Najvyšší súd

1Sža/34/2011

Slovenskej republiky  

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

navrhovateľa: C., nar. X. alias H., nar. X., v obci A., naposledy v zahraničí bytom: A., zastúpený

JUDr. M., advokátkou, H., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky –

Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. p. MU-2008-92/PO-Ž-2006 zo dňa 10.11.2010 na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/86/2010-31 zo dňa 6. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 9Saz/86/2010-31 zo dňa 6. apríla 2011   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

  1Sža/34/2011

I.

Predmet veci

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie č. p. MU-2008-92/PO-Ž-2006 zo dňa 10.11.2010, ktorým odporca navrhovateľovi

podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4

neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi ich náhradu

nepriznal.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že odporca zákonným a dostatočným

spôsobom zistil stav veci, pretože svoje rozhodnutie logickým, dostatočným a zrozumiteľným

spôsobom aj odôvodnil a pretože s poukazom na vyhodnotenie osoby navrhovateľa  

ako nedôveryhodnej v zmysle zákona o azyle navrhovateľovi správne neudelil či neposkytol

medzinárodnú ochranu, dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť

ako zákonné.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok jeho odôvodnenia krajský súd

uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Odporca náležitým spôsobom opísal zistený stav veci,

vychádzajúc pritom z obidvoch azylových konaní, uviedol všetky postupne navrhovateľom udávané

informácie a dôvody jeho žiadosti o azyl. Pokiaľ ide o výrok o neudelení azylu, tento odôvodnil

jednak s poukazom na v konaní preukázanú nedôveryhodnosť navrhovateľa, pričom dôvody

takéhoto vyhodnotenia navrhovateľa aj konkretizoval. Podrobne sa zaoberal otázkami a zistenými

skutočnosťami, ktoré súvisia s výkonom vojenskej základnej služby v krajine pôvodu navrhovateľa,

pričom poukázal na skutočnosť, že odopretie splnenia povinnosti absolvovať povinnú vojenskú

službu nie je samo o sebe dôvodom na udelenie azylu. Krajský súd tiež poukázal na to, že odporca

sa zaoberal konkrétnosťami, ktoré navrhovateľa (vo vzťahu k vojenskej službe) uviedol

a zrozumiteľne vyhodnotil. Podľa krajského súdu je z takto odôvodneného rozhodnutia zrejmé,

prečo odporca navrhovateľovi azyl neudelil a podobne je to aj v prípade výroku o neposkytnutí   1Sža/34/2011

doplnkovej ochrany, kedy sa odporca vysporiadal so všetkými zákonnými predpokladmi  

jej poskytnutia, resp. neposkytnutia.

K námietke nedostatočne zisteného stavu veci krajský súd uviedol, že odporca v odôvodnení

rozhodnutia podrobne opísal zistený stav veci, pričom vychádzal z obsahov jednotlivých výpovedí

navrhovateľa. Podobne tomu bolo aj v prípade navrhovateľom predložených dôkazov, ktorých

preklad do slovenského jazyka zabezpečil. Odporca pritom do spisu založil relevantné a časovo

zodpovedajúce informácie, viažuce sa tak ku konkrétnym okolnostiam či tvrdeniam navrhovateľa

ako aj všeobecným otázkam bezpečnostných rizík, pričom tieto správy sa týkajú obdobia odchodu

navrhovateľa z krajiny pôvodu, ako aj informácií, aktuálnych vo vzťahu k času vydaniu

napadnutého rozhodnutia. S poukazom na uvedené, predmetnú námietku vyhodnotil  

ako nedôvodnú.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že ani túto námietku

nevyhodnotil ako dôvodnú. V tejto súvislosti poukázal na dôvod navrhovateľovho odchodu z krajiny pôvodu, pričom predmetom preskúmania boli dôvody jeho odchodu, ku ktorému došlo

v júni 2006. Navrhovateľ totiž odišiel z krajiny pôvodu, ktorú označil ako Rusko (Čečensko)

dvakrát.  

Prvý raz odišiel v decembri 2005 - konanie vedené u odporcu pod č.p.: MU-225/PO-Ž/2006.

Následne po vydaní negatívneho rozhodnutia sa do Čečenska vrátil, nakoľko mu otec oznámil,  

že sa má vrátiť, lebo doma je všetko v poriadku. Navrhovateľ sa teda do Ruska (Čečenska) vrátil

1.7.2006. Tam nastúpil do zamestnania vo firme v ktorej pôvodne pracoval, nemal žiadne problémy

a to ani so štátnymi orgánmi. Po dvoch dňoch od nástupu do zamestnania (16.7.2006) dostal

predvolanie od vojenského veliteľa, aby sa dostavil na okresnú vojenskú správu v súvislosti

s overením údajov v osobnom spise. Zľakol sa a večer opätovne odišiel do Ingušska k známemu,

odkiaľ sa dostal do Belgicka. Po vrátení belgickými orgánmi na Slovensko požiadal o azyl.

Pokiaľ sa teda odporca zaoberal skutočnosťami súvisiacimi s výkonom vojenskej služby,

jeho postup   bol správny. A to bez ohľadu na skutočnosť, že v rozhodnutí tiež správne poukázal  

na navrhovateľovu nedôveryhodnosť, ktorá zohrala významnú úlohu tak v posudzovaní dôvodu

žiadosti o azyl, vzťahujúcom sa k vojenskej službe, ako aj k prezentovanému ohrozeniu zo strany   1Sža/34/2011

štátnych orgánov v súvislosti s odhaleným tajným skladom zbraní. Odporca tak podľa krajského

súdu správne poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v jeho prvom azylovom konaní vystupoval

pod inou identitou, uvádzal odlišné informácie o rodinných príslušníkoch, zamestnaní,

predovšetkým však prezentoval iný dôvod svojho odchodu z krajiny pôvodu.

Krajský súd uviedol, že ak by jeho odchod z Ruska bol motivovaný problémami

s bezpečnostnými orgánmi, ktoré ho mali v súvislosti s vyšetrovaním objavenia skladu zbraní počas

zadržania mučiť, určite by o tejto skutočnosti hovoril už počas prvého azylového konania. V tejto

súvislosti súd poukázal na fakt, že ani predložením dokumentov, ktoré navrhovateľ v priebehu

azylového konania predložil odporcovi, nedošlo k odstráneniu rozporov. Ani jeden z týchto

dokumentov totiž nedokazuje - nepreukazuje navrhovateľovu totožnosť a teda nie je dôvod  

ku konštatovaniu, že sa vzťahujú na navrhovateľa. Naviac aj tieto sú v rozpore s jeho tvrdeniami,

ktoré uviedol v čase ich predloženia.

Navrhovateľ napr. počas   pohovoru dňa 21.12.2006 uviedol, že jeho matka sa volá B.,

pričom podľa rodného listu (navrhovateľa) sa volá B..

Krajský súd tiež poukázal na rozpory v tvrdeniach navrhovateľa, keď v predloženej

pracovnej knižke sa uvádza, že bol zo zamestnania prepustený dňa 2.2.2006 z dôvodu znižovania

počtu pracovníkov, pričom navrhovateľ uviedol, že z Čečenska odišiel už 24.12.2005.

Ďalej navrhovateľ v priebehu pohovoru 21.12.2006 uviedol, že na Ministerstve štátnej

bezpečnosti Čečenska pracoval do roku 1998, potom až do svojho odchodu (24.12.2005)

nepracoval nikde, privyrábal si príležitostne.

Podľa predloženej pracovnej knižky však mal pracovať v stálom zamestnaní od 13.8.2003.

Všetky tieto skutočnosti, vrátane tých na ktoré poukázal odporca v napadnutom rozhodnutí

podľa krajského súdu svedčia v neprospech dôveryhodnosti navrhovateľa.

Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, ktorá znižuje dôveryhodnosť navrhovateľa, a to,  

že navrhovateľ uvádzal, že prvý raz dostal predvolanie na vojenský odvod v roku 2005 (podobne   1Sža/34/2011

ako jeho brat), teda vo veku 27 rokov, pričom zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že odvody  

sa uskutočňujú v 17. roku veku brancov. Podľa toho by mal dostať predvolanie na odvod v roku

1995 a nie o desať rokov neskôr. Naviac mohol požiadať o absolvovanie náhradnej civilnej služby.  

Podľa krajského súdu navrhovateľom predložený doklad - predvolanie na vojenský úrad,

tak isto nesvedčí o navrhovateľovej dôveryhodnosti. Predmetné predvolanie, ktoré sa naviac týkalo

overovania   jeho administratívnych osobných údajov, bolo adresované „radovému vojakovi D.“.

Skutočnosť, že adresát predvolania má pridelenú vojenskú hodnosť - „radový vojak“, nemôže

svedčiť podľa súdu o ničom inom ako o tom, že adresát predvolania už absolvoval vojenskú službu.

Tento fakt je však v rozpore s tvrdeniami navrhovateľa.

S poukazom na uvedené, možno podľa súdu bezpečne konštatovať, že navrhovateľ ničím

nepreukázal svoju totožnosť, že ním uvádzané údaje sú v celom rozsahu protirečivé a rozporné.

Preto vyhodnotenie jeho osoby odporcom ako všeobecne nedôveryhodnej je logické a správne.

Krajský súd sa preto stotožnil s názorom odporcu, že v konaní nepreukázal dôvody   pre udelenie azylu. Nad rámec uvedeného súd poukázal na to, že ak by dôvodom jeho odchodu bola

snaha vyhnúť sa vojenskej základnej službe, resp. nedôvodné podozrenie z jeho vedomosti o sklade

zbraní, tieto skutočnosti nie je možné subsumovať pod pojem perzekúcie z dôvodov uvedených  

v § 8 zákona o azyle.

Za správny a dôvodný označil súd aj výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, nakoľko

navrhovateľovi nebol udelený trest smrti a teda mu ani nehrozí jeho výkon. Jeho tvrdenie  

o neprimerane tvrdom vypočúvaní v súvislosti s objaveným skladom zbraní s poukazom na jeho

nedôveryhodnosť, nie je dôvodom pre vysloveniu predpokladu, že by sa po svojom prípadnom

návrate stal objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania a to ani ako neúspešného

žiadateľa o azyl, ako to vyplýva zo správ o krajine. Podľa súdu odporca tiež správne vyhodnotil

aktuálnu situáciu v krajine jeho pôvodu, keď neprebieha vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený

konflikt   v dôsledku ktorého by mohla byť osobná integrita navrhovateľa ohrozená.

II.

Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa

  1Sža/34/2011

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne odvolanie,

v ktorom namietal, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci  

a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Navrhovateľ poukázal na to, že o azyl požiadal z dôvodu odmietnutia nástupu na základnú

vojenskú službu v ruskej armáde. Ako príslušník čečenskej národnosti nechcel bojovať  

na čečenských územiach proti Čečencom. Jeho subjektívny strach je spojený so skutočnosťou,  

že by bol ako vojak poslaný na čečenské územia a bol by prinútený zapojiť sa do činov, ktoré sú

v rozpore s jeho svedomím, morálkou, presvedčením. Túto subjektívnu obavu uvádzal od začiatku

v každom pohovore, je teda nepochybné, že tento strach mal. Navrhovateľ poukázal na „Kritéria

a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“, podľa ktorých   musí byť subjektívny strach podložený

aj objektívnou situáciou, pričom overenie si existencie opodstatnenosti strachu je možné

prostredníctvom relevantných informácií o krajine pôvodu, ktoré buď potvrdia alebo vyvrátia

tvrdenia navrhovateľa, resp. ak nie sú k dispozícii je potrebné vzhľadom na humanitný charakter

azylového konania aplikovať princíp v prípade pochybností v prospech utečenca.  

V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na informácie o krajine pôvodu (UK Mome Office,

Russian Federation: Operational Guidance Note: Russian federation, november 2006), z ktorých  

je zrejmé, že „ďalším dôvodom, ktorí žiadatelia uvádzajú je zlé zaobchádzanie ústiace  

až do perzekúcie zo strany ruských autorít z dôvodu, že odopreli nastúpiť na vojenskú službu.

Zvyčajne uvádzajú, že nemôžu, resp. nechcú vykonávať vojenskú službu pre jeden alebo viac

nasledovných dôvodov: - výhrada svedomia, odmietajú vykonávať vojenskú službu z morálnych

alebo náboženských dôvodov,

- obávajú sa, že budú poslaní bojovať do Čečenska zapojení do činov, ktoré sú v rozpore

s medzinárodným právom

- násilie, ktorému budú v ruskej armáde vystavení dosiahne takej úrovne, že poruší čl. 3

EDĽP“.

Navrhovateľ v tejto súvislosti namietal, že krajský súd posudzoval navrhovateľovu žiadosť

z pohľadu jeho dôveryhodnosti a nezaoberal sa podstatou jeho tvrdení, či má subjektívny strach,     1Sža/34/2011

či tento je možné považovať za opodstatnený a teda za objektívny a či je možné jeho dôvod žiadosti

subsumovať pod národnostný dôvod.

Na základe dostupných informácií o krajine pôvodu je podľa navrhovateľa zrejmé, že jeho

obava (že ako Čečenec by musel nastúpiť na výkon základnej vojenskej služby pre ruskú armádu),

je opodstatnená, a preto odporca, rovnako ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili vec.

Navrhovateľ tiež nesúhlasil s tým, ako sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkou

týkajúcou sa práce výlučne len s informáciami o krajine pôvodu z roku 2010 a nie spätne  

ku dňu jeho odchodu z Ruskej federácie, keď ju vyhodnotil za nedôvodnú. Podľa navrhovateľa,

odporca sa mal týmito informáciami zaoberať, posúdiť ich a vyhodnotiť a nielen ich založiť  

do spisu.

V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľ poukázal na to, že v priebehu

azylového konania uviedol závažné skutočnosti, ku ktorým došlo na policajnej stanici a ktoré  

je možné považovať za mučenie, prípadne iné kruté alebo neľudské zaobchádzanie. Zvesenie o plafón s rukami v putách, státie na špičkách, bitie a vyhrážanie sa, je konanie, ktoré by nemalo

byť zo strany Slovenskej republiky prehliadnuté a je nezlučiteľné s rešpektovaním základných

ľudských práv. Ak takéto konanie bolo uskutočnené zo strany štátu, je o to závažnejšie. Odporcovi

vyčítal v tejto súvislosti, že neodôvodnil dostatočne, prečo navrhovateľovi neposkytol doplnkovú

ochranu.

Napokon poukázal na to, že krajský súd sa nezaoberal ani neodôvodnil, prečo odporca

nepostupoval v súlade s právnym názorom súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 9Saz 90/2007-110

zo dňa 29.5.2010, podľa ktorého je ho možné v prípade navrhovateľa predpokladať,  

že by navrhovateľ a mohol byť prenasledovaný z národnostných dôvodov.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal rozsudok krajského súdu zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.  

III.

Stručné zhrnutie vyjadrenia odporcu k odvolaniu navrhovateľa

  1Sža/34/2011

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského

súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to, že námietky uvádzané navrhovateľom v odvolaní

už boli odporcom posudzované pri vydaní samotného rozhodnutia, resp. vo vyjadrení k opravnému

prostriedku proti predmetnému rozhodnutiu. Odporca preto tieto považuje za neodôvodnené, ničím

nepodložené a uvádzané účelovo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa

nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia  

§ 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,  

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže

alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy

Slovenskej republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo   1Sža/34/2011

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,  

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny  

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,  

ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

  1Sža/34/2011

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo

osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území   Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí

azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne

doplnkovú ochranu.  

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi     1Sža/34/2011

na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho   pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.  

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu

(„Správa MZV USA o praktikách v oblasti ľudských práv v krajine – rok 2005, vydaná Kanceláriou

pre demokraciu, ľudské práva a prácu z 8.3.2006, materiál Strediska pre východné štúdie s názvom

„Vyhnúť sa vojenskej službe“, správa Human Rights Watch s názvom „Nábor zadržaním v ruských

ozbrojených silách“, správa MZV USA o krajine Ruská federácia z 6.3.2007, správa Human Rights

Watch s názvom „Rozšírená prax mučenia v Čečenskej republike“ z novembra 2007, Správa

o ľudských právach 2009:Rusko, vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu USA

z 11.3.2010, Správa spoločnej prieskumnej misie z 10.3.2009 a správa zo zisťovanej misie  

do krajiny Ruská federácia v dňoch 28.2. - 5.3.2010) z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ

žiadal o udelenie azylu a o poskytnutie doplnkovej ochrany.

Ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu, odporca vychádzal  

po zrušení a vrátení veci predchádzajúceho rozhodnutia č. p.: MU-2008-40/PO-Ž-2006  

zo dňa 23.4.2007 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany (rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz 90/2007-110 zo dňa 29.5.2009) z dotazníka žiadateľa o udelenie

azylu zo dňa 21.12.2006. V uvedenom dotazníku navrhovateľ uviedol, že v prvej žiadosti o azyl

vystupoval pod menom H., meno ktoré si vymyslel kvôli svojej bezpečnosti. Zmenil si aj dátum

narodenia ako aj miesto posledného pobytu, poradil mu to prevádzač. Dôvodom bolo, že sa chcel

vyhnúť vráteniu do Ruskej federácie.

Uviedol, že pracoval od roku 1996 do roku 1998 na Ministerstve štátnej bezpečnosti

Čečenska. Potom si privyrábal na stavbách a v poľnohospodárstve. Od roku 1998 do roku 2003

trvale nepracoval, len príležitostne.

  1Sža/34/2011

Navrhovateľ ďalej uviedol, že pracoval ako strážnik vo firme do 20.12.2005, nemohol  

tam ďalej zostať pracovať, nakoľko ich začali prenasledovať, pretože v ich organizácii našli sklad

zbraní. 21.12.2005 ho doviezli spolu s bratom z ich domu uniformovaní maskovaní rusky hovoriaci

muži, ktorí sa predstavili ako orgány ruskej bezpečnostnej služby. Na policajnej stanici ho fyzicky

napadli, bili a žiadali, aby podpísal tlačivo, v ktorom bolo napísané, že strážil zbrane a že je členom

skupiny, ktorej zbrane patrili. Odmietol to podpísať, tak ho dali do cely, v ktorej bol sám. Z cely

počul, že vypočúvajú jeho brata. Toho tiež bili. Počul jeho krik. Ešte v ten deň ráno prišli všetci

príbuzní a známi z ich ulice k policajnej stanici a vyhlásili, že nepôjdu do práce, pokiaľ  

ich neprepustia. Potom ich prepustili pod podmienkou, že neodídu z miesta bydliska.

Ešte v ten deň odišiel do Ingušska, do mesta Nazreň, tu býval dva týždne u známeho menom

R., adresu uviesť nevedel.

Nakontaktoval sa na prevádzača, ktorému zaplatil 3.500 Eur za to, že ho dopraví   do Belgicka. Žije tam jeho strýko. S bratom odvtedy nie je v kontakte.

Na otázku, aby vysvetlil rozpor medzi tým, že v predchádzajúcom konaní uviedol, že brata naposledy videl v roku 2005, kedy bol v poriadku, navrhovateľ uviedol, že s bratom sa naposledy

videl ako boli zadržaní, potom ho nevidel a nie je s ním v kontakte.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že potom, ako mu nebol udelený azyl v predchádzajúcom

konaní, vycestoval domov, do Čečenska sa vrátil 1.7.2006, býval na adrese A.. Pracoval v tej istej

organizácii ako predtým, než vycestoval. Otec povedal, že zaplatí tomu, komu treba, aby mal pokoj.

Dohodol sa o všetkom, ale nezaplatil. Nastúpil do práce ako robotník dňa 14.7.2006, ale dňa

16.7.2006 dostal predvolanie od vojenského veliteľa na výsluch. Zľakol sa a 16.7.2006 večer odišiel

znova do Ingušska k spomínanému známemu. Odtiaľ cestoval do Kyjeva na osobnom motorovom

automobile a z Kyjeva autobusom a vlakom do Užhorodu, kde ho čakali dvaja prevádzači

a pokračovali autom do Belgicka. V Belgicku dňa 24.8.2006 požiadal o azyl. Umiestnili ho do

útvaru policajného zaistenia a potom vrátili na Slovensko.

Ako uviedol dôvodom jeho druhej žiadosti o azyl na území SR, je obava o jeho bezpečnosť

a život, lebo jeden zo strážnikov, s ktorým pracoval mal byť obvinený zo spolupráce s bojovníkmi   1Sža/34/2011

a teraz je nezvestný, dozvedel sa to od očitých svedkov, ktorí videli jeho zadržanie. Mali ho zadržať

maskovaní ľudia priamo na pracovisku v roku 2003. Keď sa príbuzní snažili zistiť, čo sa s ním

stalo, tak kompetentné osoby odpovedali, že to neboli ich ľudia.  

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca sa po zrušení svojho

predchádzajúceho rozhodnutia č. p.: MU-2008-40/PO-Ž-2006 zo dňa 23.4.2007 o neudelení azylu

a neposkytnutí doplnkovej ochrany dôsledne spravoval právnym názorom krajského súdu

(rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave   sp. zn. 9Saz 90/2007-110 zo dňa 29.5.2009), ktorý mu

uložil v novom konaní opätovne preskúmať námietky navrhovateľa uvedené v opravnom

prostriedku, najmä v súvislosti s jeho tvrdením, že je čečenskej národnosti   a výkon   vojenskej

služby pre ruskú armádu nemohol a ani nechcel vykonávať z dôvodu výhrady svedomia   ako aj z morálnych dôvodov, pretože ako Čečenec by bol nútený zapájať sa do vojenských akcií

ruskej armády na čečenských územiach.

Krajský súd dal do pozornosti odporcu predvolanie podľa „Branného zákona Ruskej

federácie“, ktorý mu bol doručený a ktorý predložil aj odporcovi.

Z týchto dôvodov krajský súd dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa je možné

predpokladať v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, že by bol prenasledovaný

z národnostných dôvodov a súčasne v jeho prípade sú opodstatnené obavy, že v prípade návratu  

do krajiny pôvodu by bol vystavený reálnej hrozbe bezprávia. Z uvedených dôvodov krajský súd

dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza zo skutkového stavu, ktorý je

nedostačujúci na objektívne posúdenie a jeho žiadosti a na základe toho nepreskúmateľné. Preto  

ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.  

Odporca tak v ďalšom konaní preskúmal námietky navrhovateľa a v rozhodnutí, ktorým

navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu uviedol, že podľa Ženevského

dohovoru osoba zjavne nie je utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie  

sa vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Zbeh alebo osoba   1Sža/34/2011

vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť považovaná za utečenca iba v prípade, ak preukáže,  

že bol neúmerne kruto potrestaný za vojenský čin z rasových, náboženských, národnostných,

sociálnych a politických dôvodov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a má opodstatnený

strach z perzekúcie, ktorá presahuje rozsahom trest ukladaný za dezerciu alebo vyhýbanie  

sa vojenskej službe. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal dokonca ani netvrdil,  

že bol potrestaný za vyhýbanie sa vojenskej službe. Podľa odporcu neobstojí tvrdenie

navrhovateľa, že nechcel nastúpiť na vojenskú službu z dôvodu, že by musel bojovať proti svojim,

čiže proti Čečencom. Odporca poukázal na informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, z ktorých

vyplýva, že v Ruskej federácii platí všeobecná branná povinnosť, ktorá je zakotvená v čl. 59 Ústavy

z roku 1993 a ďalej upravená v Zákone o brannej povinnosti a vojenskej službe z roku 1998. Dĺžka

vojenskej služby je 24 mesiacov, pre absolventov vysokých škôl 12 mesiacov. Pre všetkých mužov

vo veku 18 až 27 rokov je vojenská služba povinná.   Všetci mužskí štátny príslušníci RF vo veku  

17 rokov sú zapísaní do vojenského registra a vo veku 18 rokov dostanú predvolanie na miestnu

odvodovú komisiu na lekársku prehliadku. Branci sa predvolávajú dvakrát ročne. Predvolanie musí

byť doručené a mladý muž ho podpíše. Ak dostane predvolanie, podpíše ho a následne sa nedostaví

na odvodový proces, je považovaný za osobu, ktorá sa vyhýba vojenskej službe a je stíhaný podľa

trestného zákona a zákona o vojenskej službe. Takýchto osôb je v RF v ktoromkoľvek období  

asi 40 000. Vyhýbanie sa povinnej vojenskej službe sa trestá pokutou, zadržaním na tri až šesť

mesiacov alebo väzením až na dva roky.

Podľa platného zákona o alternatívnej   vojenskej službe z 25.6.2002 má každý odvedenec

možnosť odslúžiť si alternatívnu službu, teda namiesto   služby v armáde môže odvedenec slúžiť

v niektorej z desiatok určených inštitúcií.  

Odporca však poukázal na to, že navrhovateľ nedostal od vojenskej správy povolávací

rozkaz na nastúpenie   na vojenskú službu, ale dostal iba predvolanie za účelom overenia údajov

v jeho osobnom spise. Nemožno ho preto podľa odporcu považovať za osobu vyhýbajúcu  

sa vojenskej službe.

Tvrdenie navrhovateľa, že v lete 2005 bol na vojenskom obvode, kde absolvoval zdravotnú

prehliadku a po mesiaci mal dostať povolávací rozkaz, ktorý nerešpektoval a na vojenskú službu

nenastúpil, vyznieva podľa odporcu nedôveryhodne, nakoľko ak by sa tak skutočne stalo, nebol     1Sža/34/2011

by dostal 16.4.2006 z okresnej vojenskej správy predvolanie za účelom overenia údajov v jeho

osobnom spise, ale bol by zadržaný ako osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe.

Odporca zdôraznil v tejto súvislosti, že navrhovateľ nepreukázal, že dostal skutočný

povolávací rozkaz na vojenskú službu, ale predložil predvolanie za účelom overenia údajov v jeho

osobnom spise. Okrem toho odporca poukázal na to, že v Čečensku v súčasnosti neprebieha

konflikt na národnostných princípoch, ako tomu bolo v rokoch 1994 - 1996, ale iba s ozbrojenými

banditami, okrem toho navrhovateľ by mal možnosť vybrať si alternatívnu vojenskú službu, ktorá

nezahŕňa vojenský výcvik ani nasadenie do boja. Ozbrojené konflikty, ktoré sa tam momentálne  

vyskytujú, prebiehajú už iba v hornatých oblastiach Čečenska medzi federálnymi vojskami

a čečenskými silovými zložkami na jednej strane a zločincami na druhej strane.

Podľa odporcu tak navrhovateľ ničím dôveryhodným nepreukázal opodstatnenú obavu

z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov alebo z dôvodov

zastávania   určitých politických názorov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine,  

tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie a zákona o azyle.

Odporca k námietke navrhovateľa, že nechce nastúpiť na vojenskú službu, pretože nechce

proti bojovať svojmu národu uviedol, že podľa dostupných informácií v súčasnosti v Čečensku  

funguje vláda, ktorá vznikla na základe demokratických volieb a sfunkčnila sa prevádzka agentúr

pre vnútorné záležitosti úradov prokuratúry a súdov.

K ďalšiemu dôvodu žiadosti o azyl, ktorý uviedol v druhom azylovom konaní, a to, že mal

byť 21.12.2005 spoločne so svojim bratom zadržaný maskovanými, uniformovanými, po rusky

hovoriacimi mužmi a predvedený na policajnú stanicu, kde ho mali vypočúvať a biť z dôvodu

vynútenia si priznania za spoluúčasť na údajnom strážení objaveného skladu zbraní, odporca

uviedol, že navrhovateľ svoje tvrdenie dôveryhodne nepodložil, práve naopak spochybnil ho tým,

že tento údajný incident, ktorý sa mal stať ešte predtým ako prvýkrát požiadal o azyl, počas prvého

pohovoru, ktorý bol s ním spísaný 16.3.2006 vôbec nespomenul. V závere prvého pohovoru

prehlásil, že uviedol pravdivo všetky skutočnosti súvisiace s jeho žiadosťou a že k zápisnici nemá

viac čo dodať.

  1Sža/34/2011

Odporca v tejto súvislosti ďalej uviedol, že aj keby sa tento incident skutočne odohral, nebol

podporovaný štátnou mocou ako takou, ale išlo o zlyhanie konkrétnych osôb pri výkone služby

a navrhovateľ sa mohol obrátiť so žiadosťou o nápravu na nadriadené orgány, čo však neurobil.

Pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa o uvedenom incidente však podľa odporcu

podporuje aj fakt, že navrhovateľ sa dobrovoľne vrátil do krajiny pôvodu (domov). Nie je preto

pravdepodobné, že by mal skutočné obavy o svoj život a bezpečnosť, ako to tvrdil počas pohovoru.

K prípadu navrhovateľa odporca napokon uviedol, že navrhovateľ v rámci prvého azylového

konania uviedol, že po skončení školy od roku 2006 nikde trvalo nepracoval, pracoval  

iba príležitostne ako robotník v poľnohospodárstve a stavebníctve, avšak finančné prostriedky,

ktoré takto zarobil, mu nepostačovali na živobytie. V rámci druhého azylového konania však

uviedol, že trvale začal pracovať v roku 2003. Nedôveryhodne podľa odporcu vyznieva aj jeho

tvrdenie, že s bratom pracovali v jednej organizácii a boli spoločne zadržaní, pričom od zadržania

ho vraj nevidel, keď počas pohovoru dňa 16.3.2006 uvádzal, že brat trvale nepracoval, pretože bol

profesionálnym športovcom. Podľa odporcu nemohol s ním teda pracovať v jednej organizácii.  

Tiež uviedol, že keď ho naposledy videl (v decembri 2005) bol v poriadku a darilo sa mu dobre.

Podľa odporcu nemohol byť teda v tom čase zadržaný a bitý.

Okrem toho podľa odporcu neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že nepravú totožnosť

a vymyslené dôvody, na základe ktorých žiadal o azyl uviedol iba preto, že mu to prikázal

prevádzač.

K neposkytnutiu doplnkovej ochrany odporca uviedol, že po zohľadnení všetkých foriem

vážneho bezprávia dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa neboli zistené žiadne dôvody

domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia, tak, ako to vyplýva zo zákona preto mu doplnkovú ochranu neposkytol. Navyše

navrhovateľ sa nemusí vrátiť do Čečenska, ale môže sa usadiť kdekoľvek na území RF. O situácii

ľudí s kaukazským pôvodom žijúcich na území RF hovorí Správa spoločnej prieskumnej misie

v roku 2008 (Hmazat Gerichov), ktorá okrem iného hovorí o tom, že v Moskve žije približne

200 000 Čečencov a v ostatných regiónoch ďalších približne 360 000. Problémy s pracovným   1Sža/34/2011

povolením a s povolením na pobyt, časté kontroly ľudí s kaukazskými črtami (po teroristickom akte

v Dubrovke a Beslane) už pominuli.

Podľa čečenskej asociácie Memoroial a Stiching Russian Justce Initiative, v súčasnosti

odchádzajú Čečenci z republiky predovšetkým kvôli ekonomickým okolnostiam, zatiaľ  

čo v minulosti kvôli bezpečnostnej situácii.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom

odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil

dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom

rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu   dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu

či poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal

príslušné skutkové zistenia.

V.

Právny názor najvyššieho súdu SR

Podstatnou argumentáciou odvolacích námietok navrhovateľa bolo, že navrhovateľ  

sa neuspokojil s tým, že krajský súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odporcu

posudzoval navrhovateľovu žiadosť z pohľadu jeho dôveryhodnosti a nezaoberal sa podstatou jeho

tvrdení, či má subjektívny strach, či tento je možné považovať za opodstatnený a teda za objektívny

a či je možné jeho dôvod žiadosti subsumovať pod národnostný dôvod.

Na základe dostupných informácií o krajine pôvodu je podľa navrhovateľa zrejmé, že jeho

obava (že ako Čečenec by musel nastúpiť na výkon základnej vojenskej služby pre ruskú armádu),

je opodstatnená, a preto odporca, rovnako ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili vec.   1Sža/34/2011

Odvolací súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že primárnym dôvodom

neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi zo strany správneho orgánu

nebola nedôveryhodnosť navrhovateľa, ale nesplnenie zákonom stanovených podmienok

nevyhnutných pre záver správneho orgánu o tom, že žiadateľ preukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z niektorého z dôvodov vymedzených v zákone o azyle, resp. že splnil zákon

stanovené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Odporca síce v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na rozpory vo výpovediach

navrhovateľa (porovnaním prvého vstupného pohovoru a pohovoru v druhom azylovom konaní),

teda zaoberá sa aj dôveryhodnosťou osoby navrhovateľa, avšak len sekundárne, keď tvrdí,  

že navrhovateľovi sa nepodarilo dôveryhodne preukázať pravdivosť tvrdení ohľadne jeho zadržania

a mučenia vo veci jeho údajnej spoluúčasti na strážení objaveného skladu zbraní, keď odporca

uviedol, že navrhovateľ svoje tvrdenie dôveryhodne nepodložil, naopak toto podľa odporcu

vyznieva ako nedôveryhodné preto, že o tomto prípade v prvej žiadosti o azyl sa nezmienil.  

Z rozhodnutia krajského súdu, ktorému je možné vyčítať, že sa nesprávne vysporiadal

s prioritami argumentácie odporcu, keď na prvom mieste uviedol nedôveryhodnosť osoby

navrhovateľa, s čím sa odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, nemôže stotožniť, na strane

druhej krajskému súdu nebolo možné vyčítať, že po posúdení zákonnosti napadnutého rozhodnutia

v rozsahu navrhovateľom uplatnených námietok v opravnom prostriedku (nepreskúmateľnosť

rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia, nedostatočne zistený stav veci, nesprávne právne

posúdenie vo vzťahu k neudeleniu azylu a neposkytnutiu doplnkovej ochrany), ktoré vyhodnotil

správne ako nedôvodné a s poukazom na skutkový stav, ktorý považoval za dostatočne zistený,

dospel k záveru že odporca rozhodol v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi azyl neudelil.

K tvrdeniu navrhovateľa, že jeho žiadosť o azyl mala byť posúdená   v zmysle jeho obáv,

ktoré od počiatku uvádzal a to, že má subjektívny strach, že ako Čečenec by musel nastúpiť  

na výkon základnej vojenskej služby pre ruskú armádu), a že jeho dôvod žiadosti bolo potrebné

subsumovať pod národnostný dôvod, odvolací súd uvádza, že odporca zrozumiteľným a logickým

spôsobom vyargumentoval, z akého dôvodu, nebolo možné jeho tvrdenie považovať v prvom rade

za preukázané, keď odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal, že dostal povolávací

rozkaz na vojenskú službu, ale je zrejmé, že správnemu orgánu predložil predvolanie za účelom   1Sža/34/2011

overenia údajov v jeho osobnom spise. Bez povšimnutia nemohlo ostať ani informácia o krajine

pôvodu, ktorá potvrdzuje, že podľa platného zákona o alternatívnej   vojenskej službe z 25.6.2002

má každý odvedenec možnosť odslúžiť si alternatívnu službu, teda namiesto služby v armáde môže

odvedenec slúžiť v niektorej z desiatok určených inštitúcií.  

Odporca však správne poukázal na to, že navrhovateľ nedostal od vojenskej správy

povolávací rozkaz na nastúpenie na vojenskú službu, ale dostal iba predvolanie za účelom overenia

údajov v jeho osobnom spise. Nebolo ho možné ani podľa odvolacieho súdu považovať za osobu

vyhýbajúcu sa vojenskej službe.

V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sža 18/2008

zo dňa 14.8.2008, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že povolávanie vlastných občanov k výkonu

vojenskej služby hoci aj spôsobmi, ktoré občanovi neumožnia možnosť výberu náhradnej služby,

poprípade i vnútorné zákonodarstvo štátu porušujúcimi, samo o sebe bez pristúpenia ďalších

skutočností, nie je ešte prenasledovaním z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie.

Odmietnutie nástupu k výkonu základnej vojenskej služby, ktorá je v krajine pôvodu

povinná, nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod pre udelenie azylu, zvlášť, keď takéto

odmietnutie nie je spojené s reálne prejaveným politickým presvedčením alebo náboženstvom.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že navrhovateľ ani netvrdil, že mu hrozí trest

za nenastúpenie na vojenskú základnú službu, naviac správy o krajine pôvodu potvrdzujú možnosť

výberu alternatívnej služby, teda namiesto služby v armáde môže odvedenec slúžiť v niektorej

z desiatok určených inštitúcií.

Odvolací súd považuje za dôležité tiež zdôrazniť, že dôvody pre poskytnutie azylu  

sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv

a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút

azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom

uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle     1Sža/34/2011

je viazané objektívne na   prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2

písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch

v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode

z krajiny pôvodu.

Keďže navrhovateľ sa odvoláva na okolnosti, ktoré síce nastali v dobe bezprostredne

predchádzajúcej podanej žiadosti (zadržanie maskovanými uniformovanými mužmi, ktorí  

ho predviedli na policajnú stanicu a bitím si vynucovali priznanie za to, že sa mal podieľať  

na strážení zbraní objavených v sklade, kde pracoval ako strážnik), na tieto okolnosti však

nepoukázal v prvej žiadosti o azyl, dokonca po neudelení azylu sa vrátil do krajiny pôvodu

a zamestnal sa vo firme, kde predtým pracoval ako strážnik a podľa vlastných vyjadrení žil  

bez problémov, nebolo objektívne možné na takýto dôvod jeho žiadosti prihliadnuť, keď uvedené

okolnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu znižujú vážnosť a pravdivosť jeho tvrdení o reálnej

hrozbe jeho prenasledovania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na správnosť záverov odporcu, ktorý sa uvedeným

dôvodom žiadosti zaoberal pre prípad že by sa uvedený incident skutočne stal. Odporca totiž

správne vyhodnotil, že v danom prípade by sa nejednalo o prenasledovanie z dôvodu rasy,

náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie,

ktoré by bolo podporované štátnou mocou ako takou, ale   išlo by o zlyhanie konkrétnych osôb  

pri výkone ich služby a keďže navrhovateľ nepreukázal, dokonca ani netvrdil, že by sa o ochranu

svojej osoby alebo prešetrenie daného postupu, resp. nápravu domáhal u nadriadených orgánov,

nebolo preto ani možné konštatovať, že štátne orgány mu odopreli poskytnúť ochranu jeho práv.  

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, (tak ako už skôr

judikoval vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Sža 17/2008 zo dňa 19.8.20008) že za prenasledovanie

v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré  

je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami

nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom

možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi.

  1Sža/34/2011

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto i za predpokladu,  

že tvrdenia navrhovateľa   o jeho mučení a vynucovaní si priznania vo veci stráženia objavených

zbraní v sklade, kde pracoval by boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné,

pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela

poskytnúť ochranu pred prípadnými fyzickými atakmi pracovníkov bezpečnostnej služby.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd

uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu  

na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich  

by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak

nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže

k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným

skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,  

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia

samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.  

V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody

pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2  

písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho

rozhodnutí odkazuje.  

Odvolací súd dospel k záveru, že odporca vo veci vykonal náležité dokazovanie, ktoré

vyústilo v správny záver o tom, že neboli splnené podmienky pre udelenie azylu ani dané

predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

  1Sža/34/2011

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 23. augusta 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová