Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sža/12/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
žalobcu: C. S., nar. X., štátny príslušník Indie, zastúpený: Advokátska kancelária Š., s.r.o., M., proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 255/2010-37 zo dňa
23. novembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S 255/2010-37 zo dňa 23. novembra 2010 p o t v r d z u j e.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške
123,50 EUR k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250j
ods. 2 písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, 1Sža/12/2011
ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
o zastavení konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. i/
zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej
len zákon o azyle) a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň uložil žalovanému povinnosť
žalobcovi zaplatiť trovy konania vo výške 382,32 Eur.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dôvody, ktoré uvádzal žalobca
v žiadosti o udelenie azylu zo strany prvostupňového ako aj zo strany žalovaného správneho orgánu
neboli riadne preskúmané, pretože uvedené správne orgány neskúmali aktuálnu situáciu v Indii
a riadne sa ňou nezaoberali. Z administratívneho spisu bolo zjavné, že správny orgán prvého stupňa
nevykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôvodmi, a to obsahom správ
o krajine pôvodu. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán použili v konaní o udelenie
azylu iba dôkazy, ktoré si zabezpečili v priebehu konania o prvej žiadosti o udelenie azylu. Oba
správne orgány vo svojich rozhodnutiach poukazovali na prvé azylové konanie, ktoré prebiehalo v roku 2007, avšak od toho času uplynuli viac ako 3 roky počas ktorých aktuálnu situáciu v Indii
neskúmali a iba konštatovali, že skutkový stav vo veci žalobcu sa podstatným spôsobom nezmenil.
Správne orgány túto situáciu vyhodnotili iba na základe pohovoru uskutočneného so žalobcom
bez toho, aby sa riadne zaoberali tým, či sa skutkový stav naozaj zmenil. Krajský súd teda
skonštatoval, že zo strany oboch správnych orgánov došlo k neprešetreniu dôvodov uvádzaných
žalobcom a preto súd zrušil rozhodnutie žalovaného pre nedostatok dôvodov uvedených
v rozhodnutí.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. V odvolaní uviedol, že inštitút
doplnkovej ochrany je subsidiárneho a len dočasného charakteru voči inštitútu azylu. Pokiaľ
sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede žalobcu je možné dospieť k záveru,
že žiadateľ by mal byť v prípade návratu do svojej krajiny vystavený vážnemu bezpráviu, migračný
úrad prihliadne o. i. na aktuálne správy o krajine pôvodu. Zákon azyle pri zastavení konania
neukladá povinnosť migračnému úradu bez návrhu zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej
ochrany. Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR (l Sžo KS 124/2005), "... povinnosť zistiť
skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu
dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o udelenie azylu) v priebehu správneho konania uviedol.
Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, 1Sža/12/2011
aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom aj vykonal príslušné skutkové zistenia." Vzhľadom na subsidiárny
charakter doplnkovej ochrany vo vzťahu k § 13a zákona o azyle, ktorá je automaticky posudzovaná
v rámci azylového konania, povinnosť oznámiť skutkový stav sa vzťahuje aj na poskytnutie
doplnkovej ochrany. Obdobne je to konštatované v rozhodnutí NS SR lSža/11/2009 týkajúce
sa navrhovateľa, kde na strane 6 súd konštatuje "Hoci sa aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany
viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,
sú pri rozhodovaní o poskytnutí či neposkytnutí doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce
tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať." Obdobne v § 12 ods. l písm. a/ zákona
o azyle je ustanovené, že Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne
neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť inými skutočnosťami alebo dôvodmi,
ako tými, ktoré sú uvedené v § 8,10, 13a alebo 13b. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva
pre navrhovateľa (a nie až dodatočne v odvolacom konaní pre právneho zástupcu) povinnosť
odôvodniť svoju žiadosť dôvodmi alebo skutočnosťami, ktoré sú striktne vymedzené
v predmetných paragrafoch zákona, v opačnom prípade bude jeho žiadosť zamietnutá ako zjavne
neopodstatnená. Zákon o azyle je lex specialis k správnemu poriadku. Neustanovuje však povinnosť
bez návrhu zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany pri zastavení konania. Takáto
povinnosť sa nedá ani analogicky odvodiť z citovaných ustanovení zákona o azyle, resp. právne
záväznej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Na základe uvedených skutočností navrhoval žalovaný aby odvolací súd zrušil rozsudok
krajského súdu.
Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že s § 205 ods. 1 OSP vyplývajú dôvody,
pre ktoré možno podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Z podaného odvolania
ale nie je zrejmé, pre ktoré z týchto zákonom stanovených dôvodov sa žalovaný odvoláva,
rovnako z neho nie je zrejmé, prečo považuje rozhodnutie krajského súdu za nezákonné. Podané
odvolanie tak nie je dostatočne zrozumiteľné, aby žalobca mohol vedieť, ku ktorým
skutočnostiam uvádzaných v odvolaní je nevyhnutné sa vyjadriť.
Ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že je pravda, že zákon o azyle v ustanovení, ktoré 1Sža/12/2011
upravuje rozhodovanie o zastavení konania výslovne neukladá migračnému úradu povinnosť
skúmať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany v tom zmysle, že by sa v ňom nachádzala
formulácia "migračný úrad je povinný skúmať dôvody poskytnutia doplnkovej ochrany".
Zo zákona o azyle však jednoznačne vyplýva a samotný žalovaný to uvádza v úvode svojho
odvolania, že pokiaľ sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede žiadateľa
je možné dospieť k záveru, že by mu v krajine pôvodu mohlo hroziť vážne bezprávie, migračný
úrad prihliadne okrem iného na aktuálne správy o krajine pôvodu, teda bude skúmať aj splnenie
podmienok doplnkovej ochrany. Azylovým konaním nie je iba posudzovanie otázok azylu,
ale aj posudzovanie otázok doplnkovej ochrany, v prípadoch, keď žiadateľovi o azyl nebol
udelený azyl. Z toho súčasne vyplýva, že iba vtedy, ak azyl udelí, nemá zákonnú povinnosť
skúmať doplnkovú ochranu. V zákone o azyle nemusí byť pri každom jednotlivom
prípade rozhodnutia uvedené, že migračný úrad má povinnosť skúmať splnenie
podmienok azylu, a ak tieto nie sú splnené, aj splnenie podmienok doplnkovej ochrany.
Táto povinnosť jednoznačne vyplýva z úvodných ustanovení zákona. Odvolanie
žalovaného považoval žalobca za zmätočné, pretože na jednej strane hovorí o tom,
že ustanovenie o zastavení azylového konania mu túto povinnosť neukladá a na druhej,
že doplnkovú ochranu posudzuje automaticky.
Navyše na podporu svojich tvrdení cituje rozsudok Najvyššieho súdu z roku 2005,
kedy inštitút doplnkovej ochrany nebol súčasťou slovenského právneho poriadku.
K citácii ďalšieho rozsudku, žalobca uviedol, že v tomto sa síce uvádza,
že pri rozhodovaní o doplnkovej ochrane sú do značnej miery určujúce tvrdenia žiadateľa,
to ale neznamená pasivitu migračného úradu. Žalobca riadne prezentoval svoju obavu
z prenasledovania a to už v zápisnici o podaní vysvetlenia a už tu bol daný dôvod
na riadne skúmanie aktuálnej situácie v krajine jeho pôvodu. Navyše súd konštatoval,
že tvrdenia navrhovateľa sú určujúce do značnej miery, nie to, že sú jediným určujúcim
kritériom. Záverečné tvrdenia žalovaného vzťahujúce sa k ustanoveniu § 12 ods. 1
písm. a/ zákona o azyle považoval žalobca za nezrozumiteľné v kontexte tohto prípadu.
V zmysle uvedených skutočností preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky potvrdil rozsudok krajského súdu a zároveň určil žalovanému povinnosť
nahradiť právneho zástupcovi žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia odvolacieho 1Sža/12/2011
konania vo výške 123,50 EUR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5. apríla 2011 (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
1Sža/12/2011
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
1Sža/12/2011
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo
sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa
23.6.2010, ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu o zastavení konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1
písm. i/ zákona o azyle a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, preto primárne v medziach
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté 1Sža/12/2011
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či dôvody uvedené žalovaným v podanom
odvolaní, sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Z administratívnych spisov bolo zistené, že žalobca prvýkrát požiadal o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky 20.1.2007 z ekonomických dôvodov. Rozhodnutím ČAS: MU-
116/PO-Ž-2007 zo dňa 14.3.2007 Migračný úrad Ministerstva vnútra žalobcovi podľa § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle
neposkytol doplnkovú ochranu a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle vyhlásil, že neexistuje prekážka
jeho administratívneho vyhostenia. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave
a rozhodnutie krajského súdu bolo potvrdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Žalobca požiadal o azyl znova 4.3.2010 z dôvodu obavy o svoj život v prípade návratu
do Indie, nakoľko je sympatizantom politickej strany Al Kalidal a členovia opozičnej strany
Kongress sa mu vyhrážali smrťou. Taktiež sa na Slovensku proti nemu vedie súdne konanie a čaká
na jeho výsledok.
Prvostupňový správny orgán rozhodnutím ČAS: MU-100-9/PO-Ž-2010 zo dňa 16.4.2010 konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavil nakoľko v prípade
žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany
a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. MV-SLV-254/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, a to tak, že podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona
o azyle a § 46, § 59 ods. 2 a § 61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov rozklad zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky publikovanej v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v azylových veciach, konkrétne v odôvodnení rozhodnutia 1SžoKS/124/2005
"... povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má
odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania
uviedol. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla
povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom 1Sža/12/2011
neuplatnené, a aby následne k týmto dôvodom vykonal príslušné zistenia." Z uvedeného vyplýva,
že situácia v krajine pôvodu účastníka konania sa posudzuje v konkrétnom vzťahu k účastníkovi
konania a k dôvodom, ktoré uvádza v azylovom konaní. Rovnako poskytnutie doplnkovej ochrany
je podľa žalovaného založené na individuálnom prístupe s dôrazom na subjektívne dôvody žiadosti,
a teda za hlavný dôvod udelenia doplnkovej ochrany nemožno považovať samotné všeobecné
pomery v krajine pôvodu účastníka konania, na ktoré poukazuje splnomocnený zástupca účastníka
konania v podanom rozklade. Situácia v krajine pôvodu vo vzťahu k účastníkom konania,
ako aj ním uvedené dôvody, pre ktoré žiadal o azyl na území Slovenskej republiky, rovnako
aj otázka poskytnutia doplnkovej ochrany účastníkovi konania, boli predmetom preskúmavania,
a to aj súdneho, pričom Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa v plnom rozsahu stotožnili s právnym názorom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
že v prípade účastníka konania nie sú dôvody na udelenie azylu na území Slovenskej republiky
a neboli zistené ani iné skutočnosti brániace návratu účastníka konania do Indie. Žalovaný poukázal
na to, že nebolo v týchto konaniach preukázané, že by účastník konania mohol byt' v krajine
pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, čo by odôvodňovalo poskytnutie doplnkovej
ochrany účastníkovi konania. Nakoľko v čase od uvedeného právoplatného rozhodnutia až do času
rozhodovania o opakovanej žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky nenastala žiadna taká závažná zmena pomerov v krajine jeho pôvodu, ktorá
by v konkrétnom vzťahu k nemu odôvodňovala iné rozhodnutie vo veci a ani sám účastník konania
pri svojej opakovanej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a v podanom
rozklade neuviedol žiadne nové skutočnosti poukazujúce na podstatnú zmenu skutkového stavu
v jeho veci, žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zastavení
konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona bolo vydané v súlade so zákonom.
Na základe uvedených skutočností dospel žalovaný k záveru, že žalobca nesplnil ani jednu
z podmienok potrebných na udelenie azylu ustanovených v § 8 až 10 zákona, nakoľko
sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon, ako aj Dohovor
o právnom postavení utečencov z roku 1951, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku
záväzné. Skutočnosť, že účastník konania podal opätovnú žiadosť o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky neodôvodňuje zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko
už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu účastníkovi konania a ako vyplýva zo spisového
materiálu, skutkový stav, na základe ktorého účastník konania žiadal udeliť azyl, sa podstatne 1Sža/12/2011
nezmenil, čím boli naplnené právne podmienky pre postup v konaní podľa § 19 ods. 1 písm. i/
zákona. Podľa jeho názoru správny orgán konajúci v prvom stupni dostatočne spoľahlivo zistil
skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenia zákona a tiež po procesnej stránke zabezpečil
v konaní všetky práva účastníka konania.
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že prvostupňový súd sa dôsledne
zaoberal námietkami navrhovateľa, tieto považoval za dôvodné a napadnuté rozhodnutie
žalovaného pre nedostatok dôvodov uvedených v rozhodnutí zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.
S uvedeným právnym názorom krajského súdu sa stotožnil aj súd odvolací. Súhlasil
s názorom krajského súdu, že dôvody, ktoré uvádzal žalobca v žiadosti o udelenie azylu neboli
riadne preskúmané. Z obsahu spisu žalovaného vyplýva, že navrhovateľ dňa 4.3.2010 v zápisnici
o podaní vysvetlenia ako dôvod žiadosti o azyl uviedol, že je sympatizantom politickej strany
Al Kalida a členovia opozičnej strany Kongress sa mu mali vyhrážať smrťou. Z dotazníka žiadateľa
o azyl zo dňa 22.3.2010 vyplynulo, že počas pohovoru navrhovateľovi nebola zo strany
prvostupňového správneho orgánu položená k tomuto dôvodu žiadna doplňujúca, resp. objasňujúca
otázka, takže navrhovateľ na otázku, či si pamätá na dôvody, ktoré uvádzal v prvej žiadosti o azyl,
odpovedal, že si pamätá, že uvádzal ekonomické dôvody. Prvostupňový správny orgán sa tak
uspokojil s odpoveďou navrhovateľa, že napriek tomu, že vo vyhlásení uvádzal politické dôvody
žiadosti o azyl, nemá žiadne politické dôvody, má len ekonomické dôvody. Pokiaľ teda, žalovaný
argumentuje, že nebolo povinnosťou správneho orgánu za navrhovateľa domýšľať právne
relevantné dôvody na udelenie azylu, s týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje, avšak ako sám
tvrdí, povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má
správny orgán v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho
konania uviedol.
Pokiaľ teda, navrhovateľ do zápisnice o podaní vysvetlenia uviedol, že je sympatizantom
politickej strany Akali Dal a členovia opozičnej strany Kongress sa mu mali vyhrážať smrťou, bolo
jeho povinnosťou klásť mu doplňujúce resp. objasňujúce otázky, pretože forma otázok, ktorú
prvostupňový správny orgán zvolil, skôr nasvedčuje tomu, že objasneniu týchto skutočností
sa správny orgán vyhol a uspokojil sa s odpoveďou, že navrhovateľ nemá politické dôvody a jeho 1Sža/12/2011
žiadosť je založená na tých istých dôvodoch ako predchádzajúca, t. j. na ekonomických dôvodoch.
Pričom zo všeobecne koncipovanej otázky správneho orgánu k politickým dôvodom nie zrejmé,
čo pod politickými dôvodmi mal správny orgán na mysli a či bolo možné od navrhovateľa
spravodlivo žiadať, že na tak všeobecne položenú otázku bude odpovedať spôsobom, z ktorého
bude zrejmé, že správny orgán od neho očakáva objasnenie dôvodov, pre ktoré sa mu mali vyhrážať
smrťou za sympatie k politickej strane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom poznamenáva, že podrobný výsluch
navrhovateľa v konaní o udelenie azylu je primárnym predpokladom pre zistenie
a objasnenie dôvodov pre ktoré navrhovateľ žiada o udelenie azylu (tak ako uviedol aj v rozsudku NS SR sp. zn. 4SžoKS/57/2006 zo dňa 27.2.2007).
Má pritom bezpochyby význam pre určenie rozsahu a spôsobu vykonania ďalších
dôkazov, vyhodnotenie ktorých musí byť náležite zdôvodnené, obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia a len dodržanie takého postupu môže vyústiť v riadne zistený skutkový stav.
Nie je sporné, že dôležité fakty musí oznámiť sám navrhovateľ. V prípade nejasností je
však správny orgán povinný sa na jednotlivé fakty dopytovať otázkami, tak aby vyhlásenia
navrhovateľa boli ucelené a aby bol podrobnou výpoveďou navrhovateľa stanovený okruh
okolností, na ktorých dokazovanie sa odporca zameria.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že správne orgány neskúmali aktuálnu
situáciu v Indii a riadne sa ňou nezaoberali, považuje tiež za dôležité zdôrazniť, že správne orgány
dostatočne navrhovateľa nevypočuli k dôvodom jeho druhej žiadosti o azyl, následne nevykonali
riadne dokazovanie procesne legálnymi prostriedkami a nezaoberali sa tým, či sa skutkový stav
naozaj nezmenil. V medziach námietok vznesených žalobcom v rámci konania o preskúmania
rozhodnutia žalovaného, správne dospel krajský súd k záveru o nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu.
V tejto súvislosti preto námietky žalovaného uplatnené v odvolacom konaní vyhodnotil
odvolací súd za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a rozsudok
krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
1Sža/12/2011
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci
priznal trovy odvolacieho konania v rozsahu náhrady trov právneho zastúpenia vo výške
123,50 EUR (podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) za jeden úkon právnej
služby 1 x 123,50 EUR (písomné podanie na súd – vyjadrenie k odvolaniu žalovaného
zo dňa 16.2.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 5. apríla 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová