Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sža/35/2011

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

navrhovateľa: J., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej Islamskej Republiky (ďalej len Pakistan),

naposledy v zahraničí bytom A., t. č. Pobytový tábor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R.,

zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-1851-91/PO-Ž-2007  

zo dňa 30.8.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 9Saz/56/2010-49 zo dňa 30. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 9Saz/56/2010-49 zo dňa 30. marca 2011   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

  1Sža/35/2011

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-1851-91/PO-Ž-2007 zo dňa 30.8.2010, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1  

a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom

znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky

a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách

rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu

v rozsahu podaného opravného prostriedku a k námietke, že zistenie skutkového stavu veci je

v rozpore s obsahom spisu, uviedol, že je nedôvodná. Odporca stav veci, tak ako bol zistený

v aktuálnom aj predchádzajúcom azylovom konaní, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

podrobne opísal. Vychádzal z obsahov pohovorov, ako aj zo správ o krajine jeho pôvodu. Takto

zistený stav veci následne vyhodnotil a vyvodil z neho právny názor, vyjadrený v enunciáte

rozhodnutia. Skutočnosť, že tento právny názor odporcu nekorešponduje so stanoviskom

navrhovateľa, nie je možné podľa názoru krajského súdu charakterizovať ako rozpor s obsahom

spisov.

Ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd neuznal ako dôvodnú. K neudeleniu azylu uviedol, že udelenie azylu je v zmysle ust. § 8 zákona o azyle podmienené

preukázaním opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva,

zastávania určitých politických názorov či príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Je pritom vecou

navrhovateľa, aby dôvody svojej žiadosti o azyl preukázal, t. j. aby uniesol dôkazné bremeno.   Ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, odporca pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu

na to neprihliadne, ak bola preukázaná všeobecná nedôveryhodnosť žiadateľa. Ako to je zrejmé  

z obsahu spisov odporcu, navrhovateľ na podporu svojej žiadosti o azyl nepredložil odporcovi

jediný dôkaz, preukazujúci jeho tvrdenia, včítane nepreukázania svojej totožnosti. Ak teda odporca

pri posúdení jeho žiadosti o azyl hodnotil všeobecnú nedôveryhodnosť navrhovateľa, postupoval

podľa názoru krajského súdu v súlade so zákonom. Odporca v odôvodnení rozhodnutia poukázal

na konkrétne rozpory vo výpovediach navrhovateľa, ktoré nie sú nezanedbateľnými a vo svojej

podstate tak závažnými, že jeho vyhodnotenie navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej je správne.

Zásadným rozporom sú dôvody navrhovateľových žiadostí o azyl v roku 2004 a v roku 2007.     1Sža/35/2011

V prvom azylovom konaní navrhovateľ ako dôvod žiadosti o azyl uviedol skutočnosť, že sa stal

objektom únosu zorganizovaného vlastným otcom, ktorého cieľom bolo to, aby majetok jeho otca

nepripadol navrhovateľovi, ale aby celý pripadol jeho novej rodine, nakoľko sa otec navrhovateľa  

s matkou navrhovateľa rozviedol a oženil sa s inou ženou. V aktuálnom azylovom konaní však  

ako dôvod žiadosti o azyl prezentoval navrhovateľ politické dôvody v dôsledku ktorých bol

unesený. V obidvoch prípadoch bol pritom navrhovateľ riadnym a zákonným spôsobom poučený  

aj o povinnosti vypovedať pravdivo o všetkých skutočnostiach a dôvodoch jeho žiadosti o azyl.

Podľa názoru krajského súdu už iba táto skutočnosť je dostatočným dôvodom k definovaniu

navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej, čo v konečnom dôsledku muselo viesť k výroku

o neudelení azylu. Okrem tohto zásadného rozporu prezentoval   navrhovateľ v priebehu obidvoch

konaní aj ďalšie skutočnosti, ktoré si navzájom odporujú a tak isto svedčia v neprospech

navrhovateľovej dôveryhodnosti. Ide o tieto rozpory: meno a vek otca: M., 80 rokov, rozviedol sa v

roku 2003 a Z., 60 rokov, nebol nikdy rozvedený; matka: U., zomrela/B., žije; súrodenci: dvaja

bratia, jeden vlastný, druhý nevlastný/dve sestry, jeden brat; miesto trvalého bydliska: M.; stranícka

(politická) príslušnosť: nebol členom ani sympatizantom žiadnej strany/bol členom (sympatizantom strany PPP); únos: rok 2002 (naozaj nevie kedy), trval 45 dní, podarilo sa mu ujsť/rok 2003, trval

12 dní/ k únosu došlo koncom roku 2002 (údaj v opravnom prostriedku)/začiatkom roku 2003

(výpoveď pred súdom); únos na polícii nenahlásil/únos nahlásil na polícii; okrem únosu nemal

žiadne (politické) problémy/pred únosom sa zúčastnil potýčky pri politickom mítingu a členovia

strany PML sa mu vyhrážali; bol členom (sympatizantom) strany "People Politic Party" (PPP),

pričom správny názov tejto strany znie" Pakistan Peoples Party" (PPP); únos spojil s členmi strany

"Muslim League" (ML), pričom správny názov tejto strany je "Pakistan Muslim League" (PML)  

- Q, resp. N; počas pobytu v Maďarsku vystupoval pod identitou: H.; trasa, resp. spôsob opustenia

Pakistanu: autobus, vlak, rôzne dopravné prostriedky (Čanni Hot - Feslabád - Alma Ata -

Slovensko)/autobus, lietadlo (Ahmadabád - Karáčí - Lahore - Moskva - Bielorusko - Ukrajina -

Slovensko); odchod z Pakistanu mu financoval strýko menom K./volal sa A.; zamestnanie: po

ukončení školy (2002) pracoval ako robotník na stavbách v mieste svojho bydliska/nikde

nepracoval (zápisnica z výsluchu na polícii); cestovný doklad si vybavil v Lahore/v Gujrawala;

potom, ako sa mu podarilo ujsť (z miesta jeho únosu) žil bez problémov s rodičmi v A./doma sa

nezdržiaval, býval u ľudí, ktorí ho zamestnali. Navrhovateľ počas svojho výsluchu pred súdom

odôvodňoval tieto rozpory problémami s tlmočením keď uviedol, že pri tlmočení bol použitý jazyk

hindy, ktorý v tom čase neovládal a že túto skutočnosť povedal tlmočníkovi. Túto obranu   1Sža/35/2011

navrhovateľa krajský súd vyhodnotil ako účelovú. Ako to vyplýva zo všetkých zápisníc z obidvoch

azylových konaní, všetky pohovory boli vykonané za prítomnosti tlmočníkov jazyka urdu. Všetky

strany všetkých zápisníc z pohovorov boli navrhovateľom podpísané, naviac obsahujú jeho

prehlásenie o tom, že obsah zápisníc bol následne pretlmočený do jazyka urdu a že navrhovateľ s

ich obsahom súhlasí. Všetci tlmočníci, včítane tlmočníka, ktorý tlmočil v priebehu vstupného

pohovoru v prvom azylovom konaní boli zákonným spôsobom vzatí do sľubu v zmysle zák. č.

382/2004 Z.z. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na obsah zápisnice o podaní vysvetlenia (OA

PZ Adamov - Gbely z 27.12.2004), kde tlmočil iný tlmočník (MUDr. S.) ako tlmočník prítomný na

vstupnom pohovore, konanom 10.3.2005 (A. K.), pričom obidve zápisnice sa zhodujú v dôvode

odchodu navrhovateľa z Pakistanu. V obidvoch týchto dokumentoch ako dôvod odchodu

navrhovateľ uviedol rodinný spor. Aj táto skutočnosť svedčí o účelovosti navrhovateľom vznesenej

námietky, týkajúcej sa tlmočenia počas prvého azylového konania. S poukazom na všetky vyššie

uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že odporcovo vyhodnotenie osoby navrhovateľa

ako nedôveryhodnej je dôvodné, zákonné a teda správne. Nedôveryhodnosť navrhovateľa je v

priamom a logickom súvise s nepreukázaním dôvodov podľa § 8 zákona o azyle. Ak následne z

tohto dôvodu odporca navrhovateľovi azyl neudelil, jeho rozhodnutie je podľa názoru krajského

súdu v súlade so zákonom. Krajský súd ďalej poukázal na skutočnosť, že ak by aj navrhovateľ, ako

radový sympatizant strany PPP bol z tohto dôvodu zadržiavaný členmi inej politickej strany (čo je

práve s jeho postavením v podstate nepravdepodobné) a ak by sa aj následne niečoho obával, mal

možnosť sa v rámci Pakistanu presídliť do ktorejkoľvek provincie a tak svoje proklamované

problémy vyriešiť, čo však neurobil. Naviac od prezentovaného únosu do jeho odchodu uplynuli

cca dva roky, počas ktorého obdobia sa neschovával a nemal žiadne problémy, teda absentuje

príčinná súvislosť medzi týmto navrhovateľom prezentovaným únosom a jeho odchodom z krajiny

pôvodu. Navyše, prípadné zadržiavanie navrhovateľa z dôvodu rodinného sporu nespĺňa

predpoklady udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Skutočný dôvod odchodu navrhovateľa

z krajiny jeho pôvodu je stále neznámy.

K neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že predpoklady poskytnutia

doplnkovej ochrany sú obsiahnuté v ust. § 2 písm. f) zákona o azyle. Navrhovateľ nebol v Pakistane

trestne stíhaný a teda mu v prípade návratu nehrozí výkon či uloženie trestu smrti. Navrhovateľovo

tvrdenie o tom, že bol unesený je nepreukázané a s poukazom na vyslovenú nedôveryhodnosť

navrhovateľa ho teda nie je možné akceptovať, pričom iné problémy navrhovateľ neprezentoval.   1Sža/35/2011

Preto aj v prípade jeho návratu niet dôvodu sa domnievať, že by sa stal objektom neľudského  

či ponižujúceho zaobchádzania. Ako to tiež vyplýva z obsahu správ o Pakistane založených v spise

odporcu, pakistanskí navrátilci, včítane neúspešných žiadateľov o azyl sa pri svojich návratoch

nestretávajú so zlým zaobchádzaním. Ako tiež vyplýva zo správ, včítane správy založenej do spisu

navrhovateľom, v Pakistane niet medzinárodného či vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Skutočnosť, že v jeho niektorých provinciách prebiehajú ozbrojené strety medzi vládnymi vojskami

a militantnými teroristickými skupinami nie je možné považovať za ozbrojený vnútroštátny

konflikt. Aj teroristické útoky sa v prevažnej miere sústreďujú do rovnakých provincií. Naviac

ostatné provincie, včítane provincie Pandžáb odkiaľ navrhovateľ pochádza, takýto stav nevykazujú.

Navrhovateľ sa teda môže bezpečne vrátiť do Pakistanu, do provincii Pandžáb, Sindh, Kašmír,

Severné územia. V tejto súvislosti krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, že všeobecná miera

prípadného ohrozenia v dôsledku teroristických útokov, nedosahuje úroveň vnútroštátneho

ozbrojeného konfliktu.

Krajský súd na ďalej vo svojom odôvodnení uviedol, že sa materiálom, preloženým  

na pojednávaní z 24.3.2011 nezaoberal, a to s poukazom na ust. § 250i ods. 1 OSP,   ako aj s poukazom na skutočnosť, že bol predložený po uplynutí lehoty na podanie opravného

prostriedku.

Podľa krajského súdu odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, pričom

jeho zistenia vyjadrené v napadnutom rozhodnuté nie sú v rozpore s obsahom administratívneho

spisu, pretože odporca správne na základe takto zisteného stavu veci vyhodnotil osobu navrhovateľa

ako nedôveryhodnú, pričom z tohto zistenia vyvodil logický záver o nepreukázaní dôvodov

udelenia azylu a poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi, a preto napadnuté rozhodnutie

odporcu ako správne a zákonné potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu včas odvolanie,

z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP, pretože rozhodnutie krajského súdu

vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

  1Sža/35/2011

Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že trvá na tom, že únos, ktorému čelil predstavuje

opodstatnenú obavu z prenasledovania za uplatňovanie politických práv v krajine pôvodu a tým je

sympatizovanie so stranou PPP. Pre opodstatnenú obavu z prenasledovania, nie je podľa jeho

názoru dôležité či už došlo k prenasledovaniu, ale má sa skôr zistiť či sa treba takého konania

obávať. V prípade jeho návratu by bol jeho pobyt v Pakistane nebezpečný. Tento strach vychádza

z osobnej skúsenosti navrhovateľa, keďže bol unesený, väznený a po úteku sa skrýval.  

Až po vybavení víz vycestoval z krajiny.

Navrhovateľ považoval konštatovanie súdu o nepreukázaní dôvodov na poskytnutie

doplnkovej ochrany za nesprávne právne posúdené. Na poskytnutie doplnkovej ochrany stačí

samotná hrozba vážneho bezprávia. Navrhovateľ bol unesený, väznený a podrobený neľudskému

zaobchádzaniu a nemožno vylúčiť, že by sa takéto konanie neopakovalo. Navrhovateľ ďalej

v odvolaní opísal niekoľko správ o krajine pôvodu.

Navrhovateľ skonštatoval, že krajský súd sa k námietke zistenia skutkového stavu veci

vyjadril veľmi stručne. Podľa názoru navrhovateľa sa krajský súd nedostatočne zaoberal zistením

skutkového stavu a upriamil sa len samotné konštatovanie, že „skutočnosť, že tento právny názor

odporcu nekorešponduje so stanoviskom navrhovateľa, preto nie je možné charakterizovať  

ako rozpor s obsahom spisov“. Takéto odôvodnenie považoval navrhovateľ za nedostatočne

odôvodnené. K námietkam navrhovateľa v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho

orgánu, týkajúce sa nesúhlasu s vyjadreniami v rozhodnutí   odporcu ako aj nesúhlasu s jeho

vyjadrením k odvolaniu, krajský súd nezaujal stanovisko, ale len uviedol, že nie je možné

charakterizovať ako rozpor s obsahom spisu. Ďalej sa zameral len na nedôveryhodnosť osoby

navrhovateľa a porovnal rozdielne dôvody žiadosti a údaje v azylových konaniach, ktoré

navrhovateľ odôvodnil nesprávnym tlmočením. Navrhovateľ nepovažoval odôvodnenie krajského

súdu za dostatočne presvedčivé a dostatočne odôvodnené. Súd v rozsudku iba konštatuje,  

že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie medzinárodnej formy ochrany, ale nespresňuje

akými úvahami sa riadil a ako dospel k takýmto záverom.

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že vyhodnotenie jeho nedôveryhodnosti bolo založené  

na nepresnostiach v tlmočení, resp. nesprávnom tlmočení. Navrhovateľ nesúhlasil  

ani so zamietnutím predloženej správy ako dôkazu, pretože povinnosťou súdu je vykonať   1Sža/35/2011

dokazovanie v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci, nezávisle od skutkového zistenia

odporcu. Touto správou chcel navrhovateľ potvrdiť nepriaznivú bezpečnostnú situáciu i po vydaní

napadnutého rozhodnutia. Dokazovanie sa vykonáva až do vyhlásenia uznesenia o skončení

dokazovania, preto ho krajský súd nemohol odmietnuť z dôvodu, že bol predložený po uplynutí

lehoty na podanie opravného prostriedku.

Na základe uvedeného žiadal navrhovateľ, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľ vyjadril tak, že právny zástupca navrhovateľa

neuviedol vo svojom odvolaní žiadne konkrétne skutočnosti a taktiež nepredložila žiadne dôkazy,

ktoré by mali mať vplyv na zrušenie rozsudku krajského súdu, a tým aj rozhodnutia správneho

orgánu. Odporca preto navrhol, aby Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa

nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia  

§ 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,  

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže

alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).

  1Sža/35/2011

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,  

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

  1Sža/35/2011

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny  

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,  

ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo

osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území   1Sža/35/2011

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí

azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne

doplnkovú ochranu.  

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi  

na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu

(Správa o krajinách pôvodu PAKISTAN, zo dňa 29.4.2008, ktorú vydal Migračný úrad Veľkej

Británie, odpovede na otázky, ktoré spracoval Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce

Migračného úradu MV SR zo dňa 21.4.2008 k ČAS:MU-71/PO-Ž-2008, články slovenských

denníkov z roku 2007, 2008, Informačná správa o krajine pôvodu PAKISTAN z 18.1.2010, vydaná   1Sža/35/2011

UK Border Agency - Pohraničný úrad Spojeného kráľovstva, odpovede na otázky, ktoré spracoval

Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu MV SR zo dňa 5.8.2010,

vypracované odpovede k č.p.MV-MU-61-4/PO-Ž-2010 z mája 2010, články z roku 2009 a 2010,

údaje zo "Souhrnná teritoriálni informace Pákistán" aktualizované zastupiteľským úradom Českej

republiky v Islamabáde k 5.4.2010, písomný materiál, ktorý bol spracovaný Ligou z ľudské práva  

a UNHCR, Pakistanská islamská republika - Informácie o krajine pôvodu ako podklad  

pre rozhodovanie v procese azylového konania, predložené navrhovateľom a iné dostupné zdroje),

z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu  

so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu.

Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území SR

27.12.2004 z dôvodu obavy o svoj život. Rozhodnutím č. p. MU-10195/PO-Ž/2004  

zo dňa 24.3.2005 mu nebol udelený azyl a zároveň bolo rozhodnuté, že sa na neho nevzťahuje

zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa § 47 zákona o azyle do Pakistanu. Krajský súd v Bratislave

rozhodnutím 9Saz/30/2005-81 z 11.4.2007 toto rozhodnutie potvrdil.

Druhýkrát požiadal navrhovateľ o udelenie azylu na území SR 16.8.2007 z politických

a humánnych dôvodov. Ako dôvod svojej žiadosti uviedol obavu o svoju bezpečnosť zo strany

členov vládnucej Pakistan Muslim Lague. V roku 2003 mal byť údajne unesený členmi PML

a držaný dvanásť dní. Päť dní po prepustení nahlásil únos na políciu, ktorej sa nepodarilo vinníkov

vypátrať. Rozhodnutím ČAS: MU-1851/PO-Ž-2007 z 12.11.2007 navrhovateľovi nebol udelený

azyl, ani poskytnutá doplnková ochrana a bolo konštatované, že neexistuje prekážka jeho

administratívneho vyhostenia do Pakistanu. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím  

9Saz 281/2007-35 z 26.9.2008 toto rozhodnutie zrušil a vrátil správnemu orgánu a zaviazal  

ho opätovne preveriť námietky navrhovateľa, ktoré uviedol v opravnom prostriedku, objektívne  

ich posúdiť a komplexne vyhodnotiť v súlade s príslušnými ustanoveniami Ženevského dohovoru

z roku 1951. Následne vydal správny orgán rozhodnutie pod ČAS: MU-1851-39/PO-Ž-2007  

z 5.1.2009, ktorým mu nebol udelený azyl ani poskytnutá doplnková ochrana. Toto rozhodnutie

bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave rozhodnutím 10Saz 8/2009-48 z 3.7.2009. Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením 8Sža 64/2009-67 z 24.9.2009 rozsudok krajského súdu zrušil   1Sža/35/2011

a vec mu vrátil na nové konanie s tým, že úlohou krajského súdu bolo preskúmať rozhodnutie

migračného úradu v rozsahu dôvodov, ktoré sú uvedené v opravnom prostriedku. Následne Krajský

súd v Bratislave rozhodnutím 10Saz 8/2009-84 z 5.3.2010 rozhodnutie správneho orgánu zrušil

a vec mu vrátil na nové konanie, pričom v novom konaní sa má správny orgán opätovne zaoberať

námietkami uvedenými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 10Saz 8/2009-48, a to v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-465/07, podľa ktorého

žiadateľ o doplnkovú ochranu nemusí nevyhnutne preukázať, že v krajine pôvodu je špecificky

dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii a až po objektívnom posúdení

námietok navrhovateľa možno vo veci opätovne rozhodnúť.

Z administratívnych spisov ďalej vyplýva, že navrhovateľ odišiel z Pakistanu v roku 2004

autobusom do Karáči, neskôr do Lahore a lietadlom do Moskvy. Následne kamiónom  

cez Bielorusko do Kyjeva, Užhorodu a autom do Dunajskej Stredy, kde bol zadržaný políciou a prvýkrát požiadal o azyl. V aktuálnom azylovom konaní uviedol ako dôvody svojej žiadosti to,  

že sa v roku 2002 zúčastnil na zhromaždení politickej strany PPP v meste Shekhupura. Na toto

zhromaždenie sa mali dostaviť aj členovia a sympatizanti v tom čase vládnucej politickej strany

PML, ktorí rozprestreli transparenty a mali propagovať ciele ich strany. Malo dôjsť ku konfliktu

medzi zúčastnenými. Navrhovateľ nevedel uviesť dátum tohto podujatia, pamätal si ale, že došlo  

k mnohým fyzickým napadnutiam a útokom medzi jednotlivými členmi a prívržencami oboch strán.

Uviedol, že osobne napadnutý nebol, avšak mali ho slovne presviedčať, aby sa pridal k politickej

strane PML a podporoval ciele tejto strany. Koncom roku 2002 mal byť unesený. Údajne sa tento

incident odohral v meste Shekhupura a mali sa ho dopustiť ľudia, ktorí pracovali pre vládnucu

stranu PML. Jednalo sa o troch mužov, ktorí ho vtiahli do auta a odviezli na neznáme miesto.

Údajne týchto ľudí poznal z videnia. Nevedel uviesť, koľko dní tam strávil, avšak po pár dňoch  

sa mu podarilo ujsť. Tento incident mal nahlásiť na políciu, kde s ním bola spísaná zápisnica.

Potom sa vrátil domov a koncom roka 2004 vycestoval do Lahore za kamarátom, kde si vybavil

cestovný doklad aj vízum do Moskvy. Počas pohovoru upresnil, že po úteku od únoscov  

a následnom návrate domov si zobral veci a začal brigádne pracovať v okolí svojho bydliska. Doma

sa nezdržiaval. Vykonával rôznu prácu na stavbách, obrábal pôdu a býval u ľudí, ktorí  

ho zamestnávali. Takto žil a pracoval až do konca roku 2004, kedy odišiel za priateľom do Lahore

a následne odcestoval z Pakistanu.

  1Sža/35/2011

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej

republiky tým, že v prípade navrhovateľa nebolo preukázané, že bolo voči nemu vyvíjané závažné

alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody, alebo iné konanie

spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu, vykonávané, podporované alebo trpené štátnymi

orgánmi Pakistanu, ani nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona

o azyle.

Podľa názoru odporcu, vyjadrenia navrhovateľa počas druhého azylového konania svedčia

jednoznačne o tom, že nečelil prenasledovaniu za uplatňovanie politických práv v krajine pôvodu,

pretože vládnuca strana PML nevyvinula proti nemu žiadnu aktivitu. Sám uviedol, že ho nikto

nehľadal a ľuďmi z PML nebol viac kontaktovaný. Žil a pracoval v okolí svojho bydliska  

bez akýchkoľvek problémov. Zo strany štátnych orgánov nečelil žiadnym problémom.   Je pravdepodobné, že sa stal len náhodnou obeťou politických sporov medzi radovými členmi

politických strán v Pakistane. Ak by čelil prenasledovaniu z politických dôvodov, tak by členovia

PML vyvíjali na jeho osobu nátlak, či pred únosom alebo po únose. Rok 2002 bol v Pakistane

rokom volebným. V októbri 2002 sa konali parlamentné voľby, a preto prebiehalo mnoho mítingov

a dochádzalo k frakčným bojom medzi konkurenčnými politickými stranami. Navrhovateľ mal  

v čase údajného únosu 16 rokov, nemohol voliť, nebol členom žiadnej politickej strany,  

len s jej názormi údajne sympatizoval, teda jeho osoba nemala žiadny vplyv. Tento jediný a navyše

náhodný problém žiadateľa sa podľa názoru odporcu nedá považovať za prenasledovanie jeho

osoby z politických dôvodov. Už samotný pojem prenasledovania je definovaný ako závažné alebo

opakované konanie. V prípade navrhovateľ ale nejde o opakované konanie a zároveň ani závažnosť

tohto konania nespadá pod pojem prenasledovania. Nebol vystavený fyzickému ani psychickému

násiliu, keďže aj počas únosu nedosiahlo správanie údajných únoscov takú intenzitu, že by voči

nemu použili hrubé násilie, neboli proti nemu vykonávané žiadne zákonné, správne ani policajné

opatrenia, nebola mu odmietnutá súdna ochrana, nečelil diskriminačnému trestnému stíhaniu  

ani trestu, nešlo o odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu a nešlo ani o správanie

namierené voči osobám určitého pohlavia alebo deťom. Z tohto podľa odporcu jasne vyplýva,  

že správanie počas únosu, ktorému menovaný čelil nespadá pod pojem prenasledovanie.   1Sža/35/2011

Odporca považuje za evidentné, že údajné sympatizovanie s politickou stranou PPP nebolo

zo strany vlády považované za politické názory, ktoré by neboli tolerované režimom. Správy  

o krajine poukazujú na skutočnosť, že v Pakistane sú potýčky, slovné ale aj fyzické napadnutia

medzi členmi a sympatizantmi politických strán súčasťou každodennej reality a ako také

nezakladajú žiadny opodstatnený dôvod na udelenie azylu na území SR. Pritom tieto konflikty

nevyvoláva len vládnuca strana, ale majú obojstranný charakter.

Podľa názoru odporcu, v prípade, že sa navrhovateľ skutočne obával o svoju bezpečnosť,

mohol sa pokúsiť presťahovať do inej oblasti Pakistanu, kde by mu nehrozilo nebezpečenstvo.

Dôležité je uviesť, že menovaný žil od údajného únosu v roku 2002 do svojho odchodu z krajiny  

v roku 2004 bez akýchkoľvek problémov, preto je nepravdepodobné, že by mal nejaké problémy

keby sa natrvalo usadil v ktoromkoľvek meste v krajine pôvodu. Ako uviedol, viac sa politicky

neangažoval a ani na mítingy nechodil. No aj napriek tomu, že si bol vedomý toho, že Pakistan  

je veľká krajina, chcel ju opustiť. Preto odporca skonštatoval, že navrhovateľ volil odchod do takej

krajiny, ktorá by mu mohla poskytnúť predovšetkým výhodnejšie ekonomické podmienky.

Informácie o krajine poukazujú na skutočnosť, že Pakistan je chudobná a nerozvinutá krajina, ktorá

desaťročia trpela vnútornými politickými spormi a nízkou úrovňou zahraničného investovania.

Právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ bude chcieť toto právo uplatniť.

Zmyslom azylu je poskytnúť žiadateľovi ochranu, nejde však o ochranu pred akýmkoľvek

negatívnym javom v krajine pôvodu, pretože inštitút azylu je len jednou z foriem medzinárodnej

ochrany, avšak nie je univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím

postihujúcim jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody pre poskytnutie azylu  

sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv  

a slobôd, ktoré sú v medzinárodnom ako aj vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu  

je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných

dôvodov. V krajine pôvodu navrhovateľovi nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných   1Sža/35/2011

alebo náboženských dôvodov, nezastával žiadne politické názory, za ktoré by mu hrozilo

prenasledovanie a nebol ani príslušníkom žiadnej sociálnej skupiny.

Odporca nadobudol presvedčenie, že dôvody opustenia krajiny pôvodu navrhovateľa  

sú vykonštruované a jeho osoba nedôveryhodná. Nedokázal uviesť, kedy bol unesený a je priam

neuveriteľné, aby pokiaľ sa okolnosti, ktoré uvádza skutočne stali, by nebol nikým kontaktovaný  

a bez problémov žil v okolí svojho bydliska až do októbra 2004, kedy krajinu bez akýchkoľvek

problémov opustil. Navyše v čase údajného únosu nemal 18 rokov, nemohol voliť. Z jeho tvrdení

jednoznačne vyplýva, že nemal dôvod Pakistan opustiť. Taktiež počas pohovorov uviedol iné mená

rodičov aj súrodencov. Počas vstupného pohovoru zo dňa 12.10.2007 sa vyskytlo príliš veľa

nezrovnalostí, s ktorými bol menovaný konfrontovaný. Ako dôvod týchto nezrovnalostí uviedol,  

že všetky tieto skutočnosti tlmočník len zle povedal. Oba pohovory ale boli vedené v jazyku urdu,

ktorému menovaný ako sám uviedol výborne rozumie. Tlmočník, ktorý bol prizvaný k pohovoru

ovláda aj jazyk pandžábský, no menovaný takú požiadavku nemal. Je vylúčené, aby tlmočník

nepreložil skutočnosti, ktoré menovaný uvádzal. Taktiež počas doplňujúceho pohovoru  

zo dňa 5.12.2008 menovaný neuvádzal totožné informácie. Za kľúčové považoval odporca tvrdenie,

že údajný únos sa uskutočnil niekedy v roku 2002, presne uviesť nevedel, avšak počas pohovoru  

z 12.10.2007 uvádzal rok 2003. Je priam zarážajúce, že pokiaľ menovaný zažil tak traumatizujúcu

udalosť, akou únos bez pochýb je, nedokázal uviesť kedy bol unesený, ba ani počas troch

vykonaných pohovorov uviesť aspoň rovnaký rok únosu. Neobstoja ani jeho vysvetlenia,  

že incident sa stal dávno a on si nepamätá čo robil pred mesiacom, takže spomenúť  

si na podrobnosti z pred šiestich rokov je veľmi ťažké. Osoba navrhovateľa preto podľa odporcu

pôsobí veľmi nedôveryhodne. Aj samotná skutočnosť, že navrhovateľ bol opakovane predvolaný  

na vstupný pohovor a tieto výzvy dvakrát ignoroval bez ospravedlnenia, nesvedčí o jeho snahe

riešiť svoj údajný problém v krajine pôvodu, ale len umelo predlžovať dobu svojho pobytu  

na území SR. Menovaný bol predvolaný 27.9.2007 aj 2.10.2007. Svoju neúčasť zdôvodnil až počas

konfrontácie na pohovore 12.10.2007 a to nie príliš vierohodne. Údajne prvýkrát zaspal a druhýkrát

si neuvedomil, že práve v ten deň sa koná pohovor, ako však ďalej uviedol mal z pohovoru veľký

stres. Čo je však pochopiteľné, keďže porovnaním oboch výpovedí vyplýva, že menovaný  

si nepamätal základné údaje, ktoré uvádzal počas prvého azylového konania. Je zarážajúce prečo   1Sža/35/2011

menovaný v dvoch azylových konaniach uvádzal dva rozdielne dôvody svojej žiadosti o azyl  

a zároveň dôvody pre odchod z krajiny pôvodu. S konštatovaním právneho zástupcu v uvedenom

opravnom prostriedku, že k nepresnostiam pri pohovoroch so žiadateľmi o azyl z krajín  

ako Afganistan, Pakistan a iné dochádza často a niekedy aj k zámernému zlému pretlmočeniu najmä

z dôvodov osobnej animozity alebo náboženskej odlišnosti, nie je možné súhlasiť, nakoľko každý

jeden tlmočník bol poučený ohľadom tlmočníckej činnosti a podpísal sľub tlmočníka. Odporca

pripustil drobné odchýlky vo výpovedi, avšak v prípade menovaného sa jedná o zásadné rozpory  

v jeho tvrdeniach.

Navrhovateľ do Vyhlásenia pred pracovníkmi Oddelenia Azylu Opatovská Nová Ves

uviedol, že o azyl žiada z politických a humánnych dôvodov. Odporca uviedol, že nie je možné

uňho   použiť ustanovenie § 9 zákona o azyle o udelení azylu z humanitných dôvodov, na ktorý  

nie je právny nárok a v priebehu konania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by k takémuto

záveru viedli. Vyhodnotením jeho výpovedí jednoznačne vyplynulo, že dôvody jeho žiadosti tak,

ako ich uviedol a zdôvodnil v priebehu konania o azyle možno považovať za irelevantné  

a neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území SR.

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,  

či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle,

pričom v prípade navrhovateľa neboli zistené dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu  

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, tak ako to vyplýva zo zákona

o azyle.

K otázke poskytnutia doplnkovej ochrany odporca uviedol, že situácia v Pakistane je vážna,

nedá sa ale kvalifikovať ako medzinárodný či vnútroštátny konflikt. Ako vyplýva z výpovede

navrhovateľa, nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo

zadržaný a nemal žiadne problémy s pakistanskými štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu,

neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Navyše menovaný krajinu pôvodu   1Sža/35/2011

opustil legálne na svoj platný cestovný doklad, na základe ktorého vycestoval z Lahore do Moskvy.

V Pakistane existuje tzv. Výjazdný kontrolný zoznam, ktorý slúži na to, aby sa zabránilo

vycestovaniu osôb spojených s rôznou kriminálnou trestnou činnosťou z Pakistanu. Tento zoznam

funguje on-line na pakistanskom ministerstve vnútra a je napojený na medzinárodné letiská  

v Karáčí, Lahore, Peshaware, Islamabáde a Faisalabáde. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,  

že menovaný nikdy nebol hľadaný štátnymi orgánmi alebo trestne stíhaný, inak by sa mu

nepodarilo legálnou cestou vycestovať z Pakistanu. Zároveň treba skonštatovať, že dôvody

žiadosti, ktoré menovaný uviedol počas posledného azylového konania súviseli s nepriaznivou

situáciou ohľadom bezpečnosti v krajine pôvodu, kedy sa obával príslušníkov vládnucej

Musharrafovej politickej strany PML, ktorými bol údajne unesený kvôli svojim sympatiám  

s politickou stranou PPP. V krajine existuje množstvo politických strán a zoskupení, ktoré medzi

sebou vedú frakčné boje a tým sú neustále v pohybe. Politicky relevantné sú však iba tie strany,

ktoré sú schopné dosadiť do parlamentu svojich zástupcov. Po voľbách v roku 2008 tvorí koaličnú

väčšinu práve strana PPP. Preto akékoľvek obavy zo súčasného návratu menovaného do krajiny

pôvodu možno považovať z tohto pohľadu za irelevantné. Okrem toho, menovaný tak v minulosti,

ako aj v súčasnosti, ak má akékoľvek obavy o svoju bezpečnosť zo strany členov PML, môže svoju

situáciu vyriešiť vnútroštátnym presídlením do hociktorej inej časti krajiny. Sloboda pohybu po

krajine je ústavou a zákonmi garantovaná a v praxi aj funguje, až na isté obmedzenia. Navrhovateľ

žil od údajného únosu v roku 2002 do svojho odchodu z krajiny v roku 2004 bez akýchkoľvek

problémov. Pracoval brigádne v okolí svojho trvalého bydliska, viac sa na politických

zhromaždeniach strany PPP nezúčastňoval a taktiež viac nebol kontaktovaný ľuďmi z PML. Preto

je nepravdepodobné, že by mal nejaké problémy po tom, čo by sa natrvalo usadil v ktoromkoľvek

meste v krajine pôvodu. V tejto súvislosti odporca ďalej skonštatoval, že je síce pravdou,  

že v Pakistane dochádza k častým samovražedným útokom ako aj iným ozbrojeným akciám

militantných islamistov, tieto však nepokrývajú celé územie Pakistanu a nemožno v súvislosti  

s nimi hovoriť o vnútroštátnom ozbrojenom konflikte. Takého útoky nebývajú namierené voči

konkrétnym civilistom a nikdy neboli vedené voči menovanému samotnému. Vypracované

odpovede, ktoré zabezpečil 5.8.2010 Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce poukazujú

na skutočnosť, že väčšina členských štátov Európskej únie vracajú neúspešných žiadateľov  

z Pakistanu do krajiny pôvodu. Odporca sa v novom konaní zaoberal aj rozsudkom Súdneho dvora

vo veci C-465/07, ako mu to krajský súd určil vo svojom rozsudku.

  1Sža/35/2011

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom

odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil

dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom

rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 až § 10 zákona

o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca   len v rozsahu   dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu

žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú

škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom

kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to  

len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len

najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu

podľa § 8   zákona o azyle je viazané objektívne na   prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti

definovanej v § 2 písm. d/   zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,  

a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne

nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu

i krajského súdu, že   navrhovateľovi sa pre   rozpory vo výpovediach, ktoré odporca identifikoval

a ktoré ani podľa odvolacieho súdu nemohli byť považované za nepatrné, resp. omylom vysvetlené

nejasnosti,   nepodarilo preukázať opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov taxatívne

vymedzených v zákone o azyle.  

  1Sža/35/2011

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila

odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky  

pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Za správny a zákonný naviac považoval odvolací súd záver

odporcu, že neboli dané predpoklady pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej

republiky, pretože dôvody navrhovateľa nebolo možné považovať za také, pre ktoré by bol

navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia

v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle.

Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu vyjadril ku všetkým námietkam

obsiahnutým v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Odvolací súd sa s jeho právnym

názorom stotožňuje a v podrobnostiach na dôvody obsiahnuté v rozsudku prvostupňového súdu odkazuje.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

  1Sža/35/2011

V Bratislave 23. augusta 2011

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová