Najvyšší súd Slovenskej republiky

1Sža/12/2011

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

žalobcu: C. S., nar. X., štátny príslušník Indie, zastúpený: Advokátska kancelária Š., s.r.o., M., proti

žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 255/2010-37 zo dňa

23. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 3S 255/2010-37 zo dňa 23. novembra 2010   p o t v r d z u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške  

123,50 EUR k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250j

ods. 2 písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010,   1Sža/12/2011

ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

o zastavení konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. i/

zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej

len zákon o azyle) a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň uložil žalovanému povinnosť

žalobcovi zaplatiť trovy konania vo výške 382,32 Eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dôvody, ktoré uvádzal žalobca

v žiadosti o udelenie azylu zo strany prvostupňového ako aj zo strany žalovaného správneho orgánu

neboli riadne preskúmané, pretože uvedené správne orgány neskúmali aktuálnu situáciu v Indii

a riadne sa ňou nezaoberali. Z administratívneho spisu bolo zjavné, že správny orgán prvého stupňa

nevykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôvodmi, a to obsahom správ

o krajine pôvodu. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán použili v konaní o udelenie

azylu iba dôkazy, ktoré si zabezpečili v priebehu konania o prvej žiadosti o udelenie azylu. Oba

správne orgány vo svojich rozhodnutiach poukazovali na prvé azylové konanie, ktoré prebiehalo v roku 2007, avšak od toho času uplynuli viac ako 3 roky počas ktorých aktuálnu situáciu v Indii

neskúmali a iba konštatovali, že skutkový stav vo veci žalobcu sa podstatným spôsobom nezmenil.

Správne orgány túto situáciu vyhodnotili iba na základe pohovoru uskutočneného so žalobcom  

bez toho, aby sa riadne zaoberali tým, či sa skutkový stav naozaj zmenil. Krajský súd teda

skonštatoval, že zo strany oboch správnych orgánov došlo k neprešetreniu dôvodov uvádzaných

žalobcom a preto súd zrušil rozhodnutie žalovaného pre nedostatok dôvodov uvedených

v rozhodnutí.  

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. V odvolaní uviedol, že inštitút

doplnkovej ochrany je subsidiárneho a len dočasného charakteru voči inštitútu azylu. Pokiaľ  

sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede žalobcu je možné dospieť k záveru,  

že žiadateľ by mal byť v prípade návratu do svojej krajiny vystavený vážnemu bezpráviu, migračný

úrad prihliadne o. i. na aktuálne správy o krajine pôvodu. Zákon azyle pri zastavení konania

neukladá povinnosť migračnému úradu bez návrhu zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej

ochrany. Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR (l Sžo KS 124/2005), "... povinnosť zistiť

skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu

dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o udelenie azylu) v priebehu správneho konania uviedol.

Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,     1Sža/12/2011

aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené  

a následne k týmto dôvodom aj vykonal príslušné skutkové zistenia." Vzhľadom na subsidiárny

charakter doplnkovej ochrany vo vzťahu k § 13a zákona o azyle, ktorá je automaticky posudzovaná

v rámci azylového konania, povinnosť oznámiť skutkový stav sa vzťahuje aj na poskytnutie

doplnkovej ochrany. Obdobne je to konštatované v rozhodnutí NS SR lSža/11/2009 týkajúce  

sa navrhovateľa, kde na strane 6 súd konštatuje "Hoci sa aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany

viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne  

k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,  

sú pri rozhodovaní o poskytnutí či neposkytnutí doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce

tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať." Obdobne v § 12 ods. l písm. a/ zákona

o azyle je ustanovené, že Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne

neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť inými skutočnosťami alebo dôvodmi,  

ako tými, ktoré sú uvedené v § 8,10, 13a alebo 13b. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva  

pre navrhovateľa (a nie až dodatočne v odvolacom konaní pre právneho zástupcu) povinnosť

odôvodniť svoju žiadosť dôvodmi alebo skutočnosťami, ktoré sú striktne vymedzené  

v predmetných paragrafoch zákona, v opačnom prípade bude jeho žiadosť zamietnutá ako zjavne

neopodstatnená. Zákon o azyle je lex specialis k správnemu poriadku. Neustanovuje však povinnosť

bez návrhu zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany pri zastavení konania. Takáto

povinnosť sa nedá ani analogicky odvodiť z citovaných ustanovení zákona o azyle, resp. právne

záväznej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočností navrhoval žalovaný aby odvolací súd zrušil rozsudok

krajského súdu.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že s § 205 ods. 1 OSP vyplývajú dôvody,

pre ktoré možno podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Z podaného odvolania

ale nie je zrejmé, pre ktoré z týchto zákonom stanovených dôvodov sa žalovaný odvoláva,

rovnako z neho nie je zrejmé, prečo považuje rozhodnutie krajského súdu za nezákonné. Podané

odvolanie tak nie je dostatočne zrozumiteľné, aby žalobca mohol vedieť, ku ktorým

skutočnostiam uvádzaných v odvolaní je nevyhnutné sa vyjadriť.

Ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že je pravda, že zákon o azyle v ustanovení, ktoré   1Sža/12/2011

upravuje rozhodovanie o zastavení konania výslovne neukladá migračnému úradu povinnosť

skúmať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany v tom zmysle, že by sa v ňom nachádzala

formulácia "migračný úrad je povinný skúmať dôvody poskytnutia doplnkovej ochrany".  

Zo zákona o azyle však jednoznačne vyplýva a samotný žalovaný to uvádza v úvode svojho

odvolania, že pokiaľ sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede žiadateľa  

je možné dospieť k záveru, že by mu v krajine pôvodu mohlo hroziť vážne bezprávie, migračný

úrad prihliadne okrem iného na aktuálne správy o krajine pôvodu, teda bude skúmať aj splnenie

podmienok doplnkovej ochrany. Azylovým konaním nie je iba posudzovanie otázok azylu,  

ale aj posudzovanie otázok doplnkovej ochrany, v prípadoch, keď žiadateľovi o azyl nebol

udelený azyl. Z toho súčasne vyplýva, že iba vtedy, ak azyl udelí, nemá zákonnú povinnosť

skúmať doplnkovú ochranu. V zákone o azyle nemusí byť pri každom jednotlivom

prípade rozhodnutia uvedené, že migračný úrad má povinnosť skúmať splnenie

podmienok azylu, a ak tieto nie sú splnené, aj splnenie podmienok doplnkovej ochrany.

Táto povinnosť jednoznačne vyplýva z úvodných ustanovení zákona. Odvolanie

žalovaného považoval žalobca za   zmätočné, pretože na jednej strane hovorí o tom,  

že ustanovenie o zastavení azylového konania mu túto povinnosť neukladá a na druhej,  

že doplnkovú ochranu posudzuje automaticky.  

Navyše na podporu svojich tvrdení cituje rozsudok Najvyššieho súdu z roku 2005,

kedy inštitút doplnkovej ochrany nebol súčasťou slovenského právneho poriadku.

K citácii ďalšieho rozsudku, žalobca uviedol, že v tomto sa síce uvádza,  

že pri rozhodovaní o doplnkovej ochrane sú do značnej miery určujúce tvrdenia žiadateľa,

to ale neznamená pasivitu migračného úradu. Žalobca riadne prezentoval svoju obavu

z prenasledovania a to už v zápisnici o podaní vysvetlenia a už tu bol daný dôvod  

na riadne skúmanie aktuálnej situácie v krajine jeho pôvodu. Navyše súd konštatoval,  

že tvrdenia navrhovateľa sú určujúce do značnej miery, nie to, že sú jediným určujúcim

kritériom. Záverečné tvrdenia žalovaného vzťahujúce sa k ustanoveniu § 12 ods. 1  

písm. a/ zákona o azyle považoval žalobca za nezrozumiteľné v kontexte tohto prípadu.

V zmysle uvedených skutočností preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky potvrdil rozsudok krajského súdu a zároveň určil žalovanému povinnosť

nahradiť právneho zástupcovi žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia odvolacieho   1Sža/12/2011

konania vo výške 123,50 EUR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5. apríla 2011 (§ 156

ods. 1 a ods. 3 OSP).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,  

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže

alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy

Slovenskej republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

  1Sža/12/2011

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,  

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny  

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,  

ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

  1Sža/12/2011

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo

osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území  

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle   ministerstvo konanie o azyle zastaví,   ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne

neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo  

sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.  

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa

23.6.2010, ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu o zastavení konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1  

písm. i/ zákona o azyle a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, preto primárne v medziach

odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté   1Sža/12/2011

rozhodnutie žalovaného, najmä z toho   pohľadu, či dôvody uvedené žalovaným v podanom

odvolaní, sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Z administratívnych spisov bolo zistené, že žalobca prvýkrát požiadal o udelenie azylu  

na území Slovenskej republiky 20.1.2007 z ekonomických dôvodov. Rozhodnutím ČAS: MU-

116/PO-Ž-2007 zo dňa 14.3.2007 Migračný úrad Ministerstva vnútra žalobcovi podľa § 13 ods. 1  

a § 20 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle

neposkytol doplnkovú ochranu a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle vyhlásil, že neexistuje prekážka

jeho administratívneho vyhostenia. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave

a rozhodnutie krajského súdu bolo potvrdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky.  

Žalobca požiadal o azyl znova 4.3.2010 z dôvodu obavy o svoj život v prípade návratu  

do Indie, nakoľko je sympatizantom politickej strany Al Kalidal a členovia opozičnej strany

Kongress sa mu vyhrážali smrťou. Taktiež sa na Slovensku proti nemu vedie súdne konanie a čaká

na jeho výsledok.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím ČAS: MU-100-9/PO-Ž-2010 zo dňa 16.4.2010 konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavil nakoľko v prípade

žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany

a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím

č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, a to tak, že podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona

o azyle a § 46, § 59 ods. 2 a § 61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov rozklad zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky publikovanej v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v azylových veciach, konkrétne v odôvodnení rozhodnutia 1SžoKS/124/2005  

"... povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má

odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania

uviedol. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla

povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom   1Sža/12/2011

neuplatnené, a aby následne k týmto dôvodom vykonal príslušné zistenia." Z uvedeného vyplýva,

že situácia v krajine pôvodu účastníka konania sa posudzuje v konkrétnom vzťahu k účastníkovi

konania a k dôvodom, ktoré uvádza v azylovom konaní. Rovnako poskytnutie doplnkovej ochrany

je podľa žalovaného založené na individuálnom prístupe s dôrazom na subjektívne dôvody žiadosti,

a teda za hlavný dôvod udelenia doplnkovej ochrany nemožno považovať samotné všeobecné

pomery v krajine pôvodu účastníka konania, na ktoré poukazuje splnomocnený zástupca účastníka

konania v podanom rozklade. Situácia v krajine pôvodu vo vzťahu k účastníkom konania,  

ako aj ním uvedené dôvody, pre ktoré žiadal o azyl na území Slovenskej republiky, rovnako  

aj otázka poskytnutia doplnkovej ochrany účastníkovi konania, boli predmetom preskúmavania,  

a to aj súdneho, pričom Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky  

sa v plnom rozsahu stotožnili s právnym názorom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,  

že v prípade účastníka konania nie sú dôvody na udelenie azylu na území Slovenskej republiky  

a neboli zistené ani iné skutočnosti brániace návratu účastníka konania do Indie. Žalovaný poukázal

na to, že nebolo v týchto konaniach preukázané, že by účastník konania mohol byt' v krajine

pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, čo by odôvodňovalo poskytnutie doplnkovej

ochrany účastníkovi konania. Nakoľko v čase od uvedeného právoplatného rozhodnutia až do času

rozhodovania o opakovanej žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky nenastala žiadna taká závažná zmena pomerov v krajine jeho pôvodu, ktorá  

by v konkrétnom vzťahu k nemu odôvodňovala iné rozhodnutie vo veci a ani sám účastník konania

pri svojej opakovanej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a v podanom

rozklade neuviedol žiadne nové skutočnosti poukazujúce na podstatnú zmenu skutkového stavu  

v jeho veci, žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zastavení

konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona bolo vydané v súlade so zákonom.

Na základe uvedených skutočností dospel žalovaný k záveru, že žalobca nesplnil ani jednu  

z podmienok potrebných na udelenie azylu ustanovených v § 8 až 10 zákona, nakoľko  

sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon, ako aj Dohovor

o právnom postavení utečencov z roku 1951, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku

záväzné. Skutočnosť, že účastník konania podal opätovnú žiadosť o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky neodôvodňuje zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko  

už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu účastníkovi konania a ako vyplýva zo spisového

materiálu, skutkový stav, na základe ktorého účastník konania žiadal udeliť azyl, sa podstatne   1Sža/12/2011

nezmenil, čím boli naplnené právne podmienky pre postup v konaní podľa § 19 ods. 1 písm. i/

zákona. Podľa jeho názoru správny orgán konajúci v prvom stupni dostatočne spoľahlivo zistil

skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenia zákona a tiež po procesnej stránke zabezpečil  

v konaní všetky práva účastníka konania.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že prvostupňový súd sa dôsledne

zaoberal námietkami navrhovateľa, tieto považoval za dôvodné a napadnuté rozhodnutie

žalovaného pre nedostatok dôvodov uvedených v rozhodnutí zrušil a vec vrátil žalovanému  

na ďalšie konanie.

S uvedeným právnym názorom krajského súdu sa stotožnil aj súd odvolací. Súhlasil

s názorom krajského súdu, že dôvody, ktoré uvádzal žalobca v žiadosti o udelenie azylu neboli

riadne preskúmané. Z obsahu spisu žalovaného vyplýva, že navrhovateľ dňa 4.3.2010 v zápisnici

o podaní vysvetlenia ako dôvod žiadosti o azyl uviedol, že je sympatizantom politickej strany  

Al Kalida a členovia opozičnej strany Kongress sa mu mali vyhrážať smrťou. Z dotazníka žiadateľa

o azyl zo dňa 22.3.2010 vyplynulo, že počas pohovoru navrhovateľovi nebola zo strany

prvostupňového správneho orgánu položená k tomuto dôvodu žiadna doplňujúca, resp. objasňujúca

otázka, takže navrhovateľ na otázku, či si pamätá na dôvody, ktoré uvádzal v prvej žiadosti o azyl,

odpovedal, že si pamätá, že uvádzal ekonomické dôvody. Prvostupňový správny orgán sa tak

uspokojil s odpoveďou navrhovateľa, že napriek tomu, že vo vyhlásení uvádzal politické dôvody

žiadosti o azyl, nemá žiadne politické dôvody, má len ekonomické dôvody. Pokiaľ teda, žalovaný

argumentuje, že nebolo povinnosťou správneho orgánu za navrhovateľa domýšľať právne

relevantné dôvody na udelenie azylu, s týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje, avšak ako sám

tvrdí, povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má

správny orgán   v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho

konania uviedol.

Pokiaľ teda, navrhovateľ do zápisnice o podaní vysvetlenia uviedol, že je sympatizantom

politickej strany Akali Dal a členovia opozičnej strany Kongress sa mu mali vyhrážať smrťou, bolo

jeho povinnosťou klásť mu doplňujúce resp. objasňujúce otázky, pretože forma otázok, ktorú

prvostupňový správny orgán zvolil, skôr nasvedčuje tomu, že objasneniu týchto skutočností  

sa správny orgán vyhol a uspokojil sa s odpoveďou, že navrhovateľ nemá politické dôvody a jeho   1Sža/12/2011

žiadosť je založená na tých istých dôvodoch ako predchádzajúca, t. j. na ekonomických dôvodoch.

Pričom zo všeobecne koncipovanej otázky správneho orgánu k politickým dôvodom nie zrejmé,  

čo pod politickými dôvodmi mal správny orgán na mysli a či bolo možné od navrhovateľa

spravodlivo žiadať, že na tak všeobecne položenú otázku bude odpovedať spôsobom, z ktorého

bude zrejmé, že správny orgán od neho očakáva objasnenie dôvodov, pre ktoré sa mu mali vyhrážať

smrťou za sympatie k politickej strane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom poznamenáva, že podrobný výsluch

navrhovateľa v konaní o udelenie azylu je primárnym predpokladom pre zistenie  

a objasnenie dôvodov pre ktoré navrhovateľ žiada o udelenie azylu (tak ako uviedol   aj v rozsudku NS SR sp. zn. 4SžoKS/57/2006 zo dňa 27.2.2007).

Má pritom bezpochyby význam pre určenie rozsahu a spôsobu vykonania ďalších

dôkazov, vyhodnotenie ktorých musí byť náležite zdôvodnené, obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia a len dodržanie takého postupu môže vyústiť v riadne zistený skutkový stav.  

Nie je sporné, že dôležité fakty musí oznámiť sám navrhovateľ. V prípade nejasností je

však správny orgán povinný sa na jednotlivé fakty dopytovať otázkami, tak aby vyhlásenia

navrhovateľa boli ucelené a aby bol podrobnou výpoveďou navrhovateľa stanovený okruh

okolností, na ktorých dokazovanie sa odporca zameria.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že správne orgány neskúmali aktuálnu

situáciu v Indii a riadne sa ňou nezaoberali, považuje tiež za dôležité zdôrazniť, že správne orgány

dostatočne navrhovateľa nevypočuli k dôvodom jeho druhej žiadosti o azyl, následne nevykonali

riadne dokazovanie procesne legálnymi prostriedkami a nezaoberali sa tým, či sa skutkový stav

naozaj nezmenil. V medziach námietok vznesených žalobcom v rámci konania o preskúmania

rozhodnutia žalovaného, správne dospel krajský súd k záveru o nepreskúmateľnosti pre nedostatok

dôvodov rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu.

V tejto súvislosti preto námietky žalovaného uplatnené v odvolacom konaní vyhodnotil

odvolací súd za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a rozsudok

krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

  1Sža/12/2011

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci

priznal trovy odvolacieho konania v rozsahu náhrady trov právneho zastúpenia vo výške  

123,50 EUR (podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.  

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) za jeden úkon právnej

služby 1 x 123,50 EUR (písomné podanie na súd – vyjadrenie k odvolaniu žalovaného  

zo dňa 16.2.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 5. apríla 2011

  JUDr. Igor Belko, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová