Najvyšší súd
1Sža/36/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: W., nar. X. mestská časť C., štátny príslušník Afganistanu, naposledy v zahraničí
bytom: U., t. č. ÚPZC S., zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., so sídlom M., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-493-21/PO-Ž-2010 zo dňa
12.1.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
5Saz/3/2011-54 zo dňa 6. apríla 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/3/2011-54 zo dňa 6. apríla 2011 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
1Sža/36/2011
I.
Predmet veci
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie č. ČAS: MU-493-21/PO-Ž-2010 zo dňa 12.1.2011, ktorým odporca navrhovateľovi
podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu
nepriznal.
Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že skutočnosti uvádzané navrhovateľom
v priebehu celého azylového konania sa aj podľa krajského súdu javia ako neopodstatnené
z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri zotrvaní v krajine pôvodu a nasvedčujú
iným pohnútkam navrhovateľa v žiadosti o udelenie azylu na území SR, než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.
Krajský súd poukázal na skutočnosť, že prenasledovanie musí v zmysle ustanovenia § 2
písm. d/ zákona o azyle spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade
navrhovateľom tvrdených problémov s neznámymi mužmi v Afganistane nepotvrdilo. Ak aj mal
navrhovateľ subjektívne obavy, najmä vo vzťahu k údajným obavám o svoj život v súvislosti
s prenasledovaním neznámymi mužmi, ani odporca, ba dokonca ani súd nemôžu tieto ničím
nepreukázané subjektívne obavy a problémy navrhovateľa považovať za obavy, napĺňajúce
vzhľadom na ich charakter, stránku objektívnosti.
Navrhovateľom tvrdené problémy s neznámymi mužmi v danom prípade nemôžu byť
dôvodom pre udelenie azylu, o to viac, že sám navrhovateľ uviedol, že po presťahovaní do mestskej
časti Khauk v Kábule už žiadne problémy nemal.
Nad rámec uvedeného krajský súd poukázal na to, že za prenasledovanie v zmysle
ustanovenia § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenia života či slobody, ktoré
je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami 1Sža/36/2011
nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Táto skutočnosť nebola v konaní
o udelenie azylu vyvrátená a preto i za predpokladu, že by navrhovateľove tvrdenia ohľadom
prenasledovania zo strany neznámych mužov boli pravdivé, neboli námietky navrhovateľova
dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že by verejná moc v krajine pôvodu ako celok odoprela
poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi zo strany neznámych mužov.
K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu, nedostatočného vypočúvania
navrhovateľa a následných pochybení pri spisovaní dotazníka krajský súd uviedol, že po dôkladnom
preskúmaní celého konania pred odporcom zistil, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci
a navrhovateľa dostatočne vypočul ku všetkým jeho dôvodom žiadosti o udelenie azylu. S odkazom
na navrhovateľom udávané pochybenia pri spisovaní dotazníka, krajský súd upriamil pozornosť
na skutočnosť, že navrhovateľ bol vypočutý za prítomnosti tlmočníka, kladeným otázkam
ako i tlmočníkovi v plnej miere rozumel, čo dosvedčil i prehlásením v závere vykonaného
vstupného pohovoru a potvrdil vlastnoručným podpisom. Navrhovateľ navyše súhlasil s ukončením pohovoru a žiadne dodatočné informácie na záver vykonaného pohovoru ani po jeho vyzvaní uviesť
nežiadal.
Krajský súd uviedol, že vzhľadom na uvedené sa v plnej miere stotožnil so záverom
odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu na území SR
a rozhodnutie odporcu o neudelení azylu ako zákonné potvrdil.
Podľa krajského súdu odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel
ani dôvod pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle, pretože nepovažoval
navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Krajský súd preto
dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, ktorou odporca navrhovateľovi
neposkytol doplnkovú ochranu je správne a zákonné.
K rozhodnutiam odporcu, ktoré doložila zástupkyňa navrhovateľa až na nariadenom
pojednávaní, krajský súd uviedol, že súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal
na základe povolenej voľnej úvahy iba to, čo, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk 1Sža/36/2011
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, preskúmava
úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia
a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.
Bez ohľadu na uvedené, krajský súd zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí sa odporca
zaoberal žiadosťou navrhovateľa individuálne a to s prihliadnutím na konkrétnu oblasť, v ktorej
navrhovateľ žil pred opustením krajiny pôvodu, a to konkrétne mesto Kábul.
II.
Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie,
v ktorom namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
Navrhovateľ namietal, že krajský súd na viacerých miestach v napadnutom rozsudku
uvádzal, že súd pri rozhodnutí správneho orgánu preskúmava iba to, či takéto rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom a posudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia. Zdôraznil, že ak by sa zákonnosť rozhodnutia posudzovala iba v závislosti
od dodržania procesných postupov, žiadatelia o azyl by nemali žiadnu šancu zvrátiť negatívne
rozhodnutie, aj keby vychádzalo z nesprávne zisteného stavu veci. Čo sa týka vybočenia z medzí
správnej úvahy – odporca by z týchto medzí mohol vybočiť iba vtedy, ak by sa otázkou azylu alebo
doplnkovej ochrany vôbec nezaoberal.
Navrhovateľ poukázal na to, že zákonnosťou rozhodnutia sa rozumie nielen vydanie
rozhodnutia v súlade s procesným postupom, ale aj zhoda so zákonmi a inými právnymi predpismi,
ktoré je potrebné na jednotlivé prípady aplikovať.
Navrhovateľ namietal, že krajský súd skonštatoval, že navrhovateľ svoje obavy nepreukázal,
pritom v rozhodnutí odporcu ani v rozsudku krajského súdu tvrdenia navrhovateľa neboli
vyvrátené. Navyše navrhovateľ nemá povinnosť špecifikovať dôvody svojej žiadosti doslovne
v súlade so zákonom o azyle. Jeho povinnosťou je špecifikovať dôvody svojich obáv 1Sža/36/2011
a je na odporcovi skúmať, či napĺňajú niektorý zo zákonom stanovených dôvodov. Navrhovateľov
otec bol členom rady starších v Kábule a bol zavraždený. Bezprostredne potom sa neznámi ľudia
vyhrážali aj zavraždením navrhovateľa. Medzi vraždou otca navrhovateľa a vyhrážkami voči osobe
navrhovateľa je s najväčšou pravdepodobnosťou súvislosť, pričom vzhľadom na postavenie otca
navrhovateľa ide o politickú motiváciu týchto vyhrážok. To, že navrhovateľ sám nebol politicky
činný, na tejto skutočnosti nič nemení.
Podľa navrhovateľa, konštatovanie súdu, že prenasledovanie súkromnými osobami
nie dôvodom na poskytnutie azylu v danom prípade nie je na mieste. Uviedol, že ani on sám nevie,
kto presne ho chcel zavraždiť, nie je preto zrejmé, ako súd dospel k tomu, že sa jednalo o súkromné
osoby.
Navrhovateľ napokon namietal, že súd neprihliadol na iné rozhodnutia vydané odporcom
v tom istom období s odôvodnením, že môže posudzovať iba zákonnosť rozhodnutia vo vzťahu
k dodržaniu procesného postupu a zákonnému rámcu voľnej úvahy, pretože predložené rozhodnutia
odporcu svedčia o nekonštantnosti jeho rozhodovania a rovnako o nedostatočnom skúmaní
skutočného stavu veci, nakoľko nie je podľa jeho názoru možné na základe relevantných správ o krajine pôvodu raz rozhodnúť o tom, že situácia v krajine je nebezpečná a následne,
že je bezpečná.
Už takáto nezrovnalosť nasvedčuje o pochybení pri skúmaní prípadu navrhovateľa
a porušení povinnosti odporcu úplne zistiť skutočný stav veci. Podľa navrhovateľa, krajský súd mal
na túto okolnosť prípadu prihliadnuť.
Ak sa súd pri preskúmaní veci obmedzil iba na skúmanie dodržania procesného postupu
a vybočenie z rámca voľnej úvahy odporcom a bez ďalšieho vysvetlenia odkázal na odôvodnenie
rozhodnutia odporcu, hrubým spôsobom zasiahol do práv navrhovateľa.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal rozsudok krajského súdu zmeniť tak,
že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III.
1Sža/36/2011
Stručné zhrnutie vyjadrenia odporcu k odvolaniu navrhovateľa
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdiť ako vecne správny. Odporca vyjadril presvedčenie, že krajský súd sa podrobne
zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu
v celom rozsahu považoval za správny. Súd sa stotožnil s názorom odporcu, že navrhovateľovi
sa počas celého azylového konania nepodarilo hodnoverným spôsobom preukázať opodstatnenú
obavu z perzekúcie v jeho domovskej krajine. Odporca pripomenul, že proti navrhovateľovi nebolo
vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý ani zadržaný a nemal žiadne problémy so štátnymi
orgánmi v krajine pôvodu, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu. Z dôvodov, ktoré opísal, podľa odporcu vyplýva, že nesplnil žiadnu
z podmienok na udelenie azylu resp. poskytnutia doplnkovej ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa
nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
1Sža/36/2011
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
1Sža/36/2011
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
1Sža/36/2011
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým nebol navrhovateľovi udelený
azyl na území SR a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu („Správa o krajine – Prax v oblasti dodržiavania ľudských práv, vydaná Úradom pre demokraciu,
ľudské práva a prácu zo dňa 11.3.2010, z databázy MÚ MV SR č. p.: MU-ODZS-21-17/2010
zo dňa 29.7.2010, Správa Európskej komisie - EROASIL workshop zo dňa 10.12.2009, článok
z denníka SME „Počet bombových útokov v Afganistane klesol o polovicu“ z 29.11.2010 a iných
verejne dostupných zdrojov), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú
situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu
a o poskytnutie doplnkovej ochrany.
Ako vyplynulo dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 16.9.2010, navrhovateľ o azyl
požiadal z dôvodu, že sa obával o svoj život. Uviedol, že jeho otec bol dobrý človek a rád pomáhal
ľuďom. Veľakrát sa na neho obrátili ako na člena Rady starších v Kábule. Otec mu často hovoril,
že má opustiť Afganistan a on nechápal prečo. Až raz, keď sa vracal zo školy (koncom roka 2008),
videl pred ich domom veľa ľudí a taktiež policajtov. Keď vošiel do domu, našiel otca ležať na zemi
mŕtveho. Následne polícia vyšetrovala smrť otca, ale do jeho odchodu z krajiny, ešte neukončila
vyšetrovanie. Na niekoľko dní (2-3) odišiel k svojmu strýkovi. Koncom roka 2009 prišli k jeho
strýkovi neznámi ľudia a pohrozili mu, že ho má zavolať. Strýko im povedal, že tam nebýva,
že nemá o ňom žiadne informácie a oni na to odišli. Nepovedali ani strýkovi, z akého dôvodu 1Sža/36/2011
ho hľadajú. Strýko sa zľakol a a hneď na druhý deň ho poslal k svojmu kamarátovi A., ktorý tiež
býval v Kábule, v mestskej časti Khauk. U A. ho nikto nehľadal. Poslúchol strýka
a na jeho radu začali spoločne vybavovať vycestovanie.
Počas vstupného pohovoru na otázku ako vysvetlí rozdiel v dôvode, pre ktorý opustil krajinu
pôvodu, keď pred pracovníkmi OCP PZ Stropkov uviedol, že vycestoval pre ekonomické problémy,
navrhovateľ odpovedal, že mu to poradil prevádzač, ale nie je to pravda, on mal v Afganistane
problémy, o ktorých hovorí a počas pobytu v S. prišiel na to, že musí hovoriť pravdu a nesmie
poslúchať prevádzača.
Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu, odpovedal, že sa obáva
o svoj život, v Afganistane by bol jeho život v ohrození.
Na Slovensku by chcel študovať a vzdelávať sa.
Na otázku, či dobre rozumel tlmočníkovi a otázkam, ktoré mu boli kladené, odpovedal,
že tlmočníkovi dobre rozumel a otázky pochopil. Napokon uviedol, že prítomnosť tlmočníka alebo
iných osôb nebola prekážkou pre jeho výpoveď. S ukončením pohovoru vyjadril súhlas.
IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu
Odporca svoje rozhodnutie o neudelení azylu odôvodnil tým, že navrhovateľ síce založil
svoju žiadosť na ohrození vlastnej bezpečnosti neznámymi ľuďmi, avšak v rámci výpovede
neuviedol žiadne indície, ktoré by svedčili o reálnom ohrození jeho bezpečnosti, či porušení
základných ľudských práv. Tak ako v zápisnici navrhovateľ uviedol, dôvody, pre ktoré sa o neho
zaujímali cudzí ľudia, nepoznal. Preto sa riadil výlučne pokynmi strýka, s cieľom zamedziť
kontaktu s neznámymi ľuďmi. Toto sa mu skutočne podarilo presídlením do mestskej časti Khauk,
kde už do kontaktu s neznámymi ľuďmi neprišiel a jeden rok tam žil bez akýchkoľvek problémov.
Z uvedeného je podľa odporcu zrejmé, že tam mohol aj naďalej zotrvať a teda nemal dôvod
na odchod z krajiny pôvodu.
1Sža/36/2011
Odporca v rozhodnutí uviedol, že po dôslednej analýze a komplexnom vyhodnotení
dôvodov navrhovateľa dospel k záveru, že vzhľadom na nestabilnú bezpečnostnú situáciu
v Afganistane, jeho bezpečnosť neznámymi ľuďmi síce mohla byť určitou mierou ohrozená, avšak
toto možné ohrozenie bolo výlučne osobného a lokálneho, bližšie nešpecifikovaného charakteru,
bez akýchkoľvek známok perzekúcie v zmysle Ženevského dohovoru a zákona o azyle.
Podľa odporcu na tomto mieste je potrebné rozlíšiť subjektívne a objektívne prvky
odôvodnenosti obavy z možného prenasledovania. Subjektívne sa týkajú strachu jednotlivca
z vážnej ujmy v prípade návratu do krajiny pôvodu, avšak pre posúdenie možnosti udelenia azylu
sú podstatné objektívne prvky, teda reálna hrozba prenasledovania. Odporca zdôraznil,
že navrhovateľ sám uviedol, že nemal problémy s oficiálnymi orgánmi krajiny ani bezpečnostnými
a represívnymi zložkami štátu, svedčí o tom aj skutočnosť, že krajinu pôvodu opustil legálne
na svoj cestovný doklad. Podľa tvrdenia navrhovateľa, polícia prešetrovala smrť jeho otca, z čoho
možno jednoznačne usúdiť, že objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu.
Odporca poukázal na to, že ak by chcel navrhovateľ svoju žiadosť zakladať na objektívnych
prvkoch prenasledovania, musel by preukázať neprimerané konanie voči jeho osobe v súvislosti
s politickým presvedčením, rasou, náboženstvom, národnosťou, či sociálnou skupinou, tak ako to
vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951. Vzhľadom k tomu, že toto v priebehu konania
v rámci výpovede navrhovateľa nebolo preukázané, prenasledovanie v jeho prípade bolo vylúčené.
Odporca rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany zdôvodnil tým, že ako vyplýva
z výpovede menovaného, nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý
a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. K uvedenému odporca dodal, že v priebehu konania
v rámci výpovede navrhovateľa neboli zistené žiadne indície, ktoré by svedčili o tom,
že by vojnovým konfliktom mohol byť špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho
osobnej situácii. Na základe uvedenej skutočnosti odporca konštatoval, že nie je reálny predpoklad,
že by v dôsledku vojnového konfliktu bol bezprostredne ohrozený jeho život. Po zohľadnení
všetkých foriem vážneho bezprávia dospel odporca k záveru, že v prípade navrhovateľa neboli 1Sža/36/2011
zistené žiadne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia, tak, ako to vyplýva zo zákona preto mu doplnkovú ochranu
neposkytol.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,
že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
či poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal
príslušné skutkové zistenia.
V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Podstatnou argumentáciou odvolacích námietok navrhovateľa bolo, že navrhovateľ
sa neuspokojil s tým, že krajský súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odporcu
sa obmedzil iba na posúdenie, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom
a v tejto súvislosti posudzoval len účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Odvolací súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že takýto prieskum prichádza
do úvahy len pri posudzovaní správnej úvahy správneho orgánu. Z rozhodnutia krajského súdu
však nevyplýva, že sa obmedzil len na posúdenie správnosti dodržania procesných postupov
správneho orgánu ako tvrdí navrhovateľ, ale že posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia
a to v rozsahu navrhovateľom uplatnených námietok v opravnom prostriedku.
1Sža/36/2011
Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa
(týkajúcimi sa nedostatočne zisteného stavu veci, nedostatočného výsluchu navrhovateľa
a pochybení pri spisovaní dotazníka so žiadateľom o azyl).
Uvedené námietky vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné a s poukazom na zistený
skutkový stav, ktorý považoval za dostatočne zistený, dospel k zhodnému záveru ako odporca,
že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu. Krajský súd konštatoval, že rozhodnutie
odporcu o neudelení azylu považoval za vecne správne.
Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že úlohou krajského súdu nebolo posudzovať
vecnú správnosť, ale zákonnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu námietok uplatnených
navrhovateľom. Uvedené formulačné pochybenie súdu však nemalo vplyv na správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pretože odvolací súd preskúmava vecnú správnosť rozsudku v rozsahu odvolacích námietok navrhovateľa pričom v rámci odvolacieho konania skúma
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu
či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Vzhľadom k tomu, že námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu odporcu neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť uvedeného rozhodnutia a odvolací súd
dospel k zhodnému záveru ako správny orgán, že navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky
pre udelenie azylu, predmetné vyhodnotenie krajským súdom, (že odporca rozhodol vecne správne),
považoval za formulačné pochybenie, ktoré nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.
Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že krajský súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia
odporcu nielen z hľadiska toho, či bolo vydané v súlade s procesným postupom, ale aj zákonom
o azyle a Ženevským dohovorom z roku 1951.
1Sža/36/2011
Odvolací súd dospel k záveru, že odporca vo veci vykonal náležité dokazovanie, ktoré
vyústilo v správny záver o tom, že neboli splnené podmienky pre udelenie azylu ani dané
predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.
Odvolaciu námietku navrhovateľa, že odporca vec nesprávne právne posúdil,
keď neprihliadol na skutočnosť, že medzi vraždou otca navrhovateľa a vyhrážkami voči osobe
navrhovateľa je s najväčšou pravdepodobnosťou súvislosť, pričom vzhľadom na postavenie otca
navrhovateľa ide o politickú motiváciu týchto vyhrážok a že nie je o zrejmé, ako odporca, resp. súd
dospeli k záveru, že sa jednalo o súkromné osoby, považoval odvolací súd za nedôvodnú.
Pokiaľ totiž navrhovateľ nevedel sám hodnoverne nielen preukázať, dokonca ani netvrdil,
že sa jedná o iné, než súkromné osoby, keďže ich označil ako „neznáme osoby“, nemohol
odporcovi vyčítať, že ich neidentifikoval resp. neoznačil inak ako súkromné osoby. Totožnosť osôb,
ktoré otca navrhovateľa zavraždili a ktoré navrhovateľa po vražde otca hľadali ani sám navrhovateľ
nevedel s určitosťou spojiť a pre záver odporcu, že sa jednalo o tie isté osoby, nepostačoval
len púhy predpoklad navrhovateľa, že mohlo ísť o tie isté osoby.
Z výpovede navrhovateľa napokon nie je ani zrejmé, z akého dôvodu ho mali neznámi ľudia
po vražde otca hľadať, dokonca z jeho výpovede nevyplýva, že sa mu mali vyhrážať. Ako totiž
z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 16.9.2010 vyplýva, navrhovateľ uviedol, že neznámi ľudia
ani jeho i strýkovi nepovedali, z akého dôvodu ho hľadajú.
Podľa odvolacieho súdu tak odporca ani nemohol medzi vraždou otca navrhovateľa a tým,
že ho hľadali jemu neznáme osoby, identifikovať politickú motiváciu takéhoto konania neznámych
osôb a už vôbec nie politickú motiváciu údajných vyhrážok. Pretože o vyhrážkach sa navrhovateľ 1Sža/36/2011
v priebehu celého azylového konania vôbec nezmienil, tie uvádza až v odvolaní proti rozsudku
prvého stupňa.
Na základe uvedeného považoval odvolací súd námietku navrhovateľa, že v jeho dôvodoch
žiadosti o azyl mal odporca identifikovať politické dôvody, za nedôvodnú.
Podstatné aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo, že navrhovateľ po presťahovaní
sa do inej časti Kábulu (v mestskej časti Khauk) už nemal žiadne problémy, a to až do svojho
odchodu z krajiny pôvodu.
Pokiaľ teda na základe uvedeného správny orgán vyhodnotil problémy navrhovateľa s neznámymi osobami ako problémy súkromného charakteru, vyhodnotil danú situáciu správne
a ani podľa odvolacieho súdu nemôžu byť naznačené problémy navrhovateľa so súkromnými
osobami dôvodom pre udelenie azylu.
Najvyšší súd SR zastáva názor, že zmyslom práva azylu je poskytnúť žiadateľovi ochranu,
nejde však o ochranu pred akýmkoľvek javom v krajine pôvodu. Nárok na udelenie azylu vzniká
len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky
poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu činnosť, z ktorej vyplýva že konanie súkromných osôb,
resp. vyhrážanie zo strany súkromných osôb, nie je možné samo o sebe považovať
za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 17/2008
zo dňa 19.8.2008, rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 5/2009 zo dňa 24.3.2009).
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom odporcu ako aj krajského súdu, že navrhovateľ nesplnil
ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Jej udelenie prichádza do úvahy pre niektorý
z dôvodov taxatívne stanovený v zákone o azyle. Navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, 1Sža/36/2011
na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že mu v prípade návratu do krajiny pôvodu
hrozí reálne nebezpečenstvo vážnej ujmy v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Na tomto mieste bolo možné uzavrieť, že odporca na základe obsahu navrhovateľovej
žiadosti o azyl a výpovede v priebehu pohovoru riadne uzavrel, že navrhovateľom uvedené dôvody
jeho žiadosti o azyl, pre ktoré opustil krajinu pôvodu, nie je možné považovať za dôvody
zakladajúce nárok na udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany a preto odporca v súlade
so zákonom rozhodol o neudelení azylu navrhovateľovi ako aj o neposkytnutí doplnkovej ochrany
a krajský súd správne napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 23. augusta 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová