1Sža/40/2015

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: A. L., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky, naposledy bytom v B., E., mestská časť I., ulica N. č. X/XXX, provincia W., aktuálne miestom pobytu v Pobytovom tábore Rohovce, zastúpeného Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou so sídlom Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o opravnom prostriedku, o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/11/2015-45 zo dňa 19.08.2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/11/2015-45 zo dňa 19.08.2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.04.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 741,10 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedenom v E. E. a. s., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odôvodnenie

I. Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.04.2015, ktorým tento podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi azyl neudelil a zároveň mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Námietku navrhovateľa, podľa ktorej odporca v azylovom konaní nerešpektoval § 33 ods. 2 Správneho poriadku tým, že sa pred rozhodnutím vo veci neoboznámil so stanoviskom zástupkyne k podkladom na vydanie rozhodnutia a že odoprel navrhovateľovi právo na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia súd vyhodnotil ako neopodstatnenú nakoľko z administratívneho spisu zistil, že odporca zaslal právnejzástupkyni navrhovateľa dňa 02.04.2015 v doobedňajších hodinách oznámenie o možnosti oboznámiť sa so spisom v lehote 7 dní, pričom deň uplynutia lehoty pripadol na pracovný deň. Z obsahu spisu vyplynulo, že táto telefonicky kontaktovala odporcu až po uplynutí lehoty, t. j. 09.04.2015 bez toho, aby požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na oboznámenie sa so spisom alebo aby sa domáhala práva vyjadriť sa k spisom ešte pred vydaním rozhodnutia. Až elektronickou správou zo dňa 13.04.2015 oznámila, že chce zaslať stanovisko k podkladom rozhodnutia. Argument právnej zástupkyne navrhovateľa, že z lehoty 7 dní až 4 dni pripadli na dni pracovného pokoja vyhodnotil ako irelevantný, nakoľko posledný deň lehoty ako aj deň predchádzajúci tomuto dňu pripadli na pracovné dni. Krajský súd v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že odporca sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľ nevyznáva islam a že je ateista dospel k záveru, že odporca nie je v zmysle zákona o azyle povinný skúmať iné dôvody (navrhovateľom neprezentované), ktoré by eventuálne mohli spĺňať zákonné predpoklady pre udelenie azylu. Krajský súd pritom poukázal na to, že navrhovateľ ateizmus ani neprezentoval ako dôvod pre udelenie azylu. Ďalej uviedol, že svoj ateizmus pred spoločnosťou a rodinou tajil a bol známy iba jemu, inak v spoločnosti vystupoval ako moslim šítskej vetvy islamskej viery. Argument navrhovateľa, podľa ktorého ateizmus spolu s podozrením z cudzoložstva spĺňa definíciu sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle krajský súd vyhodnotil ako nedôvodný. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom odporcu, podľa ktorého skupina "ateistických cudzoložníkov" ako taká neexistuje a nemožno ju chápať v kontexte § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Cudzoložstvo totiž nepredstavuje vrodenú charakteristickú črtu, pôvod alebo zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca tak ako vyžadujú tieto ustanovenia. Cudzoložstvo nemožno považovať za črtu, ktorú "nemožno meniť", cudzoložstvo nemožno ani porovnávať s obsahom pojmu sexuálna orientácia a rozhodne nejde o "charakteristiku alebo presvedčenie, ktorých by nemal byť navrhovateľ nútený sa zriecť". Podľa navrhovateľa odporca pri vyhodnocovaní dokazovania cudzoložstva v iránskom trestnom konaní opomenul zohľadniť časť správy o krajine pôvodu vypovedajúcej o možnosti sudcu rozhodnúť na základe svojej vedomosti. Krajský súd skonštatoval, že táto rozhodne nie je zásadnou, ako sa domnieva navrhovateľ. Zo správy o krajine pôvodu jasne vyplýva, že takéto prípady odsúdenia za cudzoložstvo nie sú známe (a teda sa v reáli takýto postup neuplatňuje), čo je spôsobené najmä osobitosťou trestného činu cudzoložstva, ktoré možno dokázať len svedectvom očitých svedkov. Navrhovateľ nie je verejne známou osobou, pri cudzoložstve bol prichytený len manželom ženy s ktorou tento čin spáchal a ako sám uviedol, nemá žiadne dôkazy o spáchaní tohto činu, všetky fotky ktoré mal vymazal. S ohľadom na charakter činu je teda zrejmé, že neexistuje iný dôkaz, ktorý by mal svedčiť v jeho neprospech a mohol by viesť k odsúdeniu na základe vedomosti sudcu. Sú stanovené striktné procesné pravidlá pri jeho dokazovaní. Tieto stanovujú presný počet očitých svedkov, potrebných na dokázanie skutku pred súdom, resp. štvornásobným priznaním sa pred súdom, resp. (zjavne výnimočne) "vedomosťou sudcu". Ak teda v Iráne aplikovateľné právo vyžaduje na preukázanie cudzoložstva štyroch očitých svedkov, bolo by v rozpore s týmto prísnym procesným pravidlom, aby k odsúdeniu došlo na základe znalosti sudcu. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že sám navrhovateľ si vo svojich výpovediach nie nezanedbateľným spôsobom odporuje. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že zo správ o krajine pôvodu nevyplýva, že by situácia v Iráne predstavoval pre navrhovateľa individuálnu hrozbu v zmysle definície vážneho bezprávia. Ďalej podotkol že navrhovateľ v priebehu konania nepreukázal, že by bol vystavený akejkoľvek forme perzekúcie, v prípade návratu mu nehrozí mučenie, neľudské ani ponižujúce zaobchádzanie. Objektívne neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by navrhovateľovi v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie. S ohľadom na uvedené krajský súd v konaní dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu ako aj postup, ktorý mu predchádzal je zákonný, odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci a preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd zároveň navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

II. Odvolacie námietky navrhovateľa

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), t. j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza nesprávneho právneho posúdenia veci. V podanom odvolaní navrhovateľ argumentoval tým, že za čin cudzoložstva hrozia v Iráne kruté tresty, ako je ukameňovanie, trest bičovania a podobne. Spochybňuje záver krajského súdu o vylúčení hrozby použitia takýchto trestov v prípade navrhovateľa tým, že krajský súd nezobral do úvahy informácie pojednávajúce o tom, že aj podľa nového trestného zákona sa síce trestný čin cudzoložstva trestá v závislosti od sily dôkazných prostriedkov, avšak procesné pravidlá dokazovania, na ktoré krajský súd poukazuje, sa odrazia iba vo forme trestu, nie v samotnom vznesení obvinenia a uznaní viny. Ďalej navrhovateľ zdôraznil, že krajský súd v napadnutom rozsudku nevylúčil, že k odsúdeniu iba na základe tzv. „vedomosti sudcu“ nemôže dôjsť. Navrhovateľ dodal, že podrobne popísal jeho situáciu a jeho výpoveď je dôveryhodná. Namietal, že bremeno tvrdenia, ktoré v azylovom konaní znáša uniesol. Naproti tomu poukázal na to, že odporca má vyvrátiť pravdivosť tvrdení navrhovateľa, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku odporcu. Ďalej navrhovateľ namietal nezohľadnenie jeho ateistického presvedčenia ako dôvodu hrozby prenasledovania alebo vážneho bezprávia. Navrhovateľ namietal, že súd sa iba okrajovo zaoberal neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Podotkol že z Iránu vycestoval nelegálne a nie je držiteľom platného cestovného pasu, o čom odporca ako aj krajský súd mali v čase rozhodovania vedomosť. Argumentoval aj tým že vzhľadom na vyššie uvedené sa nechce a ani nemôže dobrovoľne vrátiť do krajiny pôvodu, preto by sa po skončení konania o azyle vracal do krajiny pôvodu na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, za sprievodu policajného orgánu. Z uvedeného dôvodu by bol okamžite rozpoznateľný ako osoba nedobrovoľne vracajúca sa do krajiny, a vystavený vážnemu bezpráviu ako neúspešný žiadateľ o azyl. S ohľadom na vyššie uvedené, žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam

K námietkam navrhovateľa sa vyjadril odporca v podaní pod č.: ČAS: MU-337/PO-Ž-2014 zo dňa 11.11.2015. Odporca sa stotožňuje s argumentom navrhovateľa, že v krajine pôvodu za rovnaký čin hrozí trest bičovania alebo trest ukameňovania a dodáva, že napriek tomu, navrhovateľovi potrestanie jedným z uvedených trestov nehrozí, nakoľko to v navrhovateľovom prípade procesné pravidlá nedovoľujú. Objektívne totiž navrhovateľom spáchaný skutok nemožno dokázať z dôvodu absencie zákonom požadovaných dôkazov. Odporca sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že iránske tresty za trestné činy sú vyvážené procesnými normami, a to najmä z dôvodu ochrany osôb, ktoré by mohli byt' v prípade povrchného posudzovania dôkazov vystavené takým trestom. V prípade navrhovateľa nielenže nemožno hovoriť o tom, že by bol prenasledovaný, resp. by mu hrozilo prenasledovanie v prípade návratu do krajiny pôvodu (nakoľko navrhovateľovi nehrozilo, ani nehrozí prenasledovanie z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle), ale nemožno aplikovať ani hrozbu vážneho bezprávia, nakoľko z pojmoslovia uvedeného v § 2 písm. d) bodu 2 zákona o azyle okrem iného vyplýva, že predpokladom vážneho bezprávia je trest, a nie obvinenie, ktoré na základe dostupných správ nie je ani reálne (niet žalobcu, niet prípadu). Ďalej argumentuje informáciami o krajine pôvodu, z ktorých nevyplýva, že by za uvedené skutky osobám v postavení navrhovateľa hrozilo počas trestného konania neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie, prípadne mučenie, neľudské alebo ponižujúce správanie (uvedené subjektívne tvrdenie navrhovateľ v opravnom prostriedku nepotvrdil relevantnými dôkazmi). K námietke rozhodovania na základe "vedomosti sudcu" dodal odporca, že jej uplatňovanie sa vzťahujeniekoľkoročné moratórium, ktoré navrhovateľ v opravnom prostriedku nijako nevyvrátil. Preto aj túto považuje za nedôvodnú. Odporca má za to, že dostatočným spôsobom uniesol dôkazné bremeno, naopak, možno mať odôvodnené pochybnosti o tom, či bremeno tvrdenia, ktoré musí uniesť navrhovateľ trpí rozpormi a možnou nedôveryhodnosťou. Poukazuje pritom na Zápisnicu o vyjadrení účastníka konania zo dňa 12.11.2014 na základe ktorej na otázku príslušníka Policajného zboru či navrhovateľovi bol v domovskej krajine uložený nejaký druh trestu, uviedol: "Nie v mojej domovskej krajine som sa nedopustil konania za ktorý by mi mohol byť uložený trest." Ďalej dodal, že aj napriek tomu, nad rámec výpovede navrhovateľa, odporca vykonal dokazovanie tak, ako by sa skutok stal, a posúdil ho v súlade so zákonom o azyle. Odporca má za to, že posudzoval informácie o krajine pôvodu komplexne, a komplexne by si ich mal vykladať aj navrhovateľ, nakoľko v informáciách o krajine pôvodu sú uvedené rôzne zdroje, ktoré uvádzajú, že hlásenie cudzoložstva je ojedinelé, odsúdenie za cudzoložstvo na základe iných dôkazov nie je známe, a v posledných rokoch nie sú známe žiadne prípady aplikácie rozhodovania na základe "vedomosti sudcu"'. Odporca reálne skúmal, či navrhovateľovi nehrozí prenasledovanie a vážne bezprávie v prípade návratu do krajiny pôvodu (reálnosť dokázania skutku a uloženia trestu), pričom okrem uvedeného osobitne skúmal podmienky neúspešných žiadateľov o azyl v prípade návratu do Iránu so záverom, že navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu nebude mať v prípade dobrovoľného návratu problémy. K námietke navrhovateľa, že krajinu pôvodu opustil nelegálne uviedol, že za nelegálne opustenie krajiny, t. j. bez pasu, navrhovateľovi môže byť udelený trest odňatia slobody na dva a šesť mesiacov alebo finančná pokuta, prípadne oboje, uvedené však nespadá pod pojem prenasledovanie alebo vážne bezprávie. K námietke ateistického presvedčenia navrhovateľa odporca uviedol, že navrhovateľ (ako to sám povedal) ateizmus v krajine pôvodu nevykonával, navonok sa vedome hlásil k islamskému náboženstvu (nemal žiadne problémy z dôvodu ateizmu nakoľko o tom nik nevedel), v konaní o administratívnom vyhostení ani v konaní pred odporcom neuvádzal, že by mal z uvedeného dôvodu problémy v krajine pôvodu (aj keď bol zo strany zamestnanca odporcu počas vstupného pohovoru dopýtaný ohľadne jeho náboženskej príslušnosti, jej nepraktizovania a prípadných problémoch z nevyznávania moslimskej viery). Navrhovateľ má povinnosť spolupráce s odporcom, má povinnosť uviesť všetky dôvody svojej žiadosti (bremeno tvrdenia), na základe ktorých odporca vykonáva príslušné dokazovanie, a nie ich rozširovať v konaní pred súdom. V uvedenom rozsahu má povinnosť preskúmať rozhodnutie odporcu aj súd, čo už prvostupňový súd judikoval a navrhovateľ sa s uvedeným v opravnom prostriedku čiastočne stotožnil: "Súd len poznamenáva, že pre posúdenie podanej žiadosti o azyl sú relevantnými skutočnosti prezentované samotným navrhovateľom v priebehu azylového konania, odporca nie je v zmysle zákona o azyle povinný skúmať iné (navrhovateľom neprezentované) dôvody, ktoré by eventuálne mohli spĺňať zákonné predpoklady pre udelenie azylu. Odporca v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo svojich vyjadreniach k obom podaným opravným prostriedkom uviedol dôvody, na základe ktorých navrhovateľovi nehrozí vážne bezprávie. Nesplnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany konštatoval aj súd, a to na základe dostupných dôkazných prostriedkov založených v azylovom spise. Odporca už v napadnutom rozhodnutí správne rozlíšil nesplnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľa a možnosti jeho návratu do krajiny pôvodu, nakoľko z nej vycestoval nelegálne. K uvedenému dodal, že migračný úrad rozhoduje iba o potrebe poskytnutia určitej formy medzinárodnej ochrany a nie o samotnom vyhostení žiadateľa do krajiny pôvodu, ktoré patrí do kompetencie cudzineckej polície. Z azylového spisu, rozhodnutia odporcu, ako aj z rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že rozhodnutie odporcu ako aj rozsudok prvostupňového súdu sú vecne správne a zákonné. Odporca je toho názoru, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle ako aj podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, preto navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.

Argumentácia rozhodnutia správneho orgánu

Odporca rozhodnutím ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.04.2015, podľa § 13 ods. l a § 20 ods. l zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a súčasne mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neudelil doplnkovú ochranu. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 12.11.2014 z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko mal intímny pomer so susedou, ktorá bola vydatá. Keď sa o tom jej manžel dozvedel, upovedomil o tom príslušné úrady, nakoľko takýto čin je v krajine pôvodu navrhovateľa trestným činom, za ktorý mu podľa tam platného trestného zákona hrozí trest smrti. Za účelom posúdenia navrhovateľovej žiadosti s ním odporca dňa 25.11.2014 vykonal vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že: 1. Asi pred dvomi rokmi vstúpil do vzťahu s vydatou ženou menom Q. I. W., s ktorou asi jeden rok viedol sexuálny život. Išlo o jeho susedu, ktorej jeho rodina prenajímala dom. Intímny vzťah s touto ženou sa mu darilo pomerne dlhú dobu tajiť, nakoľko jej manžel pracoval v meste K., ktoré je od mesta E. vzdialené päť a pol hodiny cesty autom a domov chodieval iba štyrikrát do mesiaca. 2. Niekedy začiatkom septembra 2014 sa jej manžel zjavil nečakane doma. Obaja vtedy ležali nahí v posteli. Keď menovaný započul, ako niekto odomyká dvere, ihneď začal utekať zadným vchodom. V okamihu, ako vychádzal z domu, jej manžel vstúpil do domu a zazrel niekoho, ako uteká nahý z domu preč. Žiadateľ utiekol cez spoločný dvor do svojho domu, kde sa zamkol a následne utiekol cez strechu preč. Asi dva dni sa ukrýval u svojho kamaráta a po týchto dňoch odišiel bývať k svojej tete do Teheránu. 3. Z Teheránu vycestoval začiatkom novembra 2014 osobným automobilom do mesta Urmia, kde sa nakontaktoval na prevádzača. Z tohto mesta vycestoval v sprievode prevádzača do mesta Baku v Azerbajdžane, odkiaľ ukrytý v ložnej časti kamióna cestoval ďalších 7 dní. Po týchto dňoch ho vodič kamiónu vyložil na neznámom mieste, z ktorého išiel asi 2 hodiny popri spevnenej ceste. Nakoniec prišiel na čerpaciu stanicu, kde ho kontrolovala hliadka polície a on prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu. 4. Z krajiny pôvodu odišiel kvôli tomu, lebo si myslí, že manžel jeho priateľky podal na neho trestné oznámenie. Z rozprávania jeho priateľov vie, že ho doma hľadali policajti a údajne mali aj príkaz na domovú prehliadku. Nevie to však dokázať žiadnym spôsobom, nakoľko žiadne predvolanie z polície neobdŕžal. 5. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa obáva možného trestného stíhania za neveru, prípadne pomsty zo strany manžela jeho priateľky. Odporca na základe podanej žiadosti navrhovateľa pristúpil k hodnoteniu dôvodov uvedených v priebehu konania o medzinárodnej ochrane najskôr z hľadiska splnenia podmienok na udelenie azylu. Pri tomto hodnotení vychádzal z vyjadrení navrhovateľa, ako aj z už uvedených podkladov a materiálov, ktoré sú obsahom spisu. Z výpovede navrhovateľa je zrejmé, že svoju žiadosť o azyl zakladá na obave pred možným trestom za mimomanželský pomer. V Iráne, ako v mnohých islamských krajinách, je za takýto prehrešok v prvom rade žena vystavená neporovnateľne vyššiemu nebezpečenstvu potrestania ako muž. Z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že obvinenie z cudzoložstva, ktoré zahŕňa aj znásilnenie, je nutné preukázať dôkazmi. Jedinými akceptovateľnými dôkazmi sú svedectvá (svedectvá štyroch mužov, resp. troch mužov a dvoch žien) a priznanie. Svedectvá musia byť paralelné/pozorované tým istým spôsobom/ a v tom istom čase. V opačnom prípade nie sú sudcom prijaté. Zároveň tieto svedectvá musia byť podané čestnými osobami. Svedectvo ženy, resp. svedectvo ženy v spojení so svedectvom jedného muža nedokazuje cudzoložstvo a môže konštituovať falošné obvinenie, čo je trestateľný čin. Žena alebo muž, ktorých usvedčia z falošného obvinenia sú potrestaní trestom až 80 rán bičom. Z uvedeného vyplynulo, že keby manžel navrhovateľovej priateľky navrhovateľa skutočne obvinil za mimomanželský pomer s ňou, či už dobrovoľný alebo nedobrovoľný, potom by samotnú manželku vystavil nepomerne väčšiemu riziku udelenia trestu za tento skutok, ako by hrozilo navrhovateľovi. Žiadateľ v zápisnici taktiež uviedol, že po tom ako manžel jeho priateľky podal na neho trestné oznámenie sa spolu s manželkou odsťahovali na neznáme miesto. Podľa jeho názoru tak urobil preto, aby svoju manželku uchránil pred možným trestom za neveru. Uvedené tvrdenie, tak ako ho žiadateľ uviedol, sa však javí ako nelogické. Ak by totiž manžel podal na svoju manželku/jeho priateľku trestnéoznámenie a tým nepriamo žiadal jej potrestanie, neukrýval by ju predsa pred políciou na neznámom mieste. Podľa správy Ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálskej vlády sú predmanželské a mimomanželské vzťahy v Iráne bežné, hoci zriedka sú otvorene demonštrované či diskutované. Úspešné stíhanie za cudzoložstvo je ťažké, vzhľadom k zákonnej požiadavke na štyroch svedkov. Okrem toho, cudzoložstvo sa často neoznamuje z dôvodu "cti" a preto je nepravdepodobné, aby manžel jeho priateľky podával na neho a svoju manželku trestné oznámenie aj napriek tomu, že nemal štyroch svedkov a tým pošpinil česť svojej rodiny. Ak by tak ale urobil, žiadal by potrestanie svojej nevernej manželky a neukrýval by ju na neznámom mieste. Taktiež absencia akéhokoľvek predvolania z polície, prípadne oznámenia o začatí trestného konania z polície naznačuje, že sa žiadne takéto stíhanie pravdepodobne nezačalo. Migračný úrad nespochybňuje, že v krajine pôvodu viedol intímny život s vydatou ženou, je však otázne, či sa v dôsledku tohto konania začalo voči jeho osobe trestné stíhanie, nakoľko túto skutočnosť nevedel preukázať žiadnym hodnoverným dôkazom. Podľa informácií o krajine pôvodu prípady cudzoložstva spadajú pod trestné súdy. Dvaja právnici so skúsenosťami v trestnom práve uviedli, že cudzoložstvo nie je zvyčajne hlásené na polícii alebo na súde. Ak nie je žiadny súkromný žalobca, nie je prípad. Na otázku, kto by mohol pôsobiť ako žalobca v prípade cudzoložstva, bolo vysvetlené, že by to zvyčajne bol manžel alebo otec dievčaťa. Avšak len minimum prípadov je hlásených a preto je veľmi zriedkavé, že sa prípad cudzoložstva dostane na súdy. Ohľadne navrhovateľovej obavy pred možnou pomstou zo strany manžela jeho priateľky treba uviesť, že navrhovateľ sa po odhalení ich intímneho vzťahu presídlil do Teheránu, kde bez akýchkoľvek problémov žil dva mesiace. Tým v podstate využil možnosť vnútorného presídlenia, kde mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo zo strany manžela jeho priateľky a teda nebol z uvedeného dôvodu nútený krajiny pôvodu opustiť. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odporca k záveru, že jeho subjektívny pocit strachu pred možným trestom za mimomanželský pomer, nie je podložený objektívnym prvkom odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru. To znamená, že nebola preukázaná opodstatnenosť tejto obavy z prenasledovania z dôvodov relevantných na udelenie azylu. Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu, odporca pristúpil k posúdeniu, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Podľa § 13a ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelil o azyl, ak sú vážne dôvody sa domnievať, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle za vážne bezprávie možno považovať: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon 2. mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu. Poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13b zákona o azyle sa vzťahuje iba na prípady, ak manželovi cudzinca, jeho deťom, prípadne rodičom maloletého cudzinca bola poskytnutá doplnková ochrana, čo ale nie je prípad navrhovateľa, pretože ten na Slovensku nemá žiadnu rodinu s poskytnutou doplnkovou ochranou. Čo sa týka uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, toto v prípade navrhovateľa možno vylúčiť. Irán je síce krajinou kde sa aj v súčasnosti v určitých prípadoch vykonáva trest smrti, menovaný sa však nedopustil takého protiprávneho konania, za ktorý by mu hrozil trest smrti. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu tiež možno skonštatovať, že uvedené navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí. Je síce pravdou, že za mimomanželský pomer by mohol byť v Iráne odsúdený k trestu 100 rán bičom, za tento skutok by však musel byt' právoplatné odsúdený. Ako bolo už vyššie uvedené, je len veľmi málo pravdepodobné, že bol za tento skutok kvôli absencii štyroch svedectiev odsúdený. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia a teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu treba poznamenať, že ani táto forma mu nehrozí. V Iráne totiž v súčasnosti neprebieha žiadny vojenský konflikt. Dôvody navrhovateľa boli vyhodnotené a individuálne posúdené a nebola zistená ani reálna hrozba vážneho bezprávia. Nakoľko nespadá do žiadnej z kategórií osôb, ktoré potrebujú nejakú formumedzinárodnej ochrany, odporca nepovažuje v jeho prípade za potrebné poskytnúť mu akúkoľvek formu ochrany. Pokiaľ sa jedná o problémy pri návratoch, tak s problémami sa môžu stretnúť iba neúspešní žiadatelia o azyl, ktorí sa snažili zapojiť do "propagandy" proti Iránu. Jediné, za čo by mohol byť navrhovateľ potrestaný, je skutočnosť, že Irán opustil nelegálne, čo je podľa iránskeho zákona trestným činom. Trestom za nelegálne opustenie krajiny sú buď dva až šesť mesiacov odňatia slobody alebo pokuta vo výške 2000 až 20 000 riálov, alebo oboje. Neoficiálne dôkazy však naznačujú, že úradníci sa nepokúšali stíhať dobrovoľných navrátilcov.

V. Právny názor Najvyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. januára 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Podľa § 8 zákona o azyle „ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“ Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle „ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c ) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.“ Podľa § 2 písm. d), e) a f) zákona o azyle „na účely tohto zákona sa rozumie d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv 3a) alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom,

e) pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jehoúzemia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím,

f) vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu,“ Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle „ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.“ Podľa § 13a zákona o azyle „ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle „ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí.“ Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle „ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.“ V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu o neudelení azylu.

Z obsahu pripojeného spisu vyplýva, že navrhovateľ ako dôvod svojej žiadosti uviedol obavy z trestu smrti, resp. trestu sto rán bičom, ktorý mu hrozí za spáchanie trestného činu cudzoložstva s manželkou jeho suseda, ktorý ich prichytil pri návrate domov z práce. Navrhovateľ, pre obavy z pomsty zo strany manžela jeho priateľky, ušiel ku kamarátovi, neskôr k príbuzným do Teheránu a od týchto sa dozvedel o tom, že manžel jeho priateľky ohlásil spáchanie trestného činu cudzoložstva príslušným štátnym orgánom. Tiež ho informovali o tom, že ho hľadala polícia. Pre obavy z trestného stíhania pre spáchaný skutok a prípadný trest opustil krajinu pôvodu. Odporca neoznačil osobu navrhovateľa za nedôveryhodnú a jeho príbeh za nepravdivý a i keď nespochybnil, že navrhovateľ v krajine pôvodu viedol intímny život s vydatou ženou, pričom bol pristihnutý jej manželom, vyjadril pochybnosti, či sa v dôsledku tohto konania začalo voči jeho osobe trestné stíhanie, nakoľko túto skutočnosť nevedel preukázať žiadnym hodnoverným dôkazom. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 10/2013 zo dňa 9.4.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétnydôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu. Pokiaľ sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu počas konania vo veci medzinárodnej ochrany pridržiava jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek prípadným drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Navrhovateľ bol podľa jeho výpovede prichytený a konfrontovaný s manželom jeho priateľky a po úteku a skrývaní sa u priateľa odcestoval k tete do Teheránu a od známych sa neskôr dozvedel, že manžel priateľky zavolal políciu, ktorá prišla k navrhovateľovi domov ešte v ten istý deň domov, neskôr ho ešte zopárkrát hľadali a mali vraj aj príkaz na domovú prehliadku, o čom však nevedel predložiť žiadny doklad. Nemožno opomenúť, že v konaní o udelenie azylu má zásada tzv. materiálnej pravdy svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Pre konanie o medzinárodnej ochrane je charakteristické, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26. 2. 2008, č. j. 2 AZS 100/2007 - 64, a z 27. 3. 2008, č. j. 4 AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.7.2014 sp. zn. 1Sža 17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. Vo svetle uvedeného vyznieva nepresvedčivo hypotetická úvaha odporcu, že spáchanie trestného činu cudzoložstva nemohlo byť manželom navrhovateľovej priateľky oznámené policajným orgánom, nakoľko by hrozilo trestné stíhanie manželky oznamovateľa a pre prípad, že by tak urobil je malá pravdepodobnosť usvedčenia navrhovateľa pre nedostatok dôkazov vzhľadom na požiadavku určitého počtu svedkov. Z informácií o krajine pôvodu nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu však vyplýva, že (revidovaný) zákon umožňuje, aby súd usvedčil páchateľa, na základe „vedomosti sudcu“ notoricky vágnej a subjektívnej doktríny umožňujúcej odsúdenie v neprítomnosti akéhokoľvek silného dôkazu, i keď súd môže uložiť radšej telesný trest sto rán bičom ako popravu ukameňovaním. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo "v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu" ("benefit of doubt"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo by dôjsť mohlo, vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď. a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.

Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu a tieto konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že z výpovede navrhovateľa a všetkých dostupných informácií o krajine pôvodu neidentifikoval také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o preukázaní relevantných dôvodov pre udelenie azylu na území SR. Poukazom na skutočnosť, že dôvody prenasledovania musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. l A Ženevskej konvencie, teda k príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom, s tým, že iba individuálne prenasledovanie z týchto dôvodov, presne špecifikovaných v konvencií, alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania, môže viesť k priznaniu štatútu utečenca, dospel k záveru, že z vyhodnotenia uvedenej žiadosti o udelenie azylu je zrejmé, že žiadateľ ničím nepreukázal, že by mal v krajine pôvodu dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa vytýkajúcou súdu prvého stupňa nezohľadnenie skutočnosti, že navrhovateľ nevyznáva islam a je ateista. V tomto smere považoval za správny názor krajského súdu, že odporca nie je v zmysle zákona o azyle povinný iniciatívne vyhľadávať navrhovateľom neprezentované dôvody, ktoré by eventuálne mohli spĺňať zákonné predpoklady pre udelenie azylu, pričom krajský súd dôvodne poukázal na to, že okrem toho, že navrhovateľ ateizmus ani neprezentoval ako dôvod pre udelenie azylu, uviedol, že svoj ateizmus pred spoločnosťou a rodinou tajil a bol známy iba jemu, inak v spoločnosti vystupoval ako moslim šítskej vetvy islamskej viery. Obdobne považoval za nedôvodný argument navrhovateľa, podľa ktorého jeho ateizmus spolu s podozrením z cudzoložstva spĺňa definíciu sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dostatočne presvedčivo zdôvodnil, že skupina "ateistických cudzoložníkov" ako taká neexistuje a nemožno ju chápať v kontexte § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Cudzoložstvo nepredstavuje vrodenú charakteristickú črtu, pôvod alebo zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca tak ako vyžadujú tieto ustanovenia. Cudzoložstvo nemožno považovať za črtu, ktorú "nemožno meniť", cudzoložstvo nemožno ani porovnávať s obsahom pojmu sexuálna orientácia a rozhodne nejde o "charakteristiku alebo presvedčenie, ktorých by nemal byť navrhovateľ nútený sa zriecť". Z podstaty azylového práva plynie, že azyl je špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to zo strany štátu a jeho orgánov, prípadne, že štátne orgány nedokážu takejto perzekúcii zabrániť. V prípade obáv navrhovateľa, nebolo možné ustáliť, že tieto majú pôvod v náboženských, rasových, národnostných dôvodov alebo z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom krajského súdu, že zo správ o krajine pôvodu nevyplýva, že by situácia v Iráne predstavovala pre navrhovateľa individuálnu hrozbu v zmysle definície vážneho bezprávia teda, že v prípade návratu mu nehrozí mučenie, neľudské ani ponižujúce zaobchádzanie a v spojitosti s konštatovaním o nepravdepodobnosti stíhania dobrovoľne sa vracajúcich (navrhovateľ by za takého však vzhľadom na jeho vyjadrenia, že sa do Iránu nechce a nemôže vrátiť zrejme považovaný nebol) neúspešných žiadateľov o azyl do Iránu odvolací súd považoval námietku navrhovateľa, že sa krajský súd nedostatočne zaoberal neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi za dôvodnú. Vo vzťahu k tejto forme medzinárodnej ochrany odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. (Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých treba vychádzať ako aj aktuálneinformácie o krajine pôvodu). V predmetnej veci nebolo možné primárne vylúčiť, že aktuálna situácia v krajine pôvodu navrhovateľa potvrdzuje závažné dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f) zákona o azyle. Informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu (MU- ODZS-2015/000018-006) preukazujú prísne tresty za cudzoložstvo, od bičovania až po ukameňovanie, ktoré je stále možné uložiť, aj po prijatí nového trestného zákona, „zmeny v tejto oblasti z veľkej časti nechávajú nedotknuté ustanovenia starého zákonníka, ktorý robí trest smrti povinným pre všetky osoby, ktoré sa dobrovoľne podieľajú na sexe s niekým iným, než je ich manžel/-ka (napr. cudzoložstvo)... zachováva trest smrti za niektoré trestné činy, ktoré nespĺňajú medzinárodné normy pre „najzávažnejšie“, vrátane opakovanej konzumácie alkoholu, cudzoložstva, konsenzuálneho homosexuálneho sexu a držania či obchodovania s drogami....“ (http://www.refworld.org/docid/5057 le952.html). Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom krajského súdu, že nie je dôvod domnievať sa, že by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Krajský súd sa s touto otázkou vysporiadal nedostatočne v tom smere, že zaujal stanovisko najmä k otázke rizika hrozby vážneho bezprávia, ktoré by navrhovateľovi hrozilo z titulu jeho návratu do krajiny pôvodu, ktorú opustil nelegálne, nedostatočne sa však zaoberal posúdením možného rizika hroziaceho navrhovateľovi práve z tých dôvodov, pre ktoré krajinu pôvodu opustil, t. j. spáchanie cudzoložstva (ktoré je v zmysle trestného zákona krajiny pôvodu trestným činom, za ktorý páchateľovi hrozí trest smrti), pri ktorom bol prichytený. Podľa správ o krajine pôvodu je uvedený čin, trestným činom, za ktorý trestný zákon, platný v krajine pôvodu ustanovuje trest smrti, resp. trest sto rán bičom. Uvedené informácie boli preukázané a neboli sporné ani v administratívnom konaní, ani v konaní pred krajským súdom. (podľa zdroja MZV USA, Správa o stave ľudských práv 2013 - Irán, 27/02/2014 http://www.refworld.org/docid/53284ac9b.html „cudzoložstvo zostalo trestateľné smrťou ukameňovaním. Podľa správy HRW z 3. júna 2013 orgány zadržiavajú najmenej 10 žien a mužov, ktorí čelia možnej poprave ukameňovaním na základe obvinení z cudzoložstva. Neboli zaznamenané žiadne potvrdené správy o smrti ukameňovaním v priebehu roka, aj keď právnik pre ľudské práva, ktorý zastupoval päť ľudí odsúdených na trest ukameňovaním informoval, že úrady zvyčajne vykonávajú trest tajne vo väzniciach alebo v odľahlej oblasti. (...)„ Platný zákon o azyle vykladá pojem vážne bezprávie ako a/ trest smrti a popravu; b/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie žiadateľa v krajine pôvodu alebo c/ vážne a individuálne ohrozenie života občana alebo osoby z dôvodu nediskriminačného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Obsah tohto pojmu bol do platného zákona o azyle vnesený transpozíciou smernice Rady 2004/83/ES o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná smernica“), konkrétne čl. 15, ktorého obsah je možné odvodiť od Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry ESĽP k Dohovoru. V zmysle uvedených zdrojov trest smrti, resp. trest sto rán bičom napĺňa znaky vážneho bezprávia. Zákon o azyle podrobne stanovuje za akých podmienok odporca poskytne žiadateľovi doplnkovú ochranu. Pri rozhodovaní je povinný skúmať nasledujúce podmienky: 1. Neudelenie azylu, 2. Existencia vážnych dôvodov, zakladajúcich domnienku reálnej hrozby vážneho bezprávia, 3. Skutočnosť, že sa uvedená domnienka môže naplniť v prípade návratu do krajiny pôvodu, 4. Vážne bezprávie, 5. Neexistencia dôvodov pre vylúčenie žiadateľa z poskytnutia doplnkovej ochrany, 6. Žiadateľovi nie je poskytnutá ochrana v krajine pôvodu, 7. Zákon neustanovuje inak.

V zmysle vyššie uvedeného výkladu musia správne orgány posudzovať každú žiadosť.

V konaní nebolo sporné, že trest, ktorý ustanovuje trestný zákon (platný v krajine pôvodu), spĺňa definičné znaky pojmu vážne bezprávie. Odporca, rovnako ako aj krajský súd však nesprávnevyhodnotil nenaplnenie požiadavky existencie vážnych dôvodov, zakladajúcich domnienku reálnej hrozby vážneho bezprávia. Podľa názoru odvolacieho súdu došlo k naplneniu tejto požiadavky už tým, že navrhovateľ spáchal v krajine pôvodu trestný čin cudzoložstva a je primerané pravdepodobné, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu za tento čin hrozí trest smrti ukameňovaním resp. sto rán bičom a pokiaľ súd prvého stupňa svoju hypotetickú úvahu o vylúčení hrozby potrestania vzhľadom na prísne procesné pravidlá dokazovania tohto trestného činu oprel aj o záver o nepravdepodobnosti odsúdenia na základe iba „znalosti sudcu“ (ktorú však pripustil v prípade inej dôkaznej situácie napr. fotografických alebo filmových dôkazov) túto nebolo možné považovať za dostatočne presvedčivú aj s poukazom na dostupné informácie nachádzajúce sa v administratívnom spise odporcu, ktoré takéto jeho domnienky nepotvrdzujú, avšak vyplýva z nich, že „(revidovaný) zákon umožňuje aby súd usvedčil páchateľa, na základe „vedomosti sudcu“ notoricky vágnej a subjektívnej doktríny umožňujúcej odsúdenie v neprítomnosti akéhokoľvek silného dôkazu, i keď súd môže uložiť radšej telesný trest sto rán bičom ako popravu ukameňovaním“(MU-ODZS-2015/000018-006).

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, pričom selektívnym vyhodnotením dôkazov tvoriacim súčasť administratívneho spisu nemožno dospieť k náležite zistenému skutkovému stavu veci a následne tak k správnym právnym záverom.

Za daných okolností preto nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať záver odporcu o nepreukázaní objektívnych dôvodov k obavám navrhovateľa o tom, že v prípade návratu do krajiny dôvodu by čelil hrozbe vážneho bezprávia vo forme trestu smrti prípadne iného neprimeraného alebo ponižujúceho trestu za presvedčivý a bez pochybností preukázaný a preto neobstojí ani záver odporcu o nekvalifikovaní sa navrhovateľa pre žiadnu z foriem medzinárodnej ochrany.

Z toho dôvodu neboli podmienky na konštatovanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia súdom prvého stupňa, preto odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť podľa § 220 O.s.p. tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

V ďalšom konaní je odporca viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia jeho právnej zástupkyne (na ďalšie vyčíslenie doručené súdu potom čo už bolo rozhodnutie vo veci a o náhrade trov vyhlásené, súd neprihliadol) v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 741,10 Eur titulom trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci po 139,83 Eur (699,15 Eur) 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky), 2/ napísanie opravného prostriedku (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky), 3/ účasť na pojednávaní dňa 19.08.2015 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky), 5/ napísanie odvolania dňa 10.11.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) a režijný paušál 41,95 € (8,39 x 5)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.