1So/84/2012

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: P., bytom T., zastúpená: JUDr. Ladislav Faludi, advokát, so sídlom 9. mája 20, Vidiná, proti odporcovi: Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 53509-2/2011-BA zo dňa 20. októbra 2011, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sd/18/2012-49 zo dňa 11. októbra 2012 v časti o trovách konania, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sd/18/2012-49 zo dňa 11. októbra 2012 v časti o trovách konania p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke sa právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP rozhodnutie odporcu č. 53509-2/2011-BA zo dňa 20. októbra 2011 a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Zároveň navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne trovy neuplatnila.

Výrok o trovách napadla navrhovateľka odvolaním, v ktorom žiadala odvolací súd, aby zmenil napadnutý výrok rozhodnutia a zaviazal odporcu povinnosťou nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 1.017,86 EUR. Uviedla, že si dodatočne uplatňuje náhradu trov konania a ich výšku vyčísľuje. Podľa jej názoru, krajský súd svojim výrokom o nepriznaní náhrady trov konania navrhovateľke, judikoval neexistenciu nároku navrhovateľky v súvislosti s riadnym a úspešným uplatnením si práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu odvolania (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky proti výroku o trovách nie je dôvodné.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla vrozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Zo spisu krajského súdu odvolací súd zistil, že navrhovateľka si svoj nárok na náhradu trov konania v konaní neuplatnila. Neurobila tak ani v jednom z podaní, ktoré boli súdu doručené a ani na pojednávaní, kde bol rozsudok vo veci samej vyhlásený. Ako relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania by súd posúdil aj stručnú požiadavku účastníka konania, či už v opravnom prostriedku, alebo v priebehu konania „žiadam trovy“. Na to, aby sa náhrada trov konania priznala, treba navrhnúť spravidla pred rozhodnutím vo veci samej, aj výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie tejto náhrady. Navrhovateľka si prvýkrát náhradu trov konania uplatnila až v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Súd môže o trovách konania rozhodnúť iba na návrh. Nemôže priznať navrhovateľke trovy konania, ak si nárok na ich náhradu riadne neuplatnila, a to ani v prípade kedy mala vo veci plný úspech. Odvolací súd sa preto plne stotožnil s rozhodnutím krajského súdu, ktorý navrhovateľke náhradu trov konania z tohto dôvodu nepriznal. Námietky navrhovateľky obsiahnuté v odvolaní neboli opodstatnené a neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia.

K uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovení § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1, § 250k ods. 1 a navrhovateľke ich náhradu z dôvodu neúspechu v odvolacom konaní nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.