1Sža/43/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: E. E., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Indie, zast. Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Športová 10, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu Č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-014/2014-AV zo dňa 26. augusta 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Sp/74/2014 - 26 zo dňa 30. septembra 2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. septembra 2014, č. k. 12Sp/74/2014 - 26, p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie Č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-014/2014-AV zo dňa 26.08.2014, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 26.08.2014 o 17:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.02.2015 na účel výkonu uloženého trestu vyhostenia. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že dňa 18.08.2014 bol odporca Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou oboznámený o možnom prepustení navrhovateľa z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že navrhovateľovi bol zároveň uložený trest vyhostenia v trvaní 10 rokov. Ďalej spis obsahuje rozsudok Okresného súdu Bratislava 5 sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, Nariadenie výkonu trestu Okresného súdu Bratislava 5 sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 24.04.2014, uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 5PP/37/2014 zo dňa 26.08.2014 o podmienečnom prepustení navrhovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, príkaz navykonanie eskorty navrhovateľa z Útvaru pre výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 26.08.2014, žiadosť odporcu adresovanú Útvaru policajného zboru pre cudzincov Medveďov o poskytnutí informácie o potrebnej dobe zaistenie navrhovateľa, odpoveď Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov odporcovi na jeho žiadosť s odporúčaním zaistiť navrhovateľa na maximálnu lehotu zaistenia, záznam odporcu o predvedení navrhovateľa z dôvodu zaistenia a výkonu súdneho vyhostenia navrhovateľa z územie Slovenskej republiky, úradný záznam o vykonaní prehliadky navrhovateľa, záznam o vykonaní lustrácií v policajných systémoch spolu so štyrmi prílohami, ustanovenie tlmočníka, zápisnicu o vyjadrení účastníka konania (navrhovateľa) zo dňa 26.08.2014, v ktorej navrhovateľ uviedol, že na územie štátov schengenského priestoru sa dostal v roku 2004 z Indie cez územie Ruska a Ukrajiny. Na územie Slovenska sa dostal v máji 2004. V Bratislave si našiel priateľku, s ktorou čakal dieťa (narodil sa mu syn- L. A., ale nie je zapísaný ako jeho otec). V roku 2005 požiadal o azyl, tento mu nebol priznaný. Počas jeho pobytu vo väzení ho priateľka nebola navštíviť, raz mu napísala list. Na území štátov schengenského priestoru nemá žiadnych rodinných príslušníkov, v minulosti nemal udelený pobyt v žiadnom štáte schengenského priestoru. V roku 2009 bol podmienečne odsúdený za marenie výkonu úradného rozhodnutia a bol odsúdený za prevádzačstvo. Je si vedomý spáchania trestného činu na území Slovenskej republiky ako aj toho, že mu bol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky súdom. O jeho domovskej krajine - Indii má informácie z roku 2004, kedy Indiu opustil a hrozilo mu náboženské prenasledovanie, mal obavy o vlastný život z dôvodu občianskej vojny z náboženských dôvodov. O súčasnej situácii v Indii nevie, avšak chce sa do nej vrátiť. Trestné stíhanie, neľudské zaobchádzanie ani prenasledovanie z rasových motívom mu nehrozí. Nežiadala o pomoc Centrum právnej pomoci ani mimovládne organizácie. Podľa druhej zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 26.08.2014 bol navrhovateľovi predložený kompletný spisový materiál spolu s podkladmi pre vydanie rozhodnutia o jeho zaistení k preštudovaniu a možnosti doplnenia predmetného konania. Odporca následne pristúpil k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa. Ďalej spis obsahuje záznam o poučení navrhovateľa mysle § 90 ods. 1 písm. a/, e/ zákona o pobyte cudzincov, písomnosti ohľadom eskorto vanie navrhovateľa odporcom do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Dňa 03.09.2014 doložila právna zástupkyňa navrhovateľa spolu s plnomocenstvom žiadosť o nahliadnutie do spisu, o ktorej skutočnosti bol dňa 04.09.2014 spísaný záznam s tým, že právnej zástupkyni navrhovateľa nebola daná k nahliadnutiu interná písomnosť - lustrácie. Krajský súd uviedol, že preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu a dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 09.09.2014, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je súladné so zákonom. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 441 ods. 2 trestného poriadku ak niet obavy, že odsúdený, ktorý je na slobode, sa bude skrývať alebo inak mariť výkon trestu vyhostenia, môže mu predseda senátu poskytnúť primeranú lehotu na obstaranie jeho záležitostí; táto lehota nesmie byť dlhšia ako jeden mesiac odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň ho vyzve, aby sa v určenom termíne, ktorý oznámi aj útvaru Policajného zboru podľa odseku 1, prihlásil na tomto útvare. Na nariadenom pojednávaní právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na dôvody uvedené v podanom opravnom prostriedku voči preskúmavanému rozhodnutiu odporcu, pričom zdôraznila nemožnosť nahliadnutia právnej zástupkyni navrhovateľa do spisového materiálu odporcu, keďže jej nebol sprístupnený jeden list spisu a preto nevie uviesť, čo je jeho obsahom. Ak predmetný listinný dôkaz slúžil len pre služobné účely odporcu a je nepoužiteľný pre správne konanie, nemal byť ani obsahom administratívneho spisu. Ak nesprístupnenie danej listiny vyžadujú interné predpisy odporcu, tieto nemôžu ísť nad rámec zákona, ktorý dáva účastníkovi správneho konania právo oboznámiť sa s celým písomným materiálom. Ohľadom dĺžky zaistenia navrhovateľa poukázala na trestný zákon predpokladajúci lehotu na výkon trestu vyhostenia v dĺžke 1 mesiac. Má za to, že v prípade Indie, do ktorej má byť navrhovateľ vyhostený, je stanovená neprimerane dlhá lehota zaistenia. Krajský súd uviedol, že prítomný zástupca odporcu sa pridržiaval svojho písomného stanoviska kpodanému opravnému prostriedku navrhovateľa. Ohľadom nesprístupnenia listiny obsahujúcej lustrácie v informačných systémoch polície sa odvolal na interné predpisy odporcu, ako aj zákon o policajnom zbore s tým, že predmetná písomnosť o vykonaní lustrácií spolu s prílohami bola obsahom spisu a právnej zástupkyne navrhovateľa bol sprístupnený obsah záznamu vykonanej lustrácie bez príloh, čo pokladá za správne. Uvedené prílohy nemali žiaden vplyv na vydanie preskúmavaného rozhodnutia a netvorili podklad na jeho vydanie. Ohľadom lehoty zaistenia navrhovateľa uviedol, že odporca postupoval podľa vyjadrenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý je orgán vykonávajúci úkony smerujúce k realizácii vyhostenia cudzincov a tento doporučil maximálnu lehotu zaistenia navrhovateľa, keďže táto je podmienená vydaním náhradného cestovného dokladu veľvyslanectvom Indie, ktoré si musí totožnosť navrhovateľa overiť v Indii. Dĺžku doby zaistenia pokladá za primeranú. K námietke o dĺžke lehoty zaistenia jeden mesiac v zmysle trestného zákona uviedol, že takúto lehotu je oprávnený určiť sudca, čo v danom prípade však neučinil. Krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie odporcu, vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a konštatoval, že vznesené námietky ohľadom nekompletnosti administratívneho spisu ako aj existencie vady majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia nepovažuje za dôvodné. Ohľadom námietky navrhovateľa o tom, že odporca si nesplnil povinnosť skúmať účelnosť a efektívnosti zaistenia, nakoľko sa nedostatočne zaoberal otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu (Indie) krajský súd uviedol že pre odporcu v danom prípade bolo rozhodujúce znenie rozsudku Okresného súdu Bratislava 5, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov, ako aj Nariadenie výkonu trestu vyhostenia navrhovateľa Okresným súdom Bratislava 5 zo dňa 24.04.2014. Predmetné vykonávajúce súdne rozhodnutie neurčilo krajinu, do ktorej mal byť navrhovateľ vyhostený. Odporca v svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa za účelom výkonu súdom uloženého trestu pri určení krajiny, do ktorej má byť navrhovateľ vyhostený vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ je štátnym príslušníkom Indie, z ktorej pochádza, je to jeho domovská krajina, ktorú opustil v roku 2004 odkedy sa nelegálne nachádzal na území Slovenskej republiky. Krajský súd uviedol, že na účel vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny priamo slúži inštitút zaistenia a preto považuje zaistenie navrhovateľa za účelné a efektívne. Odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zápisníc o podaní vyjadrenia spísaných s navrhovateľom, kde tento uviedol, že v roku 2004 kedy odchádzal z Indie mal obavy o svoj život a to z náboženských dôvodov, avšak v súčasnosti situáciu v Indií nepozná, ale prejavil záujem sa do Indie vrátiť a to do oblasti, z ktorej pochádza a potvrdil, že mu nehrozí trestné týranie, neľudské zaobchádzanie ani prenasledovanie z rasových motívov. Odporca v svojom rozhodnutí poukázal na osobu navrhovateľa, ktorý bol odsúdený za úmyselný trestný čin, nemá cestovný doklad, nemá finančné prostriedky. Zároveň sa odporca zaoberal súladnosťou zaistenia s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 písm. f/ a zistil, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných a vyjadrenie navrhovateľa o tom, že je otcom dieťaťa správne vyhodnotil ako účelové, keďže tento svoje tvrdenie ničím nepodložil a jeho údajná priateľka ho počas celého trvania výkonu trestu odňatia slobody nebola ani raz navštíviť. Zaistenie navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody. Odporca sa v svojom rozhodnutí z hľadiska nevyhnutnosti zaistenia navrhovateľa zaoberal aj jeho osobou a podľa krajského súdu správne skonštatoval, že ide o osobu, ktorá porušila zákony Slovenskej republiky trestnou činnosťou s tým, že nie je žiaduce, aby sa na území Slovenska zdržiavali cudzinci nerešpektujúci zákony Slovenskej republiky. Prepustenie navrhovateľa z trestu výkonu odňatia slobody podľa súdu nemá žiaden vplyv na výkon trestu vyhostenia uloženého súdom navrhovateľovi. Ohľadom námietky dĺžky doby zaistenia navrhovateľa krajský súd uviedol, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa v zákonom stanovenej dĺžke šesť mesiacov, ktorá predstavuje maximálnu možnú dĺžku, avšak aj túto za splnenia zákonných podmienok je možné predĺžiť (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Odporca v rozhodnutí riadne odôvodnil potrebnosť stanovenej dĺžky doby zaistenia navrhovateľa a to s ohľadom na to, že navrhovateľ nemá cestovný doklad a žiadne finančné prostriedky. Pri stanovení dĺžky doby zaistenia odporca vychádzal zo stanoviska, ktoré mu bolo na jeho žiadosť zaslané Útvarom policajného zaistenia cudzincov Medveďov, ktorý je kompetentným útvarom pre uskutočňovanie úkonov vedúcich k realizácii vyhostenia cudzincov. K námietke navrhovateľa o tom, že § 441 trestného zákona predpokladá lehotu na výkon trestuvyhostenia v dĺžke 1 mesiac a doba, na ktorú bol navrhovateľ zaistený (6 mesiacov) túto prekračuje, krajský súd uviedol, že v danom prípade odporca postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ktorý dáva policajnému orgánu v prípade výkonu zabezpečenia súdom uloženého trestu vyhostenia príslušníka tretej krajiny možnosť zaistenia cudzinca a to na dobu šiestich mesiacov, pričom trestný poriadok a ani trestný zákon vo svojich ustanoveniach nepojednávajú o lehotách zaistenia cudzincov a lehotu jedného mesiaca (§ 441 ods. 2 trestného poriadku) môže odsúdenému na trest vyhostenia poskytnúť predseda senátu (nie správny orgán realizujúci výkon uloženého trestu vyhostenia) na zaobstaranie si vlastných záležitostí. Krajský súd uviedol, že sa zaoberal aj námietkou nekompletnosti spisu odporcu, resp. skutočnosťou, že právnej zástupkyni navrhovateľa nebolo umožnené sa oboznámiť s kompletným obsahom administratívneho spisu odporcu. Z obsahu záznamu z nahliadnutia do spisu zo dňa 04.09.2014, ako aj výpovedí právnej zástupkyne navrhovateľa a zástupcu odporcu súd zistil, že právnej zástupkyni navrhovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do časti administratívneho spisu (číslo listu administratívneho spisu 22 až 26) obsahujúce prílohy 1 až 4 záznamu o vykonaní lustrácie (číslo listu administratívneho spisu 21). Predmetné prílohy k lustráciám obsahujú základné údaje o navrhovateľovi, jeho identifikačné údaje, jeho trestnú činnosť na území SR, údaje o jeho cestovnom doklade a pobyte na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti súd uvádza, že celý obsah spisu správny orgán (odporca) musí byť účastníkovi správneho konania (navrhovateľovi), respektíve právnemu zástupcovi účastníka správneho konania sprístupnený a tento má právo sa s ním ako aj so všetkými dokladmi slúžiacimi k vydaniu rozhodnutia správneho orgánu oboznámiť. Správne orgány sú povinné postupovať v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku tak, aby účastník konania mal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čo je predpoklad, aby mohol účinne brániť svoje práva a záujmy. Nesprístupniť doklady tvoriace obsah administratívneho spisu je možné iba v prípade, ak ich sprístupnenie vylučujú osobitné zákony a ak ide o utajovanú skutočnosť. V danom prípade ak išlo o písomnosti určené len pre služobnú potrebu odporcu a tieto neboli použiteľné pre správne účely, nemali byť ani obsahom administratívneho spisu a nemohli ani tvoriť podklad pre vydanie rozhodnutia. Postup odporcu v tomto prípade podľa názoru súdu nie je v súlade so správnym poriadkom a odporca mal umožniť nahliadnutie do daných príloh (1 až 4) právnej zástupkyni navrhovateľa, alebo predmetné prílohy nemali tvoriť obsah jeho administratívneho spisu. Podľa názoru krajského súdu však postup (nesprístupnenie príloh k lustráciám), ktorý zvolil odporca, nie je takej intenzity, aby mohol byť spôsobilý privodiť záver súdu o tom, že ide o vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd pritom vychádzal zo zistenia, že obsahom predmetných príloh k lustráciám o osobe navrhovateľa sú osobné údaje identifikujúce navrhovateľa (meno, priezvisko, dátum narodenia, národnosť, štátna príslušnosť, miesto narodenia), údaje o jeho trestnej činnosti na území Slovenskej republiky, údaje o jeho pobyte na území Slovenskej republiky, údaje o konaní o udelenie azylu navrhovateľovi v Slovenskej republike ako aj údaje o jeho cestovnom doklade. Všetky tieto skutočnosti museli byť navrhovateľovi známe, čo vyplýva v konečnom dôsledku aj z obsahu zápisníc o vyjadrení navrhovateľa spísaných dňa 26.08.2014. Preto podľa názoru krajského súdu by bolo neúčelné iba z tohto dôvodu preskúmavané rozhodnutie zrušiť. Obsah písomností (príloh k lustráciám) nemohol mať žiaden vplyv na preskúmavané rozhodnutie a neslúžil ako podklad k jeho vydaniu. Keďže dotknuté prílohy k lustráciám tvoria súčasť administratívneho spisu nie je možné konštatovať jeho neúplnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku). Krajský súd zároveň mal za to, že vznesené námietky v opravnom prostriedku navrhovateľa nie sú dôvodné, a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods. 2 O.s.p.).

II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, z nasledovných dôvodov:rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že nie je nevyhnutné skúmanie vyhostiteľnosti, či účelnosti a efektívnosti zaistenia, nakoľko pre odporcu je rozhodujúce znenie rozsudku Okresného súdu Bratislava 5, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia na dobu 5 rokov, ako aj Nariadenie výkonu trestu vyhostenia Okresným súdom Bratislava V zo dňa 24.04.2014. S týmto záverom navrhovateľ vyjadril nesúhlas. Skúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia je vždy potrebné, tak ako to vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 10Sža/23/2011), či dokonca Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Neskúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľ namietal v opravnom prostriedku. Krajský súd sa však stotožnil s názorom odporcu, čo nepovažuje navrhovateľ za správne. Podľa vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR: Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byt naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. V prípade navrhovateľa sa však správny orgán účelnosťou a efektívnosťou zaistenia nezaoberal. Neboli preto podľa názoru navrhovateľa splnené podmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo právoplatné rozhodnutie o uložení trestu vyhostenia navrhovateľovi. Rozhodnutie je preto postihnuté takou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ namietal aj záver krajského súdu o tom, že nesprístupnenie celého administratívneho spisu v tomto prípade nie je spôsobilé privodiť záver o tom, že ide o vadu konania, ktorá mohla maž vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd správne konštatuje nesúlad postupu odporcu s § 3 ods. 2 správneho poriadku. Právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia je základným princípom na účinné bránenie jeho práv a záujmov. Záver, že nesprístupnené informácie nemohli mať vplyv na preskúmavané rozhodnutie a neslúžili ako podklad k vydaniu rozhodnutia je z pohľadu navrhovateľa neoveriteľné, nakoľko tomuto tieto neboli sprístupnené. Navyše, pokiaľ by teda netvorili podklad k rozhodnutiu, je otázne, z akého dôvodu tvorili súčasť administratívneho spisu. Upretie práva účastníka konania na nahliadnutie do administratívneho spisu je porušením Správneho poriadku a upretím zákonných práv účastníka, nemožno preto súhlasiť s názorom krajského súdu, že takéto konanie nie je vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Má za to, že krajský súd na základe takého záveru dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, kedy mal postupovať v súlade s § 250j ods. 2 písm. e/ a rozhodnutie odporcu mal zrušiť. Čo sa týka námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu vecí, navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že odporca, ako aj krajský súd nedostatočne zistili skutkový stav veci v kontexte jeho prípadného pôsobenia mimo zariadenia. Navrhovateľ má priateľku a syna, teda rodinu, ktorá by ho v prípade prepustenia zo zaistenia mohla podporovať. Rovnako namietal nedostatočne zistený stav veci ohľadom dĺžky doby zaistenia, kedy odporca zaistil navrhovateľa na najdlhšiu možnú dobu, a teda na šesť mesiacov, pričom na rovnaké obdobie pravidelne zaisťuje cudzincov vyhosťovaných do štátov, ktorých zastupiteľské úrady sa nenachádzajú na území Slovenskej republiky a zabezpečenie náhradného cestovného dokladu je neporovnateľne komplikovanejšie ako u cudzincov pochádzajúcich z Indie, ktorejzastupiteľský úrad sa na území SR nachádza. Automatické zaisťovanie na najdlhšiu možnú dobu stým, že policajné orgány sa spravidla nezaujímajú o činnosti zariadenia (ÚPZC Medveďov, realizujúci tieto úkony), nemožno považovať za zaistenie účelné. Má preto za to, že krajský súd (ako aj odporca pred ním), nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nezisťoval predpokladanú dobu potrebnú na vybavenie náhradného cestovného dokladu a realizáciu samotného vyhostenia. Je pravdou, že odporca kontaktoval ÚPZC Medveďov ohľadom potrebnej dĺžky zaistenia, avšak toto zisťovanie bolo len formálne - neobsahovalo žiadne odôvodnenie potreby lehoty až šesť mesiacov. Má preto za to, že krajský súd, ako aj odporca v otázke zisťovania doby potrebnej na realizáciu vyhostenia nedostatočne zistil skutkový stav veci. S ohľadom na uvedené, žiadal najvyšší súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu, zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a súčasne nariadi prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. K námietke navrhovateľa, že odporca sa účelnosťou a efektívnosťou zaistenia nezaoberal, upozornil na chybu v odvolaní navrhovateľa, tomu totiž nebol uložený trest vyhostenia na 5 rokov, ako uvádza, ale na 10 rokov. Odporca uviedol, že sa zaoberal účelnosťou a efektívnosťou zaistenia. Navrhovateľ do zápisnice o podaní vyjadrenia jasne uviedol: „Aká je v súčasnosti situácia v mojej krajine neviem. Žil som v oblasti Punjab. Teraz sa chcem vrátiť domov. Trestné stíhanie, neľudské zaobchádzanie ani prenasledovanie z rasových motívov mi nehrozí“. Z uvedeného prehlásenia navrhovateľa je zrejmé, že bude spolupracovať pri jeho návrate - vyhostení do domovskej krajiny. Splnomocnená advokátka cituje nález Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, ktorý sa však týka zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia, ktoré je opatrením uloženým policajným útvarom v zmysle zákona o pobyte cudzincov, avšak v prípade navrhovateľa ide o zaistenie na výkon trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený právoplatným rozhodnutím nezávislého súdu Slovenskej republiky za spáchanie závažného trestného činu, preto spojenie s prípadom navrhovateľa možno považovať za irelevantné a za snahu o spochybňovanie spravodlivého rozsudku súdu. Povinnosťou správneho orgánu je rešpektovanie a teda vykonanie rozhodnutia nezávislého súdu, v tomto prípade realizovaním trestu vyhostenia, ktorý bol navrhovateľovi okrem iného uložený. Akékoľvek spochybňovanie rozsudku súdu je pre OCP, ako štátny orgán, ktorý zabezpečuje rozhodnutie iného štátneho orgánu, neprípustné. Vykonanie trestu vyhostenia možno zabezpečiť len zaistením, teda využitím inštitútu slúžiaceho k zabráneniu úteku alebo zdržiavaniu sa navrhovateľa na neznámom mieste. V tomto prípade má prednosť realizovanie výkonu trestu vyhostenia ako jedného z nástrojov demokratickej spoločnosti na potláčanie páchania trestnej činnosti cudzích štátnych príslušníkov. Navrhovateľ tým, že odmieta spolupracovať s pracovníkmi Zastupiteľského úradu Indie, sa snaží mariť výkon súdneho rozhodnutia. V zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z., čl. 5 ods. 1 písm. f/ má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia, alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o zaistení alebo vydanie. Odporca konštatoval, že vzhľadom k zabezpečeniu výkonu trestu vyhostenia, a teda k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení a následnom zaistení, ktoré stále trvá, je zaistenie navrhovateľa v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z. Odporca na námietky navrhovateľa, že záver krajského súdu o tom, že nesprístupnenie celého administratívneho spisu v tomto prípade nie je spôsobilé privodiť záver o tom, že ide o vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia uviedol, že s uvedenou námietkou odporca absolútne nesúhlasí a považuje ju v kontexte priebehu nahliadnutia do spisu za zavádzajúcu s cieľom obhajovať navrhovateľa aj takýmto spôsobom. Spresnil, že dňa 04.09.2014 o 14:20 hod sa Mgr. O. dostavila na správny orgán z dôvodu nahliadnutia do spisu navrhovateľa, pričom jej bol daný k nahliadnutiu spisový materiál navrhovateľa, ako o to vopred požiadala. V spisovom materiáli pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-49-007/2014-AV zo dňa 26.08.2014 sa nachádzala aj písomnosť Záznam o vykonanílustrácie, v ktorom sú vyznačené informácie z informačných systémov Polície, a ktoré tam zadávajú jednotlivé zložky Policajného zboru. Uvedená písomnosť však obsahovala aj prílohu, ktorá bola gestorom informačného systému azadávateľom v pravom hornom rohu zvýraznené označená ako „Len pre služobnú potrebu! Nepoužiteľné pre personálne a správne účely!“. Z uvedeného dôvodu prítomný policajt uvedené prílohy nesprístupnil o čom riadne vykonal záznam v zázname o nahliadnutí do spisu. Po dotazovaní, že chce vidieť aj uvedenú písomnosť bol splnomocnenej advokátke bez problémov sprístupnený k nahliadnutiu záznam o vykonaní lustrácie (list č. 21). Pri nesprístupnení prílohy bolo postupované presne podľa pokynov gestora informačného systému a zadávateľa informácií, ktorý sa priamo na písomnosti vyjadril k otázke použiteľnosti a účelu. Policajt, ktorý bol prítomný počas nahliadnutia do spisu bol dňa 06.12.2013 poučený ako oprávnená osoba podľa § 21 zákona č. 122/2013 Z. z. pričom je povinný neposkytnúť ani nesprístupniť údaje bez súhlasu prevádzkovateľa informačného systému. Taktiež bolo postupované v zmysle čl. 2 písm. f/ Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 161/2012 o prevádzke automatizovaného informačného systému PZ IPoldat a manuálnej operatívno-taktickej evidencie a Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 74/2009 o informačnom systéme záujmové osoby Policajného zboru, pričom príjemcom informácií systému je subjekt mimo pôsobnosť ministerstva, ktorému sú informácie poskytované podľa osobitného predpisu. V zmysle uvedeného, osobitným predpisom je zákon NR SR č. 171/1993 Z. z o Policajnom zbore § 69 ods. 4 (spracovávanie informácií Policajným zborom), pričom informácie a osobné údaje sa ďalším právnickým a fyzickým osobám poskytujú len, ak to je nevyhnutné na plnenie ich úloh. Informácie v informačných systémoch PZ a podrobnosti k trestnej činnosti účastníka konania boli zadané v čase vyšetrovania jeho závažnej trestnej činnosti. V zmysle § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný plniť svedomité úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. V zmysle vyššie uvedených zákonov a nariadení, v ktorých sú riešené osobné údaje, sprístupňovanie a poznámky gestora o nesprístupnení a využití len na služobnú potrebu, neboli sprístupnené prílohy. Preto nijako nemohli ovplyvniť výkon trestu vyhostenia, alebo zaistenia navrhovateľa. V rozhodnutí o zaistení sa správny orgán neopieral o získané informácie z vyššie uvedených informačných systémov PZ, preto neslúžili ako podklad k vydaniu rozhodnutia a žiadnym spôsobom neovplyvnili samotné rozhodnutie o zaistení na výkon trestu vyhostenia. Podklady, z ktorých odporca vychádzal v rámci zaistenia boli riadne zaevidované do spisového materiálu a sprístupnené. Hlavným podkladom pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bol rozsudok Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, právoplatný dňa 22.04.2009 a nariadenie výkonu trestu vyhostenia, ktoré vydal Okresný súd Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 24.04.2014. Príloha k lustráciám, ktorá slúži správnemu orgánu podľa pokynov na písomnosti len na služobné účely a nie na sprístupnenie, nebola a neslúžila ako podklad pre rozhodovanie, a preto nemožno uvedené považovať za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákonnosť vydania rozhodnutia o zaistení a následného zaistenia vychádzala z právoplatného rozsudku a uznesenia príslušného súdu. Uvedená príloha písomnosti nijako neovplyvnila úkon zaistenia navrhovateľa ani sa neopierala ojej existenciu. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení oboznámil a vyjadril ku všetkým písomnostiam, ktoré tvorili podklady pre vydanie samotného rozhodnutia (viď č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-013/2014-AV zo dňa 26.08.2014). Odporca na námietky navrhovateľa týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, najmä čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že má priateľku a syna, teda rodinu, ktorá by ho v prípade prepustenia zo zaistenia mohla podporovať, odporca uviedol, že dňa 11.11.2014 v čase od 10:30 hod do 11:00 hod bola s bývalou priateľkou navrhovateľa, pani B. A., nar. XX.XX.XXXX, štátnou občiankou Slovenskej republiky, spísaná zápisnica z obsahu ktorej vyplynulo, že zo vzťahu s navrhovateľom sa narodil ich spoločný syn L. A., nar. XX.XX.XXXX (v rodnom liste dieťaťa je uvedené „otec neznámy“). Naposledy sa s navrhovateľom stretla v októbri 2009, v súčasnosti je s navrhovateľom v telefonickom kontakte kvôli synovi, avšak má nového priateľa, pána Y. E., nar. XX.XX.XXXX, s ktorým má spoločnú dcéru L. A., nar. XX.XX.XXXX. Priateľ jej kúpil dom, kde sa v súčasnosti sťahuje (E., D. X). Navrhovateľ od roku 2006 neprispieval na syna L. žiadnou sumou. Naposledy si telefonovali dňa 09.11.2014 a navrhovateľ jej povedal, že chce ísť žiť naspäť do Indie. Pani B. A., podľa vyjadrenia v zápisnici, už s navrhovateľom neplánuje žiť v spoločnej domácnosti, ani nechce byť s ním v žiadnom vzťahu, ak by navrhovateľa prepustili, ona sa o neho nemá ako postarať, ani finančne, ani hmotne, chcežiť svoj život so svojím terajším priateľom v novom dome a navrhovateľ už do jej budúcnosti nepatrí, podporovať navrhovateľa finančne v žiadnom prípade nebude, ani mu neposkytne ubytovanie. Na základe skutočností uvedených pani B. A. v zápisnici zo dňa 11.11.2014 možno podľa odporcu konštatovať, že námietka navrhovateľa, že má priateľku a syna, teda rodinu, ktorá by ho v prípade prepustenia zo zaistenia mohla podporovať, sa zo strany navrhovateľa javí prinajmenšom ako účelová. Z dôvodu časovej tiesne bude originál zápisnice s pani B. A. zo dňa 11.11.2014, ako aj opis tejto zápisnice, zaslaný na Krajský súd v Bratislave dodatočne, keďže zápisnicu spisovalo Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky (príslušné podľa bydliska pani B. A.). Zatiaľ k vyjadreniu na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave vo veci odvolania navrhovateľa prikladáme fotokópiu zápisnice zaslanú správnemu orgánu faxom dňa 11.11.2014 a evidovanú v spisovom materiáli navrhovateľa pod č. p.: PPZ-HCP-BA9- 49-044/2014-AV. Odporca vyjadril nesúhlas s tvrdením navrhovateľa, že z rozhodnutia ani zo samotného administratívneho spisu nevyplýva dôvod zaistenia účastníka konania na šesť mesiacov. Počas konania o zaistení sa odporca vysporiadal s otázkou dĺžky zaistenia účastníka konania a za tým účelom si vyžiadal stanoviská kompetentných útvarov. Dňa 26.08.2014 odporca pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-002/2014- AV zaslal do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov žiadosť o poskytnutie informácie k dobe zaistenia. Následne bola aj odporcovi zaslaná odpoveď, že na základe doterajšej praxe, odporúčajú zaistiť osobu na dobu šesť mesiacov. Na základe stanoviska k dĺžke zaistenia odporca stanovil konkrétnu dobu zaistenia, ktorá je taktiež ovplyvnená dôvodmi, ktoré odporca bližšie vysvetlil v rozhodnutí o zaistení. Odporca uviedol, že nemal dôvody spochybňovať odporúčania kompetentného útvaru. Je pravdou, že Veľvyslanectvo Indie sa nachádza na území Slovenskej republiky, ale je potrebné poznamenať, že uvedená skutočnosť neodôvodňuje neprimerane skracovať lehotu zaistenia a vydanie náhradného cestovného dokladu je závislé hlavne od komunikácie s uvedeným Veľvyslanectvom, ktoré taktiež prebieha určitú dobu, počas ktorej je potrebné, aby navrhovateľ bol riadne stotožnený a až následne po všetkých vykonaných úkonov, ak nie sú ďalšie prekážky, je dôvod vydať náhradný cestovný doklad, ktorý slúži na riadne vykonanie hraničnej kontroly pri odchode navrhovateľa cez štátnu hranicu. Útvary, ktoré participujú na realizácii trestu vyhostenia, nemôžu nijako ovplyvniť, urýchliť úkony, ktoré vykonáva iný štát, ktorý je plne kompetentným vo vzťahu k vlastným občanom. Na základe skúseností zo Zastupiteľskými úradmi pôsobiacimi na území Slovenskej republiky, konkrétne s Veľvyslanectvom Indie bolo zistené, že zastupiteľský úrad Indie vyžaduje zasielať žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Aj uvedená zvláštnosť bola zohľadnená pri určení doby zaistenia, pretože to môže predĺžiť čas na vykonávanie úkonov. Počas doby zaistenia navrhovateľa správny orgán v súčinnosti s iným útvarom Policajného zboru postupuje v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmal, či trvá účel zaistenia. V zmysle uvedeného, správny orgán dňa 12.09.2014 opätovne kontaktoval písomne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov so žiadosťou o poskytnutie informácie k úkonom zaistenia (č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-029/2014-AV) z dôvodu skúmania účelu zaistenia a žiadal zodpovedanie konkrétnych otázok k zaisteniu navrhovateľa a vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Dňa 18.09.2014 bola z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zaslaná odpoveď, z ktorej bolo zistené, že pracovníci Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vykonali návštevu Zastupiteľského úradu Indie v Bratislave, pričom je potrebné overenie totožnosti zo strany Indie. Navrhovateľ však odmieta spoluprácu pri overovaní totožnosti. Následne bol o spoluprácu požiadaný INTERPOL a čaká sa na odpoveď. Dňa 07.11.2014 bolo opätovne zaslané do ÚPZC Medveďov dožiadanie o zistenie stavu konania o vydaní náhradného cestovného dokladu. Dňa 10.11.2014 bola z ÚPZC Medveďov zaslaná odpoveď, z ktorej bolo zistené že do dnešného dňa nebol navrhovateľovi vydaný náhradný cestovný doklad a naďalej prebieha lustrácia za účelom stotožnenia osoby. Na základe uvedeného, je zrejmé, že odporca spolu s iným útvarom Policajného zboru vykonáva všetky úkony a neustále skúma účel zaistenia, aby bez zbytočných prieťahov bolo realizované fyzické vykonanie Nariadenia výkonu trestu, čo si však tiež vyžaduje svoj čas. Preto považuje dobu zaistenia za oprávnenú a riadne odôvodnenú. Pokiaľ v čase zaistenia navrhovateľa vzniknú nové skutočnosti a okolnosti, ktoré budú správny orgán oprávňovať zaoberať sa dĺžkou zaistenia, budú ihneď realizované. Zaistením navrhovateľa na šesť mesiacov neznamená, že bude naplnená maximálna doba zaistenia, ale bude realizovaná iba pokiaľ bude trvať účel zaistenia.

IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-014/2014-AV zo dňa 26.08.2014 podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 26.08.2014 o 17:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.02.2015 na účel výkonu uloženého trestu vyhostenia. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dokazovaním a na základe získaných podkladov (podkladových materiálov zaslaných z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, právoplatného rozsudku v mene Slovenskej republiky sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania zo dňa 26.08.2014, uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 5PP/37/2014 zo dňa 26.08.2014, previerkou v informačných systémoch) zistil, že v prípade účastníka konania sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., t.j. zaistenie je potrebné na účel výkonu trestu vyhostenia, ktoré nariadil svojím nariadením Okresný súd Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009. Odporca uviedol, že považuje zaistenie účastníka konania na výkon trestu vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je predpoklad, že počas doby zaistenia mu bude vystavený náhradný cestovný doklad, keďže Veľvyslanectvo Indickej republiky sa nachádza na území Slovenskej republiky a bude vykonaný nariadený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Ďalej zaistenie účastníka konania na výkon trestu vyhostenia je účelné, pretože účastník konania je osobou, ktorá bola na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdená za pokračovací zločin prevádzačstva. Účastník konania nie držiteľom cestovného dokladu, v súčasnosti je bez finančných prostriedkov, potrebných na starostlivosť o svoju osobu, zdravie a bývanie a je osobou, ktorá obzvlášť závažne porušila zákony Slovenskej republiky trestnou činnosťou, ktorá súvisí s obchodovaním s ľuďmi a ich nelegálnym prevozom za finančnú protihodnotu. Pre našu spoločnosť z mnohých hľadísk nie je žiaduce, aby sa na území Slovenskej republike zdržiavali cudzí štátni občania nerešpektujúci jej zákony a ohrozujúci počas svojho pobytu život, zdravie alebo majetok. Na základe uvedeného správny orgán konštatuje, že len zaistením účastníka konania je možné zabezpečiť riadny výkon trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky, ktorý nariadil Okresný súd Bratislava V, pretože podľa názoru odporcu by sa opätovne skrýval, mohol by pokračovať v trestnej činnosti (finančná stránka) tak, ako to vykonával pred odsúdením. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. : „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.“...V súlade s uvedeným ustanovením stanovuje odporca dĺžku zaistenia do 26.02.2015. Uvedená doba zaistenia je podľa odporcu nevyhnutná aj s ohľadom na to, že účastník konania nie je držiteľom cestovného dokladu, nemá žiadne finančné prostriedky a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon trestu vyhostenia. Dĺžku doby zaistenia na základe praxe odporúča aj Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému výkonu trestu vyhostenia a k zabezpečeniu vydania náhradného cestovného dokladu. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. a skúmať, či trvá účel zaistenia. „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Správny orgán sa zaoberal aj uvedenou podmienkou pre zaistenie účastníka konania. Účastníka konania bolo možné stotožniť podľa dostupných podkladov, a preto je reálne vykonanie trestu vyhostenia, ktoré nariadil Okresný súd Bratislava V v spolupráci s Veľvyslanectvom Indickej republiky. Taktiež právoplatný rozsudok v mene Slovenskej republiky v časti o uložení trestu vyhostenia je pre správny orgán záväzný a je nutné ho vykonať, čo vyplýva aj z Nariadenia výkonu trestu vyhostenia pod sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 24.04.2014. Preto nebránia závažné dôvody, aby výkon trestu vyhostenia nebol zrealizovaný a možný. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu času zaistenia. „Obmedzenie musí obstáť z hľadiska vhodnosti dosiahnuť sledovaný cieľ. Nemožno opomenúť, že je potrebné skúmať tiež otázku potrebnosti,nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia, t.j. či vo vzťahu k cieľu nemožno tento dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, ktoré by obmedzovali dotknuté základné právo v menšej intenzite“ (Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 18Sža/14/2014 zo dňa 05.06.2014). Správny orgán vykonáva dňa 26.08.2014 úkony k zabezpečeniu výkonu trestu vyhostenia, ktoré nariadil Okresný súd Bratislava V a nevykonáva úkony ani opatrenia k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania. Okresný súd Bratislava V poveril odporca k zabezpečeniu výkonu trestu vyhostenia, čiže priamo nariadil vykonať výkon trestu, pričom nezohľadnil ani nedal do pozornosti iné normatívne prostriedky na dosiahnutie účelu. Inštitút zaistenia cudzinca na účel výkonu trestu vyhostenia je priamo zakotvený s slovenskom právnom poriadku. Pri trestnom čine prevádzačstva ide o skutkovú podstatu, ktorá postihuje organizované prevádzačstvo, ktorého potieranie vyplýva z Dohovoru Organizácie spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu a z Protokolu proti pašovaniu migrantov po súši, mori a letecky. Páchateľ svojím konaním získava neoprávnený majetkový prospech zo zabezpečenia prechodu na alebo cez územie Slovenskej republiky. Charakteristickým pre organizovaný zločin prevádzačstva a obchodovania s ľuďmi v zmysle Trestného zákona je úmysel skupín alebo jednotlivcov o presun ľudí s cieľom dosiahnutia zisku za nelegálny prechod do iného štátu. Z uvedeného vyplýva, že prevádzačstvo je v stále vysoko nebezpečná forma trestnej činnosti, ktorá bola v prípade účastníka konania vykonávaná formou spolupáchateľstva. Preto správny orgán na základe správnej úvahy ku vzťahu k zločinu prevádzačstva rozhoduje o zaistení účastníka konania. Odporca uviedol, sa počas konania o zaistení účastníka konania zaoberal aj tým, či je zaistenie v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 8 ods. 1 uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z. ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života. Počas rozhodovania sa zaoberal aj skutočnosťami, ktoré účastník konania uviedol do zápisnice o podanom vyjadrení č.p.: PPZ-HCP-BA9-49-010/2014-AV zo dňa 26.08.2014 a to, že na území Slovenskej republiky ani na území Únie nemá svoju rodinu. „Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. Nemožno či. 8 vnímať len ako prameň výhod“ (Rozsudok Krajského súdu Bratislava pod sp. zn. 4S/203/2011-35 zo dňa 22.05.2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku pod sp. zn. 10Sža/14/2013 zo dňa 22.05.2013 viedol, že „v čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia. Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak nezakladá štátu všeobecný záväzok napomáhať zjednocovaniu rodiny“. Účastník konania sa síce počas konania na správnom orgáne vyjadril, že má s priateľkou na území Slovenskej republiky dieťa, ale uvedenú skutočnosť nevedel ničím relevantným podložiť, nie je zapísaný ani ako otec dieťaťa v rodnom liste. Údajná priateľka účastníka konania nebola ani jeden krát navštíviť účastníka konania vo výkone väzby ani vo výkone trestu odňatia slobody. Uvedené skutočnosti ohľadne dieťaťa, ktoré už bolo narodené, boli známe aj v roku 2009, kedy bol vydaný rozsudok v mene Slovenskej republiky pod sp. zn. 1T/27/2009, pričom neboli nijako zohľadnené na výšku trestu odňatia slobody ani na výšku trestu vyhostenia. Počas výkonu väzby ani počas výkonu trestu odňatia slobody nevykonal účastník konania žiadne úkony, ktoré by viedli k dieťaťu, ani k rozsudku súdu v časti trestu vyhostenia. Účastník konania sa v súčasnosti nevie vyjadriť k budúcnosti vo vzťahu k priateľke. Na základe uvedeného odporca považuje vyjadrenia účastníka konania za účelové s cieľom oddialiť výkon trestu vyhostenia, ktoré nariadil Okresný súd Bratislava V. Počas konania dňa 26.08.2014 sa odporca zaoberal a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Účastník konania je osobou, ktorá má uložený právoplatný trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 10 rokov. So zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Trest vyhostenia spočíva v tom, že osobe, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu dohody o Európskom hospodárskom priestore ani osobou, ktorej bolo priznané postavenie azylanta, sa zakáže zdržiavať na území Slovenskej republiky. V zmysle čl. 23 ods. 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky „cudzinca možno vyhostiť iba v prípadochustanovených zákonom“. Účelom trestu vyhostenia je odňať právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, a tým zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti na jej území. Trest sa ukladá ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem. Rozsudkom v mene Slovenskej republiky sp. zn. 1T/27/2009 bolo zabezpečené oprávnenie na vykonanie vyhostenia za zločin, ktorý účastník konania spáchal. Osobná sloboda človeka je právom každého jednotlivca nebyť v nej obmedzený, pokiaľ dodržuje právny poriadok danej krajiny, v ktorej sa nachádza a siahnuť na ňu by sa malo uskutočňovať len vo výnimočných prípadoch, a to zo zákonných dôvodov. Z dôvodu, že účastník konania bol právoplatne odsúdený, bol mu uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky a je bez finančných prostriedkov, je odôvodnený záver, že bez vykonania úkonu zaistenia bude mariť a sťažovať výkon právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009, a preto je potrebné účastníka konania zaistiť a zaistením zabezpečiť výkon trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky, a teda aj Schengenského priestoru. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazových podkladov v rozhodovacom konaní odporca konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu na účel výkonu trestu vyhostenia, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. i/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistenie účastníka konania na účel výkonu trestu vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotným základom pre začiatok konania o reálnom a fyzickom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. i/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nevyhnutnosť existencie právoplatného rozsudku súdu, ktorým bol účastníkovi konania uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Odporca považoval túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia právoplatného rozsudku v mene Slovenskej republiky vydaného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, ako aj nariadenia výkonu trestu zo dňa 24.04.2014 vydaného Okresným súdom Bratislava V. K výkonu trestu vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Účastník konania bol odporcom v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vyzvaný, aby sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vedenou pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-013/2014-AV zo dňa 26.08.2014 a bol mu predložený kompletný spisový materiál vedený pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-49/2014-AV, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve podľa § 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V uvedenej zápisnici bol účastník konania vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetnému konaniu a podkladom. Účastník konania sa k prebiehajúcemu konaniu vyjadril, že nemá čo dodať k predmetnému konaniu. Všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici, k podkladom rozhodnutia sa nevyjadruje, svoje právo nevyužíva a nežiada o jej doplnenie. Účastník konania nepožiadal prostredníctvom odporcu o právne zastúpenie v zmysle § 77 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z. Podľa § 90 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. bol účastník konania poučený správnym orgánom o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský úrad ktorého je štátnym občanom, o vyrozumení blízkej osoby alebo právneho zástupcu a bol poučený o možnosti požiadať o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie.

V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. novembra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia. Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie nešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O. s. p.), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského s údu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“.

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok, 25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. : 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na, tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia cudzinca.

V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal aj tým, či je zaistenie cudzinca súladné s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 8 ods. 1 ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa. Námietky navrhovateľa, týkajúcu sa neskúmania účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa ako aj dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odporca odôvodnil prečo je zaistenia navrhovateľa na výkon trestu vyhostenia potrebné považovať za účelné a efektívne, keď uviedol, že v prípade navrhovateľa je predpoklad, že počas doby zaistenia mu bude vystavený náhradný cestovný doklad, keďže Veľvyslanectvo Indickej republiky sa nachádza na území Slovenskej republiky a bude vykonaný nariadený trest vyhostenia. Účelnosť zaistenia odôvodňoval aj tým, že navrhovateľ je osobou, ktorá bola na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdená za pokračujúci trestný čin prevádzačstva. Odporca uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj skutočnosti, že navrhovateľ nespoluprácou so správnym orgánom sťažuje vybaviť náhradný cestovný doklad. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia na šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10SZa/2/2012 zo dňa 16.02.2012). Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.

Uvedené teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade zaistenie cudzinca bolo nevyhnutné pre zabezpečenie výkonu trestu vyhostenia, okrem iného zabezpečením náhradného cestovného dokladu, na zabezpečení ktorého navrhovateľ neposkytuje požadovanú súčinnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.