pritom nebola zistená reálna hrozba vážneho bezprávia. Nakoľko menovaný nespadá do žiadnej z kategórií osôb, ktoré potrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany, migračný úrad nepovažuje v jeho prípade za potrebné poskytnúť mu akúkoľvek formu ochrany. V prípade navrhovateľa teda neboli zistené dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona.

Zákon Libanonu zaručuje slobodu pohybu vnútri krajiny, zahraničné cesty, emigráciu a repatriáciu a vláda vo všeobecnosti rešpektovala tieto práva občanov, ale uvalila obmedzenia na práva palestínskych utečencov. Agentúra UNRWA poskytovala pomoc špeciálne palestínskym utečencom. Vláda spolupracovala s UNHCR, UNRWA, a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne vysídleným osobám, utečencom, vracajúcim sa utečencom, žiadateľom o azyl aostatným dotknutým osobám. Podľa UNRWA môžu palestínski utečenci registrovaní na Riaditeľstve pre politické a utečenecké záležitosti Ministerstva vnútra cestovať z jednej oblasti krajiny do druhej. Avšak riaditeľstvo musí schváliť prevod registrácie pobytu pre utečencov, ktorí bývajú v táboroch. UNRWA uviedla, že riaditeľstvo vo všeobecnosti schválilo tieto prevody.

Nad rámec rozhodnutia odporca konštatoval, že v prípade žiadateľa o udelenie azylu C. ide o osobu, ktorá bola v kontexte informácií, ktoré podávala od roku 2005 po súčasnosť vyhodnotená ako nedôveryhodná, pričom popísal podrobne dôvody, ktoré ho k takémuto úsudku viedli.

Odporca napokon uviedol, že za účelom posúdenia jeho žiadosti boli využité informácie z materiálu „Krajina Libanon“ z 12. apríla 2013 vypracovanom k uvedenému prípadu a vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2013/000232-002, z materiálu „Krajina Libanon“ zo 16. novembra 2011 vypracovanom k uvedenému prípadu a vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2011/000716-002 a z vyjadrenia právnej zástupkyne k prípadu.

V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. marca 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý:

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. (ods. 2)

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. (ods. 3)

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5. (ods. 4)

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak: a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1) Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. (ods. 2)

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5. (ods. 3)

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území SR, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že konanie pred krajským súdom v Bratislave malo vadu spočívajúcu vtom, že súd sa dostatočne dôkladne nezaoberal námietkou nezrozumiteľnosti rozhodnutia odporcu najmä z pohľadu porušenia ustanovení Správneho poriadku. Rozpor so Správnym poriadkom navrhovateľ videl v tom, že samotné rozhodnutie odporcu obsahuje časti nad rámec zákonnej úpravy, konkrétne, že okrem výroku, odôvodnenia, a poučenia o opravnom prostriedku je súčasťou rozhodnutia aj časť označená „Nad rámec rozhodnutia migračný úrad konštatuje, že v prípade žiadateľa o azyl C. ide o osobu, ktorá bola v kontexte informácií, ktoré podávala od roku 2005 vyhodnotená ako nedôveryhodná, a to z týchto dôvodov:“

Podľa navrhovateľa ide o dodatočnú správnu úvahu odporcu, ktorou sa pri hodnotení žiadosti o azylnavrhovateľa riadil, ktorú odčlenil od riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že v danom prípade, keď krajský súd vyhodnotil takúto námietke ako nedôvodnú, išlo o vadu, pretože ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, (ktorého podstatnú časť prevzal odvolací súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia do kapitoly I. Predmet konania, označenú „K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia“), krajský súd sa podrobne uvedenou námietkou zaoberal, k jej vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a táto námietka nebola ani podľa odvolacieho súdu spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a nemožno ju vyhodnotiť ako vadu konaniu pred krajským súdom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z rozhodnutia odporcu je nesporné, že dôvodom neposkytnutia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi je nesplnenie podmienok, stanovených zákonom o azyle, teda nie nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa.

Úvaha odporcu o tom, prečo osoba navrhovateľa nad rámec odôvodnenia rozhodnutia odporcu vykazuje znaky nedôveryhodnosti, podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje zmätočnosť alebo nezrozumiteľnosť rozhodnutia odporcu, dokonca nič nemení na fakte, že odporca posúdil navrhovateľa výlučne z pohľadu naplnenia, či nenaplnenia podmienok, stanovených zákonom o azyle pre udelenie azylu, resp. pre poskytnutie či neposkytnutie doplnkovej ochrany, čo premietol aj do výroku rozhodnutia. Takáto úvaha nad rámec odôvodnenia odporcu môže byť aj posilnením argumentov pre správnosť záverov odporcu, v danom prípade však odporca konštatovanie o rozporoch a protirečeniach vo výpovediach nezobral do úvahy pri posudzovaní, či navrhovateľ spĺňa podmienky na udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany a tieto posúdil bez ohľadu na rozpory vo výpovediach navrhovateľa.

Odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorou krajskému súdu vyčítal, že sa len veľmi stručne venuje námietke navrhovateľa týkajúcej sa stanoviska SIS, ktoré si odporca do konania zaobstaral, správnu úvahu ako tento dôkaz vyhodnotil, resp. dôvod, pre ktorý sa s ním v konaní nezaoberal, však neuviedol, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že k uvedenej námietke zaujal krajský súd len stručné stanovisko, k vyhodnoteniu uvedenej námietky krajským súdom však nemá odvolací súd výhrady, pretože pokiaľ sa odporca na obsah utajovanej skutočnosti SIS, hoci si ju sám vyžiadal neodvolal, je možné usúdiť, že z takéhoto dôkazu nevyvodil existenciu skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť právne závery rozhodujúce pre posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyle, resp. doplnkovej ochrany. Pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia odporca neuviedol, že obsah utajovanej skutočnosti SIS zjavne nemal žiaden vplyv na jeho rozhodnutie, možno mu to síce vyčítať, takéto pochybenie však nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia odporcu ani vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.

Odvolaciu námietku navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe čoho následne aj nesprávne právne vec posúdil, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že v prejednávanej veci krajský súd dokazovanie nedoplnil, pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-384/PO-Ž-2009 so spismi predchádzajúcimi: ČAS: MU- 1558/PO-Ž/2005, ČAS: MU-1331/PO-Ž/2006, ČAS: MU-1524/PO-Ž-2007, pričom skutkové zistenia plynúce z obsahu administratívneho spisu podrobne popísal, tie sa zhodovali so zisteniami odporcu. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia, a to vo vzťahu k výroku o neudelení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany ako aj k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov. Preto pokiaľ krajský súd vychádzal zo zistení odporcu, ktoré rozsiahlym spôsobom aj popísal a dospel k záveru zhodnému so záverom odporcu, že navrhovateľ okrem prezentovania obavy, že bude trestne stíhaný za krádež, ktorej sa nedopustil, v konaní nepreukázal naplnenie žiadneho zo zákonných predpokladov udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle ani dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany jeho právne závery o tom, že odporca rozhodol v súladeso zákonom, keď navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu možno považovať za vecne správne.

Odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v uvedenej časti a pre konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu v uvedenej časti.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že navrhovateľ ako palestínsky utečenec, nie je v zmysle právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (vo veci C-365/11 z 19. decembra 2012 vo veci sťažnosti El Kerem El Kott a ostatní) povinný splniť podmienky článku 1A Ženevského dohovoru a smernice Rady 2004/83/ES, t. j. nie je povinný preukázať, že má opodstatnené obavy z prenasledovania z jedného z tam uvedených dôvodov, pretože preukázal, že sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva, spôsobeného okolnosťami mimo jeho vôľu, a že zanikla ochrana, ktorá mu UNRWA poskytovala, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Z rozsudku Súdneho dvora EÚ (vo veci C-365/11 z 19. decembra 2012 vo veci sťažnosti El Kerem El Kott a ostatní), na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, skutočne vyplýva, že Palestínčanovi, ktorý bol nútený opustiť zónu pôsobenia UNRWA, v ktorej už nemohol využívať pomoc tejto agentúry, možno priznať postavenie utečenca bez toho, aby bol nútený preukázať, že má obavy pred prenasledovaním.

Z rozsudku Súdneho dvora EÚ v uvedenej veci však súčasne vyplýva, že v prípade, že takáto osoba dobrovoľne opustila zónu pôsobenia UNRWA, nemožno jej priznať postavenie utečenca bez toho, aby preukázala, že má obavy pred prenasledovaním.

Organizácia Spojených národov zriadila Úrad Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA), aby poskytoval pomoc a podporu vysťahovaným Palestínčanom nachádzajúcim sa v Libanone, Sýrskej arabskej republike, Jordánsku, na Západnom brehu (vrátane Východného Jeruzalemu) a v Pásme Gazy. Služby UNRWA sú v zásade prístupné pre Palestínčanov a ich potomkov žijúcich na týchto územiach v prípade, že prišli o bydlisko a zároveň aj o svoje existenčné prostriedky v dôsledku konfliktov, ku ktorým došlo v tomto regióne.

Ženevský dohovor definuje pojem „utečenec“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na akúkoľvek osobu, ktorá „má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo zastávania určitých politických názorov“. Definuje tiež okolnosti, za akých možno určitej osobe priznať postavenie utečenca. V kontexte Európskej únie sú záväzky vyplývajúce z dohovoru prebraté do smernice 2004/832. Smernica s odkazom na Ženevský dohovor stanovuje, že osoby, ktoré v súčasnosti využívajú ochranu alebo pomoc iného orgánu alebo agentúry Organizácie Spojených národov než Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov, teda napríklad od UNRWA, sú vylúčené z postavenia utečenca. Ak však takáto ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa situácia týchto osôb definitívne vyriešila, tieto osoby budú oprávnené ipso facto využívať výhody vyplývajúce z ochrany poskytnutej touto smernicou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 1Sža/43/2011 z 13. septembra 2011 vyslovil názor, že článok 1D Ženevského dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Ženevského dohovoru totiž nie je výslovne ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, sa má automaticky udeliť azyl. Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne, a to vo svetle výhod čl. 1 A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru ako náhle vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým, že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujúpozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca.

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod na odklon od právneho názoru vyjadreného v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu v prejednávanej veci.

Námietku navrhovateľa, že splnil podmienky stanovené Súdnym dvorom EÚ v citovanom rozsudku, a že mu mal byť ipso iure v súlade s čl. 1D Ženevského dohovoru a smernice Rady 2004/83/ES priznaný azyl, odvolací súd však vyhodnotil ako nedôvodnú.

V tejto súvislosti pripomína, že citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ síce pripúšťa, že pokiaľ pomoc poskytovaná UNRWA zanikne, budú sa môcť osoby, ktoré stratili túto ochranu, ipso facto dovolávať ochrany priznanej dotknutou smernicou.

Rozsudok Súdneho dvora tiež poukazuje na to, že jednoduchá absencia alebo dobrovoľný odchod zo zóny pôsobenia UNRWA nestačí na to, aby sa zrušilo vylúčenie z možnosti priznať postavenie utečenca.

Súdny dvor súčasne spresňuje prípady, v ktorých sa možno domnievať, že pomoc zo strany UNWRA zanikla takým spôsobom, že palestínski žiadatelia o azyl sa môžu ipso facto dovolávať priznania postavenia utečenca na základe dotknutej smernice. Pomoc UNRWA teda zaniká nie len samotným zánikom tohto úradu, ale aj v prípade nemožnosti splnenia jeho úlohy. Rovnako môže zánik pomoci vyplývať aj z okolností, ktoré dotknutú osobu nezávisle od jej vôle nútia opustiť zónu pôsobenia UNRWA. Rozsudok zdôrazňuje, že tento výklad je v súlade s cieľom zaručiť nepretržitú ochranu palestínskym utečencom prostredníctvom účinnej ochrany alebo pomoci.

V tomto ohľade sa palestínsky utečenec musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože sa osobne nachádza v situácii vážneho nebezpečenstva a táto agentúra nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je uvedená agentúra poverená.

Nakoniec Súdny dvor zdôrazňuje, že možnosť dovolávať sa ipso facto ochrany uvedenej smernice však nezakladá bezpodmienečné právo na priznanie postavenia utečenca. Hoci teda dotknuté osoby nevyhnutne nemusia preukázať, že sa obávajú prenasledovania, aj tak musia predložiť, ako v prejednávanej veci, žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ktorú musia posúdiť príslušné orgány. V rámci tohto posúdenia musia tieto orgány overiť nielen to, že žiadateľ skutočne využíval pomoc UNRWA, a že táto pomoc zanikla, ale aj to, že sa na tohto žiadateľa neuplatňuje nijaká z podmienok vylúčenia uvedených v smernici. Tieto ustanovenia vylučujú z postavenia utečenca najmä osoby, ktoré spáchali trestný čin proti mieru, vojnový zločin alebo trestný čin proti ľudskosti, alebo vážny nepolitický trestný čin, ako aj osoby vinné za spáchanie činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že ho možno považovať za osobu, ktorá bola nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, a že agentúra UNRWA v Libanone, nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená.

Z rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca k osobe navrhovateľa, u ktorej nebolo sporné, že bola pod ochranou UNRWA (od 30. októbra 2010 je registrovaný agentúrou URWA v Libanone ako palestínsky utečenec), pristupoval v intenciách názoru vysloveného v rozsudku vo veci Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 z 19. decembra 2012, t. j. odlišne ako k ostatným žiadateľom o azyl (osobitne) a v týchto intenciách aj posudzoval jeho žiadosť o azyl.

Odporca posudzoval, či jeho odchod bol odôvodnený dôvodmi vymykajúcimi sa jej kontrole a nezávislými od jej vôle, ktoré ho nútia opustiť túto zónu a bránia tým využívaniu pomoci poskytovanej prostredníctvom UNRWA a dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že jediným dôvodom odchodu bolfakt, že navrhovateľ je obvinený z krádeže zbraní, teda je obvinený z konkrétneho trestného činu, a tento fakt, že musí čeliť trestnému konaniu vyhodnotil odporca ako nie je objektívny na opustenie krajiny, ale vyhodnotil ho ako útek pred legitímnym výkonom štátnej moci.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom odporcu, že útek pred spravodlivosťou nemôže byť považovaný za legitímny dôvod na opustenie krajiny, v ktorej je z trestného činu obvinený.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že bol nútený opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože by sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva.

Navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať ani druhú z podmienok, a to, že táto agentúra UNRWA v Libanone, nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je uvedená agentúra poverená.

Naopak odporca podrobným popisom situácie palestínskych utečencov v Libanone (s uvedením zdrojov, z ktorých čerpal), s dôrazom na fakt, že pokiaľ ide o jurisdikciu nad navrhovateľom, tak ten by mohol byť legálne súdený výlučne libanonskými súdmi a nie hnutím Fatah, ktorého sa obáva, v podstate vylúčil, že agentúra UNRWA v Libanone, nie je schopná zaručiť navrhovateľovi uvedenej zóne životné podmienky v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená. Svedčí o tom aj skutočnosť, že ochranu agentúry UNRWA v Libanone využívaj aj rodina navrhovateľa.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.