Najvyšší súd
1Sža/27/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci
žalobcu: P., nar. X., štátny príslušník Indie, naposledy bytom v zahraničí: obec K., zastúpený:
Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., M., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra
Slovenskej republiky č. SLV-OLVS-2/2010 zo dňa 27.07.2010, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/315/2010-35 zo dňa 23.03.2011 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 2S/315/2010-35 zo dňa 23.03.2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
PREDMET VECI
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra č. SLV-
OLVS-2/2010 zo dňa 27.07.2010, ktorý zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva
vnútra SR, Migračného úradu č. ČAS: MU-101-15/PO-Ž-2010 zo dňa 22.04.2010, ktorým bolo
podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené konanie vo veci žiadosti žalobcu
o udelenie azylu na území SR a zároveň toto rozhodnutie bolo potvrdené.
Krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je nepochybné,
že v predchádzajúcom správnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že žalobcovi sa azyl
neudeľuje a že žalobca pri svojej v poradí piatej žiadosti o azyl neuviedol žiadne nové skutočnosti,
ktoré by preukazovali podstatnú zmenu skutkového stavu.
V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že z obsahu spisu ďalej vyplynulo, žalobca
bol dňa 11.12.2009 prepustený na slobodu z Ústavu na výkon väzby, kde bol umiestnený v trestnej
veci pre obzvlášť závažný zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/
Trestného zákona. Pri kontrole na oprávnenosť pobytu žalobca nepreukázal ani totožnosť
ani oprávnenosť pobytu na území SR predložením cestovného dokladu alebo dokladu o pobyte.
Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica rozhodnutím č. p.: UHCP-69-6/RCP-BB-
CP-BB-AV-2009 dňa 11.12.2009 rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu a zákaze vstupu
na územie SR do 11.12.2014 s tým, že žalobca mal vycestovať z územia SR do 30 dní od prevzatia
predmetného rozhodnutia.
Žalobca bol na účel administratívneho vyhostenia umiestnený do ÚPZ pre cudzincov v M.,
kde požiadal opakovane o udelenie azylu. Podľa krajského súdu podstatným bolo, že v konaní,
v ktorom bol žalobca administratívne vyhostený neboli zistené žiadne prekážky administratívneho
vyhostenia žalobcu, pričom žalobca cca po 4 mesiacoch od rozhodnutia o administratívnom
vyhostení požiadal dňa 04.03.2010 o udelenie azylu. Podľa názoru krajského súdu v prípade
žalobcu ide o účelové konanie žalobcu zneužívajúce azylový systém, keď sa správne orgány
opakovane zaoberali jeho žiadosťami, v ktorých uvádzal v podstate tie isté dôvody. Žalobca sa
sťažoval na celkovú nepriaznivú situáciu v Indii, avšak žiadne svoje obavy z perzekúcie v prípade
návratu do Indie nepreukázal.
Keďže teda už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu žalobcovi a skutkový stav,
na základe ktorého žalobca žiadal udeliť azyl, sa podstatne nezmenil, nepochybili správne orgány,
keď konanie zastavili.
II.
STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH DOVODOV ŽALOBCU
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že krajský
súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza tak z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa žalobcu žalovaný mal povinnosť skúmať splnenie podmienok na udelenie azylu
na území SR, a v prípade ak má za to, tieto nie sú splnené, mal povinnosť skúmať splnenie
podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany.
Poukázal na to, že o doplnkovej ochrane sa nerozhoduje len v prípade, že azyl bol
žiadateľovi udelený.
Podľa žalobcu rozhodnutie o zastavení konania možno vydať po splnení dvoch podmienok,
a to, že v konaní o azyle už existuje právoplatné rozhodnutie a že skutkový stav sa podstatne
nezmenil. Pre konštatovanie o tom, že či sa skutkový stav podstatne zmenil alebo nezmenil
je nevyhnutné riadne preskúmanie otázok doplnkovej ochrany, súčasťou preskúmania ktorých
je okrem iného aj riadne posúdenie aktuálnej situácie v krajine pôvodu žalobcu v Indii.
K argumentácii krajského súdu uviedol, že v podanej žalobe namietal, že žalovaný neskúmal
v jeho prípade splnenie podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany. Nenamietal, že žalovaný
v jeho prípade neskúmal existenciu, resp. neexistenciu prekážok administratívneho vyhostenia.
K vyhodnoteniu jeho žiadosti o azyl ako účelovej zo strany krajského súdu uviedol, že ak by mal
správny orgán za to, že žiadosť žalobcu o udelenie azylu je účelová, mal vydať rozhodnutie podľa
§ 12 ods. 2 písm. f/ zákona o azyle. Správny orgán však takéto rozhodnutie nevydal a keďže
rozhodol podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle, krajský súd mal posúdiť, či boli splnené
podmienky na vydanie rozhodnutia o zastavení konania.
K vyslovenému záveru krajského súdu, že situácia v krajine pôvodu žalobcu bola viac
preskúmavaná súdmi SR, ktoré viac krát potvrdili názor správnych orgánov v azylovom konaní,
žalobca uviedol, že posledné právoplatné rozhodnutie o žiadosti žalobcu bolo vydané dňa 14.08.2008. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že aktuálna situácia v krajine jeho pôvodu bola
naposledy riadne skúmaná k 14.03.2008.
Z uvedeného je zrejmé, že Migračný úrad MV SR ako aj žalovaný si nijakým spôsobom
nesplnili povinnosť riadne sa zaoberať situáciou v krajine jeho pôvodu a teda ani svojou zákonnou
povinnosťou riadne zistiť skutkový stav, pričom nie je zrejmé, prečo sa krajský súd s ich právnym
názorom stotožnil.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.
III.
STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADFRENIA MIGRAČNÉHO ÚRADU MV SR
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril Migračný úrad MV SR tak, že rozsudok krajského súdu
navrhol ako vecne správny potvrdiť.
K odvolacej námietke žalobcu uviedol, že zákon o azyle pri zastavení konania neukladá
povinnosť správnemu orgánu bez návrhu zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany.
Zákon o azyle je lex specialis k Správnemu poriadku, neustanovuje však priamo povinnosť
bez návrhu zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany pri zastavení konania. Takáto
povinnosť sa nedá ani analogicky odvodiť z citovaných ustanovení zákona o azyle, resp. právne
záväznej judikatúry NS SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru, že odvolaniu
žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.06.2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) ministerstvo konanie o azyle
zastaví, ak:
sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo
sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia ministra vnútra č. SLV-OLVS-2/2010 zo dňa 27.07.2010, ktorý zamietol rozklad
žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-101-15/PO-Ž-
2010 zo dňa 22.04.2010, ktorým bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené
konanie vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR a zároveň toto rozhodnutie bolo
potvrdené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť rozhodnutia žalovaného.
Z administratívneho spisu je zjavné, že prvostupňový správny orgán vykonal v konaní
náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom žalobcu a obsahom
administratívneho spisu z ktorého zistil, že v prípade žalobcu sa jedná o piatu žiadosť o azyl.
V predmetnej poslednej žiadosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový
stav podstatne zmenil. Všetky skutočnosti boli podľa prvostupňového správneho orgánu počas
opakovaného konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené.
Vzhľadom k tomu, že prvostupňový správny orgán v predchádzajúcich azylových konaniach
MU-948/Po-Ž/2005, MU- 288/PO-Ž/2006, MU-386/PO-Ž/2008 rozhodol o jeho žiadostiach o azyl
na území SR a neudelil mu azyl ani doplnkovú ochranu, nemožno jeho opakované dôvody
(problémy) so strýkom v Indii, ani ekonomické dôvody považovať za nové skutočnosti, na základe
ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil. Ako sám žalobca uviedol, nemá žiadne nové dôvody,
pre ktoré sa rozhodol požiadať o azyl a plne sa pridržiava všetkých dôvodov, ktoré uviedol počas
vstupných pohovorov dňa 30.05.2005, 22.03.2006, 02.07.2008. Na základe uvedeného
prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že problémy žalobcu so strýkom a ekonomické
dôvody nemajú žiadne podstatný vplyv na zmenu pôvodných rozhodnutí a vzhľadom k tmou, že v predchádzajúcich konaniach sa v prípade žalobcu právoplatne rozhodlo o neudelení azylu
a v predmetnom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav
podstatne zmenil, prvostupňový správny orgán konanie zastavil.
IV.
ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ŽALOVANÉHO
Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SLV-OLVS-2/2010 zo dňa 27.07.2010 zamietol
rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-101-
15/PO-Ž-2010 zo dňa 22.04.2010, ktorým bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z.
o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“)
zastavené konanie vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR a zároveň toto
rozhodnutie potvrdil.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že nakoľko v čase od posledného rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu až do času rozhodovania o opakovanej žiadosti žalobcu
o udelenie azylu nenastala žiadna taká závažná zmena pomerov v krajine jeho pôvodu, ktorá by
odôvodňovala iné rozhodnutie vo veci samej a ani sám žalobca pri svojej opakovanej žiadosti o azyl
neuviedol žiadne nové skutočnosti poukazujúcu na podstatnú zmenu skutkového stavu v jeho veci,
čím boli naplnené právne podmienky pre postup v konaní podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle.
Na základe uvedeného rozklad žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu potvrdil.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 16.03.2010 ide o piatu žiadosť
žalobcu o udelenie azylu, pričom žalobca uviedol, že si pamätá na všetky dôvody, ktoré uviedol
v predchádzajúcich vstupných pohovoroch (zo dňa 30.05.2005, 22.03.2006, 02.07.2008
a 02.07.2008 ako aj zápisnici zo dňa 30.05.2005), v plnej miere sa ich pridržiava. Ďalej uviedol,
že od posledného pohovoru (dňa 02.07.2008) nevznikli nové dôvody ani nové skutočnosti.
Na otázky prečo uvádzal pred pracovníkmi ÚPZC M. Banská Bystrica, že je pandžábskej
národnosti a v predposlednej žiadosti (2008), že je národnosti hindu, neodpovedal. Žalobca rovnako
neodpovedal na otázky, ohľadne jeho dátumu narodenia, keď v konaní ČAS-MU-386/PO-Ž uvádzal
dátum narodenia X. a pre prvostupňovým správnym orgánom, ako aj ÚPZC M. a OCP Banská
Bystrica uvádzal dátum narodenia X.
Rovnako neodpovedal na otázku, prečo opakovane žiada o azyl, keď sa dôvody žiadosti
nezmenili.
V.
PRÁVNY NÁZOR NS SR
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní prvostupňový
správny orgán vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,
že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že sa v konaní o azyle už právoplatne
rozhodlo o tom, že sa žalobcovi neudeľuje sa azyl (rozhodnutie Migračného úradu MV SR ČAS-
MU-386-25/PO-Ž-2008 zo dňa 14.08.2008 o neudelení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany
a neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte
cudzincov, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.06.2009) a na základe vlastnej
výpovede žalobcu, ktorý trval na dôvodoch žiadosti o azyl v predchádzajúcich azylových
konaniach, preukázal, že skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Za takejto situácie potom krajský súd správne rozhodol, že prvostupňový správny
orgán konanie zastavil v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle a žalobu žalobcu, proti rozhodnutiu žalovaného správne zamietol, pretože žalovaný v súlade so zákonom rozklad
žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Odvolací súd sa s právnym názorom krajského súdu o tom, že námietky žalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného stotožnil, preto rozsudok krajského
súdu, ktorý žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, považoval za vecne správny, a ako taký
ho potvrdil.
Námietku žalobcu, že žalovaný mal povinnosť skúmať splnenie podmienok na udelenie
azylu na území SR, a v prípade ak mal za to, že tieto nie sú splnené, mal povinnosť skúmať splnenie
podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú a k tejto
námietke považuje za dôležité uviesť, že takáto povinnosť (skúmania podmienok pre poskytnutie
doplnkovej ochrany) správnemu orgánu pri rozhodovaní o zastavení konania podľa § 19 ods. 1
písm. i/ zákona o azyle nevyplýva.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že o doplnkovej ochrane správny
orgán nerozhoduje len v prípade, že azyl bol žiadateľovi udelený.
V takomto prípade síce správny orgán nerozhoduje o poskytnutí doplnkovej ochrany
ako subsidiárnej ochrane, ale vyplýva to z toho, že žiadateľovi o azyl poskytol primárnu ochranu -
v podobe azylu. Logicky o doplnkovej ochrane nie je dôvodné ani nutné rozhodovať.
O doplnkovej ochrane rozhoduje správny orgán vtedy, ak to zákon o azyle ustanovuje.
Explicitne povinnosť rozhodnúť o tom, či sa žiadateľovi o azyl poskytne doplnková ochrana je vyjadrená v ustanovení § 20 ods. 4 zákona o azyle (teda v prípadoch,
ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa
§ 15 ods. 2 písm. i/, v takýchto prípadoch ministerstvo rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
Pre skúmanie či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie žiadateľa
o takýchto skutočnostiach v novo podanej žiadosti o azyl. Pokiaľ žiadateľ o azyl uvádza tie isté
skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nemožno od správneho orgánu žiadať,
aby vykonal dokazovanie na žiadateľom neuplatnené a netvrdené skutočnosti ( informácie o krajine
pôvodu).
VI.
ZÁVER A TROVY
Pokiaľ teda krajský súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodne
podanú, nakoľko nezistil žiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký
ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 21. júna 2011
JUDr. Igor Belko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková