Najvyšší súd

1Sža/39/2011

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci

žalobcu: S., nar. X., štátny príslušník Tuniska, bytom J., zastúpený advokátom JUDr. S., S., proti

žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Bratislava,

Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. p.: UHCP-RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 11/2011-48   zo dňa 12. mája 2011,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 11/2011-48

zo dňa 12. mája 2011   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

  1Sža/39/2011

O d ô v o d n e n i e :

  I.

  PREDMET VECI

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol žalobu žalobcu, ktorou

sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa

3.1.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda  

č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010 zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom

vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka  

t. j. do 27.9.2011 podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v preskúmavanej veci sa stotožňuje

so skutkovými zisteniami a právnym záverom žalovaného.

Krajský súd uviedol, že sa v danom prípade zaoberal otázkou opodstatnenosti žalobcových

tvrdení o nezákonnom postupe správnych orgánov z hľadiska existencie prekážky

administratívneho vyhostenia z dôvodu existencie manželstva s občiankou SR. Poukázal na to,  

že § 57 zákona č. 48/2002 Z.z. je kogentným ustanovením, ktoré správnemu orgánu nedáva

možnosť správnej úvahy, ale pokiaľ sa cudzinec zdržiava na území SR nelegálne, prikazuje zakázať

ďalší pobyt cudzinca na území.

Podľa súdu zo znenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vyplýva, že štátny orgán

môže v danom prípade cudzincovi zasahovať do jeho súkromného práva, keď je to v súlade  

so zákonom a je to nevyhnutné v záujme ochrany a slobôd iných. V tejto súvislosti súd zdôraznil,

že štát má eminentný záujem nielen na ochrane rodiny, ale musí dbať aj o ochranu spoločnosti  

pred protizákonným konaním, ktorého sa žalobca preukázateľne dopustil.

Súd konštatoval, že žalobca mal vedomosť o tom, že svoj pobyt na území SR si môže riešiť

v zmysle platných ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z.

  1Sža/39/2011

Správny orgán pri stanovení dĺžky zákazu vstupu na územie SR prihliadol na to,  

aby dôsledky boli primerané jednak dôvodom jeho uloženia a jednak dopadu na osobný a rodinný

život žalobcu a na základe toho rozhodol o uložení sankcie zákazu vstupu na najnižšej možnej

hranici sadzby za porušenie príslušného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov na dobu jedného

roka.

Krajský súd uviedol, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že nie je žiaduce, aby sa v SR

zdržiavali cudzí štátni príslušníci, ktorí nerešpektujú zákony daného štátu. Je povinnosťou

ktorejkoľvek osoby rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie

je jeho občanom a zdržať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov

daného štátu.

Krajský súd poukázal na to, že dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení

žalobcu bola skutočnosť, že žalobca sa zdržiava neoprávnene bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt a nie dôvody, pre ktoré mu bol zrušený pobyt na území SR. Vo veci zrušenia

trvalého pobytu žalobcu na území SR bolo riadne začaté správne konanie, žalobca sa k tomu

písomne vyjadril a mal vedomosť, že prebieha konanie vo veci zrušenia jeho trvalého pobytu. Súd

poukázal aj na vyjadrenia manželky žalobcu zo dňa 26.1.2010 a 21.5.2010, v ktorých uviedla,  

že po mesiaci manželstva, t. j. od začiatku apríla 2009 sa od manžela odsťahovala a od tej doby

nevedú spoločnú domácnosť a spoločný rodinný život, s manželom nekomunikuje a okrem strachu

k nemu nič necíti. Dňa 22.7.2010 požiadala o rozvod manželstva.  

Krajský súd uviedol že správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho

vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, ako aj okolnosti vedúce

k administratívnemu vyhosteniu a dospel k názoru, že neboli zistené žiadne prekážky

administratívneho vyhostenia a taktiež neboli potvrdené žiadne skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu,

že žalobcu nemožno administratívne vyhostiť.

Podľa krajského súdu odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného

a rodinného života žalobcu v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a po zvážení všetkých skutočností dospel k správne záveru, že neboli potvrdené žiadne   1Sža/39/2011

závažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím

na jeho rodinný a súkromný život.  

K námietke týkajúcej sa nepokojov a demonštrácií v Tunisku, ktoré trvajú od septembra

2010, súd uviedol,   že v čase vydania napadnutého rozhodnutia boli posúdené všetky okolnosti  

zo strany žalovaného vrátane prekážok administratívneho vyhostenia a tie, na ktoré sa žalobca

odvoláva, v čase vydania rozhodnutia neboli, preto ich žalovaný nemohol skúmať.

Keďže napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade  

so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie rozhodnutia, krajský súd podľa § 250j

ods. 1 OSP žalobu zamietol.

II.

STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH DOVODOV ŽALOBCU

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak,

že rozhodnutie správneho orgánu zrušuje a vec mu vracia na nové rozhodnutie a uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť trovy konania.

Poukázal na skutočnosť, že počas celého obdobia, ktoré sa zdržiaval na území SR, nikdy

neporušil akýkoľvek právny predpis, riadne si plnil svoje povinnosti a bol vzorným členom tejto

spoločnosti, preto jeho porušenie zákona o pobyte cudzincov, nakoľko považoval svoje vyhostenie

za nespravodlivé, v rozpore so zákonom, nie je možné považovať za konanie, ktoré by ohrozovalo

spoločnosť na Slovensku.  

Žalobca poukázal na ustanovenie § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva,

že ustanovenie odseku 1 (podľa ktorého policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak zistí

skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt

ustanovenie odseku 1) neplatí, ak by dôsledky zrušenia povolenia na trvalý pobyt boli neprimerané

dôvodu zrušenia povolenia na trvalý pobyt najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život cudzinca.   1Sža/39/2011

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 28.5.1988, prípad Berrehab v.

Holandsko, z ktorého vyplýva, že rešpektovanie rodinného a súkromného života, si nevyžaduje stály

život v spoločnej domácnosti a je zásahom do týchto práv jednotlivca, keď je mu znemožnené

udržiavať naďalej rodinné vzťahy.   Pojem rodinný život preto nie je možné striktne vykladať  

iba ako život manželský.

Žalobca uviedol, že má na území SR viacerých príbuzných, niektorých aj so slovenským

štátnym občianstvom, s bratom dokonca podniká. Má tak na území SR silné rodinné zázemie

a vybudovaný súkromný život, bez ohľadu na to, že nežije v jednej spoločnej domácnosti

s manželkou. Žalobca navyše predložil čestné vyhlásenie svojej partnerky, v ktorom uvádza,  

že od októbra 2009 má so žalobcom trvalý partnerský vzťah a po ukončení rozvodového konania  

je pripravená si ho vziať za manžela. Žalobca dodal, že manželstvo žalobcu súd dňa 16.6.2011

rozviedol, takže prekážka na uzavretie manželstva s partnerkou odpadla.

Žalobca napokon poukázal na rozhodnutie ESĽP v prípade Uner v. Holandsko zo dňa 18.10.2006, v ktorom   súd konštatoval, že vyhostenie cudzinca, pokiaľ môže zasiahnuť do práva

chráneného čl. 8 ods. 1 Dohovoru, musí byť v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti, to znamená musí byť odôvodnené tlakom spoločenskej potreby a najmä primerané

sledovanému legitímnemu cieľu.

Žalobca vyjadril presvedčenie, že nepredstavuje pre SR žiadne nebezpečenstvo, riadne  

si plnil všetky svoje povinnosti a naopak vyhostením mu hrozí nebezpečenstvo vzhľadom

k nepokojom v Tunisku, počas ktorých zahynuli stovky demonštrantov ďalších civilistov.

III.

STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADRENIA ŽALOVANÉHO K ODVOLANIU

ŽALOBCU

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že námietky žalobcu

uvedené v odvolaní považuje za nedôvodné. Správny orgán prvého stupňa pri vydávaní rozhodnutia

o administratívnom vyhostení žalobcu presne a úplne zistil skutočný stav veci, boli obstarané

a zdokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie.

  1Sža/39/2011

Zopakoval, že dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu bola

skutočnosť, že žalobca na území SR sa zdržiaval neoprávnene bez platného víza alebo platného

povolenia na pobyt. Žalobca mal vedomosť o tom, že prebieha konanie o zrušenie jeho trvalého

pobytu.

Správny orgán prvého stupňa sa pri rozhodovaní vysporiadal aj s právom na súkromný

a rodinný život, ktorý garantuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal

na to, že štát má záujem nielen o ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním

protizákonného konania, žalobcovi bol určený zákaz pobytu na území SR v dolnej hranici sadzby,

t. j. na 1 rok.

Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca nebol ochotný komunikovať

a spolupracovať pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia, uviedol, že sa volá S., narodil sa X.

v meste M., je štátnym občanom Tuniska a po prečítaní zápisnicu odmietol podpísať. Nepreukázal

a neuviedol žiadne nové skutočnosti.

Žalovaný napokon uviedol, že po uplynutí doby zákazu pobytu na území SR, bude môcť

žalobca opätovne podať žiadosť o povolenie pobytu na území SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 vety tretej   zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov), dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p.

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 13. septembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov

zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej

správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej   1Sža/39/2011

samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie  

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2

O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia  

č. p.: UHCP—RHCPBA2-2011/000311-001 zo dňa 3.1.2011, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. p.: UHCP-BA-DS-AV-28-4/2010

zo dňa 27.9.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR

a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka t. j. do 27.9.2011 podľa § 57 ods. 1

písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu,  

či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v žalobe, a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.

Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1/ zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar

administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,

ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdržiava na území Slovenskej

republiky bez oprávnenia.

Podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie

policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny

pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu,   1Sža/39/2011

ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina,

do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia

je neprípustné.

IV.

ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ŽALOVANÉHO

Žalovaný ako druhostupňový správny orgán skonštatoval, že prvostupňový správny orgán

vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie SR

v súlade s Ústavou SR, zákonom o pobyte cudzincov, ako aj medzinárodnými zmluvami  

a dohodami, ktorými je SR viazaná. Dôkazmi v prvostupňovom správnom konaní bolo jednoznačne

preukázané, že žalobca sa neoprávnene zdržiaval na území SR od 19.6.2010.

K námietkam žalobcu uviedol, že tieto súvisia s konaním a rozhodnutím vo veci zrušenia

povolenia na trvalý pobyt na území SR a nie sú predmetom preskúmania odvolacieho orgánu   vo veci konania a rozhodovania o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu  

na území SR.

Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav

veci, tento po právnej stránke posúdili a vydané rozhodnutia náležite odôvodnili. Keďže napadnuté

rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky žalobcu

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V.

PRÁVNY NÁZOR NAJVYŠSIEHO SÚDU SR

Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v administratívnom konaní,

ktorý považoval za dostatočný a ktorý nasvedčuje tomu, že prvostupňový ale aj druhostupňový

správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní

vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania   1Sža/39/2011

a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, že bolo

spoľahlivo zistené, že žalobca sa neoprávnene zdržiaval na území SR od 19.6.2010.

Podľa odvolacieho súdu dôkaznú situáciu, z ktorej správne orgány vychádzali, nebolo

možné zmeniť ani čestným vyhlásením Kataríny Pinterovej, ktorý žalobca predložil spolu

s odvolaním a na ktoré odvolací súd neprihliadol.  

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je podľa § 250i ods. 1 OSP pre súd   rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd síce môže vykonať

dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, takéto dôkazy však účastník konania

má navrhovať v žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, pretože ten primárne preskúmava

zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd totiž preskúmava vecnú

správnosť rozsudku súdu prvého stupňa a nemá nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa.

Pokiaľ teda správne orgány vychádzali zo zistení, že žalobca sa na území SR zdržiava  

bez oprávnenia, túto skutočnosť mal dostatočne preukázanú, vykonaným dokazovaním (najmä s poukazom na rozhodnutie OCP PZ Dunajská Streda č. p. UHCP-BA-DS-Ž-34-10/2010  

zo dňa 24.5.2010 o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území SR podľa § 39 ods. 2 písm. e/

zákona o pobyte cudzincov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.6.2010) a túto skutočnosť

žalobca ani nespochybňoval. Dôvodom zrušenia trvalého pobytu žalobcovi bolo zistenie správneho

orgánu, že manželia nevedú spoločný život. Uvedenú skutočnosť mal správny orgán zistenú

z vyjadrenia M., ktorá uviedla, že spoločný rodinný život s manželom (žalobcom) nevedie od apríla

2009.

Z obsahu spisu naviac vyplynulo, že žalobca dostatočne nespolupracoval so správnym

orgánom, keď okrem osobných základných údajov, neuviedol žiadne skutočnosti a dokonca

odmietol zápisnicu podpísať.

Pokiaľ teda žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tvrdí, že s partnerkou K.

má trvalý partnerský vzťah od októbra 2009, na takúto okolnosť mal poukázať už v správnom

konaní, resp. najneskôr v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného.

  1Sža/39/2011

Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, že kým žalobca v žalobe proti rozhodnutiu

žalovaného namietal proti zisteniu správnych orgánov, že tieto nemali dostatočne preukázané,  

že žalobca nevedie spoločný život s M., štátnou príslušníčkou SR, teda   za predmet

ochrany práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života označil spolužitie s vtedajšou

manželkou, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu označil za predmet ochrany práva na rodinný

a súkromný život vzťah s partnerkou K., s ktorou mal mať vzťah   od októbra 2009, teda už

v čase rozhodnutia OCP PZ Dunajská Streda (zo dňa 24.5.2010)   o zrušení povolenia na trvalý

pobyt na území SR, hoci vo vyjadrení k začatiu konania o zrušení trvalého pobytu zo dňa 3.5.2010

žalobca uvádzal, že síce s manželkou netrávi veľa času,   čo neznamená že nevedú

spoločný život a že vzťah po celú dobu trvania hodnotí ako dobrý.

Pokiaľ teda žalobca namieta nesprávnosť zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi,

takáto námietka nebola dôvodná, pretože správnosť skutkových zistení správneho orgánu, z ktorého

vychádzal najmä s poukazom na námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný život (garantovaný čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), napokon

potvrdil sám žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

K čestnému vyhláseniu, ktoré žalobca v odvolacom súdnom konaní naviac považuje

odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že pokiaľ by aj žalobca predložil v správnom konaní, správny

orgán by ho nemohol pripustiť, pretože podľa § 39 ods. 1 SP správny orgán môže namiesto dôkazu

pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo  

ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Čestným vyhlásením nemožno

nahradiť znalecký posudok (ods. 2).

V čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí

upozorniť účastníka konania na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia (ods. 3).

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že čestné vyhlásenie podľa

§ 39 SP je špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý sa používa v prípadoch, keď určité

skutočnosti slúžiace ako podklad pre rozhodnutie, nemožno predložiť buď vôbec alebo     1Sža/39/2011

len s neprimeranými ťažkosťami, prípadne z dôvodu pružnosti a hospodárnosti správneho

konania.

Čestné vyhlásenie teda nie je dôkazom v pravom zmysle, ale takýto dôkaz  

iba nahrádza.

Naviac z dikcie zákona vyplýva, že čestné vyhlásenie môže urobiť len účastník konania,

nie je prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní.

K námietke žalobcu týkajúcej sa žalobcom tvrdeného zásahu do jeho práva na rodinný

a súkromný život, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej

republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť  

za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

V zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1/ zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný útvar

administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,

ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdržiava na území Slovenskej

republiky bez oprávnenia.

Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôže administratívne

vyhostiť

  1Sža/39/2011

a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdržiaval najmenej desať

rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre bezpečnosť

štátu,

b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme,

c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie, po udelení

povolenia na pobyt,

d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.

Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,

v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti  

k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie,

kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca

administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad,  

že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený (ods. 1).

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo

ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú

republiku (ods. 2).

Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno administratívne

vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok  

a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný

policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným  

z týchto dôvodov je aj skutočnosť, že cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR. V prípade   1Sža/39/2011

žalobcu bolo bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území SR sa zdržiaval  

bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám žalobca.

Namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými

ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu,

ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny

orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade  

so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu

nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva

žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto

práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,  

je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu neboli

splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na územ í

Slovenskej republiky. Správny orgán musí zvážiť aj hľadisko súkromné, či odopretím

udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené,  

resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.

V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej

rovnováhy.

  1Sža/39/2011

V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môžu použiť

len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných

garancií základných práv a slobôd tak, že zavedenie obmedzenia sa použije na cieľ

konformný s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. V danej veci  

aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej

republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky  

do Schengenského priestoru.

V predmetnej veci je nesporné, že žalobca sa na území SR zdržiaval bez platného

víza alebo povolenia k pobytu.

Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na správnosť skutkových zistení

správneho orgánu, že žalobca v čase rozhodovania o administratívnom vyhostení a určení

zákazu vstupu na územie SR preukázateľne neviedol spoločný rodinný život s manželkou,

štátnou príslušníčkou SR, z manželstva nepochádzajú žiadne deti, (manželstvo bolo dňa

16.6.2011 rozvedené), k zásahu do jeho práva na ochranu rodinného života garantovaného

čl. 8 ods. 1 Dohovoru) nedošlo, pričom zásah súkromného života žalobcu bol síce

vykonaný, avšak v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

Pre posúdenie dodržania zásady proporcionality bolo podľa názoru Najvyššieho

súdu žalovaným bolo dôsledne zvážené, že žalobca si bol vedomý, že sa na území SR  

zdržiava nelegálne.

Bolo nesporné, že vo veci zrušenia trvalého pobytu žalobcu na území SR bolo riadne začaté

správne konanie, žalobca sa k tomu písomne vyjadril a mal vedomosť, že prebieha konanie vo veci

zrušenia jeho trvalého pobytu.

  1Sža/39/2011

Právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa

všeobecný záväzok zmluvných štátov   rešpektovať výber rodičov (manželov), pokiaľ ide

o usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho

povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8

Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine,

ale právo na skutočný rodinný život ako taký.

S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, že žalobc ovi bolo  

za porušenie zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz pobytu na území SR na dolnej

hranici.  

Najvyšší súd dospel k záveru, že dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili

intenzitu zásahu do jeho súkromného života.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správne orgány

nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení

žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní jedného roka. Zásah do jeho

súkromného   života je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu  

sa žalobcu, ktorý sa zdržiaval nelegálne na území SR a bol si toho vedomý.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského

súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c

ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

  1Sža/39/2011

VI.

ZÁVER A TROVY

Pokiaľ teda krajský súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodne

podanú, nakoľko nezistil žiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého

rozhodnutia, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký  

ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech  

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. septembra 2011

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová