Najvyšší súd
1Sža/18/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľov: 1/ R. K., alias R. K., nar. X., arménskej štátnej príslušnosti, naposledy bytom
v zahraničí: G., t. č. Pobytový tábor O., 2/ A. G., alias K., X. arménskej štátnej príslušnosti, t. č.
Pobytový tábor O., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad,
Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: MU-410-
13/PO-Ž-2010 zo dňa 19.10.2010, na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č. k. 5Saz/57/2010-27 zo dňa 9. februára 2011 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/57/2010-27 zo dňa 9. februára 2011 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie č. p. MU-410-13/PO-Ž-2010 zo dňa 19.10.2010, ktorým odporca podľa
ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľke a jej maloletému synovi azyl
a podľa ustanovení § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Krajský súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľka v podanom opravnom
prostriedku navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu len vo výroku o neudelení doplnkovej
ochrany, podľa § 212 ods. 1 OSP preskúmal rozhodnutie odporcu len v rozsahu odvolania, teda
vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany a dospel k záveru, že odporca postupoval správne,
ak po zvážení skutkového stavu nenašiel dôvod na udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľke
podľa § 13a zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľkine dôvody za dôvody, pre ktoré by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle
§ 2 písm. f/ zákona o azyle.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal
sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľkou a za takejto situácie následne rozhodol
správne a v súlade so zákonom o azyle, keď navrhovateľke a jej maloletému synovi neposkytol
doplnkovú ochranu. Zdôraznil, že okolnosti výkonu povinnej vojenskej služby sa môžu týkať
jej dvoch plnoletých synov, o žiadostiach ktorých rozhodol odporca osobitnými rozhodnutiami
a tieto okolnosti sa nedotýkajú priamo navrhovateľky a ani jej maloletého syna.
Krajský súd sa pri posudzovaní rozhodnutia odporcu podrobne zaoberal všetkými
námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku a dospel k záveru, že postup
odporcu ako aj jeho rozhodnutie boli vydané v súlade so zákonom.
Poukázal tiež na to, že Krajský súd v Košiciach dvakrát rozhodoval o predchádzajúcich
žiadostiach navrhovateľky a v mene jej vtedy maloletých synov, to rozsudkom
sp. zn. 5Saz 36/2008-24 zo dňa 3.9.2008, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu, pričom Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža 34/2008 zo dňa 13.1.2009 predmetný rozsudok
krajského súdu potvrdil, čím rozhodnutie odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 10.2.2009.
Ďalším rozsudkom sp. zn. 5Saz 84/2009-41 zo dňa 20.1.2010 Krajský súd v Košiciach
potvrdil rozhodnutie odporcu a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža 50/2010
zo dňa 8.6.2010 potvrdil rozsudok krajského súdu, čím rozhodnutie odporcu o neudelení azylu
a doplnkovej ochrany nadobudlo právoplatnosť dňa 30.6.2010.
Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka odvolanie, v ktorom uviedla,
že nesúhlasí s jeho obsahom, nakoľko sa domnieva, že spĺňa podmienky na udelenie doplnkovej
ochrany, pretože v prípade jej návratu do krajiny pôvodu by bola vystavená hrozbe vážneho
bezprávia. Poukázala na to, že o azyl požiadala z dvoch dôvodov. Prvým bolo, že sa obávala
o svoju bezpečnosť a bezpečnosť svojich synov, pretože ako príslušníčka mormónskej cirkvi mala
na starosti skupinu dievčat, ktoré učili princípom ich viery a ďalšie praktické veci, ako napr.
varenie. Skupinu navštevovalo aj psychicky labilné dievča menom N., ktorej otec bol miestnym
policajtom. Navštívil ju a povedal jej, aby jej dcére zakázala chodievať na stretnutia. Nechcela mať s ním žiadne problémy, tak N. dohovárala, aby už na stretnutia k nim nechodila. Na stretnutie už
neprišla, vrátila so domov, užila nejaké lieky. Potom bola hospitalizovaná a jej otec sa prišiel
vyhrážať, že ak zomrie, skončia aj jej synovia v nemocnici a viac ich už neuvidí. Ešte predtým, ako sa N. predávkovala, jej otec predviedol na policajnú stanicu jej syna a krivo ho obvinil z krádeže.
Nútil ho, aby sa priznal a udieral ho päsťou po hlave. Navrhovateľka uviedla, že sa obáva návratu
od krajiny jej pôvodu, že otec Nary naplní svoje vyhrážky, pretože sa dozvedela, že N. nakoniec
v nemocnici zomrela.
Druhým dôvodom je skutočnosť, že jej synovia počas pobytu na území SR nadobudli
plnoletosť a podľa zákonov krajiny jej pôvodu, by mali nastúpiť do armády. Poukázal na to,
že situácia v Náhornom Karabachu je napätá a nestabilná, a preto sa ako matka obáva o život
svojich synov.
Odporcovi aj krajskému súdu vyčítala, že nezistili úplne a presne skutočný stav veci
a na základe toho vec vyhodnotili po právnej stránke nesprávne. Informácia, ktoré sú obsahom spisu
neodrážajú podľa jej názoru skutočný stav a bezpečnostnú situáciu v Arménsku. Trvala na tom,
že v prípade jej návratu a návratu jej synov do Arménska by im hrozila smrť a neľudské
zaobchádzanie.
Na základe uvedeného navrhla rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie odporcu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol ako
vecne správny potvrdiť. Uviedol, že odvolacie dôvody sú totožné s dôvodmi opravného prostriedku,
s ktorými sa už vysporiadal aj v samotnom preskúmavanom rozhodnutí. Nestotožnil sa s tvrdením
navrhovateľky, že jej v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí vážne a individuálne ohrozenie
života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru, že odvolaniu
navrhovateľov nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.5.2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľke a jej
maloletému synovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Navrhovateľka podala
opravný prostriedok len do čo do výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany a preto krajský súd
preskúmaval rozhodnutie odporcu len v napadnutej časti. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť rozhodnutia odporcu v napadnutej časti.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky a obsahom správ o krajine pôvodu
(informácie získané z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR - Arménsko,
analýza krajiny pôvodu z 31.3.2010, 20.7.2010 a informácie z denníka SME), z ktorých vyhodnotil
a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody,
pre ktoré navrhovateľka žiadala o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu
navrhovateľky do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľky o udelenie azylu zo dňa 3.8.2010, ide o tretiu žiadosť
navrhovateľky a jej maloletého syna o udelenie azylu, pričom navrhovateľka uviedla, že všetky
dôvody, ktoré doteraz uvádzala sú pravdivé a v plnej miere sa ich pridržiava. Dôvody jej druhej
žiadosti boli totožné s dôvodmi v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu v roku 2008 (teda
že po zemetrasení v roku 1988 prišla o celý majetok, žili v unimobunkách, z nepostačujúcej štátnej
podpory, v blízkosti jej domova prebiehali ozbrojené konflikty medzi záujmovými skupinami
podporujúcimi primátora mesta Gyumri a jeho protikandidátov, čo ohrozovalo životy bežných
občanov s tým, že ich doplnila o ďalší dôvod a to, že z Arménska sa rozhodla odísť
z bezpečnostných dôvodov po tom, čo sa jej mal vyhrážať opitý otec (policajt) dievčaťa, ktoré
chodilo na stretnutia členov mormónskej cirkvi, kde navrhovateľka vyučovala, z dôvodu, že chcel
aby jeho dcéra bola pravoslávneho vierovyznania. Dievča sa neskôr pokúsilo o samovraždu
a v nemocnici zomrelo. Z dotazníka vyplýva tiež, že jej deti nemali v Arménsku žiadne osobné
problémy, no nechcela ich nechať samé bez starostlivosti a finančných prostriedkov a preto
vycestovali s ňou. Na otázku, či sa obáva niečoho v prípade návrhu do Arménska uviedla,
že sa obáva, že sa budú opakovať problémy, pre ktoré ho opustila.
Z dotazníka syna navrhovateľky K. G. zo dňa 18.8.2009 vyplýva, že mal v Arménsku osobné
problémy, keď v lete 2007 ho vzali policajti a chceli, aby sa priznal k vykradnutiu obchodu, pričom
ho bili a vyhrážali sa mu. Keď prišiel domov, matka mu oznámila, že o tom vie, pretože jej
telefonoval policajt, ktorý bol otcom dievčaťa, ktoré chodilo na stretnutia mormónskej cirkvi s jeho
matkou. Vyjadril názor, že aj to obvinenie z vykradnutia obchodu naňho kvôli tomu zvalili, aby jeho matka presvedčila dcéru policajta, nech na stretnutia mormónov nechodí. Na otázku, či tento
problém nejako riešili, odpovedal, že nie, lebo to nestihli, keďže na druhý deň z Arménska z obavy
o vlastnú bezpečnosť odišli.
V dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa 3.8.2010 uviedla, že od jej príchodu na územie SR
uplynulo veľa času a ona sa obáva návratu do krajiny najmä o bezpečnosť svojich synov, dvaja
synovia medzitým dosiahli plnoletosť a obáva sa, že by boli povolaní do armády. Na otázku, či má
informácie prostredníctvom svojej rodiny o tom, že by syn dostal povolávací rozkaz, uviedla,
že informáciu obdržala od sestry M. A., ktorá jej oznámila, že sa u nich dva až trikrát pýtali nejakí
ľudia z polície, bližšie je povedať nevedela. Tým, že sa presťahovala, už za ňou viac neprišli.
Na otázku, čoho sa osobne navrhovateľka obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu,
uviedla, že má obavu o bezpečnosť synov, jej dvoch starších synov by zobrali do armády a ona
by pravdepodobne skončila aj s mladším synom na ulici, nemá sa kam vrátiť, jej manžel je v Rakúsku a ich dom je po zemetrasení zničený, nemala by kde žiť a ani by sa nemal kto o ňu
a jej deti postarať.
Napokon uviedla, že pokiaľ by to bolo možné, opäť by sa pokúsila o možnosť požiadať
rakúsku stranu o zlúčenie rodiny.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľke a jej maloletému synovi azyl,
poukázal na to, že v ich prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania
v zmysle zákona o azyle. Dôvodom jej tretej žiadosti o azyl bola obava, že jej synovia by museli
nastúpiť na povinnú vojenskú službu a zúčastniť sa bojov v nepokojnej oblasti Náhorný Karabach.
Tieto dôvody podľa odporcu nemožno subsumovať pod dôvody relevantné na udelenie azylu.
Obava pred výkonom, resp. následkami za vyhýbanie sa povinnej vojenskej službe, v krajinách,
kde je zavedená takáto povinnosť, je vyhýbanie sa plneniu tejto služby, ako aj dezercia, často krát
vystavená trestnému stíhaniu podľa platných zákonov konkrétnej krajiny. Osoba však nie je
utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť
k vojenskému výcviku alebo strach z boja, čo je prípad navrhovateľky, resp. jej synov. V tejto
súvislosti odporca uviedol, že čo sa týka situácie v v oblasti Náhorný Karabach, z aktuálnych
informácií je zrejmé, že Arménsko a Azerbajdžan aj v roku 2010 pokračujú v rokovaniach, v záujme prípravy spoločného dokumentu a dosiahnutiu vzájomne prijateľného riešenia problémov
týkajúcich sa Náhorného Karabachu. Spor o túto oblasť viedol k vypuknutiu vojny v rokoch
1988 - 1994, ktorá sa skončila prímerím, prerušovaným sporadickými násilnosťami. V každom
prípade odporca zdôraznil, že uvedené sa týka starších synov navrhovateľky a nie priamo jej.
Odporca na základe uvedeného dospel k záveru, že u navrhovateľky a jej maloletého syna
nebolo preukázané, že bolo voči nim vyvíjané závažné alebo opakované konanie spôsobujúce
ohrozenie života alebo slobody, alebo iné konanie spôsobujúce psychický nátlak na ich osoby
vykonávané, podporované alebo trpené štátnymi orgánmi Arménska, ani nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, z čoho je zrejmé,
že ani navrhovateľka ani jej maloletý syn nesplnili podmienky v zmysle § 8, § 10 zákona o azyle.
Táto časť rozhodnutia odporcu však nebola napadnutá opravným prostriedkom.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľka a jej detí spĺňajú podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle.
Odporca uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti nebolo ničím hodnoverne
preukázané, že by boli navrhovateľka a jej maloletý syn v krajine pôvodu vystavení hrozbe vážneho
bezprávia. V krajine pôvodu nebolo proti navrhovateľke nikdy vedené trestné stíhanie, nemala
problémy s arménskymi štátnymi orgánmi. Dodal, že v Arménsku neprebieha žiaden ozbrojený
konflikt a situácia v krajine je pokojná a v prípade navrhovateľky a jej maloletého syna nebolo
ničím hodnoverným preukázané, že by boli v krajine pôvodu vystavení mučeniu, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod domnievať sa, že v prípade ich návratu
do Arménska by boli vystavení reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona
o azyle.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľky s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľky a jej detí existujú dôvody pre poskytnutie doplnkovej
ochrany.
Odvolací súd vo vzťahu k doplnkovej ochrane, uvádza, že jej zmyslom a účelom
je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom
o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne
uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie.
Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom
návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom
čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej
ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody
pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2
písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho
rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý žiadala navrhovateľka poskytnúť doplnkovú ochranu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi
krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný
so záverom odporcu o tom, že navrhovateľka a jej maloletý syn nesplnili podmienky
pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľke a jej maloletému
synovi bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľom, ktorí nemali úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová