ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: E., nar. X.X.XXXX, štátny príslušník Afgánskej islamskej republiky, podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy ulica Q., aktuálne s miestom pobytu Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Rohovce, zastúpeného Mgr. Janou Kopejovou, pracovníčkou Spoločnosti ľudí dobrej vôle so sídlom Mäsiarska 13, Košice proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-471-15/PO-Ž-2011 zo dňa 11.1.2012 na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/9/2012-59 zo dňa 18. apríla 2012 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/9/2012-59 zo dňa 18. apríla 2012 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. PREDMET VECI
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-471-15/PO-Ž-2011 zo dňa 11.1.2012, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal
Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k názoru, že je ho potrebné potvrdiť ako vecne správne.
Krajský súd v prejednávanej veci doplnil dokazovanie správami ANSO (Afganský nezávislýbezpečnostný úrad) o bezpečnostnej situácii v Afganistane, resp. v jeho jednotlivých provinciách za obdobie roka 2011. Z týchto o. i. zistil, že v roku 2011 z celkového počtu 33 provincií Afganistanu došlo oproti roku 2010 v 12 provinciách k nadpriemernému zvýšeniu útokov opozičných skupín, v 9 provinciách k priemernému zvýšeniu útokov a v 12 provinciách k ich zníženiu (Kábul: mínus 24%). Ako extrémne nebezpečné (vo vzťahu k bezpečnostným rizikám) boli v 4. štvrťroku 2011 vyhodnotené provincie Helmand, Kandahar, Paktika, Ghazni, Khost a Kunar, ako vysoko nebezpečné provincie Badghis, Uruzgan, Zabul, Wardak, Paktya, Nangahar, ako stredne nebezpečné provincie Herat, Faryad, Logar, Kapisa, Lagman, Kunduz, provincie Kábul, Farah, Nimroz, Jawzjan, Sar-e-pul, Balkh, ako nízko nebezpečné a provincie Ghor, Daykundi, Bamyan, Parwan, Samangan Baghlan, Parwan, Panjshir, Nuristan a Takjhar ako provincie so zanedbateľnou nebezpečnosťou. Z týchto údajov je zjavné, že nie celé územie Afganistanu vykazuje rovnakú mieru nebezpečenstva, teda že popri vysoko nebezpečných provinciách existujú provincie relatívne bezpečné, ako aj provincie s nízkou hladinou nebezpečnosti.
Uviedol, že pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-471/PO-Ž-2011 z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ po nelegálnom vstupe na slovenské územie po predvedení na políciu (14.10.2011 za prítomnosti tlmočníka jazyka perzského, zapísaného v zozname tlmočníkov) o. i. vypovedal, že v Afganistane žil spolu s rodičmi, 8 sestrami a 2 bratmi, že nebol členom žiadnej politickej strany, nebol trestne stíhaný a ani prenasledovaný. Ako dôvod žiadosti o azyl, ktorú skutočnosť uviedol aj vo vyhlásení, ktorým o azyl požiadal (14.10.2011), uviedol ekonomické dôvody - na Slovensku chcel pracovať a tak pomáhať svojej rodine. Totožný dôvod uviedol aj na inom oddelení cudzineckej polície. Počas vstupného pohovoru (20.10.2011) o. i uviedol, že má iba dve sestry, vo vzťahu k ukončeniu 6 tried základnej školy uviedol údaj totožný s tým, ako ho uviedol pred políciou. Uviedol tiež, že sa narodil a žil v Kábule, že nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia, že nebol nikdy trestne stíhaný. K dôvodom žiadosti o azyl vypovedal, že o azyl žiada z dôvodu všeobecne známych problémov v Afganistane ako aj preto, lebo jeho otcovi dva razy ukradli za vlády hnutia Taliban peniaze. Tiež sa mu vyhrážali, že ak im peniaze nedá, môžu ublížiť jeho synovi, t. j. navrhovateľovi. Tieto incidenty boli nahlásené polícii, ktorá však vinníkov nezistila. Otec si tiež platil súkromnú ochranku (mal súkromnú zmenáreň). Žiadne iné problémy či dôvody k odchodu z Afganistanu nemal. Krajský súd konštatoval, že v spise sú založené správy o Afganistane, identifikované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
K námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal zistený stav veci, uviedol dôvody, prečo považoval osobu navrhovateľa za nedôveryhodnú. Podľa názoru súdu odporcov názor na osobu navrhovateľa vychádza z objektívnych skutočností. Odporca správne poukázal na rozpor medzi výpoveďami navrhovateľa, urobenými pred začatím samotného azylového konania, resp. pri podaní vyhlásenia na strane jednej a obsahom vstupného pohovoru, vykonaného s navrhovateľom na strane druhej. I keď je skutočnosťou, že azylové konanie sa začína podaním vyhlásenia, ktorým žiadateľ o azyl o tento požiada, pokiaľ pred inými štátnymi orgánmi (v danom prípade pred orgánmi cudzineckej polície) uviedol iné skutočnosti, zaznamenaný obsah takejto výpovede či výpovedí možno použiť ako dôkaz. Naviac navrhovateľ sa diametrálne odlišným spôsobom vyjadril aj k dôvodom svoje žiadosti o azyl (viď vyhlásenie ktorým o azyl požiadal a obsah vstupného pohovoru). Námietku navrhovateľa, že pri jeho výpovediach na polícii došlo k nedostatkom tlmočenia súd vyhodnotil ako účelovú - prednesy navrhovateľa na polícii boli tlmočené oprávneným tlmočníkom, pričom naviac ak by bolo tlmočenie vadné, obsah iných častí týchto výpovedí by mal byť tak isto vadný (odlišný), čo sa však nestalo. V ďalšej časti vyhodnotil zrozumiteľným a logickým spôsobom prečo a na základe čoho dospel k názoru, že navrhovateľ nesplnil podmienky udelenia azylu podľa zákona o azyle a tiež z akých dôvodov neposkytol navrhovateľovi ani doplnkovú ochranu. Z pohľadu obsahu a rozsahu odôvodnenia rozhodnutia v oboch jeho výrokových častiach tomuto niet čo vyčítať.
K námietke, že rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu, konkrétne vo vzťahu k zisteniu bezpečnostnej situácie v Afganistane krajský súd uviedol, že ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Ako to vyplýva z obsahu v spise založených správ o krajine pôvodu navrhovateľa, bezpečnostná situácia v Afganistane nie je stabilná, pričom však je rozdielna v jednotlivých jeho provinciách. Popri provinciách,ktoré sú nebezpečnými, resp. v ktorých dochádza k jej zhoršeniu jestvuje celý rad provincií v ktorých toto konštatovanie neplatí. Tieto zistenia potvrdilo aj doplnenie dokazovania, ktoré vykonal súd. Konkrétne aj situácia v Kábule, odkiaľ navrhovateľ pochádza, je relatívne bezpečná. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že prípadný návrat navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu nie je možné hodnotiť výlučne z pohľadu bezpečnostných rizík existujúcich v tých provinciách Afganistanu, ktoré sú nebezpečné, ale v kontexte celkovo vyhodnotenej situácie tejto krajiny. Pokiaľ odporca uviedol, že situácia v Afganistane je nestabilná, súčasne však odôvodnil prečo nepovažuje prípadný návrat navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu za rizikový, pričom tieto zistenia ako to bolo vyššie uvedené korešpondujú aj s výsledkami súdom doplneného dokazovania, nemožno konštatovať, že by obsah spisu odporcu bol v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
K námietke, že odporca vec posúdil po právnej stránke nesprávne súd uviedol, že bez ohľadu na odporcom konštatovanú nedôveryhodnosť navrhovateľa súd preskúmal napadnuté rozhodnutie z pohľadu, či jeho jednotlivé výroky zodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci. Krajský súd však dospel, na rozdiel od názoru navrhovateľa k presvedčeniu, že odporca vo veci rozhodol v súlade so zákonom:
Vo vzťahu k výroku o neudelení azylu uviedol, že predpoklady udelenia azylu sú striktne stanovené v ustanovení § 8 zákona o azyle. Dôvody odchodu žiadateľa o azyl z krajiny jeho pôvodu musia pritom existovať v čase odchodu z krajiny. I keby dôvodom navrhovateľovho odchodu boli navrhovateľom prezentované problémy jeho otca, súvisiace s krádežou peňazí otca, tieto nemožno považovať za relevantný dôvod udelenia azylu. K predmetným krádežiam malo dôjsť v období vlády Talibanu, resp. v období krátko po ukončení jeho vlády, teda niekedy v období rokov 1996 - 2001. Už iba tento časový údaj vylučuje (s poukazom na navrhovateľom prezentovaný dôvod žiadosti o azyl) udelenie azylu, nakoľko medzi konaním subjektu (ktoré však musí zodpovedať pojmu prenasledovania z dôvodov § 8 zákona o azyle) a odchodom žiadateľa o azyl z krajiny musí existovať priama časová následnosť a postupnosť. Ak sa navrhovateľ rozhodol v roku 2011 opustiť krajinu z ktorej pochádza z dôvodov, ktoré mali nastať niekedy v rozmedzí rokov 1996 - 2001, udelenie azylu neprichádza do úvahy. Naviac nebola naplnená ani podmienka opodstatnenosti jeho (prípadných) obáv z konania - ani jemu a dokonca ani jeho otcovi sa nič nestalo. Konanie osôb, ktoré okradli navrhovateľovho otca o peniaze je trestným skutkom a nie prenasledovaním v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle, pričom naviac tieto skutky vyšetrovala polícia i keď páchateľa či páchateľov nezistila. Tak isto absentuje dôvod konania páchateľov navrhovateľom opísaných skutkov, ktorý by musel spočívať v rase, národnosti, náboženstve či v zastávaní politických názorov navrhovateľa a nie v snahe získať majetkový prospech krádežou či iným obdobným spôsobom. Ak teda odporca navrhovateľovi azyl neudelil, tento jeho výrok je v súlade so zákonom, nakoľko v konaní nebola preukázaná min. opodstatnenosť navrhovateľových obáv, perzekúcia resp. jej hrozba a ani jej dôvod v zmysle § 8 zákona o azyle.
Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že predpoklady poskytnutia tohto druhu medzinárodnej ochrany sú uvedené ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle. Súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu, že v prípade navrhovateľa neboli naplnené tieto predpoklady. Keďže navrhovateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia vo vzťahu k predpokladu v zmysle § 2 písm. f/ bod 3. zákona o azyle, súd preskúmal rozhodnutie odporcu výlučne z pohľadu. V tejto súvislosti súd poukazuje na predchádzajúcu časť odôvodnenia tohto rozsudku, týkajúcu sa námietky, že rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu, konkrétne vo vzťahu k zisteniu bezpečnostnej situácie v Afganistane. I keď situáciu v Afganistane ako v celku nie je možné hodnotiť pozitívne, pričom niektoré z jeho provincií vykazujú vysokú nebezpečnosť, popri nich existuje celý rad provincií, ktoré sú bezpečnými, resp. relatívne bezpečnými, medzi ktoré patrí aj Kábul. Preto i napriek všeobecne nepriaznivej a neustále sa meniacej bezpečnostnej situácii v Afganistane podľa krajského súdu odporca správne rozhodol, že aj z tohto dôvodu neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu.
Pretože odporcovo odôvodnenie rozhodnutia je jasné, dostatočné a logické, pričom obsah spisu odporcu nie je v rozpore s napadnutým rozhodnutím, ako aj preto, lebo odporca správne posúdil dôvody navrhovateľovej žiadosti o azyl ako nespôsobilé pre udelenie azylu a konečne preto, lebo situácia v častiAfganistanu včítane Kábulu umožňuje navrhovateľovi prípadný návrat do Afganistanu - osobitne do provincie a mesta Kábul, ako aj do niektorých ďalších provincií, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné.
Dokladmi, predloženými zástupkyňou navrhovateľa na pojednávaní sa krajský súd nezaoberal, nakoľko tieto boli predložené až súdu, a to po vydaní napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pozornosti súdu však neušlo, že na predloženom identifikačnom doklade totožnosti navrhovateľa č. XXXXXXX je ako miesto narodenia uvedené W. a nie S., ako to uviedol navrhovateľ v konaní pred odporcom, že tento doklad bol vydaný v provincii V., okres W. v W. a nie v S., že na doklade sa má nachádzať podpis majiteľa dokladu (navrhovateľa), ktorý v tom čase bol preukázateľne na Slovensku, teda doklad podpísať nemohol. Pochybné je aj konštatovanie veku majiteľa dokladu (podľa fotografie), ktoré vyobrazenie podľa úsudku súdu nezodpovedá deklarovanému veku 19 rokov. Pokiaľ ide o druhý doklad - potvrdenie predsedu zväzu majiteľov zmenární na tržnici W. a jeho jednotlivých členov datované rokom 1390 perzského kalendára, jeho obsah by v prípade ak by išlo o relevantný doklad iba potvrdzoval správnosť rozhodnutia odporcu.
II. STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH D?VODOV NAVRHOVATEĽA
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom vytýkal krajskému súdu nesprávne právne posúdenie a nedostatočne zistený skutkový stav.
Krajský súd vyhodnotil Kábul ako bezpečnú provinciu, vzhľadom k znižujúcemu sa počtu útokov na civilné obyvateľstvo. K tomuto záveru navrhovateľ uviedol, že síce v porovnaní s inými provinciami je situácia v Kábule relatívne bezpečná, no zďaleka nie pokojná. Tieto incidenty je možné považovať za vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a teda v prípade návratu do Afganistanu bude navrhovateľ vystavený hrozbe vážneho bezprávia, tak ako ju definuje zákon o azyle. Navrhovateľ preto vyjadril presvedčenie, že spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADRENIA ODPORCU K ODVOLACÍM D?VODOM NAVRHOVATEĽA
Odporca sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdiť. Zopakoval argumenty, pre ktoré nebol navrhovateľovi udelený azyl ani doplnková ochrana.
K doplnkovej ochrane odporca odkázal na informácie o krajine pôvodu, ktoré sú založené v spise a ktoré dokumentujú zníženie útokov opozičných skupín v dotknutej provincii. Tieto zistenia odporcu korešpondujú aj so zisteniami krajského súdu. Na ich podporu odporca predložil k vyjadreniu aktuálnu porovnávaciu tabuľku, ktorá tento stav tiež potvrdzuje. Poukázal na to, že zástupkyňa navrhovateľa nepredložila v prospech navrhovateľa žiadnu správu o krajine pôvodu, ktorá by odporovala zistenému skutkovému stavu ako odporcom, tak aj krajským súdom.
Jedinou námietkou navrhovateľa je to, že situácia v Kábule nie je zďaleka pokojná a navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Podľa odporcu však podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany nie sú splnené iba z toho titulu, že situácia v krajine pôvodu nie je pokojná. Odporca napokon poukázal na to, že napriek preukázanej nedôveryhodnosti navrhovateľa, sa zaoberal dôvodmi, ktoré navrhovateľ na pohovore konanom dňa 20.1.02011 predostrel a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. augusta 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudeliloazyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, (Informatívna správa HRW 2011: Afagnistan zo dňa 17..2011, usmernenie úradu Spojeného kráľovstva pre zahraničie a Spoločenstvo, cestovné poradenstvo
- Afganistan z 22.9.2011, Štrvťročná správa ANSO-2. Štvrťrok, vydaná Bezpečnostným úradom pre afganské MVO z júla 2011), z ktorých vyhodnotil a popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu.
Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ po nelegálnom vstupe na slovenské územie po predvedení na políciu (14.10.2011 za prítomnosti tlmočníka jazyka perzského, zapísaného v zozname tlmočníkov) o. i. vypovedal, že v Afganistane žil spolu s rodičmi, 8 sestrami a 2 bratmi, že nebol členom žiadnej politickej strany, nebol trestne stíhaný a ani prenasledovaný. Ako dôvod žiadosti o azyl, ktorú skutočnosť uviedol aj vo vyhlásení, ktorým o azyl požiadal (14.10.2011), uviedol ekonomické dôvody - na Slovensku chcel pracovať a tak pomáhať svojej rodine. Totožný dôvod uviedol aj na inom oddelení cudzineckej polície. Počas vstupného pohovoru (20.10.2011) o. i uviedol, že má iba dve sestry, vo vzťahu k ukončeniu 6 tried základnej školy uviedol údaj totožný s tým, ako ho uviedol pred políciou. Uviedol tiež, že sa narodil a žil v Kábule, že nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia, že nebol nikdy trestne stíhaný. K dôvodom žiadosti o azyl vypovedal, že o azyl žiada z dôvodu všeobecne známych problémov v Afganistane ako aj preto, lebo jeho otcovi dva razy ukradli za vlády hnutia Taliban peniaze. Tiež sa mu vyhrážali, že ak im peniaze nedá, môžu ublížiť jeho synovi, t. j. navrhovateľovi.Tieto incidenty boli nahlásené polícii, ktorá však vinníkov nezistila. Otec si tiež platil súkromnú ochranku (mal súkromnú zmenáreň). Žiadne iné problémy či dôvody k odchodu z Afganistanu nemal. nemal.
IV. ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ODPORCU
Napadnutým rozhodnutím odporca dňa 11.1.2012 podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Ďalej uviedol, že považuje navrhovateľa za nehodnovernú osobu a to s poukazom na okolnosti týkajúce sa identity navrhovateľa a dôvodov jeho žiadosti o azyl (rozdielne údaje udávané navrhovateľom vo vyhlásení ktorým požiadal o azyl, obsah jeho výsluchu na polícii a v priebehu vstupného pohovoru). V ďalšom poukázal na skutočnosť, že dôvody žiadosti o azyl, ktoré uviedol v konaní pred odporcom sa mali udiať v dávnej minulosti a netýkali sa navrhovateľa, ale jeho otca. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Osobitne poukázal na vcelku priaznivú bezpečnostnú situáciu v Kábule. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval.
V. PRÁVNY NÁZOR NS SR
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. K tomuto názoru dospel odvolací súd na základe nasledujúcich zistení.
Bolo zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní odporca vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 až § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
K odvolacím námietkam navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne skutkové zistenia ku ktorým dospel na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie, považuje odvolací súd zadôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Pri zisťovaní skutkového stavu je pritom treba vychádzať z toho, či žiadateľ o azyl v konaní uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ v správnom konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine jeho pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje z ktorých informácie čerpal. Za týchto okolností nie je možné tvrdiť, že by odporcom vykonané dokazovanie bolo nedostatočné a nebolo by možné na základe zisteného skutkového stavu veci rozhodnúť. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákon o azyle. Z administratívneho spisu odporcu je ďalej zrejmé, že navrhovateľovi bolo umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu a tým aj vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Najvyšší súd SR nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorými v podstate vyjadril nesúhlas s vyhodnotením situácie v Kábule zo strany súdu, ktorú on hodnotil ako relatívne bezpečnú, no zďaleka nie pokojnú, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany pritom krajský súd správne poukázal na to, že predpoklady poskytnutia tohto druhu medzinárodnej ochrany sú uvedené ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle a správne sa stotožnil s právnym názorom odporcu, že v prípade navrhovateľa neboli naplnené tieto predpoklady. Keďže navrhovateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia vo vzťahu k predpokladu v zmysle § 2 písm. f/ bod 3. zákona o azyle, krajský súd postupoval správne, keď preskúmal rozhodnutie odporcu výlučne z tohto pohľadu. V tejto súvislosti krajský súd doplnil dokazovanie správami ANSO (Afganský nezávislý bezpečnostný úrad) o bezpečnostnej situácii v Afganistane, resp. v jeho jednotlivých provinciách za obdobie roka 2011. Z týchto o. i. a svoje zistenia v napadnutom rozhodnutí aj podrobne uviedol. Závery krajského súdu, ktoré boli v podstate totožné so zisteniami odporcu ohľadne bezpečnostnej situácie v Kábule, navrhovateľ nijakým spôsobom nespochybnil a preto jeho námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne námietky a stotožňuje sa so záverom krajského súdu, že rozhodnutie odporcu v oboch jeho výroch bolo správne a zákonné. Námietky uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totožné s námietkami uvedenými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, odvolací súd preto v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie krajského súdu.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.